Judikatúrou k skrytým právnym vadám...
Juraj Alexander, 15. 11. 2010 v 16:49
Pri kúpe ideálneho spoluvlastníckeho podielu je tu vždy riziko, že sa spoluvlastníci rozkmotria. Taký nákup však môže mať legitímne pozadie, napríklad ak sa predpokladá rozdelenie bytového domu na jednotky. Najvyšší súd ČR však nedávno položil na cestu k spoluvlastníckemu podielu mínu – v rozsudku z 31.3.2010 sp. zn. 20 Cdo 4144/2007, keď konštatoval, že rozhodnutie o zrušení spoluvlastníctva a nariadení predaja spoločnej veci je možné vykonať proti osobe, ktorá spoluvlastnícky podiel kúpila od žalovaného. Tento záver je podľa mňa nebezpečný a vytvára zbytočnú potenciálnu právnu vadu, ktorú zvyšuje riziko realitných transakcií.
V súdenej veci bolo v roku 1996 vydané rozhodnutie o zrušení spoluvlastníctva a nariadení predaja spoločnej veci. K predaju však nedošlo a v roku 2006 (niekoľko mesiacov pred premlčaním práv z pôvodného rozsudku) podal pôvodný žalobca proti jeho súčasnému spoluvlastníkovi návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia o predaji spoločnej veci. Vec sa dostala až k NS ČR, ktorý rozhodol, že:
"Starší judikatura ..., vycházející z názoru, že soud ruší spoluvlastnictví prodejem věci, dovodila, že dokud ve vykonávacím řízení nedojde k prodeji věci, zůstává nemovitost nadále ve spoluvlastnictví. Tento názor považuje současná literatura ... za správný jen zčásti, a to s odůvodněním, že prodej společné věci není formou samotného zrušení spoluvlastnictví, nýbrž jen jeho vypořádání, a že lze jen obtížně akceptovat, že by spoluvlastnictví bylo zrušeno prodejem věci. ... z hlediska faktického se nabízí řešení, podle něhož po zrušení spoluvlastnictví a nařízení prodeje společné věci se do uskutečněného prodeje na právní vztahy bývalých spoluvlastníků použijí přiměřeně ustanovení o podílovém spoluvlastnictví analogicky. Za těchto i jen částečně shodných závěrů teorie a soudní praxe je namístě dovodit, že převodem podílů některými ze spoluvlastníků se nabyvatel těchto podílů stává nositelem jejich práv a povinností, a to i ve vztahu k původnímu (zbylému) spoluvlastníkovi. Došlo-li k převodu podílů po vydání exekučního titulu, jímž bylo spoluvlastnictví podle § 142 odst. 1 občanského zákoníku zrušeno, vztahuje se vykonávaný rozsudek ... na nabyvatele převedených spoluvlastnických podílů. ... lze tento výkon nařídit a vést za podmínek předepsaných ustanovením § 256 o. s. ř. prodejem nemovitostí proti osobě ... na niž přešla povinnost singulární ... či universální sukcesí ..."
Tento názor vychádza podľa všetkého z gramatického výkladu textu zákona: ak zákon hovorí "zruší a vyporiada", tak zrušenie musí byť niečo iné ako vyporiadanie. Inú argumentáciu v rozsudku (ani v citovanom komentári) nevidím. Pritom riešenie, ktoré by zrušenie spoluvlastníctva odkladalo až k predaju mi príde podstatne logickejšie.
Avšak aj pri akceptovaní záveru NS ČR o samostatnosti zrušenia spoluvlastníctva podľa mňa chýba opora pre z toho vyvodený ďalší záver, že rozsudok je možné použiť proti nadobúdateľovi podielu. V danom prípade totiž podľa môjho názoru nejde (v prípade singulárnej sukcesie) o prechod povinnosti v zmysle § 256 o.s.p., pretože nadobúdateľ kúpou kvázi-spoluvlastníckeho podielu nepreberá (nemá záujem prebrať) povinnosti vyplývajúce z rozhodnutia o zrušení spoluvlastníctva, preberá len podiel. Záver, že táto povinnosť je nutnou súčasťou zmesi práv a povinností analogicky aplikovaných po zrušení spoluvlastníctva vyžaduje nejaký argumentačný základ (lebo zákon ho nestanoví). Ten mi chýba, pretože cost/benefit analýza hovorí proti.
Kupujúci spoluvlastníckeho podielu nemá možnosť sa proti rozsudku o zrušení brániť, pritom taký rozsudok mu nemusí byť známy (do katastru sa poznámka o rozhodnutí o zrušení spoluvlastníctva nezapisuje, v ČR vôbec – viz. § 9 z. 265/1995 Sb., v SR nie nutne – viz. § 39 z. 162/1995 Z.z.) a v prípadnom novom spore by mohol kupujúci žiadať iné vyporiadanie (najmä prikázanie do vlastníctva za náhradu). Na druhej strane, žalobca má možnosť predaj spoluvlastníckeho podielu napadnúť z dôvodu predkupného práva ( § 140 o.z.) a má tiež možnosť požiadať o výkon rozhodnutia o zrušení skôr, ako po deviatich rokoch. Ak by sa žalovaný snažil znemožniť vyporiadanie spoluvlastníctva predajom svojho podielu osobe blízkej pred tým, ako žalobca stihne podať návrh na nariadenie exekúcie, právo poskytuje iné možnosti obrany – najmä neplatnosť prevodu pre obchádzanie zákona, prípadne odporovateľnosť.
Výsledok je, v zmysle Coaseho, zvýšenie transakčných nákladov (takže pre spoločnosť strata). Nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu bez dohody o úprave spoluvlastníckych vzťahov, ktorá bude obsahovať aj vyhlásenie/záväzok pamätajúci na toto riziko,sa stáva riskantnejšie. Právnici, ktorí radi také zmluvy píšu (a inkasujú za to odmenu) môžu byť spokojní.
Názory k článku Judikatúrou k skrytým právnym vadám... :
Michal Novotný, 15. 11. 2010 v 18:11 - No
Či je samostatnosť zrušenia správna alebo nie, nie je podstatné. Rozsudok je vždy (napriek zdanlivému opačnému zneniu § 159 Osp) záväzný aj pre singulárneho nástupcu, pretože sa týka veci, ktorú nadobúda. Iný základ by viedol k spochybneniu podstaty právoplatnosti súdneho rozhodnutia (vieš si predstaviť, že po postúpení právoplatne zamietnutej pohľadávky by na strane nadobúdateľa nepôsobili účinky rei iudicatae?).
Navyše, podľa mňa ignoruješ v tej úvahe iné aspekty. Tvoja úvaha je zameraná čisto na cost/benefit analýzu pre vlastníka/nadobúdateľa z hľadiska vád veci. Ale čo otázka efektívnosti súdneho rozhodnutia - ak tu prebehlo už jedno súdne konanie, tak tvoja odpoveď v podstate (ak tomu narýchlo rozumiem) je, že by malo prebehnúť ďalšie a potom znova ďalšie a podobne. Osobne si myslím, že z pohľadu spoločnosti by toto riešenie bolo komplikovanejšie než to, ktoré volí to rozhodnutie.
Matej Kukura, 15. 11. 2010 v 18:59 - Matej Kukura
Rozsudok sa vzťahuje na právne pomery súvisiace s určitou vecou. Preto aj jej nový nadobúdateľ musí byť ním viazaný. Pokiaľ táto okolnosť (rozhodnutie upínajúce sa na vec, ktoré by sa malo vzťahovať pri jej nadobudnutí na nadobúdateľa) nevyplýva zo zápisu v katastri nehnuteľností, je pre nadobúdateľa jednoduchšie voči scudziteľovi uplatňovať nároky zo zodpovednosti za právne vady scudzenej veci.
Navyše, ak by nadobúdateľ nadobudol spoluvlastnícky podiel k veci v zrušenom podielovom spoluvlastníctve (čo možné je a nie je dôvod konštruovať tu nejakú neplatnosť alebo odporovateľnosť, pre ktoré musia byť splnené iné predpoklady ako samotné disponovanie vecou/spoluvlastníckym podielom, ktoré nie je zakázané), nemal by tento jeho spoluvlastnícky podiel byť znehodnotený samotným zrušením a vyporiadaním, pretože táto jeho hodnota by zachovaná byť mala a mala by sa premietnuť do samotného tohto vyporiadania tak, aby po vysporiadaní príslušný podielový spoluvlastník mal hodnotu majetku, ktorá zodpovedá hodnote predchádzajúceho jeho spoluvlastníckeho podielu.
Je potrebné tiež prihliadať na tú skutočnosť, že rozhodnutie súdu o zrušení a vyporiadaní sa prejaví v zápise v katastri a ak všetko ide tak, ako má, súd zasiela rovnopis svojho rozhodnutia katastru nehnuteľností pre záznam príslušných zmien. Zároveň sa zmeny pravidelne (a to pri reálnom delení) zobrazia ešte počas konania v katastri tak, že bude do katastra zanesený geometrický plán, ktorý musí byť podkladom pre súdne rozhodnutie. Nezdá sa byť teda veľmi presvedčivým argument o tom, že by sa nadobúdateľ o takomto rozhodnutí včas nedozvedel.
Ešte pár poznámok k terminológii:
Zrušenie podielového spoluvlastníctva - moment právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa podielové spoluvlastníctvo zrušuje (po tomto momente ešte pravidelne existuje ako zrušené, čo príslušný judikát posudzuje per analogiam k existujúcemu podielovému spoluvlastníctvu - musí sa poskytnúť príslušné plnenie podľa rozhodnutia). Kým spoluvlastníctvo nie je zrušené, nemožno ho vyporiadať, pretože ešte stále trvá.
Vyporiadanie spoluvlastníctva - určenie záväzkov a oprávnení pre jednotlivých (bývalých) spoluvlastníkov, ktoré je potrebné splniť v príslušnej (paričnej) lehote, aby sa takto navzájom vyrovnali s ohľadom na už zrušené podielové spoluvlastníctvo.
Vysporiadanie spoluvlastníctva - splnenie záväzkov a uspokojenie oprávnení, ktoré boli určené v rámci vyporiadania spoluvlastníctva (zavŕšenie vyporiadania).
Lepšie vidno rozdiely v súvislosti s BSM (SJM) - BSM zaniká napr. právoplatnosťou rozsudku o rozvode manželstva/o zrušení BSM za trvania manželstva, avšak príslušnú masu majetku patriaceho do BSM ešte treba vysporiadať. Nesplýva tu teda rozhodnutie o zrušení BSM s rozhodnutím o jeho vyporiadaní. Vyporiadanie sa stane až následne dohodou alebo rozhodnutím súdu (ktoré založia určité práva a povinnosti ohľadne majetku) a až ich splnením je majetok vysporiadaný. A pri zákonnej domnienke nám splýva iba moment vyporiadania a vysporiadania..
Michal Novotný, 16. 11. 2010 v 06:56 - Ad MK
1. S tou prvou časťou možno súhlasiť, len snáď aká malá oprava: ten judikát sa nedovoláva nejakej analógie, ale hovorí výslovne, že podielové spoluvlastníctvo je (povedzme) "efektívne" zrušené až predajom veci. Mne tento názor pripadá správny a naopak, nie celkom rozumiem tomu názoru českého komentára, pretože z textu § 142 ods.1 Oz neplynie žiadne striktné rozlišovanie medzi zrušením a vy(s)poriadaním. Práve naopak, ods. 2 výslovne opakuje "zrušenie a vysporiadanie" predajom veci a rozdelením výťažku.
To napokon zodpovedá aj logike úpravy - tento spôsob vyrovnania nastupuje až vtedy, keď vec (a) nemožno rozdeliť, a (b) nikto nechce. To znamená, že podielové spoluvlastníctvo je neriešiteľné medzi existujúcimi spoluvlastníkmi a jediným riešením je ich všetkých z neho vyväziť. Osobne si neviem ani predstaviť, v akom režime by existovala vec, ku ktorej bolo rozhodnutím zrušené, ale nevysporiadané podielové spoluvlastníctvo.
Preto v prípade zrušenia a vysporiadania predajom veci a rozdelením výťažku nemožno tieto dva momenty od seba oddeliť - vec sa musí predávať ako spoločná, čo jediné právne umožňuje konštruovať rozdelenie výťažku. Taktiež je ťažko právne konštruovateľné (je s tým obrovský poblém aj v prípade zaniknutého BSM), v akom režime by bola vec od okamihu "zrušenia" do okamihu jej predaja.
2. Tá terminológia... No neviem, Slovník slovenského jazyka uvádza k pojmom "vysporiadanie", "vyporiadanie" to isté - ide o nesprávny výraz, správne by malo byť vyrovnanie. Mám pocit, že takúto pojmovú nomenklatúru nepredpokladal ani autor Oz...
Juraj Alexander, 18. 11. 2010 v 14:58 - Ad MN
No a ja tvrdím, že rozhodnutie o zrušení a vy(s)poriadaní podielového spoluvlastníctva až do samotného vy(s)poriadania nevytvára integrálnu súčasť práv a povinností súvisiacich s podielom (a preto prechod vlastníckeho práva k podielu nespôsobuje prechod povinnosti z rozsudku), ale je záväzný len inter partes.
Ešte k cost/benefit - nesúhlasím, aspoň nie v prípade, že takýto rozsudok sa nedá zapísať do KN (v ČR sa nedá určite, v SR som z postu MK nepochopil, či sa to dá) - podľa mňa sú v právnej úprave iné nástroje, ako predísť nekonečnému opakovaniu sporov o zrušenie - práve relatívna neplatnosť/predkupné právo v prípade prevodu na tretiu osobu alebo možnosť žaloby na neplatnosť v prípade prevodu na osobu blízku. Samozrejme, s tým môže súvisieť aj politická vôľa rušiť spoluvlastníctva...
Michal Novotný, 18. 11. 2010 v 16:20 - Juraj
Totiž, a to nechcem konštruovať nejaké svetoborné konštrukcie, podľa mňa zmyslom rozsudku o "zrušením podielového spoluvlastníctva predajom veci" je v zásade nič iné než obyčajné plnenie, a to v podstate "trpenie" predaja s následným rozdelením výťažku podľa veľkosti podielov.
Pretože, ako sme sa zhodli, v tomto prípade sa vlastne spoluvlastníctvo "efektívne" nezrušuje, pretože vec sa predáva v dražbe ešte v spoluvlastníctve a k "zrušeniu" dochádza vlastne via facti tým, že vec stratia doterajší spoluvlastníci a nadobudne ju niekto iný.
Aj keď zákon tu v § 142 Oz nehovorí vyslovene o "trpení", prakticky sa tento rozsudok nijako neodlišuje od iných rozsudkov týkajúcich sa nehnuteľnosti ako veci. A navyše, tvoj záver by podľa môjho skromného názoru viedol k absurdným dôsledkom - vezmi si napr. rozhodnutia podľa § 139 Oz. Rozvíjaním tvojho záveru by sa dala spochybniť záväznosť rozhodnutí podľa tohto ustanoveniach pre nadobúdateľov podielu, takže každý nový spoluvlastník by mohol vždy otvárať aj už uzavreté otázky.
Konečne, nepripadá mi to nijako sociálne zmierne, pričom vytváranie "sociálneho zmieru" (v najširšom zmysle slova) by malo byť hlavným účelom práva. Takto by si vlastne nútil všetkých spoluvlastníkov (napr. 99%) domáhať sa pri každom prevode relatívnej neplatnosti už len z dôvodu, že majú podozrenie, že nový spoluvlastník nebude rešpektovať už vydané súdne rozhodnutia. Dávaš im teda voľbu - buď vykúpite jeho podiel (čo in concreto môže byť sociálne neprijateľné - vezmi si napr. "spoločné" nebytové priestory ako garáže apod. v bytových domoch) alebo sa uspokojíte s tým, že nový spoluvlastník bude pre vás "tabula rasa". Neviem, ja sa s týmto neviem stotožniť.
Nehovoriac napr. o situácii, že právo domáhať sa relatívnej neplatnosti sa premlčiava za tri roky, kým rozsudok je vykonateľný 10...
Juraj Alexander, 23. 11. 2010 v 17:28 - Veď práve...
Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím