Autoři:

Napriek názvu tohto postu nepôjde o rozmazávanie osobných vzťahov sudcov Najvyššieho súdu, keďže o nich nič neviem a môžem o nich súdiť len z druhej až tretej ruky. Niekedy sa však zamyslím, či sa sudcovia Najvyššieho súdu spolu aspoň pozdravia a rozprávajú, a ak áno, či predmetom ich rozpravy aspoň niekedy sú právne otázky týkajúce sa vecí, ktoré prejednávajú. Neviem, ale rozhodnutia NS SR, sp.zn. 2 Sžhpu 3/2008 a NS SR, sp.zn. 1 Sžhpu 1/2008 (obe prístupné na http://nssr.blox.sk/blox/cms/portal/sk/rozhodnutia) navodzujú dojem, že nikdy.

Obe rozhodnutia sa týkajú zaujímavého problému a relatívne horúcej politickej témy: Ide o dotácie poskytované zo štátneho rozpočtu – kapitoly Ministerstva kultúry pre Tlačovú agentúru Slovenskej republiky a ich (proti)súťažný vplyv. Obom prípadom je spoločný v podstate totožný skutkový stav: Ministerstvo kultúry ako správca rozpočtovej kapitoly uzavrelo vždy na jeden rozpočtový rok (v jednom prípade 2005, v druhom 2006) s TASR (štátnou príspevkovou organizáciou) zmluvu, na základe ktorej jej poskytlo dotáciu na činnosť. V zmluve bola dotácia rozpísaná na jednotlivé redakcie TASR bez špecifikácie konkrétnych výkonov a bez konkrétnej analýzy, či dotované sú len netrhové, alebo aj trhové služby, čím malo Ministerstvo kultúry umožniť v podstate krížovú dotáciu v rámci TASR. Keďže TASR pôsobí sčasti v konkurenčnom prostredí (napr. SITA, ale aj medzinárodné agentúry), začal vo veci konanie Protimonopolný úrad, ktorý využil § 39 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže atď. Konanie Ministerstva kultúry, hoci v súlade s rozpočtovými pravidlami i metodikou rozpisovania výdavkov, posúdil PMÚ ako konanie štátneho orgánu obmedzujúce súťaž a podľa už citovaného § 39 uložil Ministerstvu kultúry (relatívne symbolické) pokuty. Pokuty za roky 2005 a 2006 sa dostali pred Krajský súd v Bratislave, ktorý („prekvapivo“) rozhodnutia PMÚ v oboch prípadoch zrušil pre nesprávne právne posúdenie veci a vec vrátil PMÚ na ďalšie konanie. PMÚ sa v obidvoch prípadoch odvolal – a tu sa začína náš príbeh.

Ako prvé – paradoxne – prišlo na rozhodnutie odvolanie voči neskoršiemu rozhodnutiu PMÚ, t.j. týkajúce sa roku 2006 (sp. zn. 2 Sžhpu 3/2008). 3. júna 2009 senát Najvyššieho súdu pod vedením JUDr. Jany Henčekovej zrušujúci rozsudok krajského súdu potvrdil. Svoje rozhodnutie odôvodnil relatívne stručne, avšak z istého uhla pohľadu vcelku logicky: TASR bola zriadená zákonom na zabezpečovanie určitých verejných úloh ako príspevková organizácia; financovanie príspevkových organizácií upravuje zákon o rozpočtových pravidlách, ktorý (žiaľ) umožňuje financovanie spôsobom narúšajúcim hospodársku súťaž; nápravu však treba hľadať v rovine legislatívnej (zmenou zákona), nie trestaním Ministerstva kultúry zo strany PMÚ.

Druhé odvolanie (sp. zn. 1 Sžhpu 1/2008) týkajúce sa roku 2005 prejednal senát pod vedením JUDr. Igora Belka – a 15. decembra 2009 rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu Ministerstva kultúry zamietol. V pomerne podrobnom odôvodnení sa vydal presne opačnou líniou ako druhý senát vo svojom potvrdzujúcom rozhodnutí: zákon o rozpočtových pravidlách, ani metodika neurčujú presne spôsob rozpísania dotácií pre príspevkovú organizáciu; Ministerstvu kultúry teda nič nebránilo, aby dotáciu rozpísalo podrobnejšie a presne určilo aj spôsob ich použitia tak, aby zabránilo krížovej dotácii služieb poskytovaných v konkurenčnom prostredí; ak tak neurobilo, umožnilo skreslenie hospodárskej súťaže, a tým je daná jeho zodpovednosť za porušenie § 39 zákona o ochrane hospodárskej súťaže.

Nie je mojím úmyslom hodnotiť obe rozhodnutia z hľadiska ich súladu s pravidlami ochrany hospodárskej súťaže, pretože sa v tom málo vyznám. Mám pochopenie pre obe rozhodnutia – pre prvé preto, lebo sa (možno alibisticky) snaží držať späť od riešenia v zásade politických otázok, teda či tu má byť štátom financovaná TASR alebo nie, a snaží sa presunúť ten problém tam, kam patrí – do Národnej rady SR, resp. na úroveň vládnej legislatívy. Druhé rozhodnutie je naopak sympatické svojou poctivou snahou vec odôvodniť právne, i keď za cenu mierneho aktivizmu proti štátnej podpore pre TASR.

Čo ma ale zaráža je, že v správnom kolégiu Najvyššieho súdu, ktoré t.č. číta okolo 20 sudcov, je možné, aby dva rozdielne senáty v priebehu cca. šiestich mesiacov vydali dve úplne protichodné rozhodnutia. Ešte zarážajúcejšie však je, že prvý senát (vydavší v poradí druhé rozhodnutie) nijako nespomenul existenciu skoršieho rozhodnutia a nijako sa s ním v odôvodnení svojho rozsudku nevyrovnal. Je to zarážajúcejšie o to viac, že tento senát už túto svoju schopnosť otvorene priznať odlišný právny názor prejavil – viď napr. rozsudok 1 Sžso 7/2009. Predpokladám, že aj na Najvyššom súde funguje systém lustrácií, takže minimálne jeden zo senátov už musel mať v čase, keď mu vec napadla, vedomosť o tom, že medzi tými istými účastníkmi tu prebieha(lo) podobné konanie pod inou spisovou značkou.

A keď už nijako inak – to sa naozaj sudcovia vôbec medzi sebou nerozprávajú? A ak áno, nemôžu sa porozprávať aj o zaujímavých právnych otázkach skôr než rozhodnú?

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím