Viem, že tvoja úvaha smeruje inam a v podstate s ňou súhlasím (až na argument o podnikateľovi a zníženej likvidite - táto ujma by sa nemusela nutne kompenzovať práve náhradou trov a navyše žalovanými v týchto sporoch nebývajú len podnikatelia). Chcel by som skôr poukázať na pragmatickú stránku veci pred ústavným súdom: dotyčný advokát bol žalobkyni ustanovený a žalobkyňa v konečnom dôsledku nebola úspešná - ak sa nemýlim, v SR by sa v tomto prípade uplatnila tretia hlava vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (paušálna odmena 200 eur s možným navýšením o 100%, ak ide o mimoriadne náročnú/zložitú vec). Každopádne nešlo o priznanie náhrady trov konania na základe zásady úspechu v spore, ale o vyúčtovanie trov vo vzťahu k štátu. Preto mi osobne priznanie trov v plnej výške (z hodnoty nehnuteľností) nesedí - trovy totiž nezaťažujú šikanujúceho žalobcu, ale štát a to bez ohľadu na neúspech zastupovaného účastníka. S týmto typom zastupovania však nemám osobné skúsenosti, rád sa preto nechám poučiť.

Veľmi dobre poznám ten pocit, keď po vyhratom spore, v ktorom veľkú nadnárodnú firmu žaloval lokálny "podnikateľ" o určenie vlastníctva na základe pochybných argumentov, resp. o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, hľadáš podporu v judikatúre NSSR a súdov nižšieho stupňa, aby si klientovi aspoň trochu "pofúkal boľačky" a vylepšil náladu po minimálne 6 rokoch naťahovačiek.

Pre zaujímavosť uvádzam demonštratívny výpočet rozhodnutí NSSR (rešerš som robil cca v septembri minulého roku), v ktorých priznal náhradu trov konania podľa
(i) skutočnej hodnoty veci: 2 Cdo 202/2007, 2 M Cdo 15/2007, 2 Cdo 259/2008, 2 Cdo 271/2007, 5 Cdo 55/2009, 2 Cdo 46/2008, 5 Cdo 188/2008, 5 Cdo 194/2008, 3 Cdo 100/2009; a

(ii) paušálu: 2 Cdo 8/2008, 5 Cdo 134/2008, 3 Cdo 164/2008, 2 Cdo 78/2009, 5 Cdo 278/2008, 3 Cdo 146/2009, 3 Cdo 65/2009, 2 Cdo 65/2008.

Z uvedeného je na prvý pohľad zrejmé, že ani v rámci jedného senátu NSSR nepanuje zhoda, či to riešiť cez paušál alebo hodnotu predmetu sporu. Pokiaľ viem, tak NSSR sa iba v jedinom rozhodnutí (2 Cdo 65/2008) aspoň trochu vysporiadal s tým, že prečo dáva paušál a nie skutočnú hodnotu veci: "Dovolací súd vychádzal zo zistenia, že v spore o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, zákonná úprava, pokiaľ ide o vyrubenie súdneho poplatku za návrh, upustila od jeho určenia podľa položky 1 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov […] percentuálnou sadzbou zo základu, ktorým bola hodnota nehnuteľnosti, a počnúc od 1.7.2007 stanovila súdny poplatok za predmetný návrh pevnou sumou podľa písmena b/ danej položky sadzobníka (viď spoločná poznámka č. 1 k položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov v znení pred a po novele zákona o súdnych poplatkoch č. 273/2007 Z.z.). Konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je preto z hľadiska určenia výšky súdneho poplatku zo žaloby sporom s jednotnou výškou súdneho poplatku bez ohľadu na hodnotu nehnuteľnosti, ku ktorej sa má určiť vlastnícke právo. Podľa názoru dovolacieho súdu aj z hľadiska určenia výšky tarifnej odmeny advokáta za poskytovanie právnych služieb treba aplikovať rovnaký princíp a pri stanovení základu tarifnej odmeny treba vychádzať zo sadzby stanovenej pre spory s neoceniteľnou hodnotou veci ( § 11 ods. 1 vyhlášky)."

Rozhodovacia prax súdov nižšieho stupňa je ešte "bohatšia", to mi môžete veriť. :) Dúfam, že jedného dňa aj sudcovia precitnú do reality a uvedomia si, že v týchto sporoch spravidla nejde o 5,- Kčs a sú často prostriedkom vydierania veľkých firiem...

Ďakujem, toto je skvelé. Nikdy som k tomu taký podrobný rešerš nerobil, toto je veľmi užitočné

I. ÚS 119/2012

"14. Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou občianskeho súdneho konania. Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu zo strany všeobecného súdu bol obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prepiateho formalizmu), či celkom nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia. Takýto postup všeobecného súdu nemôže byť tolerovaný, lebo predstavuje v konečnom dôsledku zásah do základného práva účastníka obsiahnutého aj v označených článkoch sťažovateľom, ktorých porušenie namieta.

15. Z ustanovenia § 9 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vyplýva, že základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva. Podľa ustanovenia § 10 ods. 2 citovanej vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu iba v prípade, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami [ § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z.].

16. Z uvedeného gramatického, logického a systematického posúdenia citovaných ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z. z. možno vyvodiť záver, že pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom daného súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka (suma) považuje za základ pre tarifnú hodnotu, a to aj vo veciach určenia vlastníckeho práva k takejto veci, pretože citovaný právny predpis dôsledne rozlišuje situácie pre náhrady trov konania, kedy je predmet právneho sporu, o ktorom vlastníctve sa rozhoduje, peniazmi oceniteľný, a kedy nie je. Preto nie je možné vychádzať z názoru, že daná situácia nie je právom regulovaná a že vždy, keď je predmetom konania určenie vlastníckeho práva k veci, nemožno tento predmet konania peniazmi oceniť z hľadiska tarifnej odmeny podobne, ako je to pri vyrubovaní súdneho poplatku za určovací návrh na začatie konania podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Inými slovami, explicitná úprava § 9 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vylučuje použitie § 11 ods. 1 písm. a) cit. vyhlášky a rovnako aj príslušných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch.

17. Predmetom sporu v danej veci bolo určenie vlastníckeho práva k osobnému motorovému vozidlu, ktoré bolo oceniteľné peniazmi, v dôsledku čoho krajský súd pri priznávaní náhrady trov konania nemohol vychádzať z tarifnej odmeny stanovenej v § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ale z tarifnej odmeny podľa § 10 ods. 2 cit. vyhlášky.

18. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 listiny. Ak krajský súd náhradu nákladov v správnej výške určenej podľa príslušnej právnej normy sťažovateľovi nepriznal, odoprel mu ochranu označených práv zakotvených v našom ústavnom poriadku.

19. Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu bolo porušené nielen základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 37 ods. 2 listiny, ale aj jeho základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a právo na majetok podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

20. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

21. V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 37 ods. 2 listiny, ako aj základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru, ktoré boli u sťažovateľa porušené, ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Úlohou krajského súdu bude v ďalšom priebehu odvolacieho konania znova posúdiť a rozhodnúť o náhrade trov prvostupňového i odvolacieho konania takým spôsobom, ktorý bude ústavne konformný a bude v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze."

"Jestliže bylo o náhradě nákladů řízení rozhodnuto, nelze se domáhat úhrady dalších nákladů, které účastník vynaložil na své zastoupení advokátem v daném řízení, a to ani z titulu odpovědnosti za škodu."

podle rozsudku Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 23 Cdo 1773/2011, ze dne 19. 3. 2013

184/2013 Z.z.: "V § 10 ods. 2 sa slovo „a“ nahrádza čiarkou a na konci sa pripájajú tieto slová: „a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.“."

"Ak je predmetom konania žaloba o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok podľa ust. § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, pre účely určenia výšky súdneho poplatku i pre účely určenia výšky náhrady trov konania ide o konanie, ktorého predmet nemožno oceniť peniazmi.

Pri výpočte výšky náhrady trov konania, ktoré pozostávajú z náhrady trov právneho zastúpenia, je potrebné aplikovať ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení zmien a doplnkov o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb."

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2MObdoV/3/2012 z 30. mája 2013; Zbierka stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, 7/2014)

"Konanie o žalobe o určenie pravosti, výšky či poradia pohľadávky konkurzného veriteľa (incidenčná žaloba), popretej v konkurznom konaní, je z hľadiska určenia výšky súdneho poplatku zo žaloby určovacím sporom s jednotnou výškou súdneho poplatku bez ohľadu na výšku pohľadávky, určenie pravosti ktorej je predmetom konania. Aj z hľadiska určenia tarifnej odmeny za úkony právnej služby treba vychádzať z rovnakého princípu."

NS SR 5 Obo 48/2014, ZSP 2/2015

"Predmetom sporu vo veci sťažovateliek bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (ako to vyplýva z petitu žaloby sťažovateliek, ako aj z výroku rozsudku okresného súdu). Je síce pravdou, že rozhodnutie o podanej žalobe záviselo od posúdenia predbežnej otázky, ktorou bola platnosť kúpnej zmluvy, avšak to nič na predmete konania nemôže zmeniť. Preto sa právny názor vyslovený ústavným súdom v náleze č. k. I. ÚS 119/2012-24 zo 16. mája 2012 nepochybne vzťahuje aj na prípad sťažovateliek; ústavný súd nevidí dôvod, pre ktorý by sa mal od tohto názoru odchýliť.

Vlastnícke právo k nehnuteľnosti bolo oceniteľné peniazmi, v dôsledku čoho krajský súd pri priznávaní náhrady trov konania nemohol vychádzať z tarifnej odmeny ustanovenej v § 11 ods. 1 písm. a) advokátskej tarify, ale bol povinný na vec aplikovať § 10 ods. 2 advokátskej tarify.

Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Ak krajský súd náhradu nákladov v správnej výške určenej podľa príslušnej právnej normy sťažovateľkám nepriznal, odoprel im ochranu označených práv zakotvených v ústavnom poriadku.

Vo vzťahu k základnému právu na vlastníctvo a právu na majetok považuje ústavný súd za potrebné uviesť aj to, že účastníkovi občianskeho súdneho konania svedčí vždy legitímna nádej na náhradu trov konania, pokiaľ sú splnené zákonné predpoklady na ich priznanie, a to vo výške vyplývajúcej z právnych predpisov. Takáto legitímna nádej požíva ochranu ako majetok v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu, resp. čl. 20 ústavy.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že uznesením krajského súdu č. k. 10 Co 124/2013-74 zo 6. júna 2013 bolo porušené nielen základné právo sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale aj ich základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a právo na majetok podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.
"

II. ÚS 583/2013

"Pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka (suma) považuje za základ pre tarifnú hodnotu, a to aj v prípadoch určenia vlastníckeho práva k takejto veci.

Nie je možné vychádzať z názoru, že vždy, keď je predmetom konania určenie vlastníckeho práva k veci, nemožno tento predmet konania peniazmi oceniť z hľadiska tarifnej odmeny podobne, ako to je pri vyrubovaní súdneho poplatku za určovací návrh podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov."

(nález Ústavného súdu SR z 18. marca 2015, sp. z n. II. ÚS 478/2014-28)

"Hodnota veci pri určení, že zmluva o postúpení pohľadávok je neplatná, nie je nominálna hodnota postupovaných pohľadávok, ani cena za ktorú správca konkurznej podstaty predal tieto pohľadávky žalovanému, ani hodnota pohľadávky úpdacu podľa znaleckých posudkov, ktoré boli vypracované znalcami v konkurznej veci. V konkrétnom prípade vyčíslenia trov dovolacieho konania si žalovaný nemôže určiť základnú sadzbu tarifnej odmeny podľa tarifnej hodnoty práva (hodnoty postúpených pohľadávok), ale základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby (výpočtový základ v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z.), keďže predmetom konania je určovacia žaloba, pri ktorej nie je možné vyjadriť hodnotu práva v peniazoch."

NS SR, sp. zn. 1 Obdo V 43/2011, ZSP 1/2016

"Pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom daného súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka (suma) považuje za základ pre tarifnú hodnotu, a to aj vo veciach určenia vlastníckeho práva k takejto veci, pretože citovaný právny predpis dôsledne rozlišuje situácie pre náhrady trov konania, kedy je predmet právneho sporu, o ktorom vlastníctve sa rozhoduje, peniazmi oceniteľný, a kedy nie je. Preto nie je možné vychádzať z názoru, že daná situácia nie je právom regulovaná a že vždy, keď je predmetom konania určenie vlastníckeho práva k veci, nemožno tento predmet konania peniazmi oceniť z hľadiska tarifnej odmeny."

ÚS SR, III. ÚS 634/2015

"Vychádzajúc z uvedeného a s prihliadnutím na právnu úpravu vzťahujúcu sa na posudzovanú vec a ustálenú prax všeobecných súdov a ústavného súdu, je potrebné vychádzať z toho, že v prípade určenia neplatnosti právneho úkonu  v danom prípade neplatnosti zmluvy  ide o právo (právnu možnosť hmotnoprávneho i procesného charakteru), t. j. o taký predmet, ktorého hodnotu nemožno vyjadriť v peniazoch ( § 11 ods. 1 vyhlášky).
Predmetom konania v sťažnosťou napadnutej veci bolo posúdenie, či preskúmavaný právny úkon – zmluva – bol urobený v súlade s právnymi predpismi, čo predstavuje skutočnosť objektívne neoceniteľnú peniazmi.

Neprichodí teda ústavnému súdu súhlasiť s napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu v časti výroku o náhrade trov dovolacieho konania, keďže v posudzovanej veci bolo s ohľadom na ustálenú prax súdov pri výpočte trov konania v sporoch o určenie neplatnosti právneho úkonu  neplatnosti zmluvy  vychádzať z dikcie ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky, a teda základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby považovať jednu trinástinu výpočtového základu.
Uvedené pochybenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu v časti výroku o náhrade trov dovolacieho konania v konečnom dôsledku uznala i samotná predsedníčka najvyššieho súdu (bod 5)."

ÚS SR I. ÚS 320/2015-27

Je zaujímavé, že ústavný súd poukazoval na "ustálenú súdnu prax" (na ktorú konkrétne sa z nálezu nedozvieme), avšak úplne pozabudol na svoju súdnu prax, ktorá hovorí o úplnom opaku (viď Jurajove posty).

"Na určenie trov právneho zastúpenia v konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, možno podľa ústavného súdu ústavne udržateľným spôsobom aplikovať aj právny záver vyslovený v judikatúre najvyššieho súdu, že v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu je predmet konania neoceniteľný peniazmi, preto tarifnú hodnotu veci v takomto konaní je potrebné určiť podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z."

ÚS SR, II. ÚS 650/2016

"Keďže priamym predmetom zmluvy o budúcej kúpnej zmluve bola budúca kúpna zmluva - budúci právny úkon, a nie predmet kúpy alebo kúpna cena ako taká, podľa názoru ústavného sudu nemožno postup, v rámci ktorého súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania základnú sadzbu tarifnej odmeny právneho zástupcu sťažovateľky za ním poskytnuté úkony právnej pomoci, resp. služby neodvodil priamo od budúcej kúpnej ceny považovať za ústavne nekonformný."

ÚS SR, III. ÚS 550/2016

"Nie je možné vychádzať z názoru, že vždy, keď je predmetom konania určenie neplatnosti zmluvy, nemožno tento predmet peniazmi oceniť. Je teda potrebné v každom konkrétnom prípade skúmať, či možno predmet právneho úkonu oceniť a v závislosti na tom stanoviť aj výšku náhrady trov konania."

ÚS SR, I. ÚS 176/2017

Účelom negatórnej žaloby ( § 80 písm. b/ O.s.p.) je ochrana existujúcich práv vlastníka alebo oprávneného držiteľa veci voči neoprávneným zásahom zo strany iných subjektov. Rozhodnutie o takomto návrhu neustanovuje nič o právnom vzťahu či práve k danej veci (tu pozemkom, ktoré boli predmetom zmluvy o podnájme i dohody o vyčlenení pozemkov). Jeho predmetom je posúdenie zákonnosti a oprávnenosti namietaného zásahu do existujúcich práv a uloženie povinnosti zdržať sa ho. Je to práve tento zásah, ktorý je vlastným predmetom sporu, a teda nesie „hodnotu" rozhodnú pre výpočet či už súdneho poplatku, alebo odmeny advokáta. Zásah ako taký však nie je oceniteľný v peniazoch. Preto základnú sadzbu tarifnej odmeny treba určiť podľa § 13 ods. 6 vyhl. č. 163/2002 Z.z. a § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z.

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. 7. 2010, sp. zn. 2 M Cdo 8/2009)


http://www.najpravo.sk/judikatura/obcianske-procesne-pravo/trovy-konania/zakladna-sadzba-tarifnej-odmeny-pri-negatornej-zalobe.html

"Percentuálne vyjadrenie pomeru úspechu účastníka konania na predmete sporu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania nemožno automaticky stotožňovať s percentuálnym vyjadrením konkrétnej výšky priznaného nároku."

ÚS SR, I. ÚS 457/2017

Práve vzhľadom na predmet sporu, ktorým bolo určenie, že veci (nehnuteľnosti) patria do dedičstva, nemožno podľa názoru ústavného súdu pri určovaní tarifnej odmeny za poskytnuté právne služby vychádzať z hodnoty veci, ktorá má patriť do dedičstva, keďže predmetný spor nebol sporom o určenie vlastníckeho práva. Výsledok konania o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, totiž nezakladá priamo vlastnícke právo žalobcu. Rozhodnutie všeobecného súdu o tom, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, je rozhodnutím o otázke vlastníckeho práva poručiteľa, a nie jeho právnych nástupcov.

Nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 187/2018-28

Užitočný prehľad judikatúry je v rozhodnutí ÚS SR, I. ÚS 188/2018.

"Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, že „V súvislosti s argumentáciou odvolateľa možno konštatovať, že sa Najvyšší súd Slovenskej republiky otázkou určenia výšky tarifnej odmeny advokáta za úkony právnej služby vykonané v incidenčných konaniach zaoberal napr. v rozhodnutiach sp. zn. 1 M Obdo V 17/2006, 4 Obo 262/2007, 2 Obo 98/2009 a 5 Obo 48/2014, pričom Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí č. k. III. ÚS 534/2011-8 zo dňa 13.12.2011 vyslovil, že aplikácia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. na určenie tarifnej odmeny advokáta v konaniach o určenie pravosti, výšky alebo poradia pohľadávky nepopiera účel a zmysel tohto ustanovenia, korešponduje s ustálenou súdnou praxou, a právny názor týkajúci sa potreby určenia základu pre výpočet trov právneho zastúpenia na základe rovnakých kritérií ako základu pre výpočet súdneho poplatku vyrubovaného vo veci označil za taký, o ktorom nemožno tvrdiť, že je svojvoľný, či arbitrárny. Zmeny v súdnej praxi a právnej teórii v tomto smere nie je spôsobilé priniesť doplnenie ustanovenia § 10 ods. 2 vyhlášky vykonané vyhláškou č. 184/2013 Z. z. nemajúce so spôsobom stanovenia výšky tarifnej odmeny v tomto konaní žiadnu logickú súvislosť."

"Nadväzne na to ústavný súd poukazuje aj na svoje uznesenie sp. zn. III. ÚS 534/2011 z 13. decembra 2011, v ktorom odkazuje na judikatúru najvyššieho súdu, ktorá bola v obdobných právnych veciach ustálená v predchádzajúcom období a bola publikovaná v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 63/2008 (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 17/2006), podľa ktorej „žaloba o určenie pravosti, výšky alebo poradia pohľadávky... z dôvodu jej popretia je určovacou žalobou podľa § 80 písm. c) Občianskeho údneho poriadku. Pri posudzovaní náhrady trov konania úspešnému účastníkovi preto platí, že výška tarifnej odmeny jeho advokáta sa určuje podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. ako v spore s neoceniteľnou hodnotou veci.“. Obdobne najvyšší súd rozhodol aj v uznesení sp. zn. 4 Obo 262/2007 z 8. apríla 2008, v odôvodnení ktorého uviedol, že „konanie o tzv. incidenčnej žalobe je z hľadiska určenia výšky súdneho poplatku zo žaloby určovacím sporom s jednotnou výškou súdneho poplatku, bez ohľadu na výšku pohľadávky, určenie pravosti ktorej je predmetom konania, v tomto prípade určenia neexistencie právneho dôvodu a výšky ktorej sa žalobca domáha. Podľa názoru odvolacieho súdu, preto aj z hľadiska určenia výšky tarifnej odmeny treba vychádzať z rovnakého princípu, takže žalobcovi patrí náhrada trov konania ako v určovacom spore s neoceniteľnou hodnotou veci. Pre úplnosť najvyšší súd uvádza, že v danom prípade nie je možné vychádzať zo zaplateného súdneho poplatku, ako uviedol odvolateľ.“. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že napadnuté uznesenie krajského súdu je v súlade s judikatúrou ustálenou v predmetných prípadoch, a preto ho ústavný súd nepovažuje za arbitrárne a nevidí zatiaľ ani dôvod na zmenu svojej judikatúry."

“Vzhľadom na predmet sporu, ktorým bolo určenie, že veci (nehnuteľnosti) patria do dedičstva, nemožno podľa názoru ústavného súdu pri určovaní tarifnej odmeny za poskytnuté právne služby vychádzať z hodnoty veci, ktorá má patriť do dedičstva, keďže predmetný spor nebol sporom o určenie vlastníckeho práva. Výsledok konania o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, totiž nezakladá priamo vlastnícke právo žalobcu. Rozhodnutie všeobecného súdu o tom, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, je rozhodnutím o otázke vlastníckeho práva poručiteľa, a nie jeho právnych nástupcov. Otázka vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sa v prípade úspešnosti žaloby o určenie, že tieto nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, riešia až v následnom konaní o dedičstve. Rozhodovanie o určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, má tak v danom prípade na sťažovateľku ako žalobkyňu len nepriamy materiálny dosah. Vo svojej podstate možno právne účinky takéhoto rozhodnutia v príslušnom konaní charakterizovať ako vyriešenie predbežnej otázky, ktorá je relevantná pre následný priebeh dedičského konania.
Vychádzajúc z tohto právneho názoru je potom pri rozhodovaní o trovách konania o určenie, že veci patria do dedičstva, namieste určenie základnej sadby tarifnej odmeny advokáta podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), nie podľa § 10 ods. 2 vyhlášky. ”

ÚS SR, IV. ÚS 187/2018

"Za tarifnú hodnotu v zmysle ustanovenia § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov sa považuje výška peňažného plnenia, ktorého sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby.

Rozhodujúcim momentom pre určenie tarifnej hodnoty je teda hodnota v okamihu začatia poskytovania právnej služby, a nie hodnota predmetu poskytnutia právnej služby v čase (dobe) vykonania každého jednotlivého úkonu právnej služby."

nález Ústavného súdu SR z 27. septembra 2018, sp. zn. IV. ÚS 202/2018

Ak teda chápem správne, napr. v konaní o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, kde sa prejednáva aj nárok na náhradu mzdy bude pre určenie tarifnej hodnoty rozhodujúca hodnota sporu (t.j. výška náhrady mzdy) ku dňu začiatku poskytovania právnej služby a nebude teda rásť a vypočítavať sa jednotlivo ku každému úkonu právnej služby osobitne.

"Napriek tomu, že najvyššie súdne autority ustálenou judikatúrou vyslovili právny názor ohľadne výšky trov konania v incidenčných konaniach, v ktorých bola sporová strana zastúpená advokátom, novelizácia účinná od 1. januára 2018 neodôvodnene určuje výšku náhrady trov konania. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR sa spory o určenie pohľadávok považujú za spory, ktorých predmet konania nie je možné oceniť. Nová právna úprava účelovo obchádza túto ustálenú judikatúru, a preto je potrebné, aby všeobecné súdy presadzovali ústavnekonformný výklad. Táto úprava navyše patrí vecne do vyhlášky, ktorá určuje výšku odmeny za právne služby. Podľa odseku 12 za právne zastupovanie v incidenčnom konaní patrí odmena ako pri zastupovaní v exekúcii. Navyše novela rieši aj to, ktorá sporová strana má právo na ich náhradu, čo patrí výslovne do „kompetencie“ CSP."

Ďurica, M. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, komentár k § 32

"Podľa názoru ústavného súdu pri aplikácii ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v spojení s § 80 písm. c) OSP má rozhodujúci význam najmä v ňom uvedené slovné spojenie „ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch“. Vyjadriť hodnotu (v danom prípade práva) predovšetkým znamená vysporiadať sa so skutočným obsahom predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky má pre účastníkov meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní. V bežných sporoch (občianskoprávnych alebo obchodných) môže aj rozhodnutie súdu o určení práva (napr. neplatnosti právneho úkonu) v okolnostiach prípadu mať konkrétne materiálne účinky pre účastníkov (priamym dôsledkom je v konečnom dôsledku zväčšenie alebo zmenšenie ich majetku) a pri splnení podmienky, že zistenie ceny tohto práva nie je spojené s „nepomernými ťažkosťami“, súdy oprávnene v týchto prípadoch vychádzajú pri rozhodovaní o náhrade trov konania z ustanovenia § 10 ods. 1 v spojení s § 10 ods. 2 vyhlášky.

O zásadný rozdiel ide v prípade tých incidenčných sporov v rámci prebiehajúceho konkurzu, kde na jednej strane je účastníkom konania konkurzný veriteľ, ktorý prihlásil pohľadávku, a na druhej strane popierajúci správca (alebo iní konkurzní veritelia), avšak meritórne rozhodnutie súdu v takomto spore (nech je akékoľvek) má iba nepriamy materiálny dosah na účastníkov. V podstate možno účinky rozhodnutia súdu v incidenčnom spore charakterizovať ako vyriešenie predbežnej otázky, ktoré ovplyvní uspokojenie (alebo mieru uspokojenia) určitých veriteľov v rozvrhu. Aj „úspech“ správcu má preto v tomto štádiu konania iba veľmi relatívnu hodnotu a už vôbec ho nemožno oceniť tak, ako to tvrdí sťažovateľka."

III. ÚS 325/2009

"Jednotnosť rozhodovacej praxe sa pritom musí prejavovať aj v jednote kritérií pre výšku súdneho poplatku vyrubovaného za návrh a pre určovanie výšky odmeny advokáta za vykonanie jedného úkonu právnej služby. Práve z tohto dôvodu bolo judikované, že základ pre výpočet trov právneho zastúpenia sa určuje na základe rovnakých kritérií ako základ pre výpočet súdneho poplatku vyrubovaného vo veci (uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 2 M Cdo 18/2008, z 30. novembra 2009)."

Ústavný súd SR, II. ÚS 390/2011

"Konanie o tzv. incidenčnej žalobe, teda o žalobe o určenie pravosti, výšky či poradia pohľadávky konkurzného veriteľa, popretej v konkurznom konaní, je z hľadiska určenia výšky súdneho poplatku zo žaloby určovacím sporom s jednotnou výškou súdneho poplatku bez ohľadu na výšku pohľadávky, určenie pravosti ktorej je predmetom konania. Preto aj z hľadiska určenia tarifnej odmeny za úkony právnej služby je potrebné vychádzať z rovnakého princípu. "

Ústavný súd SR, III. 534/2011

"Odvolací súd však nepovažoval za správnu žalovaným v 1. rade uplatnenú výšku náhrady trov konania, pokiaľ ide o sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej pomoci. Konanie o tzv. incidenčnej žalobe je z hľadiska určenia výšky súdneho poplatku zo žaloby určovacím sporom s jednotnou výškou súdneho poplatku bez ohľadu na výšku pohľadávky, určenie pravosti, ktoré je predmetom konania. Podľa názoru odvolacieho súdu preto aj z hľadiska určenia výšky tarifnej odmeny treba vychádzať z rovnakého princípu, takže žalovanému v prvom rade patrí náhrada trov konania ako v určovacom spore s neoceniteľnou hodnotou veci.

Predmetom je určenie konkrétneho práva ako kritéria na posúdenie otázky, v akom pomere bude konkurzný veriteľ z konkurznej podstaty uspokojený. V čase, keď je o incidenčnom spore rozhodované, nie je známy skutočný rozsah uspokojenia z konkurznej podstaty. V tomto prípade ide o spor určovací a až z rozvrhového uznesenia možno zistiť, akú peňažnú hodnotu priniesli jednotlivým veriteľom ich vzájomné vzťahy a postavenie v rámci konkurzu"

Najvyšší súd SR, 4 Obo 39/2006

"Vzhľadom na predmet sporu, ktorým bolo určenie, že prihlásená pohľadávka je
v celej svojej výške uplatnená a prihlásená v predmetnej reštrukturalizačnej veci po práve a je nesporná a zistená, nemožno podľa názoru ústavného súdu pri
určovaní tarifnej odmeny za poskytnuté právne služby vychádzať z hodnoty
pohľadávky, ktorá bola prihlásená do reštrukturalizácie. Rozhodnutie všeobecného súdu o tom, že určitá prihlásená pohľadávka v reštrukturalizačnom
konaní je v istej výške nesporná a zistená, je rozhodnutím o otázke určenia
rozsahu práv uplatniteľných v reštrukturalizačnom konaní. Otázka, v akom
rozsahu bude táto pohľadávka uspokojená ako tzv. „hodnota alebo cena práva“,
je predmetom až ďalšieho priebehu reštrukturalizačného konania, preto
rozhodovanie o pravosti pohľadávky má tak v danom prípade na sťažovateľa ako
žalobcu len nepriamy materiálny dosah.

Vychádzajúc z tohto právneho názoru je potom pri rozhodovaní o trovách konania o určenie pravosti pohľadávky namieste určenie základnej sadby tarifnej odmeny advokáta podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z., nie podľa § 10 ods. 2 vyhlášky, pretože hodnotu určovaného práva objektívne nie je možné stanoviť"

ÚS SR, II. ÚS 38/2019

"Na určenie trov právneho zastúpenia v konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, možno podľa ústavného súdu ústavne udržateľným spôsobom aplikovať aj právny záver vyslovený v judikatúre najvyššieho súdu, že v konaní o určenie neplatnosti právneho úkonu je predmet konania neoceniteľný peniazmi, preto tarifnú hodnotu veci v takomto konaní je potrebné určiť podľa § 11 ods. 1 písm.a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z."


ÚS SR, II. ÚS 650/2016

"Základná hodnota tarifnej odmeny advokátov sa stanovuje podľa tarifnej hodnoty veci alebo práva, a pritom tarifnou hodnotou sa rozumie výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka ( § 9 a § 10 vyhlášky). Pokiaľ sú teda vec, právo alebo plnenie, ktoré sú predmetom súdneho, sporu peniazmi oceniteľné, potom sa táto suma považuje za základ pre tarifnú hodnotu aj vo veciach určenia vlastníckeho práva k takejto veci, pretože citované ustanovenia vyhlášky dôsledne rozlišujú situácie pre náhrady trov konania, keď je predmet právneho sporu, o ktorom vlastníctve sa rozhoduje, peniazmi oceniteľný a keď nie je. "

IV. ÚS 140/2019

"Pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka (suma) považuje za základ pre tarifnú hodnotu, a to aj v prípadoch určenia vlastníckeho práva k takejto veci, pretože vyhlášky č. 655/2004 Z. z. dôsledne rozlišuje situácie pre náhradu trov konania, kedy je predmet sporu peniazmi oceniteľný a kedy nie je."

I. ÚS 84/2020