lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (162)
Juraj Gyarfas (117)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (44)
Kristián Csach (26)
Tomáš Klinka (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (23)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Martin Friedrich (9)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Ondrej Halama (7)
Michal Novotný (7)
Michal Krajčírovič (7)
Ľuboslav Sisák (7)
Peter Kotvan (6)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (6)
Lexforum (5)
Robert Goral (5)
Radovan Pala (4)
Monika Dubská (4)
Ivan Bojna (4)
Josef Kotásek (4)
Pavol Szabo (4)
Ján Lazur (4)
Petr Kolman (4)
Maroš Hačko (4)
Natália Ľalíková (4)
Peter Pethő (3)
Denisa Dulaková (3)
Jakub Jošt (3)
Pavol Kolesár (3)
Adam Valček (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Marián Porvažník (3)
Josef Šilhán (3)
Dávid Tluščák (2)
Juraj Straňák (2)
Richard Macko (2)
Martin Serfozo (2)
Jozef Kleberc (2)
Martin Gedra (2)
Roman Kopil (2)
Adam Glasnák (2)
Bob Matuška (2)
Ladislav Pollák (2)
Anton Dulak (2)
Michal Hamar (2)
Peter Zeleňák (2)
Zsolt Varga (2)
Ludmila Kucharova (2)
Gabriel Volšík (2)
Tomáš Plško (2)
Juraj Schmidt (2)
Maroš Macko (2)
Lukáš Peško (2)
Peter Varga (2)
Andrej Kostroš (2)
Marek Maslák (2)
Jiří Remeš (2)
Tomáš Demo (1)
Ivan Michalov (1)
Natalia Janikova (1)
Radoslav Pálka (1)
Róbert Černák (1)
Tomas Pavelka (1)
Matej Gera (1)
Roman Prochazka (1)
Mikuláš Lévai (1)
David Horváth (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Martin Šrámek (1)
Patrik Pupík (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Martin Poloha (1)
Lucia Palková (1)
Lucia Berdisová (1)
Patrik Patáč (1)
Tomas Kovac (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Jakub Mandelík (1)
Peter Janík (1)
Martin Estočák (1)
Matej Košalko (1)
Ján Pirč (1)
Vladimir Trojak (1)
Martin Galgoczy (1)
Pavel Lacko (1)
Michaela Stessl (1)
Marcel Jurko (1)
Juraj Lukáč (1)
jaroslav čollák (1)
Petr Novotný (1)
Adam Pauček (1)
lukasmozola (1)
Matej Kurian (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Petr Kavan (1)
peter straka (1)
Pavol Mlej (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Zuzana Adamova (1)
Robert Vrablica (1)
Martin Bránik (1)
Igor Krist (1)
Miriam Potočná (1)
Jana Mitterpachova (1)
Michal Ďubek (1)
Ivan Kormaník (1)
Bystrik Bugan (1)
Dušan Marják (1)
Vladislav Pečík (1)
Zuzana Klincová (1)
Tomáš Ľalík (1)
Emil Vaňko (1)
Katarína Dudíková (1)
Tibor Menyhért (1)
Viliam Vaňko (1)
Vincent Lechman (1)
Martin Hudec (1)
Nora Šajbidor (1)
I. Stiglitz (1)
Tomáš Pavlo (1)
Dávid Kozák (1)
Peter Marcin (1)
Tomáš Korman (1)
Robert Šorl (1)
Zuzana Bukvisova (1)
lukas.kvokacka (1)
Marcel Ružarovský (1)
Martin Svoboda (1)
Pavol Chrenko (1)
Peter K (1)
Bohumil Havel (1)
Dušan Rostáš (1)
Michal Jediný (1)
Paula Demianova (1)
Andrej Majerník (1)
David Halenák (1)
Gabriel Závodský (1)
Peter Kubina (1)
Petr Steiner (1)
Ivan Priadka (1)
Ondrej Jurišta (1)
Zuzana Kohútová (1)
Eduard Pekarovič (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Odporovateľné právne úkony - koniec dobrý, všetko dobré ?

Jaroslav Čollák, 19. 08. 2011 v 10:53

Úvodom poďakovanie za impulz k napísaniu tohto postu kladúceho otázku/y širokej odbornej verejnosti, ktoré patrí Doc. JUDr. Kataríne Kirstovej CSc, ktorá nielen mne priblížila problematickosť tejto témy. Cieľom postu je získať čo najviac odpovedí na danú problematiku s ich možným zosumarizovaním do kvalitatívne hodnotného celku. Podstatou príspevku nie je rozoberať problematiku odporovateľnosti právnych úkonov v celom svojom rozsahu ( § § 42a 42b), ale skúsiť vyriešiť podľa môjho názoru problém, ktorý vyplýva z explicitného znenia Občianskeho zákonníka. Snáď výsledok možnej dišputy niekedy pomôže nejednému z nás.

Začiatkom, podstatné zhrnutie - odporovateľnosť právnych úkonov je jeden z mnoha dôležitých inštitútov Občianskeho práva, ktoré majú svoje opodstatnenie, zároveň je inštitútom, ktorý plní viacero funkcií. Odporovateľnosť právneho úkonu je špecifickým nástrojom, ktorý slúži na ochranu veriteľov dlžníka.

Neplatnosť absolútna alebo relatívna sú sankcie, ktoré postihujú právny úkon kvôli existencii určitej vady tohto úkonu. Odporovateľnosť právneho úkonu nepostihuje tieto vady neplatnosťou – úkon, ktorý je odporovateľný, sa považuje za platný. Postihuje však právne dôsledky právneho úkonu, a to vo vzťahu k veriteľom dlžníka. Povedané zjednodušene, odporovateľnosť chráni veriteľa pred situáciou, kedy sa dlžník zbavuje hnuteľného či nehnuteľného majetku ( veci, práva alebo iné majetkové hodnoty), pričom práve veriteľove pohľadávky a ich vymáhateľnosť plynúce zo zmluvného či mimozmluvného vzťahu sú ohrozené. Ak sú spomenuté právne úkony dlžníka urobené s úmyslom poškodiť veriteľa (in fraudem creditoris) vzhľadom na ešte neuvedené - sú odporovateľné. Prirodzene, musí ísť o kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka. Ak sa majetok dlžníka síce zmenšil, ale zostatok postačuje na uspokojenie veriteľovej pohľadávky, nie je dôvod na odporovanie právnych úkonov dlžníka, ktorými sčasti zmenšil svoj majetok. Možno základno-školské pripomenutie dôležitej podstaty odporovateľnosti - odporovať možno len platnému právnemu úkonu. Opakom, ak sa zistí, že napadnutý právny akt bol neplatný, automatickým následkom je nevyhovenie podanej (odporovacej) žalobe. Veriteľove právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti osobe, ktorá s dlžníkom predmetný právny úkon dohodla, teda v koho prospech takýto úkon dlžník učinil – logicky : kto z takéhoto právneho úkonu dlžníka priamo nadobudol prospech. Odporovať možno úkonu urobenému v posledných troch rokoch, výpočet osôb voči ktorým je právo odporovať legitímne nájdeme ustanovený v §42a odsek 1 2 3 4. Právo odporovať právnemu úkonu možno uplatniť aj proti dedičom tejto osoby, či prípadne právnemu/právnym nástupcom. Uspokojovanie veriteľovej pohľadávky z úspešne odporovateľného právneho úkonu prebieha z čiastky, ktorá ušla odporovateľným právnym úkonom z dlžníkovho majetku. Aj samotná odporovateľnosť právnych úkonov dlžníka má isté obmedzenie. V súdnej praxi sa dá stretnúť s názorom, že nie je odporovateľným právny úkon dlžníka, ktorý smeruje k uspokojeniu iného jeho dlhu voči inej osobe ako osobe /žalujúceho/ veriteľa.[1] Preukázanie úmyslu ukrátiť veriteľa je však obtiažne, a ak to žalobca nedokáže, nie je splnená základná podmienka priznania odporovateľnosti právneho úkonu. Opakom sú blízke osoby, kedy sa tento úmysel prezumuje a je práve na týchto, aby preukázali, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa poznať nemohli aj pri náležitej starostlivosti.

Tzv. odporovacia žaloba[2] je prostriedkom, ktorým sa veriteľ na súde bude domáhať, že právne úkony ktoré dlžník učinil budú práve voči nemu právne neúčinné. Podaním takejto žaloby sa stáva predmetný ( odporovaný – pozn. aut.) právny akt tým, ktorý z hľadiska veriteľa ukracuje uspokojenie jeho pohľadávky a ktorý urobil dlžník práve s úmyslom in fraudem creditoris. V prípade, že by veriteľ nepodal spomenutú odporovaciu žalobu na súd v lehote troch rokov po urobení právneho úkonu dlžníkom ( resp. po jeho účinnosti), jeho právo odporovať zaniká. Na túto situáciu musí súd prihliadať ex offo, keďže ide o prekluzívnu lehotu. Okruh účastníkov je vymedzený tzv. prvou definíciou účastníctva uvedenou v § 90 OSP.

Doterajšia súdna prax sa okrem iného venovala napríklad aj otázke dokázania úmyslu dlžníkovi poškodiť práve toho veriteľa, ktorý podáva odporovaciu žalobu. Reakcia a názor súdov bol, že podmienky § 42a odsek 2 OZ neviažu odporovateľnosť právneho úkonu dlžníka na ukrátenie uspokojenie konkrétnej pohľadávky, a práve preto je irelevantné, či úmysel dlžníka smeroval k ukráteniu všetkých jeho veriteľov alebo len niektorých z nich.

Po krátkom a stručnom, nie vyčerpávajúcom úvodnom exkurze teóriou odporovateľnosti právnych úkonov prejdime k podstate článku. Praktické diskusie a polemiky civilistov vyvoláva zákonné znenie vymedzujúce práve samotnú odporovateľnosť právneho úkonu a podmienky jeho vzniku či možnosti použitia[3]. To, že na základe odporovania právnych úkonov dlžníka môže veriteľ súdnou cestou dosiahnuť stav uspokojenia svojej pohľadávky aj napriek stavu kedy sa dlžník zbavuje majetku je samozrejmé a nesporné. Prečo ale zákonodarca ukončil ustanovenie nasledovne :

V spomenutej problematike je podstatným slovom slovo „vymáhateľná“. Nosným sa v tomto prípade stal rozsudok Najvyššieho súdu SR z z 23. decembra 1999, sp.zn. 3 Cdo 102/99, v ktorom slovo vymáhateľnosť definoval a to tak, že „ ho nemožno chápať v zmysle, že právo veriteľa uplatniť odporovaciu žalobu je spojené iba s pohľadávkou, ktorej bol priznaný exekučný titul. Ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní.“

Sporným sa stáva uvedený koniec ustanovenia, v ktorom zákonodarca použil slová „alebo ak už bol uspokojený“. Nie je tajomstvom, že táto formulácia je v právnej obci často diskutovaným pojmom a hľadanie zákonodarcovho zámeru je viac ako rozporuplné. Ak už bol veriteľ uspokojený, nie je čo odporovať. Najdôležitejšia otázka, ktorá sa mimochodom stala impulzom napísania tohto postu stojí nasledovne : chcel zákonodarca slovným spojením „ak už bol uspokojený“ explicitne vyjadriť možnosť ochrany veriteľa aj pri pohľadávkach, ktoré v čase rozhodovania o odporovaných právnych úkonoch ešte nie sú splatné/ vymáhateľné pri jasnom a dokázateľnom konaní in fraudem creditoris samotným dlžníkom? Ak to nebol tento zámer, čo ním bolo?

Zaujímavým je spomenúť rozhodnutie NS ČR, ktoré hovorí, že „ ak v dobe rozhodovania súdu o odporovacej žalobe nie je pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi (ešte) vymáhateľná, pričom sa žalobca domáha priznania tejto v inom súdnom konaní, tak je spravidla daný dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe. V konaní, v ktorom sa prejednáva priznanie pohľadávky žalobcu voči jeho dlžníkovi, v ktorom má byť ňom rozhodnuté, je totiž nepochybne riešená otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu o odporovacej žalobe.“

Záver :

Vyjadrujem subjektívny názor, že zákonodarca formuloval toto ustanovenie (jeho koniec) z dôvodu možnej existencie ešte nesplatnej (ale vymáhateľnej vzhľadom na definíciu "vymáhateľnej pohľadávky" podanej NSSR) pohľadávky – a chcel jej priznať ochranu v situácii, kedy je zjavný, výslovne dokázateľný úmysel dlžníka zbaviť sa majetku za účelom znemožnenia uspokojenia v budúcnosti splatnej veriteľovej pohľadávky aj napriek uspokojeniu tohto veriteľa cestou odporovateľnosti z existujúcej, skôr splatnej pohľadávky. Situácia, kedy osoba A mala voči osobe B viacero pohľadávok, pričom niektoré z nich sú už splatné, no niektoré sa splatnými ešte nestali, stanú sa takými v budúcnosti. Práve v tejto situácii sa právo veriteľa odporovať právnym úkonom môže javiť opodstatneným aj pri ešte nesplatných pohľadávkach aj pri prípadnom už existujúcom uspokojení veriteľa (jeho skoršie splatných pohľadávok cestou odporovateľnosti právnych úkonov). Na druhej strane si uvedomujem aj existenciu protiargumentov logicky vyvracajúcich tento argument, ako napríklad možnú obranu dlžníka, že pohľadávku, ktorá je splatná v budúcnosti splní bez akýchkoľvek problémov - no tento argument by pri zjavnom konaní in fraudem creditoris asi neobstál.

Spomenutá konštrukcia hovorí na jednej strane o istom smerovaní chápania problematického znenia občianskoprávnej úpravy, na strane druhej robí z rozhodnutia NSSR v ktorom obsahovo vymedzil vymáhateľnú pohľadávku veľmi dôležitým, a po tretie so štipkou irónie toto spojenie podsúva do už problematickej oblasti ďalšie otázniky a práve preto privítam akékoľvek názory reagujúce na predmetný problém.



[1] Treba podotknúť, že v tomto prípade prichádza do úvahy §240 TZ – „zvýhodňovanie veriteľa“. K predmetnej problematike pozri aj rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2662/99.

[2] Odpustite potencialitu názvu žaloby.

[3] Podmienky, ktoré umožňujú použitie odporovateľnosti právnych úkonov zákon vymedzuje v § § 42 a odsek 2 3 4 5 a 42b.

[4]Tu je podstatná vymáhateľnosť v čase rozhodovania súdu, nie čas urobenia odporovaného právneho úkonu, pretože odporovateľným sa môže stať aj právny úkon predbiehajúci čas, v ktorom sa stala veriteľova pohľadávka vymáhateľnou.


Názory k článku Odporovateľné právne úkony - koniec dobrý, všetko dobré ?:


  Kristián Csach, 19. 08. 2011 v 11:27 - asi čítam povrchne,

ale problém tam nevidím... "Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z JEHO ODPOROVATEĽNÉHO právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený“. Jeho v druhej vete § 42a ods. 1 OZ odkazuje na inú osobu ako jeho vo vete prvej. Aspoň tak som sa to svojho času učil :-). A debata o "vymáhateľnosti" pohľadávky má myslím divergujúcu judikatúru NS, alebo aspoň mala... ale spojenie medzi problémovosťou už bol uspokojený / vymáhateľná pohľadávka tam nevidím.

  Juraj Gyarfas, 19. 08. 2011 v 11:42 - ...

Súhlasím s Kristiánom. Tiež si myslím, že § 42a ods. 1 druhá veta hovorí o uspokojení nároku z odporovateľného úkonu, nie o uspokojení nároku žalobcu. Identický záver podľa mňa vyplýva aj z § 57 ods. 3 ZKR.

  Jaroslav Čollák, 19. 08. 2011 v 11:43 - .. možno čítam povrchne ja

no predsa.... súhlasím na odkaz na iné osoby, no problematickým je možno ani nie tak tá spojitosť vymáhateľnosť/ už bol uspokojený, ale vôbec samotná existencia formulácie " .. alebo ak už bol uspokojený"

.. právo odporovať právnym úkonom dlžníka .. má veriteľ aj vtedy.. ak už bol jeho nárok uspokojený " - čo má po uspokojení veriteľ odporovať, aký má na to dôvod?

  Jaroslav Čollák, 19. 08. 2011 v 11:49 - ok

tak teda vyviedli ste ma(nielen) z údolia tmy :)

  Kristián Csach, 19. 08. 2011 v 11:50 - to nás teší :)

a naviac rýchlo a bezbolestne :-)

  Jaroslav Čollák, 19. 08. 2011 v 12:13 - non plus ultra lexforum :)

možno vnášam drevo do lesa, jedna vzťahová otázka nakoniec ktorá ma nenechá obedovať :)

§42b odsek 2 hovorí, že právo odporovať PÚ sa uplatňuje proti tomu kto mal z o.p.u dlžníka prospech...

- v nadväznosti na 42a odsek 1 druhá veta : tu sa hovorí, že toto právo má veriteľ AJ vtedy,ak je nárok (tretej osoby voči veriteľovmu dlžníkovi ak som to správne pochopil) proti dlžníkovi z jeho o.p.u už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený“

- a contrario má ho teda voči tretej osobe AJ vtedy, ak ešte jej nárok z o.p.u NIE je vymáhateľný, alebo ak ešte NEBOL uspokojený? tento stav by potom protirečil 42b odseku 2.. či?

  ^ez^, 19. 08. 2011 v 18:23 - dobrý

výkop do akademickej debaty, ktorá je však v reálnom svete úplne zbytočná.

odporovacích žalôb je každoročne podaných možno 20, z toho 18 sa týka prevodu nehnuteľností (kvoli publicite katastra, inak nie je mozne zistit ci dochadza k ukracovaniu veritela a nie je teda ani mozne podat zalobu) a 19 z nich súd zamietne na variacii tejto argumentacie:*

"Skutočnosť, že pán L. je konateľ ako spoločnosti predávajúcej, tak spoločnosti kupujúcej, sama o sebe neznamená, že je možné ustáliť, že napádaný právny úkon bol urobený v úmysle ukrátiť navrhovateľa. Taktiež rozhodnutie previesť pozemky z firmy A., s.r.o. na firmu A. s.r.o. právne relevantným spôsobom nepreukazuje vôľu odporcu ukrátiť veriteľa. Navyše, nemožno sa stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že je vecou odporcu, aby preukázal, že úmysel ukrátiť navrhovateľa nemal, keďže vystupuje aj na strane kupujúceho aj na strane predávajúceho."

* pre rypakov: cisla som si vymyslel.

  stano, 18. 09. 2012 v 19:23 - Ekvivalentnosť plnenia

Ekvivalentnosť odporovateľného právneho úkonu sa posudzuje ku dňu účinnosti napadnutého právneho úkonu. Napr. v kúpnej zmluve na nehnuteľnosť sa dohodne zaplatenie kúpnej ceny, ktorú žalovaný zaplatí dlžníkovi v omeškaní, v termíne po účinnosti kúpnej zmluvy. Mám za to,že takáto kúpna zmluva nie je ekvivalentný právny úkon a ukracuje veriteľa. Judikatúru k takémuto prípadu som doposiaľ nenašiel.

  Marco Polo, 20. 01. 2014 v 07:54 - Iný pohľad na vec ;)

Pokiaľ ide o otázku splatnosti pohľadávky a jej uspokojenia v zmysle subjektívneho názoru autora, tak tento je nesprávny; v zásade bez relevancie k danej problematike.

Podľa § 42a ods.1 OZ "hovorí", že „veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej[4] pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený“.

A) Prečo sa domnievate, že sa podľa § 42a ods.1 OZ "hovorí", že „veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej[4] pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je (veriteľov) nárok proti dlžníkovi z jeho (dlžníkovho) odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený (v prospech veriteľa žalobcu)“.

B) Čo tak úvaha o tom či nejde o to, že podľa § 42a ods.1 OZ "hovorí", že „veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej[4] pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je (žalovaného) nárok proti dlžníkovi z jeho (dlžníkovho) odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný (žalovaným) alebo ak už bol uspokojený (v prospech žalovaného)“.


Z citácie uvedeného ustanovenia je sporné aj iné a síce, veriteľovo právo nie, ale samotný "nárok" proti dlžníkovi, pretože pri odporovateľnom právnom úkone treba pamätať na to, že tu vzniká aj iný nárok tretej osoby (žalovanej) na sporný majetok (nárok) a či otázka vymáhateľnosti a uspokojenia nie je práve viazaná na tento iný "nárok" čo otvára nové spektrum otázok a riešení a dáva celkom jasné odpovede, pretože tu sa rieši nešpecifikovaný nárok (presnej dva nároky dvoch strán) "z jeho (dlžníkovho) odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný (k tretej profitujúcej osobe/žalovanému, nie len medzi veriteľom (žalobcom) a jeho (primárnym) dlžníkom alebo ak už bol uspokojený (vzájomne/jednostranne medzi dlžníkom a žalovaným“.

Pokiaľ by sme pripustili výklad A) je podľa mňa nepochybné, že "Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je (veriteľov) nárok proti dlžníkovi z jeho (dlžníkovho) odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený (v prospech veriteľa/žalobcu)", netreba opomínať morálny rozmer, dobré mravy, majetkovú ochranu a procesnú situáciu žalobcu, kedy toto ustanovenie chráni žalobcu a jeho trovy investované to opodstatneného začatia súdneho konania na ochranu jeho majetku pred konaním (pokusom) ho ukrátiť, a nemôže dôjsť k jeho zmareniu tým, že dlžník dodatočne (účelovo) uspokojí svoj nárok žalobcovi po začatí konania (napr. aby sa vyhol morálnym a psychickým tlakom zo strany rodiny a žalovaného, ktorí v tom môžu byť nevinne, a trestnoprávnym dôsledkom) a tým mu znemožní morálnu satisfakciu vo forme pozitívneho rozhodnutia súdu.

veď "dotiahnutie" sporu do meritórneho judikovaného konca (či už pozitívneho alebo negatívneho k podanej žalobe) má významné hmotnoprávne škodové a trestnoprávne dôsledky, preto mál zákonodarca úmysel chrániť tieto sporné právne veci aj dodatočne po zániku (uspokojení) dlhu (záväzku) dlžníka, pretože jeho hmotnoprávny zánik účelovo po spôsobení škody vo forme ukrátenia alebo pokusu ukrátenia, neznamená zánik aj iný hmotnoprávnych a procesných dôsledkov, ktoré sú relevantné ku dňu vzniku (spravidla platnosti a účinnosti) odporovateľných právnych úkonov a nie k zaplateniu (zániku); tým sa zároveň v tejto otázke zakladá aj res iudicata a záväzná pre OČTK, ktorú by inak museli riešiť ako prejudiciálnu.

  Milan Hlušák, 15. 12. 2017 v 12:00 - R 67/2017 (odporovateľnosť a blízka osoba)

I. Blízka osoba dlžníka sa môže žalobe podľa § 42a OZ účinne ubrániť ak hodnoverným spôsobom preukáže, že v súvislosti s odporovaným právnym úkonom postupovala s takou náležitou starostlivosťou, aby ukracujúci úmysel rozpoznala, alebo sa o ňom aspoň mohla dozvedieť.
II. Z hľadiska posúdenia požiadavky vynaloženia náležitej starostlivosti zo strany blízkej osoby dlžníka, nemôže odkaz na vzájomnú dôveru medzi blízkymi osobami nahrádzať dôkaznú povinnosť žalovanej strany preukázať vynaloženie určitých konkrétnych úkonov náležitej starostlivosti tak, ako to predpokladá ust. § 42a OZ.
(NS SR, sp. zn. 5 Obdo/4/2016)

  Martin Friedrich, 21. 04. 2020 v 11:22 - Žaloba o peňažnú náhradu z odporovateľného právneho úkonu ako súčasť žaloby o odporovateľnosť PÚ

Uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo/101/2017

13.4 Ak teda nie je možné uspokojiť vymáhateľnú pohľadávku veriteľa z toho, čo odporovateľným úkonom ušlo z dlžníkovho majetku má veriteľ právo na náhradu voči tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech. Ide o peňažnú náhradu, ktorá nepodlieha právnemu režimu náhrady škody a táto náhrada je obmedzená výškou získaného prospechu. Toto právo musí veriteľ uplatniť žalobou na plnenie. Toto právo môže veriteľ uplatniť samostatnou žalobou alebo súčasne v jednej žalobe spolu s nárokom na určenie neúčinnosti právneho úkonu. Súd však nemôže žalobu o vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu zamietnuť z dôvodu, že prichádza do úvahy iba žaloba na plnenie v zmysle §42b ods.4 veta za bodkočiarkou OZ. Žaloba na plnenie totiž nie je odporovacou žalobou v zmysle § 42b ods.1 OZ.


  Martin Friedrich, 20. 03. 2023 v 10:55 - Úspešne "vyodporovaný" majetok podľa § 42a OZ nie je vo vlastníctve neúspešného dlžníka v konkurze

III. ÚS 702/2022-39

27. Podľa § 166h ods. 1 ZoKR oddlžením zostáva nedotknuté právo veriteľa v rozsahu svojej pôvodnej pohľadávky domáhať sa podľa Občianskeho zákonníka jej uspokojenia z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to aj vtedy, ak pohľadávka veriteľa je premlčaná, nevymáhateľná alebo nevykonateľná. Ustanovenie § 166h ods. 1 ZoKR je ustanovením, v ktorom má právna úprava konkurzu (oddlženia) osobitný režim. Z dikcie tohto ustanovenia vyplýva, že právo veriteľa domáhať sa uspokojenia (núteného výkonu pohľadávky) aj napriek oddlženiu toto právo veriteľa voči dlžníkovi ostáva nedotknuté, a to uspokojením sa z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. Ide o osobitný právny vzťah, keď dochádza k neúčinnosti právnych úkonov pre účely ochrany veriteľa, ktorý ak úspešne odporuje právnemu úkonu, ktorým bol ukrátený, aby si mohol úspešne vymáhať svoju pohľadávku.

28. Úspešné odporovanie právneho úkonu podľa § 42a Občianskeho zákonníka má za následok, že veriteľ, ktorý právnemu úkonu svojho dlžníka úspešne odporoval, sa môže domáhať uspokojenia svojej pohľadávky prostredníctvom núteného výkonu rozhodnutia (exekúcie podľa Exekučného poriadku) nielen z majetku svojho dlžníka (v exekučnom konaní povinnej), ale aj z majetku, ktorý bol predmetom právneho úkonu, ktorému veriteľ úspešne odporoval podľa Občianskeho zákonníka. V konkurze podľa ZoKR sa uspokojujú pohľadávky veriteľov dlžníka hromadne a pomerne z konkurznej podstaty ‒ majetku úpadcu. Majetok, ktorý bol predmetom právneho úkonu (darovacej zmluvy), ktorému sťažovateľka s úspechom odporovala, nie je vo vlastníctve povinnej (v konkurze úpadcu), a teda sa z neho nemôžu veritelia uspokojiť v konkurznom konaní. Pre účely efektívnej ochrany pohľadávky veriteľa, ktorý s úspechom odporoval právnemu úkonu dlžníka, sa môže domáhať od svojho dlžníka núteného výkonu svojho nároku (pohľadávky) prostredníctvom exekúcie podľa Exekučného poriadku, ako sa už konštatuje, aj vtedy, ak pohľadávka veriteľa voči dlžníkovi je premlčaná, nevymáhateľná alebo nevykonateľná ( § 166h ods. 1 ZoKR).

  Peter Veselý, 14. 12. 2023 v 17:42 - Odporovanie dohode o vyporiadaní BSM vo forme súdneho zmieru

Uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 VCdo/3/2023

Dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ako dvojstranný právny úkon manželov alebo bývalých manželov, môže byť voči veriteľom niektorého z manželov alebo bývalých manželov, za splnenia zákonom vymedzených podmienok, neúčinným právnym úkonom, a to bez ohľadu na to, že k uzavretiu dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov došlo počas súdneho konania a súd uzavretie tejto dohody potvrdil vo forme uznesenia o schválení súdneho zmieru.


Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím