rss
Sága West Tankers a uznávanie deklaratórnych rozhodcovských rozhodnutí
Juraj Gyarfas, 01. 01. 2012 v 21:36
V prvom rade by som rád všetkým čitateľom a prispievateľom zaželal všetko dobré a veľa úspechov v roku 2012. Tešíme sa, že počas roku 2011 nielen konštantne stúpal počet čitateľov, ale aj pribudlo veľa nových prispievateľov a množstvo zaujímavých článkov. Dúfame, že rok 2012 bude v tomto smere podobný.
A teraz k téme tohto článku. O ságe West Tankers som na tomto blogu už písal tu aj tu. Počas uplynulého roku tento príbeh vstúpil do novej fázy, ktorá opäť otvára množstvo zaujímavých otázok o interakcii medzi arbitrážou a bruselským režimom uznávania súdnych rozhodnutí v Európskej únii. A opäť ide tak trochu aj o boj medzi súdmi hrdého Albiónu a bruselským chápaním povinnej dôvery medzi High Court v Londýne a miestnym súdom kdekoľvek za lamanšským prieplavom. O čo teda ide?
Čo sa stalo v predchádzajúcich dieloch
Najprv stručné zhrnutie. Sága West Tankers sa začala nárazom lode do móla kdesi v Taliansku. V súlade s arbitrážnou doložkou nájomca lode (a zrejme aj vlastník móla) žaloval vlastníka lode - spoločnosť West Tankers - v londýnskej arbitráži.
Potiaľto by bolo všetko v poriadku. Problém však nastal, keď o niečo neskôr poisťovne Allianz a Generali - subrogované nárokom nájomcu lode - taktiež zažalovali West Tankers. Nie však v londýnskej arbitráži, ale pred príslušným súdom v Syrakúzach v Taliansku.
Anglické súdy na podporu londýnskej arbitráže vydali tzv. anti-suit injunction, ktorou poisťovniam zakázali pokračovať v konaní pred talianskym súdom a v podstate im prikázali domáhať sa svojich nárokov len pred londýnskou arbitrážou. Táto anti-suit injunction putovala cez House of Lords až do Luxemburgu, kde ESD v súlade so zásadou vzájomnej dôvery medzi súdmi v EÚ judikoval, že anglické súdy nesmú v rámci EÚ vydávať anti-suit injunctions. Musia totiž dôverovať talianskemu súdu, že - ak je vo veci naozaj daná právomoc rozhodcovských súdov - príde na to sám a konanie zastaví.
Rozhodnutie vyvolalo značné "pozdvižení" v arbitrážnych kruhoch a Angličania boli zdesení, že londýnsku arbitráž bude možné torpédovať súdnym konaním v niektorom z pofidérnych členských štátov EÚ a anglické súdy tomu nebudú vedieť zabrániť tradičnou kanonádou anti-suit injunctions. Pozdvižení bolo tak veľké, že Európska komisia sa rozhodla túto otázku riešiť v rámci návrhu reformy Nariadenia Brusel I, o čom som písal tu.
Hrozba protichodného rozhodnutia
Konanie pred londýnskou arbitrážou sa medzitým skončilo úspešne pre West Tankers a v novembri 2008 rozhodcovský súd rozhodol, že West Tankers nie je povinná nahradiť škodu vzniknutú zo zrážky. Z rozsudku teda nevyplývajú vykonateľné povinnosti, ale len deklarácia o neexistencii záväzku.
Zároveň však napreduje aj konanie pred talianskymi súdmi (primeraným talianskym tempom) a podľa všetkého hrozí, že talianske súdy by mohli rozhodnúť opačne a naopak uložiť spoločnosti West Tankers povinnosť nahradiť poisťovniam škodu.
West Tankers v obave, že rozhodnutie talianskeho súdu bude v Británii vykonateľné v súlade s Nariadením Brusel I, požiadala anglické súdy o uznanie arbitrážneho rozhodnutia podľa § 66 Arbitration Act. Rozhodcovské rozhodnutie by sa súdnym uznaním v podstate "preklopilo" do súdneho rozhodnutia. Toto súdne rozhodnutie by teoreticky bolo možné považovať za súdne rozhodnutie v zmysle Nariadenia Brusel I a protichodné rozhodnutie talianskeho súdu by tak v Británii nemohlo byť uznané podľa čl. 34 ods. 3 Nariadenia Brusel I (aj keď nie je celkom zrejmé, či takéto "preklopenie" rozhodcovského rozhodnutia do súdneho rozhodnutia naozaj spadá pod bruselský režim, čo bude v budúcnosti ďalšia zaujímavá otázka riešená v rámci tejto ságy).
Prvostupňový anglický súd spoločnosti West Tankers vyhovel a vec sa na odvolanie dostala pred sudcu Fielda, ktorý obšírne a s typickou britskou eleganciou (link na rozhodnutie je tu) riešil otázku, či negatívne deklaratórne rozhodnutie je spôsobilé na uznanie podľa citovaného § 66 Arbitration Act.
Sudca do veľkej miery obišiel doktrinálne úvahy a sústredil sa na praktické dôsledky uznania. Zmyslom § 66 je podľa jeho názoru možnosť úspešného účastníka rozhodcovského konania zabezpečiť si materiálne výhody rozhodnutia. V prípade negatívneho deklaratórneho rozhodnutia, z ktorého žiadne ďalšie práva nevyplývajú, by v zásade nemalo zmysel "preklápať" ho do formy súdneho rozhodnutia, pretože právne postavenie úspešného účastníka by sa tým nijako nezlepšilo. Avšak, ak hrozí výkon protichodného súdneho rozhodnutia z iného členského štátu, uznanie domáceho rozhodcovského rozhodnutia môže relevantným spôsobom zlepšiť právnu pozíciu úspešného účastníka arbitráže. Z tohto dôvodu v danom prípade podľa sudcu existoval dôvod uznať rozhodcovské rozhodnutie podľa § 66 Arbitration Act. Prvostupňové uznanie rozhodcovského rozhodnutia tak potvrdil.
Návrat domov
Pravdepodobnosť, že podobnú otázku budú riešiť slovenské súdy, asi nie je vysoká. Slovensko podľa môjho názoru nie je príliš "arbitration-friendly" jurisdikcia a skôr sa javí pravdepodobné, že slovenské súdy by v podobnej ságe mohli hrať rolu talianskych súdov - teda súdov, ktoré neuznajú platnosť rozhodcovskej doložky a pred ktorými sa jeden z účastníkov zahraničného arbitrážneho konania bude snažiť zahraničnú arbitráž torpédovať.
Pre účely myšlienkového cvičenia si však predstavme nasledovnú situáciu. Slovenský arbitrážny súd vydá negatívne deklaratórne rozhodnutie. Zároveň však v rovnakej veci prebieha konanie pred súdom iného členského štátu a úspešný účastník slovenskej arbitráže sa obáva, že v prípade úspechu protistrany v zahraničnom súdnom konaní sa protistrana bude snažiť toto rozhodnutie podľa Nariadenia Brusel I vykonať na Slovensku. Aby tomu podľa čl. 34 ods. 3 Nariadenia Brusel I mohol zabrániť, musel by mať na Slovensku vykonateľné súdne rozhodnutie slovenského súdu (keďže rozhodcovské rozhodnutie nespadá pod bruselský režim).
Obávam sa, že slovenské súdy by v tomto prípade mali menší priestor k pragmatickému výkladu ako sudca Field. Ustanovenie § 44 ZRK síce pripomína § 66 Arbitration Act, chýba mu však ods. 2 anglického § 66. Zdá sa mi, že slovenský zákon nepredpokladá "preklopenie" rozhodcovského rozhodnutia do súdneho rozhodnutia (s výnimkou výkonu v exekúcii). Keďže negatívne deklaratórne rozhodnutie podľa § 41 EP pravdepodobne nie je exekučným titulom, ťažko si predstaviť jeho výkon. Čo si o tom myslíte?
Názory k článku Sága West Tankers a uznávanie deklaratórnych rozhodcovských rozhodnutí:
Kristián Csach, 02. 01. 2012 v 01:39 - Tiež
Juraj Gyarfas, 02. 01. 2012 v 15:57 - Kristián
A druhá možnosť je ordre public podľa čl. 34(1), čo West Tankers taktiež zamýšľa namietať. Podobne už myslím argumentovali aj francúzske a anglické súdy v iných prípadoch. Ale problém je v tom, že je to politicky hrozne citlivé. Z pozície anglického súdu povedať, že rozhodnutie talianskeho súdu je tak stupídne, že odporuje anglickému verejnému poriadku - to asi v Luxemburgu nebudú veľmi radi :-)
Kristián Csach, 17. 04. 2012 v 14:50 - sága pokračuje
„64. As I have already determined, that right under European law is only engaged before courts of the member states, not before arbitral tribunals. If the tribunal does not have to give effect to the right under Article 5(3), then there is no reason why the tribunal does not have jurisdiction to grant equitable damages or an indemnity. Any contrary argument at that stage that those "national rules" had to give way to the principle of effectiveness or effective judicial protection would be circular and would elevate that into a free-standing principle, which the tribunal correctly decided that it was not.
...
68. In my judgment, arbitration falls outside the Regulation and an arbitral tribunal is not bound to give effect to the principle of effective judicial protection. It follows that the tribunal was wrong to conclude that it did not have jurisdiction to make an award of damages for breach of the obligation to arbitrate or for an indemnity“
Odporúčam prečítať, mimoriadne milé, osobitne vsuvky ohľadne zástupcov strán. „Mr Bailey submits that this dictum should not be followed because it is unreasoned, which seems to me somewhat unfair. His better point is that the ... I was unimpressed with Mr Males' attempt to draw a distinction between...“. Musíte uznať, že anglickí sudcovia majú veľmi príjemný štýl.
Juraj Gyarfas, 11. 11. 2013 v 11:41 - anti-suit injunction vydaná rozhodcovským tribunálom
1. Does an EU Member State court have a right to refuse to recognize an arbitration award, which constitutes a form of anti-suit injunction, on the grounds that such an award limits the jurisdiction of the national court to rule on its own competence in examining the case in accordance to the rules of jurisdiction of the Brussels I Regulation?
2. If the answer to 1. is yes, does the same apply in the case where the arbitral tribunal orders a party to limit its claims in proceedings before an EU Member State court?
3. Can a national court, for the purpose of ensuring the supremacy of the EU law and full effectiveness of the Brussels I Regulation, refuse to recognise the arbitral award if such an award limits the right of the national court to rule on its own jurisdiction and authority in a case that falls under the jurisdiction of Brussels I Regulation?
Juraj Gyarfas, 01. 06. 2014 v 17:34 - náhrada škody za porušenie rozhodcovskej zmluvy
Damages for breach of the obligation to arbitrate: a step forward of national courts in favour of arbitration?
Myslím si, že jeho názor sa vám bude páčiť a je zrejmé, že sa s problematikou pohral asi aj viac ako sa od neho žiadalo a odpovedal aj na otázky, na ktoré nemusel. Zdôraznil by som najmä nasledovné časti:
(i) Odpoveď na otázku aplikácie nariadenia Brusel I na rozhodcovské „anti-suit injunctions“
Viď p. 153, 154: „ I consider that the solution applied in the judgment in Allianz and Generali Assicurazioni Generali (EU:C:2009:69) cannot be applied to anti-suit injunctions issued by arbitral tribunals whose recognition and enforcement fall within the scope of the 1958 New York Convention. That solution would therefore be limited to the case in which the anti-suit injunction is issued by a court of a Member State against proceedings pending before a court of another Member State […]
the arbitral tribunal involved in the present case is not subject to the Brussels I Regulation and is not bound by either that regulation or the principle of mutual trust applicable between the courts of the Member States. In addition, its awards are not recognised or enforced in accordance with the provisions of that regulation“
(ii) Celým Opinion prevláda názor k otázke vzťahu nariadenia Brusel I a rozhodcovského konania, podľa ktorého:
Viď p. 72: „Furthermore, Article 1(2)(d) of the Brussels I Regulation excludes arbitration from the scope of that regulation. This means that [...] the recognition and enforcement of arbitral awards, such as the award at issue in the main proceedings, should be subject only to the 1958 New York Convention.“
(iii) Výklad nariadenia Brusel I poukazom na nové nariadenie Brusel (recast). aj keby tento výklad nebol použitý pri výklade súčasného znenia tak poskytuje kvalitný názor ako by sa nové nariadenie malo vykladať:
viď p. 91: „Admittedly, that regulation will be applicable only from 10 January 2015, but, like Gazprom, the Lithuanian, German and French Governments, the Commission and the Swiss Confederation, I think that the Court should take it into account in the present case, since the main novelty of that regulation, which continues to exclude arbitration from its scope, lies not so much in its actual provisions but rather in recital 12 in its preamble, which in reality, somewhat in the manner of a retroactive interpretative law, explains how that exclusion must be and always should have been interpreted.“
Tiež p. 132, 137 a 138: „EU legislature intended to correct the boundary which the Court had traced between the application of the Brussels I Regulation and arbitration […]
137. The conclusion that anti-suit injunctions in support of the arbitration are allowed by the Brussels I Regulation (recast) is supported by the fourth paragraph of recital 12, which states that ‘[t]his Regulation should not apply to an action or ancillary proceedings relating to, in particular, … the conduct of an arbitration procedure or any other aspects of such a procedure, nor to … the … recognition or enforcement of an arbitral award’.
138. Not only does that paragraph exclude the recognition and enforcement of arbitral awards from the scope of that regulation, which indisputably excludes the present case from its scope, but it also excludes ancillary proceedings, which in my view covers anti-suit injunctions issued by national courts in their capacity as court supporting the arbitration.“
(iv) Kritika rozhodnutia West Tankers s poukazom na predchádzajúce rozhodnutia súdu (dokonca ešte z čias dohovoru)
Viď p. 99-112 „I would also add that the judgment [West Tankers] contrasted sharply with three earlier judgments of the Court, namely the judgments in Hoffmann (145/86, EU:C:1988:61), Rich (C 190/89, EU:C:1991:319) and Van Uden (C 391/95, EU:C:1998:543).“
(v) Výklad pojmu „public policy“ či „European public policy“ vo vzťahu k NY dohovoru, pričom dospel k záveru, že nariadenie Brusel I nemá silu „public policy“ – p. 173-188.
Tiež by ma zaujímalo ako čítate p. 43: „The Lietuvos apeliacinis teismas also considered that, by limiting the Lithuanian State’s capacity to bring proceedings before a Lithuanian court and denying the jurisdiction of the Lithuanian courts to rule on their own jurisdiction, the arbitral award breached the principle of the independence of the judicial authorities enshrined in Article 109(2) of the Lithuanian Constitution. The Lietuvos apeliacinis teismas therefore concluded that the arbitral award breached Lithuanian public policy and refused to recognise and enforce it, this time on the basis of Article V(2)(b) of the 1958 New York Convention.“
Ja síce rozumiem, že v tomto prípade išlo o rozhodnutie v súvislosti s rozhodnutím rozhodcovského súdu, ktoré nariaďovalo Litovskej vláde neobrátiť sa na litovský súd v konaní (prípadne nepokračovať v konaní), týkajúcom sa predmetu, ktorý podľa Litovského práva nemôže byť predmetom rozhodcovského konania. Tento bod tak mohol byť vytrhnutý z kontextu. Ak je však vecou „public policy“, „limit[ation of] the Lithuanian State’s capacity to bring proceedings before a Lithuanian court“, tak to asi nejde. Predsa v zásade každá rozhodcovská doložka má rovnaký efekt, teda, že obmedzuje možnosť obrátiť sa na všeobecný súd. Takýto záver by asi nebol len v rozpore s NZ dohovorom, ale aj samotným nariadením Brusel I.
Tak teraz len dúfať, že súd prijme tento názor za svoj.
Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím