
Ochrana spotrebiteľa a zmluvná sloboda
Juraj Gyarfas, 01. 04. 2012 v 20:15
Bol som požiadaný, aby som na tomto blogu trochu "spopularizoval" rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v slovenskej veci Perenič a Pereničová v. S.O.S. financ, spol. s r. o. (C-453/10). A hoci diskusií o spotrebiteľskom práve už bolo na tomto blogu nespočetne, súhlasím, že toto rozhodnutie si zaslúži publicitu ako vhodné zasadenie ochrany spotrebiteľa do kontextu zmluvnej slobody.
Osobne toto rozhodnutie (spolu s návrhmi Generálnej advokátky Verica Trstenjak) čítam nasledovne: Spotrebiteľské právo je výnimkou zo zásady zmluvnej slobody. Nemožno poprieť, že ide o výnimku, ktorá je dôležitá, je odôvodnená rozumnými etickými aj ekonomickými úvahami (o ekonomických som písal tu) a v právnom poriadku má miesto. Napriek tomu je to však stále len výnimka. A preto by sa nemala interpretovať ako blanketové splnomocnenie pre sudcov prepisovať zmluvy alebo ich celé "hádzať do koša".
Skutkové okolnosti
Manželia Pereničovci si od spoločnosti S.O.S. zobrali spotrebiteľský úver, pri splácaní ktorého došlo k omeškaniu. S.O.S im vyúčtovala zmluvnú pokutu a Pereničovci sa následne pred súdom domáhali určenia neplatnosti celej úverovej zmluvy. Argumentovali, že v zmluve bola okrem iného nesprávne uvedená ročná percentuálna miera nákladov (RPMN).
Okresný súd v Prešove dospel k záveru, že "odpáliť" celú zmluvu a nielen jednotlivé nekalé dojednania by pre manželov Pereničovcov bolo výhodnejšie, keďže by boli povinní zaplatiť len zákonné úroky z omeškania vo výške 9 % a nie celé náklady súvisiace s poskytnutím úveru. V tejto súvislosti súd predložil prejudiciálnu otázku, či "v prípade zistenia nekalých zmluvných klauzúl v spotrebiteľskej zmluve [možno z čl. 6 smernice 93/13/EHS] vyvodiť záver, že zmluva ako celok spotrebiteľa nezaväzuje, ak je to pre spotrebiteľa výhodnejšie". Inými slovami, či z dôvodu nekalých dojednaní možno "odpáliť" celú zmluvu. (Pre úplnosť treba dodať, že časť otázok sa týkala aj RPMN, tieto však pre túto diskusiu nie sú relevantné.)
Návrhy Generálnej advokátky
Generálna advokátka predložila rozsiahle návrhy, v ktorých sa vysporiadala nielen s predloženými otázkami (čo by bolo možné na rozsahu niekoľkých viet, ako ukazuje rozhodnutie samotného Súdneho dvora), ale načrtla aj filozofické chápanie ochrany spotrebiteľa. A práve preto sú jej návrhy podľa mňa také zaujímavé.
V prvom rade potvrdila, že smernica predstavuje minimálnu harmonizáciu a teda členským štátom v zásade nič nebráni zaviesť prísnejšiu ochranu spotrebiteľa (zrejme vrátane absolútnej neplatnosti celých zmlúv, v ktorých sa nachádzajú nekalé dojednania). Ďalej však analyzovala, ako by sa uvedená otázka riešila podľa smernice.
Generálna advokátka potvrdila, že význam ochrany spotrebiteľa je chrániť slabšiu stranu a z toho vyplýva zásah normotvorcu, ktorý nekalé dojednania vyhlasuje za neplatné (nezáväzné). Ďalej však zdôrazňuje, že v zásade ide o výnimku a čl. 6 smernice preferuje čiastočnú neplatnosť pred neplatnosťou celej zmluvy, ak zmluva môže ďalej existovať.
Otázka, či zmluva môže ďalej existovať, by sa však nemala posudzovať na základe subjektívneho kritéria, či celková neplatnosť je pre spotrebiteľa výhodnejšia. Podľa Generálnej advokátky "normotvorca smernice zamýšľal nariadiť neplatnosť celej zmluvy iba pre ohraničené výnimočné prípady". Účelom smernice "je v tejto súvislosti „odstrániť nekalé podmienky z týchto zmlúv“, [nie však] vyhlásiť zmluvy na základe nekalých podmienok, ktoré obsahujú, za neplatné. Cieľ, ktorý sleduje normotvorca smernice, spočíva výlučne v nastolení rovnováhy, nie však v odstránení zmluvy ako celku."
Generálna advokátka ďalej argumentuje zmluvnou slobodou. "Obeťou právneho systému, ktorý kategoricky a bez výnimky stanovuje neplatnosť celých zmlúv, ak je výhodná iba pre jednu zmluvnú stranu, by bola zmluvná autonómia."
Najdôležitejšou časťou je azda dôraz na zodpovednosť spotrebiteľa, ktorý si má pred uzavretím zmluvy zvážiť jej obsah a nespoliehať sa len na ochrannú ruku štátu. "Jednostranne zvýhodňovaný spotrebiteľ by bol totiž zbavený zodpovednosti pred uzatvorením zmluvnej povinnosti dôkladne navzájom zvážiť výhody a nevýhody a podľa toho rozumne konať." Smernica síce spotrebiteľa chráni v rozsahu, v akom je to nevyhnutné na obnovenie rovnováhy medzi nerovnými stranami, ale nad rámec toho "nariaďuje viazanosť zmluvných strán existujúcimi dohodami, ktoré boli uzatvorené dobrovoľne". Nemožno vychádzať z toho, že normotvorca "chcel spotrebiteľovi dopomôcť k právnemu postaveniu, ktoré by prevyšovalo postavenie, aké obyčajne majú v obchodnom styku dvaja rovnocenní zmluvní partneri". Podľa Generálnej advokátky v konečnom dôsledku "neexistuje [...] dôvod oslobodiť spotrebiteľa od povinností, ktoré mu ukladá zmluva s rovnocenným partnerom, ak sa k splneniu týchto povinností zaviazal dobrovoľne".
Záverom sa zdôrazňuje právna istota. Jedným z dôvodov prijatia smernice bolo "stimulovať hospodársku súťaž". Avšak obchodná činnosť sa "môže vyvíjať iba tam, kde sa účastníkom hospodárskej súťaže zabezpečí právna istota, [k čomu patrí] ochrana dôvery účastníkov hospodárskej súťaže v zachovanie existencie zmluvných vzťahov."
Súdny dvor
Sudcovia sa s predloženou otázkou vyrovnali na rozsahu niekoľkých odsekov. Dospeli však k rovnakému záveru ako Generálna advokátka a preto je jej odôvodnenie aplikovateľné aj na rozhodnutie Súdneho dvora.
Záver
Ako som písal na úvod, v žiadnom prípade nepopieram význam ochrany spotrebiteľa a súdnej kontroly spotrebiteľských zmlúv. Myslím si, že ochrana spotrebiteľa je v konečnom dôsledku dobrá nie len pre samotných spotrebiteľov, ale aj pre podnikateľov. Ako ilustruje ekonomická teória market for lemons, ochrana spotrebiteľa čistí trh od nekvalitných podnikateľov a bráni jeho špirálovitej degradácii.
Ale napriek tomu všetkému by ochrana spotrebiteľa stále mala byť len výnimkou zo všeobecnej zásady zmluvnej slobody. A ako výnimka by sa mala vykladať reštriktívne. Na škrtnutie každej jednotlivej nekalej klauzuly by mali existovať silné dôvody. Na "odpálenie" celej zmluvy by mali existovať o to silnejšie dôvody. A ochrana spotrebiteľa by nemala byť nástrojom na sudcovské prepisovanie dobrovoľne uzatvorených zmlúv podľa predstáv sudcu o "vhodnejšom" obsahu zmluvy alebo nástrojom na vyjadrenie sudcovho morálneho názoru o podnikaní niektorých nebankoviek.
Názory k článku Ochrana spotrebiteľa a zmluvná sloboda:
Milan Kvasnica, 01. 04. 2012 v 23:50 - Vrchní soud v Olomouci
http://www.slv.cz/1VSOL43/2011
Jiří Remeš, 05. 04. 2012 v 21:10 - remes.jiri
Martin Husovec, 06. 04. 2012 v 10:06 - Ad remes.jiri
Kristián Csach, 10. 04. 2012 v 00:53 - singularia non sunt extendenda
Ale, hoci nie je pravidlo vždy použiteľné na výklad existujúceho práva, je veľmi rozumné, ak sa používa programovo legislatívno-technicky, takpovediac ex ante. Mám pocit, že tak sa medzičasom deje na úrovni práva EÚ (práve v dôsledku osvetovej činnosti SDEÚ). Teda už pri tvorbe nových prameňou EÚ práva sa cielene využíva formulačný model pravidlo/výnimka. Na rozdiel od vnútroštátneho práva, kde je figúra pravidlo - výnimka často otázkou štylistiky či náhody.
Darmo, právo nie je súborom pravidiel, právo je súborom výnimiek.
Juraj Gyarfas, 20. 08. 2019 v 19:49 - triezvo k ochrane spotrebiteľa
ÚS SR, PL. ÚS 11/2016, ZNUÚS 1/2018
1. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
bránia vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej môže vnútroštátny súd vyhlásiť za nekalú nie celú zmluvnú podmienku uzavretú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ale len tie jej časti, v dôsledku ktorých je podmienka nekalá, takže po zrušení týchto častí zostáva podmienka čiastočne účinná, ak by takéto zrušenie viedlo k zmene obsahu uvedenej podmienky, ktorá má vplyv na jej podstatu, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
2. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13
sa majú vykladať v tom zmysle, že
bránia vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej vnútroštátny súd môže po tom, čo konštatoval nulitnosť nekalej podmienky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ktorá nespôsobuje nulitnosť tejto zmluvy ako celku, nahradiť túto podmienku ustanovením vnútroštátneho práva dispozitívnej povahy.
3. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
bránia vnútroštátnej judikatúre, podľa ktorej vnútroštátny súd môže po tom, čo konštatoval, že nekalá podmienka obsiahnutá v zmluve uzavretej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom je nulitná a že zmluva ako celok je nulitná, nahradiť uvedenú zrušenú podmienku buď výkladom vôle strán s cieľom zabrániť zrušeniu uvedenej zmluvy, alebo dispozitívnym ustanovením vnútroštátneho práva, hoci spotrebiteľ bol informovaný o dôsledkoch nulitnosti tejto zmluvy a akceptoval ich.
4. Smernica 93/13, v spojení so zásadou efektivity,
sa má vykladať v tom zmysle, že:
bráni vnútroštátnej judikatúre, ktorá stanovuje, že desaťročná premlčacia lehota, v rámci ktorej môže spotrebiteľ podať žalobu o vrátenie peňažných súm neoprávnene zaplatených predajcovi alebo dodávateľovi na základe nekalej podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere, začína plynúť odo dňa jednotlivých plnení zo strany spotrebiteľa, aj keď spotrebiteľ k tomuto dňu sám nemohol posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky alebo o nekalej povahe tejto podmienky nevedel, a to bez ohľadu na skutočnosť, že táto zmluva stanovila lehotu splatnosti, v tomto prípade tridsať rokov, ktorá je oveľa dlhšia ako zákonná desaťročná premlčacia lehota.
Martin Friedrich, 20. 03. 2023 v 10:10 - Postup súdu pri zistení neprijteľných zmluvných podmienok
Rozsudok SD EÚ vec C-6/22 M.B. a i. v. X S.A.
"1. Článok 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
sa má vykladať v tom zmysle, že:
v prípade vyhlásenia neplatnosti zmluvy uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom z dôvodu nekalej povahy niektorej z jej zmluvných podmienok prináleží členským štátom, aby prostredníctvom svojho vnútroštátneho práva upravili účinky tohto vyhlásenia neplatnosti, zohľadňujúc ochranu priznanú spotrebiteľovi touto smernicou, a to najmä tak, že zabezpečia obnovenie právnej a skutkovej situácie, v ktorej by sa nachádzal spotrebiteľ v prípade neexistencie takejto nekalej zmluvnej podmienky.
2. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
bránia tomu, aby vnútroštátny súd na jednej strane nad rámec akýchkoľvek výsad, ktoré mu v tejto súvislosti priznáva vnútroštátne právo, preskúmal ex offo majetkovú situáciu spotrebiteľa, ktorý požiadal o vyhlásenie neplatnosti zmluvy uzatvorenej medzi ním a predajcom alebo dodávateľom z dôvodu existencie nekalej podmienky, bez ktorej zmluva nemôže byť naďalej právne záväzná, ani ak toto vyhlásenie neplatnosti môže spotrebiteľovi spôsobiť mimoriadne nepriaznivé dôsledky a na druhej strane, aby odmietol konštatovať uvedenú neplatnosť, ak o ňu spotrebiteľ výslovne žiadal po tom, čo ho vnútroštátny súd objektívne a podrobne informoval o právnych dôsledkoch, ako aj o mimoriadne nepriaznivých ekonomických dôsledkoch, ktoré mu v tejto súvislosti môže vzniknúť.
3. Článok 6 ods. 1 smernice 93/13
sa má vykladať v tom zmysle, že:
bráni tomu, aby vnútroštátny súd mohol po tom, čo konštatuje nekalú povahu podmienky v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, vyplniť medzeru vzniknutú odstránením nekalej podmienky v zmluve uplatnením ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré nemá povahu dispozitívneho ustanovenia. Musí však s prihliadnutím na vnútroštátne právo ako celok zohľadniť všetky opatrenia potrebné na ochranu spotrebiteľa pred mimoriadne nepriaznivými dôsledkami, ktoré by mu mohlo spôsobiť zrušenie zmluvy."
Rozsudok SD EÚ vo veci C‑351/21 ZG proti Beobank SA
"Článok 47 ods. 1 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2007/64/ES z 13. novembra 2007 o platobných službách na vnútornom trhu, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 97/7/ES, 2002/65/ES, 2005/60/ES a 2006/48/ES a ktorou sa zrušuje smernica 97/5/ES,
sa má vykladať v tom zmysle, že:
poskytovateľ platobných služieb platiteľa je povinný poskytnúť tomuto platiteľovi informácie umožňujúce identifikovať fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola príjemcom platobnej transakcie odpísanej z účtu tohto platiteľa, a nielen informácie, ktoré má tento poskytovateľ v súvislosti s touto platobnou transakciou po vynaložení čo najvyššieho úsilia k dispozícii."
"Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
sa má vykladať v tom zmysle, že:
bráni ustanoveniu vnútroštátneho práva, ktoré neumožňuje súdu v exekučnom konaní, na ktorý je po uplynutí pätnásťdňovej lehoty stanovenej týmto ustanovením podaná námietka proti exekúcii podľa zmluvy uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá tvorí exekučný titul, posúdiť ex offo alebo na návrh spotrebiteľa nekalú povahu podmienok tejto zmluvy, hoci tento spotrebiteľ môže okrem toho podať žalobu vo veci samej, ktorá mu umožňuje navrhnúť, aby súd rozhodujúci o tejto žalobe pristúpil k takémuto preskúmaniu a nariadil prerušenie exekúcie až do vyhlásenia rozhodnutia o uvedenej žalobe v súlade s iným ustanovením tohto vnútroštátneho práva, pokiaľ je toto prerušenie možné len prostredníctvom zaplatenia záruky, ktorej výška môže spotrebiteľa odradiť od podania takejto žaloby, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu. V prípade nemožnosti vykladať a uplatňovať vnútroštátnu právnu úpravu v súlade s požiadavkami tejto smernice má vnútroštátny súd, na ktorý bola podaná námietka proti exekúcii podľa takejto zmluvy, povinnosť preskúmať ex offo, či sú podmienky tejto zmluvy nekalé, pričom v prípade potreby neuplatní akékoľvek vnútroštátne ustanovenia, ktoré takémuto preskúmaniu bránia."
Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím