Autoři:

Pri písaní state o slovenskom priemyselnom vlastníctve do jednej publikácie som narazil okrem iného aj na jedno minuloročné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 2 Ndob 44/2010), ktoré rozhodne nestojí nasledovania. Ide o civilný spor francúzskeho žalobcu (Aventis Pharma), ktorý na Slovensku uplatňuje svoje práva zo slovenského patentu (SK 282 867) proti anglickému odporcovi (Hospira UK), ktorý mal distribuovať na Slovensku generické liečivo porušujúce tento patent. Žalobca podal najprv iba zdržovaciu žalobu, až neskôr bol petit doplnený aj o nárok na náhradu škody.

Vec bola podaná na Okresnom súde Banská Bystrica (sp. zn. 16 CbPv 7/2010). Ten ju následne predložil Najvyššiemu súdu SR za účelom určenia miestne príslušného súdu podľa ust. § 11 ods. 3 OSP z dôvodu, že na prejednanie a rozhodnutie predmetnej veci je síce daná právomoc slovenského súdu, avšak chýbajú podmienky na určenie miestne príslušného súdu na konanie.

V tomto poste nechcem rozoberať určovanie príslušnosti, ktoré považujem za bezproblémové, hoc pre prax čisto zdržovacích žalôb s cudzím prvkom podstatné, ale skôr na to, ako si slovenskí sudcovia založili svoju právomoc. Okresný súd Banská Bystrica (sudca JUDr. Pavol Tomáš), ako aj Najvyšší súd SR (senát JUDr. Beaty Miničovej) totiž síce aplikovali nariadenie Brusel I., no zjavne nesprávne ustanovenie. O čo zarážajúcejšie je, že nesprávne založenie právomoci dokonca nenamietal ani odporca.

V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR nájdeme: "V konaní nie je sporné, že podľa článku 22 bodu 4 Nariadenia rady ES č. 44/2001 zo dňa 22. 12. 2000 o právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach je v predmetnej veci daná právomoc súdu Slovenskej republiky", čo organicky dopĺňa vyjadrenie žalobcu, že "právomoc rozhodovať spor o patentovom práve účinnom na území Slovenskej republiky prislúcha slovenskému súdu, a nie všeobecnému súdu odporcu sídliacemu na území Spojeného kráľovstva."

Súdy tak boli názoru, že spor z porušenia slovenského patentu je otázkou výlučnej právomoci slovenského súdu. Ide o zjavne nesprávny a pomerne nebezpečný záver, ktorý je v rozpore s právom Únie. Naštastie pre Najvyšší súd SR, v tomto prípade bolo možné založiť právomoc slovenského súdu cez osobitnú právomoc danú na výber (čl. 5(3) Brusel I.), a teda vo výsledku nie je založenie právomoci slovenského súdu problém.

Prečo teda prejednávanie nárokov z patentu nie je výlučná právomoc?

V prvom rade preto, lebo text nariadenia. Podľa článku 22(4) má výlučnú právomoc bez ohľadu na bydlisko "v konaniach týkajúcich sa registrácie alebo platnosti patentov .. súd členského štátu, v ktorom sa žiadosť o registráciu alebo ochranu podala, v ktorom sa registrácia alebo ochrana poskytli alebo podľa právneho nástroja spoločenstva alebo medzinárodného dohovoru sa za poskytnuté považujú". Zo znenia zjavne vyplýva, že len otázka platnosti patentu je výlučnou právomocou súdu. Slovenský súd pritom v civilnom konaní nikdy nerieši otázku platnosti patentu, pretože náš systém uplatňuje bifurkáciu. A teda platnosť patentu možno napadnúť len pred Úradom priemyselného vlastníctva SR, pričom sa samozrejme odtiaľto možno v rámci správneho súdnictva posunúť aj na (správny) súd. Slovenský civilný súd nebude môcť otázku platnosti patentu riešiť ani ako inter partes otázku medzi účastníkmi vzhľadom na prezumpciu správnosti správneho aktu ( § § 33, 46 PatZ k § 135 OSP). Slovenský civilný súd sa teda výlučnej právomoci podľa čl. 22(4) Brusel I. ani nemôže dotknúť.

V druhom rade preto, lebo judikatúra SDEÚ. Už od rozhodnutia Gat v. Luk C-4/03 je jasné, že hoci čl. 22(4) Brusel I. má (pri-)veľmi široké čítanie, keď vylučuje aj inter partes posúdenie platnosti patentu, v žiadnom prípade nesubsumuje pod seba bežné uplatňovanie nárokov z patentu ako v tomto slovenskom spore (čo by vylúčilo akúkoľvek cezhraničnú litigáciu predmetom priemyselného vlastníctva). Tie totiž spadajú pod bežnú právomoc podľa čl. 2, čl. 5(3) a čl. 6(1) Brusel I. (pred recastom).

V poslednom rade preto, lebo realita globalizácie. Zahraničné súdy už dávno judikujú aj o deliktných a iných nárokoch zo slovenských patentov. Cezhraničná litigácia práv duševného vlastníctva všeobecne nie je žiadna rýdzo štátna záležitosť. Dôkazom je, že aj tento patent bol de facto udelený v Mníchove, nie v Banskej Bystrici (PCT/FR93/01096). Hoci ešte stále pretrváva, podľa môjho názoru neodôvodnené, rozširovanie výlučnej právomoci aj na inter partes posudzovanie platnosti priemyselných práv (SDEÚ: Gat v. Luk), čo čiastočne problematizuje cezhraničné spory, prejednávanie sporov z porušenia už minimálne od Bruselského dohovoru nie je národná záležitosť. Aj neúnijné tituly práv duševného vlastníctva, ktoré sú výsledkom národnej registrácie tak možno uplatňovať pred zahraničnými súdmi za podmienky, že majú samozrejme právomoc. O to zjavnejšie je to samozrejme pre tie celo-únijné (ochranná známka spoločenstva alebo dizajn spoločenstva). Tu je už bežné, že nemecký súd vydá rozsudok na zdržanie s priamymi účinkami na Slovensku (Chronopost, C-83/01, C-93/01 a C-94/01), alebo naopak, že slovenský súd (konajúci ak súd únijný) zakáže používanie označenia či dizajnu aj v Nemecku. Posledným známym prípadom bol napríklad zákaz Samsung Galaxy Tab 7.7 aj pre Slovensko vydaný nemeckým súdom na základe práv k dizajnu spoločenstva.

Uzavriem ešte tým, že slovenský súd zjavne mal právomoc podľa Brusel I. na základe čl. 5(3), keďže k distribúcií údajne patent-porušujúceho lieku dochádzalo zrejme na Slovensku. Aj keby žalobca ostal len pri svojom zdržovacom nároku, čl. 5(3) samozrejme zakladá jeho právomoc (pozor na úzke predkorigendové znenie). Ak ale Najvyšší súd SR tvrdí, že čl. 22(4) mu znemožňuje prejednať práva k cudziemu (neslovenskému) patentu, mýli sa.

PS: Kto sa tešil na výsledok patentového sporu nedočká sa. Žalobca vzal svoju žalobu späť a k 31.12.2011 došlo k zastaveniu konania na Okresnom súde v Banskej Bystrici.

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím