Legitimate expectation a iné majetkové práva
Monika Dubská, 24. 04. 2013 v 18:59
Rada by som uviedla do pozornosti definíciu majetku a majetkových práv ESĽP predstavovanú vo viacerých kauzách - napr. von Maltzan vs. Germany http://hudoc.echr.coe.int/sites/eng/pages/search.aspx?i=001-68660, Kopecký vs. Slovakia http://hudoc.echr.coe.int/sites/eng/pages/search.aspx?i=001-66758
ESĽP judikoval, že za majetok je možné považovať aj veci, ktoré do svojho vlastníctva nadobudne osoba v budúcnosti, ak je to možné legitímne očakávať vzhľadom na všetky okolnosti prípadu. (klasické prípady reštitučných nárokov)
“Possessions” can be either “existing possessions” or assets, including claims, in respect of which the applicant can argue that he or she has at least a “legitimate expectation” of obtaining effective enjoyment of a property right. By way of contrast, the hope of recognition of a property right which it has been impossible to exercise effectively cannot be considered a “possession” within the meaning of Article 1 of Protocol No. 1, nor can a conditional claim which lapses as a result of the non-fulfilment of the condition. "
Legitimate expectation ako inštitút pochádza z common law, správneho práva, kde sa vyvinul ako prirodzený dôsledok predpokladu spravodlivosti, zákonnosti a správnosti očakávania rozhodovania správnych orgánov.
Definícia majetku a majetkových práv v našom právnom poriadku absentuje, pojem iné majetkové práva sú spomínané len v ustanovení §113 Exekučného poriadku, pričom za podstatné znaky sa považuje oceniteľnosť, prevoditeľnosť a nesmú patriť len tej konkrétnej osobe.
Problém z aplikačnej praxe:V roku 1996 manželia uzatvorili zmluvu o budúcej kúpnej zmluve (ZobKZ) na prevod vlastníctva bytu, na ktorý bola v roku 1997 uzatvorená nájomná zmluvu na dobu určitú s vlastníkom bytu. ZobKZ odkazovala vo svojich ustanoveniach na existenciu nájomnej zmluvy, ktorá bude v budúcnosti medzi zmluvnými stranami uzatvorená. Odkazovala na ňu najmä v časti kúpnej ceny a jej splatnosti. Kontrahenti sa dohodli, že sa bude splácať 15 rokov v mesačných splátkach, ktoré sa budú rovnať cene nájmu a poslednej splátke v hodnote x SKK, ktorá sa uhradí po pevne určenom dátume v ZobKZ a potom sa uzatvorí kúpna zmluva.
V roku 2004 nadobudol platnosť rozsudok o rozvode manželstva manželov, kontrahentov oboch zmlúv.
Krátko pred rozvodom jeden z manželov opustil spoločný byt, čím došlo k naplneniu dikcie §708, a teda opustením spoločnej domácnosti jedného z manželov spoločný nájom bytu zanikol.
Dohoda o vyporiadaní BSM uzatvorená nebola. V súlade s §149 ods. 4 Občianskeho zákonníka (OZ), sa veci vyporiadali podľa stavu, v akom každý z bývalých manželov ako vlastník užíval.
Druhý z manželov, ktorý v byte zostal naďalej platil nájomné, ale nová nájomná zmluva resp. dodatok k starej nájomnej zmluve z roku 1996 uzatvorený nebol. Rovnako nebol uzatvorený dodatok k ZobKZ, hoci o to zostávajúci manžel žiadal. Nájomné bolo pravidelne uhrádzané, došlo aj k zaplateniu poslednej splátky v zmysle ZobKZ a k požiadaniu o uzatvorenie kúpnej zmluvy zostávajúcim platiacim manželom.
Vlastník nehnuteľnosti prijal uznesenie, že nehnuteľnosť sa prevádza do vlastníctva oboch bývalých manželov, každému po 1/2- ici. Tento právny názor samosprávy aj z vyššie uvedeného zrejme nie je správny, nakoľko odídený manžel neprispieval platením nájomného, neuhradil dlžnú sumu a právo na vyplatenie prípadného vyrovnania z titulu BSM mu zaniklo vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote po lehote na vyporiadanie BSM. Nebolo by to ani v súlade s dobrými mravmi, ani spravodlivé. Preto sme podali návrh na nahradenie prejavu vôle vlastníka nehnuteľnosti. Problémom je ale stále právna kvalifikácia práv zo ZobKZ. Mali byť práve tými právami, ktoré majú charakter legitímneho očakávania do budúcnosti. Mali by teda spadať pod kategóriu iných majetkových práv, teda pri vyporiadaní BSM by mali patriť tomu, kto ich aktívne vykonáva. Problematické na druhej strane je, či sa nejedná o pohľadávku resp. záväzok do budúcnosti, ktorý by mal byť riešený spoločne a nerozdielne oboma bývalými manželmi, hoci právo na vyplatenie vyrovnacieho zostatku na BSM druhému manželovi už v tomto prípade prekludovalo.
Možnosť ocenenie takéhoto práva, možnosť jeho prevoditeľnosti a vôbec otázka de lege ferenda, či by bolo možné také práva zo ZobKZ postihnúť výkonom rozhodnutia alebo či by právo zo ZobKZ mohlo patriť do konkurznej podstaty úpadcu by mohli byť poriešené aj v novom Občianskom zákonníku, na ktorý tak čakáme...
Názory k článku Legitimate expectation a iné majetkové práva:
Tomáš Klinka, 25. 04. 2013 v 08:59 - k (verejnoprávnej) povahe "legitimate expectations"
Nemá však IMHO zmysel zahrňovať legitímne očakávania do majetku v súkromnoprávnom zmysle (napr. BSM ako v uvedenom konkrétnom prípade), pretože tu riešenie nevedie cez inštitút legitímnych očakávaní, ale predsa klasicky cez pohľadávku ako subjektívne právo (viď § 118 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Zmluva o budúcej zmluve ako obligačný vzťah buď zakladá vynútiteľné práva a povinnosti (pre veriteľa teda pohľadávku, ktorá môže byť súčasťou jeho majetku) alebo nie (z najrôznejších predstaviteľných dôvodov: neplatnosť, preklúzia, premlčanie...). Nikto pritom nemôže legitímne očakávať, že na základe nevynútiteľného záväzku sa mu rozmnoží majetok.
Michal Novotný, 25. 04. 2013 v 10:24 - Tiež
Ale k tej ústavnoprávnej ochrane - podľa mňa nie celkom (inštruktívne napr. Zb. ÚS 5/2009). Legitímne očakávanie je koncept, ktorým ESĹP rozširuje ochranu čl. 1 DP aj na majetok, ktorý nie vlastníctvom v pravom slova zmysle (typicky pohľadávky, ale aj niektoré verejnoprávne nadobudnuté pozície, napr. licencie). Teda nejde tu ani tak o svojvôľu, ako skôr o to, že štát musí zabezpečiť, aby aj tieto nevlastnícke zložky majetku boli chránené, typicky napr. zabezpečením ich efektívnej uplatniteľnosti a vymáhateľnosti a zdržaním sa krokov, ktore spôsobia ich zánik/vyprázdnenie).
Naopak, ochrana legitímneho očakávania ako ochranou pred "svojvôľou" (typicky napr. Zb. ÚS 1/08) nie je celkom vec ESĽP. Navyše, aspoň podľa mňa, je takýto koncept veľmi "vachrlatý" už len preto, že zákonodarca je z podstaty veci oprávnený prijať akýkoľvek zákon kedykoľvek a každý s tým musí rátať, čiže je otázne, či niekto môže "legitímne" očakávať, že zákon sa nezmení.
K súkromnoprávnej stránke veci mi príde zvláštne, prečo by "právo malo patriť tomu, kto ho vykonáva". Naopak, právo patrí tomu, komu vzniklo, ak sú splnené podmienky. Podľa mňa je tu podstatné, či z. o bud. zmluve bola uzavretá na strane manželov ako solidárna (čo asi bola, pretože bola uzavretá za trvania manželstva - na nadobudnutie bytu preto stačilo, aby kúpnu zmluvu uzavrel iba jeden z manželov, a byt by podľa § 143 OZ ex lege pripadol do BSM /áno, viem, že niektoré súdy a najmä katastre si miestami myslia niečo iné, ale kto nevie čítať, tomu niet pomoci/ - teda účel zmluvy, ktorým bol prevod bytu do BSM, by sa dosiahol, ak by to podpísal ktorýkoľvek z manželov, teda stačilo, aby jeden veriteľ vykonal právo za oboch, čo svedčí podľa mňa v prospech solidarity).
Toto právo (aj keď práva an sich nie sú, resp. nemajú byť v BSM, aj keď NS pri obchodnom podiele vymyslel opak) by sa potom bolo vysporiadalo podľa už spomínaného § 149 ods. 4 OZ pol na pol - pripadnutie jednému z manželov podľa užívania predsa platí len pri hnuteľných veciach, čiže aj keby sme prijali tézu, že treba na majetkové práva (posledná veta ods. 4) aplikovať tú časť o užívaní (o čom nie som presvedčený, lebo ťažko sa právo na uzavretie budúcej kúpnej zmluvy dá užívať), netýka sa zjavne nehnuteľných vecí (ani bytov - viď § 3 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z.).
Okolnosť, že manžel neplatil nájomné, je v tejto veci nepodstatná, pretože rovnako ako je to právo solidárne, je zrejme solidárny aj záväzok platiť nájomné, čiže akési preddavky (?) na kúpnu cenu. Koniec koncov, možno by stálo za to uvažovať o bezdôvodnom obohatení manžela (?).
Samozrejme, to spojenie s nájomnou zmluvou môže vec dosť komplikovať. Preto by možno (na rozdiel od toho, čo píšem vyššie) bolo možné dospieť aj k tomu, že právo na uzavretie kúpnej zmluvy je spojené s nájmom, takže ho má len nájomca, čiže opustením manželovi toto právo zaniklo a druhý manžel (ako bývalý solidárny veriteľ) zostal oprávnený (a povinný) na kúpu celého bytu. Chce to len sa s tým trochu "pohrať" :-)
Ale legitímne očakávania by som do toho rozhodne neťahal...
Tomáš Klinka, 25. 04. 2013 v 10:50 - legitímne očakávania aj vo vzťahu k zákonodarcovi
Tento rozmer ochrany legitímnych očakávaní adresátov právnych noriem proti "svojvôli" zákondarcu úzko súvisí princíp predvídateľnosti dôsledkov právneho predpisu ako súčasť materiálneho právneho štátu. Táto predvídateľnosť má podľa mňa svoj takpovediac dynamický rozmer a zákonodarca musí pri zmene právnej regulácie zohľadňovať doterajší (ním nastolený) právny stav a zmeny musí prijímať citlivo a len v miere nevyhnutnej na zabezpečenie cieľa (pozn.: subsidiarita a proporcionalita je prítomná aj tu samozrejme :). Veľmi jasne (viď KAPITALKY) to vyjadril Ústavní soud ČR v náleze z 26.04.2005, sp. zn. IV ÚS 167/05:
„Pojem "majetek" může zahrnovat jak existující majetek, tak majetkové hodnoty, včetně pohledávek, na jejichž základě stěžovatel může tvrdit, že na jejich splnění má přinejmenším legitimní očekávání (ésperance légitime, legitimate expectation). S ohledem na čl. 1 odst. 2 Ústavy jsou obecné soudy povinny zohlednit i právní názor ESLP. AVŠAK ÚSTAVNÍ SOUD KONSTATUJE, ŽE PRINCIP OCHRANY LEGITIMNÍHO OČEKÁVÁNÍ JE PEVNĚ SVÁZÁN S PRINCIPY PRÁVNÍHO STÁTU, A PLYNE TEDY Z ČL. 1 ODST. 1 ÚSTAVY. Ústavní soud považuje za vhodné připomenout, že sociální filozofie došla k závěru, že jsou-li nejisté hranice legitimních očekávání založených na zákonu, je nejistá i svoboda (srov. např. Rawls, J., Teorie spravedlnosti, Praha, Victoria Publishing, 1995, str. 145). OCHRANA LEGITIMNÍHO OČEKÁVÁNÍ JE INTEGRÁLNÍ SOUČÁSTÍ VLÁDY PRÁVA.“
Relatívne dobrým príkladom ignorácie legitímnych očakávaní zo strany zákonodarcu je prípad Rosival proti SR, kde ESLP pri prijatí sťažnosti konštatoval:
"Reštitučný nárok sťažovateľov bol založený na ustanoveniach zákona o pôde v znení účinnom v čase, kedy bol uplatnený, bol konkrétny a mal dostatočný základ vo vnútroštátnom práve, keďže spĺňal všetky zákonné podmienky a táto skutočnosť nebola nikdy spochybnená. Jediným dôvodom jeho priznania iba do výšky limitu stanoveného novelou zákona z roku 1993 a nie v celom rozsahu bola samotná novela. Nárok preto možno považovať za dostatočne preukázaný. Za týchto okolností bol ESĽP toho názoru, že sťažovateľov je potrebné považovať za majúcich prinajmenšom „legitímnu nádej“, že ich reštitučný nárok bude uspokojený. Nárok podľa neho preto predstavuje „majetok“ a požíva ochranu článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru."
Mne z tohto všetkého vyplýva potreba istej zdržanlivosti (self-restraint) u zákonodarcu, keď ide zasahovať (typicky novelou) do vzťahov, ktoré boli dovtedy už nejak založené, ustálené a adresáti príslušných noriem sa k tomu adekvátne správali. V mojej optike ide o mierne širší koncept (tzn. koncept ochrany legitímnych očakávaní proti zákonodarcovi) ako pravá retroaktivita.
Michal Novotný, 25. 04. 2013 v 14:12 - Nemyslím
Prípady, ktoré uvádzaš (Tomáš) z českej a európskej judikatúry, sú presne to, čo ESĽP rozumie pod legitimate expectation ako predmetom ochrany čl. 1 DP - nárok, ktorý vedie k získaniu nejakého majetku, je dostatočne istý (nielen teoretický) a nepodmienený.
Problematické trochu je, čo k tomu dodáva český ÚS, pretože to práve z toho, čo on píše, nijako nevyplýva. Inak povedané, nejde o žiadnu "integrálnu súčasť práva" (resp. to neplynie z tých argumentov, ktoré /ne/prezentuje český ÚS), ale celkom jednoducho (v prípade majetkových pohľadávok) o interpretáciu pojmu "majetok" podľa čl. 1 DP.
Ako naznačuješ, ide (podľa mňa) v podstate o to isté, čo u nás pravá (ale pokojne aj nepravá) retroaktivita.
Problematické na tom, čo k tomu doplácal český ÚS (tie teórie o "integrálnej súčasti vlády práva"), je práve to, že nikto nedefinuje, čo vlastne v tomto ponímaní to "legitímne očakávanie" znamená. Ak to znamená to isté, čo "legitimate expectation" na účely čl. 1 DP, potom sú tie bláboly k tomu zbytočné. Ak to znamená niečo iné, potom je otázne čo, a aké sú z toho dôsledy.
Aby si mi správne rozumel - prečítaj si to rozhodnutie Zb. ÚS 5/09, tam je presne jasný rozdiel. A potom si prečítaj napr. návrhy gen. prokurátora a poslancov vo veci vyslovenia nesúladu ustanovení zákona o prokuratúre a o súdoch a o sudcoch (všetko dostupné na stránke ÚS). Tam uvidíš tie argumenty a to nebezpečenstvo takto formulovaného "legitímneho očakávania".
Samozrejme, že zákonodarca nie je neobmedzený v zmene zákona - je limitovaný ústavou, zákazom retroaktivity a pod. Čo je ale podstatné, zákonodarca nemôže byť obmedzený len tým, že ľudia "legitímne očakávali", že nejaký zákon zostane aký je, lebo taký je práve teraz. To podľa mňa nie je legitímne očakvanie (a to som hovoril aj predtým). Toto ale práve vytvára ten český ÚS, keď k tam doplácava tie argumenty o "integrálnej súčasti vlády práva".
Tak napr. daňový subjekt predsa nemôže mať "očakávanie", že keď je napríklad príjem do 500 € oslobodený od dane dnes, tak bude aj nabudúci rok a naveky (a keď som si nakúpil veci, ktoré som chcel predávať v budúcnosti každý rok so zikom 499 €, teda tesne pod 500, že som mal takéto legitímne očakávanie).
Podľa mňa veľmi dobrý (v zmysle inštruktívny) a nebezpečný príklad predstavuje ešte extrémnejší nález, kde ÚS povedal, že sudcovia mali "legitímne očakávanie", že dostanú 13. a 14. plat, hoci to povedal zákon z r. 2000 v ustanovení, ktoré nikdy nenadobudlo účinnosť, lebo zákonodarca ju pravidelne posúval ďalej a ďalej.
Tomáš Klinka, 25. 04. 2013 v 15:59 - asi sa nakoniec zhodneme, Michal
"Legitímne očakávanie, ktorého účelom je garancia čitateľnosti správania
sa orgánov verejnej moci, je potrebné odlišovať od konceptu legitímneho
očakávania, ktorým Európsky súd pre ľudské práva definuje predmet ochrany, a teda aplikovateľnosť čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Zmena príplatku k dôchodku prokurátorom
na príplatok za výkon funkcie prokurátora sa týka legitímneho očakávania v
prvom uvedenom zmysle."
Teda to "legitímne očakávania" v prvom význame (garancia čitateľnosti/predvídateľnosti zákondarcu) je to, čo sa snažil český ÚS vyjadriť, keď hovoril o "integrálnej súčasti vlády práva". Ja osobne by som túto líniu nezavrhoval, ale chápem, že to môže pôsobiť trochu zmätočne, keďže konkrétne pojmy by mali mať jeden, konkrétny význam. Ak by sa ústavný súd (český alebo slovenský) mal pustiť do hlbšej analýzy a argumentačnej podpory tejto línie, pravdepodobne sa nevyhne (s ohľadom na konkrétny legislatívny počin v rôznej miere) presahom/súvislostiam s otázkami 1.) retroaktivity, 2.) rovnosti a nediskriminácie a 3.) rovnosti zbraní 4.) spravodlivému procesu ako takému. Na Ústavný súd SR sa niečo v tomto zmysle "pečie", viac ale zatiaľ prezradiť nemôžem :)
Len vo vzťahu k tej rovnosti zbraní a spravodlivému procesu ešte poukazujem na jeden zaujímavý prípad z ESLP, ktorý dokumentuje neprípustný zásah zákonodarcu do prebiehajúcich súdnych (alebo správnych) konaní. Ide o vec Scordino proti Taliansku (č. 36813/97 , rozsudok Veľkej komory ESĽP z 29.03.2006), ktorá sa týkala súdneho konania, ktoré viedla rodina Scordino (žalobcovia) proti Talianskej republike (žalovaná strana) o náhradu za vyvlastnenie ich pozemkov. Počas tohto viac ako 8 rokov trvajúceho konania prijal taliansky zákonodarca zákon, ktorým podstatne znížil výšku náhrady, na ktorú by inak mala rodina Scordino nárok. Tento zákon podľa § 5bis sa výslovne vzťahoval aj na už začaté konania. Veľká komora ESĽP dôrazne odmietla takýto zásah štátnej moci prostredníctvom zákonodarcu do „živých“ konaní, v ktorých je sám štát účastníkom (!!!). Už samotný fakt, že národné súdy sa odvolávali na toto ustanovenie, podľa ESĽP potvrdzuje, že zákonodarca skutočne zasiahol do činnosti súdnictva s cieľom ovplyvniť výsledok začatého sporu. V dôsledku toho ESĽP jednomyseľne konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.
Chcem tým len naznačiť krehkosť hranice medzi tým, čo je porušenie legitímnych (majetkových) očakávaní (čl. 1 Protokolu) a čo porušenie legitímnych očakávaní v tom "inom" význame (napr. čl. 6 ods. 1 Dohovoru).
Michal Novotný, 25. 04. 2013 v 16:18 - Takže
Áno, takéto cielené ustanovenia veľmi často (bez zodpovedajúcich a vyvážených prechodníkov, resp. bez racionálneho zdôvodnenia) budú v rozpore s rovnosťou (prečo tí predtým áno a tí teraz nie?), či už hmotnoprávne alebo procesnoprávne. Proti tomu (teda zhodenie toho cez takéto ustanovenia) nemám žiadne námiekty a dokonca to podporujem (môj názor napr. je, že § 141a Osp. o preddavkoch v civile je práve v tomto jasne "focusovaná" norma na diskriminačné žaloby sudcov - viď suma, oslobodenie štátu, apod.).
Moje výhrady smerovali presne voči tomu tvrdiť, že existuje nejaké všeobecné "legitímne očakávanie" nemennosti právnej úpravy samo osebe. Je podľa mňa nebezpečné len tak púšťať do sveta takéto všeobímajúce "zásady".
Na to, čo sa pečie na ústavný súd, sa (vzhľadom na isté okolnosti, ktoré sú dohľadateľné cez centrálny register zmlúv) úprimne teším.
Kristián Csach, 25. 04. 2013 v 16:34 - Link
Langášek, T.: OCHRANA LEGITIMNÍHO OČEKÁVÁNÍ V JUDIKATUŘE ÚSTAVNÍHO SOUDU
http://www.law.muni.cz/sborniky/dp08/files/pdf/ustavko/langasek.pdf
Ján Lazur, 07. 05. 2013 v 17:05 - Legitímne očakávania v súkromnom práve
Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím