Lexforum.cz - Robert Goral: Mŕtvy dedič

V našich podmienkach nie je neobvyklým, že dedičské konanie trvá aj niekoľko rokov. Problém nastane napr., keď notár poverený vyporiadaním dedičstva nevie určiť, kto je dedičom. Vtedy toho, koho dedičské postavenie sa javí ako menej opodstatnené, odkáže na súd, aby ten rozhodol, či dedičom je alebo nie.

Naťahovanie dedičského konania, či už z objektívnych dôvodov (čaká sa na ukončenie určovacieho súdneho konania) alebo subjektívnych (notár nekoná), môže privodiť stav, že pred jeho ukončením zomrie aj samotný dedič. Do konania tak vstupuje jeho dedič, ako jeho nástupca. A práve v tomto momente dochádza k situácii, ktorú notári (a súdy) neriešia jednotne. Otázka stojí takto: Komu osvedčiť dedičstvo po poručiteľovi? Či zomretému dedičovi alebo jeho dedičovi, ktorý sa osobne zúčastnil prejednávania dedičstva u notára.

Prevláda druhá možnosť a notári, či súdy osvedčujú dedičstvo žijúcemu dedičovi dediča. Neplatí to však bez výnimky, lebo sú rozhodnutia, ktorými sa dedičstvo priznalo už zomretému dedičovi.

Ako je to možné, že v tomto druhu súdneho konania rozhodovanie nie je jednotné a je úplne protichodné? Logicky tak jeden spôsob rozhodovania je nezákonný. A paradoxne nezákonné rozhodovanie prevláda. Neosvedčovať dedičstvo nežijúcim dedičom je nesprávne a v rozpore so zákonom.

Podľa vyjadrenia niekoľkých notárov máme nejednoznačnú právnu úpravu, ktorá pripúšťa dvojaký spôsob rozhodovania (i zomretému dedičovi i jeho dedičovi).

Pozrime sa teda na našu právnu úpravu bližšie.

Podľa § 460 Občianskeho zákonníka dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. Zákon nám tu jasne predpisu čo sa deje s dedičstvom (prechádza) a k akému časovému momentu tento zákonný prechod nastáva (smrťou poručiteľa). Z § 461 v nadväznosti na § 473 a nasl. tiež jednoznačne vyplýva, kto dedičstvo nadobúda („Ak nenadobudne dedičstvo dedič zo závetu, nastupujú namiesto neho dedičia zo zákona“). Zákon ďalej presne určuje čo predstavuje dedičstvo a ako sa zisťuje.

Zákon teda nepochybne upravuje kto (dedič), čo (dedičstvo) a kedy (smrťou poručiteľa) nadobúda do vlastníctva titulom dedenia. A preto zákon (OZ, OSP) ukladá súdu tento zákonom privodený stav úradne „posvätiť“ ( § 481 OZ: „Ak je len jeden dedič, potvrdí mu súd, že dedičstvo nadobudol.“; § 484 OZ: „Súd potvrdí nadobudnutie dedičstva podľa dedičských podielov.“; § 175q OSP: „Súd v uznesení o dedičstve potvrdí nadobudnutie dedičstva“).

Teda dedičské rozhodnutie len deklaruje stavu, ktorý už nastal zo zákona, ktorý už reálne (právne) existuje.

Modifikácia tohto sa pripúšťa len ohľadom rozsahu nadobudnutého dedičstva, i o tom však rozhodujú len dedičia ( § 482 ods. 1 OZ: „Ak je viac dedičov, vyporiadajú sa na súde medzi sebou o dedičstve dohodou.“).

Modifikácia sa nepripúšťa ohľadom určenia iných osôb než sú dedičia, a to dokonca zo strany súdu, k čomu dochádza, keď súd/notár osvedčí dedičstvo inej osobe ako je dedič(jeho dedičovi).

V dedičskom konaní sa neurčuje kto má s pozostalosťou disponovať v čase vydania rozhodnutia (dnes), určuje sa na koho vlastníctvo k pozostalosti už prešlo, a to ku dňu smrti poručiteľa.

Dedič dediča nezískava jeho smrťou aj jeho dedičské postavenie v dedičskom konaní, lebo on nie je hmotnoprávnym nástupcom po poručiteľovi, po ktorom dedič dedí. Dedič dediča sa momentom smrti dediča stáva len procesným nástupcom v konaní a koná za neho ako za účastníka konania.

Dedič dediča v konečnom dôsledku dedičstvo nadobudne, ale nemožno obísť postupnosť prechodu dedičstva z poručiteľa na dediča a až potom na neho. Dedič dediča tak dedičstvo získava až momentom smrti dediča, ktorý je vo vzťahu k nemu jeho poručiteľom.

A pre takéto prípady, že dedičstvo pripadne zomretému dedičovi, pričom dedičské konanie po ňom už skončilo, je úprava o novoobjavenom majetku ( § 175x OSP). Vykoná sa dodatočné dedičské konanie.

Nepriznávať dedičstvo mŕtvym dedičom je bežnou praxou súdov (notárov). Nesprávnosť tohto postupu vidno najmä v tom, že dedičstvo môže nadobudnúť osoba, ktorá k času, kedy sa jej priznáva, ešte nebola ani počatá.

Príklad:

Poručiteľ zomrel v roku 1996. Dedič umrel v roku 2005. Dedičské rozhodnutie sa vydá v roku 2008 po tom, čo súd rozhodol o okruhu dedičov. Súd koná už s dedičom dediča a prizná mu pozostalosť ku dňu smrti poručiteľa, teda od roku 1996. Lenže dedič dediča má v čase vydania rozhodnutia 8 rokov. Teda hoci sa narodil v roku 2000, majetok mu patrí už od roku 1996 a tak sa i zapíše do katastra nehnuteľností.

Podľa mňa táto otázka vyriešená je a naša právna úprava dedenia mi nepríde ako nejednoznačná. Naopak, považujem ju za jednoznačnú, zrozumiteľnú a nepripúšťajúcu dvojaký výklad. Alebo sa mýlim?

Článok bol publikovaný na portáli www.najpravo.sk.