lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (160)
Juraj Gyarfas (116)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (44)
Tomáš Klinka (26)
Kristián Csach (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (23)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Zuzana Hecko (9)
Martin Friedrich (9)
Tomáš Čentík (9)
Michal Novotný (7)
Ľuboslav Sisák (6)
Xénia Petrovičová (6)
Peter Kotvan (6)
Ondrej Halama (6)
Adam Zlámal (6)
Michal Krajčírovič (6)
Lexforum (5)
Robert Goral (5)
Josef Kotásek (4)
Natália Ľalíková (4)
Radovan Pala (4)
Pavol Szabo (4)
Ivan Bojna (4)
Monika Dubská (4)
Maroš Hačko (4)
Ján Lazur (4)
Petr Kolman (4)
Adam Valček (3)
Peter Pethő (3)
Jakub Jošt (3)
Marián Porvažník (3)
Denisa Dulaková (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Josef Šilhán (3)
Pavol Kolesár (3)
Maroš Macko (2)
Lukáš Peško (2)
Ladislav Pollák (2)
Bob Matuška (2)
Martin Gedra (2)
Andrej Kostroš (2)
Michal Hamar (2)
Juraj Schmidt (2)
Tomáš Plško (2)
Gabriel Volšík (2)
Juraj Straňák (2)
Jiří Remeš (2)
Zsolt Varga (2)
Martin Serfozo (2)
Roman Kopil (2)
Peter Varga (2)
Anton Dulak (2)
Richard Macko (2)
Marek Maslák (2)
Dávid Tluščák (2)
Ludmila Kucharova (2)
Peter Zeleňák (2)
Jozef Kleberc (2)
Bystrik Bugan (1)
Roman Prochazka (1)
David Halenák (1)
Emil Vaňko (1)
Peter Marcin (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Ján Pirč (1)
Igor Krist (1)
David Horváth (1)
Miriam Potočná (1)
Ivan Priadka (1)
Jana Mitterpachova (1)
Pavel Lacko (1)
Martin Hudec (1)
jaroslav čollák (1)
Gabriel Závodský (1)
lukasmozola (1)
Róbert Černák (1)
Tomáš Demo (1)
Andrej Majerník (1)
Katarína Dudíková (1)
Dušan Rostáš (1)
Patrik Patáč (1)
lukas.kvokacka (1)
Jakub Mandelík (1)
Viliam Vaňko (1)
Tomas Pavelka (1)
Natalia Janikova (1)
Radoslav Pálka (1)
Dávid Kozák (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Matej Košalko (1)
Lucia Berdisová (1)
Marcel Ružarovský (1)
Nora Šajbidor (1)
Vladislav Pečík (1)
Petr Kavan (1)
Robert Šorl (1)
Michaela Stessl (1)
I. Stiglitz (1)
Tibor Menyhért (1)
Zuzana Klincová (1)
Martin Poloha (1)
Petr Novotný (1)
Tomáš Pavlo (1)
Matej Gera (1)
Pavol Chrenko (1)
Michal Jediný (1)
Adam Glasnák (1)
Zuzana Kohútová (1)
Vladimir Trojak (1)
Petr Steiner (1)
Martin Svoboda (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Martin Šrámek (1)
Pavol Mlej (1)
Matej Kurian (1)
Marcel Jurko (1)
Robert Vrablica (1)
Zuzana Adamova (1)
Martin Bránik (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Martin Galgoczy (1)
Peter Janík (1)
Peter K (1)
Patrik Pupík (1)
Tomáš Ľalík (1)
Vincent Lechman (1)
Martin Estočák (1)
Adam Pauček (1)
Eduard Pekarovič (1)
Mikuláš Lévai (1)
Ivan Kormaník (1)
Peter Kubina (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Ondrej Jurišta (1)
Lucia Palková (1)
Tomas Kovac (1)
Tomáš Korman (1)
Michal Ďubek (1)
Bohumil Havel (1)
Paula Demianova (1)
Dušan Marják (1)
Juraj Lukáč (1)
peter straka (1)
Ivan Michalov (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Zrušená svadobná hostina a náhrada nemateriálnej ujmy

Juraj Gyarfas, 13. 11. 2013 v 23:21

Už dlho mám ambíciu napísať článok o chaotickej úprave náhrady škody v slovenskom práve. Mal by to byť grandiózny článok, pri písaní ktorého konečne pochopím súvislosti medzi jednotlivými inštitútmi. Prečo je úprava zodpovednosti za škodu v § 420 a nasl. ObčZ formulovaná ako deliktuálna zodpovednosť, zároveň však zahŕňa aj kontraktuálnu? Prečo sa aj pri konktraktuálnej zodpovednosti vyžaduje zavinenie? Aký je praktický rozdiel medzi exkulpáciou v občianskom práve a liberáciou v obchodnom práve? A prečo ObčZ na rozdiel od ObchZ neobsahuje princíp predvídateľnosti škody? Prečo je úprava kontraktuálnej zodpovednosti v § 373 a nasl. ObchZ rozšírená v § 757 ObchZ aj na deliktuálnu zodpovednosť? Ako na deliktuálny charakter tejto zodpovednosti potom aplikovať napr. § § 374, 375 alebo 379. A akú rolu v tom celom hrá osobitná úprava ochrany osobnosti v § 11 a nasl. ObčZ?

Uvedomujem si však, že tento grandiózny článok asi nikdy nenapíšem. Ide o tému, ktorá by nasýtila niekoľko dizertačiek a monografií a na to nemám. Rád by som však načal aspoň jednu čiastkovú otázku a to konkrétne zodpovednosť za nemateriálnu ujmu pri porušení zmluvy.

Predstavme si nasledovný príklad. Majiteľ zariadenia, v ktorom sa má odohrať svadobná hostina, túto hostinu v deň svadby zruší (dajme tomu, že ten istý priestor z hamižnosti prisľúbil aj iným snúbencom). Zrejme niet pochýb, že mladomanželia môžu od zmluvy odstúpiť (resp. zmluva sa zruší podľa § 518 ObčZ) a požadovať vrátenie ceny. Pravdepodobne by tak isto mohli vymáhať skutočnú škodu zodpovedajúcu nákladom na obtelefonovanie všetkých hostí, prípadne prenájmu náhradného priestoru a ostatným súvisiacim nákladom.

Zároveň však niet pochýb, že toto sú len "šeplety" v porovnaní s emocionálnou ujmou beztak už dosť vystresovanej nevesty a ženícha na pokraji nervového zrútenia. Majiteľ hotela takúto emocionálnu ujmu určite v čase uzatvárania zmluvy mohol predvídať, kauzálny nexus je priamy, majiteľ sa zrejme nebude môcť exkulpovať a o spoluzavinení snúbencov tiež nemožno hovoriť. Ide však o ujmu, ktorú podľa slovenského práva v zásade možno kompenzovať?

Povrchný komparatívny exkurz

Právne poriadky sa k náhrade čisto emocionálnej ujmy tradične stavajú pomerne skepticky. Dôvody sú okrem iného ťažkosti s objektivizáciou a kvantifikáciou tejto škody (aj konkrétna emocionálna ujma uvedených mladomanželov závisí od subjektívnej miery hystérie, s akou k plánovaniu svadby pristupovali) a možno aj nechuť prepočítavať emócie na peniaze. Napriek tomu si podľa môjho názoru ekonomická aj filozofická funkcia právnej úpravy náhrady škody nejakú formu kompenzácie vyžadujú. Keďže zjavne ide o ujmu, ktorá reálne vznikla (aj keď o jej kvantifikácii možno pochybovať), bolo by v rozpore s kompenzačnou a preventívnou funkciou práva, keby žiadnu náhradu neumožňovalo.

Relatívne otvorený prístup ku kompenzácii tohto typu ujmy majú medzinárodné kodifikácie. Ustanovenie čl. 7.4.2 Princípov Unidroit výslovne ustanovuje, že ujma kompenzovateľná z dôvodu porušenia zmluvy "may be non-pecuniary and includes, for instance, physicial suffering or emotional distress". Komentár k Princípom Unidroit ďalej upresňuje, že môže ísť o "pain and suffering, loss of certain amenities of life, aesthetic prejudice, etc. as well as harm resulting from attacks on honour or reputation". "Non-pecuniary loss" spomína aj čl. 9.501 PECL.

Národné právne úpravy sú reštriktívnejšie.

V anglickom práve si podľa rozhodnutia Snemovne Lordov vo veci Addis v Gramophone Co z roku 1909 v zásade nie je možné nárokovať náhradu ujmy za "mental distress or injured feelings" spôsobené porušením zmluvy. To však neplatí v prípadoch, kedy "the very object of a contract is to provide pleasure, relaxation, peace of mind or freedom from molestation" (Watts v Morrow [1991]). Jedným z príkladov, kedy za porušenie zmluvy bola uložená povinnosť kompenzovať aj "distress and disappointment" bolo porušenie povinnosti fotografa urobiť svadobné fotografie (Diesen v Samson, [1971]).

Podobne aj v USA je náhrada za emocionálnu ujmu spôsobenú porušením zmluvy nárokovateľná len v prípade, ak primárnym účelom zmluvy bolo zabezpečiť osobné a nie ekonomické potreby.

V nemeckom práve § 253 BGB v zásade pripúšťa kompenzáciu nemateriálnej ujmy len pri zásahu do taxatívne vymenovaných chránených záujmov. Konkrétne ide o telesnú alebo zdravotnú ujmu, zásah do slobody alebo "práva na sexuálne sebaurčenie". Koziol k tomu uvádza, že "pure emotional damage, such as diffuse negative emotions or feelings of aversion, that are not based on the impairment of a personality right, are in principle irrecoverable." (Basic Questions of Tort Law from a Germanic Perspective, 2012, s. 116)

Koziol však ďalej píše, že § 253 BGB sa v praxi neaplikuje až tak prísne a bol "more or less deliberately circumvented by the conceptual jurisprudential trick of designating the loss pecuniary damage". Okrem toho nemecký zákonodarca pripustil náhradu nemajetkovej ujmy pri zmluvách o zájazde ( § 651f BGB). Koziol k tomu dodáva, že "this new rule has created an inexplicable contradiction in German law between travel contracts and other agreements."

Osobitne zaujímavá je rakúska úprava, ktorá v § 1324 ABGB pripúšťa náhradu nemajetkovej ujmy pri úmyselnom konaní alebo hrubej nedbanlivosti.

Späť na Slovensko

Ako by sa tento prípad riešil na Slovensku?

Skúsim nekorektne začať od výsledku a až potom pristúpiť k právnej argumentácii. Intuitívna predstava spravodlivosti mi totiž v tomto prípade hovorí, že náhrada emocionálnej ujmy by mala byť prípustná. Mladomanželia z vyššie uvedeného príkladu sú síce čisto fiktívni, ale napriek tomu mi ich je úprimne ľúto a neviem si predstaviť, že by nemali nárok na žiadnu náhradu nemajetkovej ujmy. Ale ako ju v slovenskom práve koncepčne uchopiť?

Ustanovenia ObčZ o zodpovednosti za škodu tento typ nemajetkovej ujmy v zásade nerozpoznávajú (na rozdiel od vytrpenej bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 444, škody spôsobenej korupciou podľa § 442 ods. 2 alebo porušenia PDV podľa § 442a).

Fekete k tomu uvádza, že: "V ostatných prípadoch [okrem tých, kde zákonodarca pripustil, že nemajetkové ujmy sa uhrádzajú v rámci náhrady škody], keď dôjde k spôsobeniu ujmy v dôsledku porušenia právnej povinnosti, sa podľa súčasnej právnej úpravy iné nemajetkové ujmy ako napríklad náhrada za spôsobené psychické útrapy, morálna škoda, nepriama škoda alebo náhrada ceny zvláštnej obľuby neuhrádzajú, prípadne sa iné nemajetkové ujmy hradia podľa osobitného právneho režimu (ako napr. pri neoprávnenom zásahu do práva na ochranu osobnosti podľa § 13 OZ alebo pri neoprávnenom použití názvu právnickej osoby podľa § 19b OZ)."

Treba preto zvážiť, či teoreticky možno aplikovať ustanovenia o ochrane osobnosti. Tu vidím dva problémy. Po prvé, nie som si úplne istý, či ustanovenia o ochrane osobnosti vôbec možno aplikovať v kontraktuálnej situácii (aj keď tu je odpoveď zrejme skôr áno). Po druhé, ak aj áno, v tomto prípade zrejme nejde o zásah do života, zdravia, občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, súkromia, mena ani prejavov osobnej povahy.

Paradoxne zákonodarca v niektorých kontraktuálnych situáciách náhradu nemajetkovej ujmy pripúšťa. Konkrétne ide o primeraná finančné zadosťučinenie, ak osoba svoje práva zo zodpovednosti za vady úspešne uplatní na súde ( § 509 ObčZ). Náhrada nemajetkovej ujmy je zrejme prípustná aj pri porušení zmluvy o obstaraní zájazdu ( § 741i a rozhodnutie SDEÚ vo veci C-168/00).

Inými slovami, ak by majiteľ hotela mladomanželov ohovoril na svojej stránke, ak by neoprávnene zverejnil ich fotky na svojej webstránke alebo ak by narušil ich súkromie počas svadobnej noci, mali by zrejme nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13. Ak by mala svadobná torta vady, zrejme by taktiež mali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 509. A ak by obstarávateľ zájazdu pokazil ich svadobnú cestu, mohli by sa tiež domáhať náhrady nemajetkovej ujmy. Ak im však majiteľ hotela na poslednú chvíľu odriekne hostinu, majú nárok len na náhradu majetkovej ujmy?

Rozuzlenie

Ako som písal vyššie, intuitívna spravodlivosť mi hovorí, že náhrada nemajetkovej ujmy by mala byť priznaná. To isté podľa mňa potvrdzuje aj ekonomická teória práva, keďže v opačnom prípade by hlavná časť ujmy vzniknutej porušením zmluvy nebola kompenzovaná, čiže porušovateľ by neinternalizoval náklady svojho konania. Také pravidlo nie je efektívne, keďže vedie k neoptimálnemu množstvu porušení.

Identický záver vyplýva aj zo systematického výkladu a fikcie racionálneho zákonodarcu. Nie je totiž dôvod, aby náhrada nemajetkovej ujmy bola prípustná pri zmluvách o prenechaní veci za odplatu ( § 509) a jednom type príkaznej zmluvy ( § 741i), ale nebola prípustná pri relatívne podobnom type zmluvy (konkrétne nájme priestorov a obstaraní svadobnej hostiny).

Priznanie tejto náhrady by sa však muselo opierať o analógiu, keďže konkrétne ustanovenie zakladajúce takýto nárok de lege lata neexistuje.

De lege ferenda by podľa môjho názoru dávalo zmysel otvoriť režim náhrady škody aj nemajetkovej ujme (a zároveň zjednotiť úpravu náhrady škody s úpravou ochrany osobnosti). V prípade zmluvných nárokov by malo platiť pravidlo predvídateľnosti (ktoré by ale malo platiť vždy). Tým pádom by zmluvy, ktorých účelom sú zjavne osobné a nie ekonomické potreby boli pokryté, pretože v prípade týchto zmlúv je emocionálna ujma predvídateľná. Za zváženie stojí aj odstupňovať rozsah náhrady ujmy podľa miery zavinenia (ako podľa § 1324 ABGB). Ale to už je na inú diskusiu.

Čo sa týka mladomanželov, verím, že spolu budú šťastní až dokým ich smrť nerozdelí. Či už s kompenzáciou nemajetkovej ujmy alebo bez.


Názory k článku Zrušená svadobná hostina a náhrada nemateriálnej ujmy:


  Michal Novotný, 14. 11. 2013 v 17:34 - Quick questions

Prečo myslíš, že by si zrušenie svadobnej hostiny nemohol považovať za zásah do občianskej cti a súkromia? Inak povedané, ako sa asi na mladomanželov a ich rodičov pozerajú ostatní hostia/širšia rodina? Práveže mne sa zdá, že cez ten § 13 by sa tam toho veľa zmestilo.

A zákon o ochrane spotrebiteľa? Nie je tam nejaké právo na finančné zadosťučinenie, ak predávajúci (ktorým sa rozumejú všetci podnikatelia) poruší spotrebiteľské práva?

  Ondrej Jurišta, 14. 11. 2013 v 20:46 - Pridavam sa

Pridavam sa k Michalovi, tiez by som & 13 nevylucoval (obcianska cest a ludska dostojnost...dajme tomu aj to sukromie). Ako k ochrane osobnosti(v inej suvislosti) poznamenal aj NS SR (1 Co 25/94):
"Zároveň je však aj všeobecným inštitútom v tom zmysle, že pripúšťa v rovnakej miere ochranu všetkým rôznorodým a mnohotvárnym prejavom osobnosti fyzickej osoby v najrozmanitejších sférach jej života - napr. v občianskom či rodinnom styku, v súvislosti s výkonom povolania, v športe, kultúre, politike, pre tieto jednotlivé oblasti pritom neurčuje osobitné hľadiská alebo prostriedky."

Nakolko upustenie od neopravneneho zasahu, alebo odstranenie nasledkov majitelom zariadenia do uvahy zrejme nepripada, prave v takychto pripadoch mozno hovorit o primeranom zadostucineni....v peniazoch (uprimne "Prepacte." asi oddavajucim stacit nemusi). Nehovoriac o tom, ze opravnenym subjektom nemusi byt - s prihliadnutim na tuzemske tradicie -iba zenich a nevesta, ale napr. aj jej matka, ktora svadbu mozno preziva (a organizuje) intenzivnejsie ako svadobny par....

Ospravedlnujem sa za post takmer bez diakritiky - technicke priciny.

  Juraj Gyarfas, 15. 11. 2013 v 11:33 - Michal, Ondrej

Ďakujem za pripomienky. Asi máte pravdu - pod § 13 sa zrejme naozaj zmestí všeličo a ak by som mal túto náhradu nemajetkovej ujmy žalovať, asi by som skúsil nejaký hybridný nárok medzi § 13 a analógiou s § 509 a 741i. V článku som bol zrejme voči aplikácii § 13 až moc skeptický a som rád, ak to vidíte inak.


Ale článok mal smerovať k niečomu inému - možno som sa nakoniec príliš nechal uniesť jedným príkladom, ale moje otázky skôr smerujú ku koncepčnému neporiadku v úprave náhrade ujmy.


Po prvé, možno § 13 aplikovať aj na porušenia zmluvy? Odpoveď je zrejme áno (k tomu aj NS ČR, 30 Cdo 2577/2006). A vzhľadom na zahmlenie rozdielov medzi kontraktuálnou a deliktuálnou zodpovednosťou v slovenskom práve to nie je prekvapujúce.


Ale ako potom v prípade porušenia zmluvy koncepčne do seba zapadá režim podľa § 13 a podľa § 420? Zodpovednosť za zásah do osobnosti je konštruovaná objektívne, ale režim náhrady škody subjektívne. Znamená to, že ak nezavineným porušením zmluvy niekomu spôsobím majetkovú škodu a zároveň zásah do súkromia, môžem sa exkulpovať zo zodpovednosti za škodu, ale nie za nemajetkovú ujmu? Chceme tým povedať, že zatiaľ čo všetky právne poriadky kompenzáciu nemajetkovej ujmy skôr limitujú, u nás je oproti kompenzácii skutočnej majetkovej škody ešte zvýhodnená (keďže sa vylučuje exkulpácia)?


Po druhé, ako široko vieme § 11 vykladať? Uznávam, že v tomto prípade sa na nich ostatní hostia/širšia rodina budú škaredo pozerať a to by sa možno dalo subsumovať pod občiansku česť (?) alebo súkromie. Ale čo iné prípady čisto emocionálnej škody. Dajme tomu, ak by k zájazdom neexistovala smernica a judikatúra SDEÚ – bola by aj strata potešenia z dovolenky zásahom do občianskej cti (?) alebo súkromia (?).


Čo sa týka spotrebiteľského práva, dalo by sa to asi riešiť podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Ale skôr by ma zaujímalo riešenie v rovine všeobecného občianského práva.


  Ondrej Jurišta, 16. 11. 2013 v 14:55 - ...

Netrufam si v tejto suvislosti vynasat sudy ohladom (ne)koncepcnosti, ale na tuto otazocku by som odpovedal ano, preco nie...:

"Znamená to, že ak nezavineným porušením zmluvy niekomu spôsobím majetkovú škodu a zároveň zásah do súkromia, môžem sa exkulpovať zo zodpovednosti za škodu, ale nie za nemajetkovú ujmu?"

  Mária Sadloňová, 18. 11. 2013 v 21:20 - k exkulpáci

Z hľadiska systematiky znie čudne, že v rámci majetkovej škody sa môžem exkulpovať a v prípade nemajetkovej ujmy nie (teda ak sa bavíme o svadobnej hostine). Tento problém však pramení z materialisticky nastaveného občianskeho zákonníka, vďaka čomu musíme široko vykladať právo na ochranu osobnosti a subsumovať pod to kadečo.

  Juraj Gyarfas, 19. 11. 2013 v 13:37 - ...

Je kuriózne, že dôsledkom "materialistického" kódexu je laxnejšie nastavenie podmienok na kompenzáciu nemajetkovej ujmy ako majetkovej škody ... :-)

  Juraj Gyarfas, 10. 08. 2016 v 15:24 - k § 509

"Ďalším samostatným nárokom v rámci systému nárokov vzniknutých v oblasti zodpovednosti za vady je právo na primerané finančné zadosťučinenie. Ide o náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá môže spočívať v tom, že strana, ktorá v dôsledku vadného plnenia utrpela majetkovú ujmu, pri uplatnení zodpovednosti za vady musela prekonať stres, vynaložiť značnú fyzickú a psychickú námahu, boli jej spôsobené zdravotné problémy atď."

Czirfusz, komentár k § 509, In: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 – 880. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2015, s. 1752

  Juraj Gyarfas, 22. 08. 2017 v 12:54 - česká pozícia podľa NOZ

" § 2894 NOZ
(1) Povinnost nahradit jinému újmu zahrnuje vždy povinnost k náhradě újmy na jmění (škody).
(2) Nebyla-li povinnost odčinit jinému nemajetkovou újmu výslovně ujednána, postihuje škůdce, jen stanoví-li to zvlášť zákon. V takových případech se povinnost nahradit nemajetkovou újmu poskytnutím zadostiučinění posoudí obdobně podle ustanovení o povinnosti nahradit škodu.
"

Šilhán k tejto téme uvádza nasledovné:
"Odčinění nemajetkové újmy by bylo třeba sjednat ( § 2894 ods. 1), případně by muselo vyplývat ze speciální právní úpravy (jako je tomu např. v rámci zájezdu ...). [...] [I porušení smlouvy může samořejmě způsobovat např. určité "duševní útrapy", resp. stresové situaci, ať již v obchodním či neobchodním styku. Jejich náhrada se ale běžně nepřipouští, v české rozhodovací praxi takové případy nejsou. Pojmově vyloučeno to však není [nasleduje odkaz na zahraničnou literatúru]]. [...] [Je ovšem možné, že nemajetková povaha hrazené újmy může vyplývat z nemajetkové povahy samotného sjednaného plnění - např. smlouvy o péči o zdraví. Stejně tak z různych dalších typových či inominátních vztazích, jejichž předmět bude např. spirituálního či psychologického charakteru, je možné, že náhrada nemajetkové újmy při porušení smlouvy bude implicitně ujednána právě skrze nemajetkovou povahu plnění.]"
(Šilhán, J. Právní následky porušení smlouvy v novém občanském zákoníku. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2015, s. 297-298)

  Juraj Gyarfas, 24. 04. 2019 v 22:04 - náhrada za stratu zárobku

Asi sa to sem nie úplne hodí, ale niekde som chcel upozorniť na zaujímavé rozhodnutie ÚS o protiústavnosti § 446 OZ.

" Ústavný súd v rámci prieskumu napadnutého ustanovenia § 446 Občianskeho zákonníka neidentifikoval žiaden prvok, ktorý by obmedzenie náhrady za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti ústavno-právne legitimizoval. Názor, podľa ktorého regulácia náhrad škôd na zdraví podľa Občianskeho zákonníka „je obdobná ako pri pracovných úrazoch“ ústavný súd nezdieľa. Pracovný úraz vyvolávajúci práceneschopnosť je sociálna udalosť nevyžadujúca prvok protiprávnosti, ujma na zdraví ústiaca do práceneschopnosti podľa Občianskeho zákonníka je škodová udalosť spôsobená protiprávnym konaním škodcu. Okrem toho nemožno zabúdať na skutočnosť, že istú podobu kompenzácie negatívnych dôsledkov pracovných úrazov či chorôb z povolania možno identifikovať už v existujúcom pracovnoprávnom vzťahu, ktorý apriórne zahŕňa množstvo čiastkových práv zamestnanca voči zamestnávateľovi cielených na elimináciu nebezpečenstva vzniku pracovného úrazu, ako aj na zvýhodňovanie prác so zvýšeným rizikom vzniku pracovného úrazu alebo choroby z povolania. K nim napríklad patria inštitút ochrany práce, komplex povinností zamestnávateľa na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, práva plynúce z povinnosti zamestnávateľa realizovať sociálnu politiku, exaktné pravidlá výnimočného nariaďovania práce nadčas pri výkone rizikových prác, ale aj mzdové zvýhodnenia pri nadčasových rizikových prácach a pri nočných rizikových prácach či osobitné mzdové nároky zamestnancov za sťažený výkon práce. Všetky ako príklad uvedené faktory stavajú poškodenie zdravia a z neho plynúce nároky v rámci pracovnoprávneho vzťahu do svetla diametrálne odlišného v porovnaní s nárokmi veriteľa ako subjektu civilného záväzkovoprávneho vzťahu vzniknutého protiprávnym škodovým konaním. Výsledkom napadnutého ustanovenia je, že posúdenie nároku na náhradu straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného i jej sumy podľa právnej úpravy úrazového príplatku nerešpektuje požiadavku, aby tento nárok bol uspokojovaný v súlade s princípom plnej náhrady skutočnej majetkovej škody, teda sumy, ktorú by poškodený dosiahol nebyť pracovnej neschopnosti vyplývajúcej z poškodenia jeho zdravia protiprávnym konaním. Navyše, s ohľadom na príkaz posudzovať i základ nároku podľa § 446 Občianskeho zákonníka kritériami platnými pre úrazový príplatok je reálnou eventualita, že u osôb spôsobilých preukázať reálnu možnosť dosahovania zárobku počas vzniknutej práceneschopnosti, avšak nemajúcich nárok na nemocenské či náhradu príjmu, nebude možné náhradu zárobkovej straty priznať. Z ústavnoprávneho hľadiska to znamená, že prostredníctvom § 446 Občianskeho zákonníka zákonodarca použil nástroje formujúce podobu základného práva zaručeného čl. 39 ods. 1 ústavy a odstraňujúce negatívne dôsledky sociálnej udalosti na účel ochrany základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy tak, že nerešpektoval požiadavku dôslednosti a úplnosti ochrany základného práva vlastniť majetok zaručeného osobe postihnutej protiprávnym konaním (škodovou udalosťou). "

PL. ÚS 10/2016

  Juraj Gyarfas, 29. 05. 2019 v 10:20 - Škoda a nemajetková ujma

Občiansky zákonník v § 442 pojem „škoda“ síce priamo nedefinuje, ale vymedzuje ju nepriamo, a to tým spôsobom, že ustanovuje rozsah jej náhrady (nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk), pričom na § 442 nadväzujú ďalšie ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré ďalej konkretizujú povahu nárokov na náhradu škody a rozsah ich náhrady. V tejto súvislosti je predovšetkým relevantné znenie § 444 Občianskeho zákonníka, z obsahu ktorého vyplýva, že pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie spoločenského uplatnenia, teda zjavne nároky svojou povahou nehmotného charakteru, čo signalizuje, že Občiansky zákonník vo všeobecnej rovine v súvislosti používaním pojmu „škoda“ nerobí žiadny rozdiel medzi hmotnou (materiálnou) a nehmotnou (imateriálnou) škodou. Keďže Občiansky zákonník nie je konzistentný pri používaní pojmov škoda a ujma, nemožno z tejto skutočnosti robiť ďalekosiahle závery v tom smere, že škodou je v zmysle občianskoprávnej úpravy len hmotná (materiálna) ujma. Z uvedeného potom vyplýva, že Občiansky zákonník významovo s pojmom škoda nespája iba materiálnu škodu, čo v okolnostiach danej veci znamená, že z právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku ani z právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 381/2001 Z. z. nevyplýva nič, čo by bránilo takej interpretácii pojmu „škoda“, ktorý by v rámci svojho obsahu zahŕňal škodu majetkovú, ako aj škodu nemajetkovú.

II. ÚS 695/2017

  Martin Friedrich, 30. 05. 2019 v 10:18 - II. ÚS 695/2017 v kontexte osobitných zákonov

Rozhodnutie, na ktoré Juraj upozornil, je podľa mňa zaujímavé nie len z pohľadu zákona o PZP, ale najmä z pohľadu iných zákonov, ktoré používajú pojem škoda na zdraví: § 1 ods. 1 zákona 294/1999 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom (Výrobca zodpovedá za škodu spôsobenú vadným výrobkom na zdraví alebo na živote poškodeného alebo na veci inej ...), § 166c ods. 21 písm. d) ZKR (pohľadávka zo zodpovednosti za škodu spôsobenú na zdraví alebo spôsobenú úmyselným konaním vrátane príslušenstva takejto pohľadávky).

Otázka znie: je možné rozširovať cez ratio decidendi II. ÚS 695/2017 škodu na zdraví normovanú v osobitných zákonoch aj tak, aby pokrývali nemajetkovú ujmu?

Odpoveď je, že netuším. II. ÚS 695/2017 sa zaoberalo už niekoľkoročnou neustálenosťou súdnej praxe, ktorá riešila otázku, či možno z PZP kryť aj nemajetkovú ujmu a to najmä po tom, ako SD EÚ rozhodol vo veci Haasová. Nálezom II. ÚS 695/2017 by sme túto otázku mali mať definitívne vyriešenú v prospech náhrady nemajtkovej ujmy z PZP. Avšak či možno tento záver automaticky preklopiť aj iné právne predpisy, ktoré pracujú s pojmom škoda, resp. škoda na zdraví, podľa mňa nie je také jednoznačné. Spomínaný nález riešil výsledkom aplikácie ustanovení zákona o PZP cez výklad príslušych smerníc SD EÚ.

Myslím si, že odpoveďou na túto otázku bude iná otázka vyplývajúca z II. ÚS 695/2017: vyplýva z právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku alebo z právnej úpravy obsiahnutej v osbitnom zákone niečo, čo by bránilo takej interpretácii pojmu „škoda“, ktorý by v rámci svojho obsahu zahŕňal škodu majetkovú, ako aj škodu nemajetkovú?


  Juraj Gyarfas, 18. 06. 2019 v 15:35 - Jednotný systém nesplnenia

Rád by som upozornil na skvelú monografiu Jurčová, M. et al. Jednotný systém nesplnenia a prostriedkov nápravy. Praha : Leges, 2018.

K téme tohto blogu je osobitne relevantná kapitola 9 (Novotná, M. Právo na náhradu škody), v ktorej sú na pár stranách veľmi zrozumiteľne vysvetlené základné východiská náhrady škody. Od Lubyovského konceptu jednotného civilného deliktu, ktorý záhŕňa zmluvnú aj mimozmluvnú zodpovednosť cez vysvetlenie hlavných rozdielov a teda aj dôvodov, pre ktoré autori navrhujú opustenie tohto konceptu (princíp zavinenia v deliktnom práve verzus objektívny princíp v zmluvnom práve; zodpovednosť principála za culpa in eligendo v deliktnom práve verzus pričítanie konania pomocníka v zmluvnom práve; iný prístup k limitácii; kritérium predvídateľnosti v zmluvnom práve verzus právna kauzalita v deliktnom práve; náhrada pure economic loss v zmluvnom práve verzus jej obmedzený rozsah v deliktnom práve). Inými slovami - v zásade všetky otázky, ktoré som nadhodil v úvode tohto blogu stručne a prehľadne spracované na jednom mieste. Presne takýto text som si vždy chcel prečítať.

  Juraj Gyarfas, 21. 09. 2019 v 20:17 - nemajetková ujma v anglickom práve

"Damages for distress or vexation can be awarded in a group of cases in which at least one of the "major and important" objects of the contract wast to provide enjoyment, security, comfort or sentimental benefits. Such awards have, for example, been made against a travel agent who broke his contract to provide a couple with accommodation for their honeymoon; against a package-tour operator who provided  accommodation falling short of the standard promised and so spoilt his client´s holiday; against a carrier for breach of a contract to convey guests to a wedding; against a photographer for breach of a contract to take wedding photographs; against a solicitor who failed to take necessary steps in non-molestation proceedings, so that the molestation of his client continued, or who failed, negligently, to obtain custody of the claimant´s children; and against a cemetery for breach of a contract to grant exclusive burial rights."

Peel, F. Treitel - The Law of Contract. Fourteenth Edition. Sweet & Maxwell: London, 2015, s. 1165.  

  Juraj Gyarfas, 18. 06. 2020 v 16:32 - rozhodnutie o nemajetkovej ujme je konštitutívne

"Rozhodnutie o práve na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka nie je možné považovať za rozhodnutie deklaratórnej povahy. Ústavný súd Slovenskej republiky vychádza z toho, že sú predmetom posúdenia a úvahy súdu otázky, či sú vôbec splnené podmienky na priznanie tohto práva uplatneného v žalobe a v akom rozsahu. Teda nejde tu o povinnosť na strane zasahovateľa, ktorá by vyplývala priamo z hmotného práva, a už vôbec nie jej rozsah. Jedine vo veci konajúci súd, keď autoritatívne posúdi neoprávnenosť zásahu, ho môže konštituovať svojím rozhodnutím. Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, že možnosť priznania tohto práva vyplýva z hmotného práva, konkrétne úpravy § 13 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z uvedeného, potom v prípade, ak dôjde k zrušeniu právoplatného rozhodnutia upravujúceho povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy a neexistuje tu žiadne rozhodnutie vo veci, ktorým by bolo toto právo dotknutej osobe priznané, je potrebné vyplatenú sumu považovať za bezdôvodné obohatenie. Preto právny záver alebo názor, že samotný zásah je právnym dôvodom priznania tohto do úvahy prichádzajúceho hmotného práva, je mylný a nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky. Keďže ide o konštitutívne rozhodovanie súdu, právnym dôvodom je až samotné rozhodnutie súdu o tom, že také právo vzhľadom na okolnosti prípadu priznáva a v určitom rozsahu."


ÚS SR IV. ÚS 72/2019, ZNaUUS 22/2019

  Juraj Gyarfas, 12. 01. 2022 v 21:25 - Novotná: Jednotný civilný delikt

Vyššie som už citoval knihu M. Jurčovej k Jednotnému systému nesplnenia. V podobnom duchu by som rád upozornil na výborný článok M. Novotnej, v ktorom porovnáva rôzne režimy vzájomného vzťahu medzi zmluvnou a mimozmluvnou zodpovednosťou za škodu a vysvetľuje dôvody (de lege ferenda) pre vhodnosť odklonu od jednotného ponímania civilného deliktu v civilnom práve smerom k dichotomickej úprave.

Novotná, M. Jednotný civilný delikt alebo oddelené režimy zmluvnej a mimozmluvnej náhrady škody? Súkromné právo, 6/2021, s. 215.

  Juraj Gyarfas, 13. 04. 2022 v 20:47 - Eliáš k jednotnému civilnému deliktu

"Právní systémy podmiňující civilní delikt zaviněním, jak tomu bylo typicky v římském právu, ať již šlo o porušení mimoobligační nebo obligační právní povinnosti (podle toho se rozlišovala culpa extraquiliana a aquiliana),54) stavěly na konceptu, že tam, kde plnění povinnosti znemožnila náhoda (casus) za situace, kdy konkrétní osobě nelze přičíst ani mírnou nedbalost (culpa levis), je sankce vyloučena.55) Uplatnily se zásady casus sentit dominus, 56) případně casus a nullo praestatur. Obě lze ostatně shrnout do věty, že náhoda v právním smyslu jde k tíži poškozeného.57) Konceptem jednotného civilního deliktu, při němž se vyžadovalo zavinění i při porušení smluvní povinnosti, ovlivnilo římské právo nejeden občanský zákoník formující se liberální společnosti,58) včetně všeobecného zákoníku občanského, ale také veskrze neliberální československé občanské zákoníky z let 1950 a 1964,59) přičemž současná podoba slovenského Občianskeho zákonníka je i po řadě novelizací poznamenána touto koncepcí.

...

Posun v římském právu nastal, když se v určitých případech prosadila custodia66) spojená se "svrchovanou péčí"67) a vyšší mírou odpovědnosti za svěřenou věc. Tak tomu bylo typicky u vypůjčitelů, ale také u hostinských a dalších osob, které přijaly věc svého zákazníka při provozu své živnosti k úschově, opravě nebo úpravě, ale také k dopravě apod. Jde o právnický koncept, jehož konstrukce se udržela, třebaže s různými modifikacemi, až do moderní doby. Živnostník v těchto případech garantoval vydání věci zákazníkovi v neporušeném stavu, a ručil za její ztrátu, poškození nebo odcizení. Pro tento příspěvek je celkem nepodstatné řešit, zda také v těchto případech bylo živnostníkovi přičítáno zavinění,68) anebo zda povinnost k náhradě plynula z ručení (odpovědnosti) za výsledek. Ale je celkem srozumitelné, že hostinský byl sice povinen k náhradě, pokud třeba zavazadlo ubytovaného odcizila třetí osoba, i to, že taková povinnost hostinskému nevznikla, když věc, kterou měl v opatrování, vzala za své při plenění Říma Vandaly. Mohl se tedy vyvázat z náhrady, mimo jiné, důkazem, že příčinou škody byla vyšší moc. Také toto právnické pojetí vedlo k odlišení náhod (casus) na náhodu prostou (casus minor69) ) a kvalifikovanou (casus maior). Tato kvalifikované náhoda se označuje jako vyšší moc.
"


Eliáš, K. Vyšší moc v soukromoprávních poměrech. Súkromné práva 1/2022, s. 10-11.

  Juraj Gyarfas, 08. 01. 2023 v 19:12 - zodpovednosť advokáta za nemajetkovú ujmu

"Porušením povinnosti advokáta a úmyslným zatajením této skutečnosti před klientem lze způsobit i nemajetkovou újmu. Nepřichází-li v úvahu podle jiných zvláštních zákonných ustanovení náhrada nemajetkové újmy na jiných než přirozených osobnostních právech, zakládá poškozenému právo na její náhradu § 2971 o. z. za splnění tam uvedených podmínek."

NS ČR, sp. zn. 25 Cdo 1907/2021

  Juraj Gyarfas, 25. 02. 2023 v 21:59 - k abstraktnému ušlému zisku

"Žalovaný tvrdí, že pokiaľ zo samotnej Zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným nemal žalobca dosahovať zisk ale len príležitosť vstupovať s tretími osobami do záväzkových vzťahov z ktorých mohol dosahovať zisk a tieto nemal pevne dohodnuté najneskôr v čase protiprávnej udalosti aj na čas po ukončení Zmluvy, nemohol mu vzniknúť nárok na skutočne ušlý zisk, keďže ide o čisto hypotetický základ ušlého zisku. Žalobca si podľa žalovaného v takom prípade mohol uplatňovať len abstraktný ušlý zisk v zmysle § 381 Obchodného zákonníka. Uvedená právna úvaha žalovaného ale nie je správna. Abstraktný ušlý zisk v zmysle § 381 Obchodného zákonníka je len náhradným spôsobom vyčíslenia ušlého zisku, pokiaľ nie je možné dospieť v konkrétnom prípade k vyčísleniu skutočne ušlého zisku. Abstraktný ušlý zisk je v Obchodnom zákonníku upravený za účelom uľahčenia dôkaznej pozície poškodeného v časti výpočtu ušlého zisku, neznamená však, že by ho bolo možné poškodenému priznať za splnenia menej prísnych predpokladov samotného vzniku nároku na náhradu ušlého zisku ako pri skutočne ušlom zisku (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. decembra 2020 sp. zn. 2Obdo/10/2018). Preto pokiaľ by súd dal za pravdu žalovanému, že nárok na náhradu ušlého zisku uplatnený žalobcom stojí výlučne na hypotetických základoch, nebolo by žalobcovi možné priznať náhradu ušlého zisku vôbec, a to ani ako skutočne ušlý zisk a ani ako abstraktný ušlý zisk."

NS SR, sp. zn. 4 Obdo/53/2020 (ZSP 38/2022)


  Juraj Gyarfas, 26. 02. 2023 v 08:44 - NS SR a Vertrag mit Schutzwirkung zugunsten Dritter

"9. Podľa názoru dovolacieho súdu bola rovnako splnená ďalšia podmienka uvedená v ustanovení § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, že táto otázka ešte nebola vyriešená v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, a to aj napriek tomu, že v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/319/2008 najvyšší súd už uviedol, že „porušenie zmluvnej povinnosti je protiprávnym úkonom aj vo vzťahu k poškodenému, ktorý nie je účastníkom zmluvy". Ako správne uvádza aj odvolací súd (bod 2.4.), v uvedenom rozhodnutí najvyšší súd posudzoval odlišnú skutkovú a právnu situáciu a navyše vyššie citovaný názor uviedol najvyšší súd iba všeobecne a bez bližšieho vysvetlenia, v dôsledku čoho nie je možné dospieť k záveru, že nastolenú otázku dovolací súd vyriešil v inom (iných) rozhodnutí (rozhodnutiach).

10. Jadrom žalobcom nastolenej dovolacej otázky bolo, či sa môže subjekt, ktorému vznikne škoda z porušenia zmluvnej povinnosti škodcu, domáhať náhrady škody voči škodcovi, s ktorým nebol v zmluvnom vzťahu. Odvolací súd argumentujúc názormi právnej teórie (pozri bod 4.5.2. jeho odôvodnenia) dospel k záveru, že vo všeobecnosti naďalej platí zásada, že zo záväzkov iných osôb nemajú tretie osoby odvodzovať práva ani povinnosti. Zároveň ale pripustil resp. nevylúčil výnimky z tejto zásady v prípadoch, kedy osobitné okolnosti posudzovanej veci odôvodňujú, aby aj tretia osoba mala právo na náhradu škody, ktorá bola spôsobená porušením povinnosti zo zmluvného vzťahu iných subjektov. S poukazom na judikatúru českého najvyššieho súdu (29Odo/379/2001) pripustil, že o zodpovednosti škodcu za porušenie zmluvnej povinnosti vo vzťahu k tretej osobe možno uvažovať v prípade, že porušenie tejto zmluvnej povinnosti sa prejavilo v právnej (majetkovej) sfére tretej osoby a išlo pritom o zmluvnú povinnosť, ktorá mala slúžiť (slúžila) na ochranu subjektívnych práv poškodeného. [...]

11. Vyslovené právne závery odvolacieho súdu, súvisiace s jeho interpretáciou režimu zodpovednosti za porušenie zmluvnej povinnosti s účinkami voči tretím osobám na danú vec, považuje dovolací súd za správne. Podľa názoru dovolacieho súdu z hľadiska platného práva („de lege lata") rozširovanie zmluvnej zodpovednosti aj na škodu, ktorá vznikla tretej osobe je možné iba výnimočne, ak identita resp. vymedzenie a ochrana tretej osoby museli byť druhej strane pri uzatváraní zmluvy známe. Inak povedané zmluvná strana môže niesť zodpovednosť za škodu iba voči tretím osobám, u ktorých pri uzavretí zmluvy mohla rozumne predpokladať, že môžu byť dotknuté porušením jej zmluvnej povinnosti.
"

NS SR, sp. zn. 7 Cdo/163/2020


  Juraj Gyarfas, 10. 04. 2023 v 20:22 - ešte k zmluve s ochranným účinkom v prospech tretej strany

Vyššie citované rozhodnutie NS SR, sp. zn. 7 Cdo/163/2020 bolo medzitým publikované ako judikát R 18/2022 s právnou vetou:

"Rozširovanie zmluvnej zodpovednosti aj na škodu, ktorá vznikla tretej osobe je možné iba výnimočne, ak identita resp. vymedzenie a ochrana tretej osoby museli byť druhej strane pri uzatváraní zmluvy známe.

Banka, ktorá zmluvou so svojím klientom prevzala na seba povinnosť trvalými príkazmi klienta hradiť záväzky tretej osoby, môže niesť zodpovednosť za škodu spôsobenú tejto osobe iba vtedy, ak pri uzavretí zmluvy s klientom mohla rozumne predpokladať, že práva tretej osoby môžu byť dotknuté porušením tejto povinnosti.
"


Rád by som upozornil aj na dve detailné glosy.
Csach, K. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo/163/2020 z 28.2.2020, R 18/2022 (zmluva s ochranným účinkom na tretie osoby). Súkromné právo 1/2023, s. 26-30.
Hlušák, M. Glosa II. Súkromné právo 1/2023, s. 31-33.

A na súvisiacu tému aj NS SR, sp. zn. 7 Cdo 93/2018, publikované ako R 9/2022 s právnou vetou:

"Prístupové schodisko ku dverám bytového domu a vstupná plocha pred nimi sú spoločnými časťami domu [ § 6 ods. 2 písm. a) zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov], ktorých zimnú údržbu je správca bytového domu povinný zabezpečovať podľa aktuálnej poveternostnej situácie."

A k tomu glosa:
Csach, K. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 93/2018 z 27.10.2021, R 9/2022 (zodpovednosť správcu za zimnú údržbu bytového domu). Súkromné právo 1/2023, s. 34-36


  Juraj Gyarfas, 09. 05. 2023 v 09:26 - nemajetková ujma spôsobená porušením GDPR

1. Článok 82 ods. 1 písm. c) [GDPR],
sa má vykladať v tom zmysle, že:
že porušenie ustanovení tohto nariadenia samotné nestačí na priznanie práva na náhradu škody.

2. Článok 82 ods. 1 [GDPR]
sa má vykladať v tom zmysle, že:
bráni vnútroštátnej norme alebo praxi, ktorá podmieňuje náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle tohto ustanovenia tým, že ujma spôsobená dotknutej osobe musí dosiahnuť určitý stupeň závažnosti.

3. Článok 82 [GDPR]
sa má vykladať v tom zmysle, že:
na účely určenia výšky náhrady škody, splatnej na základe práva na náhradu škody zakotveného v tomto článku, musia vnútroštátne súdy uplatniť vnútroštátne pravidlá každého členského štátu týkajúce sa rozsahu peňažnej náhrady škody, a to pri dodržaní zásad ekvivalencie a efektivity a ďalších zásad práva Únie.


C 300/21, UI proti Österreichische Post AG


  Martin Friedrich, 15. 05. 2023 v 10:17 - Neuzavretie dohody o spoločnej zodpovednosti za spracúvanie a vedenie záznamov o spracovateľských činnostiach nepredstavuje nezákonné spracúvanie

SD EÚ vo veci C-60/22, UZ proti Bundesrepublik Deutschland

"1. Článok 17 ods. 1 písm. d) a článok 18 ods. 1 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov,

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

nesplnenie povinností prevádzkovateľom stanovených v článkoch 26 a 30 tohto nariadenia, ktoré sa týkajú uzavretia dohody o spoločnej zodpovednosti za spracúvanie a vedenia záznamov o spracovateľských činnostiach, nepredstavuje nezákonné spracúvanie, na základe ktorého má dotknutá osoba právo na vymazanie alebo obmedzenie spracúvania, keďže takéto nesplnenie nepredstavuje porušenie zásady „zodpovednosti“ zo strany prevádzkovateľa, ako je stanovená v článku 5 ods. 2 uvedeného nariadenia v spojení s článkom 5 ods. 1 písm. a) a článkom 6 ods. 1 prvým pododsekom tohto nariadenia.

2. Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že ak prevádzkovateľ osobných údajov nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článkov 26 alebo 30 nariadenia 2016/679, zákonnosť zohľadnenia takýchto údajov vnútroštátnym súdom nepodlieha súhlasu dotknutej osoby."

  Juraj Gyarfas, 28. 12. 2023 v 09:27 - SDEÚ k nemajetkovej ujme spôsobenej porušením GDPR

"1. Article 82(1) of Regulation (EU) 2016/679 of the European Parliament and of the Council of 27 April 2016 on the protection of natural persons with regard to the processing of personal data and on the free movement of such data, and repealing Directive 95/46/EC (General Data Protection Regulation)
must be interpreted as meaning that the mere infringement of the provisions of that regulation is not sufficient to confer a right to compensation.

2. Article 82(1) of Regulation 2016/679
must be interpreted as precluding a national rule or practice which makes compensation for non-material damage, within the meaning of that provision, subject to the condition that the damage suffered by the data subject has reached a certain degree of seriousness.

3. Article 82 of Regulation 2016/679
must be interpreted as meaning that for the purposes of determining the amount of damages payable under the right to compensation enshrined in that article, national courts must apply the domestic rules of each Member State relating to the extent of financial compensation, provided that the principles of equivalence and effectiveness of EU law are complied with.
"

Case C 300/21, UI v Österreichische Post AG


Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím