rss
V zmysle Smernice 93/13/EHS (čl. 6 ) sú členské štáty povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách uzatvorených podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa. ESD vo vzťahu k uvedenému judikoval výklad smernice v tom duchu, že vnútroštátne súdy sú povinné ex offo:
- zaoberať sa nekalou povahou zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, a to hneď po tom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (napr. Austurcom C-40/08) a v prípade, ak zistia nekalú povahu zmluvnej podmienky
- vyvodiť všetky dôsledky, ktoré podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú z takého zistenia, s cieľom zabezpečiť, aby touto podmienkou nebol tento spotrebiteľ viazaný (Erika Jőrös C-397/11).
Vo veci Pénzügyi Lízing C‑137/08 ESD dokonca v bode 56 podľa môjho názoru dokonca tvrdí, že vnútroštátny súd je povinný ex offo nariadiť dokazovanie s cieľom posúdiť nekalú povahu takéhoto ustanovenia. V bode 51 predmetného rozsudku ESD vyslovil, že: „Na účely zabezpečenia efektívnosti ochrany spotrebiteľa požadovanej normotvorcom Únie musí vnútroštátny súd vo všetkých prípadoch a bez ohľadu na pravidlá vnútroštátneho práva stanoviť, či sporné ustanovenie bolo, alebo nebolo predmetom individuálnej dohody medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom."
Nejasnou pre mňa zatiaľ ostáva odpoveď na otázku, aká pestrá je teda paleta možností našich všeobecných súdov pri napĺňaní vyššie uvedených cieľov smernice v zmysle judikatúry ESD. Pri bádaní po rozhodnutiach našich súdov, ktoré by aspoň čiastočne osvetlili odpoveď na túto otázku sa možno najčastejšie stretnúť s možnosťou exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, ak zistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom ( § 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Rovnako môže súd, v rozhodnutí týkajúceho sa sporu zo spotrebiteľskej zmluvy, aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná ( § 153 ods. 3 O.s.p.).
S ohľadom na dĺžku súdnych konaní v SR nie je však podľa môjho názoru úplne v súlade s účelom a cieľom ochrany spotrebiteľa, ak by mala byť ex offo súdna ochrana pred nekalými podmienkami poskytnutá až rozhodnutím vo veci samej, či dokonca až pri iniciovaní exekúcie na majetok spotrebiteľa zo strany dodávateľa. Takto poskytnutá ochrana spotrebiteľovi je podľa môjho názoru značne oneskorená, čo môže nepochybne spôsobiť spotrebiteľovi ujmu.
V súvislosti s uvedeným ma preto zaujímajú názory lexforákov na mnou uvažované možnosti slovenských súdov v danej oblasti.
Podľa môjho názoru by bolo v súlade so Smernicou a judikatúrou ESD, ak by súd kedykoľvek v priebehu konania rozhodol najskôr (teda ešte pred rozhodnutím, ktorým rozhodne v celej prejednávanej veci) len o určení neplatnosti neprijateľnej podmienky (neprijateľných podmienok) v spotrebiteľskej zmluve a to ex offo a bezodkladne po tom, ako sa súd oboznámil s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel. Učinil by tak čiastočným rozhodnutím ( § 152 ods. 2 druhá veta O.s.p.).
Alebo by mohol súd napr. predbežným opatrením nariadeným ex offo po začatí konania (aj takého, ktoré sa netýka neprijateľných podmienok) prikázať dodávateľovi zdržať sa uplatňovania takejto zmluvnej podmienky a to až do rozhodnutia súdu o jej (ne)platnosti? Nemám vedomosť o žiadnom podobnom rozhodnutí do dnešného dňa.
Kontroverznou už bude určite predstava, že by súd nariadil ex offo predbežné opatrenie, zakazujúce dodávateľovi uplatňovať v zmluvnom vzťahu voči spotrebiteľovi neprijateľnú podmienku a to v takom konaní, v ktorom súd rozhoduje o návrhu spotrebiteľa na vydanie predbežného opatrenia pred začatím konania, netýkajúceho sa predmetnej zmluvnej podmienky (či dokonca vôbec ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami).
Ešte kontroverznejšou je bezpochyby predstava, kedy by súd v konaní podľa predchádzajúcej vety rozhodol ex offo o určení neplatnosti neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Uvedené konštatujem najmä s ohľadom na krátke lehoty a obmedzené dokazovanie resp. osvedčovanie v konaní o nariadenie predbežného opatrenia (v kontexte judikatúry ESD súd musí byť na tento účel oboznámený so skutkovým a právnym stavom – viď vyššie). Ale čo ak by súd mal potrebné právne a skutkové poznatky už v tomto štádiu konania? Napr. odvolací súd rozhodujúci o odvolaní proti nariadenému predbežnému opatreniu už má k dispozícii okrem zmluvy a iných listinných dôkazov a tvrdení navrhovateľa aj vyjadrenia a dôkazy odporcu...
Týmto príspevkom by som teda rád vyvolal diskusiu o prostriedkoch a nástrojoch, ktoré vlastne majú slovenské súdy k dispozícii a ktoré majú resp. musia použiť na ex offo ochranu spotrebiteľa v prípade zistenia nekalej povahy zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve (v zmysle Smernice 93/13/EHS a judikatúry ESD). Vďačne ďakujem za rozšírenie mojich právnych obzorov.
Ľubomír Čigáš, 26. 04. 2014 v 22:43 - Ex offo predbežné opatrenie NBS/SOI
Zopár posledných rozhodnutí SOI:
http://uloz.to/xngNZe6N/soi-vs-slsp-a-s-207-rtf
http://uloz.to/xM21Fd51/soi-vs-tatra-banka-a-s-211-rtf
Juraj Gyarfas, 27. 04. 2014 v 14:22 - ...
Priznám sa, že v poslednej dobe som spotrebiteľskú judikatúru trochu prestal sledovať (čiastočne zo zúfalstva nad tým, čo robí s rozhodcovským konaním). Tak isto viem, že právo EÚ napriek deklarovanému nezasahovaniu do procesného práva členských štátov niekedy trvá aj na osobitných typoch procesnej ochrany (Factortame). Ale naozaj je nevyhnutné v mene ochrany spotrebiteľa úplne prekopať procesné právo? Osobitne keď takáto miera procesnej ochrany zjavne nebola potrebná v iných odvetviach súkromného práva, v ktorých vystupujú "slabšie" strany (napr. procesné právo, nájom bytov)?
Kristián Csach, 28. 04. 2014 v 23:43 - Postup súdu pri kontrole...
1. Vnútroštátny súd musí „ex offo nariadiť vykonávanie dôkazov s cieľom zistiť, či ustanovenie nachádzajúce sa v zmluve, ktorá bola uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, patrí do pôsobnosti smernice“, teda urobiť skutkové zisťovanie v tomto rozsahu (rozsah ešte nie je úplne presný, snáď dá viac odpovede C-497/13, potreba skutkového zisťovania, či išlo o inividuálne negociovanú doložku odpadá kvôli prezumpcii) a ak áno, tak
2. posúdiť ex offo prípadnú nekalú povahu tohto ustanovenia (to je už rýdze právne posúdenie), ak považuje podmienku za nekalú, tak
3. spýtať sa spotrebiteľa, či sa jej nechce dovolávať napriek jej neprijateľnosti + umožniť sa vyjadriť protistrane a potom
4. posúdiť klauzulu ako neprijateľnú, teda neplatnú a vyvodiť z toho právne následky, prípadne korigovať následky (bezdôvodné obohatenie rozvrhnúť do jednotlivých platieb a podobne). Causa finita.
5. V odvolacom konaní špecifiká C-488/11 a čaká sa na zásadné C-497/13.
Preto medzitýmne rozhodnutie je určite prípustné a často môže byť rozumné (často tiež nie), nie je však nevyhnutné a určite ho Európa nežiada (preto hovoriť o tom, že to je v súlade so smernicou alebo judikatúrou SD EÚ je trochu, hmm, ako by som povedal, ošemetné). To je tak, procesná autonómia nie je (úplný) trhací kalendár.
Čo sa týka predbežných opatrení, to nie je kontroverzné, to je wishful thinking. Tie nemožno nariaďovať podľa OSP len tak, ako sa sudcovi zachce. Návrh je skvelý spôsob, ako obísť zodpovednosť za ujmu spôsobenú scestným predbežným opatrením podľa § 77 ods. 3 OSP. Ale nápad, že krajský súd rozhodujúci o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení by rovno meritórne rozhodoval o neprijateľnosti podmienky je skvelý. V tom prípade by súbežne rozhodoval o merite OS a aj KS... Alebo by to malo znamenať prerušenie konania pred OS a posunutie rozhodnutia vo veci rovno o stupeň vyššie mimo inštančný postup merita veci? Kto by rozhodoval o odvolaní proti tomuto rozhodnutiu KS? Pripustili by sme potom ešte aj dovolanie, alebo by sme nad ? Majme rozum, ani v spotrebiteľskom práve nemôže účel svätiť prostriedky... Ale vlastne, nebol by spotrebiteľ najviac chránený tým, že by nemusel podať vôbec žalobu? Aby som predošiel nedorozumeniam: tu nám už Súdny dvor – veľmi jemne povedané – naznačil, že je pochopiteľné, že právna úprava, ktorá požaduje, aby spotrebiteľ podal žalobu, odvolanie a podobne, proste iniciačný procesný úkon je úplne v poriadku a rozumná.
Čo sa týka posudzovania platnosti právneho úkonu správnym orgánom s obmedzeným prieskumom v rámci správneho súdnictva (motto: správna úvaha v rámci generálnej klauzuly § 53 ods. 1 OZ), tak to mám určité pochybnosti o súlade súčasného stavu s ústavou, ale čo už (spomeňme si na diskusiu, či orgány správy katastra môžu rozhodovať o vlastníctve – riešiť sporné otázky). Vyriešiť sa to dá rozumným výkladom zákona o ochrane spotrebiteľa + o rád prísnejším testom úvahy v rámci správneho súdnictva. Určitý zabudovaný limit - v podstate efektívnejší ako v rýdzo súkromnoprávnom svete - je aj zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym rozhodnutím správneho orgánu, teda existuje vždy zodpovednostný subjekt, u ktorého niet konkurzného rizika.
Juraj Schmidt, 30. 04. 2014 v 10:44 - ...
Pokiaľ ide o čiastočné resp. medzitýmne rozhodnutie a môj názor, že takýto postup by bol v súlade so smernicou a judikatúrou ESD, vychádzal som z toho, že v zmysle judikatúry ESD sa má smernica vykladať tak, že vnútroštátny súd (v prípade zistenia nekalej podmienky) má vyvodiť všetky dôsledky, ktoré podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú zo zistenia nekalej povahy dotknutej podmienky s cieľom zabezpečiť, aby ňou spotrebiteľ nebol viazaný. Ak teda súd podľa vnútroštátneho práva môže jednak určiť neplatnosť danej podmienky, ale taktiež môže, ak je to účelné, rozhodnúť o časti alebo základe prejednávanej veci pred rozhodnutím o zvyšku prejednávanej veci, pripadá mi, že by súd nevyvodil všetky dôsledky, ak by (v prípade, že na základe právnych a skutkových okolností potrebných na ten účel má podmienku za neprijateľnú) odkladal určenie jej neplatnosti až do doby rozhodnutia o celej prejednávanej veci.
Pokiaľ ide o predbežné opatrenia, tak v tom poslednom mnou uvedenom prípade (najextrémnejšom) som schválne napísal (vyššie), že konanie pred OS by sa netýkalo neprijateľných podmienok, takže KS by v načrtnutom prípade nerozhodoval v tej istej veci ako OS. Avšak samozrejme je pravdou, že preskočenie jednej inštancie by nás asi nasmerovalo do bludiska, kde aj tá najschopnejšia cesta je slepou uličkou...Teda nemohol by KS urobiť v prípade zistenia nekalej podmienky celkom nič? Ani len posúdiť podmienku ako nekalú (bez vyvodzovania dôsledkov) a vyzvať strany na vyjadrenie k tomuto posúdeniu, s cieľom informovať spotrebiteľa o existencii tejto podmienky v zmluve medzi ním a dodávateľom a o možnosti spotrebiteľa domáhať sa svojich nárokov z toho vyplývajúcich (napr. ust. § 5 ods. 1 O.s.p.)? Inak povedané je ex offo posúdenie neprijateľného charakteru zmluvnej podmienky viazané na existenciu možností vyvodenia dôsledkov?
Zaujíma ma však najmä prvý mnou uvedený prípad predbežného opatrenia vydaného OS ex offo (ktorý som uviedol ako podľa mňa najschodnejší). Podľa § 75 ods. 1 druhej vety O.s.p. môže súd nariadiť predbežné opatrenie bez návrhu, ak ide o konanie, ktoré môže súd začať aj bez návrhu. Je ozaj tak neprípustné či nepredstaviteľné, že v spojení s § 153 ods. 3 O.s.p by súd (ak by boli zároveň splnené zákonné podmienky na nariadenie predbežka) nariadil ex offo predbežné opatrenie s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol neprijateľnou podmienkou viazaný? Podľa môjho názoru nejde v tomto prípade o vymýšľanie neexistujúcich procesných prostriedkov ale o postup, kedy by súd konal tak, aby vyvodil všetky dôsledky podľa vnútroštátneho práva (využijúc skutočne exsitujúce prostriedky) s cieľom zabezpečiť aby nebola neprijateľná podmienka pre spotrebiteľa záväzná.
Ešte raz ďakujem za reakcie a teším sa na ďalšie.
Kristián Csach, 30. 04. 2014 v 11:01 - treba žalobu?
Na začatie konania o určenie neplatnosti zmluvy v rozsahu neprijateľnej podmienky, o plnenie z nej, o vydanie bezdôvodka:
a) je potrebná žaloba, alebo
b) nie je potrebná žaloba a súd môže konanie začať aj bez návrhu.
Ak by malo byť prípustné PO ex offo na základe 75 (1) OSP, musí platiť b). § 153 (3) nerieši otázku začatia konania, ale len procesnú ornamentalistiku ... Tiež je trochu IMHO nepochopený, ak sa vykladá, ako možnosť súdu rozhodovať o veci nesúvisiacej s konaním...
čo sa týka medzitýmnych rozsudkov, je rozdiel medzi: a) jeho vydanie je v súlade s právom EÚ a b) z práva EÚ vyplýva povinnosť na jeho vydanie. Prvé platí, druhé nie. Procesná autonómia... Ak už dospel k záveru, že vec je jasná (že časť zmluvy je neplatná, že odpadol dôvod na plnenie), tak na čo chce čakať? Nech rovno vydá rozsudok vo veci...
Ľubomír Čigáš, 30. 04. 2014 v 11:29 - Ex offo v podaní OS Komárno
zmluve je objektívne spôsobilá poškodiť spotrebiteľa a nie je rozhodujúca vôľa zmluvných strán.Ustanovenie § 53 a OZ je dôsledkom transpozície smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica“), ktorá v čl. 7 ods. 1 ukladá členským štátom zabrániť súvislému používaniu neprijateľných zmluvných podmienok: „Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“ Táto povinnosť súdu vyplýva z toho, že súd pri svojej činnosti musí spotrebiteľovi poskytnúť ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami a tým napomáhať realizácii podstatnej súčasti politiky ochrany spotrebiteľa Európskej únie ( ktorým sleduje rast kvality
života bežných ľudí pri zohľadnení ochrany ich základných práv a oprávnených ekonomických záujmov - čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čl. 38 Charty základných práv EÚ). Súd teda podrobil
takejto súdnej kontrole spotrebiteľskú zmluvu, z ktorej vznikla uplatnená sporná pohľadávka"
http://otvorenesudy.sk/decrees/951231/document
Ľubomír Čigáš, 30. 04. 2014 v 12:28 - Ex offo pre odvolací súd podľa ESD
49. Touto otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 93/13 vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý ex offo zistil nekalú povahu zmluvnej podmienky, môže preskúmať, či treba z toho dôvodu vyhlásiť zmluvu za neplatnú, hoci podľa vnútroštátnych procesných pravidiel spory o neplatnosť nekalých zmluvných podmienok patria do právomoci iného súdneho orgánu.
50. V tejto súvislosti treba uviesť, že je vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu určiť príslušný súd na rozhodnutie sporov, ktoré spochybňujú individuálne práva odvodené z právneho poriadku Únie, avšak za predpokladu, že členské štáty preberú v každom prípade zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv. S touto výhradou neprislúcha Súdnemu dvoru zasahovať do riešenia problémov príslušnosti, čo môže byť v rámci vnútroštátnej organizácie súdov základom vzniku kvalifikácie určitých právnych situácií založených na práve Únie (pozri najmä rozsudky zo 17. septembra 1997, Dorsch Consult, C‑54/96, Zb. s. I‑4961, bod 40, a z 22. mája 2003, Connect Austria, C‑462/99, Zb. s. I‑5197, bod 35).
Preto ESD rozhodol:
1. Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že ak vnútroštátny súd druhého stupňa, ktorý rozhoduje spor o platnosti podmienok uvedených v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom na základe vopred pripraveného formulára uvedeným predajcom alebo dodávateľom, má podľa svojich vnútroštátnych procesných predpisov právomoc preskúmať všetky dôvody neplatnosti jasne vyplývajúce zo skutočností predložených na prvom stupni a prípadne na základe zistených skutočností rekvalifikovať právny základ, ktorého sa dovolávajú, na preukázanie neplatnosti týchto podmienok, tento súd musí posúdiť ex offo alebo rekvalifikovaním právneho základu návrhu nekalú povahu uvedených podmienok s ohľadom na kritériá tejto smernice.
2. Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu, ktorý zistí nekalú povahu zmluvnej podmienky, prináleží jednak bez toho, aby počkal, či spotrebiteľ predložil v tejto súvislosti návrh, vyvodiť všetky dôsledky, ktoré podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú z takého zistenia, s cieľom zabezpečiť, aby touto podmienkou nebol tento spotrebiteľ viazaný, a jednak v zásade na základe objektívnych kritérií posúdiť, či dotknutá zmluva môže naďalej existovať bez nekalej podmienky.
3. Smernica 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý ex offo zistil nekalú povahu zmluvnej podmienky, uplatní, pokiaľ to je možné, tieto vnútroštátne procesné pravidlá tak, aby boli vyvodené všetky dôsledky, ktoré podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú zo zistenia nekalej povahy dotknutej podmienky, s cieľom zabezpečiť, aby ňou spotrebiteľ nebol viazaný.
Kristián Csach, 30. 04. 2014 v 15:13 - hmm....
Malý hint: SD EÚ: ...ak vnútroštátny súd druhého stupňa, ktorý rozhoduje spor o platnosti podmienok... má podľa svojich vnútroštátnych procesných predpisov právomoc preskúmať všetky dôvody neplatnosti jasne vyplývajúce ...
Ľubomír Čigáš, 02. 05. 2014 v 11:00 - navrh je sice trebny ale
a) nieto vnútroštátneho predpisu, ktorý by ukladal povinnosť súdu ex offo (v tomto prípade pri odvolaní voči predbežnému opatreniu) povinnosť vyhlásiť podmienku za neprijateľnú a vyvodiť náležité dôsledky
b) ani z práva EU nevyplýva povinnosť vydať ex offo takéto rozhodnutie
Ak som pochopil správne, potom sa neviem stotožniť so závermi kedy by sme k situácii, že odvolací súd v rámci predbežného opatrenia majúc stanoviská oboch strán z dôkazov síce môže vyvodiť záver o neprijateľnosti podmienok ale nemôže/nemá právomoc rozhodnúť o neprijateľnosti podmienky alebo vydať predbežné opatrenie. Ozaj to má skončiť len konštatovaním, že expressis verbis nie vnútroštátny predpis, ktorý by oprávňoval súd konať ex offo a bodka? Má odvolací súd „aspoň“ povinnosť uviesť v odôvodnení svojho rozhodnutia, že sa zaoberal vôbec neprijateľnosťou podmienok a k akým záverom dospel?
1. Ak v rozhodnutí ESD C 40/08 bolo dovodené (aj keď nešlo o konanie o predbežnom opatrení), že "...súd musí posúdiť ex offo alebo rekvalifikovaním právneho základu návrhu nekalú povahu uvedených podmienok s ohľadom na kritériá tejto smernice"
Nemohol by odvolací súd využiť ustanovenie § 220 OSP na zmenu rozhodnutia prvostupňového súdu o nariadení predbežného opatrenia?
2. Namiesto "čakania" na podanie žaloby vo veci samej sa mi javí, že súd (aj keď mu to priamo z procesných predpisov táto povinnosť nevyplýva) by mal hľadať spôsoby ako zabrániť narastaniu škôd na strane spotrebiteľa s odvolaním na smernicu 93/13 a zohľadnením rozhodnutia C 40/08:
„Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať … s cieľom zabezpečiť, aby touto podmienkou nebol tento spotrebiteľ viazaný....“
„Smernica 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý ex offo zistil nekalú povahu zmluvnej podmienky, uplatní, pokiaľ to je možné, tieto vnútroštátne procesné pravidlá tak, aby boli vyvodené všetky dôsledky...“
3. Podľa môjho názoru 153 ods. 3 OSP síce nerieši návrh na začatie konania ale rieši otázku prekročenia už podaného návrhu. V tomto prípade však návrh na začatie konania - vydanie predbežného opatrenia bol realizovaný a odvolací súd by „len“ ex offo posúdil / rekvalifikoval / prekročil pôvodný návrh.
Procesom sa skoro vôbec nezaoberám ale určite by sa dali nájsť aj ďalšie interpretácie, ako by bez zmeny OSP bolo možné poskytnúť zmysluplnú ochranu proti neprijateľným ustanoveniam zasahujúcim široký okruh spotrebiteľov už v rámci odvolacieho konania voči predbežnému opatreniu...teda aspoň v to dúfam. Predsalen konania vo veci samej sa nerozhodujú za mesiac ani dva...
Teším sa aj na názory procesualistov.
Kristián Csach, 02. 05. 2014 v 11:53 - Hmm 2...
nie: a) nieto vnútroštátneho predpisu, ktorý by ukladal POVINNOSŤ súdu ...;
Ale: a) nieto vnútroštátneho predpisu, ktorý by ukladal PRÁVOMOC súdu ...
Malý, ale zásadný (nielen pre emotívne konotácie) rozdiel.
Čo je zmyslupné na tom, že krajský súd pri kontrole rozhodnutia o predbežnom opatrení rozhodne o niečom inom ako o tomto predbežnom opatrení? Je akože dobré, že sa tým podstatne predĺži rozhodovanie o predbežných opatreniach a spotrebiteľovi sťaží možnosť dovolať sa rýchlo svojich práv?
Prečo je nezmysluplná ochrana spotrebiteľa, ak sa uskutoční v konaní na to určenom, ale v konaní, ktoré na to určené nie je; ktoré, hoci má byť prostriedkom rýchlej ochrany práv pred nezvratnými dôsledkami času, sa tým neúmerne predĺži; ktoré spôsobí to, že návrh vo veci samej pred OS bude čakať, lebo predsa podstatnú otázku skúma KS; ktoré vyvolá rozhodnutie s dôsledkami pre rozhodnutie vo veci samej a voči ktorému bude problém použiť opravný prostriedok?
Navyše, nezabúdajme na jedno, ak by mal KS mať skutočne právomoc vec posúdiť, musí mať právomoc ju posúdiť v OBOCH smeroch. Teda, mal by KS mať právo rozhodnúť pozitívne o platnosti štandardnej doložky v spotrebiteľskej zmluve? A teda, ak dospeje k záveru, že nie je neprijateľná, má POVINNOSŤ (v zmysle logiky SD EÚ: ak má právomoc, má povinnosť ex offo) tak rozhodnúť? Bude to pre OS záväzný právny názor vo veci, o ktorú vlastne nešlo?
Asi nikdy nepochopím, prečo musíme vymýšľať, ako obabrať procesné právo, hmotné právo, keď postačí, aby vo veci rýchlo, podľa práva a spravodlivo rozhodol súd na to určený ...
Ak sme dospeli k pocitu, že to potrebujeme čím skôr dostať na KS (nerozumiem nedôvere voči OS), tak zmeňme pravidlá príslušnosti pre spotrebiteľské spory.
Michal Novotný, 02. 05. 2014 v 13:47 - Len stručne
1. Podľa § 74 ods. 1 Osp. sa PO môže nariadiť len za účelom DOČASNEJ úpravy pomerov účastníkov (druhá alt. zjavne neprichádza do úvahy). Podstatou dočasnosti je, aby PO nevyslovovalo právne (nie fakticky) ireverzibilné výroky. Určovací výrok je ireverzibilný, teda z povahy veci nemôže slúžiť na DOČASNÚ úpravu, ale len úpravu stálu/stabilnú. Čert to ber, keby súd nariadil PO ZDRŽAŤ sa uplatňovania nekalej podmienky, tak to akceptujem, ale URČIŤ jej neplatnosť, to nie.
2. § 153 ods. 3 Osp. hovorí, že súd môže V ROZSUDKU, ktorý sa TÝKA SPORU ZO SPOTREBITEĽSKEJ ZMLUVY, vysloviť, že podmienka je neprijateľná. § 167 ods. 2 Osp. nás tu ďalej nedovedie, lebo tam sa hovorí, že ust. o rozsudku sa použijú aj na uznesenia, ale zjavne sa nemôžu použiť ustanovenia, ktoré ustanovujú, KEDY a ČO sa rozhoduje rozsudkom a čo uznesením (lebo takéto ustanovenia rozhraničujú použitie oboch procesných prostriedkov, čo je telos takýchto ustanovení, preto sa nemôžu subsidiárne aplikovať navzájom). O PO sa rozhoduje uznesením.
3. V PO sa nerozhoduje o SPORE zo spotrebiteľskej zmluvy, ale len o dočasnej úprave pomerov (arg. ex § 74 ods. 1 Osp.), takže nie je splnený predpoklad § 153 ods. 3 Osp.
4. § 153 ods. 2 a 3 Osp. oprávňujú súd prekročiť rozsah NÁVRHOV, nie prekročiť PREDMET KONANIA. Inak povedané, ide o osobitný typ tzv. medzitýmneho určenia (ako osobitného typu rozhodnutia o základe nároku). Určite nie je možné, aby súd v konaní o určenie otcovstva vyslovil neprijateľnosť podmienky.
4. Keďže takúto právomoc nemôže mať ani prvostupňový súd rozhodujúci o PO, nemôže ju mať ani odvolací súd, pretože odvolací súd môže v danom konaní len to, čo mohol prvostupňový ("zmeniť" rozhodnutie podľa § 220 Osp. možno len tak, ako by zmenené rozhodnutie bol mohol vydať už prvý stupeň). Osobne mám dokonca určitý problém s tým, aby odvolací súd mohol podľa § 153 ods. 3 Osp. rozhodnúť sám, keď tak nerozhodol prvostupňový súd, pretože sa tým de facto obchádza vecná príslušnosť súdov, ale viem si predstaviť aj procesne korektné odôvodnenie (cez základ nároku a medzitýmne určenie).
Čiže - ani podľa mňa sa nedá korektne dospieť k záveru, že by súd pri vydávaní PO mohol vysloviť neprijatenosť podmienky, a už vonkoncom nie, že by tak mohol urobiť odvolací súd.
Juraj Schmidt, 22. 05. 2014 v 20:29 - ...
Vďaka za príspevok. Myslím, že sme jasne dospeli k záveru, že v konaní o nariadenie PO by súd nemal zákonný podklad k rozhodnutiu o určení neplatnosti podmienky v spotreb. zmluve. Avšak s niektorými uvedenými závermi nesúhlasím.
K bodu 2: Nesúhlasím s tým, že na základe § 167 ods. 2 O.s.p. sa nemôže rozhodnúť uznesením podľa §153 ods. 3 O.s.p..
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p: „Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.“
Primerane znamená, že sa nepoužijú len tie ustanovenia o rozsudku, ktorých použitie nie je vylúčené osobitnými ustanoveniami o uzneseniach alebo ktoré pri uzneseniach vo veci samej vyplývajú priamo z osobitného zákona vrátane O.s.p. (podobne MAZÁK, J. a kol.: Základy občianskeho procesného práva, Iura edition, Bratislava, 2007, s. 335). Nie je mi známe ustanovenie o uzneseniach v O.s.p. alebo inom osobitnom predpise, ktoré by vylučovali použitie § 153 ods. 3 O.s.p. na uznesenie. Ak na to idem zle, prosím o usmernenie.
K bodu 3: Podľa mňa je konanie o nariadenie PO v konkrétnej právnej veci (napr. spore) časťou konania v tejto právnej veci ( čo sa prejavuje napr. v nutnej súvislosti medzi PO a konaním vo veci samej, v existenčnej závislosti predbežného opatrenia od trvania konania vo veci samej, pri rozhodovaní o trovách konania o PO ( §145 O.s.p.)...atď.) Mám teda zato, že rozhodovanie o PO v konaní o spore zo spotrebiteľskej zmluvy je súčasťou rozhodovania v tomto spore ako celku, je teda rozhodovaním v spore zo spotrebiteľskej zmluvy. Inak povedané, ak sa v konaní o PO rozhoduje o dočasnej úprave pomerov, nemôže tým ísť o pomery vyplývajúce zo spotrebiteľskej zmluvy?
K bodu 4 (prvému): Nie je predmet sporového konania náhodou určený/vymedzený práve petitom v spojení so skutkovými okolnosťami, ktoré ho podporujú/odôvodňujú? Teda čo ak by šlo o konanie, v ktorom spotrebiteľ žaluje dodávateľa o vydanie bezdôvodného obohatenia. K tomuto BO malo dôjsť prijatím plnenia na základe bodu X spotrebiteľskej zmluvy, kt. je neprijateľnou podmienkou v spotreb. Zmluve. To žalobca odôvodňuje takými skutkovými okolnosťami, ktoré (ako zistí súd po preskúmaní zmluvy)sa však týkajú rovnako aj bodu Y a bodu Z. Nebolo by možné, aby súd v prípade, že dospeje k záverom o neprijateľnosti podmienky obsiahnutej v bode Y a v bode Z (a po tom, čo dá obom stranám priestor na vyjadrenie) prekročil predmet konania – vydanie BO, a rozhodol ex offo o určení neplatnosti ostatných ustanovení zmluvy, o ktorých usúdi, že majú charakter neprijateľnej podmienky?
Všeobecne k téme:
Napadlo mi ďalšie ustanovenie O.s.p., ktoré podľa môjho názoru predstavuje pre súd nástroj na ex offo ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami. Konkrétne ide o § 106 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého druhej vety súd napriek námietke odporcu týkajúcej sa nedostatku právomoci všeobecného súdu v dôsledku existujúcej rozhodcovskej zmluvy medzi navrhovateľom a odporcom (ďalej len „RZ“). Teda spotrebiteľ by žaloval v spore zo spotrebiteľskej zmluvy dodávateľa, ktorý by pri svojom prvom úkone vo veci namietal príslušnosť s poukazom na RZ. Súd je povinný vec prejednať okrem iného aj vtedy, ak je rozhodcovská zmluva neplatná. Práve tu sa podľa môjho názoru naskytá priestor na uplatnenie ex offo súdnej ochrany pred neprijateľnými podmienkami, kedy súd musí automaticky skúmať platnosť RZ (vzťahujúcu sa na spotreb. zmluvu) aj vo svetle spotrebiteľského práva a to bez toho, aby to spotrebiteľ navrhol.
Už minule som položil otázku: Je ex offo posúdenie neprijateľného charakteru zmluvnej podmienky viazané na existenciu možností vyvodenia dôsledkov? Teda nemôže súd, ak na základe zisteného skutkového a právneho stavu dospeje k závere o neprijateľnosti určitej podmienky v spotreb. zmluve (a nemá nástoj poľa vnútroštátneho , ani len oznámiť tento názor súdu stranám, vyzvať strany k vyjadreniu a následne poučiť spotrebiteľa (napr. ust. § 5 ods. 1 O.s.p.) o jeho práve domáhať sa určenia neplatnosti podmienky, bezdôvodného obohatenia (ak vzniklo uplatňovaním tejto podmienky)..atď.
III. ÚS 42/2024-38
Nález obsahuje hutný prehľad rozhodnutí SD EÚ ako našich súdov, preto si ho odporúčam niekde uložiť.
"21. V tejto súvislosti je potrebné podľa ústavného súdu poukázať na § 15 ods. 1 zákona oupomínacom konaní, ktorý odkazuje na podporné použitie Civilného sporového poriadku. V spojení so skúmaním procesných podmienok konania z § 161 ods. 1 CSP vyplýva pre súdy povinnosť kedykoľvek počas konania prihliadať na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak.
22. Z uvedených ustanovení zákonov vyplýva, že povinnosť preskúmať splnenie neprijateľných zmluvných podmienok mal okresný súd počas celého preskúmavaného konania a táto povinnosť nie je nijako viazaná na iniciatívu strany sporu, v tomto prípade sťažovateľa ako spotrebiteľa.
...
25. Predmetom uvedeného konania bol návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorého podkladom boli dve zmluvy o úvere a v nich obsiahnuté ustanovenie o predčasnej splatnosti úverov.
26. Okresný súd namietal, že sťažovateľ nepoprel uplatnený nárok vo vzťahu k istine a úrokom, ale len vo vzťahu k úroku z omeškania a trovám konania.
27. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 12 ods. 3 zákona o upomínacom konaní, podľa ktorého súd posudzuje vecné odôvodnenie odporu miernejšie, ak je žalovaný spotrebiteľom. Samotné konštatovanie „nepopretia uplatneného nároku“ s prihliadnutím na uvedené ustanovenie zákona nemôže mať rovnaké právne účinky ako uznanie dlhu podľa Občianskeho zákonníka a v spotrebiteľských veciach už vôbec nemôže zbaviť okresný súd zodpovednosti za realizáciu povinností skúmať procesné podmienky konania. Povinnosť súdov ex offo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách dokonca aj bez využitia riadneho opravného prostriedku spotrebiteľom vyplýva napr. aj z uznesenia Súdneho dvora vo veci C-807/19 z 26. 11. 2020, ECLI:EU:C:2020:967, výroku 2, rozhodnutia Súdneho dvora vo veci sp. zn. C 415/11, či nálezu ústavného súdu č. k. I. ÚS 166/2021-14 z 20. apríla 2021.
..
31. Z uvedeného vyplýva, že v závislosti od definovania predmetu sporu v preskúmavanom konaní bol okresný súd povinný preskúmať aj existenciu neprijateľných zmluvných podmienok súvisiacich so špecifikáciou uplatneného nároku."
V prejednávanom prípade ústavný súd preskúmaval Krajského súdu v Košiciach, ktorý zastavil exekúciu ako celok z dôvodu, že išlo o spotrebiteľský zmluvný vzťah, ktorý obsahoval neprijateľné zmluvné podmienky a bol zabezpečený zmenkou ( § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku). Exekučným titulom bol zmenkový platobný rozkazk.
Z odôvodnenia:
"15.Sťažovateľka nerozporuje skutočnosť, že uzavretá zmluva má spotrebiteľský charakter, ako ani existenciu neprijateľných zmluvných podmienok. Dožaduje sa však zachovania exekučnéhotitulu – istiny po zohľadnení neplatnosti neprijateľných zmluvných podmienok, teda požaduje oddelenie neprijateľných zmluvných podmienok od ostatných nárokov – istiny a následného vymoženia tohto nároku v riadnom exekučnom konaní.
16. Ústavný súd už v náleze č. k. II. ÚS 299/2019-44 z 20. februára 2020 uviedol, že § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku nie je možné vykladať mechanicky tak, že pokiaľ vo veci konajúci súd identifikoval neprijateľnú podmienku, tak automaticky zastaví exekúciu v celom rozsahu, pretože pokiaľ neprijateľnú podmienku je možné kvantifikovať, t. j. oddeliť od ostatných nárokov zo zmenky, uplatňovaných na základe exekučného titulu v exekúcii, je potrebné v záujme spravodlivého posúdenia veci nepripustiť exekúciu len tej časti nároku uplatneného zo zmenky, ktorá má svoj pôvod (základ) v neprijateľnej zmluvnej podmienke. Typicky tomu tak bude pri zmluvných podmienkach, ktoré zakladajú povinnosť platiť určitý poplatok, úrok, sankciu a pod.
17. Na základe uvedeného preto ústavný súd dáva do pozornosti, že ak by došlo k zastaveniu exekúcie vcelom rozsahu, bolo by to na ujmu spravodlivého posúdenia veci, pretože pre sťažovateľku by bolo prakticky nemožné domôcť sa splatenia plnenia – istiny, ktoré bolo povinným poskytnuté aktoré má hospodársku ekvivalenciu. Zároveň, vychádzajúc zprincípu preferencie platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou, preto pri posudzovaní nárokov zo zmenky, ktorá vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, je potrebné mať na pamäti, že ide o judikovaný nárok a že zmenka bola vystavená v súvislosti s reálne poskytnutým plnením alebo službou (II.ÚS299/2019). Navyše, zastavenie exekúcie vo vzťahu koddeliteľnej časti vymáhanej pohľadávky, ktorá nemôže byť podkladom exekúcie voči spotrebiteľovi a vo vzťahu kuktorej treba ex lege exekúciu zastaviť, zabezpečí ochranu zákonných práv spotrebiteľa (m. m. III. ÚS 683/2022).
18. Krajský súd však pri vydaní napadnutého uznesenia (ako to vyplýva aj zo samotného obsahu jeho odôvodnenia uvedeného v bode 4 tohto nálezu, pozn.) nepostupoval v intenciách už uvedených záverov ústavného súdu. Zastavením exekúcie ako celku tak došlo zo strany krajského súdu k arbitrárnemu a aj značne formalistickému uplatneniu, resp. výkladu § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku. Pretože zmenkový súd pri vydaní zmenkového platobného rozkazu podmienky vo vzťahu k spotrebiteľovi neskúmal, sú za týchto okolností oprávnené a povinné v potrebnom rozsahu tieto podmienky a z nich plynúcu vymožiteľnosť skúmať exekučný súd a krajský súd. Iný prístup znamená porušenie práv sťažovateľky."
Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím