Autoři:

Neviem do akej miery bude tento postreh erudovaný a či vôbec patrí do tohto fóra, každopádne píšem na základe bezprostredných dojmov, ktoré mám z dnešného dňa. Bola som pozvaná do diskusie na tému povinného očkovania /áno alebo nie?/ na právnickú fakultu univerzity v Trnave. Musím povedať, že to bola veľmi dobre zorganizovaná akcia, ktorá mala vysokú úroveň a a ak sa k tomuto postu niekedy jej organizátori dostanú, tak im ešte raz vyjadrujem svoju vďaku.

O čom si však chcem v krátkosti zafilozofovať je otázka slobody, pretože sa vyskytuje v každej debate o /ľudských/ právach. Nebolo tomu inak ani dnes, a tak častým argumentom "prečo by očkovanie nemalo byť povinné?" bolo odvolanie sa na kategóriu slobody, konkrétnejšie na slobodu rozhodovania, ktoré prešlo do všeobecnejších úvah o slobode. Veď žijeme v slobodnej spoločnosti, človek musí byť slobodný, musí mať /nielen v týchto/ otázkach slobodu voľby.

Otázka však možno znie inak, sme skutočne schopní niekedy tú slobodu uniesť? Nevznikajú niekedy práve na základe tejto pre-miery slobody konflikty, nehrotia sa názory alebo neprehlbujú sa spoločenské rozdiely? Pri tejto úvahe, či možno skôr práve počas prezentovania vlastného názoru na slobodu jedného z diskutujúcich, som sa nemohla ubrániť myšlienke na prof. Holländera. V jednej zo svojich prednášok nám dával do pozornosti krátku filozoficko-umeleckú reflexiu Dostojevského, ktorá je súčasťou jeho obsažného diela Bratia Karamazovovci a ktorá sa volá "Veľký inkvizítor". V tomto príbehu sa veľký inkvizítor zamýšľa nasledovne: "Napokon /ľudia/ sami pochopia, že je nemysliteľné mať zároveň slobodu aj dostatok pozemského chleba, lebo nikdy nebudú schopní podeliť sa medzi sebou! Presvedčia sa aj o tom, že nikdy ani nemôžu byť slobodní, lebo sú slabosi, nerestníci, naničhodníci a buriči. .. Človek odvtedy, čo zostal slobodný, nemá trvalejšej a mučivejšej starosti, ako čo najskôr nájsť toho, konu by sa klaňal. .. Lebo starosť, ktorou sa umárajú tieto úbohé tvory, nie je len v potrebe nájsť to, pred čím sa skloním ja, alebo niekto iný, ale nájsť niečo také, čomu by uverili všetci a začali by sa mu klaňať, no rozhodne všetci spolu. Vravím Ti, že človeka zo všetkého najväčšmi trápi starosť, ako nájsť toho, komu by čím skôr odovzdal ten dar slobody. Ale vládu nad slobodou ľudí získa len ten, ktor uspokojí ich svedomie. .. Nie je nič vábnejšie pre človeka ako sloboda jeho svedomia, ale nič nie je pre neho ani trýznivejšie. a Ty /Ježiš/ namiesto toho, aby si poskytol pevné základy na uspokojenie ľudského svedomia raz navždy - vybral si si všetko, čo je neobyčajné, neisté a neurčité, všetko, čo je nad ľudské sily. .. Sloboda, slobodný rozum a veda ich zavedú do takého bludiska, postavia ich pred také zázraky a nevyriešiteľné tajomstvá, že podaktorí, nepokorní a zúriví, sa sami zahubia, iní, nepokorní, ale slabí, sa pohlušia navzájom a ostatní, slabí a nešťastní, sa nám priplazia k nohám a zabedákajú: 'Áno, mali ste pravdu, vy jediní ste poznali Jeho tajomstvo a my sa vraciame k vám, zachráňte nás pred sebou samými..'" /cit. DOSTOJEVSKIJ, F. M.: Bratia Karamazovovci, Bratislava: Európa 1990, s. 302-303/

Verím, že tento postreh nevyznel v neprospech slobody, tak som to určite nemyslela. Len som možno chcela poukázať na to, že nie vždy je absolútna sloboda vo všetkom v prospech a "na záchranu.."

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím