Na lexfore sa zvykne venovať pozornosť právnym otázkam, menej už právnikom. Chcel by som sa však aspoň krátko pristaviť pri Antoninovi Scaliovi, sudcovi amerického Najvyššieho súdu, ktorý bol počas 30-ročného pôsobenia jedným z jeho najdominantnejších hlasov. Antonin Scalia vo veku 79 rokov zomrel.

Scalia bol viac ako obyčajný sudca. Bol jednou z najvýznamnejších osobností americkej právnej histórie. Či už z jeho názormi súhlasíme alebo nie, nemožno im uprieť, že výrazne formovali vývoj amerického práva a spoločnosti posledných období. O najdôležitejších rozsudkoch, za ktorými stál, sa však rozpisovať nechcem, hoci ich nebolo málo. Chcem skôr vyzdvihnúť štýl, akým svoje názory dokázal v týchto rozsudkoch vyjadriť. Pre mňa jeho rozsudky či dissenty boli vždy čitateľským potešením. Plne tak zodpovedali názoru významného československého procesualistu a sudcu Dr. Rubeša, že „každé soudní rozhodnutí . . . musí být malý literární útvar“. Dokázal sa jasne, ľudsky vyjadrovať; nezabúdal, že jeho čitatelia nie sú len ľudia ovládajúci zložitý právnický jazyk. Aj jeho názory mali vždy v sebe zrnko pravdy. Aj keď treba uznať, že v Európe, kde prevláda teleologický výklad, by sa so svojim originalizmom či textualizmom presadzoval len veľmi ťažko.

Smrť Scaliu sa v Amerike mení na významnú politickú otázku a na jeden z medzníkov boja o Biely dom (áno, aj Amerika musí riešiť, či nového sudcu vymenovať teraz, alebo až po voľbách). No jeho odchod je nesporne stratou aj pre právnický svet mimo USA.

... ďakujem, som rád, že aj takéto príspevky tu majú miesto. Založil som aj novú nálepku "nekrológy", aj keď dúfam, že využívať ju budeme čo najmenej. Pripoj teda niektorý z jeho obzvlášť šťavnatých disentov, aby sme si mohli prečítať.

Mňa zaujali najmä trestnoprávne veci.

Napríklad disent v otázke, či je ústavné odoberať páchateľom DNA a výsledky použiť pre objasňovanie iných trestných činov (Maryland v. King). Zaujímavé je, že proti takémuto odoberaniu sa Scalia, republikán spojil s troma liberálnymi sudkyňami (Ginsburg, Sotomyor, Kagan): http://www.supremecourt.gov/opinions/12pdf/12-207_d18e.pdf, od str. 33.

Ďalej napríklad väčšinové stanovisko ohľadne možnosti pripojiť k autu podozrivého GPS tracker (United States v. Jones): http://www.supremecourt.gov/opinions/11pdf/10-1259.pdf

Dobre sa ale čítajú aj mnohé ďalšie.

Pozdravujem,

ak môžem tiež by som na Scaliovu pamiatku pripojil jeden z jeho disentov. K tomuto rozhodnutiu som sa dostal kedysi cez prednášku Prof. Michaela Sandela. Ide o vec PGA Tour, Inc. v. Martin, 532 U.S. 661 (2001). SCOTUS sa vo svojom rozhodnutí, celkom príznačne s ohľadom aj na príspevok MH a spomínaný u nás prevládajúci teologický výklad, zaoberal mimo iné aj tým čo je podstatou golfu, jeho "fundamental essence" a "telos".

Zo Scaliovho disentu by pripájam excerpts: "If one assumes, however, that the PGA TOUR has some legal obligation to play classic, Platonic golf –and if one assumes the correctness of all the other wrong turns the Court has made to get to this point– then we Justices must confront what is indeed an awesome responsibility. It has been rendered the solemn duty of the Supreme Court of the United States, laid upon it by Congress in pursuance of the Federal Government’s power “[t]o regulate Commerce with foreign Nations, and among the several States,” U.S. Const., Art. I, §8, cl. 3, to decide What Is Golf. I am sure that the Framers of the Constitution, aware of the 1457 edict of King James II of Scotland prohibiting golf because it interfered with the practice of archery, fully expected that sooner or later the paths of golf and government, the law and the links, would once again cross, and that the judges of this august Court would some day have to wrestle with that age-old jurisprudential question, for which their years of study in the law have so well prepared them: Is someone riding around a golf course from shot to shot really a golfer? The answer, we learn, is yes. The Court ultimately concludes, and it will henceforth be the Law of the Land, that walking is not a “fundamental” aspect of golf."

"Having concluded that dispensing with the walking rule would not violate federal-Platonic “golf”... the Court moves on to the second part of its test: the competitive effects of waiving this nonessential rule. In this part of its analysis, the Court first finds that the effects of the change are “mitigated” by the fact that in the game of golf weather, a “lucky bounce,” and “pure chance” provide different conditions for each competitor and individual ability may not be the sole determinant of the outcome... I guess that is why those who follow professional golfing consider Jack Nicklaus the luckiest golfer of all time, only to be challenged of late by the phenomenal luck of Tiger Woods."

Ospravedlňujem sa za preklep v príspevku vyššie na začiatku druhého odseku a pripájam ešte excerpt z disentu vo veci Obergefell v. Hodges 135 S.Ct. 2071 (2015): “If, even as the price to be paid for a fifth vote, I ever joined an opinion for the Court that began: ‘The Constitution promises liberty to all within its reach, a liberty that includes certain specific rights that allow persons, within a lawful realm, to define and express their identity,’ I would hide my head in a bag. The Supreme Court of the United States has descended from the disciplined legal reasoning of John Marshall and Joseph Story to the mystical aphorisms of the fortune cookie.”