Autoři:

Z príspevku Michala tak akosi cítim, že je to všeobecná výzva na diskusiu o novotách, ktoré nás čakajú (a to nielen novotách v odvolacom konaní). Chcem hodenú rukavicu zdvihnúť a ujať sa zatiaľ jednej, pre súdy celkom kľúčovej, témy - trovy konania. Bezprostredná použiteľnosť nových kódexov má potenciál zásadne narušiť aj ustálenú prax. Rád by som však na príspevok išiel trochu iným spôsobom ako Michal a zameral sa najmä na porovnanie starej a novej úpravy. Nasledovné príspevky budú prirodzené kritické, keďže paradoxne o tom, čo je dobré, nie je nejako zaujímavé písať v tomto type príspevku. Toto nie je tiež komentár k ustanoveniam. V komentári by som sa snažil hľadať riešenia, čo tu nemusím. Som si tiež vedomý toho, že do zámeru zákonodarcu sa nemusím trafiť na 100%, ale nech mi aspoň na ospravedlnenie slúži, že vychádzam, na rozsah uskutočnených zmien, z neobvykle stručnej dôvodovej správy.

§ 251 Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

Technický problém zmenenej definície trov je už po prvom prečítaní zrejmý. Keďže nie je formulovaná ako demonštratívna (ako § 137 OSP) môže zväzovať ruky a okrem toho sa javí ako nie práve adekvátna. Trovami sú predsa všetky a to dokonca aj nepreukázané, neodôvodnené a neúčelne vynaložené „výdavky“, ktoré vznikli v súvislosti s konaním (ako ďalej vysvetlím, nemusia mať súvislosť len s uplatnením a bránením práva). Nepreukázané, neodôvodnené a neúčelne vynaložené sa len nemajú nenahrádzať (znáša ich ten, kto ich vynaložil). Inak povedané, trovy sú to, čo niekto sa vynaloží alebo stratí v príčinnej súvislosti s konaním (hmotnoprávne by som povedal, že skutočná škoda t.j. výdavky, ale aj ušlý zisk). Účelnosť (preukázanie,... atď.) vynaloženia má byť zjavne pravidlo pre priznanie resp. náhradu trov konania, nie pre definíciu trov konania.

Terminologicky použitie samotného slova „výdavky“ nie je úplne adekvátne, keďže výdavkami sa vo všeobecnosti rozumejú „úbytky hotovostných peňazí“. Predpokladám, že cieľ zákonodarcu pri trovách bol určite ambicióznejší ako riešiť len úbytky (cash) peňazí. Do úvahy by mali prichádzať aj trovy z kategórie ušlého zisku (napr. ušlá mzda, strata času) t.j. aj peňažné vyjadrenia nepeňažných trov. Potom je samozrejme namieste sa pýtať, či napr. je strata času advokáta výdavok? Per definitionem nie je, keďže strata času sa „nedá vynaložiť“.

Z hľadiska používania štandardnej legislatívnej techniky slovo „všetky“ je zjavne nadbytočné.

Ustanovenie (oproti súčasnému §137 OSP) nie je determinované personálne a teda nie je úplne zrejmé komu trovy konania vznikajú. To nás uvrhne čiastočne do neistoty, keďže veľmi presvedčivo sa dá argumentovať, že trovami konania sú teda aj výdavky verejnosti prítomnej na pojednávaní (napr. cestovné výdavky redaktora televízie). Na tento argument by prirodzene zaznel argument, že musí byť daná „súvislosť s uplatňovaním alebo bránením práva“. Po tomto argumente mi však nezostáva nič iné len vyroniť slzu nad osudom osôb, ktoré žiadne právo v konaní neuplatňujú alebo nebránia ako sú napr. znalci, tlmočníci, prekladatelia, svedkovia, ďalšie osoby, ktoré sú do uplatňovania práv iných zatiahnutí. Odmena znalca alebo advokáta teda nie sú trovy?

Ako teda toto ustanovenie vykladať ? Domnievam sa, že súdu nezostane nič iné ako nebrať túto definíciu až tak vážne a paradoxne použiť čl. 3, ktorý uvádza, že „Výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné.“ Toto ustanovenie k tým „jasným a nepochybným“ ambíciu patriť nemá.

Pokiaľ ide o CMP, tento kódex samostatnú definíciu trov konania nemá a pomáha si práve týmto ustanovením. Už na prvý pohľad musí byť zrejmé, že pre potreby CMP slová „uplatňovanie a bránenie práva“ v použitej definícii trov budú zrejme "mimo misu".

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím