rss
Ticho po búrke - trovy konania § 255
Martin Maliar, 08. 04. 2016 v 17:42
Náhrada trov konania
§ 255
(1) Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
(2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Aj keď ustanovenie by (podľa nadpisu) malo evokovať úpravu náhrady trov konania vo všeobecnosti, nie je to tak, keďže vecne rieši zrejme len o náhradu trov konania len medzi stranami.
Ak sa začítame do dvoch odsekov ustanovenia, vyzerá to ako točenie sa v kruhu. Prvé pravidlo hovorí o tom, že náhrada sa priznáva pomerne podľa kritéria úspechu a druhé pravidlo (prekvapivo), že náhrada sa priznáva pomerne podľa kritéria úspechu. Možnože je vhodné v právnom poriadku niektoré pravidlá pre istotu duplikovať, ale v jednom predpise a dokonca v jednom ustanovení je to akosi zvláštne.
Dôvodová správa k tomu niečo uvádza, ale priznám sa, že tomu nie úplne rozumiem, keďže používa slovné spojenia, ktorých zmysel pre mňa zostáva zahmlený.
„V tomto ustanovení sa premieta zásada úspechu v spore ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania. V sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania, čomu zodpovedá i systematické začlenenie tohto ustanovenia. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške....
Aj keď dôvodová strana proklamuje niečo o možnosti priznania plnej náhrady trov v prípade neúspechu len v nepatrnej časti, tak v texte zákona takéto kritérium nie je a ako pozerám, text tohto ustanovenia sa v legislatívnom procese nemenil (možno som niečo prehliadol). Pôvodné pravidlo podľa § 142 ods. 3 OSP napriek tomu, že dôvodová správa ho v zákone vidí, teda zrejme vypadlo.
Základné pravidlo o priznávaní náhrady trov podľa pomeru úspechu zrejme CSP oproti OSP meniť nemienilo, čo vyvoláva otázky zmysluplnosti novej textácie. Oproti súčasnému, inak celkom jasnému a vyjudikovanému stavu (142 ods. 1), to potom vedie do „tajomných vôd “. Z pôvodného textu § 142 OSP bolo napr. ihneď zrejmé „voči komu“ sa úspešnému účastníkovi prizná náhrada trov. Teraz to už až také jasné nie je. To sa dá dovodiť len veľmi nepriamo napr. z toho, že sme niečo sme zvyknutí podľa OSP (viem, že zotrvačnosť nie je právny argument) a teda nám prvoplánovo nenapadne, že by to mal byť niekto iný ako protistrana. V odseku 2 sa spomína tiež spomína „žiadna zo strán“, tak snáď nepriamo nejako z tohto pravidla.
Trovy však v konaní vznikajú aj iným osobám (svedkom, znalcom, zástupcom strán). Ustanovenie pre náhradu trov konania voči nejakej konkrétnej entite pre tieto osoby však hľadám akosi márne (pozn. §258 takú entitu neodhaľuje). Možnože je za tým nejaký zámer, ktorý som zatiaľ neodhalil. Nie je zrejmé, či v rámci náhrady trov konania strany sa rozhoduje aj napr. o výdavkoch zástupcov strán, keďže tí si zjavne platia svoje trovy sami ( §252).
Názory k článku Ticho po búrke - trovy konania § 255:
14. Rovnako mimo zákonnej úpravy obsiahnutej v § 255 CSP je argumentácia, podľa ktorej podiely na spoločnom majetku sú rovnaké a rozhodnutie o vyporiadaní bolo v záujme oboch strán. To, že podiely oboch strán na majetku v BSM sú zásadne rovnaké, vyplýva z hmotnoprávnej konštrukcie tak, ako je obsiahnutá v § 150 Občianskeho zákonníka, pričom žiadna zo strán, a predovšetkým sťažovateľ použitie tejto normy žiadnym spôsobom nespochybňoval. To, že rozhodnutie v spore je v záujme oboch strán, je rovnako argument, ktorý nemá žiaden základ v § 255 CSP, ktorý ako jediné hraničné kritérium stanovuje pomer úspechu strán sporu, a nie to, že rozhodnutie ako také je v záujme oboch strán. To platí o to viac, že v spore sťažovateľa a žalovanej došlo zrejme v prospech sťažovateľky k právoplatnému rozhodnutiu o výplate z vyporiadania majetku, ktorý počas konania užívala žalovaná, až po viac ako desiatich rokoch od jeho začatia.
ÚSSR (IV. ÚS 484/2023-42) sa pre mňa nepochopiteľne - odmietol zaoberať vecou, v ktorej súdy v konaní o vyporiadanie BSM po 11 ročnom priebehu návrhu na vyporiadanie BSM (okres medzitýmny - kraj zrušujúci - okres zamietajúci návrh - kraj potvrdzujúci - NSSR zrušujúci - kraj vyporiadavací !!! - NSSR odmietajúci - USSR odmietajúci) judikovania výrokov o trovách vo forme ako býva pri vyporiadaní BSM zvykom (žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, pretože ide o typický typ konania, kde sa ani pri "prisúdení" veci jednému z manželov nedá hovoriť o úspechu v spore) "zrazu" (výkričník vyššie) aplikovali zásadu úspechu v prospech toho z manželov, ktorý "dostal byt".
Ako sa ÚSSR v tomto uznesení nechal počuť, na právnom vyhodnotení NSSR kde túto aplikáciu NSSR aproboval, nevidel nič protiústavného. Bod číslo 25 tohto uznesenia znie:
"
Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že v ústavnej sťažnosti predložená argumentácia nie je spôsobilá spochybniť ústavnú konformnosť prijatých právnych záverov. Sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti opakuje výhrady, ktoré už uplatnila pred najvyšším súdom, vo vzťahu k napadnutému rozsudku najvyššieho súdu v ústavnej sťažnosti nepredložila konkrétnu argumentáciu spochybňujúcu ústavnú udržateľnosť jeho právnych záverov. Prevažná časť jej argumentácie je polemikou na úrovni zákona a zisteného skutkového stavu a len opakovaním argumentácie uvedenej v dovolaní, čím sťažovateľka stavia ústavný súd do pozície ďalšej prieskumnej inštancie, ktorá by mala opätovne posudzovať rovnaké námietky. Takéto postavenie ústavnému súdu neprináleží."
V advokátskej obci brániacej postoje a práva subjektov práva sa markantne začínajú "šuškať" a ozývať hlasy, ktoré nie sú stotožnené s čoraz častejšou argumentáciou USSR, kedy ÚSSR konštatuje "absenciu ústavnoprávnej argumentácie" či "opakovanie dovolacej argumentácie" - bez záujmu o meritum veci z (!) ústavnoprávneho pohľadu. Je predsa logické, že (i) dovolatelia v dovolaní argumentujú dovolacou argumentáciou, a v sťažnostiach dôvodia (ii) ústavnoprávnou argumentáciou o zásahoch prístupu súdov do svojich pozícií. Ide teda o dve odlišné argumentácie. Zjednodušené stotožňovanie ústavnoprávnej časti sťažnostnej argumentácie s už prebehnutou dovolacou argumentáciou subjektu práva je - z môjho pohľadu - neakceptovateľným zbavovaním sa povinnosti ústavnoprávneho prieskumu, ktorý je možné badať zo strany USSR čoraz častejšie... ak jednoducho dovolateľ uvedie argumentáciu dovolaciu, a následne - rozšíri sťažnostnú aplikáciu o následky zásahu dovolacieho rozhodnutia do jeho pozície, "vybaviť" takúto sťažnosť odmietnutím strohým odkazom na "opakovanie sa" je jednoducho neakceptovateľné.
Nie sú dokonca neznáme prípady, kedy USSR odmietajúc sťažnosti zanechal pachuť sťažovateľovi odkazom na "... sťažovateľove zastúpenie hoci kvalifikovaným právnym zástupcom"..... myslím, že uvedené "dovetky" sú zo strany USSR absolútne nevhodnými súčasťami rozhodnutí USSR.
A potom sa objavia aj vlašťofky, na ktoré upozornil Martin na ino mieste lexforáckej ekipy (https://www.lexforum.sk/512#202310161011240200):
ÚS SR III. ÚS 315/2023-31
"17. Nemožno súhlasiť s najvyšším súdom, že sťažovateľka len polemizovala s právnymi názormi krajského súdu a prosto ich spochybňovala. Sťažovateľka v dovolaní jasne a zreteľne uviedla, prečo nie je správne právne posúdenie okresného a krajského súdu a racionálne zdôvodnenú ňou dožadovanú aplikáciu právnych noriem. Možno tiež uviesť, že čiastočná, no nie bezbrehá a neodôvodnená kritika právneho posúdenia krajského súdu musí byť súčasťou dovolacej argumentácie, keď dovolateľ je povinný uviesť, v čom spočíva táto nesprávnosť. Túto nesprávnosť sťažovateľka jasne zadefinovala aj tým, že súdy sa vôbec nevysporiadali s tým, že do času zrušenia uznesenia o zvolení bolo toto platné, účinné, vyvolalo zamýšľané právne účinky, a preto v čase uzavretia nebola pracovná zmluva v rozpore so zákonom, čo vylučuje jej absolútnu neplatnosť. Preto táto kritika nesprávnosti právneho záveru krajského súdu bola dôvodne spolu s ostatnými predpokladmi prípustnosti dovolania súčasťou dovolacej argumentácie."
Dávam v súvislosti s touto témou do pozornosti nedávno prijaté stanovisko pléna Ústavného súdu ČR sp. zn. Pl. ÚS-st. 59/23 z 13. septembra 2023 vo veci zjednotenia právnych názorov k otázke náhrady trov konania v sporoch s povahou Iudicium duplex.
Oznámenie je publikované v Zbierke zákonov ČR, dostupné napr. tu: Stanovisko PL ÚSČR Pl. ÚS-st. 59/23 - Iudicium duplex
Právna veta znie:
"V konaní o zrušení a vysporiadaní spoluvlastníctva, ktoré má povahu iudiciu duplicis, ak nie je žaloba zamietnutá, spravidla nemožno určiť, ktorý účastník mal vo veci plný úspech ( § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Je preto všeobecným východiskom pre rozhodovanie o trovách konania súladným s ochranou vlastníckeho práva podľa článku 11 ods. 1 a práva na súdnu ochranu podľa článku 36 ods. 1 Charty základných práv a slobôd, aby žiadny z účastníkov nemal právo na náhradu trov konania voči inému účastníkovi, ibaže by pre to boli dané osobitné dôvody."
Odporúčam prejsť si jeho odôvodnenie, je v ňom veľmi elegantne spracovaná doterajšia judikatúra a názory na uvedneú problematiku v ČR zo strany najvyšších súdnych autorít.
Čo sa týka nepochopenia (a určitej frustrácie) z odmietania meritórnych prieskumov zo strany ÚSSR načrtnutých Jaroslavom Čollákom, tak s tým sa stotožňujem. Nájsť mantinely toho, čo má a čo nemá ústavoprávnu intenzitu v očiach ÚSSR sa mne osobne nedarí. Možno je to profesnou deformáciou a sebapresvedčením, že vec, ktorej sa človek práve venuje je dôležitá a vkladá do nej mnoho energie, aby ju smeroval k (subjektívnemu) požadovanému výsledku.
Rozumiem len tomu, že pri počte podaní na ÚSSR (ku dňu 16.10.2023 - naposledny pridelené podanie č. 2596 z roku 2023) je mnoho vecí "povinne" vybavených mimo ústavoprávneho prieskumu v rámci "nie tak podstatného sita problémov".
Tiež vnímam kontext odkazov v rozhodnutiach ÚSSR na ktoré poukazuje Jaroslav ako nevhodné. Na tomto mieste treba byť však rovnako kritický vo vzťahu do vlastných radov. Aj dnes sa možno stretnúť s podaniami kolegov, advokátov, či strán samotných, ktoré osobne útočia na osoby rozhodujúce o ich nárokoch rôznymi počastovaniami. Myslím, že takéto odkazy nemajú mať v slušnom právnom prostredí miesto. O to viac by obdobné (nedôstojné) odkazy nemali byť súčasťou rozhodnutí zo strany Ústavného súdu SR.
Jaroslav Čollák, 18. 10. 2023 v 01:14 - do lexforáckeho pléna od kolegu
"V tejto časti ústavnej sťažnosti chýbajú akékoľvek právne a skutkové dôvody v podobe relevantnej ústavnoprávnej argumentácie týkajúcej sa porušenia práv sťažovateľky. Jej argumentáciu možno zhrnúť tak, že napadnutý rozsudok „vykazuje také známky arbitrárnosti,
že zasahuje do práv sťažovateľa ústavne nekonformným a neakceptovateľným spôsobom.“.
Odôvodnenie ústavnej sťažnosti je podstatnou (osobitnou) náležitosťou ústavnej sťažnosti
a od jeho kvality sa v podstate odvíja možnosť prieskumu ústavného súdu. Dôvody ústavnej
sťažnosti by mali byť prispôsobené namietaným porušeniam základných práv alebo slobôd.
V danom prípade je sťažovateľka zastúpená advokátom ako kvalifikovaným právnym zástupcom,
no napriek tomu zákonná náležitosť ústavnej sťažnosti absentuje.
Následkom uvedeného nedostatku zostala ústavná sťažnosť sťažovateľky v rovine vyjadrenia
nespokojnosti s rozhodnutiami všeobecných súdov a polemizovania s ich závermi. Uvedené by ústavný súd aj v prípade,
že by neodmietol podanie pre nedostatok náležitostí, viedlo pri zameraní sa na úroveň odôvodnenia
rozhodnutia nutne k záveru, že ústavná sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Prakticky
sa sťažovateľka ústavnou sťažnosťou domáha ďalšieho preskúmania správnosti rozhodnutia
krajského súdu, ktoré pritom už bolo predmetom prieskumu aj zo strany kasačného súdu. Predložená sťažnostná argumentácia sťažovateľky však nie je spôsobilá spochybniť ústavnú
udržateľnosť záverov krajského súdu. Účelom konania pred ústavným súdom je totiž ochrana ústavnosti, a nie poskytnutie ďalšieho opravného prostriedku umožňujúceho prehodnocovať správnosť záverov všeobecných súdov.
. na záver tohto vlákna a verím, že to bude začiatok plodnej debaty (ku ktorej sa mi len dnes ozvali 3 ústavní sudcovia, v smere, že nie je nesprávna) - kde je možné vidieť limity neodmietnutia ústavnej optiky?
v práve - sme právnym a formálnym a povrchným, alebo prývnym a poctivým štátom?
Ľuboslav Sisák, 01. 05. 2024 v 13:14 - Česká štúdia k iudicium duplex a náhrade trov
Dávam do pozornosti nesmierne podrobnú štúdiu k iudicium duplex a náhrade trov konania z pera Lavického, Dobrovolnej, Dvořáka a Pulkrábka: Abrakadabra, iudicium duplex!... Aneb o náhradě nákladů řízení o zrušení a vypořádání spoluvlastnictví v Časopise pro právní vědu a praxi 1/2024 (https://journals.muni.cz/cpvp/article/view/37614/32603). Článok kriticky reaguje na stanovisko českého ústavného súdu Pl. ÚS 59/23, ktoré už vyššie spomína Stanislav Kandala.
Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím