Lexforum.cz - Martin Maliar: Ticho po búrke

Náhrada trov konania

§ 255

(1) Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

(2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Aj keď ustanovenie by (podľa nadpisu) malo evokovať úpravu náhrady trov konania vo všeobecnosti, nie je to tak, keďže vecne rieši zrejme len o náhradu trov konania len medzi stranami.

Ak sa začítame do dvoch odsekov ustanovenia, vyzerá to ako točenie sa v kruhu. Prvé pravidlo hovorí o tom, že náhrada sa priznáva pomerne podľa kritéria úspechu a druhé pravidlo (prekvapivo), že náhrada sa priznáva pomerne podľa kritéria úspechu. Možnože je vhodné v právnom poriadku niektoré pravidlá pre istotu duplikovať, ale v jednom predpise a dokonca v jednom ustanovení je to akosi zvláštne.

Dôvodová správa k tomu niečo uvádza, ale priznám sa, že tomu nie úplne rozumiem, keďže používa slovné spojenia, ktorých zmysel pre mňa zostáva zahmlený.

„V tomto ustanovení sa premieta zásada úspechu v spore ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania. V sporovom konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania, čomu zodpovedá i systematické začlenenie tohto ustanovenia. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške....

Aj keď dôvodová strana proklamuje niečo o možnosti priznania plnej náhrady trov v prípade neúspechu len v nepatrnej časti, tak v texte zákona takéto kritérium nie je a ako pozerám, text tohto ustanovenia sa v legislatívnom procese nemenil (možno som niečo prehliadol). Pôvodné pravidlo podľa § 142 ods. 3 OSP napriek tomu, že dôvodová správa ho v zákone vidí, teda zrejme vypadlo.

Základné pravidlo o priznávaní náhrady trov podľa pomeru úspechu zrejme CSP oproti OSP meniť nemienilo, čo vyvoláva otázky zmysluplnosti novej textácie. Oproti súčasnému, inak celkom jasnému a vyjudikovanému stavu (142 ods. 1), to potom vedie do „tajomných vôd “. Z pôvodného textu § 142 OSP bolo napr. ihneď zrejmé „voči komu“ sa úspešnému účastníkovi prizná náhrada trov. Teraz to už až také jasné nie je. To sa dá dovodiť len veľmi nepriamo napr. z toho, že sme niečo sme zvyknutí podľa OSP (viem, že zotrvačnosť nie je právny argument) a teda nám prvoplánovo nenapadne, že by to mal byť niekto iný ako protistrana. V odseku 2 sa spomína tiež spomína „žiadna zo strán“, tak snáď nepriamo nejako z tohto pravidla.

Trovy však v konaní vznikajú aj iným osobám (svedkom, znalcom, zástupcom strán). Ustanovenie pre náhradu trov konania voči nejakej konkrétnej entite pre tieto osoby však hľadám akosi márne (pozn. §258 takú entitu neodhaľuje). Možnože je za tým nejaký zámer, ktorý som zatiaľ neodhalil. Nie je zrejmé, či v rámci náhrady trov konania strany sa rozhoduje aj napr. o výdavkoch zástupcov strán, keďže tí si zjavne platia svoje trovy sami ( §252).

III. ÚS 266/2022-26

14. Rovnako mimo zákonnej úpravy obsiahnutej v § 255 CSP je argumentácia, podľa ktorej podiely na spoločnom majetku sú rovnaké a rozhodnutie o vyporiadaní bolo v záujme oboch strán. To, že podiely oboch strán na majetku v BSM sú zásadne rovnaké, vyplýva z hmotnoprávnej konštrukcie tak, ako je obsiahnutá v § 150 Občianskeho zákonníka, pričom žiadna zo strán, a predovšetkým sťažovateľ použitie tejto normy žiadnym spôsobom nespochybňoval. To, že rozhodnutie v spore je v záujme oboch strán, je rovnako argument, ktorý nemá žiaden základ v § 255 CSP, ktorý ako jediné hraničné kritérium stanovuje pomer úspechu strán sporu, a nie to, že rozhodnutie ako také je v záujme oboch strán. To platí o to viac, že v spore sťažovateľa a žalovanej došlo zrejme v prospech sťažovateľky k právoplatnému rozhodnutiu o výplate z vyporiadania majetku, ktorý počas konania užívala žalovaná, až po viac ako desiatich rokoch od jeho začatia.