Autoři:

Nedávno som sa zaoberal otázkou, či je platná zmluva, ktorou dedičia počas dedičského konania – v rozpore s § 175r OSP – nakladajú s dedičstvom bez privolenia súdu. Pri hľadaní odpovede som zablúdil aj k § 47 OZ, podľa ktorého „[a]k zákon ustanovuje, že k zmluve je potrebné rozhodnutie príslušného orgánu, je zmluva účinná týmto rozhodnutím.“

Myšlienku, že zmluva podľa § 175r OSP by mohla spadať pod § 47 OZ, som však rýchlo zavrhol. Od vysokoškolských čias si totiž podvedome nesiem so sebou záver, že § 47 OZ je obsolétny.

Keďže mi to ale nedalo, zamyslel som sa nad tým ešte raz. Zistil som pritom, že môj dogmatický názor potvrdzuje široká akademická obec. Vojčíkov i nový beckovský komentár či Lazarova učebnica sú v tom zajedno. Nerozporuje to ani Fekete. Detto česká literatúra (napr. beckovský komentár z r. 2008).

Zdalo by sa teda, že § 47 OZ sa na zmluvy podľa § 175r OSP nevzťahuje. Pri hlbšom skúmaní som však zistil zaujímavú vec: v predrevolučných časoch panoval názor celkom opačný. Predchodca § 175r OSP – § 41 Notárskeho poriadku – sa pri totožnom znení vnímal tak, že naň § 47 OZ dopadá. Zhodovala sa na tom tak právna náuka (komentáre k OZ i Notárskemu poriadku z r. 1987, resp. 1989) či notárska prax, ako aj judikatúra (Rc 12/1988). Tento názor sa objavil ešte aj v jednom z prvých ponovembrových komentárov k OZ (SEVT, 1991). Potom sa však – záhadne – celkom vytratil.

Čo bolo dôvodom pre túto zmenu, som nezistil. Je však možné, že § 175r OSP spod § 47 OZ vypadol len náhodou. Pred revolúciou sa totiž § 47 OZ vzťahoval na množstvo prípadov vyplývajúcich z osobitných predpisov. A keď sa následne, po prevrate tieto predpisy rušili a tým vypadávali z dosahu § 47 OZ, zrejme sa s nimi zviezol – hoci nezrušený – aj § 175r OSP. A tak nám bez hlbšej argumentácie vznikla dogma, že dnes už niet prípadu, na ktorý by sa § 47 OZ vzťahoval. V kontexte § 175r OSP tento názor potom znamená, že privolenie súdu nie je podmienkou účinnosti, ale podmienkou platnosti zmluvy. Získané musí byť preto vopred, nie až následne.

Tomu, či bezmyšlienkovité akceptovanie tohto názoru je správne, sa príliš venovať nechcem. Socialistická argumentácia zosumarizovaná v Rc 12/1988 bola celkom rozumná. No možno je lepšie od nej upustiť a v záujme právnej istoty na ňu zabudnúť. Týmto postom som chcel len poukázať na to, ako niekedy v dôvere preberáme aj tie názory, ktoré sa opierajú ani nie tak o rozumné zdôvodnenie, ale skôr o to, že sú stokrát opakované.

A keďže ich nikto nespochybňuje, stávajú sa nepochybnými.

Obsolétnosť § 47 OZ však nie je jediným takýmto prípadom. Zaujímavý je napr. názor Filipa Melzera na § 415 OZ (Časopis pro právní vědu a praxi č. 3/2002). Podobných príkladov je určite viac.

Na záver pre úplnosť ešte malá poznámka: Na rozdiel od akademickej obce náš Najvyšší súd aplikovateľnosť § 47 OZ predsa len pripúšťa. Nie však vo vzťahu k § 175r OSP, ale vo vzťahu k zmluvám, pri ktorých je potrebný vklad do katastra nehnuteľností (3 Sž-o-KS 17/2005, 2 Sžo 285/2009, 2Sžo/248/2010 (preskúmaný v IV. ÚS 66/2012), 1Sžr/172/2012). Správnosti tohto názoru (odmietnutého aj katastrálnou praxou) som sa však v tomto poste venovať nechcel, keďže s § 175r OSP nesúvisí. Diskusia aj na túto tému je ale, samozrejme, vítaná.

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím