Lexforum.cz - Tomáš Klinka: "Zdržovací nárok" nie je medicínsky pojem !

S blížiacim sa začiatkom leta si dovolím jedno odľahčené - a neveľmi učené - zamyslenie ... Nedávno som sa stretol so zaujímavým prípadom, ktorý do istej miery poodhaľuje "slabé miesta" vymáhania práv duševného vlastníctva na Slovensku a núti klásť si otázky, či vôbec vedia niektorí slovenskí CbPv sudcovia - po viac ako 12 rokov od vstupu do EÚ - že existuje nejaké (už podstatne revidované) nariadenie o ochrannej známke EÚ, že sú povinní ho aplikovať v prípadoch, keď konajú ako súdy pre ochranné známky EÚ, že sú vôbec takýmito súdmi a že "zdržovací nárok" nie je termín z medicínskeho prostredia.

Najprv však niekoľko faktov: Majiteľ ochrannej známky EÚ č. 008410748 "SBS tactical BAIT products" s právom prednosti od 2. februára 2009, ktorá bola zapísaná do registra 10. mája 2010, podal 5. októbra 2010 na Okresnom súde Bratislava I návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým v súlade s vtedy platným § 76 odsek 1 písm. h) OSP žiadal, aby sa odporca zdržal konania, ktorým porušuje alebo ohrozuje jeho právo duševného vlastníctva, a teda aby sa odporca zdržal používania kombinovanej ochrannej známky navrhovateľa „SBS tactical BAIT products“ registrovanej pre celé územie EÚ a to v akejkoľvek forme a akýmkoľvek spôsobom, predovšetkým používania označenia zhodného alebo podobného s ochrannou známkou navrhovateľa v spojení s tovarmi a službami ponúkanými a poskytovanými odporcom ako aj na internetových portáloch prevádzkovaných odporcom a na akýchkoľvek tlačivách a reklamných zobrazeniach vydávaných odporcom. Odporca totiž v tom čase bol držiteľom domény www.sbsbaits.sk a http://sbsbaits.inshop.sk, pričom prostredníctvom týchto internetových portálov prezentoval a ponúkal tovary a poskytoval svoje služby v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Na týchto internetových portáloch vyobrazoval a používal zhodné alebo podobné označenie ochrannej známky, ktorá patrí navrhovateľovi, a to bez jeho súhlasu. Odporca používal zhodné alebo podobné označenie ochrannej známky navrhovateľa na ním ponúkaných tovaroch, prípadne obaloch, ako aj poskytoval služby pod takýmto označením, tiež bez súhlasu navrhovateľa.

Na základe uvedených skutočností Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. 32CbPv/5/2010-52 zo dňa 2.12.2010 nariadil predbežné opatrenie v súlade s návrhom. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť aj vykonateľnosť a nebolo počas konania vo veci samej zrušené.

Po prejednaní žaloby a vykonaní dokazovania však Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 23. marca 2015 žalobu zamietol. Napriek tomu, že z rozsudku vyplýva, že obe strany sporu argumentovali známkovým právom (i keď národným - zákon č. 506/2009 Z. z. a nie právom EÚ a navyše nie úplne správne; pozri napr. obranu všeobecne známou známkou, str. 7), súd sa venoval len nekalosúťažným aspektom sporu. Úplne pritom rezignoval na aplikáciu nariadenia o ochrannej známke EÚ. Žalobca síce podal proti prvostupňovému rozsudku odvolanie, ale túto námietku v ňom zrejme nespomenul. Odvolací súd rozhodol 19. januára 2017 rozsudkom sp. zn. 1Cob/176/2016 tak, že napadnutý rozsudok potvrdil. Z odôvodnenia oboch rozsudkov vyplýva, že pri rozhodovaní o nárokoch uplatnení v žalobe súdy prikladali veľký význam správaniu sa odporcu/žalovaného po nariadení predbežného/neodkladného opatrenia, pričom ukončenie prevádzkovania e-shopu a obchodnej činnosti v danej oblasti (predaj rybárskych potrieb) pravdepodobne mohlo zohrať rozhodujúcu úlohu pri ich konečnom úsudku. Žiadna hlbšia analýza, len jednoduché konštatovanie. Pritom z dostupnej literatúry aj judikatúry je známe, že zdržovací nárok má preventívnu povahu a je namieste tam, kde k zásahu do práv už v minulosti došlo a do budúcna existuje - čo len hypotetická - možnosť jeho opakovania:

"Zdržovací nároky mají preventivní povahu, protože směřují jak proti závadnému nekalosoutěžnímu jednání, které rušitel již započal a dosud v něm pokračuje, tak proti jednání, u něhož vzhledem k soustavnosti hrozí, že v něm pokračováno bude. Současně mohou směřovat proti jednání, u nějž je důvodná obava, že k němu dojde, i když nepůjde o soustavné jednání. Zdržovacím nárokem, který obecně směřuje do budoucna, má být zabráněno nejen v pokračování protiprávního stavu, ale i v opakování protiprávního jednání, jež bylo jeho příčinou. Zdržovacím nárokem se poškozený brání proti tomu, aby se jednání, jímž jsou poškozena jeho práva, opakovalo, nebo aby bylo pokračováno v jednání, které představuje zásah do jeho práv, popř. odvrací hrozbu, že by k takovému zásahu mohlo dojít. Při rozhodování o zdržovacím nároku není třeba prokázat plánování nebo konkrétní připravování pokračování v závadném jednání žalované. Pouhá hrozba závadného jednání k uložení zdržovacího nároku v tomto případě postačuje.

Při rozhodování o zdržovacím nároku je navíc nutné přihlížet k tomu, zda k protiprávnímu jednání již v minulosti došlo, či zda se jedná pouze o hrozbu vzniku protiprávního jednání v budoucnu. Pokud již k protiprávnímu jednání jednou došlo, pak je pravděpodobnost jeho opakování vyšší, resp. nelze závadné jednání bez dalšího vyloučit. Jinak by bylo možné posuzovat situaci, kdyby ke stažení zaměnitelných výrobků došlo ještě před podáním žaloby a žalovaná se zavázala v závadném jednání již nepokračovat. Pokud by k upuštění od závadného jednání došlo dobrovolně, tj. bez donucení podáním žaloby a probíhajícím soudním řízením a po dohodě s žalobkyní, bylo by možné předpokládat, že hrozba závadného jednání odpadla. Dobrovolné stažení výrobků z trhu žalovanou po dohodě se žalobkyní by svědčilo o vědomí žalované o zaměnitelnosti výrobků a nekalosoutěžním jednání, kterého se dopustila.

O takový případ se však v řešeném sporu nejedná. Odvolací soud danou věc posoudil tak, že žalobu zamítl z toho důvodu, že v době rozhodování soudu žalovaná již dané obaly stáhla z prodeje v průběhu řízení před soudem prvního stupně, tj. že sama upustila od závadného jednání. Jak vyplývá z výše uvedeného, tento závěr pro zamítnutí zdržovacího nároku nepostačuje."

Vlastne by to malo byť samozrejmé - predsa súd nemôže zamietnuť žalobu len preto, že žalovaný po jej podaní prestal zasahovať do práv žalobcu. Absurdné, nie? Zvlášť v oblasti práva duševného vlastníctva by sa tak nároky majiteľov/držiteľov/nositeľov práv stali iluzórnymi a fakticky nevymožiteľnými. Súd takýmto postupom nijako neprispel k nastoleniu právnej istoty.

Určite nie je možné sa "zvonku" púšťať do skutkových okolností prejednávaného sporu a bez znalosti súdneho spisu polemizovať o (ne)unesení dôkazného bremena zo strany žalobcu. Nevylučujem, že rozsudky sú z hľadiska vecnej správnosti v poriadku. Čo ma však na predmetných rozhodnutiach súdov - okrem vyššie uvedeného - zaráža, je absencia dôsledného rozlišovania jednotlivých v žalobe uplatnených nárokov, tzn. vnímanie rozdielov pri posudzovaní zdržovacieho nároku, nároku na náhradu škody (ušlého zisku) a nároku na priznanie primeraného zadosťučinenia. Argumentáciu musí človek hľadať lupou. Potom to "zvonku" naozaj môže vyzerať tak, že pojem "zdržovací nárok" chápe súd len veľmi zahmlene, intuitívne a možno naozaj skôr z hľadiska medicínskeho, konkrétne urologického, ako z hľadiska právneho. A tu radšej skončím...