Autoři:

Na začiatok citát z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17.05.2018, sp. zn. 43CoPv/6/2018:

"Z patentových prihlášok (pozn. TK: PP 50065-2015, EP3362098) tak nesporne vyplýva, že právo na riešenie k vynálezu patrí zatiaľ odporcovi (pozn. TK: tzn. Ústavu polymérov SAV), ktorý má zároveň aj dispozičné právo s uvedenými prihláškami, toho času obmedzené právoplatným rozhodnutím o nariadení neodkladného opatrenia nariadeného v tomto konaní v časti, proti ktorej žiadna zo strán odvolanie nepodala (pozn. TK: tzn. 1) zdržať sa prevodu, postúpenia, zaťaženia práva na riešenie k vynálezu, 2) zdržať sa vykonania akýchkoľvek zmien v patentovom registri ÚPV SR s výnimkou zmien uskutočnených so súhlasom oboch navrhovateľov a 3) zdržať sa vykonania akýchkoľvek zmien v registri európskych patentov EPÚ v súvislosti s európskou patentovou prihláškou) aj keď nemá dostatok finančných prostriedkov na to, aby patentovoprávnu ochranu tohto vynálezu v jednotlivých štátoch zabezpečil." (bod 50 uznesenia).

Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia v tomto spore podali dvaja slovenskí vedci, Ing. Filip Rázga, PhD. a Mgr. Veronika Némethová, ktorí sú uvedení ako pôvodcovia vynálezu s názvom "Spôsob úpravy funkčného stavu ľubovoľnej mRNA umožňujúci jej selektívne a špecifické rozpoznanie", ktorý je predmetom SK patentovej prihlášky, európskej patentovej prihlášky, ako aj medzinárodnej PCT prihlášky, kde ako prihlasovateľ figuruje Ústav polymérov SAV. Menovaní vedci však tvrdia, že právo na riešenie - a teda aj právo podať prihlášku a následne právo byť majiteľom patentu - majú oni, a nie ústav, ktorý odvíja svoje práva od inštitútu zamestnaneckého vynálezu v zmysle § 11 patentového zákona. Keďže navrhovatelia pociťovali obavy zo zmarenia medzinárodnej patentovej ochrany v dôsledku zmeškania zásadných krokov v procedúre podľa PCT (vstup do národnej fázy) zo strany ústavu, v rámci návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa domáhali aj určenia, že im patrí právo na riešenie, aby mohli vo svojom mene a na svoj účet realizovať príslušné kroky vedúce k patentovej ochrane.

Určite pôjde o právne zaujímavý spor aj vo veci samej, kde súd bude hodnotiť (i)relevantnosť argumentácie navrhovateľov typu "my sme na tom pracovali ešte pred našim pôsobením v ústave", avšak v tomto krátkom poste by som dal rád do pozornosti inšpiratívny názor Okresného súdu Banská Bystrica, potvrdený Krajským súdom v Banskej Bystrici o principiálnej nemožnosti rozhodovať o práve na riešenie v rámci neodkladného opatrenia. Skutočne, súdy sa podľa mňa výborne popasovali s touto neľahkou problematikou. Predovšetkým upozornili, že tu nejde o neodkladné opatrenie vo veciach duševného vlastníctva v zmysle § 341 a nasl. CSP, pretože spor sa netýka ohrozovania alebo porušovania práv duševného vlastníctva, ale ide spor o to, komu svedčí právo na riešenie, inými slovami "kto je vlastník". Ďalej poukázal na to, že navrhovatelia zrejme mali aj iné možnosti, ako efektívne brániť svoje práva (rokovanie o postúpení/predaji práv z prihlášky/prihlášok). Nad rámec posúdenia súdu si dovoľujem doplniť, že navrhovatelia nevyužili ani inštitút zápisu sporu do registra v zmysle § 50 patentového zákona, ktorý má automaticky za následok prerušenie konania o patentovej prihláške ( § 39 patentového zákona) a významne obmedzuje prihlasovateľa ( § 30, § 31, § 46 ods. 5).

Na koniec opäť citát z predmetného uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici:

"Okruh skutkových tvrdení a ani ich právne posúdenie, ktoré navrhovatelia v odvolaní namietajú, nie je možné riešiť v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia. Nimi sa súd môže zaoberať len v konaní vo veci samej. Pri rozhodovaní o nariadení neodkladného opatrenia nerozhoduje súd o právach a povinnostiach strán, ale vydáva len opatrenie, ktoré má dočasný dosah a ktorým nemôže byť prejudikovaný konečný výsledok sporu napriek tomu, že to § 330 CSP, ako aj § 34 patentového zákona umožňujú, pretože to povaha prejednávanej veci nepripúšťa. Účelom neodkladného opatrenia je len dočasná, a nie trvalá úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že ochrana práv navrhovateľov im bude poskytnutá konečným rozhodnutím vo veci. Požiadavky na rozhodnutie o nariadení neodkladného opatrenia vyplývajúce z ústavného práva na súdnu ochranu spočívajú najmä v dodržaní zákonného podkladu pre konkrétne rozhodnutia o týchto opatreniach Z uvedených dôvodov, keď takáto zásadná otázka, komu patrí právo na riešenie k vyššie uvedenému vynálezu, nemôže byť po prvýkrát rozhodnutá sudcom rozhodujúcim o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, a že naopak vyžaduje podrobné preskúmanie v rámci konania vo veci samej, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v IV. a V. výrokovej vete napadnutých odvolaním ako vecne správne podľa § 387 CSP potvrdil." (body 61 a 62 uznesenia).

S tým sa dá len súhlasiť. Pre úplnosť je však nutné uznať, že v situácii, akej čelili navrhovatelia, ktorí mali vo vzťahu k "ich" (sic!) vynálezu zásadne inú predstavu o patentovej stratégii a jej realizácií, ako mal prihlasovateľ a pri zohľadnení zjavnej absencie rizikového kapitálu (investora), ktorý by možno dokázal spor včas neutralizovať, bolo veľmi náročné vyskladať právne nároky tak, aby bola navrhovateľom zabezpečená efektívna a včasná ochrana. Osobne sa nazdávam, že jedno z obojstranne priechodných riešení ("win-win") mohlo zahŕňať využitie inštitútu spolumajiteľstva, resp. spoluprihlasovateľstva v zmysle § 20 patentového zákona - ústav by si ponechal max. tretinový podiel a obaja pôvodcovia by mali tiež po jednej tretine, prípadne by k sebe zobrali ako ďalšieho spolumajiteľa investora financujúceho ďalší proces medzinárodného patentovania.

Z dostupných informácii (viď články tu alebo tu) je evidentné, že v pozadí celého sporu sa črtá smutná realita slovenského akademického "transferu" technológii. Je to veľká škoda a hanba, nech už je pravda bližšie ku ktorejkoľvek strane.

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím