Autoři:

Je všeobecne známe, že každé označenie, ktoré má ambíciu byť ochrannou známkou, musí spĺňať určité zákonné podmienky, a to najmä - okrem iného - musí mať rozlišovaciu spôsobilosť v zmysle § 5 ods. 1 písm. b) zákona o ochranných známkach a nesmie byť opisné vo vzťahu k tovarom a službám, pre ktoré má byť dané označenie zapísané v zmysle § 5 ods. 1 písm. c) zákona o ochranných známkach. Špecifikom týchto dvoch absolútnych dôvodov zamietnutia zápisu, teda nedostatku rozlišovacej spôsobilosti a opisnosti označenia, je možnosť prihlasovateľa v konaní o prihláške pred ÚPV SR prekonať vytýkané nedostatky preukázaním nadobudnutia rozlišovacej spôsobilosti označenia podľa § 5 ods. 2 zákona o ochranných známkach, ktorý znie:

(2) Označenie uvedené v odseku 1 písm. b) až d) sa zapíše do registra, ak prihlasovateľ preukáže, že označenie nadobudlo pred dňom podania prihlášky, na základe jeho používania na území Slovenskej republiky alebo vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky, rozlišovaciu spôsobilosť k tovarom alebo službám, pre ktoré je prihlásené.

Nie je našim cieľom podrobne sa venovať všetkým kritériám a náležitostiam vyplývajúcim z citovaného zákonného ustanovenia, pozornosť zúžme len na tieto otázky: Kto môže byť používateľom ? Musí to byť vždy prihlasovateľ ? Alebo to môže byť aj iný subjekt, napr. držiteľ licencie ? Tak skúsme sa spoločne zamyslieť.

Na začiatku bola doktrína Úradu priemyselného vlastníctva o tzv. triáde väzieb, ktorá sa so železnou pravidelnosťou objavovala - a ešte stále sa objavuje - v rozhodnutiach ÚPV SR o zamietnutí prihlášky ochrannej známky z vyššie uvedených dôvodov. Keďže ÚPV SR už väčšiu časť svojich rozhodnutí zverejňuje na svojej web stránke, môžeme priamo citovať z nich:

"Označenie svojou formou a obsahom musí byť originálne do takej miery, že jeho osobité znaky majú schopnosť individualizovať tovary a služby, ktoré majú byť ním označované – ide o tzv. triádu väzieb (označenie – tovary a služby – prihlasovateľ). Označenie má rozlišovaciu spôsobilosť pre konkrétne tovary a služby, ak spotrebiteľ je alebo bude podľa neho schopný odlíšiť tovary a služby pochádzajúce z určitého obchodného zdroja (tovary a služby jedného subjektu od tovarov a služieb iného subjektu).".

Na prvý pohľad nevinná, a navyše pekne sformulovaná argumentácia v sebe, podľa môjho názoru skrýva chybné poňatie základnej funkcie ochrannej známky, ako aj určité relikty z minulosti. Prvá časť triády je v poriadku, skutočne väzba medzi označením na jednej strane a tovarmi či službami na strane druhej je vždy zásadná a jej skúmanie kľúčové pre ustálenie záveru o rozlišovacej spôsobilosti, resp. opisnosti označenia. Aký zmysel však má druhá časť triády o väzbe k osobe prihlasovateľa ? Som presvedčený, že túto časť triády - a tým aj celú doktrínu triády väzieb ako takú - je potrebné odmietnuť ako neudržateľnú v kontexte moderného známkového práva.

Základná funkcia ochrannej známky podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ spočíva v tom, že zaručuje spotrebiteľovi alebo konečnému užívateľovi obchodný pôvod výrobkov alebo služieb označených ochrannou známkou a umožňuje mu ich identifikovať bez rizika možnej zámeny. Ochranná známka je spôsobilá plniť túto základnú funkciu, iba ak má rozlišovaciu spôsobilosť. Na zaručenie obchodného pôvodu sa však nevyžaduje, aby spotrebiteľ, ktorý sa s ochrannou známkou stretne, ju dokázal priradiť ku konkrétnemu subjektu (majiteľovi). V súvislosti s preukazovaním nadobudnutia rozlišovacej spôsobilosti označenia na základe používania je dôležitá skutočnosť - alebo skôr otázka - či spotrebiteľ vníma ochrannú známku ako znak obchodného pôvodu takto označených tovarov alebo služieb alebo ju vníma len ako ich popis či dekoráciu. Ak je dostatočne preukázané, že spotrebiteľ štandardne prijíma spotrebiteľské rozhodnutia (kúpim/nekúpim) vo vzťahu k tým tovarom a službám, ktoré vyhovujú jeho spotrebiteľským preferenciám (kvalita/cena), práve na základe daného označenia, ktoré si pravdepodobne (vedome/podvedome) uchová v pamäti za účelom prípadného budúceho spotrebiteľského rozhodovania, dané označenie má, resp. nadobudlo rozlišovaciu spôsobilosť. A to bez ohľadu na to, či spotrebiteľ mal možnosť dozvedieť sa, kto konkrétne sa za daným označeným "skrýva". A že často ide o komplikovanú "schovávačku" potvrdzujú najrôznejšie obchodné modely, keď majiteľom alebo prihlasovateľom ochrannej známky je napr. zahraničná spoločnosť (resp. offshorová) bez akýchkoľvek priamych obchodných aktivít vo vzťahu k domácemu spotrebiteľovi s vybudovanou sieťou slovenských distribútorov, obchodných zástupcov či dovozcov. Podľa môjho názoru v zápisnom konaní pred ÚPV SR, v ktorom sa takýto zahraničný prihlasovateľ snaží preukázať nadobudnutie rozlišovacej spôsobilosti označenia používaním na území SR, resp. vo vzťahu k územiu SR, prostredníctvom takýchto slovenských držiteľov licencie, nemôže ÚPV SR s úspechom trvať na preukázaní priamej a bezprostrednej väzby k prihlasovateľovi v zmysle spomínanej triády väzieb. ÚPV SR by mal akceptovať aj doklady o používaní zo strany držiteľov licencie.

Tento názor potvrdzujú aj ostatné súvislosti známkového práva. Veď predsa používanie ochrannej známky so súhlasom majiteľa sa považuje za používanie majiteľom ( § 7c ods. 3 zákona o ochranných známkach). Licenciu možno udeliť aj na prihlášku ochrannej známky ( § 20 ods. 9 zákona o ochranných známkach). Navyše, prihlášku možno kedykoľvek previesť na akúkoľvek tretiu osobu ( § 17 ods. 6 zákona o ochranných známkach), pričom touto treťou osobou môže byť napr. aj držiteľ licencie. Doktrína o triáde väzieb tak môže byť jednoducho prekonaná niekoľkými účelovými prevodmi prihlášky tak, aby ÚPV SR nemohol efektívne namietať nedostatočnú väzbu dokladov preukazujúcich nadobudnutie rozlišovacej spôsobilosti na osobu prihlasovateľa.

Ak by sme sa poohliadli za historickou úpravou známkového práva na Slovensku, nájdeme v § 4 písm. a) zákona č. 174/1988 Zb. o ochranných známkach inštitút tzv. príznačnosti, ktorý bol upravený nasledovne:

"Zo zápisu do registra je vylúčené:

a) označenie, ktoré nemá rozlišovaciu spôsobilosť alebo ktoré tvoria prevažne opisné údaje, ledaže právnická alebo fyzická osoba, ktorá podala prihlášku ochrannej známky alebo na ktorú sa prihláška ochrannej známky previedla, preukáže, že sa také označenie stalo príznačné pre jej výrobky alebo služby.".

Všimnime si ten rozdiel oproti aktuálnej právnej úprave ( § 5 ods. 2 zákona o ochranných známkach). Príznačnosť sa posudzovala priamo k výrobkom a službám prihlasovateľa (dikcia "pre jej výrobky alebo služby"), pričom sa výslovne pripúšťal prevod prihlášky za týmto účelom.

Odpoveď na otázku z nadpisu tohto postu teda znie: áno, označenie môže nadobudnúť rozlišovaciu spôsobilosť používaním držiteľom licencie.

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím