Autoři:

Slovenský Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ÚDZS) v súčasnosti správnym konaním vydáva povolenia na prevádzkovanie celkovo 327 staníc - ambulancií záchrannej zdravotnej služby. Postupuje výhradne podľa zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlovosti. Celkom pri tom opomína povinnosti stanovené obstarávateľom zo Zákona o verejnom obstarávaní č. 343/2015 Z.z. Pochopiteľne už toto samotné vyvolalo ako v odborných kruhoch tak aj medzi poskytovateľmi vlnu nevôle. Konanie je k tomu sprevádzané aj množstvom podozrení z netransparentnosti, zaujatosti a podobne, ktoré boli rozsiahle medializované. V sumáre na nasledujúce 6-ročné obdobie sa jedná o poskytovanie služieb platených z verejných zdrojov v objeme viac ako 800 mil eur !!!

Na námietky a upozornenia, že Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou má byť povinný vo svojom konaní rešpektovať povinnosti uložené zo Zákona o verejnom obstarávaní vydal a zverejnil úrad dňa 5.9.2019 vyjadrenie, v ktorom argumentuje, že nie je povinný postupovať podľa Zákona o VO, kedže citujem: "Úrad neuzatvára súspešným žiadateľom ovydanie povolenia na prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby zmluvu. Spoukazom na vyššie uvedené je zrejmé, ževdanom prípade sa zákon č. 343/2015 Z.z. neaplikuje, ateda vzmysle § 147 zákona č. 343/2015 Z.z., nie je daná kompetencia Úradupre verejné obstarávanie preverovať proces vydávania povolení." Citované vyjadrenie je aj s uvedenými preklepmi zverejnené na stránke Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.

Účelom Zákona o verejnom obstarávaní je zabezpečiť, aby sa verejné zdroje vynakladali transparentne, hospodárne, účelne a spravodlivo. Zákon za týmto účelom ukladá štátnym orgánom a organizáciám, ktoré spravujú verejné zdroje, aby pri nakladaní s nimi postupovali určitým presným, prísnym, transparentným, nediskriminačným, preskúmateľným a spravodlivým postupom. Účelom zákona je uplatňovať tieto pravidlá na tovary a služby nakupované z verejných zdrojov, pokiaľ nie sú z osobitných dôvodov z týchto povinností vyňaté. Aby sa zabránilo jazykovej tvorivosti v snahách obchádzať zákon bol vydaný tzv Common Procuremet Vocabulary, ktorý determinuje, kategorizuje a číselne označuje slovné pojmy označujúce jednotlivé tovary a služby, ktoré je nutné obstarávať. Záchranné služby majú CPV kód 75252000-7 a ich odplatné poskytovanie v rámci podnikania obchodných subjektov (obchodných spoločností pri výkone ich podnikania - všeobecný hospodársky záujem) z povinnosti obstarávať vyňaté nie sú.

Zákon o verejnom obstarávaní v paragrafe 3 ale skutočne definuje pojem Zakázka takto:

Na tomto fóre sa už viedli rozsiahle diskusie o pojme Zmluva. Vieme aké významové polohy má pojem "zmluva", vieme čo to je "zmluva" ako záväzkovo-právny vzťah, vieme čo to je zmluva ako listina, vieme aké ma zmluva predpísané resp. povolené formy. ÚDZS dôvodí, že neuzatvára "zmluvu" a teda nie je povinný postupovať podľa Zákona o verejnom obstarávaní. Obstojí tento názor? Skutočne medzi poskytovateľom ZZS a štátom nevzniká zmluva? Na základe čoho teda podnikateľ poskytuje štátu služby a príjma za ne platby? Nepredložili uchádzači pri prihlásení sa do súťaže ponuky poskytovať služby? Neboli tieto ponuky s na základe istych kritérií vybranými uchádzačmi prijaté, čím došlo ku konsenzu a nevznikla zmluva ako zaväzkovo právny vzťah? Je možné odôvodniť názor, že absencia písomnej zmluvy (ako listiny) znamená, že nedochádza k uzavretiu zmlúv s úspešnými vybranými uchádzačmi? Poskytujú títo podnikatelia štátu platené služby iba na základe rozhodnutia orgánu štátnej správy? Nie je predmetom správneho konania rozhodnutie o tom KTORÝ uchádzač bol vyhodnotený ako najlepší pre vstup do zmluvného vzťahu so štátom? Vyžaduje sa písomná forma zmluvy? Alebo zmluva predsa len vznikla klasicky cez ponuku a jej akceptovanie? Predstavuje skutočnosť, že ÚDZS rozhoduje o voľbe osoby poskytovateľa absenciu zmluvy a ergo oslobodenie od verejného obstarávania? A kde zostal účel Zákona o verejnom obstarávaní? Mohol zákonodarca mať zámer pravidlám pre obstarávanie podriadiť iba také nakladanie s verejnými zdrojmi, o ktorých sa výslovne uzatvárajú zmluvy (ako listiny), alebo mu skôr išlo o zámer prísnym a spravodlivým pravidlám podriadiť nakladanie s verejnými zdrojmi ako také? Zákony sa majú vykladať podľa ich účelu, nie? Predstavitelia štátnych orgánov s verejnými zdrojmi ako správcovia cudzieho majetku majú nakladať tak, aby čo najzákonnejšie a čo najtransparentnejšie ako dobrí hospodári konali podľa možností a výlučne čo najviac v súlade s právom, teda čo najlepšie? Alebo naopak, je ich úlohou konať tak v miere čo najmenšej? Čo BRÁNILO úradu postupovať podľa Zákona o VO? Prečo sa teraz snaží argumetovať takto? Alebo je vnímanie pojmu “čo najlepšie” totálne subjektívne a celkom odtrhnuté ako od záujmu verejného, tak aj od záujmu chráneného Zákonom o VO?

Pre koho to teda je “čo najlepšie”?

Alebo naopak skôr obstojí názor, že výberom konkrétnych poskytovateľov došlo k akceptácii ich ponúk a konsenzom vznikajú zmluvy, ktoré v zmysle paragrafu 47 ods. 1 Občianského zákonnika ziskali účinnosť rozhodnutím orgánu štátnej správy?

Tento článok je plný otázok, lebo mám ambíciu o veci rozprúdiť odbornú debatu. Najmä by som sa rád dozvedel, či je možné citovaný právny názor UDZS považovať za akceptovateľný, alebo či sa nezdá skôr ako účelové a kretívne, doslovné a zužujúce vykladanie práva, ktoré nerešpektuje ako účel zákona, tak ani elementárne pravidlá slušnosti pri nakladaní s majetkom nás všetkých?

Alebo mi ešte niečo uniklo?

Vopred ďakujem kolegom za nezaujaté a erudované názory. Prosím o Vaše reakcie v diskusii.

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím