Zjednocovanie rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – prehliada Veľký senát NSSR svoje poslanie?

Téme ustálenosti rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít sme sa už na domovskom ihrisku lexforákov venovali tu. K tejto téme, ale dnes trochu inak nás privedie úplne iná téma, a popri ďalších záveroch o čiastkovom právnom inštitúte vyzlečie dovolacie konanie a prístup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky donaha. Pojem vymáhateľná pohľadávka podľa z.č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „OZ“) spôsobuje v aplikačnej – zvlášť sporovej praxi – značné problémy už niekoľko rokov. Problémy spôsobuje predovšetkým pri odporovacích žalobách, kedy sa žalobca snaží účinne odporovať právnemu úkonu, ktorý vykonal jeho dlžník s cieľom ukrátiť žalobcu ako veriteľa a oslabiť vymáhateľnosť jeho pohľadávky, avšak – exekvovateľnou – ergo súdom judikovanou pohľadávkou ešte v čase podania odporovacej žaloby nedisponuje. 
 
K uvedenej výkladovej dišpute sa nedávno vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, to v rozsahu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/237/2017 z 24. júna 2020 (https://www.nsud.sk/data/att/90069_subor.pdf), ktorý sa vyjadril a judikoval výklad k pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ v tom smere, že nesúhlasí s výkladom vymáhateľná = žalovateľná tak, ako to vyplýva z judikovaného zbierkového rozhodnutia NSSR – R44/2001 ale preferuje výklad vymáhateľná = exekvovateľná pohľadávka. Aj keď prístup prezentovaný v rozhodnutí R44/2001 bol v minulosti potvrdený viacerými rozhodnutiami samotného NSSR (sp. zn. 4 Cdo 198/2010 a sp. zn. 2 Obdo 69/2012), opozitné názory prejavil NSSR v rozhodnutiach sp. zn. 5 Cdo 188/2010 z 23. novembra 2011 a sp. zn. 6 Cdo 253/2013 zo 17. decembra 2013, sp. zn. 3 Cdo 61/2008). Ústavný súd Slovenskej republiky sa priklonil ku kritike rozhodnutia R44/2001, to v rozhodnutí PL. ÚS 39/2015 v tom smere, že vymáhateľná pohľadávka v zmysle OZ je pohľadávka exekvovateľná. Ako je možné vidieť, tento názorový rozpor pretrváva aj naďalej.
 
Chceme však poukázať na inú skutočnosť, a to na argumentáciu Veľkého senátu Najvyšieho súdu SR, ktorý vrátil vec senátu, ktorý mu vec postúpil. Veľký senát NSSR sa prezentoval argumentáciou, že nie je na mieste zjednocovať túto rozdielnu rozhodovaciu prax NSSR, nakoľko existujú viaceré rozhodnutia NSSR judikjúce výklad pojmu vymáhateľná ako žalovateľná pohľadávka, a viaceré rozhodnutia NSSR ktoré judikujú výklad pojmu vymáhateľná ako exekvovateľná. Na základe uvedeného nevidel dôvod na zjednocovanie rozhodovacej praxe. Inak povedané, Veľký senát NSSR povedal, že ak by existoval jeden výklad NSSR ku konkrétnej otázke, od ktorého sa postupujúci senát plánuje odchýliť, vtedy by priestor na zjednodovanie praxe Veľký senát NSSR využil, avšak – keď existujú oproti sebe stojace viaceré rozhodnutia NSSR, ktoré sú si opozitné, vtedy nie je úlohou Veľkého senátu zjednocovať rozhodovaciu prax NSSR. Uvedený prístup Veľkého senátu NSSR považujeme za zásadné problematický, ktorý neplní účel, ktorý teleologicky stanovuje tak z.č. 160/2015 z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „CSP“), ako ani zákon č. 757/2005 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov:
  • ustanovenie § 8 ods. 3 Zákona o súdoch:
    • Najvyšší súd dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov vlastnou rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a zverejňuje právoplatné súdne rozhodnutia zásadného významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
Argumentácia Veľkého senátu NSSR sa javí prinajmenšom ako alibistická, ak nie priamo rozporná so svojim poslaním v zmysle relevantných zákonov. „Veľký senát uviedol, že už predtým, než mu bola vec postúpená, existovali na nastolenú právnu otázku v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu rozdielne právne názory, ktoré na jednej strane predstavovalo uverejnené rozhodnutie R 44/2001, a v súlade s ním aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 198/2010 z 27. februára 20XX a sp. zn. 2 Obdo 69/20XX z 30. októbra 2013, a na druhej strane rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 188/2010 z 23. novembra 2011 a sp. zn. 6 Cdo 253/20XX zo 17. decembra 2013. Ide teda o prípad, kedy rozhodnutie odvolacieho súdu z&a acute;viselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne, a kedy je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. c) C. s. p. V takomto prípade vec prejednávajúci senát nemá inú možnosť, než len prikloniť sa k jednému z právnych názorov, ktoré už boli vyslovené vo vyššie uvedených rozhodnutiach najvyššieho súdu; inú možnosť nemá (viď bod 34. uznesenia veľkého senátu z 28. apríla 2020 sp. zn. 1 VCdo 4/2019).“ 
 
Ak Veľký senát NSSR nepovažuje za zjednocovanie rozhodovacej praxe NSSR situáciu, kedy Veľký senát NSSR vyrieši rozpor medzi rozhodovacou praxou vlastných senátov NSSR tým, že prijme jeden z argumentačných a výkladových prístupov konkrétneho právneho inštitútu a druhý odmietne, to na základe podrobnej argumentácie o dôvodoch takéhoto rozhodnutia, máme za to, že sa Veľký senát NSSR markantným spôsobom vyhýba svojej úlohe, ktorá mu vyplýva priamo z vyššie citovaného ustanovenia zákona o súdoch. Ako sa v podmienkach Slovenskej republiky kreuje a vytvára ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, ak sa Veľký senát NSSR vyhýba svojmu poslaniu?
  • čl. 2 ods. 2 CSP:
    • Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
Z dlhodobého hľadiska sa javí zásadnou otázka, ako dopadnú odporovacie žaloby a aká je ich budúcnosť, to na základe uvedeného „výkladového rozporu“ dovolacej autority. Ak sa konajúci súd prvej inštancie prikloní k názoru A, odvolacie konanie prebehne automaticky na základe odvolania protistrany tvrdiacej B, a dovolacie konanie dopadne – pri pohľade do vešteckej gule – spôsobom B – to na základe argumentácie odvolateľa a dovolateľa o judikatúre NSSR tvrdiacej „B“. Ak sa konajúci súd prvej inštancie prikloní k názoru B, odvolacie konanie prebehne automaticky na základe odvolania protistrany tvrdiacej A, a dovolacie konanie dopadne – po pohľade do vešteckej gule – spôsobom A – to na základe argumentácie odvolateľa a dovolateľa o judikatúre NSSR tvrdiacej „A“. Inak povedané, zjednocovateľ rozhodovacej praxe nezjednocuje, má odlišné právne a výkladové názory s relavantným dopadom na judikatúru súdov všeobecného súdnictva, a nechystá sa s tým v zmysle svojich úloh zjednocovania a zákonných povinností nič robiť. Kruh sa uzavrel, riešenie nebude, advokáti a strany sporov – máte smolu. Ktokoľvek z Vás uspeje v základnom nachádzacom konaní argumentáciou A, protistrana dokáže cez NSSR tieto rozhodnutia zrušiť na základe dovolacieho dôvodu “rozdielnosti rozhodovacej praxe” OR “odklonu” (ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP) – a čo je najhoršie – platí to aj vice versa. Kruh sa uzavrel, riešenie nikto neposkytne. 
 
Z dlhodobého hľadiska sa javí zásadnou otázka, kto má byť nositeľom svetla v tomto údolí tmy, OR inak – kto vyrieši zásadný rozpor názorových rozhodovacích platforiem Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Kedže Ústavný súd Slovenskej republiky to logicky nebude, nakoľko je ustálené, že ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať rozdielne právne názory NSSR (porovnaj napr. I ÚS 199/07, I ÚS 235/07, I ÚS 256/08, I ÚS 393/08), z hľadiska dlhodobej udržateľnosti právnej istoty musíme uviesť, že opoveď nepoznáme, a Najvyšší súd Slovenskej republiky túto otázku ani nemá záujem zodpovedať. Situácia vyzerá asi nasledovne: veriteľ vie, že dlžník ho ukracuje / ukrátil o uspokojenie jeho pohľadávky, vie, že odporovaciu žalobu musí zažalovať do 3 rokov odkedy dlžník tento úkon vykonal, ale zároveň vie, že súdy mu v konečnom dôsledku môžu povedať, že nakoľko nedisponuje exekvovateľnou pohľadávkou (nakoľko vec sama vo veci pohľadávky – teda konanie o zaplatenie, vydanie BO a pod. ešte právoplatne neskončila a myslieť si, že to veritelia stihnú do 3 rokov je procesnou utópiou).
 
Ešte že existuje zopár múdrych hláv, ktoré sa na právne inštitúty pozerajú komplexne. Odkazujeme tu na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky (pozri napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2285/2000 OR sp. zn. 31 Cdo 1704/98), z ktorého vyplýva potreba prerušenia konania o odpore – nie zamietnutia odporovacej žaloby, to až do času, kým nadobudne konanie o predmetnej pohľadávke, v našom prípade žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia voči poškodzujúcej, právoplatnosť. Podľa názorov citovaného súdu, v prípade, ak v dobe rozhodovania súdu o odporovacej žalobe nie je pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi ešte vymáhateľná a že sa žalobca domáha priznania tejto pohľadávky v inom konaní (napríklad na súde), je spravidla daný dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe. V konaní, v ktorom sa prejednáva priznanie pohľadávky žalobcu voči jeho dlžníkovi a v ktorom má byť ňom rozhodnuté, je totiž nepochybne riešená otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu o odporovacej žalobe. Táto argumentácia je systematicky udržateľná aj v zmysle zákonnej úpravy civilného s porového procesu, nakoľko v ustanovení § 162 CSP sa uvádza, že súd konanie preruší, ak rozhodnutie v konaní závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Potrebu prerušenia konania o odpore v prípade, ak pohľadávka veriteľa ešte nie je judikovaná potvrdil aj samotný NSSR (to v uznesení sp. zn. 6 Cdo 253/2012 zo dňa 17. decembra 2013), kedy tento súd uviedol: s prihliadnutím na skutočnosť, že pre vyhovenie odporovacej žalobe je postačujúce, ak pohľadávka žalujúceho veriteľa sa stane vymáhateľnou (vykonateľnou) v priebehu odporovacieho konania (v čase rozhodovania súdu), prerušenie konania o odporovacej žalobe až do skončenia konania, ktorého výsledkom môže byť vykonateľný pohľadávka, sa javí ako vhodné a súladné so zásadou spravodlivej práv. Ak teda v čase rozhodovania súdu o odporovacej žalobe pohľadávka žalobcu (veriteľa) voči dlžníkovi ešte nie je vymáhateľná a žalobca sa domáha jej priznania v inom konaní, je spravidla daný dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe. Takéto koncepčné vnímanie je udržateľné aj z hľadiska historicko-právneho (Už ustanovenie § 51 tzv. stredného Občianskeho zákonníka upravovalo možnosť veriteľa, aby pred tým, ako sa stane jeho pohľadávka vymáhateľnou, si vyhradil podanie odporu, a tým zabránil, pri dlhšie trvajúcom konaní o priznanie pohľadávky, uplynutiu lehoty na podanie odporovacej žaloby. Keďže platný občiansky zákonník už takúto možnosť neupravuje, nepriaznivému dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty skôr, ako si veriteľ môže obstarať vymáhateľnú pohľadávku v zmysle jej vykonateľnosti, možno čeliť (ako už bolo uvedené vyššie) práve využitím  procesného inštitútu prerušenia konania.)
 
Toto všetko sú ale právno – inštitucionálne konotácie odporovateľnosti ako takej. Na základe uvedeného sa ale z dlhodobého hľadiska javí ako zásadnou otázka zjednocovania judikatúry najvyšších súdnych autorít a zodpovedanie otázky, kto ju má zjednocovať. Na základe uvedeného, smutná konštatácia, že to nebude samotný Najvyšší súd Slovenskej republiky je smutnou bodkou všeobecného súdnictva, ktoré si aj takýmito prihrávkami strieľa vlastný gól, to za nerozhodného stavu, pričom porazeným sa stane právna istota a samozrejme najdôležitejší subjekt, a to strana sporu, ergo každý subjekt spoločnosti, ktorý sa obráti na všeobecný súd Slovenskej republiky s vierou, že jeho spor prejedná a rozhodne v súlade so zákonom a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.

Join the Conversation

2 Comments

  1. Vladislav Pečík: Čiže ak som správne pochopil, tak veľký senát povedal, že postúpiť vec veľkému senátu možno vtedy, ak sa “malý senát” chce buď odkloniť od názoru veľkého senátu, OR ak sa odkláňa od doteraz ustálenej rozhodovacej praxe ostatných senátov (pričom všetky tieto iné senáty musia uninoso zastávať iný názor). Lebo ak niektoré z iných senátov majú názor A, iné B, a “malý senát” má názor A, tak mu veľký senát povie, že sa nemusí odkláňať od senátov s názorom B, ale mu “stačí” sa prikloniť k senátom s názorom A.

    Čiže ak mám desať rozhodnutí A, a ja chcem B, tak to môžem dať veľkému senátu. Ak mám päť názorov A, päť B, tak to veľkému senátu dať nesmiem a mám rozhodnúť sám. Potom bude päť názorov A, šesť B. Ale nabudúce už môže iný senát mať názor A, a bude šesť názorov A, šesť B a tak ďalej a nožnice sa budú otvárať čím ďalej tým viacej.

    No úžasné fakt. A ja že úloha najvyššieho súdu, a veľkého senátu obzvlášť je zjednocovať judikatúru.

    Pevne verím, že toto sa dostane na Ústavný súd cez na základe toho, že došlo k odňatiu zákonného sudcu, keďže mal po správnosti rozhodovať veľký senát, nie malý.

  2. Ľuboslav Sisák: Vážený pán JUDr. Čollák,

    v prvom rade sa chcem poďakovať za veľmi zaujímavý príspevok.
    Zatiaľ čo sa v plnom rozsahu stotožňujem s Vaším názorom, neviem sa ubrániť pocitu, že textácia § 48 (1) CSP nie je práve najšťastnejšia a nevyjadruje možno celkom presne to, čo mal pravdepodobne normotvorca na mysli – t. j. to, čo podľa mňa veľmi správne vystihujete. Striktne gramaticky a úplne izolovane mi z § 48 (1) CSP vyplýva, že ide o ustanovenie, ktoré má nie zjednocovať nejednotnú judikatúru, ale predchádzať jej triešteniu. Funkcia je teda podľa mňa nie zjednocovacia, ale prevenčná.

    V kontexte celej situácie ohľadom výkladu onej “vymáhateľnosti” podľa § 42a (1) OZ sa Veľkému senátu v zmysle vyššie uvedeného chápania skutočne otvorili dvere na to, aby rozhodol tak, ako rozhodol. Právny názor postupujúceho senátu totiž naozaj nebol odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený skôr iným (OR povedzme aj tým istým) senátom. Doposiaľ sme mali názor A a názor B, pričom postupujúci senát sa vyslovil za názor A – chýba teda odlišnosť. Keby snáď postupujúci senát čisto hypoteticky zastával názor C, zrejme by Veľkému senátu nezostávalo nič iné, než meritórne rozhodnúť.

    Týmto samozrejme nechcem obhajovať Veľký senát. Možno skôr stojí za úvahu, že aktuálne znenie CSP zrejme nie celkom dobre reflektuje poslanie NS SR. Zatiaľ čo máme ustanovenie “prevenčné”, chýba ustanovenie “zjednocovacie”.

    P.S.: Zdá sa mi zvláštny postup Veľkého senátu, keď si najprv vyžiadal stanoviská Ministerstva spravodlivosti SR, Generálneho prokurátora SR a trnavskej právnickej fakulty, len aby nakoniec vec vrátil postupujúcemu senátu bez meritórneho rozhodnutia. Nemá sa azda v prvom rade preveriť, či vôbec sú dané podmienky na rozhodnutie, a až keď sú, tak potom žiadať stanoviská, ktoré sú v zmysle § 48 (4) CSP potrebné na meritórne rozhodnutie?

Leave a comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *