lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (160)
Juraj Gyarfas (111)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (39)
Tomáš Klinka (26)
Kristián Csach (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (21)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Martin Friedrich (9)
Michal Novotný (7)
Petr Novotný (6)
Xénia Petrovičová (6)
Adam Zlámal (6)
Robert Goral (5)
Peter Kotvan (5)
Lexforum (5)
Natália Ľalíková (4)
Monika Dubská (4)
Josef Kotásek (4)
Maroš Hačko (4)
Radovan Pala (4)
Ján Lazur (4)
Petr Kolman (4)
Pavol Szabo (4)
Jakub Jošt (3)
Ivan Bojna (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Denisa Dulaková (3)
Ondrej Halama (3)
Josef Šilhán (3)
Peter Pethő (3)
Pavol Kolesár (3)
Adam Valček (3)
Anton Dulak (2)
Zsolt Varga (2)
Bob Matuška (2)
Martin Serfozo (2)
Roman Kopil (2)
Peter Varga (2)
Jozef Kleberc (2)
Jiří Remeš (2)
Gabriel Volšík (2)
Dávid Tluščák (2)
Martin Gedra (2)
Lukáš Peško (2)
Marek Maslák (2)
Michal Hamar (2)
Ludmila Kucharova (2)
Juraj Straňák (2)
Juraj Schmidt (2)
Andrej Kostroš (2)
Maroš Macko (2)
Marián Porvažník (2)
Marcel Jurko (1)
Ivan Michalov (1)
Bystrik Bugan (1)
Zuzana Kohútová (1)
Vladislav Pečík (1)
Pavel Lacko (1)
Pavol Mlej (1)
Martin Šrámek (1)
I. Stiglitz (1)
Lucia Berdisová (1)
peter straka (1)
Martin Bránik (1)
Natalia Janikova (1)
Tomáš Demo (1)
Ladislav Pollák (1)
Petr Steiner (1)
Martin Galgoczy (1)
Juraj Lukáč (1)
Martin Svoboda (1)
Marcel Ružarovský (1)
Bohumil Havel (1)
Jana Mitterpachova (1)
Martin Poloha (1)
Robert Šorl (1)
Ivan Priadka (1)
Gabriel Závodský (1)
Róbert Černák (1)
Ján Pirč (1)
Nora Šajbidor (1)
Viliam Vaňko (1)
David Halenák (1)
Emil Vaňko (1)
lukasmozola (1)
Lucia Palková (1)
Vincent Lechman (1)
jaroslav čollák (1)
Peter K (1)
Peter Janík (1)
Matej Košalko (1)
Dušan Marják (1)
Peter Marcin (1)
Peter Kubina (1)
Martin Estočák (1)
Robert Vrablica (1)
Matej Kurian (1)
Radoslav Pálka (1)
Petr Kavan (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Richard Macko (1)
Michal Ďubek (1)
Tomáš Korman (1)
Zuzana Adamova (1)
Katarína Dudíková (1)
lukas.kvokacka (1)
Ivan Kormaník (1)
Jakub Mandelík (1)
Roman Prochazka (1)
Tomáš Ľalík (1)
Martin Hudec (1)
Dušan Rostáš (1)
Tomas Kovac (1)
Zuzana Klincová (1)
Ondrej Jurišta (1)
Eduard Pekarovič (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Tibor Menyhért (1)
Miriam Potočná (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
David Horváth (1)
Tomáš Pavlo (1)
Paula Demianova (1)
Vladimir Trojak (1)
Adam Pauček (1)
Michal Jediný (1)
Igor Krist (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Matej Gera (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Otázka za milión: Zodpovedá štát za škodu spôsobenú legislatívnou činnosťou?

Juraj Gyarfas, 27. 01. 2021 v 19:45

Jedným z dôvodov, prečo v posledných týždňoch a mesiacoch rád chodím na tento blog, je, že tu zatiaľ nebola žiadna zmienka o pandémii. Také miesta sú mi teraz vzácne.

Tento post bude v tomto smere výnimkou, ale sľubujem, že sa pandémie dotkne len veľmi okrajovo a bude sa venovať otázke, ktorá sa v rôznych podobách vracia už mnoho rokov a verím, že sa bude vracať dlhšie ako pandémia.

Rád by som tu vytvoril priestor na diskusiu o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú legislatívnou (alebo inou normotvornou) činnosťou. Teda otázke, či v prípade vzniku škody priamo v dôsledku zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu vzniká poškodenému nárok na náhradu škody voči štátu.

Východiská

Na úvod niekoľko notoriet.

Nárok na náhradu škody spôsobenej "nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom" je ukotvený medzi základnými procesnými právami v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR.

Toto právo je na podústavnej úrovni implementované zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v platnom znení.

Veľa rokov sa diskutovalo o tom, či legislatívnu činnosť možno subsumovať pod nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup a tým pádom založiť zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (napr. Mičinský, Ľ., Beňa, J. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú legislatívnou činnosťou pred súdmi SR, Zo súdnej praxe, č. 3/2012; Števček, M., Ľalík, T. Nové ustanovenie § 152 ods. 5 Zákonníka práce vs. vybrané princípy ústavného a súkromného práva, Zo súdnej praxe, č. 1/2012, s. 2-10; Balog, B. Zodpovednosť parlamentu za prijatie zákona z pohľadu vnútroštátneho práva. Notitiae ex Academia Bratislavensi Iurisprudentiae, 2011, č. 4).

Potom do diskusie vstúpil zákonodarca a zákonom č. 412/2012 Z. z. vložil do zákona č. 514/2003 Z. z. ustanovenia, podľa ktorých "[z]a nezákonné rozhodnutie sa nepovažuje výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky". A tak isto "za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky".

Na zákonnej úrovni je teda nárok na náhradu škody spôsobenej legislatívnou činnosťou vylúčený. Aj keď mi nie je známe, že by pred touto novelou takýto nárok úspešne uplatnený bol.

Nie je asi sporné, že táto výluka sa nemôže aplikovať na situácie, kedy legislatívnou činnosťou došlo k porušeniu práva EÚ. Súdny dvor EÚ jednoznačne judikoval, že zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením práva EÚ sa uplatní aj vtedy, "keď je za vytýkané nesplnenie povinnosti zodpovedný zákonodarný orgán" (C-46/93 a C-48/93 Brasserie du Pecheur). Túto skutočnosť zákonodarca fakticky aj priznal v dôvodovej správe k zákonu č. 412/2012 Z. z. Okrem toho podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 28 Cdo 2927/2010 je v prípade nároku na náhradu škody spôsobenej porušením práva EÚ vnútroštátny zákon o zodpovednosti štátu aj tak len podpornou úpravou. Samotné podmienky nároku vyplývajú z práva EÚ (konkrétne judikatúry SDEÚ). Zákon č. 514/2003 Z. z. v týchto prípadoch zrejme slúži len ako podporná procesná úprava, ale nemôže hmotnoprávne vylučovať nárok vyplývajúci z práva EÚ.

Vráťme sa teda k situácii, kedy je vnútroštátny všeobecne záväzný právny predpis v rozpore s vnútroštátnym predpisom vyššej právnej sily (typicky zákon s ústavou) a rozporný predpis spôsobil vznik škody.

Potenciálne riešenia

Na účely diskusie možno nastoliť niekoľko potenciálnych (zjednodušených) riešení.

Po prvé, možno povedať, že nárok na náhradu škody jednoducho nie je. To bol zrejme zámer zákonodarcu pri prijímaní zákona č. 412/2012 Z. z. Pre poškodeného je to nepríjemné, ale z právneho hľadiska je to jedno z možných riešení.

Po druhé, možno postulovať, že paušálna výluka zodpovednosti za legislatívnu činnosť je v rozpore s čl. 46 ods. 3 ústavy. Tieto ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. doposiaľ neprešli prieskumom ústavnosti. Teoreticky je teda možné, že ak by otázka zodpovednosti štát za škodu spôsobenú legislatívnou činnosťou vyvstala v konaní pred súdom, súd by inicioval konanie o súlade ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vylučujúcich tento nárok s ústavou.

Po tretie, možno si predstaviť riešenie, že takýto zásah všeobecne záväzným právnym predpisom je zásahom do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru. A poškodení majú právo obrátiť sa na ESĽP. Ak som správne pochopil medializované informácie (Trend: Európsky súd rieši sťažnosť fitness centier na štát. Náhrady škôd sa domáhajú stovky ďalších), touto cestou sa vydali niektorí slovenskí sťažovatelia poškodení proti-pandemickými opatreniami (a týmto zároveň sľubujem, že toto je jediná referencia na pandémiu).

Po štvrté - a to je vlastne dôvod, prečo teraz píšem tento post - objavilo sa aj riešenie, ktoré tento nárok kvalifikuje ako nárok na "primeranú náhradu" za "vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva" v zmysle čl. 20 ods. 4 ústavy.

Konanie o zákaze zisku zdravotných poisťovní

Už nejaký čas so záujmom sledujem konanie, v ktorom sa práve táto otázka rieši. Ide o jedno z konaní vyvolaných zákazom zisku zdravotných poisťovní. V konaní na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11C/180/2008 sa akcionár jednej zo zdravotných poisťovní domáha finančného nároku voči štátu (ide o asi 30 miliónov s príslušenstvom, takže s tým miliónom v nadpise som trochu podstrelil).

Súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom konštatoval, že základ nároku je daný. Nechcem zachádzať do komplikovaných skutkových okolností, ale z právneho hľadiska súd odkazoval na rozhodnutie Ústavného súdu ČR, sp. zn. PL. ÚS-st 27/09, podľa ktorého "[ž]aloby pronajímatelů (vlastníků bytů) na náhradu škody vůči státu [...], jež měla vzniknout v důsledku dlouhodobé protiústavní nečinnosti Parlamentu spočívající v nepřijetí zvláštního právního předpisu vymezujícího případy, ve kterých je pronajímatel oprávněn jednostranně zvýšit nájemné, úhradu za plnění poskytovaná s užíváním bytu [...], jsou obecné soudy povinny posoudit z hlediska jejich práva na náhradu za nucené omezení vlastnického práva podle čl. 11 odst. 4 Listiny základních práv a svobod [ekvivalent čl. 20 ods. 4 našej ústavy]." K procesnému rámcu ÚS ČR podporne odkázal na zákon č. 82/1998 Sb. (ekvivalent nášho zákona č. 514/2003 Z. z.): "Čl. 11 odst. 4 Listiny sám o sobě neobsahuje žádnou bližší úpravu celé řady praktických otázek, jako kupř. u kterého státního orgánu je nutno nárok uplatnit, v jakých lhůtách apod. V tomto směru je nutno postupovat analogicky podle předpisu svým obsahem a účelem nejbližšího, kterým je zákon č. 82/1998 Sb."

Okrem toho súd prvej inštancie citoval rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 19/09, podľa ktorého "ak už dôjde k nelegálnemu vyvlastneniu de facto, tak na základe čl. 20 ods. 4 ústavy vzniká povinnosť primeranej náhrady.". Na základe toho súd prvej inštancie dospel k záveru, že právny základ nároku je daný. Na účely tejto diskusie je najzaujímavejšie, že pritom tento nárok odlíšil od nároku na náhradu škody. Podľa súdu "nárok na primeranú náhradu za vyvlastnenie nie je nárokom na náhradu škody nie je nárokom na náhradu škody v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a zákona č. 514/200 Z. z. Právnym dôvodom tohto nároku je čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a § 25 Obchodného zákonníka."

S napätím som očakával, ako sa k týmto záverom postaví odvolací súd, a prednedávnom som mal konečne možnosť prečítať si rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave. Odvolací súd medzitýmny rozsudok zrušil (sp. zn. 8Co/66/2018), v kľúčovej otázke však potvrdil jeho závery. Nechcem opäť zachádzať do skutkových detailov, ale pre účely tejto diskusie sú zaujímavé všeobecnejšie závery.

Odvolací súd potvrdil existenciu právneho základu nároku. Vychádzal pritom z ôsmych argumentov. Po prvé, relevantná novela zasiahla priamo do súkromnoprávnych vzťahov. Po druhé, ústavný súd konštatoval jej protiústavnosť a nehrozí teda, že by protiústavnosť legislatívy posudzoval všeobecný súd. Po tretie, išlo o zásah do práva podľa čl. 20 ústavy. Po štvrté, pri zásahu do práva podľa čl. 20 ústavy nemôže postačovať konštatovanie protiústavnosti. Po piate, zásah nebol zanedbateľný, ale vyvodenie zodpovednosti by zároveň neohrozilo základné funkcie štátu. Po šieste, nejde o zodpovednosť v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy a zákona č. 514/2003 Z. z. Po siedme, paušálne odmietnutie reparácie za protiústavný zásah do práva na majetok by predstavovalo odopretie práva na súdnu ochranu. Po ôsme, podľa ESĽP musí zásah do práva na ochranu majetku zohľadňovať spravodlivú rovnováhu medzi všeobecným záujmom a ochranou jednotlivca.

Relevantnú časť rozsiahleho odôvodnenia citujem pod postom nižšie.

Záver

Možno teda zhrnúť, že existuje rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, ktoré jednoznačne potvrdzuje existenciu nároku na kompenzáciu za protiústavnú legislatívu zasahujúcu do práva podľa čl. 20 ústavy, pričom táto kompenzácia sa dá uplatniť v civilnom konaní pred všeobecnými súdmi.

Týmto sa sled otázok za milión, samozrejme, nekončí. Prejde tento záver prieskumom v rámci dovolacieho konania (po opätovnom prvoinštančnom a zrejme aj odvolacom konaní)? Aký je presne vzťah medzi nárokom podľa čl. 20 ods. 4 a nárokom podľa čl. 46 ods. 3 ústavy v spojení so zákonom č. 514/2003 Z. z.? Čo robiť, ak protiústavná legislatíva zasiahla do iných základných práv? Ako rozhodne ESĽP o sťažnosti prevádzkovateľov fitnescentier citovanej vyššie? A ako rozhodne ústavný súd o návrhu prezidentky o preskúmanie súladu § 58 ods. 5 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia s ústavou (PL. ÚS 27/2020) (tak predsa som sa pandémie dotkol aj druhýkrát; ale toto už je naozaj naposledy)? Práve v tomto konaní bude priestor doktrinálne odpovedať na niektoré z načrtnutých otázok.

V týchto otázkach väzí príliš veľa doktríny a príliš veľa miliónov, aby som tu chcel ponúkať akékoľvek definitívne odpovede. Ale budem sa tešiť, ak ich tu budeme postupne hľadať.

__________________

Citované časti z uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 8Co/66/2018:

"Odvolací súd sa však nemohol stotožniť s názorom [štátu], že absencia výslovného ustanovenia zákona, ktoré by právnu zodpovednosť za legislatívnu činnosť zakladalo, bez ďalšieho vylučuje vznik nároku žalobcu na náhradu za vyvlastnenie, keď takéto limity zodpovednosti za následky legislatívnej činnosti z nášho právneho poriadku nevyplývajú.

64. Napriek tomu, že i podľa odvolacieho treba mať všetky vyššie uvedené okolnosti na pamäti pri zvažovaní, či vôbec právna (nielen politická) zodpovednosť za výkon legislatívnej činnosti môže byť vyvodená, dospel odvolací súd k záveru, že v prípade, o aký ide v preskúmavanej veci, treba vznik tejto zodpovednosti pripustiť, a to z nasledovných dôvodov:

1/ V prípade Neziskovej novely [zákazu zisku poisťovní] ide o legislatívnu činnosť, ktorá priamo zasiahla do súkromnoprávnych vzťahov, keď vstúpila do obsahu hmotnoprávnych vzťahov adresátov právnej normy (akcionárov právnických osôb pôsobiacich v oblasti verejného zdravotného poistenia), a to najmä tým, že im zakázala výplatu zisku. Prijatie Neziskovej novely pritom možno, so zreteľom na závery vyslovené v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/09, označiť ako náhly a nepredvídateľný zásah do pokojného stavu, v dôsledku ktorého došlo k zásadnému zhoršeniu hmotnoprávneho postavenia adresátov normy

2/ Predmetnú legislatívnu činnosť záväzne (so všetkými dôsledkami) Ústavný súd Slovenskej republiky, ako orgán ochrany ústavnosti v zmysle Ústavy, posúdil ako činnosť, ktorá je nepochybne v rozpore s Ústavou, pričom konštatoval, že tu došlo k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva súkromných zdravotných poisťovní, resp. ich akcionárov formou zásadného obmedzenia ich možnosti disponovať s vlastnými akciami ako majetkovými hodnotami, ktoré tvoria integrálnu súčasť ich vlastníckeho práva, a zároveň konštatoval, že tento zásah do majetkových práv bol uskutočnený bez toho, aby bola poskytnutá primeraná náhrada a z hľadiska svojich dôsledkov je zjavne neprimeraný k obmedzeniam práv podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. Nejde tu teda o situáciu, kedy by legislatívnu činnosť Národnej rady SR posudzoval, či inak z hľadiska jej potenciálu zasiahnuť do práv žalobcu kvalitatívne hodnotil všeobecný súd (súd prvej inštancie), ale Ústavný súd SR, ktorému je v zmysle čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy priamo daná právomoc posudzovať súlad zákonov s Ústavou Slovenskej republiky a v tomto kontexte aj zásah do základných práv a slobôd

3/ Ide o zásah do Ústavou SR zaručeného základného práva vlastniť majetok v zmysle článku 20 Ústavy, ktorého ochrana sa zaručuje bez ohľadu na povahu či postavenie subjektu, ktorý do tohto práva zasahuje, pričom na každý zásah do tohto práva sa musia uplatniť prísne limity vyplývajúce z citovaného článku Ústavy; v prípade nároku uplatneného žalobcom v tomto konaní teda ide o nárok, v prípade ktorého nechýba opora v právnom poriadku Slovenskej republiky

4/ Ak došlo legislatívnou činnosťou Národnej rady SR k zásahu do majetku, z hľadiska požiadavky na poskytnutie náležitej materiálnej ochrany základným právam zaručeným v článku 20 ods. 1 Ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu, nemôže postačovať preskúmanie legislatívnej činnosti Ústavným súdom a konštatovanie jej protiústavnosti

5/ Nejde o zásah, ktorý by bol svojim významom či rozsahom tvrdených následkov zanedbateľný, pričom na druhej strane nejde ani o zásah, v prípade ktorého by v dôsledku vyvodenia právnej zodpovednosti boli ohrozené základné funkcie štátu, prípadne by vyvodenie zodpovednosti bolo v rozpore so základnými princípmi materiálneho právneho štátu

6/ Nejde o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom v režime článku 46 ods. 3 Ústavy, v prípade ktorej podmienky vzniku a uplatnenia súdnou cestou vymedzuje zákon č. 514/2003 Z.z.

7/ Odvolací súd je toho názoru, že ak by za stavu, kedy Ústavný súd zistil závažný protiústavný zásah legislatívnej činnosti do práva vlastniť majetok, súd bez ďalšieho odmietol čo i len pripustiť možnosť vzniku nároku na reparáciu tvrdenej ujmy, iba s odôvodnením, že nemá k dispozícii žiadne ustanovenie zákona, o ktoré by mohol tento nárok oprieť, hoci z právneho poriadku možno v širších súvislostiach takýto nárok vyvodiť, došlo by k odopretiu práva na súdnu ochranu v jeho materiálnom zmysle, pokiaľ ide o poskytnutie ochrany základným právam zaručeným Ústavou, medzi ktoré nepochybne patria i práva v zmysle článku 20 Ústavy

8/ V neposlednom rade nemožno opomenúť, že v zmysle judikatúry ESĽP akýkoľvek zásah do práva na ochranu majetku musí zohľadňovať potrebu spravodlivej rovnováhy medzi požiadavkami všeobecného záujmu spoločenstva a imperatívom ochrany základných práv jednotlivca (viď, okrem iných, Sporrong a Lönroth proti Švédsku zo dňa 23. septembra 1982, rad A č. 52, str. 26, § 69). Rovnováha medzi požiadavkami všeobecného záujmu a imperatívom ochrany základných práv je však narušená, ak je dotknutá osoba nútená znášať "neprimeranú záťaž" (viď, medzi mnohými inými, rozsudok Saints monast?res proti Grécku z 9. decembra 1994, rad A, č. 301-A, § 70-71) (rozsudok ESĽP vo veci Pincová a Pinc proti Českej republike z 5. novembra 2002). Odvolací súd je toho názoru, že uvedené platí aj v prípade, ak k zásahu do majetkových práv dôjde legislatívnou činnosťou, pričom podľa jeho presvedčenia ak by došlo k odmietnutiu možnosti vzniku nároku žalobcu bez ďalšieho, mohlo by to vyvolať zásah do práv chránených Ústavou a čl. 1 dodatkového protokolu, nakoľko na zabezpečenie rovnováhy medzi požiadavkami všeobecného záujmu a imperatívom ochrany základných práv, nemôže v prípade, ak došlo k závažnému narušeniu tejto rovnováhy, postačovať samotné konštatovanie zásahu Ústavným súdom SR.

65. Napriek tomu, že súd prvej inštancie neposúdil po právnej stránke základ žalobcom uplatneného nároku v uvedených súvislostiach dôsledne, so zreteľom na právne závery zhrnuté vyššie bolo nevyhnutné pripustiť možnosť vzniku nároku žalobcu na primeranú náhradu, a preto odvolací súd správnosť napadnutého rozsudku preskúmal aj z hľadiska ďalších skutkových a právnych otázok, ktorých vyriešenie bolo pre rozhodnutie v spore významné.
"


Názory k článku Otázka za milión: Zodpovedá štát za škodu spôsobenú legislatívnou činnosťou?:


  Jaroslav Čollák, 27. 01. 2021 v 20:03 - pretrepať - zamiešať

Juraj, ďakujem za podnetný post, určite vyvolá diskusiu.

Pokúsim sa však zamiešať tému o ďalšiu variáciu tebou nastolenej (pod)otázky, a to: prijatie legislatívy (účelom) rovnakej ako bola legislatíva ústavným súdom vyhlásená za ústavne nekomformnú.

Áno, smerujeme k vyhláseniu §5b za rozporné s ústavou, a prijatie fakticky a právne ešte spornejšieho ustanovenia § 54a OZ (značka: prezlečená preklúzia). Mám za to, že 54a má ľahnúť popolom s odkazom na referenčnú normu 46 ods. 1 ústavy, v zmysle podaného podnetu na USSR všeobecným súdom som na výsledok posúdenia USSR zvedavý...

Komparatívne teda:

5b)
Orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

54a)
Premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel.

  Juraj Gyarfas, 02. 06. 2021 v 14:35 - novela zákona o verejnom zdraví

Zákon č. 220/2021 Z. z. novelizoval ustanovenie zákona č. 355/2007 Z. z. o vylúčení práva na náhradu škody a ušlého zisku, ktoré je v súčasnosti predmetom konania na Ústavnom súde SR (Pl. ÚS 27/2020) nasledovne:

"Právo na náhradu škody a ušlého zisku z dôvodu vykonávania opatrení osobami, ktorým sú uložené, podľa tohto zákona a na jeho základe, ktoré sa týkajú neurčitého počtu osôb, je vylúčené; tým nie je dotknuté právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa osobitného predpisu,67a) ani právo na primeranú náhradu za vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva.

Znamená to teda, že právo na primeranú náhradu za vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je legitímnym nárokom popri nárokoch na náhradu škody?

  Juraj Gyarfas, 03. 06. 2021 v 12:16 - ďalšia žaloba priamo na ESĽP

Zdá sa, že bolo iniciované ďalšie konanie na ESĽP o kompenzáciu ujmy spôsobenej protipandemickými opatreniami (Denník N: Štát čelí prvej žalobe za to, že neodškodnil zavreté obchody. Predajca odevov chce vysúdiť dva milióny eur). Som veľmi zvedavý, ako ESĽP vyhodnotí prípustnosť s ohľadom na vyčerpanie domácich opravných prostriedkov.


Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím