lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (160)
Juraj Gyarfas (116)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (44)
Kristián Csach (26)
Tomáš Klinka (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (23)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Martin Friedrich (9)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Michal Novotný (7)
Michal Krajčírovič (6)
Peter Kotvan (6)
Ľuboslav Sisák (6)
Ondrej Halama (6)
Xénia Petrovičová (6)
Adam Zlámal (6)
Robert Goral (5)
Lexforum (5)
Pavol Szabo (4)
Josef Kotásek (4)
Monika Dubská (4)
Ján Lazur (4)
Maroš Hačko (4)
Ivan Bojna (4)
Petr Kolman (4)
Natália Ľalíková (4)
Radovan Pala (4)
Peter Pethő (3)
Pavol Kolesár (3)
Marián Porvažník (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Adam Valček (3)
Jakub Jošt (3)
Josef Šilhán (3)
Denisa Dulaková (3)
Bob Matuška (2)
Marek Maslák (2)
Maroš Macko (2)
Anton Dulak (2)
Martin Serfozo (2)
Juraj Straňák (2)
Lukáš Peško (2)
Richard Macko (2)
Michal Hamar (2)
Tomáš Plško (2)
Zsolt Varga (2)
Ludmila Kucharova (2)
Roman Kopil (2)
Juraj Schmidt (2)
Gabriel Volšík (2)
Peter Varga (2)
Jozef Kleberc (2)
Dávid Tluščák (2)
Jiří Remeš (2)
Ladislav Pollák (2)
Andrej Kostroš (2)
Peter Zeleňák (2)
Martin Gedra (2)
Bohumil Havel (1)
Peter Janík (1)
David Halenák (1)
Zuzana Kohútová (1)
Gabriel Závodský (1)
lukasmozola (1)
Tibor Menyhért (1)
lukas.kvokacka (1)
Martin Estočák (1)
Dávid Kozák (1)
Matej Kurian (1)
Dušan Marják (1)
Robert Vrablica (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Eduard Pekarovič (1)
Ján Pirč (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Vladimir Trojak (1)
Adam Pauček (1)
Ivan Michalov (1)
jaroslav čollák (1)
Juraj Lukáč (1)
Tomáš Demo (1)
Vincent Lechman (1)
Pavol Mlej (1)
Peter Kubina (1)
Petr Steiner (1)
Tomáš Pavlo (1)
Ivan Kormaník (1)
Martin Hudec (1)
Matej Košalko (1)
I. Stiglitz (1)
Jakub Mandelík (1)
Marcel Jurko (1)
Lucia Palková (1)
Petr Novotný (1)
Bystrik Bugan (1)
Matej Gera (1)
Radoslav Pálka (1)
Petr Kavan (1)
Mikuláš Lévai (1)
Natalia Janikova (1)
Martin Šrámek (1)
Lucia Berdisová (1)
Pavel Lacko (1)
Peter K (1)
Marcel Ružarovský (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Andrej Majerník (1)
Viliam Vaňko (1)
Robert Šorl (1)
Ivan Priadka (1)
Jana Mitterpachova (1)
Emil Vaňko (1)
Adam Glasnák (1)
Paula Demianova (1)
Patrik Pupík (1)
Roman Prochazka (1)
Ondrej Jurišta (1)
Vladislav Pečík (1)
Martin Svoboda (1)
Pavol Chrenko (1)
Dušan Rostáš (1)
Michaela Stessl (1)
Patrik Patáč (1)
Róbert Černák (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
peter straka (1)
Michal Ďubek (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Tomáš Korman (1)
Martin Galgoczy (1)
Nora Šajbidor (1)
Peter Marcin (1)
Tomas Kovac (1)
Martin Bránik (1)
Tomas Pavelka (1)
Igor Krist (1)
Katarína Dudíková (1)
Zuzana Klincová (1)
Martin Poloha (1)
Tomáš Ľalík (1)
Zuzana Adamova (1)
David Horváth (1)
Miriam Potočná (1)
Michal Jediný (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Právny úkon - velikán právne relevantného konania

Jaroslav Čollák, 09. 05. 2021 v 11:00

Nakoľko som na tejto stránke (predpokladám, že mojou chybou) nenašiel "zberný kôš" k problematike právnych úkonov, ich formy, prepdokladov, náležitostí ako vôľa, a pod. - trúfalo som si po nedeľnej rolinsovskej "šialke" kávy trúfol pokúsiť sa tento - kôš - vytvoriť. Veď hodiť do koša nemusí znamenať bezvýnimočne vyhodiť, možno recyklovať. Buď sa stretne s ohlasom alebo postupne zapadne do historického zabudnutia. Alibisticky skonštatujme, že uvidíme, nech si osud napíše sám.

Výkopom do debaty o právnych úkonoch ako relevantnom právnom konaní - súhlasiac s Knappom že "otvorenie chladničky" to nebude pretože potom by holá existencia znamenala výkon práva... dávam do pozornosti lexforáckej ekipe nález Ústavného súdu, v ktorom sa prelomila formálna platnosť právneho úkonu na podklade skúmania skutočnej vôle subjektov práva. Súdy dnes skutočne, myslím, že môžeme konštatovať viac ako vo väčšine prípadov - pristupujú k hodnoteniam právnych úkonov formalisticky, teda v štýle bol - bol, a málokedy dospejú do prieskumu, za akých podmienok "bol" - realizovaný. Sudca je ten, kto má vedieť nazrieť za roh, a hľadať skutočnú podstatu hmotnoprávneho vzťahu. Samozrejme, je potrebné prelamovať existenciu právneho úkonu veľmi striedmo, a na argumentačne podrobnom bazálnom základe, pretože bez toho by z tohto postupu mohol vzniknúť skutočne nebezpečný nástroj. Áno, pretože tu skutočne ide o možnú zmenu postoja v štýle neskoršia vôľa ruší skoršiu. Chcel som pred 10 rokmi predať nehnuteľnosť? Ale kdeže, nechcel ... ako iste všetci vieme, je veľká vec či chcel, či nechcel - a dopĺňam - za relevantného zhodnotenia aj toho, ako sa mimo skúmaného právneho úkonu subjekt práva správal. A áno, toto musí posúdiť konajúci súd.

Ale naspäť k nálezu - rovnako zaujímavým je tento nález z dôvodu, že má širokospektrálne právne následky v procesnom práve, nakoľko sa vyjadril k miere unesenia dôkazného bremena pri odkaze účastníka konania na trestné konanie voči (pre spor) relevantnej osobe. Z rozhodnutia vyberám:

Spisová značka:

ÚSSR, sp. zn. III ÚS 120/2020

… skutočnosť, že sťažovatelia zmluvu a dodatok k nej riadne podpísali, nevypovedá nič o náležitostiach vôle ako materiálnej stránke právneho úkonu. Táto skutočnosť môže svedčiť len o tom, že bola dodržaná forma právneho úkonu v zmysle § 40 Občianskeho zákonníka. Ani zmluvné ustanovenie, podľa ktorého strany vyhlasujú, že ju uzavreli slobodne, vážne, a nie v tiesni alebo za nápadne nevýhodných podmienok, samozrejme, nevypovedá nič o zameraní vôle sťažovateľov (t.j. podstatná náležitosť právneho úkonu), pretože uvedené je potrebné v konaní dokázať, keďže sťažovatelia existenciu vôle spochybňovali.

… ústavný súd podotýka, že a sporové strany prednesú tvrdenia o trestnom stíhaná tretích osôb, povinnosť preukázať svoje tvrdenia splnia v miere zodpovedajúcej rozsahu im dovoleného prístupu k takýmto informáciám, a zároveň sa tieto informácie ukážu byť pre civilné konanie relevantné (napríklad pre vyhodnotenie vierohodnosti svedka či iných výpovedí, je povinnosťou všeobecných súdov ich zabezpečiť a riadne zohľadniť.

.. pokiaľ ide o hodnotenie vierohodnosti svedka zo strany krajského súdu, podľa ktorého tá “nemôže byť spochybnená samotnou skutočnosťou jeho trestného stíhania v iných veciach nesúvisiacich s týmto sporom” – ústavný súd toto hodnotenie považuje za úplne nedostatočné. V očiach sťažovateľov môže byť toto hodnotenie vnímané dokonca ako výsmech spravodlivosti.

Pripájam rovnako judikatúru hovoriacu o tom, že každý právny úkon je potrebné posudzovať v kontexte okolností, za ktorých sa udial - a teda s prihliadnutím na správanie sa konajúceho subjektu, nielen pri relavntnom právnom úkone. Rovnako si myslím, že vyššie citovaný nález nadviazal na judikatúru NSSR formulujúcu pravidlá tzv. "vnútornej výhrad" pri právnom úkone.

VNÚTORNÁ VÝHRADA:

“Čo sa týka vážnosti vážnosti vôle, prejav, ktorý je iba zdanlivo prejavom vôle, no v skutočnosti vôľa neexistuje alebo skutočná vôľa je iná, je podľa § 37 OZ neplatný. Medzi takéto právne úkony patria okrem iných simulované úkony ako aj úkony urobené s takzvanou vnútornou výhradou. Simulovaný právny úkon je predstieraný. Ide o taký prejav, ktorý má pôsobiť ako vážny úkon, ale v skutočnosti nie je vážne mienený, pretože nevyjadruje vôľu spôsobiť právne následky. Simulovaný právny úkon je neplatný. Podobným simulácii je urobenie právneho úkonu s takzvanou vnútornou výhradou (mentálnu rezerváciou) na rozdiel od simulovaného úkonu pri ktorom ten kto ho urobil, právny úkon len predstieral, skutočnosti ho vôbec urobiť nechcel, v prípade vnútornej výhrady ten, kto právny úkon urobil, ho urobiť chcel, ale nechcel spôsobiť jeho následky alebo aspoň niektoré z nich (Rozsudok Najvyššieho súdu slovenskej republiky z 27. mája 2010 sp.zn. 1 Cdo 113 /2008).

OSTATNÉ RELEVANTNÉ SKUTOČNOSTI POSUDZOVANIA PREJAVU VÔLE:

“Pri výklade právneho úkonu za použitia interpretačných pravidiel v zmysle 35 ods. 2 OZ nie je možné už urobený právny úkon doplňovať meniť či nahradzovať iným pretože základným účelom výkladu je zistenie skutočnej vôle konajúceho účastníka ktorá nachádza svoj výraz v obsahu právneho úkonu pritom sa obvykle obsah právneho úkonu zisťuje zo slovného vyjadrenia vo všeobecnej rovine sa môže stať že slovné znenie nie je vždy jednoznačným vodítkom k u zisteniu skutočného obsahu prejavu vôle a preto je treba brať na zreteľ I ostatné okolnosti za ktorých bol prejav vôle urobený čo znamená Potrebu vzatia do úvahy i textový rámec teda kontext celkového konania strán” (Uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 13. septembra 2007, sp. zn. III. ÚS 1005/07).

“Vzájomné vzťahy účastníkov ktoré spolu s celá jednoznačne súvisia a podmieňujú sa je treba vnímať v celom ich kontexte a takto ich posudzovať významné z tohto pohľadu nie je nominálne označenie jednotlivých zmluvu a ich formálna oddelenosť, ale taktiež sa majú tieto úkony posudzovať podľa vôle toho kto právny úkon robil, ak nie je táto vôľa v rozpore s jazykovým prejavom” (USČR, nález Ústavného súdu Českej republiky z 25. júla 2017 sp.zn. I.ÚS 34 / 17).

NÁSLEDNÉ CHOVANIE:

“Pri výklade právneho úkonu je je možné v zmysle vôle toho, kto úkon urobil, usudzovať taktiež s prihliadnutím k následnému chovaniu zmluvných strán” (Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 12. decembra 2008 sp. zn. 33 Odo 1580/2006).

OCHRANA ADRESÁTA PRÁVNEHO ÚKONU:

“Právne úkony treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia ale najmä podľa obsahu vôle toho kto právny úkon robil, s prihliadnutím na to, že treba chrániť dobrú vôľu adresáta, ktorému bol právny úkon určený” (Rozsudok Najvyššieho súdu slovenskej republiky z 1. júla 2006, sp.zn. 2 Cdo 281/ 2005).


Názory k článku Právny úkon - velikán právne relevantného konania:


  Milan Hlušák, 13. 05. 2021 v 18:57 - Ad III. ÚS 120/2020

Nález III. ÚS 120/2020 vôbec nechcem spochybniť čo do výsledku. Argumentácia sa mi však nezdá byť správnou. Mám pocit, že ústavný súd sa vo svojich odôvodneniach príliš často odvoláva iba na princípy typu dobré mravy, akoby podústavné právo tieto princípy nijako nezohľadňovalo. Mnohokrát však zákonodarca vtesnal tieto princípy do pozitívneho práva, preto pri aplikácii práva niet dôvodu odvolávať sa na ne, ale len na pozitívnu úpravu.
Vo veci išlo o to, že zmluvné strany podpísali kúpnu zmluvu, hoci si predávajúci mysleli – v dôsledku podvodu kupujúceho – že neprídu o svoj byt. Ústavný súd tvrdí, že tu nebola daná zhoda vôle a preto vlastne k zmluve ani nedošlo (nedosiahol sa konsenzus): zmluva teda môže byť neplatná pre neexistenciu vôle a navyše aj pre rozpor s dobrými mravmi.
Najprv k otázke, či zmluva bola vôbec uzavretá, teda či sa dosiahol konsenzus. Tu treba uviesť, že zmluva je založená na zhode v prejavoch vôle, nie na zhode vo vôli. Ak teda k zhode v prejave došlo, potom je konsenzus dosiahnutý a zmluva je uzavretá. Zdá sa, že v spornej veci konsenzus dosiahnutý bol: strany podpísali tú istú zmluvu a ich prejavy sa nedajú posúdiť inak ako uzavretie tej istej kúpnej zmluvy. Argumentácia ústavného súdu o absolútnej neplatnosti z dôvodu nezhody vôle (nedosiahnutia konsenzu) nie je preto podľa mňa správna.
Správna ale podľa mňa zrejme nie je ani argumentácia o absolútnej neplatnosti pre rozpor s dobrými mravmi. Ak si totiž predávajúci neuvedomovali, že uzavretím spornej zmluvy prídu o byt, potom sa tu dá hovoriť o omyle v prejave, a to konkrétne o omyle v právnom úkone (error in negotio). Túto vadu prejavu vôle naše právo nestíha absolútnou, ale relatívnou neplatnosťou, a to z pochopiteľného dôvodu: nech sa strana konajúca v omyle sama rozhodne, či zmluva bude „zneplatnená“ alebo nie; nie vždy jej neplatnosť musí vyhovovať. To platí aj v prípade omylu vyvolaného úmyselne. Ak by sme teda aj prípady úmyselne (podvodne) vyvolaného omylu považovali za konanie v rozpore s dobrými mravmi (čo môže byť sporné, keďže takéhoto konania sa dopustila len jedna strana), potom nemôžeme aplikovať § 39 OZ vedúci k absolútnej neplatnosti, ale len § 49a OZ ako lex specialis vedúci k neplatnosti relatívnej ( § 40a OZ).
Aby nedošlo k nedorozumeniu: ja úplne súhlasím, že podústavné právo by malo zohľadňovať základné právne princípy. Moja obava spočíva skôr v nasledovnom: ak sa vyššie súdy odvolávajú na princípy, namiesto toho, aby našli vhodné podústavné riešenie, potom to nižšie súdy môže zvádzať k tomu, že spory nebudú riešiť podľa pozitívneho práva, ale len podľa princípov, čo nielenže podkopáva úlohu zákonodarcu, ale vyvoláva aj riziko, že princípy nebudú aplikované správne...

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím