Autoři:

1. Úvod

Súdny dvor vo svojom nedávnom rozsudku vo veci C-30/20 Volvo poskytol zaujímavý výklad čl. 7 ods. 2 nariadenia Brusel I bis vo veciach týkajúcich sa súkromnoprávneho vymáhania súťažného práva.

Už v minulosti bolo v zásade ustálené, že čl. 7 nariadenia Brusel I bis upravuje tak medzinárodnú právomoc, ako aj vnútroštátnu príslušnosť súdov. Toto vlastne vyplýva aj z doslovného znenia čl. 7, ktorý odkazuje na „súdy podľa miesta“, kde napr. došlo k škodnej udalosti, na rozdiel od formulácie „na súdoch členského štátu“, ktorú používa všeobecné ustanovenie v čl. 4 nariadenia Brusel I bis. Článok 7 teda určuje, na ktorom konkrétnom súde členského štátu možno žalovať žalovaného, ktorý má sídlo v inom členskom štáte, čím vo svojej podstate zasahuje do súdnej organizácie jednotlivých členských štátov. K tomu pozri napr. zahraničnú odbornú literatúru (LEIN, E. Commentary on Article 7(2) Recast Regulation. In: DICKINSON, A., LEIN, E. (eds.) The Brussels I Regulation Recast. Oxford: Oxford University Press, 2015, s. 132 a 156) alebo českú rozhodovaciu súdnu prax (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29. 5. 2018, sp. zn. 30 Nd 391/2017).

Špecificky v oblasti súkromnoprávneho vymáhania súťažného práva (private enforcement) sa Súdny dvor doposiaľ zaoberal len otázkou, ktoré súdy členských štátov disponujú medzinárodnou právomocou (pozri napr. C-352/13 CDC Hydrogen Peroxide, C-27/17 flyLAL-Lithuania Airlines, C-451/18 Tibor-Trans, C-343/19 Verein für Konsumenteninformation). Vo veci Volvo však, zdá sa, po prvýkrát judikoval pre oblasť súťažného práva, že čl. 7 ods. 2 nariadenia Brusel I bis priamo a bezprostredne priznáva nielen medzinárodnú právomoc, ale aj miestnu príslušnosť súdu podľa miesta škodnej udalosti.

1. Miesto škodnej udalosti podľa rozsudku vo veci Volvo

Súdny dvor vo veci Volvo zaviedol kaskádovitú postupnosť na určenie vnútroštátnej príslušnosti súdov podľa čl. 7 ods. 2 nariadenia Brusel I bis.

Prvé kritérium – podľa miesta kauzálne príslušného súdu. V prvom rade je potrebné skúmať, či členský štát má stanovenú kauzálnu príslušnosť súdov na rozhodnutie sporov z porušenia súťažného práva. V takomto prípade bude kauzálne príslušný súd príslušný bez ohľadu na miesto, kde v tomto členskom štáte vznikla škoda (body 34-37 rozsudku).

Druhé kritérium – podľa miesta nadobudnutia dotknutého tovaru. Ak kauzálna príslušnosť v členskom štáte nebola zavedená, je potrebné skúmať, či tovary dotknuté protisúťažnou praktikou boli nadobudnuté iba v obvode jedného súdu. Ak áno, tento súd bude miestne príslušný na rozhodnutie sporu (body 38-40 rozsudku).

Tretie kritérium – podľa miesta sídla poškodeného. Ak však boli tovary dotknuté protisúťažnou praktikou nadobudnuté na viacerých rôznych miestach (v obvode viacerých súdov), miestne príslušným na rozhodnutie bude ten súd, v obvode ktorého má sídlo poškodený (bod 42 rozsudku).

1. Kritické poznámky

V rýchlej reakcii na rozsudok vo veci Volvo sa objavil názor, že záver Súdneho dvora týkajúci sa oprávnenia členského štátu určiť vo svojej národnej úprave kauzálnu príslušnosť sa na prvý pohľad zdá byť paradoxný. Tento paradox autor onoho príspevku zdôvodnil protiotázkou, že ak určenie vnútroštátnej príslušnosti súdov v členskom štáte je už regulované nariadením Brusel I bis, ako je potom možné, že národná úprava napriek tomu môže stanovovať kauzálnu príslušnosť špecializovaných súdov, aj keď nariadenie Brusel I bis nesplnomocňuje členské štáty na to, aby tak mohli robiť. (BARENESS, M. The Volvo Judgement in Case C-30/20: the Place Where the Damage Occurred in Follow-on Cartel Damages Claims. In: Kluwer Competition Law Blog, uverejnené dňa 22. 7. 2021 a dostupné na tomto linku)

V tomto však nevidím paradox. V podstate ide iba o rozdiel medzi kauzálnou a miestnou príslušnosťou, pričom na určenie kauzálnej príslušnosti (resp. špecializovaného súdu v rámci svojej súdnej organizácie) nepotrebuje národný zákonodarca splnomocnenie v nariadení, pretože organizácia súdnictva patrí do výlučnej právomoci členských štátov. Podľa môjho názoru prvé a druhé kritérium kaskády fungujú symbioticky.

Napríklad ak by mal členský štát pri sporoch z porušenia súťažného práva určené viaceré kauzálne príslušné súdy s odlišnými územnými obvodmi, potom by rozhodnúť spor z porušenia súťažného práva mohol iba niektorý z týchto kauzálne príslušných súdov, avšak medzi nimi by sa určovala miestna príslušnosť, a to by sa robilo podľa pravidiel čl. 7 ods. 2 nariadenia Brusel I bis, t. j. podľa miesta škodnej udalosti. Samozrejme, ak by mal členský štát určený v tejto oblasti iba jeden kauzálne príslušný súd s územným obvodom celého členského štátu, potom, logicky, bude takýto súd jediným príslušným súdom na rozhodnutie sporu. Vykladať túto situáciu je možné buď tak, že je príslušným súdom bez ohľadu na to, kde v rámci územia členského štátu sa nachádza miesto škodnej udalosti, alebo tak, že je príslušným súdom, pretože jeho územný obvod celého územia tohto členského štátu pokrýva aj miesto škodnej udalosti. V každom prípade ide o symbiózu a nie paradox.

Pri druhom kritériu v rámci kaskády je zvláštne, že toto kritérium má závisieť od toho, či tovary dotknuté protisúťažnou praktikou boli nadobudnuté len v obvode jedného súdu, avšak ak boli nadobudnuté v obvode viacerých súdov, toto kritérium sa neuplatní vôbec, pričom automaticky nastúpi tretie kritérium (miesto sídla poškodeného). Podľa mňa by ale rovnako dobre fungovalo, ak by miestne príslušných súdov podľa miesta nadobudnutia tovaru bolo aj viac, t. j. v obvode všetkých súdov, kde bol tovar nadobudnutý, pričom poškodený by si mohol vybrať, na ktorý z týchto súdov žalobu podá. Tieto súdy by mali rovnako dobré podmienky na vykonanie posúdenia podmienok na dotknutom trhu, ako aj rovnaký prístup k dôkazom. Boli by preto zachované aj ciele blízkosti, riadneho výkonu spravodlivosti a hospodárnosti konania.

V každom prípade trochu nešťastne pôsobí posledné kritérium, v zmysle ktorého príslušným má byť ten súd, v obvode ktorého je miesto sídla poškodeného, ak tovary dotknuté protisúťažnou praktikou boli nadobudnuté na viacerých miestach (v obvode viacerých súdov). Zdá sa, že Súdny dvor tu povolil opraty na uzde. Nie som presvedčený o tom, že je správne zakladať miestnu príslušnosť (a ani právomoc) súdu podľa miesta, kde má sídlo poškodený, najmä ak má závisieť len od otázky, či dotknuté tovary boli nadobudnuté na jednom alebo viacerých miestach. Ako som písal vyššie, lepším výsledkom by bolo, ak by mieste príslušných bolo viac súdov podľa všetkých miest, kde boli dotknuté tovary nadobudnuté. Avšak, pri treťom kritériu kaskády Súdny dvor nepriamo pripúšťa, že miestom škodnej udalosti môže byť miesto sídla poškodeného, ak škoda vznikla v obvode viacerých súdov, no bez ohľadu na to, či skutočne vznikla aj v sídle poškodeného alebo sa tam len následne prejavila ako nepriama škoda (indirect damage) alebo následná škoda (consequential damage).

Ešte extrémnejší pohľad možno nájsť v už spomínanej reakcii na rozsudok vo veci Volvo, kde autor kritizuje Súdny dvor za to, že nešiel ešte ďalej a argumentuje, že miesto škodnej udalosti vyplývajúce z kartelu bude v každom prípade miesto sídla poškodeného bez ohľadu na to, či dotknuté tovary boli nadobudnuté na jednom alebo viacerých miestach, pretože predraženie (surcharge) alebo ušlý zisk (loss of profit) vyplývajúce z kartelu sa vždy prejavia, resp. budú utrpené poškodeným v mieste jeho sídla. S týmto názorom sa nemožno stotožniť.

Predstavme si situáciu, že by vo všeobecnosti platilo, že miesto škodnej udalosti bude vždy aj miesto sídla poškodeného z dôvodu, že tvrdenú škodu bude poškodený vždy pociťovať v mieste svojho sídla (napr. preto, že sa odrazí v jeho účtovníctve alebo bude mať vplyv na jeho cashflow). Pri takomto výklade by v deliktných veciach bolo potom vždy možné založiť právomoc a príslušnosť v mieste sídla poškodeného. Takýto výklad sa však vymyká idey stojacej za čl. 7 ods. 2 nariadenia Brusel I bis. Hlavné pravidlo nariadenia Brusel I bis je žalovateľnosť podľa miesta sídla žalovaného (čl. 4 ods. 1) a z tohto pravidla sa majú uplatniť výnimky (čl. 7 a čl. 8) len v prípade, že daná výnimka dáva lepší zmysel než hlavné pravidlo. Preto sa čl. 7 ods. 2 vykladá reštriktívne (pozri napr. C-168/02 Kronhofer a C-364/93 Marinari). Výnimka sledujúca miesto škodnej udalosti dáva lepší zmysel než hlavné pravidlo len vtedy, keď je medzi vzniknutým sporom a konajúcim súdom zachovaný cieľ blízkosti (proximity) a keď súd, ktorý má konať a rozhodnúť o nároku, bude mať lepší prístup k dôkazom, z čoho vyplýva zachovanie riadneho výkonu spravodlivosti (sound administration of justice), ako aj hospodárnosti konania. Ak by sa ale v deliktných veciach paušálne pripustilo založenie právomoci a príslušnosti podľa miesta sídla poškodeného z dôvodu, že poškodený tam subjektívne pociťuje ujmu alebo si tam škodu jednoducho zaúčtoval, potom napr. v prípade havárie nákladného vozidla vo vlastníctve slovenskej spoločnosti, bude vždy založená právomoc slovenských súdov, hoci havária, žalovaný aj všetci svedkovia a všetky dôkazy sa budú nachádzať v inom členskom štáte. Uvedený výklad by preto viedol k nerozumným výsledkom. Poškodený si samozrejme vždy vyberie možnosť žalovať v mieste svojho sídla, pretože tam má výhodu domáceho prostredia, kultúry a jazyka, a prirodzene aj nižšie náklady na vedenie sporu. Je preto skôr prekvapivé, že Súdny dvor ako tretie kritérium kaskády pripustil miesto sídla poškodeného. Je za tým zrejme snaha podporovať súkromnoprávne vymáhanie súťažného práva, ale z hľadiska klasického poňatia MPS nejde o najšťastnejší záver.

Veľmi zaujimavé! To tretie kritérium mi pripomína tradičný, v zahraničí kritizovaný, dôvod založenia právomoci francúzskych súdov v prospech francúzskych občanov. Frankofónni kolegovia ma snáď opravia, ale takto tomu rozumiem ja. Podľa článku 14 francúzskeho Code civil mohol francúzsky súd založiť právomoc (len) na základe toho, že žalobkyňa je občiankou Francúzska. Napríklad, ak sa zranil občan Francúzska v autonehode v New Yorku, ktorú spôsobil americký vodič, francúzsky občan by mohol žalovať o náhradu škody na "svojom" francúzskom súde. Aplikácia článku 14 je dnes samozrejme ovplyvnená Nariadením Brusel, napríklad: (i) to ustanovenie je vylúčené v "intra-EÚ" vzťahoch (článok 4 ods. 1 Brusel recast), a (ii) Nariadenie Brusel pravdepodobne priznáva možnosť spoľahnúť sa na tento dôvod právomoci osobám (aj len) domicilovaným vo Francúzsku (článok 4 ods. 2 Brusel recast).

Podobné zakladanie právomoci "domácich" súdov sa deje vo veľa krajinách - zákonodarca sa snaží pomôcť svojim občanom dostať sa s ich nárokom pred vlastné súdy, čo by malo zvýšiť pravdepodobnosť ich úspechu (aspoň taká je premisa). V národnej úprave to chápem. Príde mi to však prekvapivé zo strany SDEÚ, ktorý je nadnárodný a "pomáha" tak nie svojim žalobcom (keďže takých nemá), ale v zásade akémukoľvek žalobcovi z titulu jeho procesnej pozície. Podobne ako Richardovi, to mi príde v rozpore s opačnou zásadou, na ktorej je Nariadenie Brusel postavený (actor sequitur forum rei).

Tretie kriterium sa da vnimat este z dalsich perspektiv: a) z historickeho pohladu ide o extenziu (ad absurdum?), resp. pokus o zpetnu lokalizaciu mozaikoveho principu v oblasti deliktneho prava, ktory Sud zacal uz v Bier v Mines de Potasse a rozsiril do dnesnej podoby v rozsudku Shevill (defamation). V CDC Hydrogen Peroxide (cartel damages) Sudu doslo, ze Shevill pristup nedava zmysel tam, kde je distribucia tovaru globalna, a vyvstala potreba forum lokalizovat pre zalobcov neprohibitivnym zposobom. Vela inych moznosti, ako forum actoris asi nie je.

b) moze ist o skryty nastroj, ako povzbudit sukromne vymahanie sutazneho prava, kde existuje vela prirodzenych disincentiv pre zalobcov. Konkretne vysledky uz tieto principy maju, napr. v moznosti Seznamu zalovat Google v Ceskej republike, i ked tam sa konkretne mozno podla nariadenia Brusel I nejde.

Uvažoval som, či na Sumal (C-882/19) vytvoriť samostatný príspevok, ale napokon som sa rozhodol to zavesiť sem, keď sme to už načali v tomto vlákne. A aj to dáva zmysel, keďže, ako Juraj správne hovorí, ide o ďalší prípad ohýbania tradičných konceptov (zrejme) s cieľom zatraktívniť private enforcement súťažného práva.

Z výroku rozsudku vyplýva, že osoba poškodená protisúťažným postupom podniku môže podať žalobu o náhradu škody bez rozdielu proti materskej spoločnosti, ktorá bola sankcionovaná Komisiou (alebo národným súťažným orgánom), alebo proti dcérskej spoločnosti, na ktorú sa toto rozhodnutie nevzťahuje, ak tvoria jednu hospodársku jednotku.

Pojem podnik a hospodárska jednotka sú tu zjavne veľmi dôležité a Súdny dvor im aj venuje pomerne veľkú časť odôvodnenia (najmä body 38-47 rozsudku). Rozumiem tomu tak, že ten prelom civilno- a korporátnoprávnej samostatnosti právnických osôb tu vychádza z výkladu pojmu podnik v čl. 101 ods. 1 ZFEÚ, a teda Súdny dvor tu rozšíril aplikovateľnosť konceptu single economic unit aj do oblasti private enforcementu. Teda deliktu (tak správneho ako aj civilného) sa dopúšťa celý podnik a nie len konkrétna právnická osoba označená v rozhodnutí Komisie alebo národného súťažného orgánu (bod 44 rozsudku). Autorom porušenia súťažného práva je teda podnik a prostredníctvom neho hospodárska jednotka. Podnik pritom zahŕňa „každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť nezávisle od právneho postavenia tohto subjektu a spôsobu jeho financovania a označuje tak hospodársku jednotku, aj keď je táto hospodárska jednotka z právneho hľadiska zložená z viacerých fyzických a právnických osôb“ (bod 41 rozsudku).

Zároveň ale okolnosti praktického života spôsobujú, že nie všetky dcérske spoločnosti zavesené pod materskou spoločnosťou budú vždy súčasťou jedného podniku. Súdny dvor totiž pripúšťa, že organizácia skupín spoločností, ktoré môžu tvoriť jednu hospodársku jednotku, môže byť v jednotlivých skupinách veľmi odlišná. Môžu existovať napr. aj skupiny typu „konglomérát“, ktoré pôsobia vo viacerých hospodárskych oblastiach, ktoré medzi sebou nemajú väzby (bod 45 rozsudku). Preto tá istá materská spoločnosť môže byť súčasťou viacerých hospodárskych jednotiek v závislosti od predmetnej hospodárskej činnosti, zložených z nej samej a rôznych kombinácií jej dcérskych spoločností, ktoré všetky patria do tej istej skupiny spoločností. Ak by to tak nebolo, dcérska spoločnosť patriaca do takejto skupiny by mohla byť považovaná za zodpovednú za porušenie spáchané v rámci hospodárskych činností, ktoré nijako nesúvisia s jej vlastnou činnosťou a na ktorých sa nijako nepodieľala, a to ani nepriamo (bod 47 rozsudku).

Z rozsudku ďalej vyplývajú podmienky, za splnenia ktorých sa možno domáhať škody voči dcérskej spoločnosti:

• Len ak je dcérska spoločnosť súčasťou rovnakého podniku ako materská spoločnosť, pričom na toto by malo byť splnené nasledovné:
  
  
  
  • existencia hospodárskych, organizačných a právnych väzieb medzi materskou a dcérskou spoločnosťou;
  
  
  • existencia konkrétnej väzby medzi hospodárskou činnosťou dcérskej spoločnosti a predmetom porušenia;
  
  
  • protisúťažná dohoda uzavretá materskou spoločnosťou sa týka tých istých výrobkov alebo služieb, ktoré uvádza na trh dcérska spoločnosť
  
  
  
  


• Body 51 a 52 rozsudku hovoria, že príslušnosť dcérskej spoločnosti k podniku má v spore preukazovať poškodený (žalobca). Súčasne ale body 54 a 60 rozsudku rátajú s tým, že istú mieru preukazovania/vyvracania v tomto ohľade ponesie aj samotná dcérska spoločnosť (žalovaný).

Dcérska spoločnosť:

• Musí mať možnosť vyvrátiť (spochybniť) príslušnosť k tomu istému podniku;


• Nemôže spochybniť existenciu porušenia konštatovaného Komisiou (súťažným orgánom) (zrejme pri follow-on žalobe);


• Môže spochybniť existenciu porušenia, ak Komisia (súťažný orgán) nekonštatovala porušenie (zrejme pri stand-alone žalobe).

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím