Lexforum.cz - Tomas Pavelka: Back to basics: generálny advokát Súdneho Dvora EU spresňuje, kedy správanie podnikateľa môže byt zneužitím dominantného postavenia

Niektoré právne koncepty sú tak zabehnuté, že nás ani nenapadne pýtať sa, aký je ich pôvodný zmysel a aký ciel vlastne sledujú. Tak je to aj s konceptom zákazu zneužitia dominantného postavenia v práve ochrany hospodárskej súťaže.

Už desaťročia právnici vedia, že zneužitím je také správanie dominantného podnikateľa, ktoré obmedzuje hospodársku súťaž za „použitia prostriedkov odlišných od tých, ktoré sú používané pri normálnej súťaži“.[1] Keď sa ale spýtate, aké to sú tie „prostriedky odlišné od normálnej súťaže“, odborníci vám spravidla dajú len veľmi vágnu alebo pomerne kazuistickú odpoveď. Podobnú otázku a ešte riadku podobne dobre mierených sa ale Súdneho dvora EU (SDEU) nebál spýtať taliansky súd v kauze Servizio Elettrico Nazionale (C-377/20). I keď SDEU ešte nerozhodol, jeho generálny advokát Athanasios Rantos vydal 9. decembra 2021 stanovisko, v ktorom navrhuje súdu spôsob, akým tieto fundamentálne otázky práva zneužitia dominancie zodpovedať.

Pozadie prípadu

Energetické trhy v Európe prešli niekoľko fázami liberalizácie a energetické podniky dnes musia mať striktne oddelené divízie svojich obchodných aktivít (napr. výroba či predaj elektrickej energie) od aktivít tzv. monopolných činností (napr. distribúcia energie). Napriek tomu ale podľa zistení talianskych úradov spolu oddelené divízie vertikálne integrovaného energetického gigantu spol. ENEL čulo komunikovali a vymieňali si údaje o svojich zákazníkoch. To podľa miestneho protimonopolného úradu malo znamenať, že spoločnosti v skupine ENEL získavali neodôvodnenú konkurenčnú výhodu oproti svojim konkurentom, ktoré k týmto informáciám získaným ENELom v oblasti monopolnej činnosti nemali prístup. Taliansky protimonopolný úrad toto označil za zneužitie dominantného postavenia a udelil skupine ENEL pokutu vo výške 27.5m euro. ENEL sa proti rozhodnutiu úradu odvolal k súdu (Consiglio di Stato), ktorý sa obrátil na SDEU zo sériou zaujímavých dotazov v rámci konania o predbežnej otázke.

Stanovisko generálneho advokáta SDEU k predpokladom zneužitia dominancie

Ponúkam zhrnutie tých najzásadnejších odpovedí na otázky talianskeho súdu, ktoré SDEU vo svojom stanovisku generálny advokát Rantos odporúča:

1. Zneužitie dominantného postavenia je objektívny koncept, ktorý sa točí okolo otázky, či je alebo nie je správanie podnikateľa schopné obmedziť súťaž. Nie je teda podstatné, či správanie ako také je možné považovať za legálne alebo nie podľa iných právnych predpisov (v danom prípade teda bolo nerozhodné, či ENEL spracúval osobné údaje zákazníkov v súlade s legislatívou na ich ochranu).

2. Nie každé správanie, ktoré je schopné vylúčiť konkurentov z trhu, je treba považovať za škodlivé pre súťaž. Je úplne v poriadku, že „normálna“ súťaž môže viesť k zániku alebo marginalizácii konkurentov, ktorí sú menej efektívni, a teda menej zaujímaví pre spotrebiteľov. Aby teda správanie mohlo byť považované za zneužívajúce, musí mať obmedzujúci efekt na trh v tom zmysle, že bráni zachovanie existujúcej úrovne hospodárskej súťaže alebo rozvoju trhu.

3. Nie je treba preukazovať, že dominantný podnikateľ použil k súťaži iné než „normálne“ prostriedky. Otázka použitých prostriedkov nie je ďalším faktorom pre posúdenie porušenia práva nad rámec potreby preukázať, že správanie môže mať protisúťažný efekt. Ak sa však správanie podnikateľa jednoznačne odchyľuje od štandardnej praxe na trhu, môže tento faktor hrať pri posudzovaní zneužitia rolu. Podľa generálneho advokáta sa také „neštandardné“ správanie typicky prejavuje tým, že nie je založené na zrejmých ekonomických alebo iných objektívnych dôvodoch.

4. Stále však platí, že dominantný podnikateľ má „zvláštnu zodpovednosť“ správať sa tak, aby jeho kroky neobmedzili súťaž. Najmä to znamená, že dominantný podnikateľ by nemal zneužívať výhody, ktoré mu jeho dominantné postavenie poskytuje (v danom prípade to, že ENEL mal z pozície historického inkumbenta prístup k údajom o zákazníkoch, ktoré neboli konkurentom rovnako dostupné). Podľa generálneho advokáta tak pri posudzovaní zneužitia môže hrať rolu otázka, či konkurenti sú schopný imitovať správanie dominantného podnikateľa. Ak nie sú (ako v danom prípade neboli konkurenti schopný kontaktovať „chránených“ zákazníkov ENELu na neliberalizovanej časti trhu), môže to indikovať zneužitie.

5. I keď cieľom súťažného práva je predchádzať ujme spotrebiteľov, problematické je aj správanie, ktoré môže spotrebiteľov ovplyvniť nepriamo tým, že narušuje kompetitívnu štruktúru trhu. Protimonopolné orgány však musia preukázať, že správanie dominantného podnikateľa narušuje štruktúru efektívnej súťaže, a overiť že toto správanie je spôsobilé aspoň potenciálne spotrebiteľov poškodiť.

6. Podľa generálneho advokáta stále platí, že nie je treba preukazovať skutočné dopady správania na súťaž, keďže súťažné právo má za ciel aj prevenciu škôd. Absencia efektu na súťaž tak sama o sebe dominantného podnikateľa nezbavuje viny. Ak sa ale spätne preukáže, že v skutočnosti k poškodeniu hospodárskej súťaže nedošlo, takýto fakt môže podporiť argumentáciu, že správanie podnikateľa nebolo ani teoreticky spôsobilé súťaž narušiť, a to najmä za okolností, že posudzovaná praktika bola dlhodobá a skončila sa pred tým, než protimonopolné úrady začali vec vyšetrovať. Úrady musia argumenty a dôkazy tohto typu predkladané dominantným podnikateľom riadne posúdiť.

7. Stále platí, že nie je nutné preukazovať protisúťažný úmysel alebo iné zavinenie na strane dominantného podnikateľa. Skutočnosť, že podnikateľ mal za ciel vytlačiť konkurentov z trhu, však môže byť úradmi zohľadnená ako faktor v posudzovaní, či správanie podnikateľa mohlo objektívne obmedziť súťaž. Rovnako ale vyšetrovaný podnikateľ má právo preukázať pomocou svojich interných dokumentov, že svojich konkurentov nezamýšľal poškodiť. Generálny advokát však dodáva, že i keď sa toto podnikateľovi preukázať podarí, nevylučuje to možnosť záveru, že jeho správanie bolo objektívne zneužívajúce.

8. Posledný bod sa týka vysoko praktické otázky, kedy za správanie svojich dcérskych spoločností môže zodpovedať materská spoločnosť alebo iné spoločnosti v skupine podnikateľa. Generálny advokát pripomína judikatúru SDEU, podľa ktorej je možné prezumovať dominantný vplyv materskej spoločnosti nad správaním plne vlastnených dcérskych spoločností, a teda je možné takej holdingovej spoločnosti pričítať zodpovednosť za zneužitie dominancie dcérskou spoločnosťou bez nutnosti preukazovať jej skutočné zapojenie. Túto prezumpciu však môže podnikateľ vyvrátiť, ak dodá presvedčivé dôkazy, že dcérske spoločnosti sa správali na trhu nezávisle na ovládajúcich spoločnostiach. Ak podnikateľ navrhne dôkazy, ktoré nie sú zrejme irelevantné alebo bezpredmetné, protimonopolný úrad musí dostatočne presvedčivo odôvodniť, prečo tieto dôkazy nie sú dostatočné na vyvrátenie prezumpcie pričitatelnosti.

I keď na väčšinu otázok talianskeho súdu by asi bolo možné odpovedať na základe staršej judikatúry SDEU, podľa môjho názoru je stanovisko generálneho advokáta a – ak sa SDEU rozhodne generálneho advokáta vypočuť – aj eventuálny rozsudok vo veci Servizio Elettrico Nazionale (C-377/20) vítanou exkurziou späť k základom súťažného práva. Nielen že objasňuje, spresňuje ale aj užívateľsky príjemne zhrnuje niektoré stavebné kamene práva zákazu zneužitia dominancie, stanovisko navyše ukazuje, ako tento zákaz aplikovať v kontexte prístupu k strategickým dátam, ktoré hrajú na novodobých trhoch čoraz väčšiu úlohu v ekonomickej sile jednotlivých hráčov.

[1] Podľa rozsudku Súdneho dvora EU vo veci 85/76, Hoffman-La Roche [1976].