Autoři:

Ročná práca na publikácii - akejkoľvek - si zasluhuje predovšetkým jednu podmienku, a ešte jednu vec (metafyzicky nekorektne vyjadrené). Komik "právnej kaviarne" by povedal predaj, klasik by nadviazal - vydanie. Ja ale hovorím - oddych alebo heslo: rukám pokoj.

Každopádne, rád by som sa podelil s lexforáckou ekipou bojovníkov kongregácie práva o môj posledný počin, ktorý dostal po Zneužití práva zelenú opäť vo vydavateľstve C.H. Beck, za čo som veľmi rád - Decízne systémy - vzťahy súdnych a alternatívnych foriem prejednania a rozhodnutia sporov).

Impulzom k napísaniu a spracovaniu témy bola jednoduchá veta nemenovaného klienta: "Pán doktor, máme problém. Bude spor. Ale čo ďalej?". Práve táto životná situácia subjektu práva je pozvánkou do (ne)istého (?) sveta domáhania sa práva.

Logika veci hovorí, chceme vyhrať. Rozum: konajme. Právnik kontruje: spomaľme. Advokát pribalí: dohodnime taktiku. Čo je ale zlatým grálom tejto situácie? Zdá sa (paradoxne, nejde o sen), že kruciálne bude zodpovedanie minimálne nasledujúcich otázok:

Na aký orgán sa obrátime? Potrebujeme vyjasniť charakter sporu? Rozhoduje status strán sporu? Kto má definovať predmet sporu? Pozná právny poriadok charakteristiku sporu? Nabúrava nám naše presvedčenie právomoc konajúceho orgánu? Je tento orgán súčasťou nejakej sústavy orgánov - alebo - čo bude ďalej? Koľko zastávok má cesta k vyriešeniu sporu? A úplne kľúčové sa zdá - ak dôjdeme do konečnej stanice na konci sveta - zastávka s názvom právoplatnosť - dosiahneme záruku definitívnosti? Bude decízne rozhodnutie sporu nesmrteľné?

Nastolené myšlienky však sú len polovicou úvahy a samotného obsahu tejto publikácie, pretože, doposiaľ nezodpovedaná otázka znie: Čo ak sme sa rozhodli cestovať neštandardne, teda alternatívne? A ak sme nasadli na "alternatívnu" (horskú?) dráhu, kto nám garantuje jej vlastnosti, priebeh, a nami vyžadované (?) zážitky zákonnosti? Je konečná stanica alternatívy konečnou stanicou sporu? Pretože ak je odpoveď nie, potom alternatíva nemala význam. Čo na to všetko hovorí čl. 46 Ústavy, alebo pán procesného sveta - exekučná fáza? Dokážeme spor riešiť samostatne, bez orgánov vybavených decíznou právomocou?

Zákonná licencia je vlastne skrytou odpoveďou na sentenciu Exúperyho, ktorý vo svojom životnom a neskutočne literálne precíznom diele napísal, že kto býva na lodi, nevidí more. Čo bude morom, čo loďou, a čo pevninou je verím že zodpovedané vlastným obsahom tejto publikácie. Boli to jej vlastné výzvy - nestratiť sa na pozadí procesnoprávneho (a aj iného) skúmania dostupných decíznych systémov, ktoré sú schopné prejednať a rozhodnúť spor. Kvalitu decíznych systémov sme sa pokúsili zhodnotiť v štýle rovnako exupéryovskej myšlienky: v nedostatku čoho spočíva pôvab púšte?

Záverečné zhodnotenie čohokoľvek by malo obsahovať prínos, či tú základnú, kľúčovú a bazálnu myšlienku, ktorá bola produktom klepotania prstov po klávesnici ako prejavov nehmotných myšlienok - na čo sa teda ale prišlo? Za absolútne kľúčovú považujem myšlienku formulovanú na vyššie uvedených stranách knižky, a to - existenciu súkromného práva procesného. Aký je jeho osud, odpovedia zajtrajšky alebo zákonodarca. Pri pohľade do zákonodarcovho sídla sa však obávam. O jeho osud, a možno aj zajtrajšky.

Slová, ktoré najlepšie charakterizujú autorské pocity pri - a po napísaní publikácie najlepšie vyjadruje zhrnutie, ktoré vytvorilo prológ publikácie, alebo obsah pozvánky na procesnoprávne "driftovanie" pomedzi procesnoprávne - aj inak - známe prvky súdneho - a alternatívneho sveta prejednávania a rozhodovania sporov.

„Chcenou a invazívnou alebo netušenou a jemnou priorizáciou privátnej autonómie, uprednostňovaním osobnej a právnej slobody jednotlivca ako základného stavebného prvku spoločnosti zákonodarca opúšťa koncept usporiadania ľudského spoločenstva, vychyľuje rovnováhu v prospech zákonnej licencie, a tým potichu mení kontúry, kontexty a obsah právneho poriadku, ktorý je jediným normatívnym systémom dneška, na ktorom stoja základy spoločenskej zmluvy. Správnosť tohto prístupu bude overená jedinou, nemennou skúškou. Áno, bude to skúška časom.“

Verím, že obsah publikácie nájde čitateľov, a v ideálnom svete aj fanúšikov. Odporcom sa poteší v bežnom svete nedôležitá evidencia citácií autora a jeho záujem na diskusii. V ostatnom sa mi núka dodať iba jediné - príjemné čítanie.

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím