Autoři:

Úvod:

Nedávno sa ma kolega pri obede spýtal, či podľa mňa musia byť podpisy zmluvných strán na zmluve o budúcej zmluve o prevode obchodného podielu úradne overené [keďže podľa § 115 (4) ObchZ samotná zmluva o prevode obchodného podielu musí obsahovať úradne overené podpisy strán].

Nikdy predtým som túto otázku hlbšie neanalyzoval, takže správnu odpoveď som „z voleja“ nepoznal. Po krátkom uvažovaní som intuitívne odpovedal, že podľa mňa na takejto zmluve o budúcej zmluve nemusia byť úradne overené podpisy strán, lebo overenie podpisov je osobitnou náležitosťou samotnej prevodnej zmluvy. A keďže zmluvou budúcej zmluve nedochádza k prevodu, ale vzniká ňou iba záväzok na budúci prevod, na vznik takéhoto záväzku zákon úradne overené podpisy nevyžaduje.

Kolega, ktorý mi otázku položil, s mojím názorom súhlasil.

Táto otázka ma zaujala a neprestávala mi vŕtať v hlave. Počas nasledujúcich dní som nad ňou rozmýšľal znova a znova, až som sa rozhodol, že ju musím podrobnejšie zanalyzovať. A tak vznikol tento článok.

Analýza:

Podľa mňa, pre vyriešenie položenej otázky treba najprv zamerať pozornosť na samotnú zmluvu o prevode obchodného podielu. Konkrétne treba zodpovedať nasledovnú podotázku: Spôsobuje absencia overenia podpisov na prevodnej zmluve jej neplatnosť?

Ak by totiž takáto absencia nespôsobovala neplatnosť prevodnej zmluvy (teda, ak by prevodná zmluva bola platná aj bez overenia podpisov na nej), bolo by podľa mňa jasné, že ani predzmluva nemusí obsahovať overené podpisy strán.

Odpoveď na túto podotázku sa zdá byť na prvý pohľad jasná. Podľa § 115 (4) ObchZ, zmluva o prevode obchodného podielu musí mať písomnú formu a podpisy zmluvných strán na nej musia byť úradne overené. Overenie podpisov strán je teda osobitnou formálnou náležitosťou tejto zmluvy.

Zároveň, podľa § 40 (1) ObčZ platí, že ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú stanovuje zákon, je absolútne neplatný. Jazykový výklad tohto ustanovenia hádže absenciu akejkoľvek zákonnej formálnej náležitosti právneho úkonu do jedného vreca a takúto vadu sankcionuje absolútnou neplatnosťou právneho úkonu.

Ak by sme teda aplikovali na našu podotázku výlučne jazykový výklad uvedených ustanovení, dospeli by sme k záveru, že zmluva o prevode obchodného podielu, na ktorej nie sú overené podpisy strán, je absolútne neplatná.

Jazykový výklad právneho predpisu je však len prvotným priblížením k pochopeniu obsahu a zmyslu právnej normy vyjadrenej v texte právneho predpisu. Sám na objasnenie zmyslu právnej normy nestačí. A rozhodne nemôže stačiť ani v našom prípade.

Znenie § 40 (1) ObčZ totiž významne zasahuje do zásady autonómie vôle strán. Jedným z prejavov tejto autonómie je, že osoba môže prejaviť svoju vôľu v akejkoľvek forme. Stanovenie zákonom požadovanej formy právneho úkonu a najmä odňatie účinkov právnemu úkonu, ktorý nespĺňa stanovenú formu, je závažným zásahom do slobody vôle. Takýto zásah sa musí opierať o legitímny účel.

Aj pri výklade § 40 (1) ObčZ preto platí záver Ústavného súdu ČR, podľa ktorého: „Záver, že určitý právny úkon je neplatný pre rozpor so zákonom (...), sa musí opierať o rozumný výklad dotknutého zákonného ustanovenia. Nemožno si vystačiť iba s gramatickým výkladom. Významnú úlohu tu hrá predovšetkým výklad teleologický. Je preto nutné vždy sa pýtať na účel zákonného príkazu či zákazu.“[1]

Z citovaného vyplýva, že aj pri posudzovaní následkov porušenia zákonnej formy právneho úkonu musíme skúmať, či účel tejto zákonnej formy vyžaduje, aby jej nedodržanie bolo sankcionované absolútnou neplatnosťou právneho úkonu.

Rovnaký prístup pri posudzovaní porušenia zákonnej formy právneho úkonu majú aj nám príbuzné zahraničné právne poriadky. Napríklad vo švajčiarskej civilistike panuje zhoda na tom, že „následok neplatnosti pre vady formy je nutné obmedziť; ide o teleologickú redukciu normy, ktorá stanovuje neplatnosť, s cieľom čo možno najviac podržať platnosť zmluvy.“[2]

Možno teda zhrnúť, že absencia zákonnej formy právneho úkonu spôsobuje neplatnosť úkonu iba vtedy, ak to vyžaduje účel ustanovenia, ktoré túto formu predpisuje.

Právna literatúra v nám príbuzných zahraničných právnych poriadkoch rozlišuje niekoľko účelov (funkcií), ktoré môžu plniť ustanovenia predpisujúce zákonnú formu právneho úkonu.

Najprv podrobnejšie opíšem tie funkcie formy, ktoré podľa mňa prichádzajú do úvahy pri skúmaní funkcie overenia podpisu podľa § 115 (4) ObchZ [inými slovami, tieto funkcie nemožno pri určovaní funkcie overenia podpisu podľa § 115 (4) ObchZ na prvý pohľad vylúčiť]. Následne—kvôli komplexnosti—stručne opíšem aj ďalšie funkcie formy, ktoré však overenie podpisu podľa § 115 (4) ObchZ zjavne nemá.

Funkcie, ktoré prichádzajú do úvahy pri skúmaní funkcie overenia podpisu podľa § 115 (4) ObchZ:

1. Varujúca funkcia. Forma právneho úkonu, ktorá má túto funkciu, ochraňuje konajúcu osobu pred unáhleným alebo neuváženým vykonaním významných právnych úkonov. Forma s touto funkciou má teda varovať osobu, ktorá robí právny úkon, pred závažnými následkami tohto úkonu. Inými slovami, forma s touto funkciou ochraňuje osobu, ktorá robí právny úkon, pred jej vlastnou ľahkovážnosťou. Keďže táto forma je stanovená na ochranu konajúcej osoby, neplatnosti právneho úkonu pre nedodržanie tejto formy sa môže domáhať iba táto chránená osoba. Z toho vyplýva, že nedodržanie formy právneho úkonu, ktorá má varujúcu funkciu, spôsobuje relatívnu neplatnosť tohto úkonu.[3]

2. Dôkazná funkcia. Forma právneho úkonu, ktorá má túto funkciu, slúži na to, aby boli jasné a preukázateľné vznik a obsah právneho úkonu. Účelom formy s touto funkciou je, aby sa predišlo budúcim sporom o vzniku a o obsahu právneho úkonu—teda, povedané jednoducho, aby neboli problémy s dokazovaním. Nedodržanie formy s touto funkciou nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu, ak vznik a obsah právneho úkonu možno dokázať iným spôsobom (napr. svedeckou výpoveďou účastníkov tohto úkonu).[4]

3. Zabezpečovacia funkcia. Forma právneho úkonu, ktorá má túto funkciu, slúži na zaistenie bezpečnosti právneho styku, a to v záujme tretích osôb alebo vo verejnom záujme. Forma s touto funkciou vyjadruje záujem zabezpečiť jasné a bezpečné právne vzťahy. Nedodržanie tejto formy je porušením verejného záujmu, čo spôsobuje, že následkom je absolútna neplatnosť právneho úkonu.[5]

Funkcie, ktoré neprichádzajú do úvahy pri skúmaní funkcie overenia podpisu podľa § 115 (4) ObchZ:

4. Poučovacia funkcia. Forma právneho úkonu, ktorá má túto funkciu, slúži na to, aby tretia odborne spôsobilá osoba—ktorá pripravuje písomný právny úkon v súčinnosti s účastníkmi úkonu—poučila účastníkov o povinnom obsahu a právnych následkoch tohto úkonu.[6] V právnom poriadku SR plní túto funkciu jedine forma notárskej zápisnice o právnom úkone.

5. Informačná funkcia. Je typická pre spotrebiteľské zmluvy. Forma právneho úkonu, ktorá má túto funkciu, slúži na to, aby bol spotrebiteľ riadne informovaný o právach a povinnostiach, ktoré pre neho vyplývajú zo zmluvy.[7]

6. Kontrolná funkcia. Forma právneho úkonu, ktorá má túto funkciu, slúži na to, aby orgány verejnej moci mohli účinne vykonávať dohľad nad obsahom dojednaní medzi zmluvnými stranami.[8] Významom formy s touto funkciou môže byť napríklad to, aby umožnila vykonať kontrolu zo strany daňových orgánov alebo Úradu pre verejné obstarávanie.

Ustanovenie, ktoré predpisuje osobitnú formu právneho úkonu, môže plniť jednu alebo viac funkcií. Ďalej rozoberiem, ktorú/é z funkcií plní forma overenia podpisov strán na zmluve o prevode obchodného podielu. Budem sa venovať iba prvým trom funkciám, keďže štvrtá až šiesta funkcia v tomto prípade zjavne neprichádzajú do úvahy.

Má naša forma varujúcu funkciu? Nie. Podľa mňa overenie podpisu pred notárom nevaruje stranu pred obsahom a následkami právneho úkonu. Notár totiž overuje iba identitu podpisujúceho; vôbec nerieši obsah a následky právneho úkonu. Zároveň, ak by overenie podpisu malo mať túto funkciu, nemohla by byť táto forma splnená vidimáciou (uznaním podpisu za svoj pred notárom). Vidimáciu totiž strany bežne vnímajú ako „formalitu” výlučne s cieľom splniť zákonné náležitosti; pri vidimácii sa strany už nezamýšľajú nad obsahom a následkami zmluvy (vtedy už zmluvu predsa podpísali). Varujúcu funkciu v našom prípade plní písomná forma, kedy sa strany pri vytváraní obsahu zmluvy zamýšľajú nad zmyslom konkrétnych ustanovení a ich následkami.

Má naša forma dôkaznú funkciu? Áno. Overenie podpisu môže slúžiť v súdnom spore na preukázanie faktu, že zmluvu skutočne podpísala osoba, ktorá je v zmluve označená ako zmluvná strana. Ako som už uviedol vyššie, porušenie formy s dôkaznou funkciou nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu.

Má naša forma zabezpečovaciu funkciu? Áno. Prevody obchodných podielov s. r. o. sú významné právne úkony. Overenie podpisov na zmluve chráni:

(i) samotnú s.r.o. Zabezpečuje totiž, a) aby sa jej spoločníkom nestal podvodník, ktorý sa vydáva za inú osobu a b) aby jej orgány mali istotu, kto je jej spoločníkom (a koho rozhodnutiami sa majú riadiť);

(ii) iné tretie osoby. Prostredníctvom prevodov obchodných podielov sa menia vlastníci veľkej skupiny podnikateľov (najrozšírenejšej formy obchodných spoločností) v SR. Tieto prevody sú natoľko významné, že štát ich eviduje v obchodnom registri. Evidencia spoločníkov s. r. o. v obchodnom registri slúži na to, aby tretie osoby vedeli, kto vlastní s.r.o., s ktorou majú alebo plánujú mať právne vzťahy. Aby boli tieto tretie osoby chránené, je nevyhnutné, aby údaje o spoločníkoch s.r.o. v obchodnom registri boli pravdivé. A práve na zabezpečenie tejto pravdivosti údajov slúži úradné overenie podpisov zmluvných strán na zmluve o prevode obchodného podielu.

Názor, že overenie podpisov na zmluve o prevode obchodného podielu má aj zabezpečovaciu funkciu, potvrdzuje aj judikatúra NS ČR. Napríklad v uznesení, sp. zn. 29 Odo 894/2006, NS ČR uviedol, že účelom tohto overenia je „zvýšení právní jistoty nabyvatele obchodního podílu, společnosti ale i třetích osob o tom, že smlouvu uzavírá osoba, která je (podle společenské smlouvy či právní skutečnosti, kterou došlo ke změně společníka a podle zápisu v obchodním rejstříku) majitelem obchodního podílu.“

S citovaným uznesením NS ČR sčasti súhlasím a sčasti nie. Súhlasím, že účelom overenia podpisu je zvýšenie právnej istoty s.r.o. a tretích osôb. Nesúhlasím, že účelom je aj zvýšenie právnej istoty nadobúdateľa obchodného podielu (alebo lepšie povedané samotných zmluvných strán).

Nespochybňujem, že overenie podpisov na zmluve o prevode obchodného podielu chráni aj samotné zmluvné strany. Podľa mňa však ochrana zmluvných strán nie je účelom zabezpečovacej funkcie formy právneho úkonu—ide len o „vedľajší benefit“ tejto funkcie.

Nenapadá mi žiadny legitímny dôvod, prečo by mali byť strany zmluvy o prevode obchodného podielu (ktorou sa zakladá absolútny obchodnoprávny vzťah a ktorá predpokladá profesionálne a obozretné strany) zvýhodnené takouto osobitnou formálnou náležitosťou oproti stranám iných zmlúv, pre ktoré zákon nepredpisuje túto formálnu náležitosť (ide napríklad o spotrebiteľské zmluvy alebo pracovnoprávne zmluvy, pri ktorých existuje jasný verejný záujem na ochrane jednej zo strán).

Dôvodom vyššej ochrany strán zmluvy o prevode obchodného podielu nemôže byť tvrdenie, že predmet týchto zmlúv (obchodný podiel) je cennejší než predmety iných zmlúv, ktoré nevyžadujú overenie podpisov strán. Hodnota predmetu zmlúv, ktoré nevyžadujú overenie, môže byť totiž nepomerne vyššia než hodnota prevádzaného podielu (napríklad predmetom kúpnej zmluvy, ktorá nevyžaduje overenie podpisov, môže byť tovar v hodnote niekoľkých miliónov eur, zatiaľ čo predmetom zmluvy o prevode obchodného podielu môže byť obchodný podiel s hodnotou 10 000 eur).

Nič to však nemení na závere, že overenie podpisov na zmluve o prevode obchodného podielu má zabezpečovaciu funkciu (chráni totiž s.r.o. a tretie osoby). Z toho vyplýva, že absencia tohto overenia spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy. Tento záver potvrdzuje česká rozhodovacia prax. Napríklad Vrchný súd v Prahe vo svojom uznesení, sp. zn. 7 Cmo 31/2017, vyslovil, že „úřední ověření podpisů na smlouvě o převodu podílu je jednou z podmínek její platnosti.“

Zostáva posúdiť, či aj zmluva o budúcej zmluve musí obsahovať overené podpisy zmluvných strán. Inými slovami, aký je následok toho, ak podpisy na predzmluve nie sú overené?

Rovnako ako v prípade hlavnej zmluvy, aj v prípade predzmluvy musíme skúmať, aký účel plní overenie podpisov strán na nej.

Pri podotázkach, či overenie podpisov na predzmluve (ne)má dôkaznú a varujúcu funkciu, platia rovnaké závery ako pri hlavnej zmluve. To znamená, že overenie podpisov na predzmluve:

(i) nemá varujúcu funkciu, a to z rovnakých dôvodov ako pri hlavnej zmluve. Iba stručne zopakujem, že overenie podpisu nevaruje stranu pred obsahom a následkami predzmluvy;

(ii) má dôkaznú funkciu, ale absencia formy s touto funkciou nespôsobuje neplatnosť zmluvy.

To znamená, že odpoveď na otázku, či zmluva o budúcej zmluve o prevode obchodného podielu (ne)musí obsahovať úradne overené podpisy strán, závisí od odpovede na otázku, či overenie podpisov na tejto zmluve (ne)plní zabezpečovaciu funkciu.

Odpoveď na túto otázku zistíme tak, že posúdime, či je takéto overenie podpisov nevyhnutné na zabezpečenie ochrany záujmov tretích osôb (vrátane spoločnosti, o ktorej obchodný podiel ide), prípadne verejného záujmu.

Podľa mňa overenie podpisov na predzmluve nechráni tretie osoby. Zopakujem, že jediným účelom notárskeho overenia podpisu je overiť identitu podpisujúceho (inými slovami zaistiť, aby podpis na právnom úkone naozaj patril osobe, ktorá právny robí).

Uzavretie predzmluvy (a teda ani overenie identity strán na nej) sa však spoločnosti, o ktorej obchodný podiel ide a ani tretích osôb vôbec nedotýka. Z toho vyplýva, že tieto osoby nemusia byť chránené pred prípadným falšovaním podpisu na predzmluve—takéto falšovanie by nemalo na ich právne postavenie žiadny vplyv. Ich právne postavenie je dostatočne chránené tým, že strany musia overiť svoje podpisy na hlavnej zmluve.

Rovnako podľa mňa neexistuje žiadny iný verejný záujem, ktorý by vyžadoval, aby zmluvné strany overili svoje podpisy už na predzmluve. Verejný záujem, aby v obchodnom registri boli evidovaní skutoční majitelia obchodných podielov, je zabezpečený overením podpisov strán na hlavnej zmluve (až hlavná zmluva je totiž podkladom na zápis prevodu obchodného podielu do obchodného registra).

Zároveň, ochrana zmluvných strán nie je dostatočným dôvodom na to, aby ich podpisy na predzmluve museli byť overené. V tomto prípade platí to isté, čo som napísal pri hlavnej zmluve—neexistuje rozumný dôvod, prečo by strany práve tejto predzmluvy mali byť chránené viac než strany iných predzmlúv, ktoré nevyžadujú overenie podpisov strán (napríklad spotrebiteľské alebo pracovnoprávne predzmluvy, pri ktorých navyše—na rozdiel od predzmluvy o prevode obchodného podielu—existuje verejný záujem na ochrane jednej zo strán).

Možno teda zosumarizovať, že overenie podpisu na predzmluve neplní zabezpečovaciu funkciu. A keďže neplní ani varujúcu funkciu, podľa mňa absencia overenia podpisov strán na predzmluve nespôsobuje neplatnosť takejto zmluvy.

Vyššie uvedené závery sú v praxi uplatniteľné na M&A transakcie, pri ktorých zmluvné strany uzatvárajú:

(i) najprv akvizičnú zmluvu (SPA), ktorou sa majiteľ obchodného podielu zaväzuje previesť tento podiel na nadobúdateľa a

(ii) následne solučnú zmluvu (short form), ktorou majiteľ obchodného podielu prevádza tento podiel na nadobúdateľa.

Keďže uzavretím akvizičnej zmluvy nie sú dotknuté tretie osoby—táto zmluva je účinná len medzi zmluvnými stranami—podpisy na nej nemusia byť overené. Stačí, ak strany overia podpisy na solučnej zmluve, ktorá vyvoláva účinky aj voči samotnej s.r.o. a tretím osobám.

[1] Nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. II. ÚS 87/2004.

[2] Melzer, F., Tégl, P. a kol. Občanský zákoník – velký komentář. Svazek III. § 419–654. Praha: Leges, 2014 (ďalej aj „Komentár k českému ObčZ“), § 582, str. 745.

[3] Tamtiež.

[4] Einsele, D. Münchener Kommentar zum Bürgerlichen Gesetzbuch, 7. vydanie, zväzok I. Mníchov: C. H. Beck, 2015, § 125, str. 1329.

[5] Komentár k českému ObčZ, § 582, str. 745.

[6] Palandt, O. Kurzkommentar zum Bürgerlichen Gesetzbuch, 77. vydanie, Mníchov: C. H. Beck, 2018, § 125, str. 109.

[7] Tamtiež.

[8] Komentár k českému ObčZ, § 582, str. 746.

Ja si naopak nemyslím, že na platnosť zmluvy o prevode obchodného podielu (ďalej v texte len "zmluva") je potrebné osvedčenie podpisu.

Právny poriadok u nás totiž pozná dva spôsoby osvedčenia podpisu, a to

1. Vykonanie podpisu priamo pred notárom (resp. osobou, ktorá podpis osvedčeuje, teda aj matrika atď), ktorý osvedčí, že tá a tá osoba listinu podpísala, alebo


2. Dodatočné uznanie podpisu za vlastný

Obchodný zákonník neuvádza, že iba možnosť A je v prípade uzatvárania zmluvy možná, a teda sú možné obidve verzie. Tu možno uviesť, že napr. § 66 ods. 2 Obchodného zákonníka explicitne umožňuje iba možnosť A:

„Ak nedošlo k vzdaniu sa funkcie na zasadnutí orgánu spoločnosti, ktorý je oprávnený vymenovať alebo zvoliť nového člena orgánu, vzdanie sa funkcie musí byť písomné a listina s týmto obsahom musí byť vlastnoručne podpísaná v prítomnosti notára alebo ním povereného zamestnanca.“

(tu zákon dokonca trochu nepochopiteľne vylučuje iné orgány schopné podpis osvedčiť ako sú matriky)

Ďalej možno spomenúť aj zákon o obchodnom registri, podľa ktorého ani pri podpisovom vzore (kde sa vyžaduje osvedčený podpis, hoci samotný podpisový vzor nie je obligatórna súčasť žiadneho návrhu na zápis/zmenu/výmaz) nemožno uznať podpis dodatočne za vlastný.

A teda keďže Obchodný zákonník umožňuje aj pri zmluve uznať podpis za vlastný aj dodatočne, tak je na mieste otázka, kedy tak môže jedna strana, popr. obe strany urobiť? Nuž žiadna lehota pochopiteľne v zákone uvedená nie je, a teda možno celkom logicky tvrdiť, že v podstate hocikedy v budúcnosti.

K uvedenému sa priklonil aj senát správneho kolégia Najvyššieho súdu sp. zn. 10Sžso/5/2016:

„Zákon však v ďalšom neustanovuje, že k overeniu pravosti podpisov zmluvných strán musí dôjsť pri podpisovaní zmluvy alebo bezprostredne potom. To znamená, že legalizácia sa môže uskutočniť aj následne, až po uzavretí zmluvy o prevode obchodného podielu. V takom prípade sa však zmluva stane účinnou až dňom, kedy došlo k osvedčeniu podpisov prevodcu a nadobúdateľa. Až tento deň možno považovať za deň, ku ktorému nastávajú právne účinky prevodu obchodného podielu voči spoločnosti (medzi zmluvnými stranami je zmluva o prevode obchodného podielu účinná dňom jej uzavretia, za predpokladu, že sama zmluva o prevode neurčuje inak). Uvedené vyplýva aj zo znenia ustanovenia § 115 ods. 4 Obchodného zákonníka, podľa ktorého účinky prevodu obchodného podielu voči spoločnosti nastávajú (s výnimkou prevodu väčšinového obchodného podielu) až doručením účinnej zmluvy o prevode obchodného podielu s tým, že ak je účinnosť zmluvy viazaná na zákonom ustanovenú podmienku, ktorá nastane až neskôr (v prejednávanej veci podmienka nutnosti overenia pravosti podpisov zmluvných strán), účinky prevodu obchodného podielu nastanú až s touto neskoršou účinnosťou.“

Rovnako tak možno odkázať aj na starší článok v Bulletine SAK č. 4/2006: Osvedčenie podpisov na zmluve o prevode obchodného podielu a jej platnosť a účinnosť, kde autorka dochádza k rovnakému záveru.

Ešte pre zaujímavosť možno odkázať na § 220w ods. 2 Obchodného zákonníka o akcionárskej zmluve:

„Podpisy na akcionárskej zmluve sa musia úradne osvedčiť. Akcionárska zmluva nenadobudne účinnosť skôr ako dňom úradného osvedčenia pravosti podpisov zmluvných strán.“

Ak by totiž platilo, že na platnosť zmluvy (hocijakej), ak sú pri nej potrebné úradne osvedčené podpisy (napr. zmluva o prevode obchodného podielu, zmluva o predaji podniku, akcionárska zmluva), je potrebné tieto podpisy úradne osvedčiť, tak by druhá veta vyššie citovaného ustanovenia bola v rozpore s týmto všeobecným pravidlom, resp. by bola skôr nadbytočná, lebo neplatná zmluva nemôže predsa nadobudnúť účinnosť, a už vôbec nie skôr ako nadobudne platnosť.

Osobne by som si v podmienkach právneho štátu vystačil s čl. 2 ods. 3 Ústavy

(3) Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Takže za mňa nemusí

Ďakujem veľmi pekne za skvelý príspevok a s radosťou vítam nového prispievateľa.

So záverom súhlasím. Stručne a s menej detailnou argumentáciou som sa tejto otázke venoval v súvislosti s akvizičnými zmluvami na inom mieste, tak si dovolím odcitovať moje závery. Síce podľa môjho názoru nejde o zmluvy o budúcej zmluve, ale argumenty by mali byť rovnaké.

"Po prvé, ustanovenie je systematicky zaradené do druhej časti Obchodného zákonníka – teda do práva obchodných spoločností. Systematické zaradenie naznačuje, že ustanovenie upravuje korporátne aspekty prevodu obchodného podielu. Ustanovenia § 115 OBZ neupravujú obligačné aspekty medzi stranami – teda napr. cenu, nároky z vád, právo na odstúpenie atď. Pritom nie je sporné, že v prípade prevodov obchodného podielu je potrebné rozlišovať korporátne a obligačné aspekty. Právna úprava korporátnych aspektov je v zásade kogentná ako celé právo obchodných spoločností. Naproti tomu úprava obligačných aspektov je v zásade dispozitívna. Nie je celkom zrejmé, či by sa obligačné aspekty zmluvy o prevode obchodného podielu mali spravovať ustanoveniami o kúpnej zmluve, o zmluve o predaji podniku alebo či ide o inominátnu zmluvu. Vyššie sme argumentovali, že je potrebné primárne aplikovať ustanovenia o kúpnej zmluve. Táto otázka je však v tunajšom kontexte v zásade irelevantná. Bez ohľadu na zmluvný typ nie je sporné, že vzťahy medzi predávajúcim (prevodcom) a kupujúcim (nadobúdateľom) podľa zmluvy o prevode obchodného podielu sú obligačného charakteru, zatiaľ čo otázky upravené v § 115 OBZ (teda najmä účinnosť prevodu voči spoločnosti a voči tretím osobám) sú korporátneho charakteru.

Tento istý záver vyplýva aj z porovnania s úpravou zmlúv o prevode nehnuteľností, ako bola naznačená vyššie.

Zaujímavá je aj komparatívna analýza. V Nemecku je potrebné osvedčiť podpisy na obligačnej zmluve o prevode obchodných podielov v spoločnosti s ručením obmedzeným (Verpflichtungsgeschäft), ako aj na vecnoprávnom solučnom úkone prevodu (Verfügungsgeschäft).120 Táto skutočnosť však vyplýva z dvoch samostatných ustanovení. Podľa § 15 ods. 3 nemeckého GmbHG je na prevod obchodného podielu potrebné uzavrieť zmluvu v notárskej forme. Toto ustanovenie (formulované podobne ako § 115 ods. 3 OBZ) ustanovuje pre solučný úkon povinnú notársku formu. Podľa § 15 ods. 4 GmbHG je notárska forma potrebná aj na dohodu, ktorou sa zakladá povinnosť spoločníka previesť obchodný podiel. Toto ustanovenie teda aj pre obligačný úkon vyžaduje notársku formu.121 Inými slovami, zo samotného § 15 ods. 3 GmbHG nevyplýva povinnosť uzatvoriť aj obligačnú zmluvu v notárskej forme – tá vyplýva až z nasledovného odseku 4, ktorý však v slovenskom práve nemá ekvivalent.

Podobne aj v Rakúsku § 76 ods. 2 rakúskeho GmbHG výslovne ustanovuje, že forma notárskej zápisnice je potrebná na prevod obchodného podielu, ako aj na dohody, ktorými sa spoločník zaväzuje na neskorší prevod.122

Na základe argumentov uvedených vyššie sa prikláňame k záveru, že aj v prípade zmlúv o prevode obchodného podielu nie je osvedčenie podpisov podmienkou platnosti zmluvy ako obligačného úkonu. Osvedčenie podpisov je formálnou náležitosťou prevodnej (solučnej) zmluvy a podmienkou spôsobilosti tejto zmluvy byť podkladom pre zápis do obchodného registra.

Poznámky pod čarou:
120 Knott, H. J., Mielke, W. Unternehmenskauf. 4. Auflage. RWS Verlag: Köln, 2012, s. 111. Ku kritike tejto požiadavky pozri Triebel, V. Anglo-amerikanischer Einfluss auf Unternehmenskaufverträge in Deutschland – eine Gefahr für die Rechtsklarheit? In: Recht der Internationalen Wirtschaft, 1/44, 1998, s. 7.

121 Podľa druhej vety citovaného ustanovenia sa však obligačná zmluva uzatvorená pri nedodržaní tejto formy považuje za konvalidovanú uzatvorením solučnej zmluvy. Zdá sa, že z dôvodov ochrany dôverných informácií (najmä kúpnej ceny) je toto relatívne bežnou praxou (Knott, H. J., Mielke, W. Unternehmenskauf. 4. Auflage. RWS Verlag: Köln, 2012, s. 112).

122 V Rakúsku je však sporné, či sa formálna náležitosť notárskej zápisnice aplikuje na Verpflichtungsgeschäft aj na Verfügungsgeschäft (Brugger, W. Unternehmenskauf. Manz: Wien, 2014, s. 360)."

GYÁRFÁŠ, J. (d) Zmluva o prevode obchodného podielu. In: GYÁRFÁŠ, J., MATULNÍKOVÁ, K., VAVRÁK, T. M&A na Slovensku, Právnický a daňový sprievodca. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2019, s. 41, marg. č. 33.

Pali, vdaka za pekny clanok.

Moj pohlad z praxe - "Master" SPA ma casto prave charakter zmluvy o buducej zmluve (upravuje povinnost uzavriet za urcitych podmienok v urcitom case buducu kratku zmluvu) a obsahuje okrem ineho aj dojednania o kupnej cene, ktore sa uz v "kratkej" zmluve, ktora ide na obchodny register, neuvadzaju (vzhladom na citlivost udajov) a ohladne tejto nalezitosti sa v kratkej zmluve len referuje na Master SPA (rezim § 273/1 OBZ). Master SPA v takom pripade predstavuje zmluvu o buducej kratkej zmluve, avsak obsahuje tiez dojednanie o podstatnej nalezitosti zmluvy o prevode OP. V takom pripade by na zmluve o buducej zmluve (ktorou je Master SPA) mali byt overene podpisy ;-)

Ďakujem pekne za reakciu.

Ad SPA vs ZoBZ: Podľa môjho názoru, Master SPA môže ale nemusí mať nevyhnutne charakter ZoBZ – koncepčných možností je iste viac (a môže ísť aj o situáciu, kedy Master SPA je súčasťou SHA).

V praxi sa často stretávam s tým, že Master SPA charakter ZoBZ má (podmienkou samozrejme je, že sú splnené zákonné definičné znaky ZoBZ). K tomu smeroval aj môj post, ktorý bol reakciou na pôvodne nastolenú tému – tá sa týkala len ZoBZ a potreby overenia podpisov na ZoBZ.

Ad ZoBZ vs potreba overenia podpisov: Vo všeobecnosti na ZOBZ (a teda ani na Master SPA, ktorá by/ak by v danom prípade mala charakter ZoBZ) overiť podpisy podľa mňa potrebné nie je (v tomto súhlas s Paliho záverom).

Ale: môže nastať situácia, ktorú som opísala, a síce že Master SPA obsahuje dojednania o kúpnej cene, ktoré sa už v (budúcej) realizačnej zmluve neuvádzajú a ohľadne tejto náležitosti sa v realizačnej zmluve len referuje na Master SPA (umožňuje to podľa mňa, ak nič iné, tak § 273/1 OBZ). Vo vzťahu k takému konkrétnemu prípadu si myslím, že podpisy na Master SPA (ktorá podľa okolností môže/nemusí mať charakter ZOBZ) by overené mali byť, a to kvôli tomu, že dojednanie o kúpnej cene je dojednaním o podstatnej náležitosti zmluvy o prevode obchodného podielu (pre ktorú sa podľa § 115/4 OBZ vyžadujú overené podpisy). Uvažujem obdobne ako NS ČR vo svojom rozhodnutí z 23.06.2015, sp. zn. 29 Cdo 1685/2013: "Nejvyšší soud podotýká, že podle ustálené judikatury (vztahující se k právní úpravě účinné do 31. prosince 2013) je dohoda o výši ceny za převod obchodního podílu, popř. o způsobu jejího určení, obligatorní náležitostí úplatné smlouvy o převodu obchodního podílu (srov. rozhodnutí citovaná v předchozím odstavci). Dovolatel se tudíž mýlí, usuzuje-li, že ujednání o výši ceny či způsobu jejího určení není součástí smlouvy o převodu obchodního podílu. Současně platí, že smlouva o převodu obchodního podílu musí být vyhotovena písemně a podpisy na ní musí být úředně ověřeny ( § 115 odst. 3 věta druhá zákona č. 513/1991 Sb., obchodního zákoníku; dále jen obch. zák. ). K důsledkům nedostatku zákonem požadovaných formálních náležitostí srov. např. usnesení Nejvyššího soudu ze dne 23. května 2007, sp. zn. 29 Odo 894/2006. Je-li dohoda o ceně či způsobu jejího určení obsažena v příloze ke smlouvě o převodu obchodního podílu, dopadají na ni (jakožto součást smlouvy) požadavky kladené na formu smlouvy o převodu obchodního podílu; příloha tudíž musí být sjednána písemně (srov. i usnesení Nejvyššího soudu ze dne 5. dubna 2006, sp. zn. 29 Odo 221/2005) a podpisy na ní musí být taktéž úředně ověřeny ( § 115 odst. 3 věta druhá obch. zák. a obdobně např. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 28. února 2012, sp. zn. 29 Cdo 3581/2010).“ http://kraken.slv.cz/29Cdo1685/2013

Chcela som poukázať na to, že záver o (ne)potrebe overenia podpisov na ZoBZ nie je aplikovateľný univerzálne. Samozrejme, rátam s tým, že ohľadne špecifickej situácie, ktorú som opísala, môžu byť aj iné názory na potrebu overenia podpisov ako je ten, ktorý som prezentovala ja.

Ďakujem veľmi pekne.

Ad ZBZ - súhlasím, zavisí od okolností. Môj výklad je, že typická SPA (teda zmluva, v ktorej sa strany zaviažu po splnení odkladacích podmienok pri closingu podpísať krátku zmluvu a ňou docieliť prevod obchodných podielov) nie je ZBZ, ale obligačná zmluva zakladajúca priamo povinnosť urobiť solučný úkon spočívajúci v podpise krátkej zmluvy. Teda že vzťah medzi SPA a krátkou zmluvou v tejto situácii nie je vzťahom medzi ZBZ a realizačnou zmluvou, ale vzťahom rovnakým ako zmluvou o predaji akcií a rubopisom+odovzdaním.

Ale ako som písal, toto je akademicky zaujímavá otázka, ktorej praktické dopady sú však minimálne.

Ad overený podpis - tu si dovoľujem nesúhlasiť s judikatúrou NS ČR. Táto judikatúra by totiž viedla k tomu, že ak mám zmluvu s povinnou formou, nemôžem povinné náležitosti inkorporovať odkazom. Takže by som napr. v zmluve o dielo (ak sa podľa dohody strán vyžaduje písomná forma) nemohol určiť cenu odkazom na rozpočet, ktorý je obom stranám známy, ale nie je separátne podpísaný. Alebo by som v zmluve o predaji podniku nemohol určiť cenu odkazom na znalecký posudok, ktorý je jednoznačne určený a obom stranám známy, akurát nebol stranami podpísaný.

Uvedomujem si, že tento výklad podporený aj judikatúrou NS ČR je aj na Slovensku často citovaný, ale rád by som upozornil na rozhodnutie NS SR, podľa ktorého ak strany "uzatvorili zmluvu, ktorej podstatné náležitosti sú v listine podpísanej obidvomi stranami určené výslovným odkazom na samostatnú listinu, ktorá nebola podpísaná, nespôsobuje to bez ďalšieho neplatnosť tejto zmluvy za podmienky, že ich prejav vôle bol dostatočne určitý a zmluvný konsenzus pokrýva aj tieto dojednania. Stačí, že zmluvné strany ju vyhlásia za súčasť zmluvy v podpísanom texte vlastnej zmluvy." (NS SR, sp. zn. 4 Cdo/9/2019). Tento výklad mi pripadá rozumnejší a ďaleko viac v súlade s tvorbou vôle v súkromnoprávnych vzťahoch aj s ústavnoprávnym imperatívom zmluvnej autonómie a preferencie platnosti právnych úkonov. Prihováral by som za tento výklad aj v kontexte zmluvy o prevode obchodného podielu.

"Zákon o obchodních korporacích klade na smlouvu o převodu podílu nevtěleného do kmenového listu požadavek na písemnou formu s úředně ověřenými podpisy ( § 209 odst. 2 z. o. k.). Jakkoliv tak činí v souvislosti s účinností smlouvy vůči společnosti, lze dovodit, že jde o požadavek na formu smlouvy jako takové."

Rozsudek Nejvyššího soudu České republiky č.j. 27 Cdo 1018/2021-287 ze dne 4.5.2022

"V obchodno-záväzkových vzťahoch zmluva vyžaduje podľa § 272 ods. 1 OBZ pre platnosť písomnú formu iba v prípadoch ustanovených v zákone, alebo keď aspoň jedna strana pri rokovaní o uzavretí zmluvy prejaví vôľu, aby sa zmluva uzavrela v písomnej forme. Pre určité zmluvné typy, okrem obligatórnej písomnej formy, zákonodarca ako formálnu náležitosť ustanovil aj osvedčenie podpisov zmluvných strán. Písomnú formu a osvedčené podpisy zmluvných strán tak podľa § 476 ods. 2 OBZ vyžaduje aj Zmluva o predaji podniku. Pokiaľ ide o zmluvu o budúcej zmluve, táto nepredstavuje samostatný zmluvný typ, ale všeobecný inštitút, predmetom ktorého je samostatná kontraktačná povinnosť osôb. Zmluva o budúcej zmluve tak obsahuje kontraktačný záväzok, t.j. povinnosť uzavrieť v budúcnosti konkrétnu zmluvu či už typickú alebo inominátnu. Preto, ak podľa § 289 ods. 2 OBZ zmluva o uzavretí budúcej zmluvy vyžaduje len písomnú formu, nie aj osvedčené podpisy strán, odvolací súd je toho právneho názoru, že len zo skutočnosti, že pre zmluvu o predaji podniku sa vyžadujú popri obligatórnej písomnej forme aj osvedčené podpisy zmluvných strán, nie je možné dospieť k záveru, že už aj zmluva o budúcej zmluve o predaji podniku vyžaduje aj osvedčené podpisy."

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 43Cob/50/2022 z 29.9.2022

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím