lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (160)
Juraj Gyarfas (112)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (41)
Tomáš Klinka (26)
Kristián Csach (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (22)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Martin Friedrich (9)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Michal Novotný (7)
Xénia Petrovičová (6)
Peter Kotvan (6)
Adam Zlámal (6)
Michal Krajčírovič (6)
Lexforum (5)
Robert Goral (5)
Radovan Pala (4)
Ondrej Halama (4)
Josef Kotásek (4)
Pavol Szabo (4)
Ján Lazur (4)
Maroš Hačko (4)
Monika Dubská (4)
Natália Ľalíková (4)
Petr Kolman (4)
Pavol Kolesár (3)
Ivan Bojna (3)
Peter Pethő (3)
Jakub Jošt (3)
Josef Šilhán (3)
Marián Porvažník (3)
Adam Valček (3)
Ľuboslav Sisák (3)
Denisa Dulaková (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Juraj Straňák (2)
Martin Serfozo (2)
Lukáš Peško (2)
Anton Dulak (2)
Richard Macko (2)
Jiří Remeš (2)
Maroš Macko (2)
Juraj Schmidt (2)
Roman Kopil (2)
Marek Maslák (2)
Jozef Kleberc (2)
Michal Hamar (2)
Andrej Kostroš (2)
Dávid Tluščák (2)
Zsolt Varga (2)
Martin Gedra (2)
Ludmila Kucharova (2)
Bob Matuška (2)
Peter Varga (2)
Gabriel Volšík (2)
Tomas Kovac (1)
Ivan Priadka (1)
Vladislav Pečík (1)
Radoslav Pálka (1)
Pavel Lacko (1)
Vincent Lechman (1)
Ján Pirč (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Patrik Pupík (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Lucia Berdisová (1)
Vladimir Trojak (1)
Ivan Michalov (1)
Matej Košalko (1)
Miriam Potočná (1)
Martin Bránik (1)
Katarína Dudíková (1)
Marcel Jurko (1)
Martin Šrámek (1)
Nora Šajbidor (1)
Eduard Pekarovič (1)
Natalia Janikova (1)
Zuzana Klincová (1)
Dušan Marják (1)
Tomáš Ľalík (1)
Paula Demianova (1)
lukas.kvokacka (1)
David Halenák (1)
lukasmozola (1)
Viliam Vaňko (1)
Ladislav Pollák (1)
Emil Vaňko (1)
Lucia Palková (1)
Martin Hudec (1)
Mikuláš Lévai (1)
Robert Šorl (1)
Tomáš Korman (1)
Jakub Mandelík (1)
Tomáš Plško (1)
Ondrej Jurišta (1)
Michal Jediný (1)
Tibor Menyhért (1)
I. Stiglitz (1)
Peter K (1)
Pavol Mlej (1)
Tomáš Demo (1)
Adam Pauček (1)
Michal Ďubek (1)
Marcel Ružarovský (1)
Martin Svoboda (1)
Róbert Černák (1)
Jana Mitterpachova (1)
Petr Kavan (1)
Zuzana Adamova (1)
Dušan Rostáš (1)
Petr Novotný (1)
Juraj Lukáč (1)
Pavol Chrenko (1)
Tomáš Pavlo (1)
Martin Poloha (1)
Bystrik Bugan (1)
David Horváth (1)
Ivan Kormaník (1)
Martin Galgoczy (1)
Peter Janík (1)
Nina Gaisbacherova (1)
peter straka (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Roman Prochazka (1)
Bohumil Havel (1)
Robert Vrablica (1)
jaroslav čollák (1)
Zuzana Kohútová (1)
Michaela Stessl (1)
Gabriel Závodský (1)
Petr Steiner (1)
Matej Gera (1)
Peter Marcin (1)
Tomas Pavelka (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Peter Kubina (1)
Martin Estočák (1)
Matej Kurian (1)
Igor Krist (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Uznanie dlhu vs. uznanie práva?

Ľuboslav Sisák, 11. 08. 2022 v 22:22

Príprava na štátnice typicky býva na istú dobu posledné viac-menej systematické štúdium nejakých právnych odvetví. Niečo podobné sa pre mnohých opakuje až o pár rokov pri chystaní sa na nejakú stavovskú skúšku. „Došiel na psa mráz“ a do tohto štádia pomaly vstupujem sám. Je potešujúce, keď človek s odstupom nie až tak dlhého času a hádam o čosi múdrejší vidí rovnakú matériu inak – je menej strojovejší pri jej prechádzaní, zdroje už nie sú neomylné modly, nachádzajú sa problémy tam, kde doteraz neboli.

Jedným z takýchto problémov, nad ktorým som sa zdržal asi viac, než by som mal, je rozlišovanie medzi uznaním dlhu podľa § 558 OZ a uznaním práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ ako dvoma odlišnými inštitútmi. Síce asi ide o český vynález (napr. NS ČR, sp. zn. 33 Odo 1039/2004), lebo v našej judikatúre ani komentárovej spisbe (okrem Feketeho) som na to príliš nenatrafil (hoc priznávam, že som bol povrchný), no predsa mi nedalo a chcel som tu pouvažovať o opodstatnenosti tohto rozlišovania. Koniec koncov, nápady „bratov Čechov“ radi preberáme, tak možno to nie je úplne márne.

Zmysel daného rozlišovania sa má ukazovať pri uznávaní premlčaného dlhu. Ak dlžník uznáva premlčaný dlh vedome, „uznáva dlh“ podľa § 558 OZ. Účinok: veriteľovi svedčí vyvrátiteľná domnienka o trvaní dlhu v čase uznania – v procese sa bremeno dôkazu presúva na dlžníka, ktorý musí dokázať opak; pretrháva sa pôvodná premlčacia doba a začína nová 10 ročná. Ak na druhej strane dlžník uzná premlčaný dlh nevedome, „uznáva právo“ podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ. Účinok: veriteľ nemá domnienku, ale s premlčaním je to rovnaké, ako pri uznaní dlhu.

Napriek odlišnej terminológii si nemyslím, že § 558 OZ a § 110 ods. 1 druhá veta OZ hovoria o dvoch odlišných veciach. Argumentačne ma to ťahá k dôvodu, prečo v niektorých prípadoch vôbec predlžujeme premlčaciu dobu z relatívne krátkej (typicky 3 roky) na relatívne dlhšiu (10 rokov). Pravdepodobne najdôležitejším dôvodom pre kratšie premlčacie doby je, že nechceme súdy zaťažovať so zisťovaním udalostí relevantných pre spor, ktoré sa odohrali „za Márie Terézie“ a ktoré sa preto nedajú zistiť vôbec, alebo len úmorne. Uznanému dlhu podľa § 558 OZ (a iným) ale radi dáme dlhšiu premlčaciu dobu, lebo nám zásadne uľahčuje dokazovanie – máme najmä tú domnienku. No ak „uznanie práva“ je dačo iné a hlavne nemá vytvárať onú domnienku, čo nás má motivovať dať mu tiež dlhšiu premlčaciu dobu? Znova – má tu ísť o nevedomé uznanie premlčaného dlhu. Pomáha takýto dôkaz ekonómii procesu do takej miery, že máme predlžovať premlčaciu dobu na 10 rokov? Podľa mňa nie. Ak veriteľovi nesvedčí domnienka, tak papier s takým uznaním pre neho nemá žiadnu hodnotu (aspoň ja ju nevidím) a dôkazne sme sa nikam nepohli. Preto si teda myslím, že „uznanie práva“ si nezaslúži predlžovanie premlčacej doby a že OZ má v § 110 ods. 1 druhej vete na mysli uznanie dlhu podľa § 558 OZ. Prvé ustanovenie je z vyhláseného znenia, druhé je z veľkej novely z 1991. V mojich očiach je to tak, že „chybička se vloudila“. No samozrejme sa rád nechám presvedčiť o opaku.


Názory k článku Uznanie dlhu vs. uznanie práva?:


  Ľuboslav Sisák, 11. 08. 2022 v 22:39 - A ďalšia vec

... ak uznanie práva nie je uznanie dlhu, kde má potom uznanie dlhu ustanovenie o 10 ročnej premlčacej dobe, ktorá sa mu nesporne pripisuje? :)


  Milan Hlušák, 17. 08. 2022 v 12:26 - Ad Ľubo

Ja by som uvažoval zhruba takto:


Podľa mňa nie je úplne dôležitá otázka, prečo 10 ročná lehota, ale otázka, prečo by pri uznaní dlhu či práva mala premlčacia lehota plynúť odznova.


Myslím si, že dôvodom je to, že ak dlžník uzná, že dlh zaplatí, tak sa veriteľ môže dobromyseľne spoľahnúť, že dlžníka netreba žalovať, že sa nemusí so žalobou ponáhľať, lebo dlžník chce dlh splniť dobrovoľne (uznal, že „dlh zaplatí“). Takýto dobromyseľný predpoklad veriteľa si zasluhuje zákonnú ochranu, ktorá spočíva práve v tom, že premlčacia lehota plynie odznova.


Táto logika však platí, len ak ide o uznanie pred uplynutím premlčacej lehoty. Ak dlžník uzná dlh až po premlčaní, teda v čase, kedy už veriteľ svoje právo zanedbal, potom niet dôvod chrániť veriteľa, že sa nemusí so žalobou ponáhľať; svoje právo už predsa nechal premlčať. Dôvod, aby v takomto prípade začala premlčacia lehota plynúť odznova, musí teda spočívať v niečom inom. A podľa mňa spočíva v tom, že ak dlžník uznáva písomne dlh, tak možno predpokladať, že sa zrieka účinkov premlčania. Zákon tým, že umožňuje, aby v takomto prípade začala plynúť premlčacia lehota odznova, chráni dobrú vieru veriteľa v takýto predpoklad. Veriteľova dobromyseľnosť si však túto ochranu zasluhuje, len ak dlžník o premlčaní vie, resp. ak sa veriteľ uistí, že predpoklad, resp. domnienka zrieknutia sa premlčania je správna. Ak o takýto prípad ale nejde, potom netreba tento predpoklad, a teda ani veriteľa chrániť.


Z toho mi plynie, že k obnoveniu premlčacej lehoty uznaním dôjde len vtedy, ak dlžník o premlčaní vie. Ustanovenie § 110 OZ by sa preto malo podľa mňa teleologicky redukovať. Pozor ale na R 51/1968 („uznanie premlčaného dlhu nie je viazané na vedomosť dlžníka o tom, že dlh je premlčaný“). Na druhej strane, argumentácia súdu bola založená na to, že OZ v pôvodnom znení neprevzal § 297 str. OZ. Ten však dnešné znenie prevzalo novelou z r. 1991 práve do dnešného § 558.


PS. Súčasná úprava nie je úplne zosynchronizovaná, pretože § 558 OZ o uznaní dlhu sa do OZ dostal v r. 1991 bez toho, aby sa zosynchronizovala úprava § 110, tak ako boli zosynchronizované úpravy § 297 a 98 str. OZ. Vtedajší § 98 totiž pretrhnutie premlčacej lehoty umožňoval len pri uznaní ešte nepremlčaného práva. Uznanie po premlčaní mohlo mať účinok na premlčanie, len ak ho bolo možné považovať za vzdanie sa premlčania, a na to bolo potrebné, aby dlžník o premlčaní vedel.


PPS. Ďakujem za bod, ktorý bude treba v rekodifikácii ešte premyslieť.


  Ľuboslav Sisák, 24. 08. 2022 v 09:19 - Ad p. Hlušák

Ďakujem pekne za reakciu a aj korekciu! Proti tomuto odôvodneniu žiaden dišputát, úplne trefné. Z toho mi teda vychádza, že rozlišovať “uznanie práva” stráca opodstatnenie, lebo nezakladá domnienku trvania dlhu (to sme vedeli doteraz) a nemá ani reštartačný účinok na premlčanie (to je záver tejto diskusie). Už mu teda nezostáva nič.

  Dušan Ďurian, 27. 08. 2022 v 00:21 - K vzťahu § 110 ods. 1 OZ a § 558 OZ

Súhlasím s názorom Milana Hlušáka.

V konkrétnom prípade vzťah § 110 ods. 1 OZ a § 558 OZ riešený takto (z rozsudku KS BB sp. zn. 17Co/231/2018 zo dňa 24.04.2019 - časť odôvodnenia):

"Odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že sú splnené podmienky na potvrdenie napadnutého rozsudku. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca požičal žalovanému sumu 3.500,- €, ktorú sa žalovaný zaviazal žalobcovi vrátiť najneskôr do 30.06.2014; o vrátení dlhu žalobca a žalovaný elektronicky komunikovali (prostredníctvom aplikácie facebook) v období od 14.09.2017 do 08.01.2018; žalovaný pôžičku žalobcovi ani čiastočne nevrátil a v priebehu sporu vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku, ktorú súd prvej inštancie vyhodnotil ako dôvodnú; elektronickú komunikáciu žalobcu a žalovaného považoval súd prvej inštancie za písomné uznanie dlhu, nepriznal mu však právne účinky začatia plynutia novej desaťročnej premlčacej doby na uplatnenie práva, pretože nebolo preukázané, že v čase uznania mal žalovaný vedomosť o premlčaní dlhu; po preskúmaní veci sa s právnym posúdením súdu prvej inštancie ohľadom vplyvu uznania dlhu na plynutie premlčacej doby na uplatnenie práva žalobcu ako aj ohľadom vzťahu § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka a § 558 Občianskeho zákonníka stotožnil aj odvolací súd; pokiaľ žalobca v odvolaní argumentuje výkladom ustanovení § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 558 Občianskeho zákonníka a ich právnych účinkov vo vzťahu k premlčaniu, odvolací súd udáva, že ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka bolo do tohto právneho predpisu zavedené až novelou uskutočnenou zákonom č. 509/1991 Zb. účinnou od 01.01.1992; Občiansky zákonník v znení účinnom do 31.12.1991 podmienky uznania premlčaného dlhu vôbec neupravoval; ak uznanie premlčaného dlhu do 31.12.1991 nebolo viazané na vedomosť dlžníka o premlčaní, z ustanovenia § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka nevyplývalo, že by nebolo možné uznať už premlčaný dlh (k tomu záveru dospela aj súdna prax v R 51/1968); v dôsledku zmeny právnej úpravy uznania premlčaného dlhu po 01.01.1992, právne následky viažuce sa na možnosť počítania novej desaťročnej premlčacej doby pri právach písomne uznaných čo do dôvodu a výšky ( § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka) sú závislé od toho, či dlžník o premlčaní vedel alebo nie; nová právna úprava účinná od 01.01.1992 stanovila podmienky uznania dlhu vrátane uznania premlčaného dlhu preto ustanovenie § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka a ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka nemožno aplikovať oddelene ( § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka žiadne podmienky uznania dlhu osobitne nestanovuje); uznanie premlčaného práva zakladá právne dôsledky uvedené v ustanovení § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka len vtedy, ak dlžník o premlčaní vedel ( § 558 posledná veta Občianskeho zákonníka); ak dlžník o premlčaní nevedel, či už pre omyl skutkový alebo pre omyl právny (napr. že nepoznal ustanovenia o premlčaní), nemá jeho uznanie akékoľvek právne účinky; vecnú správnosť napadnutého rozsudku preto nemôže spochybniť tvrdenie žalobcu, podľa ktorého nevedomosť o premlčaní dlhu nemá vplyv na účinky uznania práva podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože vychádza z výkladu práva, ktorý ignoruje vnútornú prepojenosť uvedených ustanovení ( § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 558 Občianskeho zákonníka) a historické súvislosti ich zavedenia do právneho poriadku; poukaz žalobcu na rozhodnutia a súdnu prax Najvyššieho súdu Českej republiky neobstojí, pretože nejde o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít podľa článku 2 ods. 2 základných princípov Civilného sporového poriadku ako na to poukázal aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, keď osobitne za ustálenú rozhodovaciu prax nemožno považovať ani rozhodnutie R 51/1968 (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 3Cz/6/1968 zo dňa 27.02.1968), pretože bolo prekonané neskoršou zmenou Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.1992 (R 71/2018); z tohto dôvodu nebolo potrebné odôvodňovať odklon od ustálenej rozhodovacej praxe ( § 220 ods. 3 C.s.p., resp. § 393 ods. 3 C.s.p.); ak žalobca nepreukázal, že žalovaný v čase tvrdeného uznania dlhu disponoval informáciami o jeho premlčaní, uznanie dlhu, o premlčaní ktorého žalovaný vedomosť nemal, nemohlo vyvolať právne dôsledky predpokladané ustanovením § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka spočívajúce v začatí plynutia novej desaťročnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vrátenie spornej pôžičky; pre premlčanie uplatneného nároku tak platila všeobecná trojročná premlčacia doba opierajúca sa o ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka; osobitne odvolací súd zdôrazňuje, že vedomosť žalovaného ako dlžníka o premlčaní dlhu nemožno preukazovať domnienkou znalosti právneho predpisu zverejneného v Zbierke zákonov ( § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2015, resp. § 15 zákona č. 400/2015 Z. z.), pretože ak právny predpis zakotvuje podmienku vedomosti subjektu o konkrétnej skutočnosti, nemožno túto vedomosť založiť len na právnej domnienke (ibaže by to právny predpis výslovne ustanovil), preto vedomosť dlžníka o premlčaní dlhu pri jeho uznaní ( § 558 Občianskeho zákonníka) musí byť v prípade sporu preukázaná pozitívne (t.j. nielen domnienkou), inak by táto podmienka stanovená zákonom nemala žiadny zmysel (nakoľko domnienka znalosti právneho poriadku pôsobí voči každému, nikto by sa nemohol dovolávať toho, že o premlčaní dlhu nevedel); súd prvej inštancie správne vyhodnotil premlčanie uplatneného nároku; pre premlčanie uplatneného nároku platila všeobecná trojročná premlčacia doba ( § 101 Občianskeho zákonníka); predmetom konania bolo majetkové právo, ktoré podlieha premlčaniu ( § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka); žalovaný mal pôžičku vrátiť do 30.06.2014; odo dňa 01.07.2014 začala žalobcovi plynúť premlčacia doba na uplatnenie práva na vrátenie pôžičky na súde v trvaní troch rokov ( § 101 Občianskeho zákonníka), ktorá márne uplynula dňa 03.07.2017, pretože posledný deň premlčacej doby pripadol na sobotu dňa 01.07.2017 a presunul sa na najbližší pracovný deň pondelok 03.07.2017, ktorého uplynutím premlčacia doba skončila ( § 122 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka); stanovenie posledného dňa premlčacej doby zo strany súdu prvej inštancie nebolo správne (súd prvej inštancie nezohľadnil, že posledný deň premlčacej doby pripadol na sobotu), nemalo však vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku; k uplynutiu premlčacej doby tak v celom rozsahu došlo pred začatím konania v prejednávanom spore dňa 13.03.2018 ( § 156 C.s.p.) ako aj pred samotným tvrdeným uznaním dlhu, ktoré v zmysle vyššie uvedeného tiež nemalo na plynutie premlčacej doby na uplatnenie práva žalobcu na vrátenie pôžičky žiadny vplyv; námietka premlčania bola teda zo strany žalovaného vznesená dôvodne, súd prvej inštancie na ňu pri rozhodovaní prihliadal ( § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a žalobu žalobcu správne v celom rozsahu zamietol."

  Ľuboslav Sisák, 27. 08. 2022 v 20:54 - Ad p. Ďurana

Vďaka za toto rozhodnutie! Páči sa mi, že v tejto veci bezhlavo nepreberáme český prístup.


  Ľuboslav Sisák, 27. 08. 2022 v 20:55 - Oprava

Pardon, preklik. Samozrejme, p. Ďurian.


Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím