Autoři:

Vážení diskutujúci právnici.

Sporadicky sledujem túto stránku už nejaký ten rok aj keď nie som právnik len zvedavý dôchodca. Veľmi by ma potešilo ak by ste vyslovili pár slov k ďalej uvedenej veci a pomohli laikovi pochopiť súvislosti. Nie je to oblasť vašich diskusii, ide o zákon č. 211/2000 Z. z. zákon o slobode informácií (ZSI).

§ 19, ods. 2):

„O odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Odvolací orgán upovedomí žiadateľa o dátume, keď mu bolo odvolanie doručené. Ak ide o rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy.“

V publikácii PRÁVO NA INFORMÁCIE, výklad k zákonu o slobodnom prístupe k informáciám, problémy z praxe, rozhodnutia súdov, autori Wilfling, Babiaková, 2006, na str. 65 a 66:

„ V prípade obcí a miest zákon obsahuje špeciálnu úpravu odvolacieho orgánu. Podľa § 19, ods. 2 druhá veta zákona o slobode informácií „ak ide o rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor)“. Hoci zákon o obecnom zriadení nedáva obecnému alebo mestskému úradu oprávnenie vydávať rozhodnutia (rozhodnutia vydáva starosta alebo primátor), v praxi sa akceptuje, že zákon o slobode informácií ustanovil pre

obecné a mestské úrady osobitnú právomoc vydávať rozhodnutia o nesprístupnení informácií.

Postup, keď v prvom stupni rozhodujú obecné resp. mestské úrady a o odvolaní rozhodujú starostovia alebo primátori, je široko prijímaný aj súdnou praxou.“

Dovolím si povedať, že ZSI obstojne poznám (16 rokov práce v samospráve), ale žeby veta: „Ak ide o rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor).“ splnomocnila obecný úrad vydávať rozhodnutia menom obce, sa mi zdá prehnané. A ak je takýto výklad „široko prijímaný aj súdnou praxou“ neprisvojila si súdna moc niečo z právomoci zákonodarnej?

Musí starosta čítať nejakú dôvodovú správu, alebo nejaký výklad, aby pochopil, že musí niekoho poveriť touto agendou? Obecný úrad je čo? Kto? Upratovačka, vodič, údržbár? Zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v § 13, ods. 5): „Starosta je štatutárnym orgánom obce. Starosta môže rozhodovaním o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy písomne poveriť zamestnanca obce. Poverený zamestnanec obce rozhoduje v mene obce v rozsahu vymedzenom v písomnom poverení.“ Tak kde je ten súvis medzi §19 ZSI a § 13 zákona o obecnom zriadení? Poprosím vás o nejaký názor, je to predsa len v teoretickej rovine, filozofická, nič nemeniaca debata. Ja sa len jednoducho neviem zmieriť s konštatovaním, že ZSI splnomocnil obecné úrady vydávať rozhodnutia a takýto stav je súdmi široko akceptovaný. Vopred vám ďakujem.

Judikatúra ohľadom § 19 je pomerne ustálená, nemám vedomosť o vyraznejších diskusiách ohľadom jej správnosti. Z viacerých len poukazujem na rozhodnutie nižšie:

41. Správny súd konštatuje, že zásadnou otázkou v konaní je, či žaloba voči Mestskému úradu Nováky tak, ako bola podaná žalobcom je prípustná s ohľadom na právnu subjektivitu označeného orgánu. Správny súd k argumentácii žalovaného, že zákon č. 369/1991 Zb.nepriznáva mestským úradom kompetencie ani právnu subjektivitu uvádza, že systematicky je mestský úrad ako orgán zaradený v § 24 ods. 3 zákona č. 369/1991 Zb., pričom príslušný paragraf nesie označenie orgány mesta. V uvedenom paragrafe je upravené aj postavenie primátora a mestského zastupiteľstva. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že zákonodarca predvídal možné budúce postavenie mestského úradu ako správneho orgánu, aj keď priamo v zákone o obecnom zriadení mu nevymedzil rozhodovacie kompetencie. Správny súd je toho názoru, že Mestský úrad je v tomto prípade orgánom sui generis existujúcim v súlade s § 19ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. za účelom vybavenia žiadosti o poskytnutie informácie. Uvedené zákonné ustanovenie nie je systematicky zaradené v zákona č. 369/1991 Zb., avšak pre účely vybavenia žiadosti o poskytnutie informácie predpokladá (kreuje) právnu subjektivitu tohto orgánu na rozhodnutie vo veci žiadosti. Správnym postupom v prípade žiadosti o poskytnutie informácie by teda malo byť rozhodnutie o poskytnutí/neposkytnutí požadovanej informácie Mestským úradom (v zastúpení prednostom, prípadne povereným pracovníkom). O odvolaní voči takémuto rozhodnutiu už rozhoduje primátor mesta. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má správny súd za to, že v danom prípade žalovaným orgánom podľa zákona č. 211/2000 Z.z.pri fiktívnom rozhodnutí o neposkytnutí informácie by bol skutočne Mestský úrad tak ako to zdôvodnil žalobca vo svojej žalobe. S ohľadom na uvedené skutočnosti preto správny súd žalobu prejednal ako prípustnú. Súčasne správny súd uvádza, že žalobca dodržal procesný postup nevyhnutný na podanie žaloby a to podanie protestu prokurátora voči rozhodnutiu, o ktorom mal za to, že bolo vydané v rozpore so zákonom a následne podal včas správnu žalobu.

(Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 8. 6. 2021, sp. zn. 11S/116/2020)

a ešte odporučam ohľadom analogie pri VUC uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 20. 7. 2011, sp. zn. 6Sžo/182/2010

Záver, že na základe § 19 ods. 2 ZSI môže obecný úrad má kompetenciu vydávať rozhodnutia ohľadne prístupu k informáciám, sa dá vyvodiť z tzv. pravidiel inštrumentálneho príkazu, zákazu alebo oprávnenia. Podľa týchto pravidiel medzi iným platí, že ak právna norma ukladá niekomu povinnosť alebo predpokladá, že zrealizuje určitý stav, tak sa z tejto normy dá vyvodiť aj oprávnenie urobiť všetko, čo je nevyhnutné na to, aby sa daná povinnosť mohla splniť alebo aby predpokladaný stav mohol nastať. Ide o klasické a v práve prípustné vyvodzovanie právnych noriem z iných právnych noriem. Ak teda § 19 ods. 2 ZSI počíta s tým, že obecný úrad vydáva rozhodnutia ohľadne prístupu k informáciám, potom z tejto normy treba vyvodiť, že má na takéto vydávanie oprávnenie, kompetenciu. Výnimkou by bol azda len prípad, keby bolo úplne jasné, že predmetné slová § 19 ods. 2 ZSI sú obsolétne, napr. preto, lebo boli do zákona zahrnuté v čase, keď iný zákon výslovne dával obecnému úradu oprávnenie vydávať predmetné rozhodnutia, no neskôr bolo toto oprávnenie v tomto inom zákone zrušené a pritom sa nejak zabudlo na úpravu § 19 ods. 2 ZSI.

Ďakujem veľmi pekne za odpovede a ešte pridávam vetu zo spisu:

„Obvinená XY počas ústneho prejednania priestupku dňa 14.10.2021 uviedla, že osoba zodpovedná za poskytovanie informácií za Obec xxxxxxxxx je ona.“

Takže zodpovedný človek (prvý stupeň) je starosta a odvolací organ je opäť starosta!???

Poďakoval som a ďakujem za odpovede, aj keď ma neuspokojili, čo ani nebol zámer, pravda. Aj keď ďalšie slová môžu vyznievať konfrontačne, nie je to tak, sú to len myšlienkové pochody obyčajného sedliak, právne nevzdelaného, ktorý dvadsať rokov pôsobil v samospráve a napriek tomu nedokáže pochopiť takéto konštelácie. Pýtal som sa, či si súdy neprisvojili zákonodarnú právomoc, lebo ta argumentácia...?

Ďalšia úvaha. § 24 zákona č. 369/1990 Zb. platí pre mesta, nie obce! Pre obce platí § 16 Obecný úrad, kde ods. 1) uvádza: “(1) Obecný úrad zabezpečuje organizačné a administratívne veci obecného zastupiteľstva a starostu, ako aj orgánov zriadených obecným zastupiteľstvom.“ Aj z tejto dikcie „... možno vyvodiť záver, že zákonodarca predvídal možné budúce postavenie mestského (obecného) úradu ako správneho orgánu,“??? Máte tiež ten dojem, že tu zákonodarca niekde predpokladá, že z obecného úradu sa stane „správny orgán“?

Musím sa priznať, že ja nie. Ten istý zákon, ten istý paragraf, ods. 2), písm. d) „vykonáva nariadenia, uznesenia obecného zastupiteľstva a rozhodnutia obce.“ Vykonáva rozhodnutia obce, žiadne prijíma, žiaden náznak, že v budúcnosti bude prijímať uznesenia!!!

Ďalšia filozofická rečnícka otázka a vlastne len tak do vzduchu, zákonodarca predpokladá že každý človek je profesor práva? Lebo v opačnom prípade nemožno predpokladať, že každý človek sa dokáže riadiť právnym poriadkom tohto štátu. Ani ten profesor nemá šancu, inač by sme nepotrebovali sústavu súdov, ktorú nakoniec tromfne svojím diametrálne odlišným rozhodnutím ESĽP. Mám problém sa s takými argumentáciami a (predpokladanými) nadväznosťami vyrovnať, napriek dlhoročnej praxi (aj vysokoškolskému vzdelaniu, aj keď technickému). Čo potom starosta (napr. tiež sedemdesiat ročný) v obci s 15 obyvateľmi, celý produktívny vek v živočíšnej výrobe, úradujúci z vlastnej obývačky (lebo obecný úrad nemajú), prostriedky na nejakého právneho poradcu samozrejme tiež nie,... Ako sa má ten „vysomáriť“ zo zákonov ktoré niečo len hmlisto predpokladajú? Kto je v takomto prípade „fiktívny“ obecný úrad? Susedná obec, 250 duší, starostke navýšili úväzok (a plat) s tým, že vykonáva aj administratívnu prácu, ekonómka je externá. Teda obec má len starostku (nie je zamestnankyňou obce, takže v tom konflikt nie je), ale ani žiaden zamestnanec, ktorého by povinnosťou poskytovať informovať poverila. A ešte možnosť, ktorú som spomenul vyššie, starostka neurčila nikoho, „za poskytovanie informácií je zodpovedná ona“?

Stále ma máta to, čo som už napísal v súvislosti aj s vašimi argumentmi: „..sa dá vyvodiť z tzv. pravidiel inštrumentálneho príkazu, zákazu alebo oprávnenia. Podľa týchto pravidiel medzi iným platí, že ak právna norma ukladá niekomu povinnosť alebo predpokladá, že zrealizuje určitý stav,...“ Nemám páru o pravidlách inštrumentálneho príkazu, zákazu alebo oprávnenia, ale ak právna norma predpokladá. „Ak ide o rozhodnutie obecného úradu...“ AK, ak je podmienková spojka (!!!) a ta podmienka by sa mohla vzťahovať na zákon 369/1990 Zb., § 13, ods. „(5) ... Starosta môže rozhodovaním o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy písomne poveriť zamestnanca obce. Teda ak starosta poveril zamestnanca a ten vydá rozhodnutie (ale aj to je rozhodnutie obce, nie úradu) =>prvý stupeň poverený zamestnanec=> § 19, ods. 2), ZSI, druhý stupeň starosta.

To že súdy s touto vecou problém nemajú, nie je nič nezvyčajné. Ony nemajú problémy aj s inými otázkami, kde ľudia pre ktorých sú tie zákony určené a mali by sa nimi riadiť, bohužiaľ, problémy majú!

Provokatívna poznámka obyčajného človeka:

"Základným prvkom právnej istoty (???) v právnom štáte je istota občana, že sa voči nemu bude zachovávať právo"

A to aké právo? Tak ako ho chápu OS či KS? Prípadne ŠTS alebo NS SR? Alebo pridáme aj NSS nebodaj aj ÚS SR? Každý z nich sa riadi tou istou Ústavou a tými istými zákonmi, a niekedy sa nevedia dohodnúť na rovnakom právnom názore. No ale čo, keď zároveň každý má právo na svoj vlastný právny názor. S ktorým sa má občan stotožniť?

Ako sa má v tomto právnom (ne)poriadku orientovať obyčajný človek?

Nižšie uvedené je perlička? Vôbec nie. V slovenskej judikatúre vôbec nie ojedinele.

Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR.

I. „Najvyšší súd Slovenskej republiky judikoval v rozhodnutí 5Sžo/91/2010 zo dňa 29.9.2010 v právnej veci navrhovateľky Okresnej prokuratúry v Michalovciach proti odporcovi mestu Veľké Kapušany o preskúmanie zákonnosti uznesenia Mestského zastupiteľstva vo Veľkých Kapušanoch. Najvyšší súd SR potvrdil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach, ktorý zamietol návrh na zrušenie uznesenia Mestského zastupiteľstva Veľké Kapušany, ktorým boli vyhlásené voľby hlavného kontrolóra mesta Veľké Kapušany.

Napadnutým uznesením Mestské zastupiteľstvo vo Veľkých Kapušanoch vyhlásilo voľbu hlavného kontrolóra mesta a stanovilo kritéria pre uchádzačov – vysokoškolské vzdelanie...“

II. „Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí 3Sžo/153/2010 zo dňa 8.2.2011 v právnej veci navrhovateľky Okresnej prokuratúry v Michalovciach proti odporcovi mestu Trebišov o preskúmanie zákonnosti uznesenia Mestského zastupiteľstva v Trebišove potvrdil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach, ktorým krajský súd zrušil uznesenie odporcu. Mestské zastupiteľstvo mesta Trebišov prijalo uznesenie, ktorým boli vyhlásené voľby hlavného kontrolóra mesta Trebišov. Napadnutým uznesením Mestské zastupiteľstvo v Trebišove vyhlásilo voľbu hlavného kontrolóra mesta a stanovilo kritéria pre uchádzačov – ukončené vysokoškolské vzdelanie... „

V oboch prípadoch sa de facto i de iure posudzovalo praktické uplatnenie § 18a) zákona č. 369/1990 Zb. Ten istý súd a diametrálne odlišný výsledok. Ľudia živiaci sa právom, a čo ja...?

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím