Autoři:

Hneď na začiatok si dovoľujem odstrašiť čitateľa tým, že nasledujúci príspevok si bude vyžadovať mierne dlhší úvod na nastolenie kontextu, na druhú stranu sa jedná o veľmi zaujímavú tematiku, so závermi, ktoré majú ambíciu znovu otvoriť diskusie na tému ušlého zisku.

Dovolím si dokonca tvrdiť, že podľa toho kam sa budúca súdna prax prikloní (čo do záverov, ktoré by som rád prenechal diskusii), tak bude principiálne ovplyvnený priebeh budúcich súdnych konaní o ušlom zisku. Z dôvodu aby bol príspevok čo najkratší, budú niektoré pasáže, čo možno najviac zostrihané. Nejde však začať bez pomocnej „súdnej definície“ na ktorú, sa ďalej odvolám.

Úvod:

„Ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti).“[1]

Tak ako skutočná škoda je výsledkom rozdielu dvoch stavov, skutočného stavu pred vznikom škody a aktuálneho stavu po vzniku škody, tak aj ušlý zisk v sebe viaže dva stavy, a to stav aktuálny, ktorý tu je, a stav hypotetický[2], ktorý by tu bol nebyť škodovej udalosti. Problematické je, že zatiaľ, čo pri skutočnej škode oba stavy reálne nastali a vo väčšine prípadov ich bolo možné empiricky vnímať, poprípade tieto stavy boli určiteľné metódami ohodnocovania majetku, pri ušlom zisku nastal iba aktuálny stav, zatiaľ čo hypotetický stav je stav fiktívny, ktorý by „mal nastať“ pri „pravidelnom chode vecí.

Hlavná otázka tohto príspevku teda samozrejme bude, čo je „pravidelný beh vecí“.

Pre spomínaný cieľ dosiahnuť krátkosť tohto príspevku, sa pri zisťovaní toho čo súdy rozumejú pod pravidelným behom vecí odrazím od pár súdnych rozhodnutí, ktorí v skratke zhrniem.

Modelové súdne spory:

V prejedávanom prípade sa spoločnosť A zaviazala v kúpnej zmluve dodať spoločnosti B smrekové lamely, a spoločnosť B sa zaviazala za tieto uhradiť kúpnu cenu. Spoločnosť B neodobrala celé dohodnuté množstvo lamiel a ani za neodobrané lamely nezaplatila kúpnu cenu. Spoločnosť A sa domáhala náhrady ušlého zisku, ktorý vyčíslila ako rozdiel medzi vstupnými nákladmi a dohodnutou kúpnou cenou. Vstupné náklady a iné vstupné veličiny boli dokázané na základe znaleckého posudku. Súdy všetkých inštancií priznali spoločnosti A náhradu ušlého zisku, pričom za vysoko pravdepodobné považovali, že nebyť protiprávneho konania spoločnosti B, spoločnosť A by dostala kúpnu cenu, a teda by realizovala zisk.[3]

Inde, Najvyšší súd uviedol, že príčinná súvislosť medzi nesprevádzkovaním verejnej časti kanalizácie, resp. nevydaním kolaudačných rozhodnutí a nemožnosťou domy prenajímať za dohodnuté nájomné, je daná, a teda ušlý zisk môže spočívať v nerealizovanom dohodnutom nájomnom.[4] Vzhľadom na to, že konanie v tejto veci trvalo/trvá viac ako 12 rokov a vec bola viackrát vrátená pod inými spisovými značkami súdom nižšieho stupňa na opätovné rozhodnutie, nepodarilo sa mi z dostupných registrov dohľadať ukončenie tejto veci, a najmä to, či žalobcovia konkrétnymi zmluvami doložili nezrealizovaný nájomný vzťah, resp. či na základe týchto bola žalobcom priznaná náhrada ušlého zisku.[5] Napriek tomu Najvyšší súd uviedol, že ak by v dôsledku konania škodcu nebol realizovaný konkrétny nájomný vzťah, nárok na ušlý zisk by bol daný.

Z vyššie uvedeného a aj z doktrinálnych zdrojov[6] možno teda vyvodiť, že za vysoko pravdepodobné rozmnoženie majetku súdy pokladajú situácie, kedy z konkrétnej zmluvy vyplýva, že by poškodená strana realizovala zisk. Napriek tomu v odbornej literatúre panuje celkom jednoznačný názor, že ušlý zisk nemusí byť vždy viazaný na konkrétny kontrakt, a jeho preukazovanie nemôže byť limitované len dôkazmi o konkrétnych zmluvách.[7] M. Hlušák dokonca poukazuje na mimozákonnú skúsenosť, že pri normálnom behu veci každý vynakladá vo svojich záležitostiach náležitú starostlivosť (diligentia in suis). „Ak teda v prípadnom súdnom konaní nič nesvedčí o opaku, možno vychádzať z akejsi mimozákonnej, skúsenostnej skutkovej domnienky, že poškodený by dosiahol zisk práve tak, ako ho dosiahli iné porovnateľné subjekty, resp. ako ho dosahoval dovtedy.“[8]

Tieto úvahy však zamotáva nižšie zostručnený spor, ktorý je podnetný aj mimo koncepciu ušlého zisku.

Naproti tomu v inom prípade sa žalobca domáhal ušlého zisku, ktorý mal vzniknúť v príčinnej súvislosti s porušením zákonnej povinnosti žalovaného uskutočniť povinnú ponuku na prevzatie všetkých kótovaných akcií emitenta SLOVNAFT, a.s.. Žalovaný bol povinný predložiť povinnú ponuku do 07.04.2003, a teda podľa žalobcu k finančnému vysporiadaniu povinnej ponuky (odkúpeniu akcií akcionárov emitenta žalovaným) by muselo dôjsť najneskôr 01.07.2003. Pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že žalovaný si svoju povinnosť nesplnil včas, a k vyhláseniu povinnej ponuky došlo až 25.11.2003 a vysporiadaniu až 30.01.2004. Žalobca si nárokoval ušlý výnos ako abstraktný ušlý zisk z peňažných prostriedkov, ktoré akcionárom neboli vyplatené až do 30.01.2004, a teda akcionári nemohli od 01.07.2003 a kedykoľvek po tomto dni až do 30.01.2004 tieto peňažné prostriedky bežným spôsobom zhodnocovať. Žalobca spravidla dosahovaný zisk z investícií na akciovom trhu vymedzil ako zisk v miere nárastu akciového indexu príslušnej burzy. Súdy prvého a druhého stupňa sa s týmto tvrdením stotožnili, pričom vychádzali z nariadeného znaleckého dokazovania, ktoré obvyklý zisk stanovilo na základe konkrétnych geograficky relevantných akciových indexov (napr. ako CESI, CETOP 20 a CECE IEUR...), a ktoré ustálilo, že výška abstraktného ušlého zisku zodpovedá miere zhodnotenia najmenej 15 % p. a.. Dovolací súd nárok na ušlý zisk spočívajúci v možnom zhodnotení finančných prostriedkov nepovažoval za preukázaný a daný. Dôvodil jednak, že abstraktný ušlý zisk predstavuje len alternatívu k skutočnému ušlému zisku, a teda ho nie je možné priznať, pokiaľ by nebol daný nárok na skutočný ušlý zisk. Rovnako považoval porovnanie, ako by sa finančné prostriedky dali zhodnotiť v konkrétnych akciových indexoch za hypotetické možnosti, aké obchody by boli bývali uskutočnené alebo by teoreticky prichádzali do úvahy, pričom tieto nepreukazujú, že k uzavretiu obchodov by skutočne došlo, nebyť škodovej udalosti, t. j. porušenia povinnosti škodcom. Následne, a to aj z dôvodu námietky res iudicata (ktorá ale nie je predmetom príspevku) vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.[9] Nato súd prvého stupňa viazaný právnym názorom vysloveným v rozhodnutí Najvyššieho súdu konanie zastavil z dôvodu prekážky res iudicata.[10]

Skutočnosti v prospech širšieho výkladu:

I keď ipso iure za aktuálneho právneho stavu so závermi dovolacieho súdu (v rámci aktuálneho vnímania ušlého zisku) súhlasím, na viacerých miestach otvárajú polemiku, ktorá je jadrom tohto príspevku.

Holá kostra vyššie uvedeného prípadu konštruuje stav, kedy poškodený (veriteľ) nemôže vplyvom protiprávneho konania dlžníka disponovať s finančnými prostriedkami a požívať ich úžitky. Podľa môjho názoru je z pohľadu ušlého zisku irelevantné, či poškodený vlastní/vlastnil nejaké akcie, poprípade vykonával inú investičnú činnosť. Nesporné je, že ak osoba disponuje výrobnými faktormi, môže pomocou nich dosahovať zisk. Avšak po faktickej stránke, samotná možnosť dosiahnutia zisku ešte neznamená, že zisk bude aj dosiahnutý. Podľa môjho názoru pre dosiahnutie zisku musia byť obligatórne a kumulatívne splnené dve podmienky, a to podmienka možnosti, že situácia dosiahnutie zisku skutočne umožňovala, a podmienku schopnosti, že osoba bola schopná dosiahnuť zisk. Okrem toho možno hovoriť aj o fakultatívnom predpoklade vôle, že osoba chcela dosiahnuť zisk.

Z pohľadu súkromného práva, ktoré stojí na zásade pacta sunt servanda, je situácia, kedy by zisk bol realizovaný na základe konkrétnej zmluvy, úplne ideálna, nakoľko podmienka možnosti je naplnená ex lege, keďže právo uzavretie konkrétneho vzťahu, ktorý môže priniesť zisk umožňuje, a podmienka schopnosti je naplnená ex contractu, keďže osoba je hneď po uzavretí takej zmluvy oprávnená na plnenie, hoc aj na budúce plnenie. Súkromné právo tu konštruuje silnú domnienku, že osobe bude plnené, pričom to vyplýva z jeho povahy. Navyše vôľový predpoklad netreba nijako dokazovať, keďže z uzavretej zmluvy sa predpokladá vôľa strany prijať plnenie. Keďže sa zisk mal realizovať na základe konkrétnej zmluvy, jedná sa o skutočný ušlý zisk, pričom ako vyplýva z vyššie uvedeného, súdy priznávajú jeho náhradu v takýchto situáciách. Ak posunieme naše uvažovanie ďalej, zistíme, že prípad konkrétne uzatvorenej zmluvy by nemal byť jediným prípadom ušlého zisku. V prospech toho svedčí odborná literatúra, ktorá prezentuje situácie, kedy konkrétne uzavretie zmluvy nemožno očakávať, napríklad ak je podnikateľ poškodený už pri vstupe do podnikania a nerealizoval zisky z budúcich, ešte neuzavretých obchodov.[11] Aby sme si dané ilustrovali bližšie, pozrime sa napríklad na situáciu, kedy spoločnosť má uzavretú rámcovú zmluvu s nešpecifikovaným množstvom čiastkových dodávok, odberov alebo výkonov, pričom druhá zmluvná strana realizuje čiastkovú objednávku, ktorú spoločnosť pre konanie škodcu nevie splniť, a teda ju formálne odmietne. Takáto situácia vykazuje vysokú mieru zhodnosti s nerealizovaným ziskom z už uzavretej zmluvy. Ak by bolo ekonomickou a faktickou realitou, že poškodená spoločnosť je odkázaná pri svojej činnosti na plnenie, ktoré sa jej nedostalo následkom konania škodcu, a ani s prihliadnutím na § 384 a § 385 OBZ, nevie svoj zisk realizovať inak, zjednodušene povedané, naozaj čaká na plnenie druhej zmluvnej strany a až následne vstupuje do záväzku s inou osobou, z ktorého má realizovať zisk, potom na základe konania škodcu nemohla do daného záväzku od počiatku vstúpiť, a teda sa javí nelogické preukazovať zisk zmluvou, ktorú uzatvoriť nemohla. O rovnakú situáciu by sa jednalo aj v prípade, ak by spoločnosť dostala návrh na uzavretie zmluvy, na základe ktorej by realizovala zisk, pričom tento by spoločnosť nemohla prijať z dôvodu, že na základe konania škodcu by nemohla realizovať výrobu. V praxi sa obchodné spoločnosti často nachádzajú v spleti dodávateľských a subdodávateľských vzťahov.

Vo vyššie uvedených príkladoch si možno predstaviť spoločnosť, ktorá vyrába mliečne výrobky. Plnením, na ktoré je odkázaná, je dodávka sklenených fliaš, do ktorých plní svoje výrobky. Ak jej tieto nie sú dodané, nemôže plniť mliečne výrobky do obalov, a teda nemôže uzavrieť zmluvu o odbere. Týmto by prišla o zisk z predaja. Ak by sa následne domáhala náhrady ušlého zisku, som toho názoru, že v oboch spomenutých príkladoch by sa nejednalo o abstraktný ušlý zisk, ale išlo by o skutočný ušlý zisk, keďže by sa dal odvodiť od zmluvných podmienok onej neuzavretej zmluvy. Avšak je nejasné, či by súdy priznali nárok na ušlý zisk, alebo či by ho odmietli s odkazom, že sa jedná len o potenciálne obchody, ktoré by prichádzali do úvahy. Okrem uzavretých zmlúv, súdnou praxou nie je nikde definovaná miera istoty obchodov, a teda, či návrh na uzavretie zmluvy o odbere od odberateľa (napr. návrh mailovou komunikáciou na odber 100ks jogurtov) v takomto prípade predstavuje obchod, ktorý by sa bol zrealizoval nebyť konania škodcu.

Skutočnosti v prospech užšieho výkladu:

Opačne by sa dalo povedať, že by pre spoločnosť bolo výhodné mať uzavreté rámcové zmluvy, poprípade dostávať návrhy zmlúv, na ktoré by sa mohla odvolať vždy v prípade, ak by na základe nejakého nevyplateného plnenia nemohla realizovať tieto. Túto skutočnosť možno vidieť najmä na kontrastnom prípade vyššie uvedeného súdneho sporu, taktiež na ňom možno ilustrovať problémy čiastkových nerealizovaných záväzkov uskutočňovaných na pokyn. V prípade, ak by spoločnosť A mala uzavretú zmluvu o vkladovom účte, podľa ktorej by banke mohla prenechať ľubovoľnú čiastku, ktorá by bola špecifikovaná až samotným vkladom, a spoločnosť B by spoločnosti A protiprávne neposkytla plnenie, napríklad finančné prostriedky, potom by spoločnosť A nemohla prenechať tieto peňažné prostriedky banke a realizovať zisk v podobe úroku. Podmienka možnosti je splnená, keďže Obchodný zákonník umožňuje uzavretie takéhoto záväzku, situácia na trhu rovnako umožňuje prostredníctvom takéhoto záväzku dosiahnuť zisk, čo možno vyčítať z konkrétnej zmluvy medzi spoločnosťou A a bankou, kde je vyjadrený konkrétny úrok. Posudzovanie podmienky schopnosti už je značne problematické, nakoľko až po konkrétnom vklade by mohol byť realizovaný zisk, a teda by sa jednalo o konkrétny obchod. V teoretickej rovine sa ale nedá určiť, či by pri pravidelnom behu vecí k vkladu došlo, keďže situácia, kedy by spoločnosť A peniaze nevložila pre konanie škodcu, a situácia, kedy by spoločnosť A peniaze nevložila z iného dôvodu, sa navonok prejavujú úplne totožne. Spoločnosť, ktorá by nebyť konania škodcu finančné prostriedky na vkladový účet naozaj vložila, má k dispozícii len rovnaké dôkazy ako spoločnosť, ktorá by už konkrétny vklad nerealizovala. Rozdiel oproti prípadu konkrétnej zmluvy spočíva v tom, že v tomto prípade spoločnosť na urobenie konkrétneho vkladu nebola zaviazaná. Pri súdnom rozhodovaní potom môžu vzniknúť pochybnosti o istote tohto zisku, keďže spoločnosť nebola zaviazaná na jeho dosiahnutie. Oprieť by sme sa mohli o vyššie zmienenú skúsenostnú domnienku, že každý má záujem dosahovať zisk. Opačne by to zas predstavovalo situáciu, kedy v prípade omeškaného alebo neuskutočneného plnenia by sa teoreticky každý mohol domáhať okrem úrokov alebo poplatku z omeškania aj ušlého zisku, napríklad vo výške vkladového úroku. Takáto situácia predstavuje kostru vyššie spomínaného súdne prejedávaného prípadu, s tým rozdielom, že žalobca sa domáhal úroku odvodeného od akciového indexu. Súdy prvého a druhého stupňa sa stotožnili s argumentáciou žalobcu, pričom považovali za naisto postavené, že by žalobca realizoval zisk. Najvyšší súd už nepovažoval za isté, že by sa takýto nákup akcií naozaj uskutočnil. Na základe plošného odmietnutia takéhoto zisku Najvyšším súdom možno vysloviť pochybnosť, či by žalobcovo postavenie bolo nejako zmenené, ak by tento mal uzavretú komisionársku zmluvu o obstaraní kúpy alebo predaja cenného papiera, poprípade, keby ešte pred vznikom škody dal pokyn na budúce obstaranie kúpy cenného papiera.

Podnet na diskusiu:

Pre diskusiu ostávajú otvorené otázky, či sa teda ušlým ziskom rozumie len zisk, ktorý by strana bola „povinná“ (zo zmluvného vzťahu) dosiahnuť. Poprípade, či sa má toto chápanie zmeniť, a ak hej, ktorým smerom sa má uberať.

Zdroje:

[1] Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.04.2010, sp. zn. 4 Cdo 319/2008.

[2] HLUŠÁK, M. Glosa k rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 cdo 195/2015 z 29.3.2017 (hypotetický ušlý zisk). Bratislava: Wolters Kluwer, 2017.

[3] Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24.09.2020, sp. zn. 2Obdo/39/2019.

[4] Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.04.2010, sp. zn. 4 Cdo 319/2008.

[5] Nález Ústavného súdu SR z 16.04.2013, sp. zn. III. ÚS 21/2013-43.

[6] Napríklad:

UŠIAKOVÁ, L. Komentár k § 379. Bratislava: Eurokódex, 2016, s. 173.

MITTERPACHOVÁ, J. Zodpovednosť za škodu v obchodnom práve. Bratislava: Wolters Kluwer, 2015, s. 48.

[7] MITTERPACHOVÁ, J. Zodpovednosť za škodu v obchodnom práve. Bratislava: Wolters Kluwer,

2015, s. 48 a s. 72.

[8] HLUŠÁK, M. Glosa k rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 cdo 195/2015 z 29.3.2017 (hypotetický ušlý zisk). Bratislava: Wolters Kluwer, 2017.

[9] Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.12.2020, sp. zn. 2Obdo/10/2018.

[10] Uznesenie Okresného súdu Bratislava I z 29.07.2021, sp. zn. 27Cb/106/2007.

[11] NEDBÁLEK, K. Metodický návod výpočtu hypotetického ušlého zisku s komparací v SR a ČR. Bratislava: Slovenská advokátska komora, 2014, s. 25.

Ďakujem veľmi pekne za zaujímavý príspevok a veľmi rád vítam nového prispievateľa.

Toto je skutočne zaujímavá téma. Na jednej strane súhlasím, že nárok na ušlý zisk kvantifikovaný ako výnos akciových indexov bez dôkazu, že poškodený by do nich skutočne investoval, je ťažko zlučiteľný s našou striktnou judikatúrou k ušlému zisku. Nie je preukázané, že poškodený by prostriedky v medziobdobí skutočne investoval a kam by ich investoval. Dalo by sa pýtať, či poškodený iné voľné prostriedky v rovnakom období tiež investoval, alebo ich napr. držal na účte z dôvodu bezpečnejšieho cash flowu.

Ale na druhej strany si uvedomujem, že toto môže viesť k nespravodlivým dôsledkom. Ak by predmetom sporu bolo nesplnenie peňažného nároku, bol by „poškodený“ štedro kompenzovaný úrokmi z omeškania. Ak peňažnému nároku predchádza nepeňažný nárok, ktorý škodca protiprávne nespravil a tým peňažný nárok nemohol ani len vzniknúť, nie je poškodený kompenzovaný za stratu časovej hodnoty peňazí. Takýto výsledok je problematický.

Diskusiu na túto tému sme tu ešte – ak si dobre spomínam – nemali. Som rád, že tu takáto diskusia je a idem si to poriadnejšie naštudovať.

Ďakujem veľmi pekne za privítanie aj za rýchlu reakciu.

Súhlasím, že nesplnenie nepeňažnej povinnosti v takomto prípade je značne problematické a to presne aj s ohľadom na meniacu sa hodnotu peňazí. Tu už podľa mňa narážame na celkový problém meniacej sa hodnoty peňazí, vecí, ktorý v našom civilnom práve nie je úplne doriešený.

Hoci pre vyššie uvedený prípad mi napadajú riešenia (a dovolím si veriť, že pokiaľ by poškodený žaloval náhradu škody ako zníženú hodnotu peňazí, takýto žalobný nárok by bol nespochybniteľný) doposiaľ od tvojej reakcie som neprišiel na žiadne elegantné (legislatívne) riešenie pre tento problém celkovo.

Totižto v uvedenom prípade povinný nakoniec svoju nepeňažnú povinnosť a následne aj peňažnú povinnosť niekedy v čase splnil. To určuje začiatok aj koniec časového rámca kedy sa nejako menila hodnota – v tomto prípade peňazí. V prípade ak by však druhá strana neurobila celý čas vôbec nič, je pre poškodeného problematické kvantifikovať svoj nárok, keďže nevie moment jeho prípadného uhradenia a hodnotu posudzovaných peňazí/vecí v danom momente. Tým je sťažený jeho procesný postup pri požiadaní, podávaní žaloby atď. Navyše takýto moment nie je vždy možné ustáliť ani v samotnom súdnom konaní, keďže takýto moment môže byť až finálne vymoženie povinnosti exekútorom.

V podstate sa jedná o totožný problém ako problém § 443 OZ, o ktorom už podrobne písal M. Hlušák v inej práci[1], a preto to tu nebudem kopírovať.

Pokiaľ však viem žiadne elegantné procesné riešenie sa doposiaľ nájsť nepodarilo. Na okraj, podľa toho čo mi je známe, aktuálny súdny výklad tohto ustanovenia je zhruba takýto:

Pri určovaní výšky ceny veci sa vychádza z ceny veci v momente tesne pred poškodením, pričom toto ustanovenie nevylučuje, v odôvodnených prípadoch určiť cenu aj k inému časovému okamihu.

,,Samotné znenie ust. § 443 OZ („sa vychádza“) pritom nevylučuje určiť cenu aj k inému časovému okamihu ako k okamihu poškodenia veci, a je namieste, najmä v záujme dosiahnutia spravodlivého vyporiadania v prípadoch, kedy došlo k významným zmenám cenových relácií v čase od vzniku škody do jej odškodnenia (rozhodnutia súdu), aby sa táto skutočnosť zohľadnila (k uvedenému pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. sp. zn. 25Cdo 1706/2002 a sp. zn. 25Cdo 601/2007)."[2]

[1] HLUŠÁK, M. Škoda na majetku a jej určovanie. Trnava: Trnavská univerzita v Trnave, 2020

[2] Rozsudok Krajského súdu Košice z 20.01.2016, sp. zn. 11Co/792/2014.

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím