lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (152)
Juraj Gyarfas (102)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (30)
Martin Maliar (25)
Kristián Csach (24)
Tomáš Klinka (17)
Milan Hlušák (14)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Michal Novotný (7)
Martin Friedrich (7)
Xénia Petrovičová (6)
Adam Zlámal (6)
Pavol Szabo (4)
Petr Kolman (4)
Monika Dubská (4)
Radovan Pala (4)
Ján Lazur (4)
Robert Goral (4)
Lexforum (4)
Natália Ľalíková (4)
Josef Kotásek (4)
Josef Šilhán (3)
Denisa Dulaková (3)
Peter Pethő (3)
Jakub Jošt (3)
Maroš Hačko (3)
Adam Valček (3)
Pavol Kolesár (3)
Anton Dulak (2)
Martin Serfozo (2)
Ludmila Kucharova (2)
Lukáš Peško (2)
Zsolt Varga (2)
Michal Krajčírovič (2)
Maroš Macko (2)
Juraj Schmidt (2)
Ivan Bojna (2)
Dávid Tluščák (2)
Michal Hamar (2)
Roman Kopil (2)
Martin Gedra (2)
Juraj Straňák (2)
Jiří Remeš (2)
Jozef Kleberc (2)
Peter Varga (2)
Bob Matuška (2)
Nina Gaisbacherova (1)
Ivan Michalov (1)
Martin Svoboda (1)
Viliam Vaňko (1)
Vladimir Trojak (1)
lukasmozola (1)
Vincent Lechman (1)
Peter Kubina (1)
Marián Porvažník (1)
Lucia Berdisová (1)
Peter Janík (1)
Martin Estočák (1)
Robert Vrablica (1)
Ladislav Pollák (1)
Martin Šrámek (1)
Ondrej Jurišta (1)
Miriam Potočná (1)
David Halenák (1)
Tomas Kovac (1)
Pavol Mlej (1)
Dušan Rostáš (1)
Matej Gera (1)
David Horváth (1)
Vladislav Pečík (1)
Bystrik Bugan (1)
Tibor Menyhért (1)
Matej Košalko (1)
Pavel Lacko (1)
Martin Galgoczy (1)
Ondrej Halama (1)
Bohumil Havel (1)
Peter Marcin (1)
Zuzana Kohútová (1)
Tomáš Demo (1)
Marcel Jurko (1)
Petr Steiner (1)
Petr Kavan (1)
Peter K (1)
Michal Ďubek (1)
Katarína Dudíková (1)
Róbert Černák (1)
peter straka (1)
Gabriel Volšík (1)
Roman Prochazka (1)
Tomáš Ľalík (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Juraj Lukáč (1)
Martin Hudec (1)
Zuzana Adamova (1)
Gabriel Závodský (1)
Marek Maslák (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Igor Krist (1)
Natalia Janikova (1)
I. Stiglitz (1)
Ján Pirč (1)
Robert Šorl (1)
Emil Vaňko (1)
lukas.kvokacka (1)
Dušan Marják (1)
Matej Kurian (1)
Nora Šajbidor (1)
Paula Demianova (1)
Lucia Palková (1)
Radoslav Pálka (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Zakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odňatie možnosti konať pred súdom?

Juraj Gyarfas, 27. 10. 2014 v 22:38

O "všemocnom efku" § 237 OSP už boli popísané stovky strán súdnych rozhodnutí a odborných textov (prednedávnom napr. diskusné príspevky F. Sedlačka v BSA 7-8/2014 a BSA 6/2014). Bolo by preto trúfalé myslieť si, že na tomto fóre bude jeho interpretácia zrazu vyriešená a takéto ambície určite nemám.

Napriek tomu by som na tomto mieste rád vytvoril priestor na diskusiu a zbierku rozhodnutí a názorov k tomuto kľúčovému procesnému ustanoveniu.

Otázka je pomerne jednoduchá. Nie je sporné, že nedostatočné odôvodnenie súdnych rozhodnutí zakladá zásah do práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nie je však jasné, či zároveň ide o odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.

Odpoveď na túto otázku má ďalekosiahle dôsledky. Ak totiž ide o odňatie možnosti konať pred súdom, možno nepreskúmateľnosť odvolacieho rozhodnutia namietať v dovolacom konaní. Ak naopak nejde o odňatie možnosti konať pred súdom (a zároveň nemožno prípustnosť dovolania založiť na inom ustanovení § § 237 až 239), malo by byť dovolanie odmietnuté.

Nejasný výklad § 237 písm. f) OSP vyvoláva pochybnosti aj vo vzťahu k prípustnosti ústavnej sťažnosti. Ak dovolací súd odmietne dovolanie, pretože nepreskúmateľnosť odvolacieho rozhodnutia nepovažuje za naplnenie skutkovej podstaty odňatia možnosti konať pred súdom, bolo by teoreticky možné tvrdiť, že ústavná sťažnosť proti odvolaciemu rozhodnutiu je už oneskorená a dovolaciemu rozhodnutiu niet čo vytýkať. Túto Hlavu XXII však prekonáva judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní prichádza do úvahy aj ústavný prieskum odvolacieho rozhodnutia a to v lehote na podanie sťažnosti proti dovolaciemu rozhodnutiu (o. i. III. ÚS 206/2014, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 192/2010, III. ÚS 164/2011, pričom sa odkazuje aj na rozsudok ESĽP vo veci Zvolský a Zvolská verzus ČR a to napriek špecifikám českého dovolacieho konania, o ktoré v konaní išlo).

Judikatúra ústavného súdu tak v zásade bráni tomu, aby účastník, ktorý v dobrej viere v jeden výklad § 237 písm. f) podal dovolanie, si tým zahatal cestu k ústavnej sťažnosti. Napriek tomu asi nie je žiaduce, aby na takto dôležitú procesnú otázku neexistovala jednoznačná odpoveď alebo presnejšie povedané, aby existovali dve opozitné odpovede.

Výklad 1: Nepreskúmateľnosť odôvodnenia nezakladá vadu podľa § 237 písm. f)

Podľa prvého výkladu nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia nezakladá odňatie možnosti konať pred súdom a tým pádom ani prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f). V rámci tohto výkladu možno poukázať na veľmi dôkladne odôvodnené uznesenie najvyššieho súdu z decembra minulého roka (sp. zn. 3 Cdo 18/2013), v ktorom tento názor obšírne vysvetľuje.

Išlo o učebnicový príklad, kedy prípustnosť dovolania nevyplývala z § 238 ani z ustanovení § 237 písm. a) až e) a g). Prípustnosť teda mohla vyplývať jedine z písm. f). Najvyšší súd dovolanie odmietol, pričom dôvodil, že procesná vada konania uvedená v § 237 písm. f) môže spočívať len v postupe súdu, ktorý "predchádza vydaniu konečného rozhodnutia a ktor[ý] má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania a zmarenie možnosti jeho aktívnej účasti na konaní". Nemôže však ísť o samotné "rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu". Pokiaľ "postupom súdu nie je samo meritórne rozhodnutie vo veci samej, potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť tohto finálneho produktu konania [odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob, kvalita, výstižnosť, presvedčivosť, úplnosť)], úlohou ktorej je vysvetliť dôvody rozhodnutia".

Najvyšší súd v citovanom rozhodnutí nepopiera, že nedostatočné odôvodnenie môže byť zásahom do práva na spravodlivý proces. Avšak zatiaľ čo každá vada spadajúca pod § 237 písm. f) je zároveň aj porušením čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru, nie každé porušenie čl. 46 a čl. 6 je zároveň aj vadou v zmysle § 237 písm. f). V odôvodnení najvyšší súd odkazuje na judikát R 111/1998 (ktorý zatiaľ nebol postupom podľa zákona o súdoch "prekonaný"), podľa ktorého nedostatočné odôvodnenie je tzv. inou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Môže teda založiť dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť. Najvyšší súd následne odkazuje na dlhú sériu rozhodnutí tretieho senátu, ktorý tento záver konzistentne potvrdzuje (sp. zn. 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013, 3 Cdo 158/2012, 3 ECdo 117/2013, 3 Cdo 244/2011, 3 Cdo 69/2010 a 3 Cdo 165/2011) ako aj na rozhodnutia niektorých iných senátov, z ktorých tento záver tiež vyplýva (sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011). Z ďalších nedávnych rozhodnutí tohto senátu, ktoré síce s kratším odôvodnením, ale s rovnakou jednoznačnosťou vylučujú nepreskúmateľnosť ako vadu podľa § 237 písm. f) možno uviesť sp. zn. 3 Cdo 373/2013, 3 Cdo 317/2012, 3 Cdo 255/2013 a 3 Cdo 296/2013.

Výklad 2: Nepreskúmateľnosť odôvodnenia zakladá vadu podľa § 237 písm. f)

Príbeh sa tu však nekončí a iné senáty najvyššieho súdu prezentovali opozitný názor.

V tomto názorovom prúde som nenarazil na rozhodnutie, ktoré by bolo tak dôkladne odôvodnené, ako vyššie citované uznesenie 3 Cdo 18/2013. Senáty najvyššieho súdu v druhom názorovom prúde zväčša vychádzajú z judikatúry ústavného súdu o dostatočnom odôvodnení ako súčasti práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a ďalej argumentujú, že "nepreskúmateľnosť rozhodnutia treba považovať za porušenie práva účastníka na spravodlivý súdny proces, čo naplňuje znaky odňatia možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p." (5 Obdo 32/2013) alebo "[n]edostatok alebo nezrozumiteľnosť dôvodov rozhodnutia predstavuje závažné procesné pochybenie súdu spočívajúce v odňatí možnosti konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O.s.p.)" (4 MCdo 6/2013, podobne aj 2 MCdo 24/2012, 7 Cdo 69//2013, 2 Cdo 11/2010, zo starších napr. 2 Cdo 170/2005).

V niektorých rozhodnutiach sa objavuje zaujímavá argumentačná figúra, ktorá odňatie možnosti konať vidí v odňatí možnosti náležite argumentovať proti nedostatočne odôvodnenému rozhodnutiu. "Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda sa mu odníma možnosť konať pred súdom." (4 Cdo 90/2013, podobne 2MCdo 13/2012). Tento argument však pôsobí trochu cirkulárne. Prípustnosť dovolania proti odvolaciemu rozhodnutiu (teda naplnenie § 237 písm. f)) totiž odvodzuje od práva účastníka účinne proti odvolaciemu rozhodnutiu viesť polemiku, ktorú však opäť vedie len v dovolacom konaní. Ak by teda dovolanie nebolo prípustné, nepotreboval by účastník ani viesť polemiku, pretože by ňu už neexistovalo fórum.

V rámci tohto prúdu je ešte potrebné upozorniť na uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 1ObdoV/10/2012, ktoré bolo uverejnené v Zo súdnej praxe 3/2014 s právnou vetou "Za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, možno označiť aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Následkom nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia je jeho nepreskúmateľnosť.". Rozhodnutie však bolo uverejnené s poznámkou, že súdna prax v tejto otázke nie je jednotná a názorov na riešenie je niekoľko.

A čo na to ústavný súd?

Judikatúra ústavného súdu tak isto nie je jednoznačná. Nekonzistentnosť sa dokonca prejavuje aj v rámci rozhodovacej praxe jednotlivého senátu. Najvyšší súd v uznesení 3 Cdo 18/2013 pomerne rozsiahlo cituje rozhodnutia ústavného súdu podporujúce výklad, že nedostatočnosť odôvodnenia nezakladá odňatie možnosti konať pred súdom, pričom veľmi zaujímavé je rozhodnutie III. senátu (III. ÚS 551/2012), podľa ktorého "ústavný súd sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP".

Ten istý senát ústavného súdu však o niečo skôr judikoval, že "v danej veci sa prikláňa k tým právnym názorom najvyššieho súdu (napr. v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 254/2008 zo 14. júla 2009), že "Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. [...] [T]iež sa ústavný súd stotožňuje s tou judikatúrou najvyššieho súdu, že aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia treba považovať za vadu, ktorá zakladá prípustnosť a zároveň aj dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP (rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006 a sp. zn. 4 Cdo 25/2007 z 30. septembra 2008). [...] Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP."

Na záver

Z hľadiska sústavy všeobecných súdov a subsidiarity ústavnej sťažnosti sa mi javí prirodzenejšie, aby ústavne nekonformné súdne rozhodnutia najprv prešli celou sústavou všeobecných súdov a aby inštitút ústavnej sťažnosti naozaj slúžil ako ultima ratio. Všeobecné súdy (vrátane najvyššieho súdu) by tak mali možnosť korigovať neudržateľné zásahy do ústavných práv a až po zlyhaní všetkých troch úrovní by zasahoval ústavný súd.

Ak teda nedostatočné odôvodnenie predstavuje podľa ustálenej ústavnej aj štrasburskej judikatúry zásah do základných práv (v tejto súvislosti odkazujem na výborný prehľad Petra Wilflinga Kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia), mohol by túto vadu korigovať najvyšší súd v dovolacom konaní. Za týmto účelom by však akékoľvek porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru muselo zakladať prípustnosť dovolania. V opačnom prípade budú existovať rozhodnutia odvolacích súdov, ktoré síce budú vykazovať vady zakladajúce ústavnú nekonformnosť, ale napriek tomu nebudú podliehať kasácii najvyšším súdom, pretože dovolanie nebude prípustné.

Koncepčne si viem predstaviť aj opačnú argumentáciu, že ústavná konformnosť súdneho konania z hľadiska záruk spravodlivého procesu aj tak musí v konečnom dôsledku podliehať kontrole ústavného súdu a je teda zbytočné, aby musela prejsť všetkými troma úrovňami všeobecných súdov.

Bez ohľadu na to, ktorá alternatíva je vhodnejšia, najväčším problémom je podľa mňa nejasný výklad noriem. Vzhľadom na dva opozitné prístupy, ktoré sa nepodarilo zjednotiť ani judikátom R 111/1998, zrejme nemožno očakávať, že k zjednoteniu de lege lata v najbližšom čase môže dôjsť.

De lege ferenda preto možno privítať, že návrh nového Civilného sporového poriadku v § 409 nahrádza súčasné znenie § 237 písm. f) znením "ak ním došlo k zásahu do práva na spravodlivý proces". Nepochybujem, že aj okolo tohto znenia vzniknú nové diskusie (napr. zásahy do iných základných práv, ak teda súdy vôbec môžu byť takýmto sekundárnym porušovateľom - II. ÚS 78/05, I. ÚS 569/2012). Ale minimálne jedna veľká nejasnosť procesného práva bude zrejme vyriešená.


Názory k článku Zakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odňatie možnosti konať pred súdom?:


  Martin Maliar, 28. 10. 2014 v 09:58 - Náročnú tému si vybral

Trošku rozmýšľam nad tým, kto pôvodne pravidlo podľa § 237f vytvoril, či ho vôbec napadlo, akým spôsobom sa začne toto ustanovenie vykladať. Domnievam sa, že nie a pôvodne bolo myslené určite ako pravidlo pre vážne zlyhania súdov, nie na „šperkovanie odôvodnení“.

Dôležitý mantinel, ktorý sa zväčša v diskusiách o odňatí možnosti konať pred súdom (v sporovom konaní) prekračuje, spočíva v úvahe, kto s kým vlastne vedie spor. Vedú spor účastníci navzájom, alebo nie je to často o tom, že účastník vedie spor so súdom?

  František Sedlačko, 29. 10. 2014 v 17:47 - súhlasím...

Snáď možno ešte pár slov k súvisiacemu ústavnému prieskumu z hľadiska čl. 46 ods. 1 ÚSR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru (čo sa mi do tých príspevkov v BSA nevošlo z dôvodu limitovaného rozsahu). Naznačený názorový dualizmus môže totiž aktuálne vyvolať aj iný "nepríjemný efekt". Ak sa účastník konania spoľahne na prinajmenšom kvantitatívne prevládajúcu judikatúru NS SR a ÚS SR, podľa ktorej sa nejedná o vadu zakladajúcu aplikáciu § 237 písm. f) a tým aj prípustnosť samotného dovolania, môže sa pri reálnom porušení uvedených práv nedostatkom z hľadiska kvality odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, domáhať priamo nápravy v konaní o individuálnej sťažnosti na ÚS SR. Nepodá teda dovolanie.
Ak ale na ÚS SR zhodou okolností natrafí na opozitný názorový trend, môže byť jeho sťažnosť bez ďalšieho odmietnutá z dôvodu, že sťažovateľ nevyčerpal všetky dostupné procesné prostriedky nápravy v konaní pred všeobecnými súdmi, konkrétne teda dovolanie podľa § 237 písm. f) (m.m. len tak námatkovo a narýchlo napr. I. ÚS 85/97, publikované aj v ZNaU ÚSSR pod č. 20/99 a mnohé ďalšie).
Keďže dovolanie v zásade smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, vzniká navyše veľmi zaujímavý priestor pre napádanie odvolacích rozhodnutí, ktoré boli odôvodnené v zmysle § 219 ods. 2 OSP, čím sa "kruh uzatvára do romboidu"...

  Tomáš Klinka, 06. 11. 2014 v 22:16 - Odňatie možnosti konať / porušenie práva na spravodlivý proces / odopretie spravodlivosti

Bez toho, aby som zachádzal do "judikatóznej" dišputy, chcem len poukázať na nerovnaké používanie rôznych termínov (odňatie možnosti konať / porušenie práva na spravodlivý proces / odopretie spravodlivosti), tak v legislatíve (Ústava, Dohovor, OSP), ako aj súdnej praxi. Je to o precíznosti právnych noriem, ako hovorí Juraj - ak bol v OSP namiesto jedného neurčitého právneho pojmu (porušenie práva na spravodlivý proces) použitý iný neurčitý právny pojem (odňatie možnosti konať), tak ťažko môžeme čakať jednoliatu judikatúru.

Osobne sa nazdávam, že formulácia "odňatie možnosti konať" bolo v rámci dovolacieho dôvodu v OSP nešťastne zvolená a je len dobre, že to má napraviť - okrem iného, ako dúfame - nový Civilný sporový poriadok. Súhlasiť možno aj s tým, že akékoľvek porušenie (ústavného) práva na spravodlivý proces by malo byť napraviteľné v dovolacom konaní. A záver o porušení práva na spravodlivý proces (v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia) implicitne zahŕňa aj pomeriavanie intenzity zásahu súdu, jeho následkov na pozíciu účastníka a teda jednoznačne sa pohybujeme v ústavnoprávnej rovine.

Témou odopretia spravodlivosti v civilnom procese som sa dávnejšie zaoberal v rigoóznej práci:
http://diplomovka.sme.sk/praca/3519/odopretie-spravodlivosti-v-civilnom-procese.php

  Milan Hlušák, 12. 11. 2014 v 20:11 - Ad Martin

Zdá sa mi, že §237(f) má základ v §499(1)(4) rakúskeho civilného súdneho poriadku, ktorý hovorí, že rozsudok možno zrušiť, „když možnost, před soudem pojednávati, straně odňata byla nezákonným postupem, zejména opominutým doručením.“

Predpokladám ale, že toto ustanovenie v sebe nezahŕňalo nedostatočne odôvodnené rozhodnutie, keďže táto nedostatočnosť sa riešila osobitne v §499(1)(9) („když znění rozsudku jest tak nedostatečné, že jeho přezkoumání nemůže býti vykonáno bezpečně, když rozsudek sám sobě odporuje, nebo když pro rozhodnutí nejsou uvedeny nižádné důvody a těmto vadám nemůže býti spomoženo opravou rozsudku ( § 419), odvolacím soudem nařízenou.“).

BTW, český R 49/1998 hovorí, že §237(f) sa uplatní „jestliže se postup soudu projevil v průběhu řízení (a nikoli při rozhodování).“ Ale pozor – tento záver podľa NS ČR platí len od 1. 1. 1996, kedy sa české znenie §237(f) novelizovalo. Dovtedajšie znenie (=súčasné slovenské znenie) údajne „připouštělo, že postupem, jímž soud odňal účastníku možnost před soudem jednat, mohla být nejen faktická činnost soudu, která sama o sobě neměla výraz v soudním rozhodnutí (např. jednání v nepřítomnosti účastníka, aniž byly splněny podmínky podle ustanovení § 101 odst. 2 o. s. ř.), ale i vlastní soudní rozhodnutí, případně v něm vtělený (právní) závěr, jestliže v jeho důsledku byla účastníku znemožněna realizace jeho procesních práv (typicky v případech odepření meritorního posouzení věci).“

  Milan Hlušák, 12. 11. 2014 v 20:12 - Ad Martin 2

Sorry, ide o §477, nie 499.

  Juraj Gyarfas, 25. 11. 2014 v 13:43 - prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 2

"Formulácii „v tejto veci“, ktorú zákonodarca zvolil v § 238 ods. 2 O.s.p., zodpovedá výklad, v zmysle ktorého „touto vecou“ je práve prejednávaná vec (prípad). To znamená, že „touto vecou“ sa myslí konkrétne daný (aktuálne v dovolacom konaní preskúmavaný) prípad, spor alebo kauza, teda nie vo všeobecnom zmysle určitá právna problematika, záležitosť alebo otázka, ktorá bola riešená v inom konaní a pred inými súdmi. I keby najvyšší súd prípadne v niektorom inom konaní [odlišnom od konania v preskúmavanej veci (t.j. odlišnom od konania, v ktorom má posúdiť prípustnosť dovolania v zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.)], čo aj na skutkovo a právne obdobnom základe zaujal právne závery, nejde o právne závery vyslovené „v tejto veci“ tak, ako to má na mysli § 238 ods. 2 O.s.p."

NS SR, 3 Cdo 138/2013, ZSP 4/2014

  Juraj Gyarfas, 16. 01. 2015 v 11:55 - ESĽP

"26. Sťažovatelia trvali na tom, že konanie o ich občianskoprávnej žalobe bolo nespravodlivé, a že v dôsledku odmietnutia ich sťažnosti podľa článku 127 ústavy došlo k porušeniu ich práva na prístup k súdu.

27. Vláda trvala na tom, že ústavný súd rozhodol v súlade so svojou praxou v danom čase. Keďže dovolanie sťažovateľov bolo odmietnuté pre neprípustnosť, rozhodnutie najvyššieho súdu nemohlo ovplyvniť plynutie zákonnej lehoty vo vzťahu k ich námietkam, že v konaní vedúcom k rozsudku odvolacieho súdu došlo k vadám. Sťažovatelia mohli tejto situácii predísť, ak by boli súbežne podali dovolanie aj sťažnosť na ústavný súd.

Vláda ďalej argumentovala, že konanie ako celok spĺňalo požiadavky článku 6 ods. 1.

28. Súd znovu opakuje, že v rozsudku Franek (citovaný vyššie, ods. 51 – 52 a 54) nenašiel žiadne odôvodnenie pre požiadavku zavedenú praxou ústavného súdu v danom čase, podľa ktorej v situáciách ako nastala v tomto prípade majú navrhovatelia podať dovolanie súbežne s ústavnou sťažnosťou.

Súd ďalej z pohľadu práva jednotlivca na prístup k súdu pokladá za vhodnejší odlišný prístup, vytvorený v následnej praxi, ktorý konkrétne spočíval v považovaní zákonnej lehoty za zachovanú aj vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníci konania podali jedinú ústavnú sťažnosť po odmietnutí ich dovolania najvyšším súdom pre neprípustnosť.

Takýto prístup Súd považoval za vhodný najmä vtedy, keď (i) sa účastník konania v dovolaní odvolal na argumenty, ktoré Občiansky súdny poriadok pokladá za dôvody prípustnosti dovolania; a (ii) prípustnosť tohto opravného prostriedku za osobitných okolností závisí od posúdenia najvyšším súdom.

29. Súd uvádza, že vyššie uvedené kritériá boli splnené v prípade sťažovateľov, ktorí vo svojom dovolaní namietali, inter alia, že odvolací súd ich nevypočul, pričom sa odvolávali na § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (pozri tiež rozsudok Franek, citovaný vyššie, ods. 14 a 53).

30. V dôsledku odmietnutia sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu ústavný súd vylúčil zo svojho preskúmania časť argumentov sťažovateľov, konkrétne tie, ktoré sa týkali údajnej nespravodlivosti pri rozhodovaní o merite veci pred súdmi prvej a druhej inštancie (pozri vyššie odseky 9 a 15 – 16).

31. Predchádzajúce úvahy postačujú na to, aby Súd usúdil, že v dôsledku odmietnutia ich sťažnosti týkajúcej sa konania vedúceho k rozsudku krajského súdu z 24. apríla 2008 ústavným súdom, nebolo dodržané právo sťažovateľov na prístup k súdu.

Z tohto dôvodu teda došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.
"

Ďurďovič a Trančíková proti Slovenskej republike, rozsudok zo 7. októbra 2014 k sťažnosti č. 16639/11

  Juraj Gyarfas, 31. 01. 2015 v 22:54 - zmätočnosť za prvej republiky

Podľa § 477 rakúskeho civilního řadu soudního platného do do prijatia OSP (č. 142/1950 Zb.) v českej časti Československa bolo dôvodom zmätočnosti aj:
"9. je-li znění rozsudku tak nedostatečné, že jej nelze bezpečně přezkoumati, jestliže si rozsudek sám odporuje nebo jestliže nejsou pro rozhodnutí uvedeny žádné důvody a tyto vady nemohou býti napraveny opravou rozsudku ( § 419), nařízenou odvolacím soudem."

Hora k tomu uvádza: "Ke zmatečnosti dle § 477, č. 9 je třeba, ay tu byly obě zákonem žádané podmínky, totiž jednak, aby znění rozsudku bylo nedostatečné, jednak ale, aby pro tento nedostatek stalo se bezpečné přezkoumáni rozsudku nemožným. Je tedy i tento důvod zmatečnosti ve své podstatě od meritorního obsahu rozsudku odpoután: může tady býti, i když meritorně rozsudek je zcela správný, a nemusí ho tu býti, i když rozsudek meritorně zákonům přímo odporuje; zmatečnost podle § 477, č. 9 vztahuje se toliko na formalisování nálezu, jakožto "výronu soudcovské moci rozsuzovací". Ale toto nedostatečné formalisování nálezu může ovšem za okolností míti vliv i na obsah rozsudku sám, činíc jej nesprávným.
Také rozsah zmatečnosti podle § 477, č. 9 hledí zákon obmeziti; prohlašuje totiž, že rozsudek vadami naznačenými stížený je jen tehdy zmatečným, jestliže vadám těm nemůže býti spomoženo opravou rozsudku ( § 419), odvolacím soudem nařízenou. Nemusí teda každá vada, jež by zevně padala pod normu § 477, č. 9, ve skutčnosti tuto zmatečnost odůvodnovati; měřítkem je tu právě okolnost, lze-li tuto vadu rozsudku opraviti podle § 419 čili nic. V té příčině sluší míti na mysli, že oprava je přípustnou zásadně jen potud, pokud je možna bez věcné změny rozhodnutí samého; z této zásady je přípustna výjimka jen tehdy, když jde o takové nesprávné vyjádření myšlenky, jež samo v sobě nese už znak vadnosti a tudíž každým, kdo čte rozsudek resp. má spisy soudní po ruce, už na první pohled seznáno bude. S druhé strany nelze připustit opravu ani tam, kde by se jí na věcném obsahu rozhodnutí ničeho neměnilo, ale toto by mělo býti doplňováno něčím, nač soud při svém rozhodováni vůbec nemyslel.
" (Hora, V. Československé civilní právo procesní, III. s. 94)

  Peter Toth-Vaňo, 18. 05. 2015 v 10:51 - nedostatočné odôvodnenie ≠ prípustnosť dovolania = ustálená judikatúra ?

Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 M Obdo 6/2011, zo dňa 01.06.2014:
„Ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR považuje nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa § 237 ods. 1 OSP. Tu poukazuje dovolací súd na závery obsiahnuté v rozhodnutí publikovanom pod číslom R 111/1998 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR. Uznesenie Ústavného súdu SR z 10. novembra 2011, sp. zn. IV. ÚS 481/2011, tento právny názor považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný a neporušujúci základné práva sťažovateľa, z čoho dovolací súd odvodil, že nedostatočné odôvodnenie ako vytýkaná vada rozhodnutia odvolacieho súdu môže byť akceptované len vtedy, ak by bolo dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu prípustné z iného dôvodu.“

  Juraj Gyarfas, 28. 05. 2015 v 19:27 - NS SR - nedostatočné odôvodnenie nie odňatím možnosti konať

"Prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
"


(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 9. apríla 2015, sp. zn. 3 Cdo 525/2014)

  Juraj Gyarfas, 09. 06. 2015 v 10:08 - CSP

Schválené znenie § 420 CSP: "Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
...]
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
"

Zdá sa teda, že tu máme akýsi dvojstupňový test. V prvom rade muselo ísť o procesný postup súdu, ktorým strane znemožnil uskutočniť procesné práva. Môže byť nedostatočné odôvodnenie "procesným postupom"? V druhom rade musí dosahovať ústavnoprávnu intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces, čo by sa zrejme malo vykladať podľa čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru. Som zvedavý, ako sa to bude vykladať.

  Martin Maliar, 09. 06. 2015 v 13:01 - Ad §420

Vyzerá to skutočne na nejaký dvojstupňový test, ktorého výsledkom môže byť asi aj
1./ odmietnutie dovolania podľa § 447 c) (dovolací súd rozhoduje uznesením)
2./ zamietnutie dovolanie podľa § 448 (dovolací súd rozhoduje rozsudkom)


Ako sa dajú tieto dve situácie rozlíšiť?
Ide o test prípustnosti dovolania?

Dovolateľ bude vždy tvrdiť, že "nesprávny procesný postup mi znemožnil uskutočňovať (skôr uplatňovať) práva". Zrejme však na to, aby dovolací súd posúdil "či" a "tú mieru", bude sa musieť dovolaním vecne zaoberať.

Možnože však predstava skôr vychádza z toho, že dovolací súd bude skôr cez (do budúcna) štandardizované odôvodnenie dovolanie z tohto dôvodu odmietať.




  Peter Toth-Vaňo, 09. 06. 2015 v 23:41 - CSP: nedostatočné odôvodnenie ≠ prípustnosť dovolania ?

Nechcem nejako propagovať svoj článok, ale keď už je tu nastolená táto téma, v Bulletine SAK č. 3/2015 som ohľadom úpravy danej otázky v CSP uviedol svoj nasledovný postoj (čísla ustanovení sú upravené podľa aktuálne zo strany NR SR prijatého znenia):

V zmysle § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa tohto znenia teda na to, aby bolo dovolanie prípustné, už nebude stačiť len porušenie (resp. zásah) do práva na spravodlivý proces bez ďalšieho, ale bude nevyhnutné, aby k takému porušeniu došlo z dôvodu nesprávneho procesného postupu súdu, ktorý mal za následok, že strane konania bolo znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva.

Citované ustanovenie akoby navádzalo k tomu, že procesné práva patriace strane, je nevyhnutné rozdeliť na dve skupiny. Tú prvú by sme mohli nazvať práva aktívne, t.j. tie, ktoré strana konania sama uskutočňuje resp. vykonáva. Ide napríklad o právo strany predložiť vyjadrenie k odvolaniu druhej sporovej strany (protistrany). Dnes nie je sporné, že v prípade, pokiaľ sa odvolanie druhej strane konania nedoručí a odvolací súd napriek uvedenému vo veci rozhodne (v prospech odvolateľa), dochádza k porušeniu práva (v odvolacom konaní neúspešnej strany) na spravodlivý súdny proces, resp. terminológiou dnes platného a účinného O.s.p. i k odňatiu jej možnosti konať pred súdom – čo samozrejme zakladá prípustnosť ale i dôvodnosť dovolania bez ďalšieho (napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 205/2010, zo dňa 22. 9. 2010).

Druhú skupinu procesných práv tvoria tie práva strany, ktoré by sme mohli nazvať právami pasívnymi. Pôjde o procesné práva, ktoré samotná strana vlastným (aktívnym) konaním neuskutočňuje. Pôjde teda o práva, ktoré strane konania prináležia bez ďalšieho a súd je povinný ich požadovaným spôsobom uspokojiť. Takýmto právom je nesporne i právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, formulované v CSP (opätovne v tom znení, ktoré bolo predložené do NR SR) nasledovne:

§ 220 ods. 2 CSP – V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

§ 220 ods. 3 CSP - Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

Z vyššie uvedeného je zrejme nevyhnutné dôjsť k záveru, že pokiaľ procesné právo strany na riadne odôvodnenie rozhodnutia je právom pasívnym, t.j. ide o právo, ktoré nie je samotnou stranou (resp. jej aktívnym konaním) uskutočňované, nenapĺňa porušenie tohto práva hypotézu vyššie citovanej právnej normy § 420 písm. f) CSP, ustanovujúcej podmienky prípustnosti dovolania v súvislosti s porušením práva na spravodlivý proces. Ak je teda náš tu prezentovaný výklad správny, tak v priebehu prípravy a tvorby CSP došlo (po medzirezortnom pripomienkovom konaní) k zásadnej zmene - a to tej, že samotné nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia prípustnosť dovolania zakladať nebude.
(poznámka - pôvodné znenie daného ustanovenia v čase medzirezortného pripomienkového konania bolo nasledovné: „Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak ním došlo k zásahu do práva na spravodlivý proces“)

  Juraj Gyarfas, 02. 09. 2015 v 16:02 - výklad § 237 písm. f) aj v kauze Fico v Plus 7 dní

"Sťažovateľ, vychádzajúc z princípu subsidiarity, napáda uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 165/2011 z 15. decembra 2011, ktorým bolo odmietnuté dovolanie namietajúce zmätočnosť spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení dovolaním napadnutého rozsudku krajského súdu (bod 38). Ústavný súd vníma a rozumie sťažovateľovi, že časť senátov najvyššieho súdu akceptuje (silnú) nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre nedostatok odôvodnenia ako dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP a iné nie (porov. napr. 3 Cdo 158/2012; II. ÚS 647/2014, bod 23; porov. Gyarfáš, J. Zakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odňatie možnosti konať pred súdom? Lexfórum 27. októbra 2014, dostupné na http://www.lexforum.sk/512). Z pohľadu na konanie ako celok podľa ústavného súdu však okresný súd a krajský súd odôvodnili svoje rozsudky dostatočným, preskúmateľným spôsobom z hľadiska toho, ako hmotnoprávne uchopili vec. Ústavný súd teda akceptuje odôvodnenie krajského súdu z hľadiska procesnej nearbitrárnosti, pričom je zrejmé, že v predmetnej veci nemohla sťažovateľa ústavnoprávne poškodiť pozícia tretieho senátu k prijateľnosti dovolania na základe zmätočného dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP ani nejednotnosť najvyššieho súdu. Ústavný súd sa tak sústredí na skutočnosť, či nebolo rozhodnutiami krajského súdu a okresného súdu porušené hmotné základné právo na ochranu cti a dôstojnosti. Ústavný súd teda v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú."

II. ÚS 191/2015

  Juraj Gyarfas, 03. 09. 2015 v 15:34 - ešte z dielne ÚS SR k výkladu § 237 písm. f)

"Ústavný súd sa na pôde obiter dictum nemôže nevyjadriť k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra 2012. Ústavný súd už uviedol, že rešpektuje koncepciu opravných prostriedkov, tak ako si ju nastaví najvyšší súd, ak je to v medziach ústavy (porov. II. ÚS 398/08). Ústavný súd taktiež vníma, že časť senátov najvyššieho súdu akceptuje (silnú) nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre nedostatok odôvodnenia ako dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP (porov. II. ÚS 647/2014, bod 23; porov. Gyarfáš, J. Zakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odňatie možnosti konať pred súdom?. Lexfórum 27. októbra 2014, dostupné na http://www.lexforum.sk/512) a iné senáty nie. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra 2012 určite zaujme svojou rozsiahlou argumentáciou podopretou množstvom rozhodnutí. Na druhej strane však upúta jednoznačnosť postoja daného senátu v tom zmysle, že už sa blíži k hrane objektívnosti a neutrálnosti tónu, ktorým má súd komunikovať svoje právne názory. Ústavný súd tým nechce artikulovať sympatie k jednému z právnych názorov, ale v situácii, keď väčšina najvyššieho súdu rozhoduje rozdielne od 17 rokov starého, hoc zjednocujúceho a možno dogmaticky správneho rozhodnutia č. R 111/98, a zvlášť ak krajské súdy interpretujú § 221 ods. 1 písm. f) OSP odlišne (napríklad uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co 378/2013, sp. zn. 14 Co 378/2013; uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 356/2012; spolu s mnohými ďalšími dostupné na www.justice.gov.sk), by bolo namieste hľadanie riešenia v pracovniach najvyššieho súdu než prísnosť na dovolateľa, zvlášť ak najvyšší súd sám, a niekedy ľudsky pochopiteľne, citlivo vníma v rozhodnutiach ústavného súdu adjektíva typu „zjavne“, „extrémne“ a pod."

II. ÚS 242/2015

  Juraj Gyarfas, 03. 09. 2015 v 15:35 - a ešte k prieskumu odvolacieho rozhodnutia

"V záujme právnej istoty je nutné ešte dodať, že ak je aj dovolanie odmietnuté ako neprípustné, môže ústavný súd v rámci konania o ústavnej sťažnosti preskúmať aj odvolacie rozhodnutie (porov. III. ÚS 206/2014, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 192/2010, III. ÚS 164/2011)."

II. ÚS 242/2015

  Rafael Schwarz, 13. 09. 2015 v 13:39 - Nepreskúmateľnosť nezakladá 237 F OSP

ÚS SR_30.01.2013_III. ÚS 551/2012
Ústavný súd konštatuje, že právne názory najvyššieho súdu, ktorým založil prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP z dôvodu nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu, boli predmetom posudzovania aj v inej rozhodovacej činnosti ústavného súdu a ústavný súd sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Táto judikatúra je citovaná aj vo vyjadrení najvyššieho súdu k tejto sťažnosti a ústavný súd sa s touto judikatúrou stotožňuje aj v tomto prípade.

NS ČR_21.09.2013_21 Cdo 377/2013
Odnětím možnosti jednat před soudem se podle ustálené judikatury soudů (srov. například odvolacím soudem zmiňované usnesení býv. Nejvyššího soudu ze dne 21. 8. 1992, sp. zn. 2 Cdo 19/92, které bylo uveřejněno pod č. 25 ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek, roč. 1993, usnesení Nejvyššího soudu ze dne 23. 4. 1997, sp. zn. 2 Cdon 1420/96, které bylo uveřejněno pod č. 1 v časopise Soudní judikatura, roč. 1997, nebo usnesení Nejvyššího soudu ze dne 27. 6. 1996, sp. zn. 2 Cdon 539/96, které bylo uveřejněno pod č. 27 ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek, roč. 1998) rozumí – jak správně uvádí v napadeném usnesení také odvolací soud - postup soudu, jímž znemožnil účastníku řízení realizaci procesních práv, která mu zákon přiznává. O zmatečnost ve smyslu ustanovení § 229 odst. 3 o. s. ř. jde přitom jen tehdy, jestliže šlo o postup nesprávný (uvažováno z hlediska zachování postupu určeného zákonem nebo dalšími obecně závaznými právními předpisy) a jestliže se postup soudu projevil v průběhu řízení a nikoli při vlastním rozhodování soudu.
Žalovaná spatřuje zásadní význam napadeného usnesení odvolacího soudu po právní stránce - jak vyplývá z obsahu dovolání - v řešení právní otázky, „zda nepřezkoumatelnost rozsudku (hrubá nedostatečnost podstatných náležitostí odůvodnění rozsudku dle § 157 odst. 2 o. s. ř.) může vést k upření práva na soudní ochranu a spravedlivý proces a založit přípustnost i důvodnost žaloby pro zmatečnost“. Podle jejího názoru „postupem, kdy odvolací soud v rozporu s ustanovením § 219a odst. 1 písm. b) o. s. ř. potvrdí nepřezkoumatelné rozhodnutí soudu prvního stupně, dochází k odnětí možnosti žalované jednat před soudem, jak se předpokládá v ustanovení § 229 odst. 3 o. s. ř.“.
Výklad této právní otázky se v judikatuře soudů již ustálil. Byl přijat názor (srov. např. rozsudek Vrchního soudu v Praze ze dne 24. 2. 1993, sp. zn. 2 Cdo 2/93, uveřejněný v Bulletinu Vrchního soudu v Praze pod č. 19, roč. 1993, nebo rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 31. 8. 2000, sp. zn. 20 Cdo 1045/99, uveřejněný pod č. 14 v časopise Soudní judikatura, roč. 2001), že skutečnost, že odvolací soud rozsudek soudu prvního stupně přezkoumal a jako věcně správný potvrdil ( § 219 o. s. ř.), ačkoliv šlo o rozsudek nepřezkoumatelný, nepředstavuje nesprávný postup soudu, kterým by byla účastníku ve smyslu ustanovení § 229 odst. 3 o. s. ř. odňata možnost jednat před soudem, ale vadu řízení, která mohla mít za následek nesprávné rozhodnutí ve věci.

ÚS SR_27.03.2014_IV. ÚS 196/2014
... ústavný súd ... zotrváva na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP.

  Rafael Schwarz, 13. 09. 2015 v 14:12 - Rafael Schwarz

III. ÚS 1/2015_14.01.2015
Najvyšší súd v súlade so svojou stabilnou dovolacou judikatúrou náležite zdôvodnil, prečo nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Postoj najvyššieho súdu v tejto otázke nesignalizuje arbitrárnosť či zjavnú neodôvodnenosť, a to hlavne s ohľadom na povahu dovolacieho konania ako mimoriadneho opravného konania, ktorým sa preskúmava právoplatné rozhodnutie a zasahuje sa ním do nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania.

  Rafael Schwarz, 15. 09. 2015 v 07:18 - Nepreskúmateľnosť nie je vada podľa § 237 písm. f OSP

NS ČR_8.10.2001_22 Cdo 480/2000
Ani nepřezkoumatelnost (tedy nedostatek srozumitelného odůvodnění) rozsudku není odnětím možnosti jednat před soudem. Postupem soudu v průběhu řízení ve smyslu § 237 odst. 1 písm. f) OSŘ se rozumí pouze činnost, která předchází vydání konečného soudního rozhodnutí, nikoli vlastní rozhodovací akt soudu, jenž má za úkol průběh řízení zhodnotit (R 27/1998 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek, viz též rozhodnutí publikované pod č. C 139 Souboru rozhodnutí Nejvyššího soudu).

  Rafael Schwarz, 15. 09. 2015 v 14:32 - ... k paragrafu 237 f OSP

Najvyšší súd už neraz judikoval, že paragraf 237 f OSP nemožno interpretovať extenzívne a na tom základe jeho aplikáciu vzťahovať aj na meritórne rozhodnutie súdu (R 125/1999). No, a keď sa možnosť konať neodníma rozhodnutím, neodníma sa ani jeho odôvodnením.

  Martin Friedrich, 21. 09. 2015 v 10:14 - Jeden za

V časopise Zo súdnej praxe č. 4/2015 bolo pod číslom R 36/2015 publikované Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 1 Obdo V 1/2010. Zaujímavá je odôvodnenie tohto uznesenia, v ktorom sa uvádza, že nedostatočne odôvodnenie rozhodnutia je odňatím možnosti konať pred súdom. Citujem:

"Za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom možno označiť aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, na ktorý poukázal dovolateľ.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranu proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané, a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal aj ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípade dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Iba takéto rozhodnutie je preskúmateľné a účastníkom umožňuje poznať postup súdu."

  Rafael Schwarz, 23. 09. 2015 v 17:44 - ... a jeden dávnejší proti

Odlišné stanovisko
sudcu JUDr. Sergeja Kohuta
k rozhodnutiu č. k. II. ÚS 261/06-26

Moje odlišné stanovisko sa týka nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 261/06-26, ktorým bolo rozhodnuté o sťažnosti JUDr. H. S., B.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom v civilnom konaní. Z toho dôvodu sú ustanovenia týkajúce sa tohto mimoriadneho opravného prostriedku osobitne upravené v tretej hlave štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Podmienky na prípustnosť dovolania proti rozsudku súdu sú taxatívne uvedené v ustanovení § 237 OSP a § 238 ods. 1, 2 a 3 OSP. Kedy dovolanie nie je prípustné je uvedené v odseku 4 a 5 citovaného ustanovenia. Aj toto negatívne vymedzenie dovolacích dôvodov znamená, že je základnou úlohou súdu skúmať, či sú splnené podmienky zákona na jeho podanie vo vymedzenom rozsahu, teda v rozsahu taxatívne uvedenom v ustanovení § 237 a § 238 ods. 1 až 3 OSP.

Iný výklad týchto ustanovení o prípustnosti dovolania znamená prípustnosť dovolania v akejkoľvek veci, aj nad rámec taxatívne zákonom ustanovených podmienok. Takýto výklad však môže viesť k nejednotnému výkladu, istej svojvôli senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Najvyšší súd síce vykladá zákon v rámci svojej úvahy, ktorý premieta do konkrétnych rozhodnutí, tento však musí byť len v rozsahu právomoci, ktoré súd dostáva. Práve rozsah právomoci na výklad prípustnosti dovolania je daný v taxatívne vymedzenom rozsahu. Preto prekročenie toho rámca nie je v súlade so zákonom.

V rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 153/06 ústavný súd vyslovil, že „v prípadoch, keď je dovolanie neprípustné, nie je možné dovolanie považovať za procesný prostriedok, ktorý zákon na ochranu základných práv a slobôd poskytuje“.

Pretože najvyšší súd posudzoval prípustnosť dovolania nad rámec dôvodov uvedených v zákone, jeho rozhodnutie považujem za vydané v rozpore so zákonom.


V Košiciach 13. decembra 2007

  Juraj Gyarfas, 30. 09. 2015 v 14:48 - sudkyňa NS Mesiarkinová k problematike

"Konkrétne, asi najvážnejším problémom, ktorý rezonuje v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu už dlhší čas je otázka, či nepreskúmateľnosť konania zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. alebo ide o tzv. inú vadu konania, ktorá je (len) relevantným dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Ide pritom o otázku, ktorá má zásadný význam, závažne presahujúci problematiku posudzovanú v tej - ktorej prejednávanej veci. Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997, sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný". Rozhodovanie najvyššieho sudu sa po prijatí tohto judikátu zásadným spôsobom neodchyľovalo od právnych záverov, ktoré boli prijate v publikovanom rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 5/1997. Neskôr však, a to v rozsudku z 27. apríla 2006, sp. zn. 4 Cdo 171/2005, ale najvyšší súd dospel k záveru o „prekonaní“ záverov vyjadrených v tomto judikáte a z dôvodov, ktoré bližšie vysvetlil v odôvodnení rozsudku, tiež k záveru, že nepreskúmateľnosť odôvodnenia dovolaní napadnutého rozhodnutia predstavuje procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá zakladá prípustnosť dovolania. Keď bola proti tomuto rozsudku podaná sťažnosť argumentujúca v podstate tým, že v súlade s predmetným judikátom nepreskúmateľnosť nezakladá prípustnosť dovolania ( § 237 písm. f/ O.s.p.) a že najvyšší súd porušil ústavné pravá účastníka konania tým, že dovolaním napadnute rozhodnutie zrušil, napriek tomu, že dovolanie nebolo procesne prípustné, malo byť odmietnuté a napadnuté rozhodnutie malo zostať „nedotknuté", najvyšší súd vo vyjadrení k tejto sťažnosti uviedol, že „najvyšší súd (pozn.: v napadnutom rozsudku) uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti dovolania odlišné od doteraz zaužívanej praxe najvyššieho súdu; rozhodnutie ústavného súdu v danej veci bude preto pre rozhodovaciu prax najvyššieho súdu nanajvýš prospešným judikátom“. Ústavný súd sa potom v náleze z 13. decembra 2007, sp. zn. II. ÚS 261/2006, ku ktorému je pripojene odlišné stanovisko jedného z členov senátu, stotožnil s názorom, že nepreskúmateľnosť konania nie je tzv. inou vadou konania ( § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ale je vadou konania, ktorá podľa § 237 písm. f/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania. Od rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 261/2006 sa názory členov občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu na danú problematiku rozštiepili. Napriek tomu následné rozhodnutia ústavného súdu potvrdili správnosť nazerania na problematiku nepreskúmatel'nosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov, ktorý zotrvával na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (vid' rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013). Osobitne ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala zaver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.". Ústavný súd aktuálne v uznesení z 27. marca 2014, sp. zn. IV. ÚS 196/2014 opätovné zaujal stanovisko k tomu, či prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia (ne)zakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., pričom zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočné zistený skutkový stav alebo nesprávne Pravne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.". Ani v súčasnosti však nemožno konštatovať, že pohľady sudcov najvyššieho súdu na nepreskúmateľnosť konania a jej dôsledky na prípustnosť dovolania ( § 237 písm. f/ O.s.p.) sú jednotne. Áno, i dnes je možné zjednotiť rozdielne rozhodnutia prijatím stanoviska, avšak tento proces je až následný a pomerne zdĺhavý, pričom jednoznačná zákonná úprava o prísnom rešpektovaní prijatého stanoviska chýba."

Mesiarkinová, S: Judikatúra vo vzťahu k novému Civilnému sporovému poriadku (rozhodovanie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky). In: Zborník z konferencie 21. Slovenské dni práva, Bratislava, 24.-25. septembra 2015. Slovenská advokátska komora: Bratislava, 2015.

  Rafael Schwarz, 30. 09. 2015 v 20:05 - ... takže to nie je vada podľa § 237

Nejvyšší soud v rozsudku ze dne 29. května 2013, sp. zn. 30 Cdo 1238/2013, uveřejněném pod č. C 12597 v Souboru, vyložil a odůvodnil právní názor, že jde o nepřezkoumatelný rozsudek (který je zatížen jinou vadou, jež mohla mít za následek nesprávné rozhodnutí ve věci), jestliže soud v odůvodnění jeho písemného vyhotovení ... učiní pouhý odkaz na ... aniž by v něm alespoň stručně vyložil svou právně kvalifikační úvahu...

  Rafael Schwarz, 02. 10. 2015 v 16:36 - Môj názor

V odôvodneniach rozhodnutí NS SR, v ktorých sa tvrdí, že nepreskúmateľnosť = vada v zmysle § 237 F, sa uvádza

... vady konania vymedzené v § 237 O.s.p. sú porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces v zmysle 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru ... S TÝM SÚHLASÍM. ALE AJ ÚS SR ZASTÁVA NÁZOR, ŽE NIE JE ROVNÍTKO MEDZI POJMAMI (A) PORUŠENIE PRÁVA NA SPRAVODLIVÝ PROCES A (B) ODŇATIE MOŽNOSTI PRED SÚDOM KONAŤ. ÚS už pred rokmi konštatoval, že nedostatočné odôvodnenie, a tým nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu aj v prípade, ak by znamenalo porušenie „procesného práva na spravodlivé konanie“, ako to uvádza sťažovateľka, resp. porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (ako aj podľa čl. 47 charty), nie je možné bez ďalšieho stotožniť s procesnou vadou konania spočívajúcou v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom [ § 237 písm. f) OSP], preto nie je ani dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania (podľa § 237 OSP) proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému podľa ostatných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku dovolanie prípustné nie je – viď I. ÚS 141/2011.

... za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia ( § 157/2 OSP) ... S TÝM SÚHLASÍM, ALE DODÁVAM, ŽE NEDOSTATOČNÝM ODÔVODNENÍM ROZHODNUTIA SA NEODNÍMA MOŽNOSŤ KONAŤ – NIEČO UROBIŤ S PROCESNÝMI DÔSLEDKAMI, NAPRÍKLAD PODAŤ OPRAVNÝ PROSTRIEDOK ...

... v rozpore s uvedenými požiadavkami je nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi skutkovými a právnymi závermi súdu ... S TÝM SÚHLASÍM, ALE DODÁVAM, ŽE NEDOSTATOČNÉ ODÔVODNENIE ZAKLADÁ IBA TZV. INÚ VADU

... účastník má právo na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia ... S TÝM SÚHLASÍM, VÝZNAM MÁ ALE KROK BÉ ÚVAHY, TEDA TO, ŽE NEDOSTATOČNÉ ODÔVODNENIE NEODNÍMA ÚČASTNÍKOVI MOŽNOSŤ KONAŤ PRED SÚDOM

... porušením práva účastníka sa odníma ... možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov ... S TÝM ROZHODNE NESÚHLASÍM. AJ VTEDY, KEĎ JE ROZHODNUTIE NA VODE, BÝVA TAM NEJAKÝ DÔVOD UVEDENÝ. MOŽNO NIE TAK, AKO BY SI TO ÚČASTNÍK ALEBO VYŠŠÍ SÚD ŽELAL, TEDA VYČERPÁVAJÚCO, PRESVEDČIVO, CELKOM KOMPLEXNE. MOŽNO NIEKEDY VÁGNY, ALE JE TAM. AJ TAKÉTO ODÔVODNENIE DÁVA PRIESTOR PRE ARGUMENTÁCIU, NAPRÍKLAD TAKÚ, ŽE ODÔVODNENIE NIE JE DOSTATOČNÉ, VYČERPÁVAJÚCE, VÝSTIŽNÉ. SPRÁVNE ALEBO ÚPLNÉ. JEDNODUCHO, ŽE JE NEPRESKÚMATEĽNÉ. ÚČASTNÍK MÁ AJ VTEDY ZACHOVANÉ PRÁVO NESÚHLASIŤ A POLEMIZOVAŤ. V TOMTO SMERE SA MU ABSOLÚTNE NIČ NEODNÍMA, IBA JEHO POLEMIKA SO ZÁVERMI SÚDU MUSÍ BYŤ OBSAHOVO INÁ A INAK ORIENTOVANÁ, AKO BY BOLA JEHO POLEMIKA V PRÍPADE SUPERODÔVODNENIA. NIČ VIAC A NIČ MENEJ.

  Rafael Schwarz, 08. 10. 2015 v 13:18 - "Všemocné efko" nie je ani podľa ÚS SR všemocné

ÚS SR uznesením z 26.8.2015 I. ÚS 364/2015 odmietol ako neopodstatnenú sťažnosť proti uzneseniu NS SR z 3.7.2014 3 Cdo 146/2013. Podľa ÚS SR "najvyšší súd (v zhode s početnými rozhodnutiami jednotlivých senátov, na ktoré sa vo svojom rozhodnutí odvoláva) zastáva názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ústavný súd uvedenú argumentáciu v prípade nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov už potvrdil v mnohých svojich rozhodnutiach, a tento názor najvyššieho súdu (podporený jeho obsiahlou argumentáciou k možnosti a podmienkam využitia riadnych i mimoriadnych opravných prostriedkov) považuje za ústavne udržateľný. Z ďalšej argumentácie považuje ústavný súd za správne poukázať na závery najvyššieho súdu, že bez splnenia zákonom ustanovených predpokladov prípustnosti dovolania dochádza k prelomeniu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, čím dochádza k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces".

  Juraj Gyarfas, 26. 10. 2015 v 22:01 - ešte ÚS SR

"Ústavný súd s ohľadom na námietku žalobcu, že sťažnosť je neprípustná, konštatoval, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu pri posudzovaní otázky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku je nejednotná, keď niektoré senáty najvyššieho súdu považujú nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia za skutočnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania, kým iné senáty sú tej mienky, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia možno považovať iba za dovolací dôvod, ktorý sám osebe prípustnosť dovolania nezakladá. Za tohto stavu a v danej procesnej situácii nemožno považovať dovolanie za účinný prostriedok na ochranu práv účastníka konania v zmysle §
53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Nedostatok právomoci ústavného súdu vidí žalobca v tom, že on sám podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, o ktorom nebolo najvyšším súdom dosiaľ rozhodnuté. Je preto toho názoru, že v danej fáze konania ochranu právam sťažovateľky má právomoc poskytnúť najvyšší súd v rámci dovolacieho konania. Argumentácia žalobcu je podľa ústavného súdu neakceptovateľná. Najvyšší súd môže na základe dovolania podaného žalobcom poskytnúť ochranu iba jeho právam, nie teda právam sťažovateľky, keďže o práve sťažovateľky na náhradu trov konania na okresnom súde a na krajskom súde rozhodovať nebude. Preto je ústavný súd toho názoru, že má právomoc vo veci konať. Napokon je v tejto súvislosti podstatné aj to, že v čase rozhodovania ústavného súdu najvyšší súd o dovolaní žalobcu ešte nerozhodol.
"

II. ÚS 735/2014

  Juraj Gyarfas, 08. 11. 2015 v 22:25 - mimoriadne dovolanie

Rád by som upozornil na zaujímavý článok na súvisiacu tému mimoriadneho dovolania a jeho súladu s čl. 6 Dohovoru. Kucbel, D.: Pokračovanie "mimoriadneho" dovolania v CSP z pohľadu judikatúry ESĽP. Bulletin slovenskej advokácie, 10/2015. Výborný prehľad judikatúry ESĽP a zaujímavé úvahy o inštitúte "mimoriadneho" dovolania v rekodifikovanom civilnom procese.

  Juraj Gyarfas, 08. 11. 2015 v 22:29 - výklad § 237 OSP vo svetle čl. 6 Dohovoru

... a vyššie uvedený článok ma ešte priviedol na nasledovnú úvahu. Ak rešpektovanie princípu rei iudicatae podľa ESĽP a ÚS priamo vyplýva z čl. 6 Dohovoru a čl. 46 ústavy, malo by sa v zmysle tejto zásady vykladať aj § 237 písm. f) OSP?

Inými slovami, nad rámec argumentov rozpracovaných vo viacerých rozhodnutiach 3 Cdo, dalo by sa tvrdiť, že široký výklad písm. f), ktorý cez zadné dvierka nedostatočného odôvodnenia fakticky umožňuje meritórny prieskum právoplatného rozhodnutia, je dokonca v rozpore s čl. 6 a čl. 46? ...

  Milan Hlušák, 10. 11. 2015 v 18:44 - K článku o mimoriadnom dovolaní

Jurajom spomínaný článok o mimoriadnom dovolaní je naozaj veľmi zaujímavý a prínosný. K tejto téme si dovolím malú poznámku. Historicky mimoriadne dovolanie (resp. sťažnosť pre porušenie zákona) plnilo dve prelínajúce sa úlohy. Prvú, mocenskú (skrytú za ochranu zákonnosti) sme prebrali zrejme z ruského OSP z r. 1923, ktorý v § 254 umožňoval prokurátorovi napadnúť právoplatné rozhodnutie, ak to bolo potrebné na ochranu robotníkov a pracujúcich más (inými slovami, ak to bolo potrebné pre boj s buržoáznym živlom). Druhú, zjednocujúcu úlohu si vyžiadala zásadná zmena civilného procesu – zrušenie inštitútu dovolania, ku ktorej pristúpil zákon o zľudovení súdnictva z r. 1948. Možnosť najvyššieho súdu zjednocovať judikatúru cez dovolacie konania sa tak oproti predchádzajúcemu obdobiu výrazne zúžila. Aby sa však nevylúčila úplne, dalo sa generálnemu prokurátorovi právo posunúť niektoré konania až pred najvyšší súd, ktorý by prax zjednotil. Obidve úlohy pritom vyplývali z vtedajšieho postavenia prokuratúry, ktorá bola poverená dohľadom nad činnosťou všetkých verejných orgánov, vrátane súdov.

Keď sa na tieto dôvody pozrieme z hľadiska súčasnosti, mocenská úloha pominula zmenou režimu v r. 1989. Zjednocujúca zas v r. 1991, kedy sa obnovil inštitút riadneho dovolania (519/1991). V r. 1990 zároveň prokuratúra stratila právo dohľadu nad súdmi (168/1990). Keďže úlohy zanikli, v r. 1991 zaniklo aj právo generálneho prokurátora na mimoriadny opravný prostriedok (519/1991). Avšak len dočasne. Už v r. 1995 sa mu toto právo – pod rúškom ochrany zákonnosti – vrátilo. Či mimoriadne dovolanie ale naozaj tomuto cieľu (spravodlivo) slúži a či na túto ochranu nestačia dostupné inštančné prostriedky, je však na dlhšiu diskusiu, ktorú uvedený článok výrazne pokrýva. Istým mementom ale môže byť to, že dnes v samotnom Rusku prokuratúra môže napadnúť právoplatné rozhodnutie len výnimočne za podmienky, že bola účastníkom konania na prvom stupni.

  Ján Lazur, 11. 12. 2015 v 19:52 - Long Live Lexforum! :-)

Tentokrát v pozícii pasívneho užívateľa som veľmi veľmi ocenil tento Jurajov post a nadväzujúce príspevky na túto bolestivú tému nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia a odňatia možnosti konať pred súdom. Osobne sa teším z toho, že pribúda počet rozhodnutí NS SR, podľa ktorých nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Uvidíme, čo presne sa bude v praxi diať po nadobudnutí účinnosti CSP.

  Juraj Gyarfas, 22. 01. 2016 v 09:16 - ESĽP

Len aby bolo všetko na jednom mieste, pripájam aj judikatúru ESĽP k tejto téme:
Kovárová proti Slovenskej republike (23.6.2015, č. 46564/10)
Franek proti Slovenskej republike (11.2.2014, č. 14090/10)
Stavebná spoločnosť TATRY Poprad, s.r.o. proti Slovenskej republike (3.5.2011, č. 7261/06)
Zborovský proti Slovenskej republike (23.10.2012, č. 14325/08)

  Peter Toth-Vaňo, 01. 02. 2016 v 09:16 - Zbierka stanovísk NS SR č. 1/2016 - stanovisko kolégia

Stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SR zo dňa 03.12.2015:

"Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku."

  Juraj Gyarfas, 01. 02. 2016 v 21:51 - R 2/2016

Peter ma predbehol :-), ale tiež som chcel upozorniť na toto stanovisko. Stanovisko je mimoriadne prepracované, podrobne odôvodnené a robustne napísané. Obsahuje podrobný prehľad doterajšej judikatúry najvyššieho súdu nasledujúcej po judikáte R 111/1998. Ďalej nasleduje prehľad praxe ústavného súdu, komparácia s českou judikatúrou a relevantné rozhodnutia ESĽP. Radosť čítať :-)

Zároveň je však vidieť, že názory na najvyššom súde boli na úplne opačných koncoch spektra a stanovisko je teda zrejme ťažko vyrokovaný kompromis.

Pôvodný návrh stanoviska jednoznačne vylučoval prípustnosť dovolania len na základe nepreskúmateľnosti ("Nepreskúmateľnosť rozhodnutia nemá za následok odňatie možnosti účastníka konania konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku."). Nepreskúmateľnosť by tak jasne zakladala (len) inú procesnú vadu, ktorá môže založiť dôvodnosť, nie však prípustnosť dovolania.

Odôvodnenie stanoviska stručne popisuje aj diskusiu, ktorá prebehla medzi senátmi a sudcami najvyššieho súdu. K návrhu sa vyjadrovali aj právnické fakulty (TU, UPJŠ aj UK). Výsledkom tejto diskusie je nasledovný kompromis:

"Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku."

V zásade sa teda presadil názor, že nepreskúmateľnosť nie je primárne odňatím možnosti konať pred súdom a nie je teda bez ďalšieho základom prípustnosti dovolanie. Zároveň však ostali pre výnimočné situácie otvorené zadné dvierka, kedy aj samotná nepreskúmateľnosť môže založiť prípustnosť dovolania.

Otázka, či by sa "skúmaním nepreskúmateľnosti" odvolacích rozhodnutí mal primárne zaoberať najvyšší súd v rámci dovolania alebo hneď ústavný súd v rámci konania o sťažnosti proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v konečnom dôsledku policy otázkou. Ide o nastavenie kompetencií a nemyslím si, že na to existuje jedna správna odpoveď. Na jednej strane je pravdou, že najvyšší súd by sa mal venovať zjednocovaniu judikatúry, dovolanie by nemalo byť "skrytým" odvolaním a prípustnosť opätovného prieskumu už právoplatného rozhodnutia by mala byť minimalizovaná. Na druhej strane je tiež pravdou, že nepreskúmateľné rozhodnutie by malo byť pred jednou alebo druhou inštanciou zrušené (ak nie najvyšším súdom tak ústavným súdom) a mohlo by sa tak stať ešte v sústave všeobecného súdnictva.

Z hľadiska právnej istoty je ex ante kľúčové, aby boli pravidlá nastavené jasne a predvídateľne. Stanovisko k tomu určite prispieva. Naďalej však ostáva otvorenou otázkou, ako budú jednotlivé senáta vykladať v stanovisku formulovanú výnimku. Či sa do širšieho, resp. užšieho výkladu tejto výnimky nebudú premietať pôvodné názory daného senátu alebo sudcu na to, či nepreskúmateľnosť zakladá odňatie možnosti konať pred súdom. Inými slovami, ako sa bude vykladať tesť "neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie". Ide o prísnejší test, ako aplikuje ústavný súd podľa čl. 46, resp. čl. 6. Môže byť rozhodnutie "trochu" nepreskúmateľné spôsobom, kedy síce porušuje čl. 46, ale nespĺňa test prípustnosti dovolania formulovaný v stanovisku?

Okrem toho je zaujímavou otázkou, či si toto stanovisko osvoja aj krajské súdy pri výklade § 221 ods. 1 písm. f) OSP.

A potom samozrejme do budúcnosti hlavná otázka, ako sa toto stanovisko bude aplikovať pri mierne preformulovanom základe prípustnosti dovolania podľa nového § 420 písm. f) CSP ("súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces").

  Rafael Schwarz, 03. 02. 2016 v 09:23 - Zopár slov k stanovisku NS SR 2/2016

Stanovisko k nepreskúmateľnosti a jej právnych dôsledkov z hľadiska prípustnosti dovolania mal NS SR prijať už dávno. Dlhoročné tolerovanie nejednotnosti rozhodovania a odkladanie riešenia malo v praxi veľmi negatívne následky.

Áno, stanovisko predstavuje kompromis. Je však rozhodne asi na 99% prijateľnejší pre zástancov R 111/1998, než pre jeho odporcov. Bezpochyby bude prínosom pre rozhodovaciu prax NS SR a tiež KS SR.

Právny názor, vyjadrený už dávnejšie v R 111/1998 bol prijatím stanoviska „povýšený“ na vyššiu formu výsledku zjednocovacej činnosti NS SR. Prvá veta uvedeného stanoviska vyjadruje zásadu, podľa ktorej nepreskúmateľnosť predstavuje iba inú vadu. Z tejto zásady treba vždy vychádzať. V druhej vete stanoviska je vyjadrená výnimka z tejto zásady.

Pri aplikácii stanoviska 2/2016 sudcovia NS SR a KS SR nebudú musieť bližšie vysvetľovať, z čoho vychádzajú – stačí, ak poukážu na stanovisko a jeho právne závery. Tí však, ktorí v konkrétnom prípade dospejú k názoru o opodstatnenosti aplikácie druhej vety stanoviska, budú musieť podrobne odôvodniť, v čom vidia splnenie prísnych kritérií vysvetlených v záverečných odsekoch stanoviska. Ak má byť ich rozhodnutie ústavne konformné, nevyhnutne sa v ňom musí uvádzať, čo opodstatňuje názor, že v preskúmavanej veci ide o výnimočný prípad, v ktorom nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vykazuje znaky mimoriadnej intenzity, teda až vady „najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” alebo vady „zásadnej, hrubej a podstatnej“, prípadne že sa zrušením napadnutého rozhodnutia dosiahne náprava „justičného omylu“. Takto budú musieť odôvodniť svoje rozhodnutie preto, lebo výlučne len tieto znaky sú aj podľa rozhodnutí ESĽP uvedených v stanovisku NS SR 2/2016 relevantné na to, aby nepreskúmateľnosť bola výnimočne považovaná za vadu konania zakladajúcu prípustnosť odvolania alebo dovolania.

Treba len dúfať, že sa nenájdu sudcovia NS SR a KS SR, ktorí nebudú toto stanovisko rešpektovať. Ich prístup by znamenal svojvôľu.


  Tomáš Čentík, 04. 02. 2016 v 18:23 - riešenie?

V prvom rade musím oceniť prepracovanosť a naozaj podrobné odôvodnenie stanoviska R 2/2016 - je vidieť, že na NS SR si na jeho spracovaní dali skutočne záležať, čo hodnotím vysoko pozitívne a ak by tento trend stal každodennou praxou súdov pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí, tak sa nemáme za čo hanbiť.

Napriek tomu, že stanovisku nemožno vyčítať jeho bohaté odôvodnenie, akosi sa nemôžem stotožniť s výsledkom, ku ktorému dospelo. Pripadá mi to, že na NS SR prevládla oveľa viac snaha o kompromis medzi silno protinázorovo orientovanými senátmi ako aj inými inštitúciami, ktoré boli oslovené ako snaha o prijatie naozajstného koncepčného riešenia. Výsledok, ktorý vyvstal z tohto stanoviska vyzerá tak trochu ako mačkopes.

Nakoľko túto problematiku sledujem už dlhšiu dobu a rozhodovanie o dovolaniach predstavovalo v tomto smere viac lotériu ako napĺňanie princípu predvídateľnosti rozhodnutí očakával som jasné riešenie tejto právnej neistoty a to buď, že nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia zakladá prípustnosť dovolania alebo ju nezakladá.

Preto z hľadiska potreby zjednotenia súdnej praxe (nie však z hľadiska zastupovania klientov podávajúcich dovolanie :) ), ale aj z hľadiska funkcie dovolania a povahy vady spočívajúcej v nepreskúmateľnosti rozhodnutia by som skôr uvítal iba prvú časť tzv. právnej vety stanoviska a to, že "Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku".

S druhou časťou, podľa ktorej "Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku." však nemôžem súhlasiť a to predovšetkým z jedného zásadného dôvodu.

Už podľa doterajšej judikatúry ÚS SR a ESĽP (ktorú si osvojil aj NS SR) totiž platilo, že preskúmateľné (resp. riadne a dostatočne odôvodnené) rozhodnutie je také, ktoré poskytuje odpovede na všetky relevantné skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, resp. ktoré majú zásadný význam pre rozhodnutie, pričom súd sa zároveň musí vysporiadať so zásadnými argumentmi strán konania a na tie pre rozhodnutie bezvýznamné nemusí reagovať.

Z tejto judikatúrnej požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia mi vždy vyplýval záver, že preskúmateľné rozhodnutie = rozhodnutie, ktoré obsahuje zásadné (relevantné) dôvody, na ktorých je rozhodnutie založené.

Preto nemôžem celkom pochopiť túto výnimku, podľa ktorej môže výnimočne absencia zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu znamenať vadu podľa § 237 ods. 1 písm. f) a založiť tak prípustnosť dovolania. Práve táto výnimka totiž definuje čo sa považuje za riadne odôvodnené a teda preskúmateľné rozhodnutie.

Inými slovami rozhodnutie buď je preskúmateľné alebo nie je preskúmateľné - nič medzi tým by nemalo v právnom štáte existovať. Veď predsa keď rozhodnutie neobsahuje zásadné argumenty, nemožno vôbec uvažovať o tom, že je dostatočne odôvodnené. Z povahy veci je vylúčené vytvárať akési kategórie odôvodniteľnosti rozhodnutí (napr. trošku preskúmateľné, trošku viac preskúmateľné, úplne preskúmateľné a pod.).

Som toho názoru, že nepreskúmateľné rozhodnutie je také, ktoré neobsahuje podstatné (zásadné) dôvody a na druhej strane preskúmateľné je také, ktoré obsahuje podstatné (zásadné) dôvody. Právnu veta stanoviska preto považujem za vnútorné inkonzistentnú, t.j. právna neistota, ktorá doteraz panovala sa neodstránila, ale naopak ešte viac prehĺbila.

Stanovisko naďalej poskytuje priestor, aby jednotlivé senáty rozhodovali, podľa svojich vlastných právnych názorov spred prijatia R 2/2016. Tie, ktoré boli proti prípustnosti dovolania nebudú vidieť ani výnimočne absenciu zásadných dôvodov a tie, ktoré boli pre prípustnosť dovolania budú vidieť túto absenciu výnimočne pravidelne.

  Milan Hlušák, 04. 02. 2016 v 21:33 - Súhlas s Tomášom

Ani mne sa nezdá, že by R 2/2016 niečo zásadne riešil. Hádam si len nemyslíme, že niektorý sudca si teraz povie: „Ej ha! Doteraz som rozhodnutia podľa f-ka rušil, aj keď neboli AŽ TAKÉ „výnimočné.“ Oddnes budem opatrnejší.“ Všetci, čo f-ko pripúšťali, ho budú pripúšťať zas, pretože – podľa nich - nimi rušené rozhodnutia vždy „R-2-2016-výnimku“ spĺňali.

Ono celkovo táto otázka asi nemá rozumné riešenie. Závisí skôr od toho, čo od dovolania čakáme. A momentálne od neho v zásade čakáme 3 veci: aby zjednocovalo/radilo ( § 238(1)), aby rozhodovalo spory medzi okresom a krajom ( § 238(3)) a aby naprávalo chyby ( § 237).

A kým je funkcia dovolania taká široká, nevidím problém, aby sa podľa f-ka riešili aj nedostatočne zdôvodnené rozhodnutia (aj keď jeho znenie v tomto smere nie je celkom najšťastnejšie). Veď ak dovolanie môže napraviť také situácie, keď ani okres ani kraj doteraz za celé konanie neprišli na to, že nemajú právomoc alebo že konajú v návrhovom konaní bez návrhu, tak prečo by nemohlo napraviť stav, kedy síce mám výrok, ale ani za pána neviem, ako k nemu súd dospel... Cieľom všetkých týchto prípadov je poskytnúť elementárnu spravodlivosť. A k nej dostatočne odôvodnené rozhodnutie určite patrí.

PS: Gratulujem lexforum.sk, že sa raz a opäť dostalo do odôvodnenia vyšších súdov :)

  Rafael Schwarz, 07. 02. 2016 v 19:27 - Ešte k efku

Postrehol som, že NS SR v závere minulého roka zmenil svoje zásadné právne názory v otázke prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré sa dovtedy vytvárali aj pod vplyvom rozhodovania ÚS SR alebo ESĽP. Zmene prístupu NS SR v uvedenom prípade predchádzala názorová zmena pochádzajúca z dielne samotného ÚS SR. Prístup NS SR, ktorý sa v otázke nepreskúmateľnosti podujal autonómne vyriešiť dlhodobý problém bez toho, aby stanovisku R 2/2016 predchádzalo zjednocujúce stanovisko ÚS SR, si zaslúži osobitné ocenenie.

Tomáš má, myslím, čiastočne pravdu v tom, že stanovisko R 2/2016 je „kompromis medzi silno protinázorovo orientovanými senátmi“. Ja osobne ale druhú časť právnej vety stanoviska chápem ako isté „libatio“ ktoré na zohľadňuje judikatúru ESĽP na jednej strane zakazujúcu otvárať konania právoplatne skončené iba pre odlišný právny názor, na druhej strane ale pripúšťajúcu možnosť výskytu takých mimoriadne závažných chýb súdov, ktoré predstavujú justičný omyl. Je ale namieste položiť otázku, či ide ale o justičný omyl vtedy, keď súd po vysvetlení, v čom videl tri dôvody neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, ničím neodôvodnil, v čom spočíva štvrtý? Je z hľadiska fungovania justičného systému chybou zásadnej povahy, keď niektorý KS potvrdí právoplatné rozhodnutie OS o priznaní náhrady škody na zdraví 1000 €, v ktorom nie je dostatočne vysvetlené, prečo primeranou nie je náhrada 1500 €?

Dôvodov, ktorých sa týkajú Tomášove úvahy o tom, že pre prax môže byť obtiažne pochopiť výnimku uvedenú v druhej vete stanoviska R 2/2016, je asi viac. Jedným z nich, môže byť samo rozhodovanie ESĽP, ktorý si pri formulovaní svojich názorov rád necháva otvorené zadné vrátka. Možno NS SR kopíroval jeho prístup a do svojho stanoviska obdobne napasoval takéto zadné vrátka. Snažím sa porozumieť všetkým argumentom pre a proti, ale nemyslím, že doterajšia právna neistota sa prijatím stanoviska prehĺbila. Naopak, zdá sa mi, že priestor, v ktorom budú rozhodovať jednotlivé senáty NS SR po prijatí stanoviska R 2/2016, nadobudol oveľa jasnejšie ohraničenie. Tento priestor sa odsúhlasením stanoviska zreteľnejšie vymedzil pre obidve protichodné názorové spektrá. Pre zástancov R 111/1998 stanovisko znamená, že ich názor sa potvrdil na právne vyššej úrovni, pre jeho odporcov sa zároveň tento priestor podstatným výrazne zúžil, a týka sa už len absolútne výnimočných prípadov, v ktorých sú dané znaky relevantné podľa ESĽP. Opakujem, prvú vetu stanoviska vnímam ako všeobecne uplatniteľnú zásadu, z ktorej druhá veta pripúšťa výnimku len v mimoriadne úzkom rámci.

Na adresu Milanových úvah len toľko, že OSP pri úprave prípustnosti odvolania zvolil koncepciu, ktorej podstata je vyjadrená v § 201 tak, že odvolanie je prípustné, ak nie je zo zákona vylúčené. Na koncepčne úplne inej báze je ale založená právna úprava dovolania, ktoré je prípustné iba vtedy, keď to zákon uvádza ( § 236 OSP). To je podstatný a citeľný rozdiel, na ktorý sa niekedy zabúda. Takáto právna úprava prípustnosti dovolania v OSP korešponduje s judikatúrou ESĽP, podľa ktorej právoplatné rozsudky nemajú byť v zásade napadnuteľné opravným prostriedkom. Funkcia dovolania, myslím, nie je a ani nemôže byť až taká široká, ako naznačuje Milan. Pokiaľ OSP v písmenách A až E a G § 237 dovoľuje prelomiť právoplatnosť rozhodnutia KS len z objektívnych dôvodov, akými sú nedostatok právomoci alebo prekážka res iudicata alebo nespôsobilosť subjektu byť účastníkom konania a pod., v situácii „kedy síce mám výrok, ale ani za pána neviem, ako k nemu súd dospel...“ ide predsa len o čosi iné. Milanom spomínaná situácia je spätá so subjektívnym názorom toho, kto rozhodnutie číta, pričom niekto iný možno tie isté dôvody rozhodnutia súdu považuje za dostatočne vysvetlené.

Na týchto stránkach sa už dávnejšie zaužíval pojem „všemocné efko“. Je to skutočne priliehavé označenie, lebo všetkým, ktorí to chcú dosiahnuť, efko môže pomôcť prevrátiť úplne naruby zásadu vyjadrenú v § 236 OSP. Pri nesprávnom chápaní tejto zásady sa z výnimky stáva pravidlo, v dôsledku ktorého môže byť zrušené každé právoplatné rozhodnutie KS. Na to už ale pred 10 rokmi upozornil vo svojom odlišnom stanovisku jeden z členov toho senátu ÚS SR, ktorý vtedy pomerom hlasov 2:1 podporil ojedinelé rozhodnutie NS SR vybočujúce z línie dovtedy jednotného rozhodovania NS SR.

Keby za základ účelu dovolania malo byť poskytnutie elementárnej spravodlivosti, potom by § 237 OSP mohol obsahovať len jednu vetu, podľa ktorej dovolanie je prípustné, ak smeruje proti nespravodlivému rozhodnutiu KS. A aj právna úprava odvolania by sa mohla podstatne zjednodušiť tak, že odvolanie je prípustné a dôvodné vtedy, keď sa ním napadlo nespravodlivé rozhodnutie OS.


  Milan Hlušák, 07. 02. 2016 v 23:56 - Ad Rafael

Asi sa zhodneme, že civilný proces a súdnictvo ako také majú zabezpečovať spravodlivosť. A tú podľa mňa nie je možné dosiahnuť bez toho, aby odôvodnenie rozhodnutia spĺňalo aspoň základné podmienky kladené na presvedčivosť. Tým nechcem povedať, že by pod efko mali spadať úplne všetky nedostatočne zdôvodnené rozhodnutia. Nemalo by sa bez ďalšieho využívať (zneužívať) na také prípady, aké uvádza Rafael (tri dôvody neplatnosti). Ak si ale rozhodnutie očividne odporuje, alebo neuvádza (ani za pána) žiadne argumenty, tak si myslím, že efko v jeho súčasnom znení použiteľné je. R 2/2016 to nakoniec potvrdzuje. Pre mňa je takéto (ne)odôvodnenie rovnakým zlyhaním justície ako ostatné prípady v § 237.

  Rafael Schwarz, 09. 02. 2016 v 21:46 - K efku (2)

Rozhodnutie súdu má mať náležitosti, ktoré vyžaduje zákon ( § 157 ods. 2 OSP). Rozhodnutie ale má byť aj vecne správne z hmotnoprávneho hľadiska. Nedostatočné odôvodnenie je procesný nedostatok, vecná nesprávnosť rozhodnutia je obyčajne výsledkom nesprávnej aplikácie hmotnoprávnych ustanovení zákona. V oboch prípadoch ide jednoznačne o nesprávnosť, ku ktorej by nemalo dôjsť.

Realita je však taká, že k takýmto procesným a hmotnoprávnym nesprávnostiam dochádza. OSP nie je odtrhnutý od reality a s takými nesprávnosťami počíta. S ich výskytom ale nespája vždy rovnaké dôsledky. Zohľadňuje pri tom aj to, na akom stupni k nesprávnosti došlo.

I keby platilo, že OSP je „dura lex“, čo si osobne nemyslím, musí zároveň platiť aj „sed lex“.

OSP pripúšťa dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku KS iba vtedy, keď napadnutý rozsudok zodpovedá § 238 ods. 3 OSP.

Potvrdzujúci rozsudok KS neuvedený v § 238 ods. 3 OSP, ktorý je perfektne odôvodnený, spočíva ale na aplikácii nevhodného hmotnoprávneho ustanovenia zákona, môže byť z hľadiska § 157 ods. 2 OSP procesne dokonalý, z materiálneho hľadiska je ale zlý, vecne nesprávny a evidentne neprinášajúci spravodlivosť. OSP ale takýto nespravodlivý rozsudok nedovoľuje napadnúť dovolaním.

Ak potvrdzujúci rozsudok KS neuvedený v § 238 ods. 3 OSP z hľadiska hmotnoprávneho na prejednávanú vec úplne „sedí“, lebo vo svojej podstate spočíva na správnej aplikácii a interpretácii zákona, poskytuje z materiálneho hľadiska spravodlivosť v tom, že spor rozsudzuje spôsobom zodpovedajúcim hmotnoprávnemu ustanoveniu zákona. Je vtedy až tak dôležité, že má procesný nedostatok v tom, že jeho odôvodnenie je neúplné alebo protirečivé, nevyhovujúce § 157 ods. 2 OSP?

OSP môže byť vnímaný ako tvrdý („dura lex“) v tom, že v niektorých prípadoch nepripúšťa napadnúť dovolaním dokonale odôvodnený, avšak hmotnoprávne zlý rozsudok KS. Je to však zákon („sed lex“) a treba ho rešpektovať a jeho „tvrdosť“ chápať ako zreteľný zámer zákonodarcu, ktorý zodpovedá výnimočnej povahe dovolacieho konania. Pri dôslednom zohľadnení tohto zámeru nenachádzam žiadne logické opodstatnenie pre to, aby procesnoprávna vada bola z hľadiska prípustnosti dovolania považovaná za významovo dôležitejšiu ako hmotnoprávna nesprávnosť.

  jana arpášová, 11. 02. 2016 v 22:53 - najnovší názor USSR (II. senát) odmietnutie ústavnej sťažnosti pre neprípustnosť

pripájam sa s najnovšou skúsenosťou. po 21 rokoch a 9 mesiacoch konania (návrh podaný 01.10.1993) KS Bratislava 30.06.2015 potvrdil rozsudok súdu I. stupňa a žalobu zamietol. poučenie - dovolanie nie je prípustné. odôvodnenie rozsudku KS je rovnako ako odôvodnenie rozsudku súdu I. stupňa zmätočné, vec je nesprávne právne posúdená, nereaguje ani na jeden z argumentov uvedených v odvolaní, tvrdí, že to nie je potrebné, nakoľko nárok žalobcov 2 až 7 považuje rovnako ako súd I. stupňa za premlčaný (premlčanie nároku 2 - 7 však súd I. stupňa nekonštatuje :-() vo vzťahu k navrhovateľovi 1 sa už odôvodnenie ani pri najlepšej vôli nedá poskladať. Dovolanie som nepodala, vychádzajúc z poučenia, nespoľahla som sa na všemocné f) ale na aktuálne rozhodnutia ESD, že za súčasného stavu nie je dovolanie účinným prostriedkom nápravy, rovnako som sa spoľahla na nálezy II. senátu US. podala som ústavnú sťažnosť. prijatá US SR 23.12.2015. pridelená do II. senátu. expresne predbežne prerokovaná a odmietnutá pre neprípustnosť dňa 04.02.2016. Písomné vyhotovenie uznesenia budem mať tak o mesiac, ale zrejme som nepoužila ÚČINNÉ prostriedky nápravy, ktoré mi zákon poskytuje. hovoriť o účinných prostriedkoch nápravy je samo osebe po 22 rokoch konania podľa mňa vtip. zrejme sme boli ako účastníci konania málo bdelí. nie je práve pohadzovanie si zodpovednosti za ochranu ústavnosti medzi NSSR a USSR porušovaním čl. 6. Dohovoru? Znamená to, že podmienkou podania ústavnej sťažnosti je predchádzajúce podanie dovolania podľa f) vždy, jednoducho musíte tvrdiť že Vám procesným pochybením súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom (a spoliehať sa, že sa predsa len nejaká závažnejšia procesná chyba nájde?). Aby toho nebolo málo neexpresne po 6 mesiacoch k predbežnému prerokovaniu mojej sťažnosti prístúpil aj I. senát US a odmietol ju, pretože medzičasom už bolo vydané a nadobudlo právoplatnosť horeuvedené rozhodnutie KS.

  jana arpášová, 11. 02. 2016 v 22:59 - jana arpášová

prepáčte, dopĺňam poslednú vetu, mojej sťažnosti na prieťahy v konaní pristúpil aj I. senát US.

  jana arpášová, 12. 02. 2016 v 00:57 - Citujúc Juraja G. "Z hľadiska právnej istoty je ex ante kľúčové, aby boli pravidlá nastavené jasne a predvídateľne" a dodávam, aby stabilizovaná judikatúra NSSR bola skutočne objektívne jestvujúcou kategóriou a nie iba chimérou

prepáčte, prečítala som si, čo som v spravodlivom hneve hore napísala a opravujem ESD na správne ESĽP.

  Juraj Gyarfas, 12. 02. 2016 v 16:23 - ad Rafael, Tomáš

Problém je podľa môjho názoru v tom, že zrušenie právoplatného rozhodnutia z dôvodu nepreskúmateľnosti je vždy výnimočným opatrením. Musí ísť o „výnimočne“ zlé odôvodnenie a to bez ohľadu na to, či ku kasácii pristúpi NS v dovolacom konaní alebo ÚS v konaní o ústavnej sťažnosti. Obsah pojmu nepreskúmateľnosť podľa môjho názoru nie je v tomto prípade sporný. Tak isto nie je sporný následok nepreskúmateľnosti – je ním kasácia.

Sporné však je, či túto kasáciu vykoná NS alebo ÚS. A tu sa obávam, že R 2/2016 v kompromisnom znení nedáva jednoznačnú odpoveď.

Pre účely diskusie by som rozlíšil nasledovné odvolacie rozhodnutia.

1. Po prvé, máme rozhodnutia, ktoré sú síce hmotnoprávne nesprávne, ale obstojne odôvodnené. V týchto prípadoch je zjavné, že dovolanie podľa § 237 písm. f) prípustné nebude (mohlo by byť prípustné podľa § 238, ale to je na inú diskusiu). Ústavná sťažnosť podľa čl. 127 bude prípustná, ale podľa čl. 46 alebo čl. 6 nebude dôvodná (teoreticky by mohla byť dôvodná z dôvodu porušenia substantívnych základných práv, ale to je problematické a opäť na inú diskusiu – viď. napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 569/2012).

2. Potom máme rozhodnutia, ktoré sú síce odôvodnené slabo, ale nedostatočnosť odôvodnenia nie je tak intenzívna, aby zakladala porušenie čl. 46 alebo čl. 6. V tomto prípade opäť dovolanie nebude podľa § 237 písm. f) prípustné. Ústavná sťažnosť síce bude prípustná, ale nebude dôvodná a teda ani úspešná.

3. Do tretice sú rozhodnutia, ktoré sú odôvodnené tak slabo, že ide o porušenie čl. 46 a čl. 6. A práve tu účastník a jeho advokát stoja pred Hlavou XXII, či podať ústavnú sťažnosť alebo dovolanie. Podľa R 111/1998 a senátov, ktoré sa ho pridržiavali (najmä 3 C), bolo jasné, že majú podať ústavnú sťažnosť. Podľa opačných názorov by bolo prípustné dovolanie.

Podľa R 2/2016 nie je jasné, či sa táto kategória delí na ďalšie dve podmnožiny alebo nie. Inými slovami, vieme, že nepreskúmateľnosť je vždy výnimočná. Ak by nešlo o výnimočne zle odôvodnené odvolacie rozhodnutie (vykazujúce vady mimoriadnej intenzity, najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, justičný omyl, bla bla bla), spadá do kategórie 2 a neúspešné budú ako dovolanie tak aj ústavná sťažnosť. Otázne je, či existuje rozhodnutie, ktoré je síce nepreskúmateľné v zmysle čl. 46 a čl. 6, ale zároveň NIE JE výnimočné v zmysle druhej vety R 2/2016. V takom prípade by proti tomuto odvolaciemu rozhodnutiu bolo možné podať hneď ústavnú sťažnosť. V opačnom prípade by bolo potrebné podávať vždy najprv dovolanie. Čo by bol presný opak záveru, ktorý stanovisko chcelo dosiahnuť.

Z tohto hľadiska sa mi zdá, že Rafael zužuje analýzu len na OSP. Podstatná otázka však nestojí tak, či podať alebo nepodať dovolanie. Otázka stojí tak, či podať hneď proti odvolaciemu rozhodnutiu ústavnú sťažnosť alebo dovolanie. A nie som si istý, či je stav teraz jasnejší. V tomto smere skôr súhlasím s Tomášom.

  Juraj Gyarfas, 12. 02. 2016 v 16:25 - k jasne nastaveným pravidlám

Pekný citát Najvyššieho súdu USA:
"Stare decisis reflects a policy judgment that "in most matters it is more important that the applicable rule of law be settled than that it be settled right"."
State Oil Co. v. Khan, 522. U.S., 3, 20 (U.S. S.Ct. 1997)

  Rafael Schwarz, 14. 02. 2016 v 14:05 - Svetlá na efkovej križovatke

Aby nedochádzalo k zrážkam motorových vozidiel, sú na mnohých mestských križovatkách umiestnené semafory. Platí pravidlo, že červená znamená zákaz vjazdu a zelená vjazd povoľuje. Realitou je, že vždy sa nájdu vodiči, ktorí tieto pravidlá porušujú. Skúšajú cez ňu prejsť na poslednú chvíľu, alebo si povedia, že svietiaca červená nie je až taká červená, a že vlastne je to ružová farba s prenikavo zeleným nádychom. Niektorý vodič si možno pomyslí, že je nespravodlivé, aby iní mohli cez križovatku prejsť a on musel stáť, i keď sa tak veľmi ponáhľa na stretnutie s kolegami. A niekto ďalší si popod nos zahundre, že všetky tieto pravidlá platia len cez deň, no v noci je hlúposť zastaviť na červenú, keď široko ďaleko nikoho iného niet.

Na efkovej križovatke svieti nepreskúmateľnosti vždy len červená. Vyplýva to z textu efka, ako aj pravidla, na ktorom je založené R 111/1998 a ktoré potvrdila prvá veta stanoviska R 2/2016. Druhá veta stanoviska toto pravidlo nemení a rozhodne neznamená, že nepreskúmateľnosti niekedy svieti zelená. Nie, nikdy jej nesvieti zelená. Druhá veta R 2/2016 vyjadruje iba to, že zákaz vjazdu pri zasvietenej červenej výnimočne neplatí pre sanitku, ktorá so zapnutým majákom vezie do nemocnice smrteľne zraneného človeka.

  Juraj Gyarfas, 14. 02. 2016 v 18:58 - ad Rafael

Bolo by super, keby to bolo také jasné a verím, že toto bolo aj záujmom predkladateľov, ktorí vo svojej ďalšej rozhodovacej praxi budú judikát asi aj tak vykladať. Obavy pramenia z toho, či to dosť jasne vyplýva aj z dikcie judikátu.

Podľa ÚS odôvodnenie "musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach." (napr. III. ÚS 311/07).

Podľa NS bude vadné v zmysle § 237 písm. f) ak "písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu" (R 2/2016).

Sú tieto dve množiny identické alebo je druhá podmnožinou prvej? Z ktorých konkrétnych slov to vyplýva?

  hudzo, 16. 02. 2016 v 08:25 - Ach to efko

Až môžem prispieť mojou maličkosťou k diskusii o § 237 písm. f) O.s.p., chcel by som uviesť, že si myslím, že stanovisko R2/2016 je poriadny „mačkopes“ a nič nevyrieši a ktovie, či sa tým stanoviskom vôbec chcelo niečo vyriešiť. Každopádne sa mi páči prirovnanie písm. f) ku červenej na semafore so sanitkou, avšak si pri všetkej úcte k justícii myslím, že krajské súdy „produkujú až príliš veľa zranených ľudí“. Takže potom sanitky behajú ako šialené a pritom ostatní vodiči, ktorí sú na križovatke pochybujú či vôbec červená na semafore má zmysel a na čo je zdravotníctvo. Ako z toho von? Myslím si, že možnosťou je produkovať menej smrteľne zranených a lepšia činnosť spádovej nemocnice ( NS SR)
Celý problém, ktorý je tu nastolený, má podľa môjho skromného názoru jadro v tom ( ktorý tak všetci kulantne obchádzajú), aký je vzťah NS SR a krajských súdov, ich práce, nápadovosti vecí a podobne. Áno, teória je teória, t. j. otázka výnimočnosti prelamovania právoplatnosti rozhodnutí je krásna, ale prax je prax a je oveľa prozaickejšia a teda aj civilný proces neexistuje mimo realitu života. To sa samozrejme dotýka aj inštitútu dovolania. V tomto smere ma vždy napadne krásna myšlienka môjho starého otca, že „synku, je vždy lepšie zísť z kratšej cesty.“ Aplikujúc túto myšlienku sedliackeho rozumu na písm. f) je podľa mňa lepšie riešiť „špecifické rozhodnutia KS“ dovolaním u NS SR ako ústavnou sťažnosťou na ÚS SR. Najvyšší súd sa k tomu nemá a ani nemal, ako som už vyššie povedal z dôvodu riešenia svojej zaťaženosti resp. kulantného vybavenia dovolania jeho odmietnutím ( nech mi Najvyšší súd prepáči). Niektorí sudcovia NS SR sa však na niektoré perly rozhodnutí krajských súdov nemohli pozerať a povedali si, že už nebudú hrať mŕtvych chrobákov a uvedené rozhodnutia budú riešiť podľa § 237 písm. f) O.s.p.
Začali tak od rozhodnutia sú. zn. 4Cdo 171/2005 zo dňa 27.4. 2006 vydaného, resp. publikovaného v Súdnej praxi a teda začali púšťať dovolanie podľa písm. f) iné rozhodnutia, ktoré sú nepreskúmateľné. Myslím si, že Najvyšší súd SR to urobil správne, lebo je to práve najvyšší súd (a nie ústavný súd), ktorý má dávať líniu rozhodovacej činnosti súdov (viď rozhovor JUDr. Vladimíra Kurku emeritného ústavného sudcu US ČR na www.ceskapozice.lidovky.cz). Nemyslím si, že bolo správne v tomto rozhodnutí písm. f) vyložiť a stotožniť s právom na spravodlivý proces. Myslím si však, že je správne, keď Najvyšší súd dá krajským súdom cez výklad § 237 písm. f) so zreteľom k rozhodnutiam vyložene najavo, aké ich rozhodnutia v žiadnom prípade nebude tolerovať. To, že sa k tomu okúňa, vedie k takej rozhodovacej činnosti krajských súdov, ako vo všeobecnosti poznáme, ktorá určite nezvyšuje dôveryhodnosť justície.
Samozrejme si myslím, že f) sa nemajú púšťať akékoľvek nepreskúmateľné rozhodnutia krajských súdov. Podľa mňa malo by ísť o rozhodnutia, ktorými sa naozaj odníma možnosť konať pred súdom, teda podať opodstatnene ale aj zmysluplne akýkoľvek procesný prostriedok, ktorý dáva účastníkovi konania Občiansky súdny poriadok. Teda nesúhlasím s tým, že by rozhodnutím nebolo možné odňať konať účastníkovi pred súdom. U procedurálnych rozhodnutí je takých prípadov habadej. U meritórnych rozhodnutí je to zložitejšie, avšak nie nerealizovateľné, napr. Občiansky súdny poriadok v § 165 ods. 1 dáva účastníkovi konania také právo ako je oprava odôvodnenia rozsudku. Pokiaľ však rozsudok, resp. meritórne rozhodnutie krajského súdu je „také hrubé zrno“, že účastníkovi znemožňuje navrhnúť i opravu dôvodov rozhodnutia, tak potom podľa písm. f) je podľa môjho názoru určite dané (ide o prípady, ak v rozhodnutiach sú absolútne logické nezmysly, čo pri nás právnikoch nie je dosť výnimočné). Potom z takéhoto nezmyselného rozhodnutia neviete čo si dať opraviť, lebo neviete, či krajský súd považoval za správne. U súdov I. stupňa to neriešite, lebo dáte odvolanie, ale čo u rozhodnutí súdov druhého stupňa.
Teraz som opísal prvý mysliteľný prípad písm. f). Pod písm. f) by som však zaradil aj prípady, pri ktorých odvolací súd má absolútne na háku vaše relevantné dôvody podané v odvolaní. Chcem zdôrazniť slovo „relevantné“. Odvolanie a dovolanie sú v určitom zmysle spojené nádoby. Bez odvolania nemôže by dovolanie a to čo je podané v odvolaní, determinuje to, čo podáte v dovolaní (podanie dovolania, dôvody dovolania...). Pokiaľ sa odvolací súd „vykašľal“ na vaše relevantné odvolacie dôvody, t. j. aj na pojednávaní a v rozhodnutí, tak zároveň je podľa môjho názoru podanie a prípustnosť aj odôvodnenosť dovolania podľa § 237 písm. f). Nech mi tu niekto vážený potom vysvetlí, na čo také odvolacie konanie prebehlo. Hra na slepú babu na NS SR je potom niečo také ako obyčajne zákonníctvo a farizejstvo. Je to škrabanie sa ľavou rukou za pravým uchom, keď pri súčasnom stave podmienok podania ústavnej sťažnosti si aj tak dovolanie musíte dať.
To, čo sú relevantné odvolacie dôvody, presahuje už aj tak dosť môj dlhý príspevok. Stručne povedané, ide o také dôvody ktorých iné vyhodnotenie než súdom prvého stupňa vedie nevyhnutne k zmene v rozhodnutia. K tomu Peter Wilfling povedal: „Kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia“, v ktorom je rozobratá bohatá najmä k tejto otázke žiaľ európska judikatúra http://www.viaiuris.sk/stranka_data/subory/publikacie/kvalitativne-poziadavky-na-odovodnenie-sudneho-rozhodnutia-2-vydanie.pdf
Ďalším možným prípadom sú rozhodnutia ( najmä zrušovacie) krajské súdy svojvoľne a podľa svojej „úvahy si urobia svoje odvolacie konanie“ kde urobia z účastníkov len štatistov, nie súc viazaný pravidlami v § 212 či 213 a jeho výnimkami.

Asi je taký môj skromný názor.

PS : Zároveň chápem i tých , ktorí majú obavy, že z výnimky (písm. f) sa stane pravidlom a stane sa nekontrolovateľným kladivom na všetko. Môžeme len veriť, že NS SR t.j. tí, ktorí budú púšťať efko i na rozhodnutia vysvetlia v čom spočíva ( aké sú požiadavky) na zásadné vysvetlenie a ktoré, sú tie podstatných dôvody pre rozhodnutie

  Milan Hlušák, 16. 02. 2016 v 10:19 - Ad hudzo

Do istej miery s názorom hudza súhlasím; aj ja som mal niečo také na jazyku. Potom som sa ale zháčil, či je činnosť krajských súdov naozaj až taká zlá. Ak je, potom by úloha (nielen) NS SR mala smerovať aj k náprave tohto stavu práve skrz efko. Ak to ale až tak zlé nie je, potom sa treba zamyslieť, či záujem na tom, aby NS SR plnil hlavne funkciu zjednocujúcu, neprevažuje nad tým, že výnimočne zlé odôvodnenia ponecháme v individuálnej veci bez možnosti nápravy.

Odpoveď neviem; nedá sa vyčítať ani zo štatistických ročeniek. Zo znenia C.s.p. sa mi ale zdá, že správna je druhá možnosť.

  Juraj Gyarfas, 25. 04. 2016 v 22:17 - k zmätočnosti

Na inšpiráciu pripájam riešenie tejto otázky v rakúskom práve.

"Eine mangelhafte Begründung stellt keinen Nichtigkeitsgrund, sondern einen bloßen Verfahrensmangel nach § 496 ZPO dar." (Kodek, G.E., Mayr, P.G. Zivilprozessrecht. 3. Aufl. facultas: Wien, 2016, s. 280)

"Allerdings bildet nur das völlige Fehlen der Begründung (oder eine bloße Scheinbegründung) diesen Nichtigkeitsgrund, nicht jedoch eine unrichtige oder mangelhafte Begründung." (str. 357)

§. 477. rakúskeho ZPO
(1) Als nichtig ( §. 471 Z 5 und 7) ist das angefochtene Urtheil und, soweit der Grund der Nichtigkeit das vorangegangene Verfahren ergreift, auch dieses aufzuheben:

4. wenn einer Partei die Möglichkeit, vor Gericht zu verhandeln, durch ungesetzlichen Vorgang, insbesondere durch Unterlassung der Zustellung entzogen wurde;


9. wenn die Fassung des Urtheiles so mangelhaft ist, dass dessen Überprüfung nicht mit Sicherheit vorgenommen werden kann, wenn das Urtheil mit sich selbst in Widerspruch ist oder für die Entscheidung keine Gründe angegeben sind und diesen Mängeln durch eine vom Berufungsgerichte angeordnete Berichtigung des Urtheiles ( §. 419) nicht abgeholfen werden kann.

  Juraj Gyarfas, 08. 05. 2016 v 22:13 - k priamemu zásahu do práv podľa čl. 20

Súčasne so zásahom do práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 konštatoval ÚS SR aj porušenie čl. 20.

"Pri tomto skúmaní ústavný súd vychádzajúc z toho, že najvyšší súd ústavne neakceptovateľným rozsudkom porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, dospel k záveru, že tým zasiahol aj do jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu. V dôsledku neakceptovateľného záveru rozsudku a uznesenia najvyššieho súdu totiž sťažovateľovi nebola priznaná majetková ujma, čím mu nebolo umožnené pokojne užívať predmet svojho majetku. Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd vyslovil aj porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu."

ÚS SR, III. ÚS 627/2015

  Juraj Gyarfas, 08. 05. 2016 v 22:13 - k prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 2 OSP

"Ústavný súd sa už výkladom vzťahu medzi § 238 ods. 2 a § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP v minulosti čiastočne zaoberal, a to napr. v náleze č. k. II. ÚS 18/05-51 z 8. júna 2005, v ktorom dospel k záveru, že výklad najvyššieho súdu, podľa ktorého dôvod dovolania podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, „... bez znakov kategorického právneho pokynu či bezpodmienečného právneho príkazu dovolacieho súdu nižším súdom“, v zmysle § 238 ods. 2 OSP nenapĺňa prípustnosť dovolania, nemá oporu v Občianskom súdnom poriadku a ani v judikatúre samotného najvyššieho súdu (sp. zn. 2 Cdo 104/01), a tak porušuje základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces v opravnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nemá dôvod sa od tohto záveru odchýliť ani v teraz prerokovávanom prípade, lebo názor najvyššieho súdu skutočne vedie k neprípustnemu zúženiu práva na prístup k dovolaciemu súdu, pretože z takého výkladu vyplýva, že akýkoľvek prieskum chýb (vád) doterajšieho konania a právneho názoru odvolacieho súdu dovolací súd vykoná len za podmienky, ak „dovolací súd vysloví svoj právny názor (v zrušujúcom rozhodnutí) ako kategorický právny pokyn (napr. ktorý právny predpis má byť aplikovaný a ako konkrétne ho treba interpretovať), a že z tohto hľadiska za záväzný právny názor v zmysle § 238 ods. 2 OSP nemožno považovať všeobecné, ale tiež záväzné ( § 243d ods. 1 OSP) pokyny dovolacieho súdu na ďalší postup súdov po vecnej a procesnej stránke (napr. na doplnenie dokazovania pre účely zistenia skutkového stavu a pod.)“. Právo na dovolanie, resp. mimoriadny opravný prostriedok, nie je ústavne zaručené. V ústave, Listine základných práv a slobôd a medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách podľa predchádzajúceho čl. 11 (teraz čl. 7 ods. 4) ústavy žiadne také procesné oprávnenie zakotvené nie je. Právo na dovolanie ako na mimoriadny opravný prostriedok ide teda nad rámec ústavne zaručených procesných oprávnení. Na druhej strane však rozhodovanie súdu, či už ide o rozhodovanie o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, sa nemôže ocitnúť mimo ústavný rámec ochrany základných práv jednotlivca. V demokratickom a právnom štáte sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať základné práva a slobody, úlohou súdov je poskytovať im ochranu, resp. svojbytnú a špecifickú formu ochrany, ak ide o ústavný súd."

ÚS SR, I. ÚS 199/2015

  Juraj Gyarfas, 08. 05. 2016 v 22:14 - k prípustnosti mimoriadneho dovolania

"Najvyšší súd v napadnutom uznesení neuplatnil ústavne konformný výklad § 243e OSP, keď na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom podrobil prieskumu postup a právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa, ktoré zrušil, nezohľadňujúc skutočnosť, že v danej veci mohol sám účastník konania prostredníctvom dovolania [uplatnením dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP] dosiahnuť nápravu, resp. zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákona."

ÚS SR, I. ÚS 349/2015

  Juraj Gyarfas, 25. 08. 2016 v 16:19 - súd nemôže byť sekundárny porušovateľ

"Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy. Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uzneseniami najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia."

ÚS SR, III. ÚS 245/2016

  Juraj Gyarfas, 19. 12. 2016 v 13:31 - ÚS SR k § 237 písm. f)

"Najvyšší súd vôbec neodôvodnil svoje odchýlenie sa od judikatúry prevažujúcej v čase jeho rozhodovania o podanom dovolaní a ani sa argumentačne nevyrovnal s odlišným prevažujúcim právnym názorom najvyššieho súdu podporeného judikatúrou ústavného súdu a ESĽP, že nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia nie je vadou konania podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP. Tento postup najvyššieho súdu nebol v súlade s princípom právnej istoty, a preto podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd uznesením z 30. júla 2015 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru."

ÚS SR, III. ÚS 190/2016

  Juraj Gyarfas, 19. 12. 2016 v 13:33 - ÚS SR k mimoriadnemu dovolaniu

"Určité zásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnej istoty a zo zásady res iudicata, sú prípustné, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnej chyby. Mimoriadne opravné prostriedky proti rozhodnutiam súdov sa ale nesmú uplatňovať ako zastreté odvolanie. Nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia."

ÚS SR, I. ÚS 514/2016

  Juraj Gyarfas, 28. 12. 2016 v 13:41 - NS SR k prípustnosti dovolania

"Pokiaľ dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal vecnou stránkou napadnutého rozhodnutia, v opašnom prípade by on sám porušil zákon."

NS SR, 2 Obdo V 3/2015, ZSP 6/2016

  Juraj Gyarfas, 19. 04. 2017 v 15:33 - prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP

"V právnych veciach, na ktoré sa vzťahuje nová procesná úprava účinná od 1. júla 2016, je opodstatnený názor, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP. Nejde totiž o nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci „strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces“."


(uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 6. marca 2017, sp. zn. 3 Cdo 26/2017)

  Juraj Gyarfas, 21. 04. 2017 v 15:59 - kumulácia dovolacích dôvodov podľa CSP

Rád by som upozornil na tlačovú správu Najvyššieho súdu SR a nižšie kopírujem znenie.

Chápem, že najvyšší súd sa snaží zabrániť tomu, aby sa dovolania písali formou "kobercového bombardovania" - teda uviesť všetky možné dôvody a dúfať, že jeden sa chytí. Akurát neviem, čo robiť, keď sú naozaj potenciálne dané dôvody podľa § 420 aj podľa 421 CSP. Napr. procesný postup odvolacieho súdu bol skutočne pochybný (hoci vzhľadom na ešte len tvoriacu sa judikatúru k novo formulovanému § 420 písm. f) nie je zrejmé, či bolo toto ustanovenie naplnené) a zároveň sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe. Musí dovolateľ v takom prípade staviť len na jeden dovolací dôvod?

"Tlačová správa


Dňa 19. apríla 2017 zasadol po prvý raz od účinnosti Civilného sporového poriadku (CSP) veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý riešil zásadnú výkladovú otázku vzájomného vzťahu ustanovení § 420 a § 421 tohto nového procesného kódexu.


Veľký senát pomerom hlasov 7 : 0 dospel k právnemu záveru, podľa ktorého je neprípustné, aby strana sporu v podanom dovolaní kumulovala dôvody prípustnosti dovolania zároveň podľa § 420 aj § 421 CSP. Pokiaľ ale napriek tomu dovolateľ uvedie , že jeho dovolanie je prípustné podľa § 420 a tiež § 421 CSP, dovolací súd sa obmedzí na posúdenie prípustnosti dovolania iba podľa ustanovenia § 420 písm. a/ až f/ CSP.
Právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty najvyššieho súdu záväzný ( § 48 ods. 3 CSP).

Rozhodnutie veľkého senátu vo veci sp. zn. 1 VCdo 2/2017 bude uverejnené na webovej stránke najvyššieho súdu.

občianskoprávne kolégium
"

  Milan Hlušák, 23. 04. 2017 v 13:33 - Kumulácia dovolacích dôvodov

Krátko sme o tom diskutovali aj na ulpiane. Každopádne je dobré, že sa Najvyšší súd snaží čo najskôr vyriešiť otvorené otázky dovolania (pozri aj rozhodnutie sp. zn. 3 Cdo 6/2017 o tom, ako sa má vymedziť dovolacia právna otázka pri § 421 ods. 1 písm. a) CSP).

Pokiaľ ide o neprípustnosť stretu § 420 a § 421 CSP v jednom dovolaní, otázkou je, či bude možné podať dovolania dve. Jedno pre zmätočnosť a jedno pre právnu otázku. Napr. v ČR taká možnosť existuje, aj keď zmätočnosť sa nerieši dovolaním, ale žalobou pre zmätočnosť. Pri súbehu takejto žaloby s dovolaním sa konanie o zmätočnosti preruší do skončenia dovolacieho konania. Zároveň platí, že trvanie dovolacieho konania sa nezapočítava do lehoty na podanie žaloby pre zmätočnosť.

Na druhej strane si ale viem predstaviť aj takúto argumentáciu (aj keď nemusí byť nevyhnutne správna):
Keďže (1) dovolanie musí spísať advokát ( § 429 ods. 1 CSP) a (2) pretože nemá význam zaoberať sa právnym posúdením, ak sa v konaní vyskytli aj vady zmätočnosti (arg. keby nebolo vád, právne posúdenie mohlo byť iné), tak potom (3) je na advokátovi, aby v prípade stretu § 420 a § 421 CSP volil dovolanie pre zmätočnosť. Týmto prístupom sa zabezpečí procesná ekonómia.

Pri takejto argumentácii moja (rečnícka) otázka na ulpiane (Čo ak bude dovolateľ tvrdiť, že jednak bolo konanie zaťažené zmätočnosťou, a jednak — keby o zmätočnosť predsa len nešlo — že ide o nesprávne právne posúdenie?) stráca opodstatnenie.

Bude totiž na advokátovi, aby v prípade stretu posúdil relevanciu svojich argumentov: (1) Ak sa mu javia silnejšie argumenty pre dovolanie pre právne posúdenie, nech podá dovolanie podľa § 421 CSP. (2) Ak sa mu — naopak — silnejšími budú javiť argumenty o zmätočnosti, nech ide cestou § 420 CSP, pretože — ako som písal vyššie — pri zmätočnosti je zbytočné zaoberať sa aj právnym posúdením. (3) Z tohto dôvodu by mal postupovať rovnako aj v prípade, ak sú argumenty pre obe dovolania rovnako silné.

Nakoniec netreba zabúdať, že aj v dovolacom konaní súd skúma procesné podmienky (samozrejme len z pohľadu dovolacieho konania) ( § 161 CSP). Tzn. aj pri § 421 CSP sa súd bude musieť ex offo zaoberať vadou zmätočnosti podľa § 420 písm. a) (právomoc súdu), písm. d) (res iudicata a litispendencia) a čiastočne aj písm. b) CSP (procesná subjektivita).

  Michal Novotný, 23. 04. 2017 v 14:35 - Ad Milan

Priznám sa, aj mňa zaujíma odôvodnenie. Na prvý počuv mi to príde prvoplánové a bez opory v texte zákona. Len námatkovo: Aký zmysel má "doplnenie" dovolacích dôvodov ( § 434)? Prečo § 446 písm. f) odkazuje na § 431 "až" 435?

Nemyslím, že § 161 Csp. platí v dovolacom konaní, pretože podľa § 440 Csp. je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania. Z toho pre mňa plynie, že na žiadne vady nemôže prihliadať ex offo (čo je dosť podstatná odchýlka od starého § 241 Osp.). Nepriamo to dosvedčuje aj porovnanie systematiky dovolania a odvolania - § 380 Csp. v ods. 1 obsahuje rovnaký text ako § 440, ale má aj ods. 2, ktorý § 440 nemá. Existencia ods. 2 v § 380 Csp. zasa naznačuje principiálnu nepoužiteľnosť § 161 Csp. (inak by tam § 380 ods. 2 Csp. nemusel byť).

Argument advokátom podľa mňa nie je príliš sťastný, lebo jednak § 429 ods. 2 Csp., jednak to žiada od advokáta Herculovskú úlohu - veštiť zo sklenej gule. Okrem toho, ak ten názor NS naozaj myslí vážne, tak efektívne bráni aj riešeniu pre prax dôležitých otázok. Typickým prípadom je kumulácia dôvodu § 420 písm. a) a § 421 Csp. - napr. tvrdím, že určitý spor súdy vôbec nemali riešiť, ale keď ho riešili, vyriešili ho zle.

  Milan Hlušák, 23. 04. 2017 v 16:02 - Ad Michal

Ja si myslím, že § 161 CSP sa viaže aj na dovolacie konanie. Ale — ako som písal — len z pohľadu dovolacieho konania (preto pri dovolaní absentuje ekvivalent § 380 ods. 2 CSP). Ak napr. pôjde o právne posúdenie a súd zistí, že ide o vec, ktorú súd nemá právomoc riešiť, tak čo? Alebo že účastník vôbec neexistuje? Má súd aj napriek tomu rozhodnúť o právnej otázke? Podľa mňa nie, i keby to možno bolo na prospech riešenia dôležitých praktických otázok. Súdy tu totiž v zásade nie sú na to, aby odpovedali na z pohľadu konkrétneho konania hypotetické, hoci i všeobecne inak dôležité otázky. Toto možno riešiť stanoviskami k zjednocovaniu výkladu.

Pokiaľ ide o argument advokátom, myslel som ním „osobu právne zdatnú“ (tzn. aj osoby podľa § 429 ods. 2 CSP). Každopádne, skúšal som sa zamýšľať, čo mohlo viesť veľký senát k jeho názoru. A okrem formalistického rozlišovania medzi prípustnosťou dovolania v § 431 a § 432 CSP, ma nateraz nič lepšie nenapadlo. Netvrdím, že tento argument musí byť správny; má aj úskalia. Napr. že sa tu bremeno „nachádzania práva“ presúva zo súdu na advokáta (a prostredníctvom neho na stranu konania). To je — pritiahnuté za uši —, ako keby sme tvrdili, že žalobu možno podať, len ak je dôvodná...

  Michal Novotný, 23. 04. 2017 v 21:08 - Ad Milan (od konca)

Ten argument s advokátom som samozrejme pochopil, ja som len tak nejak naznačoval, že mi príde slabý (čo hovoríš aj Ty). Chcel som tým viac-menej povedať to, že z toho rozhodnutia je veľmi rozpačitý dojem: Z tej tlačovej správy plynie (ak si správne pamätám), že to rozhodnutie bolo prijaté pomerom 7:0 (!). Ja si predstavujem, že ak sedem sudcov NS zahlasuje ako jeden človek za tento výkladový variant (a nie opačný, ktorý takisto bol na stole, súdiac z toho, že vôbec bol angažovaný veľký senát), tak v jeho prospech musia hovoriť tak jasné a presvedčivé argumenty, že budú aspoň jednému právnikovi z troch hneď jasné. Zatiaľ sme sa tu k tomu vyjadrili traja (Gyuri, Ty a ja) a v podstate ani jeden z nás nemal ten okamžitý iskrivý nápad. Pokiaľ ide o mňa, nečudujem sa, ale že ani vy dvaja?

Tie procesné podmienky som pochopil inak (vzhľadom na spojenie s § 420 v Tvojom príspevku). Ale aj tak je to zaujímavá otázka. V Csp. nie je upravené osobitné rozhodovanie o procesných námietkach, ako napr. v Osp. 1911 alebo rakúskom ZPO. V zásade teda neexistuje samostatné právoplatné rozhodnutie napr. o právomoci alebo príslušnosti. Ale ak 1st. a odvolací súd vec riešil meritórne, znamená to implicitne, že dospel k záveru, že procesné podmienky sú splnené. Nemala by preto právoplatnosť rozhodnutia ( § 226, § 228 ods. 1 Csp.) znamenať aj právoplatné vyriešenie, že sú dané procesné podmienky? Nemal by byť dovolací súd v tomto prípade viazaný týmto právoplatným vyriešením?

Praktický význam to má asi len v prípade § 420 písm. a) Csp. (nedostatok právomoci), v písm. b) je to jedno (rozsudok nebude vykonateľný), v písm. c) spravidla ani rozhodnutie nebude právoplatné (nebolo riadne doručené do rúk zástupcu, kt. strana mala mať), v písm. d) už raz rozhodované aj tak bolo a dovolanie mohlo byť podané tam. Podľa mňa je ale ťažko akceptovateľné, aby nižšie súdy riešili vec, ktorá je mimo ich právomoci, a NS odoprie (ak ide podľa § 421 Csp.) riešiť ju, lebo právomoc nemali. To necháva stranu efektívne v horšej pozícii, než by bola normálne, lebo jej odopiera tak úplnú cestu správneho konania (+ správne súdnictvo), ako aj úplnú cestu civilného konania. Ja si preto myslím, že § 380 a § 386 Csp. treba interpretovať tak, že dovolací súd nemôže v rámci veci skúmať nič než to, čo je dovolaním napadnuté.

  Milan Hlušák, 24. 04. 2017 v 09:24 - Ad Michal

Mňa to jasné skóre tiež prekvapilo (aj keď odlišných stanovísk je u nás ako šafranu), preto som o mojom pôvodnom názore začal pochybovať.

Pokiaľ ide o procesné podmienky, môžeš mať veru aj pravdu. Nahrávať Ti môže aj § 389 ods. 1 písm. a) CSP. Dovolanie obdobu tejto normy nemá, čo môže evokovať, že aj keby súd pri dovolaní podľa § 421 CSP identifikoval i vady zmätočnosti (z pohľadu dovolacieho konania), CSP mu nedáva nástroj ako napadnuté rozhodnutie zrušiť (analógia by tu zrejme nebola namieste). Ďalším problémom by mohla byť asi aj situácia, ak sa dovolaním napadla len časť rozhodnutia.

BTW vyhrabal som k tomu názor ešte z 50-rokov, kde namiesto dovolania fungovala sťažnosť pre porušenie zákona. Podľa „právotvorného“ komentára k OSP z r. 1950 (Rubeš a kol., 1957) najvyšší súd nemohol deklarovať porušenie zákona pre nesplnenie procesných podmienok, ak toto nesplnenie navrhovateľ neuplatnil. V takom prípade mohol Najvyšší súd len navrhovateľa upozorniť a dať mu podnet na zmenu sťažnosti. Toto zrejme platilo počas celého komunizmu, pretože sa obdobný názor spomína aj v komentári k OSP (Handl, Rubeš a kol, 1985), podľa ktorého sa Najvyšší súd nemohol odchýliť od dôvodov sťažnosti, a to ani v prípade nedostatku podmienok konania.

  Juraj Gyarfas, 25. 04. 2017 v 13:49 - ako formulovať dovolanie podľa § 421 CSP

Keď už na to Milan upozornil, dovoľujem si zacitovať z rozhodnutia NS SR, sp. zn. 3 Cdo 6/2017:

"Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach (o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli). Ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. Na druhej strane ale v prípade absencie vymedzenia právnej otázky a bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa (advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa), z vlastnej iniciatívy vyhľadávať všetky rozhodnutia dovolacieho súdu týkajúce sa danej problematiky a následne posudzovať, či sa odvolací súd odklonil od názorov v nich vyjadrených; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP. 22. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, d/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená.

[...]

„Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu“ je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 65/2008 nebolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, závery v ňom vyjadrené neboli však v neskorších rozhodnutiach najvyššieho spochybnené alebo prekonané. Predmetné rozhodnutie bolo uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 33/2008. K obsahovo identickým záverom, ako v tomto rozhodnutí, dospel najvyšší súd tiež v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 151/2008. Vzhľadom na to dovolací súd nevidí dôvod, aby toto rozhodnutie nebolo považované za súčasť pojmu „ustálená rozhodovacia prax“ dovolacieho súdu.
"

  Juraj Gyarfas, 25. 04. 2017 v 14:06 - ad Milan, Michal

Asi ostáva len počkať na celé odôvodnenie. Ale tiež si myslím, že hoci v princípe je správne, aby advokát pripravujúci dovolanie vyhodnotil, ktoré dovolacie dôvody majú reálnu šancu na úspech, in concreto to môže byť problematické. Vyššie som spomínal príklad s procesnými vadami podľa § 420 písm. f), ale rovnako relevantná môže byť aj otázka právomoci. Napr. v prípade námietky rozhodcovskej právomoci, ktorú nižšie súdy (implicitne) zamietnu, nebude mať dovolateľ možnosť založiť prípustnosť dovolania na § 420 písm. a) a subsidiárne - pre prípad, že právomoc súdov je daná - využiť dovolanie podľa § 421. Snáď uvidíme v odôvodnení.

K § 161 beckovský komentár k CSP podporuje Michalov názor ("Dovolací súd síce nemôže ex off preskúmavať to, či predchádzajúce konanie trpí vadou zmätočnosti, avšak tým nie je dotknutá povinnosť súdu skúmať procesné podmienky v každom štádiu konania ( § 161), t.j. aj v rámci dovolacieho konania. V rámci dovolacieho konania však skúma len splnenie procesných podmienok dovolacieho konania. Inak povedané, dovolací súd môže skúmať len existenciu procesných podmienok v dovolacom konaní, nemôže sa zaoberať ex offo tým, či boli splnené procesné podmienky v odvolacom konaní alebo v rámci konania v prvej inštancii." (Bajánková/Gešková, s. 1420)). To by znamenalo, že ak ide o vec, v ktorej podľa MPS slovenské súdy nemajú právomoc, dovolací súd síce zastaví dovolacie konanie, ale nezruší nižšie rozhodnutia? To je síce pocitovo zvláštne, ale má to oporu v zákone a asi je to aj v súlade s dispozičnou zásadou CSP.

  Juraj Gyarfas, 25. 04. 2017 v 14:48 - ÚS SR k mimoriadnemu dovolaniu

Škoda, že nemáme samostatný článok o mimoriadnom dovolaní, ale tak budem zaujímavé zdroje na túto tému ďalej pridávať sem.

Veľmi zaujímavý je nález ÚS SR, II. ÚS 454/2016. Senát II. ÚS v ňom analyzoval doterajšiu rozhodovaciu prax k prípustnosti mimoriadneho dovolania - teda najmä stanovisko ÚS SR, Plz. ÚS 3/2015 a stanovisko NS SR, R 94/2015, ako aj jednotlivé rozhodnutia senátov I. a III. ÚS.

V rámci toho dospel k odlišným záverom a inicioval konanie o zjednotení odchylných právnych názorov podľa § 6 ZoÚS. Predložil pritom plénu nasledovný právny názor: "Najvyšší súd Slovenskej republiky poruší základné právo na prístup k súdu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ak ako neprípustné odmietne mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom Slovenskej republiky z iných než zmätočných dôvodov ( § 237 Občianskeho súdneho poriadku) s odôvodnením, že podnecovateľ nepodal dovolanie, hoci podanie dovolania podľa § 238 a § 239 Občianskeho súdneho poriadku nebolo prípustné."

Plénum tento návrh zamietlo.

  Milan Hlušák, 26. 04. 2017 v 11:06 - Kumulácia dovolacích dôvodov

NS SR sp. zn. 3 Obdo 70/2016 z 30. 1. 2017 (teda ešte z čias pred rozhodnutím veľkého senátu), pomer hlasov 3:0: "[V] dovolacom konaní je za splnenia zákonných podmienok prípustná kumulácia dovolacích dôvodov v zmysle ustanovenia § 420 C. s. p. a ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p. Uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že najmä dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. môže byť v konkrétnom prípade prepojený s vymedzeným dôvodom podľa ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p."

  Juraj Gyarfas, 05. 05. 2017 v 14:50 - 1 VCdo 2/201 - celé odôvodnenie

ku kumulácii dovolacích dôvodov podľa § 420 a § 421

"Existencia procesných vád zmätočnosti uvedených v § 420 CSP zakladá prípustnosť dovolania a zároveň jeho opodstatnenosť. So zreteľom na túto povahu a procesné dôsledky každej z vád zmätočnosti vedie súbežné uplatnenie oboch dôvodov prípustnosti dovolania ( § 420 CSP a § 421 CSP) k tomu, že dovolací súd sa obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska § 420 CSP. Pokiaľ by postupoval inak (a skúmal opodstatnenosť uplatnenia dovolacieho dôvodu ešte aj podľa § 421 CSP), prehliadal by zreteľné vnútorné protirečenie argumentácie samotného dovolateľa, ktoré spočíva v tom, že dovolateľ poukazujúci na nesprávne právne posúdenie súbežne tvrdí existenciu takého mimoriadne závažného a neprehliadnuteľného dôvodu (existenciu vady zmätočnosti), pre ktorý napadnuté rozhodnutie nemalo byť vôbec vydané.

[...]

Dovolanie nemôže byť úspešne založené na argumentácii týkajúcej sa nesprávnosti právneho posúdenia odvolacieho súdu v niektorej právnej otázke ( § 421 CSP), keď je v ňom súbežne uplatnená (protirečivá) argumentácia dovolateľa, podľa ktorej odvolací súd za daného procesného stavu (zmätočnosti) vôbec nemal prikročiť k právnemu posúdeniu ako takému.

Ako poznámku k vyššie uvedenému treba uviesť, že ak je v dovolaní uplatnený dôvod prípustnosti dovolania podľa oboch spomínaných ustanovení, súd nevyvíja žiadnu procesnú iniciatívu smerujúcu na odstránenie rozporov alebo protirečení dovolacej argumentácie.
"

ku kumulácii dovolacích dôvodov podľa § 420

"Zásada, podľa ktorej dovolateľ nemôže uplatniť popri sebe viaceré, navzájom protichodné alebo logicky sa vylučujúce dôvody prípustnosti dovolania, sa neuplatňuje iba vo vzájomnom (horizontálnom) vzťahu ustanovení § 420 CSP a § 421 CSP, ale tiež vo vnútri týchto ustanovení [vo vertikálnom usporiadaní jednotlivých dôvodov prípustnosti dovolania v rámci toho istého ustanovenia (samostatne v rámci § 420 CSP a v rámci § 421 CSP)].

Pri skúmaní prípustnosti dovolania z dôvodu zmätočnosti ( § 420 CSP) treba vychádzať z toho, čo sa uvádza v dovolaní spísanom advokátom.

Pokiaľ dovolanie nevysvetľuje, konkrétne z čoho (z ktorej procesnej nesprávnosti) sa vyvodzuje v ňom namietaná vada tejto povahy, ide o dovolanie nemajúce predpísané náležitosti.

Ak sa v dovolaní namieta viacero procesných vád zmätočnosti, dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku musí zvážiť, či sú jednotlivé aspekty tvrdených dôvodov prípustnosti dovolania kompatibilné alebo či sa snáď navzájom nevylučujú.

[...]

Ak sú v dovolaní uplatnené viaceré vady zmätočnosti uvedené v § 420 písm. a/ až f/ CSP, dovolací súd sa pri skúmaní prípustnosti dovolania obmedzí výlučne na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska existencie tej procesnej vady zmätočnosti, ktorá je v tomto ustanovení uvedená na prednejšom mieste.
"

k výkladu písm. f)

"Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemoţňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca moţnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť ţalobou uplatneného nároku.

Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu – finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom už „postupom súdu“ nemôže byť ani časť rozhodnutia (jeho odôvodnenie), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013).

Podľa právneho názoru veľkého senátu treba pojem „procesný postup“ súdu vykladať takto aj za právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016.

[...]

Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: [...]. Podľa právneho názoru veľkého senátu sa zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, nedotkli podstaty a zmyslu tohto stanoviska; vzhľadom na to treba toto stanovisko považovať za aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po uvedenom dni.

V danom prípade obsah spisu nedáva ţiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V odôvodnení napadnutého rozsudku odvolací súd citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery; medziiným uviedol dôvody, so zreteľom na ktoré dospel k záveru, že NBS nezanedbala bankový dohľad. Je celkom zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol; odôvodnenie jeho rozhodnutia má náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemoţno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa.
"

  Milan Hlušák, 05. 05. 2017 v 19:24 - Kumulácia dovolacích dôvodov

Takže to predsa len stojí na argumentácii advokátom. Ako som písal, táto argumentácia nie je úplne márna (navyše: „7:0“); na druhej strane mi to ale celkom nesedí, predovšetkým z pohľadu § 420 CSP písm. d) až f). Veď rozhodnúť o tom, či dovolací dôvod je skutočne daný, je úlohou súdu, nie advokáta. To je, akoby som (ad absurdum) povedal, že ak môže byť zodpovednosť za škodu teoreticky daná tak podľa § 420 OZ, ako aj podľa § 420a OZ, žalobca si musí vybrať: ak si vyberie zle, súd sa inou argumentáciou zaoberať nebude a žalobu zamietne. Nie som si preto istý, či Najvyšší súd náhodou nevyčítal z CSP viac, ako je v ňom skutočne napísané...

Navyše, nielenže je vylúčená kumulácia § 420 a 421 CSP, ale aj kumulácia vád zmätočnosti podľa jednotlivých písmen § 420 CSP. Z pohľadu argumentácie advokátom je však takýto prístup, samozrejme, konzistentný.

  Rafael Schwarz, 08. 05. 2017 v 10:31 - Kumulácia dôvodov prípustnosti dovolania

Nemyslím si, že „to predsa len stojí na argumentácii advokátom“. Podľa môjho názoru viedla veľký senát k takému uvažovaniu skôr celková koncepčná zmena a to, čo sa sledovalo prijatím C. s. p. Súd už podľa C. s. p. prestal byť maminkou, ktorá si pritúli obe rozhádané deti a povie im „dedičky moje zlaté, už sa len toľko nevaďte, autíčko patrí Miškovi a ty, Marienka, mu ho hneď daj“. Namiesto toho je tu ring, v ktorom rozhodca hovorí „tak, vážení, potlčte sa predo mnou, dajte si navzájom, koľko unesiete, ukážte, čo vo vás je a ja vám potom poviem, kto vyhral“.

Pre nové dovolacie konanie je významnou, ale nie najpodstatnejšou zmenou to, že dovolanie musí spísať advokát. Oveľa významnejšie je, že dovolací súd už nemá povinnosť z úradnej moci skúmať procesné vady. Po novom už nie je jeho úlohou bádať, či odvolací súd konal alebo nekonal zmätočne. Ak chce byť dovolateľ úspešný, musí sám preukázať takú vadu. To je, myslím, ten úplne najzreteľnejší ukazovateľ širokého posunu, ktorý je vyjadrený vo viacerých ustanoveniach C. s. p. a ktorý vyžaduje od najvyššieho súdu, aby zabudol na doterajší „mamičkovský“ prístup.

Pokiaľ veľký senát priznal význam tomu, ako postupne od § 420 po § 421 C. s. p. treba uplatňovať jednotlivé dôvody prípustnosti dovolania, som si istý, že jeho názor má zmysel. C. s. p. hovorí všetkým zreteľne, aby uvažovali a rozmýšľali inak ako doteraz. Je nepochybné, že C. s. p. ako celok chcel civilné konanie sprehľadniť, zjednodušiť, zrýchliť, zhospodárniť. Touto postupnosťou chcel C. s. p. práve z týchto dôvodov vyjadriť, že dôraz treba klásť na conditio sine qua non. Asi sa chce, aby dovolateľ vystihol to najpodstatnejšie, čo argumentačne obstojí, a nie to, čo už pri takej argumentácii neobstojí. Ak by sa ustanovenia C. s. p. mali vykladať doterajším spôsobom, nebolo ho potrebné prijímať.

Áno, rozhodnúť o tom, či dovolací dôvod je skutočne daný, je úlohou súdu, nie advokáta. C. s. p. ale vedie dovolateľa k tomu, aby podal dovolanie, ktoré udrie klinec po hlavičke, a v dovolaní argumentoval vecne, nie hypoteticky.

Nie som si istý, či prirovnanie skúmania procesnej väzby § 420 a 421 C. s. p. a hmotnoprávnej väzby § 420 a 420a O. z. nepokrivkáva. Žalobca je povinný žalobu skutkovo vymedziť, nemusí právne kvalifikovať žalobou uplatnený nárok. Ak žalobca podá v žalobe svoju právnu kvalifikáciu, súd ňou nie je viazaný. Nemôže sa teda stať, že „ak si vyberie zle, súd sa inou argumentáciou zaoberať nebude a žalobu zamietne“. Myslím, že pri dovolacej argumentácii je to inak. Veľký senát dal „malým“ senátom záväzný návod, že sú povinné oboznámiť sa s argumentáciu dovolateľa, je ale na nich, aby ju podrobili nevyhnutnej vecnej selekcii a abstrahovali z nej tú zložku argumentácie o dôvode prípustnosti dovolania, pri ktorej už ďalšia argumentácia neobstojí alebo je nadbytočná.

Ani ten najhorší odvolací senát sa nemôže v jednom konaní dopustiť všetkých vád vymenovaných v § 420 C. s. p. a popri tom ešte vydať rozhodnutie vecne nesprávne, na ktoré by sa mohli aplikovať všetky písmená § 421 ods. 1 C. s. p.

C. s. p. v niektorých prípadoch súdu výslovne ukladá, aby z C. s. p. vyčítal viac, ako je v ňom skutočne napísané. Článok 4 odsek 2 C. s. p. to dokazuje.

  Milan Hlušák, 08. 05. 2017 v 14:11 - Ad Rafael

Koncepčnú zmenu CSP samozrejme nemožno prehliadať. Argumentáciu advokátom som myslel tak, že bez nej by sa NS SR asi nepohol: ani koncepčná zmena by zrejme bez výslovného znenia neodôvodňovala, aby riziko výberu medzi § 420 a 421 CSP, resp. medzi jednotlivými písmenami § 420 CSP znášal laik.

Pokiaľ ide o môj príklad s náhradou škody, písal som, že ide o príklad ad absurdum. Chcel som ním poukázať na to, či je naozaj správne, aby strana niesla riziko voľby argumentácie pri dovolaní, ak odmietame, aby ho znášala pri podaní žaloby. Tento postup úplne nezatracujem, len hovorím, že ma to trochu ruší.

Určite tu totiž budú existovať prípady, kedy by kumulácia dovolacích dôvodov nebola dôsledkom prístupu pokus-omyl. Niekedy sa advokát ocitá napr. v situácii, kedy existuje neistota čo do vady zmätočnosti aj do právneho názoru vo veci samej, pričom táto neistota nie je ani tak dôsledkom nezodpovedného prístupu advokáta, ako skôr nejednotnej súdnej praxe. Pripomeňme si napr. neistotu ohľadne doručovania replík či nedostatočného odôvodnenia rozsudku. Je naozaj správne, aby v takýchto prípadoch riziko voľby dovolacích dôvodov niesol advokát, a tým pádom aj dovolateľ?

Čo sa týka toho, čo je v CSP napísané, nešlo mi o popretie čl. 4 ods. 2 CSP. Skôr som smeroval k tomu, či náhodou rozhodnutie veľkého senátu nie je výsledkom toho, čo senát nasilu chcel v CSP vidieť, a nie toho, čo z CSP vyplýva. Podľa mňa totiž ani znenie CSP, ani legislatívny proces, ani účel dovolania a ani koncepčná zmena nevylučujú aj takú argumentáciu, že kumulácia prípustná je.

  Michal Novotný, 10. 05. 2017 v 23:29 - Ad RS

Milan to jemne naznačil, mne ten prístup naopak úplne zmysluplný nepripadá.

Predovšetkým, ani z dôvodovky, ani zo zákona som nepostrehol tak zásadný odklon od doterajšieho prístupu k dovolaniu, ktoré by odôvodňovalo takýto radikálny posun judikatúry. Zrušilo sa ex offo prihliadanie na vady zmätočnosti (či je to celkom správne, neviem; niekedy je tu aj verejný záujem na tom, aby boli "odpratané" právoplatné rozhodnutia, napr. pri nedostatku právomoci našich súdov vôbec) a na iné vady konania (to nie je problém). Tam to mohlo skončiť a tým sa dosiahne účel tvrdený v prvých dvoch odsekoch Tvojho príspevku

Podľa mňa takýto prístup NS kladie na advokátov väčšie bremeno než sú (objektívne, pri najväčšej dobromyseľnosti) schopní uniesť. Predpokladá povinnosť advokáta "vsadiť na jednu kartu" aj v prípadoch, kedy možnosť výhry v takejto stávke nie je rozumne kalkulovateľná.

Z pohľadu samotného znenia C. s. p. mi príde problematický záver, že sa dovolací súd obmedzí na vady podľa § 420 C. s. p. § 440 C s. p. totiž hovorí, že dovolací súd je viazaný dovolacími dôvodmi, čo ale znamená, že ich nesmie prekročiť, ale nesmie žiaden ani ignorovať. § 447 písm. d) C. s. p. hovorí, že dovolanie možno odmietnuť, len ak celkom nemá náležitosti § 428 (v spojení s § 431 ods. 2 a § 432 ods. 2 C. s. p.); ak teda má náležitosti buď podľa § 431 ods. 2 alebo § 432 ods. 2 C. s. p., odmietnuť ho nemožno. Potom § 448 C. s. p. hovorí, že dovolanie možno zamietnuť, len ak je nedôvodné, čo zasa v spojení s § 440 C. s. p. možno interpretovať len tak, že "ak nie je daný žiaden dovolací dôvod". Podľa mňa tieto ustanovenia neumožňujú urobiť záver, že dovolací súd môže časť dôvodov len tak "ignorovať".

V každom prípade, ďalší vývoj bude zaujímavé sledovať.

  Rafael Schwarz, 15. 05. 2017 v 06:50 - Ad ad

Podľa môjho názoru sa o zásadnom odklone SÚDU od doterajšieho prístupu k dovolaniu a o radikálnom posune judikatúry dá hovoriť len vtedy, keď k odklonu dôjde pri nezmenenej právnej úprave. Ak sa ale zásadne zmení právna úprava, a tá sa naozaj zásadne zmenila, mal by sa primerane zmeniť aj prístup súdu pri aplikácii zmenenej právnej úpravy. Zásadnú zmenu priniesol parlament.

K otázke, či možno prípustnosť dovolania vyvodzovať naraz z § 420 C. s. p. a § 421 C. s. p., veľký senát zaujal stanovisko, že to možné nie je. Vychádzal z teoretickej existencie dvoch úloh dovolania, z ktorých v praxi môže prísť do úvahy iba jedna. Účastník konania si musí dobre rozmyslieť, čo bude tvrdiť. Súd už k nemu nepristupuje ochranársky, a tak účastník sám musí zvoliť a uvážiť jemu vyhovujúcu procesnú taktiku, lebo to bude mať pre neho závažné procesné dôsledky. Je iba v jeho rukách, či a aké procesné účinky vyvolá. Nemôže rad radom namietať všetky dôvody prípustnosti dovolania uvádzané v zákone, lebo je to proti logike a účelu dovolania.

Veľký senát nadviazal na doterajšiu prax dovolacieho súdu podľa O. s. p. a prijal stanovisko, že keď sa v rámci exoffáckeho prístupu zistí alebo potvrdí namietaná vada zmätočnosti, nie je dôvod skúmať správnosť právneho posúdenia. Veľký senát po zrušení exoffa a zavedení zvýšenej zodpovednosti účastníka konania za ochranu svojich práv rozšíril dávnejší prístup a jeho procesné dôsledky aj na prípady neopodstatnene namietanej vady zmätočnosti. Ťažko sa tomu dá vyčítať nevyváženosť.

V tejto chvíli sú určite na mieste otázky, aký to všetko bude mať v praxi dopad. Istotne by boli zaujímavé výsledky nejakého štaticko – analytického rozboru, ktorý by sa týkal využívania dovolaní a ich efektivity v rokoch 1991 až 2016. Koľko ich bolo podaných, v akých veciach, z akých dôvodov a s akou úspešnosťou, špeciálne z dôvodov zmätočnosti. Pozeral som si stránku NS SR a zdá sa mi, že civilné dovolania, v ktorých sa táto vada neuvádzala, boli absolútnou výnimkou. „Všemocné efko“ patrí v rozhodnutiach medzi, pardon za prirovnanie, „essentialia negotii“ všetkých podaných dovolaní. Juraj to „kobercovými dovolaniami“ vystihol. Na celej čiare v týchto kobercových dovolaniach kraľovala nepreskúmateľnosť. Pri čítaní nejedného rozhodnutia sa natíska otázka, či použitie „všemocného efka“ nebolo spojené s bezmocnosťou. Účastníka a súdu. Štatisticko – analytický rozbor, o ktorom hovorím, by mohol byť zameraný aj na zistenie a vyhodnotenie percentuálneho zastúpenia konaní, v ktorých sa potvrdila existencia vady zmätočnosti. Spôsob, akým NS SR doteraz rozhodoval, by spolu s výsledkami rozboru možno potvrdil praktickú neefektívnosť podobnej argumentácie účastníkov konania. Z webovej stránky NS SR nadobúdam dojem, že NS SR potvrdil argumentáciu, že a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (asi v 1%), b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (asi v 3%), c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený (asi vo 2 – 3 %), d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie (asi v 5%), e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (asi v 1%), f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (netrúfam si tipovať, ale úspešnosť uplatnenia „všemocného efka“ zjavne závisela od toho, ako dovolací senát posudzoval nepreskúmateľnosť), g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát (asi v 3%). Pokiaľ mám pravdu, prechod od neefektívnosti dovolaní k ich efektívnosti by nemal mať v praxi ďalekosiahle dôsledky a skôr by mal spružniť súdne konanie.

Ani pokiaľ ide o § 421 C. s. p. a v ňom upravené dôvody prípustnosti dovolania „zásadný odklon od doterajšieho prístupu k dovolaniu“, nepriniesol veľký senát, ale parlament. V porovnaní s O. s. p. znamená C. s. p. naozaj radikálnu zmenu v tom, kedy, za akých podmienok a po odôvodnení alebo preukázaní čoho môže dovolací súd skúmať správnosť posúdenia veci krajským súdom. Radikálna zmena zákona vyvolala radikálnu zmenu prístupu súdov a ich rozhodovacej praxe. Koniec „kobercových“ dovolaní (Juraj) a začiatok dovolaní „vsadených na jednu kartu“ (Michal) je pre všetkých spojený s vyššími nárokmi. Mýlil by sa ale ten, kto by tvrdil, že len pre advokátov. Nie raz býval NS SR v právnických diskusiách a aj rôznych fórach označovaný za najvyšší procesný súd. Od účinnosti C. s. p. by už nemali prevažovať procesné rozhodnutia a na rad by mali prísť najmä rozhodnutia riešiace právne otázky.

Nemalo by sa zabúdať, že po novom môžu účastníci konania podať dovolanie nielen proti zmeňujúcemu, ale aj proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu, rozsudku a uzneseniu. V mnohých prípadoch to môže znamenať rozšírený záber skúmania právne významnej problematiky. Niektoré dovolania, ktoré boli prípustné podľa O. s. p., nie sú prípustné podľa C. s. p., ale platí to aj naopak. Viaceré doteraz neprípustné dovolania povedú podľa C. s. p. k vecnému preskúmaniu. Účastníkom konania zostáva naďalej zachovaná aj možnosť poctivo vyargumentovať, že súd postupoval procesne nesprávne, že vec procesne neprejednal tak, ako mu to ukladal zákon. Myslím, že až také katastrofálne dôsledky to teda nebude mať. Pokiaľ odhadujem správne, presunie sa argumentácia dovolateľa, ktorá je skutočne poctivá a opodstatnená, z režimu vady zmätočnosti do režimu právneho posúdenia. Účastník konania má právo namietať, že riešenie procesnej otázky odvolacím súdom sa odklonilo od zaužívanej rozhodovacej praxe, alebo že ide o otázku nevyriešenú alebo posudzovanú rozdielne. Má možnosť právo priznané zákonom využívať, nemal by ho ale zneužívať. Musí viac sledovať rozhodovanie NS SR, svoje vlastné rozhodovanie ale musí sledovať aj NS SR. Ak účastník konania nachytá odvolací súd „na hruškách“ bude úspešný. Ak nachytá „na hruškách“ dovolací súd, napríklad v tom, že rozhoduje raz tak a inokedy inak, bude úspešný.

  Michal Novotný, 15. 05. 2017 v 09:20 - Ad RS

Tak neviem, ale argumentácia zásadnou zmenou, ktorej dôvodom je zásadná zmena a tá sa prejaví v radikálnej zmene, mi príde ako točenie sa v kruhu.

Najmä preto, že som nepočul argument, ktorý by túto zásadnú zmenu mal dosvedčovať (nevyplýva ani zo zákona, ako som sa snažil vyššie dokázať, ani z dôvodovky), lebo ja nevidím v texte zákona (v porovnaní s O.s.p.) žiadnu takú radikálnu zmenu, aby z nej vyplývalo, že by dôvody § 420 a 421 nemohli byť použité popri sebe. Pritom ja si starosvetsky myslím, že rozhodnutia súdov by mali predovšetkým vychádzať zo zákona, interpretovať ho, nie z nejakých nejasných princípov a účelo. NS pritom uznesení hovorí presne to - áno, úprava je navonok podobná, ale je tú zásadná zmena účelu a koncepcie a zvýšenie procesnej zodpovednosti (tu si NS vlastne povie to, k čomu dospeje na konci), ale nezistíme, z čoho to vyplýva. Jediné, na čom to stojí, je zrušenie povinnosti prihliadať na vady ex offo, a že je tu povinné spísanie dovolania advokátom. OK, ale aký to má súvis s tým, či tieto vady možno namietať popri nesprávnom právnom posúdení, nevedno.

Ako už naznačil Milan, argumentácia v bode 36 až 38 uznesenia sa potom dá použiť na milión procesných situácií - je predsa logicky rozporné, že žalobca tvrdí, že bola uzavretá zmluva o pôžičke a zároveň subsidiárne, že ide o bezdôvodné obohatenie; je nelogické, že žalovaný tvrdí, že vec vlastní, a subsidiárne, že mu ju vlastník zveril do držby. To sa predsa logicky vylučuje. A napriek tomu nikdy nebolo pochybné, že iura novit curia - a o to ide. Bod 38.1 je čistý "whishful thinking" - z poradia dôvodov nevyplýva podľa mňa nič, tak ako nevyplývalo nič z poradia dôvodov § 237. Tento katalóg dôvodov bol vytvorený v roku 1991 a ani vtedajšia dôvodová správa nič nenaznačuje o akomsi usporiadaní podľa dôležitosti.

Ale veď ako hovorím - uvidíme, či sa to ujme aj v obchodnom kolégiu a či to prežije rok 2100 :-)

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím