lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (149)
Juraj Gyarfas (101)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (30)
Martin Maliar (25)
Kristián Csach (24)
Tomáš Klinka (14)
Martin Husovec (13)
Milan Hlušák (11)
Branislav Gvozdiak (11)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Michal Novotný (7)
Martin Friedrich (6)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (5)
Ján Lazur (4)
Monika Dubská (4)
Pavol Szabo (4)
Josef Kotásek (4)
Natália Ľalíková (4)
Lexforum (4)
Radovan Pala (4)
Petr Kolman (4)
Josef Šilhán (3)
Maroš Hačko (3)
Jakub Jošt (3)
Pavol Kolesár (3)
Robert Goral (3)
Denisa Dulaková (3)
Peter Pethő (3)
Martin Serfozo (2)
Lukáš Peško (2)
Ludmila Kucharova (2)
Bob Matuška (2)
Anton Dulak (2)
Jiří Remeš (2)
Dávid Tluščák (2)
Michal Hamar (2)
Juraj Straňák (2)
Martin Gedra (2)
Ivan Bojna (2)
Adam Valček (2)
Roman Kopil (2)
Juraj Schmidt (2)
Zsolt Varga (2)
Peter Varga (2)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Martin Šrámek (1)
Tomas Kovac (1)
Radoslav Pálka (1)
Bystrik Bugan (1)
Peter Marcin (1)
Tomáš Demo (1)
Martin Estočák (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Roman Prochazka (1)
Robert Vrablica (1)
Petr Kavan (1)
Zuzana Adamova (1)
Ondrej Halama (1)
Martin Svoboda (1)
Marek Maslák (1)
Petr Steiner (1)
Marcel Jurko (1)
Matej Gera (1)
lukasmozola (1)
Nora Šajbidor (1)
Róbert Černák (1)
Vladimir Trojak (1)
Katarína Dudíková (1)
Lucia Palková (1)
Martin Hudec (1)
David Halenák (1)
Tibor Menyhért (1)
Paula Demianova (1)
Peter Janík (1)
Pavol Mlej (1)
Peter K (1)
Matej Košalko (1)
Juraj Lukáč (1)
Peter Kubina (1)
Matej Kurian (1)
I. Stiglitz (1)
Natalia Janikova (1)
Zuzana Kohútová (1)
Gabriel Volšík (1)
Gabriel Závodský (1)
Ondrej Jurišta (1)
lukas.kvokacka (1)
Bohumil Havel (1)
Jozef Kleberc (1)
Emil Vaňko (1)
Michal Ďubek (1)
Robert Šorl (1)
Ivan Michalov (1)
Martin Galgoczy (1)
Ján Pirč (1)
Tomáš Ľalík (1)
peter straka (1)
Viliam Vaňko (1)
Dušan Marják (1)
Vincent Lechman (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Najvyšší súd k inšpekciám PMÚ: "Takto teda nie!"

Juraj Gyarfas, 29. 10. 2015 v 16:43

S neohlásenými inšpekciami Protimonopolného úradu (tzv. prepadnutia na úsvite alebo dawn raids) sa za posledné roky doslova roztrhlo vrece. Takmer neubehne týždeň, počas ktorého PMÚ nezverejní správu o novej sérii inšpekcií. Stále viac slovenských podnikateľov už zažilo situáciu, že k rannej káve si namiesto novín museli nečakane čítať poverenie inšpektorov a rušiť celodenný pracovný program.

Inšpekcie PMÚ patria s výnimkou úkonov v trestnom konaní zrejme k najviac invazívnym zásahom verejnej moci do bežného podnikateľského dňa. Generálna advokátka Kokott hovorí dokonca o "frightening experience" (C-37/13 P). Pri tak invazívnom zásahu preto zákonite vznikajú spory o presné vymedzenie právomocí PMÚ. Aké podklady je podnikateľ povinný sprístupniť? Aké zariadenia môžu inšpektori prezerať? Komu môže podnikateľ počas inšpekcie telefonovať (konkrétne o tejto otázke prednedávnom písal Jakub).

Konečné slovo o právomociach PMÚ majú samozrejme súdy. Súdne mlyny však melú pomaly a v porovnaní s množstvom inšpekcií je judikatúra zatiaľ málo rozvinutá. Relevantné rozhodnutia možno spočítať na prstoch a ešte aj v rámci tohto malého počtu nie sú v niektorých otázkach jednotné. O ustálenej judikatúre nemožno hovoriť. O to väčší význam majú preto dve nedávne rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré by som týmto rád upozornil. Dovolím si tvrdiť, že na prax PMÚ budú mať ďalekosiahle dôsledky.

Doterajšia judikatúra - počiatky

Pre úplnosť by som chcel na úvod predostrieť, že tento post sa týka slovenskej judikatúry o súťažných inšpekciách. Právomoci súťažných orgánov sú v poslednej dobe horúcou témou aj v európskej judikatúre a to tak v Luxemburgu ako aj v Štrasburgu. Príkladmo možno spomenúť ságu Deutsche Bahn, v ktorej Všeobecný súd poskytol komplexný prehľad procesných záruk v súvislosti s inšpekciami a keďže tieto záruky považoval za dostatočné, žalobu zamietol (T-289/11, T-290/11 a T-521/11). Podnikatelia sa však odvolali, Súdny dvor im v časti vyhovel a inšpekcie Komisie čiastočne označil za nezákonné (C-583/13 P). Taktiež možno spomenúť prípad Nexans týkajúci sa odôvodnenia rozhodnutia o inšpekcii (T-135/09, C-37/13 P) a prípad EPH týkajúci sa pokuty za obštrukcie v súvislosti s blokovaním emailových kont (COMP/39793, T-272/12).

Z štrasburskej judikatúry možno spomenúť prípad Vinci (č. 63629/10 a 60567/10), v ktorom ESĽP v súvislosti s inšpekciou francúzskeho súťažného orgánu konštatoval porušenie čl. 6 a 8 Dohovoru. V našich končinách bol zase široko diskutovaný prípad Delta pekárny v. ČR (č. 97/11), v ktorom ESĽP konštatoval v súvislosti s inšpekciou českého ÚOHS porušenie čl. 8 Dohovoru z dôvodu nedostatočnej súdnej kontroly.

Slovenská judikatúra, ktorá by podobné otázky riešila v miestnom kontexte, je však stále pomerne vzácna.

Úvodom možno spomenúť dve staršie rozhodnutia, v ktorých súdy preskúmavali pokuty uložené za obštrukcie pri inšpekciách. V prípade Kooperatíva Krajský súd v Bratislave v zásade potvrdil povinnosť poisťovne spolupracovať s inšpektormi, uloženú pokutu však znížil na polovicu (sp. zn. 2 S 414/05). V prípade Moja Samoška súdy taktiež potvrdili pokutu za odopretie spolupráce a teda v zásade potvrdili právomoci PMÚ (sp. zn. 1 Sžh 2/2007). V oboch prípadoch išlo o konanie o žalobe proti rozhodnutiu správneho orgánu podľa § 247 a nasl. OSP.

V slovenskom právnom poriadku možno ako obranu proti inšpekcii využiť aj procesný inštitút žaloby o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v OSP. Tento inštitút začali podnikatelia proti PMÚ využívať až prednedávnom a v tejto súvislosti možno hovoriť o začiatku slovenskej "dawnraidovej" judikatúry.

V prvých dvoch rozhodnutiach sa najvyšší súd postavil skôr na stranu podnikateľa.

Vo veci ŠEVT(sp. zn. 3 Sžz 1/2011) najvyšší súd zakázal PMÚ prezerať počas inšpekcie skopírovaný dátový nosič. Z rozhodnutia však nie je jednoduché abstrahovať konkrétne usmernenia pre prax PMÚ. Najvyšší súd síce veľmi koncepčne vymedzil inšpekciu ako "špecifický administratívny postup [PMÚ], ktorý síce nie je správnym konaním, ale napriek tomu sa spravuje základnými pravidlami správneho konania" ako najmä vedenie evidencie v správnom spise. Ďalej však vytýkal najmä formality - poverenie predsedníčky PMÚ odkazovalo na § 22 ZOHS a nie na jeho konkrétny odsek, na poverení absentovala pečiatka a chýbalo evidenčné číslo.

Druhým rozhodnutím bola vec AT Computer (sp. zn. 4 Sžz 1/2013). V tomto prípade bolo nastolených viacero zaujímavých otázok o samotnom priebehu inšpekcie. Rozhodnutie v niektorých oblastiach už vytvorilo konkrétne mantinely pre ďalšiu prax PMÚ.

Po prvé, povinnosť podnikateľa poskytnúť počas inšpekcie vysvetlenie má svoje limity a účelom môže byť len zabezpečenie priebehu inšpekcie. Prípustné sú teda napr. otázky smerujúce k tomu, kde sa nachádzajú potrebné podklady, týmto inštitútom však nemožno nahrádzať zisťovanie podkladov pre rozhodnutie v správnom konaní. Po druhé, nie je prípustné vypočúvať zamestnanca v čase, keď je súbežne prehliadaný jeho počítač. Po tretie, počas inšpekcie sa nedá vyhnúť nahliadnutiu do súkromnej korešpondencie, ale za podmienky, že tieto informácie nebudú spracúvané, odňaté alebo s nimi inak disponované, nejde o nezákonný zásah. Po štvrté, podnikateľ má pri inšpekcii právo na právnu pomoc, nie je však povinnosťou PMÚ ho o tomto práve poučovať.

V rozhodnutiach ŠEVT a AT Computer odznelo niekoľko zaujímavých pravidiel. Okrem toho, čo v rozhodnutiach zaznelo, je však minimálne rovnako zaujímavé, čo v nich nezaznelo. A to konkrétne vysporiadanie sa so subsidiaritou žaloby podľa § 250v ods. 3 OSP ("Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis ..."). Podľa judikatúry je takýmto prostriedkom aj sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach a vyvstáva tak otázka, či podanie sťažnosti je podmienkou podania žaloby podľa § 250v OSP.

Z odôvodnenia rozhodnutí v prípadoch ŠEVT a AT Computer nie je zrejmé, či podaniu žaloby predchádzalo podanie sťažnosti. Vo veci ŠEVT sa odkazuje na bližšie nešpecifikovanú "námietku", pričom PMÚ bez bližšieho odôvodnenia oznámil, že námietku nebude rešpektovať. Nezdá sa, že by išlo o konanie podľa zákona o sťažnostiach. Vo veci AT Computer sa súd k prípadnej podmienke podania sťažnosti nevyjadril. Dokonca výslovne uviedol, že žalobu je potrebné podať v lehote 30 dní odo dňa spísania zápisnice o vykonanej inšpekcii. Dodržanie takejto lehoty pri súbežnom dodržaní procesu podľa zákona o sťažnostiach nie je možné, nakoľko správny orgán má na vybavenie sťažnosti 60 dní (táto dvojkoľajnosť ochrany a hľadanie správneho poradia jednotlivých krokov do istej miery pripomína diskusiu o dovolaní a ústavnej sťažnosti, ktorej sa týkal aj tento post).

Z rozhodnutí ŠEVT a AT Computer sa teda skôr zdá, že najvyšší súd nepovažoval podanie sťažnosti za podmienku podania žaloby podľa § 250v OSP. A práve táto otázka sa ukázala byť mimoriadne problematickou v nasledujúcich rozhodnutiach.

"Zajatie" zákona o sťažnostiach

V tomto medzinadpise som si dovolil citovať kolegyňu Oršulovú, ktorá právny stav po nedávnych rozhodnutiach najvyššieho súdu označila "zajatie" zákona o sťažnostiach (Oršulová, A.: Prešetrované subjekty v "zajatí" zákona o sťažnostiach. Antitrust, 1/2015, s. 11).

Spoločnosť Datalan a jej zamestnanec L.P. sa žalobami podanými podľa § 250v OSP domáhali rozhodnutia, ktorým by najvyšší súd zakázal PMÚ nakladať s dátovými nosičmi vyhotovenými počas inšpekcie dňa 4.2.2014. Meritórne argumenty vyšli navnivoč, keďže najvyšší súd sa venoval len otázke splnenia podmienok konania. Na základe podrobného prehľadu judikatúry ústavného súdu aj samotného najvyššieho súdu dospel k záveru, že využitie inštitútu sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach je podmienkou žaloby podľa § 250v OSP a že tento záver platí aj v oblasti práva hospodárskej súťaže (sp. zn. 1 Sžz 6/2014 a 10 Sžz 5/2014).

Obe žaloby boli preto zamietnuté.

Identicky rozhodol najvyšší súd aj ohľadom žaloby spoločnosti Stengl Consulting, kde taktiež nebola podaná sťažnosť a okrem toho uplynula subjektívna 30-dňová lehota (sp. zn. 1 Sžz 10/2014).

Aktuálne rozhodnutie - Datalan II

A tak sa konečne dostávam k aktuálnym dvom rozhodnutiam v pokračujúcej kauze Datalan.

Spoločnosť Datalan svoj boj napriek vyššie spomenutému neúspechu zrejme nevzdala a na druhýkrát to skúsila aj s podaním sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach. Z verejne dostupných údajov nie je následnosť krokov celkom zrejmá, zdá sa však, že po zamietnutí prvej žaloby (4.11.2014) podala spoločnosť Datalan sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach (20.11.2014). PMÚ dospel k záveru, že sťažnosť je neopodstatnená (17.2.2015) a spoločnosť Datalan podala ďalšiu žalobu (zrejme 4.4.2015, verejne dostupná verzia rozsudku však zrejme mylne uvádza 4.4.2014). Ešte predtým skúšala (v správnom súdnictve trochu neobvykle) aj návrh na predbežné opatrenie (2.3.2015).

Paralelne s tým podal žalobu aj zamestnanec M.S. (4.2.2015, teda presne rok po vykonaní inšpekcie). Súbežne zrejme opäť podal sťažnosť, ktorú však PMÚ odložil, pretože zároveň už prebiehalo súdne konanie.

Najvyšší súd navrhovateľom v oboch konaniach vyhovel (sp. zn. 5 Sžnz 2/2015 a 5 Sžnz 1/2015), pričom zároveň formuloval asi doposiaľ najjednoznačnejšie mantinely pre PMÚ.

Prípustnosť žaloby - vyčerpanie iných prostriedkov a plynutie lehôt

Po prvé, najvyšší súd sa podrobne vysporiadal s podmienkami prípustnosti podľa § 250v OSP a zároveň s lehotami podľa zákona o sťažnostiach. Za účelom odstránenia panujúcej právnej neistoty najvyšší súd autoritatívne judikoval, že 30-dňová lehota podľa § 250v ods. 3 OSP neuplynie skôr ako 30 dní po doručení oznámenia o vybavení sťažnosti. A Najvyšší súd si tiež neodpustil drobné "šťuchnutie" do argumentácie PMÚ, podľa ktorej bola žaloba podaná "súčasne aj predčasne, ak oneskorene". Takýto výklad podľa najvyššieho súdu nemôže obstáť.

Po druhé, najvyšší súd taktiež odmietol výklad, podľa ktorého skutočnosť, že podnikateľ nevzniesol námietky počas inšpekcie, prekluduje jeho neskoršie námietky. Najvyšší súd zdôraznil, že inšpekcia je stresovým momentom založeným na momente prekvapenia a bez možnosti prípravy. Pre podnikateľov je dôležité uviesť do zápisnice skutočnosti, ktoré nastali. Pokiaľ ide o námietky voči povereniam, dôvodom inšpekcie, postupu pri jej výkone alebo iné námietky, nie je ich uplatnenie počas inšpekcie nevyhnutné. Mimochodom, identický názor prezentoval aj generálny advokát Wahl vo veci Deutsche Bahn.

Po tretie, plynutie objektívnej jednoročnej lehoty podľa § 250v ods. 3 OSP začína až dňom ukončenia zásahu. Zásah však trvá po dobu zhromažďovania a ďalšieho nakladania s informáciami zhromaždenými počas inšpekcie. Inými slovami, hoci od samotnej inšpekcie už uplynula doba dlhšia ako jeden rok, pokiaľ PMÚ naďalej nakladá so zhromaždenými údajmi, je žaloba stále prípustná.

Na základe vyššie uvedeného konštatoval najvyšší súd procesnú prípustnosť žaloby a ďalej sa venoval zákonnosti postupu PMÚ.

Poverenie - prísny test dostatočnej špecifickosti

V rámci substantívneho prieskumu sa najvyšší súd v prvom rade venoval povereniu na vykonanie inšpekcie. Aby sa zabránilo tzv. "fishing expedition", musí poverenie podľa najvyššieho súdu byť "založené predovšetkým na dôvodnom podozrení z porušenia hospodárskej súťaže" a musí byť vymedzené možné porušenie a trh. Vo vzťahu k požadovanej miere špecifickosti poverenia pritom najvyšší súd vychádzal z judikatúry SDEÚ (staršie rozhodnutie Dow Chemical Ibérica - 97 až 99/87 a vyššie citované nedávne rozhodnutie Nexans). Zdôraznil tiež, že vzhľadom na široké kompetencie PMÚ je potrebné maximálne dbať na zásadu proporcionality.

Na základe týchto východísk dospel k záveru, že poverenie musí "obsahovať popis základných charakteristických vlastností podozrivého deliktu, označenie dotknutého trhu, charakter podozrivých obmedzení a vysvetlenia, z ktorých vyplynú závažné indície so všeobecným označením ich charakteru a druhu ako aj závažné materiálne indície, na základe ktorých vyplynie podozrenie vo vzťahu k dotknutému subjektu zo spolupáchateľstva" ako aj "akým spôsobom bol spáchaný uvedený delikt, a najmä čo najpresnejšie označenie toho, čo sa kontrolou hľadá a čoho sa týka". Najvyšší súd pritom priznal, že tieto údaje postačí uviesť vo všeobecnej rovine, aby boli chránené zdroje informácií PMÚ. Zároveň však PMÚ musí preukázať, že zásah je potrebný na zisťovanie skutočností svedčiacich o spáchaní deliktu, resp. zisťovanie by bolo bez neho výrazne sťažené.

Týmto prísnym testom poverenie v danej veci neprešlo.

Najvyšší súd v odôvodnení cituje rozsiahle časti poverenia, pričom sa zdá, že poverenie bolo v súlade s bežnou praxou PMÚ. Demonštratívnym spôsobom a pomerne všeobecne uvádzalo geografický trh (SR), obdobie (od 2007 do súčasnosti), typ dohôd (nepredloženie ponuky, rozdelenie zákaziek, rotácia zákaziek, ...), tovarový trh (určité služby v oblasti IT), proces verejného obstarávania, financovanie projektov a informácie nasvedčujúce tomu, že došlo ku kolúzii (nízky počet ponúk, konečné hodnoty, striedanie víťazov).

Podľa najvyššieho súdu bolo poverenie vyhotovené "vo veľmi všeobecnej rovine bez dostatočného označenia dôkazov, ktoré inšpektori majú hľadať a vysvetlenia toho, akým predpokladaným spôsobom mal byť spáchaný uvedený delikt". Okrem toho PMÚ nepreukázal, že disponoval dostatočným podkladom pre vykonanie inšpekcie. Podozrenia sa týkali jedného konkrétneho projektu elektronizácie služieb VÚC a vo vzťahu k tomuto projektu by najvyšší súd zrejme inšpekciu akceptoval (aj keď ani tento záver nie je úplne jednoznačný). V tomto prípade však inšpektori tento rozsah prekročili a podľa najvyššieho súdu tak konali nezákonne. Problémom bola teda nielen šírka poverenia, ale aj konkrétne úkony inšpektorov.

Postup pri inšpekcii - hromadenie údajov a ich následná selekcia

Najvyšší súd sa ďalej venoval postupu pri vykonávaní inšpekcie. Osobitne vytkol PMÚ stanovenie veľmi širokých kľúčových slov na základe ktorých "došlo k enormnému neodôvodnenému nahromadeniu osobných dát, ktoré s predmetom kontroly vôbec nesúvisia". Jedným z kľúčových slov bolo "operac", čo je podľa najvyššieho súdu v prípade IT firmy príliš generické. Bežnou praxou úradu v týchto situáciách bolo, že veľké množstvo dokumentov a emailov identifikovaných na základe kľúčových slov sa následne napálilo na dátové nosiče, ktoré PMÚ neskôr vyhodnocoval (za prítomnosti podnikateľa) po skončení inšpekcie vo svojich priestoroch.

Táto prax je podľa najvyššieho súdu neakceptovateľná. Podľa poverenia mohla inšpekcia trvať päť dní a podľa najvyššieho súdu mali inšpektori tento čas maximálne využiť na selekciu relevantných dokladov spadajúcich do rozsahu poverenia, aby minimalizovali objem irelevantných a súkromných dokumentov a údajov, ktoré zhromaždia. Keďže inšpektorom v takomto postupe nebránili žiadne objektívne prekážky (samotná inšpekcia bola ukončená po ôsmych hodinách), bol ich postup podľa najvyššieho súdu v rozpore so zásadou proporcionality.

Podľa najvyššieho súdu by tak zrejme mali inšpekcie trvať viac dní, aby k selekcii relevantných údajov v rámci objektívnych možností došlo ešte v priestoroch podnikateľa a aby PMÚ zbytočne nezhromažďoval irelevantné a súkromné údaje. PMÚ by mal viac špecifikovať používané kľúčové slová alebo zvoliť iný postup selekcie. Vykonať "hrubý výber", ktorý zjavne pojme aj dokumenty mimo predmetu inšpekcie, môže len vo výnimočnom a riadne odôvodnenom prípade.

Po inšpekcii - práca so spisom a dátovými nosičmi

Po tretie, najvyšší súd sa zaoberal postupom PMÚ po inšpekcii a počas prebiehajúceho súdneho konania. PMÚ zrejme súdu s administratívnym spisom nepredložil skopírované dátové nosiče. Následne s nosičmi zrejme ďalej pracoval, vytváral z nich kópie a podľa súdu dostatočne neobjasnil, ako a kde sú tieto kópie evidované. Podľa najvyššieho súdu "nie je prijateľné, aby orgán verejnej moci narábal s odňatými elektronickými informáciami bez riadnej žurnalizácie a príslušnosti k určenej veci a spisu". Predstavy PMÚ a najvyššieho súdu o práci so spisom a dátovými nosičmi boli zjavne nekompatibilné a keďže posledné slovo má v tomto najvyšší súd, PMÚ bude svoju prax zrejme musieť zmeniť. Ak bude PMÚ počas súdneho konania chcieť ďalej pracovať so spisom, bude musieť o poskytnutie tejto časti spisu požiadať súd.

Zamestnanec podnikateľa - jeho súkromné zariadenia a práva v konaní

Ako bolo uvedené vyššie, najvyšší súd rozhodoval súbežne o žalobe spoločnosti Datalan ako aj jej zamestnanca M.S. V podstatných rysoch sú obe rozhodnutia identické, rozhodnutie týkajúce sa zamestnanca však obsahuje niektoré dodatočné úvahy.

Často diskutovanou otázkou je prípustnosť prezerania súkromných zariadení zamestnancov využívaných na pracovné účely (k tomu viď. tiež bod 10 aktualizovanej Explanatory note on Commission inspections z 11.9.2015). V tomto prípade zamestnanec voči predloženiu súkromného notebooku a telefónu dôrazne protestoval, nakoniec ich však vydal. Najvyšší súd poznamenal, že súkromná sféra zamestnanca sa nekončí príchodom na pracovisko a zásah verejnej moci do tejto sféry musí byť v súlade so zásadami legality, legitimity a proporcionality. Aplikáciu uvedených zásad v tomto prípade najvyšší súd rozsekol tak, že na takýto zásah do práv musí PMÚ už disponovať dostatočnými a primeranými dôvodmi na jeho nevyhnutnosť. Tie v danej veci absentovali. Odôvodnenie najvyššieho súdu v tomto bode žiaľ nie je jednoznačné, do budúcnosti však zrejme znamená, že ak PMÚ nebude schopný preukázať nevyhnutnú potrebu prehliadať v rámci inšpekcie aj súkromné zariadenia, nebude takýto zásah prípustný.

Ďalším dôležitým bodom je názor najvyššieho súdu, že právo oboznámiť sa s poverením prislúcha nielen podnikateľovi, ale aj jeho zamestnancom, ak sa úkony dotýkajú ich práv alebo právom chránených záujmov. Táto možnosť v predmetnej inšpekcii zamestnancovi zrejme nebola poskytnutá. Podľa najvyššieho súdu je v súlade so zásadami dobrej správy vysvetliť zamestnanoci povahu úkonov a ich právny základ. Je neprípustné, aby sa zamestnanci PMÚ "zamestnancovi v takejto situácii nepredstavili, nelegitimovali a nepreukázali povereniami, podľa ktorých konajú".PMÚ následne zamestnanca dokonca neinformoval o termíne prehliadania údajov z jeho zariadenia a dokumenty prehliadal v čase, kedy bol dotknutý zamestnanec práceneschopný.

Rôznorodé výtky na záver

Na záver ešte najvyšší súd okrajovo spomenul ďalšie pochybenia PMÚ, ktoré považoval za neprípustné. Príkladmo možno uviesť neposkytovanie poučení zamestnancom prešetrovaného podnikateľa, neumožnenie ich účasti na úkonoch, ktoré sa ich týkali, neposkytnutie dostatočného priestoru na zabezpečenie odborne spôsobilej osoby pri technických úkonoch a pokusy brániť včasnému uplatňovaniu námietok. Celkový postup PMÚ a jeho spôsob komunikácie zhodnotil najvyšší súd ako "rozporný so zásadami dobrej správy".

Za problematické považoval najvyšší súd aj zabezpečenie dátových nosičov vo voľnopredajných obálkach s pečatiacimi páskami, ktorých funkčnosť sa ukázala ako nedostatočná a v jednom prípade sa nepoškodená odlepila. V niektorých prípadoch skutkové okolnosti hraničia s komičnom - napr. skutočnosť, že heslo k počítaču s kopírovanými údajmi nebolo nikde zaznamenané a jediný zamestnanec, ktorý ho poznal, si na neho nevedel spomenúť.

Záver

Na základe všetkých uvedených dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že PMÚ nemal na výkon inšpekcie dostatočné podklady, inšpekcia je nezákonná a získané informácie nemožno použiť.

Toto rozhodnutie ťažko interpretovať inak, ako dôrazné "klepnutie po prstoch". Nie všetky závery najvyššieho súdu sa dajú bez ďalšieho preložiť do konkrétnych usmernení pre výkon inšpekcií. Z rozsudku ako takého však jednoznačne vyplýva, že doterajší spôsob výkonu inšpekcií je v mnohých aspektoch neprípustný. Zdá sa pritom, že najvyšší súd je v celkovom tóne v porovnaní so súdmi EÚ podstatne kritickejší a opatrnejší pri priznávaní širokých právomocí súťažným orgánom. Na rozdiel od jednoznačnej podpory súťažnému právu, ktorú často počuť z Luxemburgu, hovorí najvyšší súd skôr z pozície opatrnej a obozretnej ochrany základných práv a princípu proporcionality.

Je otázne, čo budú oba rozsudky znamenať v praxi. PMÚ bude zrejme musieť výrazne zmeniť svoju prax, aj keď mantinely nie sú vo všetkých prípadoch úplne jednoznačné. V budúcnosti teda inšpekcie vo viacerých aspektoch pravdepodobne budú vyzerať inak. Načrtnuté mantinely však môžu mať veľký význam aj pre inšpekcie, ktoré už prebehli. Nezákonnosť inšpekcie totiž môže kontaminovať získané dôkazy a na základe toho by mohlo byť možné napadnúť aj rozhodnutia o substantívnych porušeniach súťažného práva.

Záverom ostáva dúfať, že judikatúra najvyššieho súdu v otázkach procesnej prípustnosti žaloby podľa § 250v OSP je týmto ustálená a judikatúra ohľadom konkrétnych mantinelov právomocí PMÚ sa postupne stáva predvídateľnou. V konečnom dôsledku je zrejme pre prešetrovaných podnikateľov ako aj pre PMÚ kľúčové, aby boli mantinely jasné a vopred známe.


Názory k článku Najvyšší súd k inšpekciám PMÚ: "Takto teda nie!":


  Milan Hlušák, 29. 10. 2015 v 22:23 - Skvelá sumarizácia

Veľká vďaka Jurajovi za výbornú sumarizáciu a update. Takéto príspevky nesporne nielen edukujú, ale aj - dúfam - nútia PMÚ a iné orgány správať sa zodpovednejšie.

Pre mňa bolo vždy nepochopiteľné, že pre down raidy neexistujú jasné hranice/mantinely. Veď keď v trestnom konaní je pre domovú prehliadku či získanie údajov z PC potrebné splniť x krokov, potom by sa malo rovnako prísne nahliadať aj na kontroly z PMÚ.

  Juraj Gyarfas, 30. 10. 2015 v 09:27 - trochu filozofie

Ďakujem Milan.

Ak by som mohol trochu filozofovať, podľa mňa je to o vývoji určitých právnych odvetví (a teraz nemyslím nevyhnutne vývoj v historickom a časovom význame, ale skôr logickom). Na začiatku je legitímny verejný záujem, voči ktorému však stoja ústavné princípy ako prezumpcia neviny, legalita, proporcionalita. Rovnováha medzi týmito pólmi sa postupne hľadá v jednotlivých prípadoch na ad hoc báze (“case-by-case”).

V istej fáze vývoja je podstatne efektívnejšie formulovať ex ante jednoznačné mantinely, čím sa vo šetria náklady verejnej moci, účastníkov aj súdov. Na ad hoc báze sa v takom prípade riešia už len hard cases.

Trestný proces je zo zjavných dôvodov už v tej neskoršej fáze – preto je tento proces upravený v samostatnom kódexe so stovkami paragrafov. “Súťažný proces” je v skoršej fáze a preto sa zatiaľ takmer všetko rieši na ad hoc báze a rôzne sa to láta analógiou s trestným procesom, správnym procesom, ústavnými princípmi, atď. To zákonite vedie k nejasnostiam a často aj nepríjemným prekvapeniam (Datalan a ich advokáti ako aj mnohí ďalší podnikatelia a advokáti boli iste prekvapení rozhodnutiami NS v rozhodnutiach Datalan I, na druhej strane PMÚ bol zrejme nepríjemne prekvapený rozhodnutiami Datalan II).

  Juraj Gyarfas, 05. 01. 2016 v 23:40 - opačný názor

... k behu subjektívnej lehoty formuloval Krajský soud v Brně, 1.6.2015, č.j. 6 A 42/2015-112.

  Juraj Gyarfas, 07. 04. 2016 v 16:01 - pokračovanie kauzy Datalan na ÚS

Ako som písal vyššie, prvý pokus spoločnosti Datalan napadnúť zákonnosť inšpekcie skončil neúspechom, keď najvyšší súd bez meritórneho prieskumu zamietol žalobu samotného Datalanu (sp. zn. 1 Sžz 6/2014) ako aj zamestnanca L.P. (sp. zn. 10 Sžz 5/2014) bez meritórneho preskúmania, pretože nevyužili možnosť podať najprv sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach.

Datalan to však nevzdal a samotná spoločnosť ako aj zamestnanec podali ústavné sťažnosti. Sťažnosť samotného Datalanu bola odmietnutá (I. ÚS 519/2015), pretože ústavný súd si urobil rešerš v databáze rozsudkov najvyššieho súdu (alebo možno si prečítal tento blog:-)) a zistil, že najvyšší súd medzitým Datalanu na druhý pokus vyhovel (sp. zn. 5 Sžnz 2/2015). Z toho dôvodu bola ochrana už efektívne poskytnutá a ústavný súd tak vzhľadom na zásadu subsidiarity nemal ďalej právomoc vo veci konať.

Veľmi zaujímavo sa však vyvíjala ústavná sťažnosť zamestnanca L.P., ktorej ústavný súd vyhovel (III. ÚS 396/2015) a trochu tak zmäkčil a opätovne zahmlil „zajatie zákona o sťažnostiach“.

Sťažovateľ argumentoval, že PMU vo vzťahu k nemu „nevydal žiadne rozhodnutie a nezískal súhlas súdu, ktoré by v zmysle ZOHS umožňovali vykonanie zásahu do jeho súkromnej sféry obsiahnutej v súkromnom zariadení, [...] nepredložil Poverenia, neposkytol Sťažovateľovi žiadne poučenia o jeho právach, nespísal s ním žiadnu zápisnicu a neumožnil mu ani vyjadriť sa k zápisnici spísanej so Zamestnávateľom. PMU tieto kópie dát uchováva neznámym spôsobom v neznámych priestoroch PMU, bez existencie akéhokoľvek právneho rámca“.

Ústavný súd sa pustil do podrobného výkladu, či sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach je účinným prostriedkom nápravy. A pritom dospel k nasledovným záverom:

Ústavný súd si je vedomý svojej predchádzajúcej judikatúry (najmä IV. ÚS 428/09, II. ÚS 758/2014), podľa ktorej bol právny názor, že sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach je efektívnym právnym prostriedkom nápravy nezákonného zásahu orgánu verejnej správy do práv alebo právom chránených záujmov fyzických osôb alebo právnických osôb, vyhodnotený ako ústavne udržateľný.

Uvedený prístup však nemožno považovať za automaticky aplikovateľný v každom prípade bez toho, aby všeobecný súd aplikujúci toto zákonné obmedzenie prístupu k súdu nezohľadnil, či v konkrétnych okolnostiach bolo daným právnym prostriedkom možné nápravu nezákonného stavu aj materiálne dosiahnuť. V opačnom prípade by zamietnutím návrhu podľa § 250v OSP došlo k ústavne neakceptovateľnému zásahu do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Najvyšší súd sám prešiel názorovým vývojom od striktného výkladu citovaného ustanovenia po požiadavku výkladu podmienky prípustnosti návrhu na konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v ustanovení § 250v ods. 3 OSP v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy tak, aby sa vzájomne nevylučovali (rozsudky najvyššieho súdu vo veciach sp. zn. 3 Sžn 1/2009, sp. zn. 3Sžz 1/2011, sp. zn. 5 Sžnz 1/2015). Ani v súčasnosti nie je možné skonštatovať jednotnosť v aplikácii § 250v ods. 3 OSP, avšak je zrejmý posun k individuálnemu skúmaniu návrhov. Treba tiež prihliadať na časový aspekt konania o sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach v pomere k zákonným požiadavkám kladeným na súd v správnom súdnictve konajúci o návrhu podľa § 250v OSP a potrebu čo najrýchlejšieho odstránenia potenciálne nezákonného stavu.

[…]

V súvislosti s hodnotením, či ten ktorý právny prostriedok nápravy je efektívny, vychádza ústavný súd z kritérií ustálených judikatúrou ESĽP, medzi ktoré patrí požiadavka prípustnosti, požiadavka adekvátnosti a požiadavka praktickej účinnosti prostriedku nápravy (bližšie Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, 192 s.), pričom podľa názoru ústavného súdu najmä poslednú z týchto požiadaviek sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach v danom prípade nespĺňala, čo bolo zjavné už pred vydaním napadnutého rozsudku predovšetkým z písomných stanovísk napadnutých orgánov verejnej správy Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky a Kriminálneho úradu finančnej správy k návrhu doručenému najvyššiemu súdu.

Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že v posledných rokoch práve pod vplyvom judikatúry ESĽP upúšťa vo svojej rozhodovacej činnosti (napr. I. ÚS 60/2011, II. ÚS 513/2011, IV. ÚS 144/2011, III. ÚS 115/2013) od názoru, že sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach možno vždy považovať za efektívny prostriedok nápravy nezákonných zásahov orgánov verejnej správy, prípadne nečinnosti orgánov verejnej správy, ktorá je v podobe nekonania orgánu verejnej správy obdobou nezákonného zásahu do zaručených práv. Aj preto napriek nevyužitiu sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach rozsudok najvyššieho súdu, ktorým bol návrh zamietnutý len z dôvodu neprípustnosti a bez meritórneho preskúmania prednesených námietok, materiálne zasiahol do obsahu práva na prístup k súdu zaručeného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to vyplýva z prvého bodu výrokovej časti tohto rozhodnutia.


Čo z toho vyplýva? Na jednej strane určite vítaný ne-formalistický výklad. Na druhej strane trochu aj právna neistota. Má teda podnikateľ, resp. jeho zamestnanec po podaní primárne podať žiadosť alebo žalobu? Ako sa bude v konkrétnych prípadoch posudzovať, kedy je materiálny test „účinnosti“ sťažnosti ako prostriedku nápravy naplnený a kedy nie?

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím