Autoři:

Otázka prípustnosti dôkazov nadobudnutých nie celkom legálnym spôsobom ("nie celkom legálne", to je skoro taký pekný eufemizmus ako "nie celkom tehotná") ma na škole mimoriadne fascinovala. Vzhľadom na obmedzené skúsenosti s procesným právom a procesom v praxi som v skúmaní tejto otázky od skončenia školy príliš nepokročil. Fascinácia však zostala.

Uvedomujem si, že k tejto téme existuje množstvo zaujímavých teoretických prác aj judikátov, ktoré v tomto poste nedokážem ani nechcem obsiahnuť. Rád by som však upozornil na dve zaujímavé nedávne rozhodnutia týkajúce sa tejto otázky - jedno z dielne Európskeho súdu pre ľudské práva, jedno z dielne Najvyššieho súdu Českej republiky - a budem sa tešiť na postrehy tých, ktorí majú s touto oblasťou viac skúseností.

Dôkazy v trestnom konaní a ovocie z otráveného stromu

V trestnom konaní má otázka prípustnosti konkrétneho dôkazu obrovský význam. Trestnoprávny postih predstavuje ultima ratio, trest za spáchaný trestný čin je zväčša zásadným obmedzením základných práv odsúdeného a vina sa musí dokazovať beyond reasonable doubt. Prípustnosť dôkazu v slovenskom trestnom procese upravuje § 119 Trestného poriadku ( 301/2005 Z. z.). Podľa § 119 ods. 2 TP za dôkaz môže slúžiť "všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo osobitného zákona". Podľa § 119 ods. 4 TP "dôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou takého donútenia sa nesmie použiť v konaní okrem prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila."

Podľa doktríny "ovocia z otráveného stromu" sa neprípustnosť nevzťahuje len priamo na nezákonne získané dôkazy. Neprípustné sú aj akékoľvek iné dôkazy, ktoré boli získané na základe informácií získaných protiprávne - teda dôkazy, ktoré boli získané nepriamo zo zdroja, ktorý bol otrávený (viď. Silverthorne Lumber Co. v. United States, 251 U.S. 385 (1920)).

A po tomto krátkom úvode už konkrétne rozhodnutie, na ktoré som chcel upozorniť. Ide o nedávne rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Gäfgen proti Nemecku.

V predmetnom konaní išlo o mediálne veľmi atraktívny a sledovaný prípad. Podľa dostupných informácií boli skutkové okolnosti prípadu nasledovné. Pán Gäfgen (mimochodom študent práva) v roku 2002 ako známy dcéry významnej bankárskej rodiny z Frankfurtu nad Mohanom vylákal a uniesol 11-ročného syna tejto rodiny a zadusil ho. Rodinu informoval, že syna uniesli viaceré osoby a vymámil ako výkupné jeden milión eur. Od momentu prevzatia peňazí však pána Gäfgena sledovala polícia, ktorá ho následne zadržala. Únosca informoval políciu, že chlapec je živý (hoci v tom čase už nežil) a zadržiava ho iná osoba. V obave o chlapcov život (vzhľadom na čas od únosu, počas ktorého chlapec nedostal jedlo a vzhľadom na vonkajšiu teplotu) sa policajti pánovi Gäfgenovi vyhrážali mučením, načo im prezradil, kde ukrýva chlapcovo telo. Policajti boli tak dôslední (Ordnung muss sein!), že zástupca riaditeľa polície, ktorý dal na použitie tejto hrozby príkaz, založil záznam o tomto "úkone" do spisu a uviedol, že prípadné násilie by sa uskutočnilo pod lekárskym dohľadom. Podľa záznamu bola motivácia polície výlučne obava o život malého chlapca, nie získavanie dôkazov pre trestné konanie.

Tento prípad otvára množstvo zaujímavých otázok. Jedna z nich je iste zodpovednosť zúčastnených policajtov. Tu treba uviesť, že aj veliaci aj vykonávajúci policajt boli vo vnútroštátnych trestných konaniach odsúdení. Žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy proti spolkovej krajine Hessen bola zamietnutá, konanie však ešte nie je právoplatne ukončené. A teraz teda už len k otázke prípustnosti dôkazov.

Je zjavné, že priznanie urobené pod hrozbou mučenia je neprípustné a v tomto duchu nemecký súd v prvý deň pojednávania pána Gäfgena poučil, že nielen priznanie urobené priamo pod hrozbou, ale aj všetky ďalšie priznania urobené až do toho dňa sú ako dôkazy neprípustné (viď. bod 100 rozhodnutia ESĽP). Pán Gäfgen sa síce znovu priznal aj pred súdom, okrem toho však súd vykonal aj niektoré vecné dôkazy, ktoré orgány činné v trestnom konaní získali v dôsledku výpovede pána Gäfgena pod hrozbou mučenia - stopy po aute pána Gäfgena blízko rybníka, kde bolo ukryté telo chlapca a samotné chlapcovo telo.

Dohovor priamo neupravuje nezákonne získané dôkazy. Sťažnosť pána Gäfgena na ESĽP sa preto (okrem iného) týkala porušenia čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru (právo na spravodlivý proces). K porušeniu malo dôjsť v dôsledku vykonania dôkazov, ktoré boli podľa sťažovateľa "ovocím z otráveného stromu", pretože polícia ich nadobudla na základe vynúteného priznania.

ESĽP v rozhodnutí uvádza, že nemecké orgány aj bez priznania mali dostatočné dôkazy (vydieračský list a písomné plány zločinu). ESĽP ďalej zdôraznil, že problematické dôkazy nemecké orgány získali len ako nepriamy výsledok vynútených priznaní, čím tento prípad odlíšil od prípadu Jalloh, v ktorom nemeckí vyšetrovatelia podali obvinenému prostriedok na vyvolanie vracania, čím získali drogy, ktoré obvinený prehltol. V prípade Jalloh ESĽP rozhodol, že dôkazy priamo získané konaním v rozpore s čl. 3 Dohovoru (zákaz mučenia) - teda podaním prostriedku na vyvolanie vracania - sú neprípustné. Z kauzy Gäfgen sa zdá, že dôkazy získané len ako nepriamy dôsledok konania, ktoré je v rozpore s čl. 3, nie sú neprípustné. ESĽP však zároveň zdôraznil, že dôkazy, ktoré v tomto prípade možno označiť za ovocie z otráveného stromu boli pri odsúdení pána Gäfgena aj tak len "doplnkové".

Pomerom hlasov šesť k jednému ESĽP rozhodol, že práva pána Gäfgena podľa čl. 6 Dohovoru neboli porušené. Na podnet Gäfgenovho advokáta však bude o veci ešte rozhodovať Veľká komora ESĽP.

Osobne som pri čítaní tohto rozhodnutia mal pocit, že ESĽP nechcel potvrdiť porušenie čl. 6 Dohovoru, zároveň však ani nechcel oslabiť doktrínu ovocia z otráveného stromu. Zdá sa mi, že lavíroval medzi tvrdením, že napadnuté dôkazy neboli nosné a že nekonštituovali porušenie Dohovoru.

Civilné konania a ochrana osobnosti

Civilné konanie nemá taký osudový náboj ako trestné. Preto je aj otázka prípustnosti dôkazov riešená menej prísne. Napriek tomu aj v civilnom konaní môže ísť o vážne veci (alebo o veľa peňazí) a vykonanie niektorých dôkazov môže byť pre výsledok rozhodujúce. Ako osobitne zaujímavé sa mi javia dôkazy, pri nadobudnutí ktorých došlo k porušeniu ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti ( § 11 a nasl.). A v tejto súvislosti by som rád upozornil na nedávne rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR (sp. zn. 22 Cdo 4172/2007).

NS ČR v tomto rozhodnutí nadviazal na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, o ktorom Milan na tomto blogu už písal tu (Milan v diskusii k uvedenému postu už upozornil aj na toto rozhodnutie). Skutkové okolnosti prípadu na tomto mieste nebudem opisovať. Po prvé by po opise prípadu Gäfgen pôsobili trochu nudne (ach, to vzrušujúce trestné právo) a po druhé pre pochopenie právnej vety v tomto prípade kontext nie je taký dôležitý.

Podľa uvedeného rozhodnutia "není pořízení záznamu telefonického hovoru nezákonné a důkaz tímto záznamem lze v občanském soudním řízení provést, avšak jen se svolením fyzické osoby, která byla účastníkem tohoto hovoru."

Zaujímalo by ma, ako bude tento súhlas v praxi vyzerať. Môže ísť o telefonát, na ktorého obsah si druhá strana nespomína a predpokladám, že pred udelením súhlasu si ho bude chcieť vypočuť (alebo bude automaticky predpokladať, že ak ho chce použiť druhá strana, musí byť nepriaznivý a preto súhlas a priori odmietne). Pôjde si to protistrana vypočuť do vedľajšej miestnosti? Alebo priamo pred sudcom?

Záver

Záver by som rád vynechal. Obe časti tohto postu boli len drobné sondy do tak komplexných a zaujímavých tém, že snažiť sa o akési uzavretie mi pripadá nemiestne. Len sa môžem tešiť na ďalšie sondy v diskusii.

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím