Autoři:

Otázka prípustnosti dôkazov nadobudnutých nie celkom legálnym spôsobom ("nie celkom legálne", to je skoro taký pekný eufemizmus ako "nie celkom tehotná") ma na škole mimoriadne fascinovala. Vzhľadom na obmedzené skúsenosti s procesným právom a procesom v praxi som v skúmaní tejto otázky od skončenia školy príliš nepokročil. Fascinácia však zostala.

Uvedomujem si, že k tejto téme existuje množstvo zaujímavých teoretických prác aj judikátov, ktoré v tomto poste nedokážem ani nechcem obsiahnuť. Rád by som však upozornil na dve zaujímavé nedávne rozhodnutia týkajúce sa tejto otázky - jedno z dielne Európskeho súdu pre ľudské práva, jedno z dielne Najvyššieho súdu Českej republiky - a budem sa tešiť na postrehy tých, ktorí majú s touto oblasťou viac skúseností.

Dôkazy v trestnom konaní a ovocie z otráveného stromu

V trestnom konaní má otázka prípustnosti konkrétneho dôkazu obrovský význam. Trestnoprávny postih predstavuje ultima ratio, trest za spáchaný trestný čin je zväčša zásadným obmedzením základných práv odsúdeného a vina sa musí dokazovať beyond reasonable doubt. Prípustnosť dôkazu v slovenskom trestnom procese upravuje § 119 Trestného poriadku ( 301/2005 Z. z.). Podľa § 119 ods. 2 TP za dôkaz môže slúžiť "všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo osobitného zákona". Podľa § 119 ods. 4 TP "dôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou takého donútenia sa nesmie použiť v konaní okrem prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila."

Podľa doktríny "ovocia z otráveného stromu" sa neprípustnosť nevzťahuje len priamo na nezákonne získané dôkazy. Neprípustné sú aj akékoľvek iné dôkazy, ktoré boli získané na základe informácií získaných protiprávne - teda dôkazy, ktoré boli získané nepriamo zo zdroja, ktorý bol otrávený (viď. Silverthorne Lumber Co. v. United States, 251 U.S. 385 (1920)).

A po tomto krátkom úvode už konkrétne rozhodnutie, na ktoré som chcel upozorniť. Ide o nedávne rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Gäfgen proti Nemecku.

V predmetnom konaní išlo o mediálne veľmi atraktívny a sledovaný prípad. Podľa dostupných informácií boli skutkové okolnosti prípadu nasledovné. Pán Gäfgen (mimochodom študent práva) v roku 2002 ako známy dcéry významnej bankárskej rodiny z Frankfurtu nad Mohanom vylákal a uniesol 11-ročného syna tejto rodiny a zadusil ho. Rodinu informoval, že syna uniesli viaceré osoby a vymámil ako výkupné jeden milión eur. Od momentu prevzatia peňazí však pána Gäfgena sledovala polícia, ktorá ho následne zadržala. Únosca informoval políciu, že chlapec je živý (hoci v tom čase už nežil) a zadržiava ho iná osoba. V obave o chlapcov život (vzhľadom na čas od únosu, počas ktorého chlapec nedostal jedlo a vzhľadom na vonkajšiu teplotu) sa policajti pánovi Gäfgenovi vyhrážali mučením, načo im prezradil, kde ukrýva chlapcovo telo. Policajti boli tak dôslední (Ordnung muss sein!), že zástupca riaditeľa polície, ktorý dal na použitie tejto hrozby príkaz, založil záznam o tomto "úkone" do spisu a uviedol, že prípadné násilie by sa uskutočnilo pod lekárskym dohľadom. Podľa záznamu bola motivácia polície výlučne obava o život malého chlapca, nie získavanie dôkazov pre trestné konanie.

Tento prípad otvára množstvo zaujímavých otázok. Jedna z nich je iste zodpovednosť zúčastnených policajtov. Tu treba uviesť, že aj veliaci aj vykonávajúci policajt boli vo vnútroštátnych trestných konaniach odsúdení. Žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy proti spolkovej krajine Hessen bola zamietnutá, konanie však ešte nie je právoplatne ukončené. A teraz teda už len k otázke prípustnosti dôkazov.

Je zjavné, že priznanie urobené pod hrozbou mučenia je neprípustné a v tomto duchu nemecký súd v prvý deň pojednávania pána Gäfgena poučil, že nielen priznanie urobené priamo pod hrozbou, ale aj všetky ďalšie priznania urobené až do toho dňa sú ako dôkazy neprípustné (viď. bod 100 rozhodnutia ESĽP). Pán Gäfgen sa síce znovu priznal aj pred súdom, okrem toho však súd vykonal aj niektoré vecné dôkazy, ktoré orgány činné v trestnom konaní získali v dôsledku výpovede pána Gäfgena pod hrozbou mučenia - stopy po aute pána Gäfgena blízko rybníka, kde bolo ukryté telo chlapca a samotné chlapcovo telo.

Dohovor priamo neupravuje nezákonne získané dôkazy. Sťažnosť pána Gäfgena na ESĽP sa preto (okrem iného) týkala porušenia čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru (právo na spravodlivý proces). K porušeniu malo dôjsť v dôsledku vykonania dôkazov, ktoré boli podľa sťažovateľa "ovocím z otráveného stromu", pretože polícia ich nadobudla na základe vynúteného priznania.

ESĽP v rozhodnutí uvádza, že nemecké orgány aj bez priznania mali dostatočné dôkazy (vydieračský list a písomné plány zločinu). ESĽP ďalej zdôraznil, že problematické dôkazy nemecké orgány získali len ako nepriamy výsledok vynútených priznaní, čím tento prípad odlíšil od prípadu Jalloh, v ktorom nemeckí vyšetrovatelia podali obvinenému prostriedok na vyvolanie vracania, čím získali drogy, ktoré obvinený prehltol. V prípade Jalloh ESĽP rozhodol, že dôkazy priamo získané konaním v rozpore s čl. 3 Dohovoru (zákaz mučenia) - teda podaním prostriedku na vyvolanie vracania - sú neprípustné. Z kauzy Gäfgen sa zdá, že dôkazy získané len ako nepriamy dôsledok konania, ktoré je v rozpore s čl. 3, nie sú neprípustné. ESĽP však zároveň zdôraznil, že dôkazy, ktoré v tomto prípade možno označiť za ovocie z otráveného stromu boli pri odsúdení pána Gäfgena aj tak len "doplnkové".

Pomerom hlasov šesť k jednému ESĽP rozhodol, že práva pána Gäfgena podľa čl. 6 Dohovoru neboli porušené. Na podnet Gäfgenovho advokáta však bude o veci ešte rozhodovať Veľká komora ESĽP.

Osobne som pri čítaní tohto rozhodnutia mal pocit, že ESĽP nechcel potvrdiť porušenie čl. 6 Dohovoru, zároveň však ani nechcel oslabiť doktrínu ovocia z otráveného stromu. Zdá sa mi, že lavíroval medzi tvrdením, že napadnuté dôkazy neboli nosné a že nekonštituovali porušenie Dohovoru.

Civilné konania a ochrana osobnosti

Civilné konanie nemá taký osudový náboj ako trestné. Preto je aj otázka prípustnosti dôkazov riešená menej prísne. Napriek tomu aj v civilnom konaní môže ísť o vážne veci (alebo o veľa peňazí) a vykonanie niektorých dôkazov môže byť pre výsledok rozhodujúce. Ako osobitne zaujímavé sa mi javia dôkazy, pri nadobudnutí ktorých došlo k porušeniu ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti ( § 11 a nasl.). A v tejto súvislosti by som rád upozornil na nedávne rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR (sp. zn. 22 Cdo 4172/2007).

NS ČR v tomto rozhodnutí nadviazal na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, o ktorom Milan na tomto blogu už písal tu (Milan v diskusii k uvedenému postu už upozornil aj na toto rozhodnutie). Skutkové okolnosti prípadu na tomto mieste nebudem opisovať. Po prvé by po opise prípadu Gäfgen pôsobili trochu nudne (ach, to vzrušujúce trestné právo) a po druhé pre pochopenie právnej vety v tomto prípade kontext nie je taký dôležitý.

Podľa uvedeného rozhodnutia "není pořízení záznamu telefonického hovoru nezákonné a důkaz tímto záznamem lze v občanském soudním řízení provést, avšak jen se svolením fyzické osoby, která byla účastníkem tohoto hovoru."

Zaujímalo by ma, ako bude tento súhlas v praxi vyzerať. Môže ísť o telefonát, na ktorého obsah si druhá strana nespomína a predpokladám, že pred udelením súhlasu si ho bude chcieť vypočuť (alebo bude automaticky predpokladať, že ak ho chce použiť druhá strana, musí byť nepriaznivý a preto súhlas a priori odmietne). Pôjde si to protistrana vypočuť do vedľajšej miestnosti? Alebo priamo pred sudcom?

Záver

Záver by som rád vynechal. Obe časti tohto postu boli len drobné sondy do tak komplexných a zaujímavých tém, že snažiť sa o akési uzavretie mi pripadá nemiestne. Len sa môžem tešiť na ďalšie sondy v diskusii.

V súvislosti s touto témou upozorňujem na rozhodnutie NSS SR sp. zn. 32D/22/2021 a pripojený disent jednej členky senátu.

V skratke: Disciplinárny senát NSS SR oslobodil spod disciplinárneho návrhu sudcu, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol disciplinárne stíhaný. Súd totiž nepripustil ako zákonný dôkaz prepis SMS komunikácie medzi disciplinárne obvineným a treťou osobou, nakoľko tento dôkaz bol získaný na podklade domovej prehliadky a takto získaný dôkaz je možné použiť len v trestnom konaní (disciplinárne konanie sudcov je svojou povahou pracovnoprávneho charakteru). Disciplinárny senát odvolajúc sa na princíp „ovocia z otráveného stromu“ nepripustil ani výpovede obvineného sudcu a tretej osoby, keďže boli derivátom SMS komunikácie, bez znalosti ktorej by vôbec neprichádzalo do úvahy vykonávanie dokazovania v tomto smere.

Z rozhodnutia:

1. Domová prehliadka je výlučne trestnoprávnym procesným úkonom, pretože ju možno vykonať iba v rámci trestného konania. Súčasne je zaisťovacím úkonom, pretože jej účelom je zaistenie veci dôležitej pre trestné konanie, skrývajúcej sa osoby podozrivej zo spáchania trestného činu, alebo hnuteľných vecí na uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody.


2. Vo vzťahu k zaisteniu veci dôležitej pre trestné konanie je teda účelom domovej prehliadky získanie dôkazného prostriedku. Logicky sa tým myslí dôkazný prostriedok uplatniteľný len v trestnom konaní. V opačnom prípade by totiž dochádzalo k obchádzaniu čl. 21 ods. 2 ústavy, podľa prvej vety ktorého je domová prehliadka prípustná len v súvislosti s trestným konaním. V tejto súvislosti nemožno totiž oddeľovať spôsob získania dôkazného prostriedku a dôkazu získaného z dôkazného prostriedku. Dopad na základné ľudské práva pri domovej prehliadke nie je totiž spojený len so samotným jej výkonom realizovaným vždy v rámci trestného konania, ale aj jej výsledkom, v danej veci dôkazom, ktorý by inak než v trestnom konaní nemohol byť zabezpečený, resp. vôbec zistiteľný.


3. Inými slovami, ak by sa mohol dôkaz získaný na podklade domovej prehliadky použiť aj v inom, než trestnom konaní, muselo by to byť v príslušnom procesnom predpise výslovne uvedené a súčasne by to muselo prejsť testom ústavnosti vzhľadom na znenie čl. 21 ods. 2 ústavy de lege lata. Nakoniec všetky zásahy do ústavne garantovaného práva na ochranu súkromia by mali byť realizované na základe výslovnej zákonnej úpravy (druhá veta čl. 16 ods. 1 ústavy), pričom všetky zásahy do základných ľudských práv a slobôd vrátane práva na nedotknuteľnosť obydlia je potrebné vykladať prísne reštriktívne (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Tdo/67/2016 z 23.11.2017). Len v takomto prípade by potom znenie čl. 2 ods. 2 ústavy dopadajúce aj na disciplinárny senát v rámci dokazovania v disciplinárnom konaní mohlo byť realizovateľné v duchu materiálneho právneho štátu.


4. Disciplinárne konanie upravené disciplinárnym súdnym poriadkom má aj vzhľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva primárne pracovnoprávny charakter. Podľa dôvodovej správy k disciplinárnemu súdnemu poriadku, ktorej autorom je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky „samotný fakt, že zákon predpokladá subsidiaritu Trestného poriadku, nerobí z disciplinárneho konania konanie, ktoré by bolo vo svojej podstate trestným konaním. Disciplinárne konanie má charakter nadstavby k pracovnoprávnym, či obdobným vzťahom.“ Záujem spoločnosti na tom, aby sudcovia spĺňali podmienky sudcovskej spôsobilosti je nepochybný a má povahu verejného záujmu. Len táto skutočnosť však nestačí, aby v rámci vo svojej podstate pracovnoprávneho konania bol uprednostnený tak výrazný signifikantne trestnoprávny zásah, akým domová prehliadka nesporne je, pred ochranou obydlia a súkromia.


5. Je pritom nesporné, že v rámci disciplinárneho súdneho konania neprichádza vykonanie domovej prehliadky do úvahy. Túto axiómu teda nemožno obchádzať tým, že sa na účel zabezpečenia dôkazov využije inštitút domovej prehliadky v trestnom konaní.


6. Zákonodarcom zvolená subsidiarita vybraných ustanovení Trestného poriadku na disciplinárne konanie ( § 4 disciplinárneho súdneho poriadku) nemá totiž slúžiť na použitie procesných postupov, dôkazných prostriedkov a dôkazov výlučne spojených s trestným konaním v rámci disciplinárneho konania. Naopak účelom uvedenej subsidiarity je zabezpečenie čo najväčšieho rozsahu procesných práv disciplinárne obvineného v disciplinárnom konaní. To znamená, že znenie § 119 ods. 3 Trestného poriadku vymedzujúce, čo všetko a za akých podmienok môže slúžiť ako dôkaz, nemožno automaticky a bez ústavnoprávnej korekcie (čl. 152 ods. 4 ústavy) vztiahnuť aj na disciplinárne konanie.

[...]

1. Z vyššie uvedených dôvodov preto disciplinárny senát v rámci disciplinárneho konania nepripustil ako zákonný dôkaz prepis SMS komunikácie medzi disciplinárne obvineným a U. F.. Keďže zo strany disciplinárnej navrhovateľky nebol predložený žiaden iný dôkaz, ktorý by preukázal, že došlo ku skutkom opísaným v skutkových vetách v bodoch 1 a 2 disciplinárneho rozhodnutia, nebolo preukázané, že sa skutok stal a disciplinárny senát na vec nazeral, ako keby o tejto SMS komunikácií nevedel. Keďže výpoveď disciplinárne obvineného, ktorý existenciu danej SMS komunikácie v plnom rozsahu priznal, bola derivátom SMS komunikácie, bez znalosti ktorej by vôbec neprichádzalo do úvahy vykonávanie dokazovania v tomto smere, nepripustil disciplinárny senát ani tento dôkaz ako dôkaz preukazujúci spáchanie skutkov disciplinárne obvineným. Disciplinárne senát z rovnakého dôvodu nepripustil ako dôkaz ani výpoveď svedkyne U. F.. Dôvodom takéhoto prístupu zo strany disciplinárneho senátu bola aplikácia princípu tzv. ovocia (plodov) z otráveného stromu (Fruit of the poisonous tree doctrine), ktorá sa vzťahuje na úkony vážne zasahujúce do základných práv a slobôd. Hoci uvedený princíp pochádza z prostredia common law, je etablovaný aj v prostredí kontinentálneho práva vrátane judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Jalloh v. Nemecko). Podstatou daného princípu je, že všetky dôkazy, ktoré boli získané nezákonne, musia byť vylúčené, pričom nie je prípustné ani využitie ďalších dôkazov, ktoré boli získané priamo alebo nepriamo, ako výsledok nezákonného zatknutia, prehliadky, výsluchu a pod. (napr. II. ÚS 828/2016, III. ÚS 561/2021). Ich využitie síce vo výnimočných prípadoch možné je, no nesmie ísť o dôkazy nosné. V danom prípade však SMS komunikácia získaná z mobilného telefónu zaisteného pri domovej prehliadke bola nosným (jediným) dôkazom, pričom „jedom nezákonnosti z tohto dôkazu boli jeho plody v podobe výsluchu disciplinárne obvineného a svedkyne priamo zasiahnuté.“

S väčšinou nesúhlasila sudkyňa Anita Filová, ktorá v odlišnom stanovisku mimo iné uviedla:

[...]

1. Je potrebné si uvedomiť, že záver väčšiny disciplinárneho senátu o nepoužiteľnosti dôkazov získaných v rámci domovej prehliadky vykonanej na základe príkazu sudcu v trestnom konaní bez spochybnenia jej zákonnosti sa môže dotýkať nielen disciplinárneho konania, ale aj iných administratívnych konaní, napríklad daňového konania, konania o prepustenie zo služobného pomeru, priestupkového konania, konania o správnom delikte a podobne. Pričom z judikatúry či už Ústavného súdu Slovenskej republiky, správnych súdov, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho správneho súdu Českej republiky záver disciplinárneho senátu nevyplýva, práve naopak, z tejto vyplýva, že dôkazy získané v trestnom konaní, a to aj na základe domovej prehliadky, dokonca nie sú nateraz vylúčené ani dôkazy získané s využitím agenta, sú za splnenia určitých podmienok použiteľné aj v iných konaniach, teda nielen v trestnom konaní. Teda tieto dôkazy nie sú a priori v iných konaniach vylúčené.


2. Vo vzťahu k rozhodnutiam, ktoré riešili použiteľnosť dôkazov získaných v tzv. kvalifikovanom režime, poukazujem na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 321/2021 z 18. januára 2022, v ktorom ústavný súd nateraz nevyslovil neprípustnosť dôkazu získaného v trestnom konaní, konkrétne išlo o dôkazy získané prostredníctvom použitia agenta podľa § 117 Trestného poriadku v rámci konania o prepustenie zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. c) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov účinného v danom čase, keď nadriadený z trestného spisu inšpekčnej služby zabezpečil fotokópiu zápisnice o výsluchu agenta a písomný prepis rozhovoru agenta so sťažovateľom (dotknutým príslušníkom PZ), ktorý bol zaznamenaný prostredníctvom informačno-technických prostriedkov. Ústavný súd síce vo svojom náleze skonštatoval porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd so súčasným zrušením rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžk/34/2019 z 24. novembra 2020 a vrátením veci Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky, avšak, čo je relevantné, zaviazal konajúci orgán verejnej správy právnym názorom, konkrétne, že má posúdiť, či bol dôkaz získaný a vykonaný zákonným spôsobom, či je alebo nie je použiteľný v danom type konania (t. j. či má alebo nemá význam pre tento typ konania) a či je alebo nie je pravdivý, nakoľko k takémuto posudzovaniu podľa názoru ústavného súdu evidentne nedošlo. V súvislosti s uvedeným rozhodnutím len dodávam, že konanie o prepustenie zo služobného pomeru a disciplinárne konanie sú nepochybne svojou podstatou príbuznými konaniami (pracovnoprávnej povahy), na čo poukazuje aj väčšina v odôvodnení rozhodnutia.


3. Nad rámec, síce v súvislosti s daňovým konaním, poukazujem na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 1Afs 24/2013 (NSS ČR tento záver skonštatoval aj v ďalších svojich rozhodnutiach, napríklad sp. zn. 1As 168/2014 zo 17. júna 2015, sp. zn. 3Afs 237/2015 z 18. januára 2017), v ktorom sa venoval otázke prípustnosti využitia dôkazov získaných pri domovej prehliadke v inom ako trestnom konaní, v ktorom Najvyšší správny súd Českej republiky pripustil, že je možné využiť účtovníctvo spoločnosti získané pri vykonaní domovej prehliadky aj v daňovom konaní konštatujúc v bode 60 svojho rozhodnutia nasledovné :„Použitelností důkazů získaných v trestním řízení v řízení daňovém se Nejvyšší správní soud zabýval již v rozsudku ze dne 30. 1. 2008, č. j. 2 Afs 24/2007 - 119, publikovaném pod č. 1572/2008 Sb. NSS. Uvedl, že důkazní prostředky opatřené v jiných řízeních mohou být podkladem pro rozhodnutí v daňovém řízení při splnění několika podmínek: musí být pořízeny nezávisle na příslušném daňovém řízení, musí být pořízeny v souladu se zákonem a dostat se do sféry správce daně zákonným způsobem a musí být daňovému subjektu zpřístupněny, aby se mohl seznámit s jejich obsahem a případně navrhnout další důkazy, které by zjištění vyplývající z dotyčných listin upřesnily, korigovaly či vyvrátily (obdobně srov. rozsudek Nejvyššího správního soudu ze dne 22. 7. 2009, č. j. 1 Afs 19/2009 - 57, publikovaný pod č. 1936/2009 Sb. NSS). Současně ovšem musí být zachována bezprostřednost dokazování v daňovém řízení. Důkaz mající svůj původ v trestním řízení tak nesmí být jediným rozhodujícím důkazem, kterým by správce daně unesl své důkazní břemeno zpochybňující účetnictví daňového subjektu [viz nález Ústavního soudu sp. zn. II. ÚS 232/02 ze dne 29. 10. 2002 (N 134/28 SbNU 143), dostupný na http://nalus.usoud.cz].


4. Súdny dvor Európskej Únie vo svojom rozsudku zo 17. decembra 2015 vo veci WebMindLicenses, C-419/14, v súvislosti s otázkou vnútroštátneho súdu, či z cieľov smernice o DPH vyplýva, že daňový úrad sa môže oboznámiť s dôkaznými prostriedkami získanými v rámci konania trestnoprávnej povahy, vrátane dôkazov získaných bez vedomia dotknutej osoby, a založiť na nich rozhodnutie v správnom konaní, konštatoval, že právo Únie nebráni (pri náležitej kontrole na strane vnútroštátneho súdu, aby mohol daňový orgán v rámci správneho konania na účely stanovenia existencie zneužitia práva v oblasti DPH použiť dôkazy zhromaždené v rámci súbežne vedeného a doposiaľ neukončeného konania trestnoprávnej povahy, pod podmienkou dodržiavania práv zaručených právom Únie, osobitne Chartou (body 26 a 68).


5. Európsky súd pre ľudské práva vo veci Adomaitis proti Litve, č. sťažnosti 14833/18, rozsudok z 18. januára 2022, dospel k záveru, že dôkaz z trestného konania (odpočúvanie komunikácie) je prenositeľný do disciplinárneho konania (v našich podmienkach by išlo o konanie o služobnom pomere).


6. Je teda zrejmé, že ani na nám príbuznej českej či európskej úrovni (prostredia s podobnými prístupmi k ochrane ľudských práv a podobnou tradíciou ochrany ľudských práv) relevantné súdy nevideli v princípe problém v prenositeľnosti dôkazov získaných v trestnom konaní aj do iných konaní, za existencie istých záruk a podmienok. Požiadavku na isté záruky nespochybňujem, nesúhlasím však s kategorickým názorom väčšiny senátu, že taká prenositeľnosť nie je nikdy možná.


7. Obrátiac sa k práve rozhodovanej veci, podľa môjho názoru všetky v českej judikatúre (bod 16 odlišného stanoviska) nastolené podmienky boli v rámci daného disciplinárneho konania splnené. Prepis SMS komunikácie bol získaný na základe domovej prehliadky vykonanej na základe príkazu sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, zo dňa 08.09.2020, č. p. 2Ntt-94/2020-933-V-ŠTS-BB, v rámci ktorej bol okrem iného zaistený aj mobilný telefón zn. iPhone S, ktorý bol podrobený znaleckému skúmaniu znalcom z odboru Kriminalistická informatika, Kriminalistická fotografia a video, pričom zákonnosť domovej prehliadky nebola spochybnená; ide o dôkaz získaný nezávisle od disciplinárneho konania; tento sa dostal ako dôkaz do dispozície disciplinárneho navrhovateľa na základe informácie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o podozrení zo spáchania disciplinárneho previnenia sudcu P.. L. B.; disciplinárne obvinený bol s týmto dôkazom v rámci disciplinárneho konania oboznámený, mal možnosť sa k nemu vyjadriť a rovnako navrhnúť dôkazy na svoju obranu. Disciplinárne obvinený navrhoval na svoju obranu vypočuť ako svedkyňu práve U. F., s ktorou si predmetné sms-ky posielal.

Ďakujem za zdieľanie. To je veľmi zaujímavé aj v kontexte diskusie o využívaní dôkazov získaných v trestnom konaní aj v správnom konaní pred PMÚ (čoho sme sa okrajovo dotkli tu).

Martin Friedrich už na to upozorňoval v inom vlákne, rád by som to ešte doplnil aj sem:

"1. Článok 6 ods. 3 a 4 nariadenia (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o ochrane údajov),

sa má vykladať v tom zmysle, že:

toto ustanovenie sa v rámci občianskeho súdneho konania uplatňuje na predloženie registra zamestnancov, ktorý obsahuje osobné údaje tretích osôb získané hlavne na účely daňovej kontroly, ako dôkazu.

2. Články 5 a 6 nariadenia 2016/679

sa majú vykladať v tom zmysle, že:

pri posudzovaní otázky, či sa má nariadiť predloženie dokumentu obsahujúceho osobné údaje, je vnútroštátny súd povinný zohľadniť záujmy dotknutých osôb a zvážiť ich v závislosti od okolností každého prípadu, typu predmetného konania a s náležitým zreteľom na požiadavky vyplývajúce zo zásady proporcionality, a najmä na požiadavky vyplývajúce zo zásady minimalizácie údajov uvedenej v článku 5 ods. 1 písm. c) tohto nariadenia."

Rozsudok SD EÚ vo veci C‑268/21

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím