rss
Zmluvná pokuta pri odstúpení alebo prečo nás neprávnici nemajú radi
Juraj Gyarfas, 21. 06. 2009 v 23:38
Rád by som napísal niekoľko úvah k všeobecne akceptovanej doktríne, že zmluvná pokuta dojednaná pre prípad odstúpenia je absolútne neplatná. K tejto úvahe ma inšpirovalo rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Odo 1260/2006 nadväzujúce na staršie rozhodnutie v tej istej veci sp. zn. 32 Odo 1113/2003. K obdobnému názoru dospel aj Najvyšší súd SR (sp. zn. 2 Cdo 141/2000). NS ČR v predmetnom rozhodnutí odkazuje aj na svoje staršie rozhodnutia, sp. zn. 3 Cdon 1398/96 a sp. zn. 3 Cdon 1032/96 (prvé z nich sa však uberá trochu iným smerom a druhé som žiaľ nenašiel).
Argumentačná línia týchto rozhodnutí je pomerne jasná: § 544 OZ ustanovuje, že zmluvnú pokutu možno dohodnúť pre prípad porušenia povinnosti, odstúpenie nie je porušením povinnosti, ale výkonom práva a preto je zmluvná pokuta dohodnutá pre prípad odstúpenia v rozpore s § 544 a absolútne neplatná. Tento výklad, hoci je absolútne logický a konzistentný (formálne dokonca vcelku elegantný), mi v konkrétnych prípadoch pripadá nespravodlivý a nesprávny. A na účely rozvinutia diskusie by som si dovolil nastoliť provokačnú tézu, že tento spôsob rozmýšľania je jedným z dôvodov, prečo nás právnikov neprávnici nemajú radi :-)
Rozhodnutie NS ČR sp. zn. 32 Odo 1260/2006 a sp. zn. 32 Odo 1113/2003
Aby som sa vyhol prílišnej generalizácii, rád by som začal s konkrétnymi skutkovými okolnosťami prípadu.
V danej veci išlo o nájomnú zmluvu uzavretú za účelom inštalácie a prevádzky zariadení na veľkoplošnú reklamu. Prenajímateľ sa okrem toho zaviazal spolupracovať s nájomcom pri konaní pred stavebným úradom. V zmluve bolo "pro případ neumožnění instalace zařízení podle zákresu, který je dodatkem smlouvy, a odstoupení od smlouvy nájemkyní, sjednáno právo nájemkyně vyúčtovat pronajímatelce smluvní pokutu ve výši 15 000 Kč za každé reklamní zařízení." Prenajímateľ (žalovaný) porušoval svoje povinnosti, nedostavil sa k odovzdaniu, plochy neboli pripravené na inštaláciu a stavebné konanie bolo taktiež zastavené, pretože oznámil stavebnému úradu, že s umiestnením reklamných plôch nesúhlasí. Nájomca listom oznámil, že pre porušenie povinností zo strany prenajímateľa od zmluvy odstupuje a vyúčtoval zmluvnú pokutu. Tejto zmluvnej pokuty sa následne domáhal v súdnom konaní.
Prvostupňový aj druhostupňový súd žalobe najprv vyhoveli. Najvyšší súd ich rozhodnutia zrušil (sp. zn. 32 Odo 1113/2003) s nasledovnou argumentáciou. "Vznik povinnosti zaplatit smluvní pokutu byl tedy kumulativně vázán jak na porušení smluvní povinnosti žalované, tak na následné odstoupení od smlouvy žalobkyní. Odstoupení od smlouvy, ať již ze zákona nebo na základě ujednání účastníků ( § 48 odst. 1 ObčZ), které bylo učiněno po právu, mající za následek zrušení smlouvy ( § 48 odst. 2 ObčZ), však nemůže být kvalifikováno jako porušení povinnosti; jde o výkon práva, který oprávněné osobě podle § 48 odst. 1 ObčZ náleží (srov. rozsudek Nejvyššího soudu České republiky ze dne 31. 3. 1998 sp. zn. 3 Cdon 1398/96, publikovaný v časopise Právní rozhledy č. 4/1999, str. 204). Plně v souladu s uvedeným je právní názor vyslovený v rozsudku Nejvyššího soudu sp. zn. 3 Cdon 1032/96, neboť i v něm tento soud dovodil, že "opírá-li se odstoupení od smlouvy o konkrétní právní důvod stanovený objektivním právem, resp. smlouvou, nelze hovořit o porušení smluvní povinnosti ve smyslu § 544 odst. 1 obč. zák." a že v takovém případě odstoupení od smlouvy nevyvolává důsledek spočívající v povinnosti zaplatit smluvní pokutu. Ujednání, jehož smyslem je sjednání smluvní pokuty pro případ výkonu práva odstoupení od smlouvy a nikoliv pro případ porušení smluvní povinnosti, je tak v rozporu s ustanovením § 544 ObčZ, a tedy absolutně neplatné podle § 39 ObčZ."
Vec sa opäť vrátila prvostupňovému súdu, ktorý tentokrát žalobu zamietol a toto rozhodnutie potvrdil aj druhostupňový súd. A tak sa otázka zase dostala na stôl najvyššiemu súdu (sp. zn. 32 Odo 1260/2006), ktorý medzitým nezmenil názor a dovolanie odmietol.
Zmysel záväzkovej časti súkromného práva
Pri kritike citovaného názoru najvyššieho súdu by som rád začal zoširoka. A to tým, kde vidím zmysel záväzkovej časti súkromného práva. Táto úvaha je čisto pocitová a snáď mi bude odpustené, keď na tomto mieste nebudem citovať žiadne autority. Snáď však nebudem príliš ďaleko od pravdy, keď skúsim postulovať, že zmysel záväzkovej časti súkromného práva je po prvé vytvoriť určitý rámec, ktorý slúži po prvé ako podporná úprava pre prípad, že strany sa nedohodnú na detailoch (dispozitívne ustanovenia) a po druhé chráni určité celospoločenské záujmy alebo záujmy ochranyhodných slabších strán, na ochrane ktorých sa spoločnosť ústami svojho zákonodarcu uzniesla (kogentné ustanovenia). Tými celospoločenskými záujmami myslím napríklad záujem na stabilite právnych vzťahov vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktorý chráni kogentná úprava zmlúv o prevode nehnuteľností (písomná forma, vecnoprávne následky až vkladom). Tými ochranyhodnými záujmami slabších strán myslím napríklad kogentnú úpravu Zákonníka práce vo vzťahu k zamestnancom, kogentnú úpravu § 685 a nasl. OZ vo vzťahu k nájomcom bytov alebo napríklad aj kogentný § 386 ObZ vo vzťahu k osobám, ktoré sa neuvážene vzdajú nároku na náhradu škody. Môžeme samozrejme diskutovať, či je táto ochrana správna, vhodná a či by nemala byť užšia (napr. Juraj A. tu už naznačil, že § 711 je protiústavný, s čím síce hlboko nesúhlasím, ale je to na legitímnu diskusiu). Iste sa však zhodneme, že keď už taká úprava je, je správne aby súd na jej základe zasiahol do zmluvnej autonómie strán a určité ustanovenia vyhlásil za neplatné.
Po tomto všeobecnom a možno trochu triviálnom úvode by som sa však rád vrátil k predmetnému rozhodnutiu. Vôbec mi nie je jasné, aký záujem súd chránil. Ak tým niečo chránil, bol to iba formálno-logický výklad určitého zákonného ustanovenia bez ohľadu na vôľu strán a účel ich dojednania. Z takéhoto výkladu môžu mať možno radosť niektorí právni teoretici, ale určite má z neho radosť najmä zmluvná strana, ktorá porušuje svoje povinnosti.
Ústavnoprávna ochrana zmluvnej autonómie
V diskusii som na tomto blogu už písal, že civilistické otázky by sa nemali primárne riešiť ústavnoprávnymi argumentmi. Stále si stojím za tým, že civilistické riešenie je vždy čistejšie a ťahať ústavnoprávne argumenty do súkromnoprávnych diskusií by malo byť ultima ratio. Stále však podľa mňa treba mať na pamäti, že niekde v pozadí súkromného práva stoja aj základné práva a slobody. Citované rozhodnutie považujem za prejav tak zásadného disrešpektu voči zmluvnej autonómii, že je potrebné oprieť sa nielen o jej význam v súkromnom práve, ale poukázať aj na jej ústavnoprávnu ochranu.
Zásada zmluvnej autonómie je nielen jednou z hlavných zásad súkromného práva, ale vychádza priamo z Ústavy ČR (čl. 2 ods. 4) a Listiny základních práv a svobod (čl. 2 ods. 3). Ako judikoval Ústavný súd ČR (I. ÚS 546/03), "porušení tohoto práva [čl. 2 ods. 3 Listiny základních práv a svobod] se orgán státní moci dopustí i tehdy, pokud formalistickým výkladem norem jednoduchého práva odepře autonomnímu projevu vůle smluvních stran důsledky, které smluvní strany takovým projevem zamýšlely ve své právní sféře vyvolat." Ústavný súd ďalej dovodil (I. ÚS 625/03), že "základním principem výkladu smluv je priorita výkladu, který nezakládá neplatnost smlouvy, před takovým výkladem, který neplatnost smlouvy zakládá, jsou-li možné oba výklady. Je tak vyjádřen a podporován princip autonomie smluvních stran, povaha soukromého práva a s tím spojená společenská a hospodářská funkce smlouvy. Není ústavně konformní a je v rozporu s principy právního státu taková praxe, kdy obecné soudy upřednostňují výklad vedoucí k neplatnosti smlouvy před výkladem neplatnost smlouvy nezakládajícím."
A práve na tento posledný citát nadväzuje podľa mňa možné civilistické riešenie.
Výklad prejavu vôle
Ako som písal vyššie, výklad najvyššieho súdu je logicky konzistentný a vychádza z gramatického výkladu § 544 OZ. S týmto výkladom v zásade súhlasím a nevadí mi, ak v prípade daného zmluvného dojednania nejde o zmluvnú pokutu podľa § 544 OZ a nasl. S čím však nesúhlasím je, že najvyšší súd sa tu zastavil a neskúmal ďalej vôľu strán a účel ich dojednania.
Z civilistického hľadiska platí pravidlo, že právny úkon sa má vykladať nielen podľa jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil ( § 35 ods. 2 OZ). Vždy som považoval za všeobecne akceptovaný prístup, že keď má zmluva v záhlaví napísané Zmluva o dielo, v skutočnosti však ide o inominátnu zmluvu, má sa táto zmluva vykladať ako platná inominátna zmluva. Strany v takom prípade možno prídu o podpornú zákonnú úpravu zmlúv o dielo, ale neviem o nikom, kto by takéto zmluvy rovno "hádzal do koša".
Ak teda strany z dôvodu chyby svojich právnikov alebo z dôvodu toho, že si k písaniu právnikov vôbec nezavolali, nevhodne použili pojem "zmluvná pokuta", je to mrzuté a možno prídu o podporné zákonné ustanovenia o zmluvnej pokute. Ale prečo by nemohlo ísť o inominátny záväzok, ktorý je dostatočne určitý (splnenie dvoch jasne stanovených kumulatívnych podmienok vedie ku vzniku dostatočne určitého peňažného záväzku). Nenachádzam tu nedostatok slobodnosti, vážnosti, určitosti ani zrozumiteľnosti. Plnenie je možné a obsah ani účel úkonu neodporuje zákonu, ani ho neobchádza a ani sa neprieči dobrým mravom. Nenachádzam tu žiadnu slabšiu stranu, ktorú treba chrániť a ak áno, určite by to nemala byť strana, ktorá porušila svoje povinnosti. Neviem ako prebiehalo vyjednávanie tejto zmluvy, ale viem si predstaviť, že pri podpise obe strany dohodu o zmluvnej pokute vnímali ako platnú a až po domáhaní sa zmluvnej pokuty zo strany nájomcu začal prenajímateľ hľadať spôsoby, ako sa tejto povinnosti vyhnúť. Prečo teda súd nakoniec zobral stranu porušujúcu svoje povinnosti pod ochranu?
Záver
Výklad, ktorý najvyšší súd v tomto prípade dvojnásobne potvrdil je podľa môjho názoru právne nesprávny. Po prvé sa domnievam, že v zmysle vyššie citovaného názoru ústavného súdu môže byť považovaný za nie ústavne konformný. A po druhé nie je podľa mňa správny ani civilisticky, pretože ignoruje § 35 ods. 2 OZ a prejavenú vôľu strán.
Nad rámec týchto právnych úvah je však toto rozhodnutie podľa môjho názoru v rozpore s rolou, ktorú má súkromné právo hrať v bežnom živote. Tento výklad uprednostňuje stranu, ktorá hrubo porušila svoje zmluvné povinnosti pred stranou, ktorá sa spoliehala na text podpísanej dohody. A aby som sa vrátil k nadpisu tohto článku, myslím si, že takýto výklad uprednostňujúci formalizmus pred zdravým rozumom a nahrávajúci nepoctivcom je jedným z dôvodov, pre ktorý neprávnici právnikom nedôverujú a trochu obrazne povedané - nás nemajú radi :-)
Názory k článku Zmluvná pokuta pri odstúpení alebo prečo nás neprávnici nemajú radi:
Kristián Csach, 23. 06. 2009 v 08:50 - trafil si klinec po hlavičke
Tento formalistický prístup k výkladu súkromnoprávnych prejavov vôle je azda najväčším (pretože nie je to iba nejaká chyba, je to zle nastavené východisko) nedostatkom v aplikácii súkromného práva.
Zjednodušene ten tebou kritizovaný nezmyselný postup je takýto:
1. pozriem do zmluvy a nájdem názov inštitútu -> pozriem do zákona na náležitosti a podmienky -> spravím si záver o platnosti/neplatnosti inštitútu
Namiesto toho aby to prebiehalo takto:
2. Pozriem si čo vlastne chceli právnym úkonom urobiť (to je ten výklad prejavu vôle) -> klasifikujem -> zhodnotím (úvahy o neaplikácii) a idem.;)
V tomto tvojom rozhodnutí sa k tomu ešte pridalo niečo, čo teraz na rýchlo viem nazvať iba ako lipnutie na právnej vete, ktorá sama osebe nebola nezmyslom (odstúpenie nie je možné viazať na zmluvnú pokutu), ale vieme...
Rozhodnutia o zmluvnej pokute sú inak typickým príkladom toho, kam tento nešťastný systém vedie. Moje najobľúbenejšie sú úvahy o kogentnosti noriem o úrokoch z omeškania v civile s tým, že zmluvná pokuta tak nie je obmedzená. Vedie to k tomu, že:
a) dojednanie, že úroky z omeškania v obč.p. zmluve sú vyššie ako maxim. možné je neplatné
b) dojednanie, že zmluvná pokuta určená denne percentom sumy vyšším ako a) je platná
c) pri dojednaniach obdobných tým pod a) a b), ktoré neobsahujú ani jedno označenie, ale pojmy ako sankcia, nárok, či iné závisí na tom, AKO sa žaluje ;) Proste roztomilá rozhodovacia činnosť nižších súdov.
Opäť by som ale súkromné právo nekonštitucionalizoval, zásada zmluvnej slobody je zakotvená aj v súkromnom práve, v ústave je najmä vo vertikálnom vzťahu.
PS: Posielam ti k tomu niečo na mail...
Zjednodušene ten tebou kritizovaný nezmyselný postup je takýto:
1. pozriem do zmluvy a nájdem názov inštitútu -> pozriem do zákona na náležitosti a podmienky -> spravím si záver o platnosti/neplatnosti inštitútu
Namiesto toho aby to prebiehalo takto:
2. Pozriem si čo vlastne chceli právnym úkonom urobiť (to je ten výklad prejavu vôle) -> klasifikujem -> zhodnotím (úvahy o neaplikácii) a idem.;)
V tomto tvojom rozhodnutí sa k tomu ešte pridalo niečo, čo teraz na rýchlo viem nazvať iba ako lipnutie na právnej vete, ktorá sama osebe nebola nezmyslom (odstúpenie nie je možné viazať na zmluvnú pokutu), ale vieme...
Rozhodnutia o zmluvnej pokute sú inak typickým príkladom toho, kam tento nešťastný systém vedie. Moje najobľúbenejšie sú úvahy o kogentnosti noriem o úrokoch z omeškania v civile s tým, že zmluvná pokuta tak nie je obmedzená. Vedie to k tomu, že:
a) dojednanie, že úroky z omeškania v obč.p. zmluve sú vyššie ako maxim. možné je neplatné
b) dojednanie, že zmluvná pokuta určená denne percentom sumy vyšším ako a) je platná
c) pri dojednaniach obdobných tým pod a) a b), ktoré neobsahujú ani jedno označenie, ale pojmy ako sankcia, nárok, či iné závisí na tom, AKO sa žaluje ;) Proste roztomilá rozhodovacia činnosť nižších súdov.
Opäť by som ale súkromné právo nekonštitucionalizoval, zásada zmluvnej slobody je zakotvená aj v súkromnom práve, v ústave je najmä vo vertikálnom vzťahu.
PS: Posielam ti k tomu niečo na mail...
Ján Cibuľa, 23. 06. 2009 v 12:53 - poplatok
zjednodusene povedane, netreba formulovat zmluvnu pokutu ako zmluvnu pokutu ale ako poplatok za odstupenie od zmluvy. pochopil som to dobre?
Juraj Gyarfas, 23. 06. 2009 v 13:04 - poplatok?
No, nie som si celkom istý. Podľa mňa aj toto môže byť problém.
Po prvé podľa mňa hrozí, že si formalistický sudca v duchu § 35 ods. 2 OZ tento "poplatok" vyloží ako zmluvnú pokutu a vzápätí na § 35 úplne zabudne a povie, že je neplatná z rovnakých dôvodov, ako vo vyššie popísanom judikáte.
A po druhé podľa mňa na druhej strane hrozí, že sa to bude interpretovať ako odstupné podľa § 497 OZ a potom, akonáhle si druhá strana vyhodnotí, že zostávať v zmluvnom vzťahu je menej výhodné, ako zaplatiť odstupné, jednoducho odstúpi. To asi tiež nie je celkom vhodné.
Po prvé podľa mňa hrozí, že si formalistický sudca v duchu § 35 ods. 2 OZ tento "poplatok" vyloží ako zmluvnú pokutu a vzápätí na § 35 úplne zabudne a povie, že je neplatná z rovnakých dôvodov, ako vo vyššie popísanom judikáte.
A po druhé podľa mňa na druhej strane hrozí, že sa to bude interpretovať ako odstupné podľa § 497 OZ a potom, akonáhle si druhá strana vyhodnotí, že zostávať v zmluvnom vzťahu je menej výhodné, ako zaplatiť odstupné, jednoducho odstúpi. To asi tiež nie je celkom vhodné.
Ján Cibuľa, 23. 06. 2009 v 13:19 - poplatok + "povazuje"
mozno len treba sudcovi trochu pomoct s vykladom:
Ucastnik zmluvy o pripojeni sa zavazuje zaplatit poplatok za odstupenie od zmluvy vo vyske XY EUR. Tento poplatok sa nepovazuje za zmluvnu pokutu, §497 OZ sa neuplatni.
Moj nazor je ze uprava institutu zmluvnej pokuty je zbytocna kedze platnost takejto dohody v zmluve je "priamo umerna" slovnej omacke okolo nej.
Inymi slovami, ak chcem presadit nejaku klauzulu proti zneniu zakona, treba ju tam uviest desat-krat, kazdu dalsiu o nieco sirsie sformulovanu ako tu predchadzajucu, s heslom "ved nieco z toho prejde".
Ucastnik zmluvy o pripojeni sa zavazuje zaplatit poplatok za odstupenie od zmluvy vo vyske XY EUR. Tento poplatok sa nepovazuje za zmluvnu pokutu, §497 OZ sa neuplatni.
Moj nazor je ze uprava institutu zmluvnej pokuty je zbytocna kedze platnost takejto dohody v zmluve je "priamo umerna" slovnej omacke okolo nej.
Inymi slovami, ak chcem presadit nejaku klauzulu proti zneniu zakona, treba ju tam uviest desat-krat, kazdu dalsiu o nieco sirsie sformulovanu ako tu predchadzajucu, s heslom "ved nieco z toho prejde".
Branislav Gvozdiak, 23. 06. 2009 v 20:23 - nemozem si odpustit...
presadenie "nejakej klauzuly proti zneniu zakona" metodou desatnasobneho zopakovania tej istej veci inymi slovami je podla mna naozaj zaujimavy a revolucny sposob...:)
v kazdom pripade hlboko suhlasim s tym, ze prehnane formalisticky pristup je na skodu, hladanie zmyslu prava by malo byt cielom kazdeho sudcu a pravnika. A to si nadavam do pozitivistov...
v kazdom pripade hlboko suhlasim s tym, ze prehnane formalisticky pristup je na skodu, hladanie zmyslu prava by malo byt cielom kazdeho sudcu a pravnika. A to si nadavam do pozitivistov...
Ján Cibuľa, 23. 06. 2009 v 23:38 - revolucny?
nemyslim ze je to revolucny sposob. staci sa pozriet na kreativne sposoby vylucenia zodpovednosti za skodu. moj poskytovatel internetu ma presne 14 klauzul ktore nejakym sposobom vylucuju (kazda ciastkovo) alebo obmedzuju jeho zodpovednost.
Tibor Gál, 24. 06. 2009 v 15:39 - spravodlivosť nadovšetko(?)
Dúfam, že ma neukameňujete, keď poviem, že hneď po objavení tejto témy som si spomenul na právnikov, ktorí, zastupujúc klienta pred súdom, trochu pletú inštitúty občianskeho práva jeden cez druhý a súd má dve možnosti: buď práv. zást. pomôže a sugestívnymi otázkami ho dovedie k tomu, aby v zmysle § 35 vysvetlil úmysel strán tak, aby sa to na niečo z OZ dalo napasovať, alebo ho nechá v omyle a potrestá ho za neznalosť. Je právnik, má vedieť, ktorý inštitút použil pri spisovaní zmluvy a čo teda má žalovať. Tak nech si ten použitý inštitút obháji. Ak nie, žalobe nemožno vyhovieť. Druhá možnosť je samozrejme tvrdšia, ale zodpovedala by formalistickému prístupu, prípadne aj zásade vigilantibus iura scripta sunt.
Ja som vždy za výklad úkonov účastníkov zmluvy podľa § 35 ods. 2 OZ a v tom opisovanom prípade je tu naliehavá otázka, prečo (ak ju tvoril právnik) neviazal zmluvnú pokutu výslovne na porušenie povinnosti, a načo tam plietol odstúpenie - podobne si to predsa v zmluvách (slávnych dodatkoch) vykonštruovali mobilní operátori a vyhli sa slovu odstúpenie. Problém ale nakoniec aj tak nastal pri výklade vyššími súdmi (sláva prvostupňovým, ktoré tomu zrušujúcemu predchádzali), ktorý bol vyslovene formalistický.
Preto plne súhlasím s tým, že pri dobrej vôli riadiť sa vôľou účastníkov v tej nájomnej zmluve bolo nepochybné, že pokuta nie je viazaná na odstúpenie, ale na prechádzajúce porušenie zmluvy.
Ja som vždy za výklad úkonov účastníkov zmluvy podľa § 35 ods. 2 OZ a v tom opisovanom prípade je tu naliehavá otázka, prečo (ak ju tvoril právnik) neviazal zmluvnú pokutu výslovne na porušenie povinnosti, a načo tam plietol odstúpenie - podobne si to predsa v zmluvách (slávnych dodatkoch) vykonštruovali mobilní operátori a vyhli sa slovu odstúpenie. Problém ale nakoniec aj tak nastal pri výklade vyššími súdmi (sláva prvostupňovým, ktoré tomu zrušujúcemu predchádzali), ktorý bol vyslovene formalistický.
Preto plne súhlasím s tým, že pri dobrej vôli riadiť sa vôľou účastníkov v tej nájomnej zmluve bolo nepochybné, že pokuta nie je viazaná na odstúpenie, ale na prechádzajúce porušenie zmluvy.
Juraj Gyarfas, 24. 06. 2009 v 22:55 - Ad: Ján a Tibor
Ad Ján: V prvom rade všetko najlepšie k meninám :-)
Na poslednú chvílu, ale predsa.
Inak súhlasím s tým, že keď sa to opíše desiatimi rôznymi spôsobmi, aspoň jeden snáď môže fungovať. Ale je to aj rizikové. Minule som držal v ruke listinu, ktorej jedna časť sa volala Zmluva o dielo, ďalšia časť Zmluva o budúcej zmluve a tretia časť tuším Spoločné ustanovenia. Tá istá zmluvná pokuta bola upravená vo všetkých troch častiach a všade s drobnými rozdielmi. Niekde to skôr pripomínalo prepadnú zálohu. Mám pocit, že takáto neurčitá úprava tiež nemusí byť štastným riešením.
Ad Tibor: Ďakujem za pohľad zo súdnej praxe. Rozhodne nebudem kameňovať. Súhlasím s tým (aj keď som to možno nie dosť jasne vyjadril v tomto texte), že zo strany právnikov je chyba neospravedlniteľná, či už nastala pri písaní zmluvy alebo pred súdom. A možno si strana s takýmto právnikom zaslúži o zmluvnú pokutu prísť (aj keď skôr si myslím, že nie). Ale to je potom dôvod, prečo bude mať tá strana pocit, že ju "tí fiškusi zase okašlali a právo nie je pre slušných ľudí".
Na poslednú chvílu, ale predsa.
Inak súhlasím s tým, že keď sa to opíše desiatimi rôznymi spôsobmi, aspoň jeden snáď môže fungovať. Ale je to aj rizikové. Minule som držal v ruke listinu, ktorej jedna časť sa volala Zmluva o dielo, ďalšia časť Zmluva o budúcej zmluve a tretia časť tuším Spoločné ustanovenia. Tá istá zmluvná pokuta bola upravená vo všetkých troch častiach a všade s drobnými rozdielmi. Niekde to skôr pripomínalo prepadnú zálohu. Mám pocit, že takáto neurčitá úprava tiež nemusí byť štastným riešením.
Ad Tibor: Ďakujem za pohľad zo súdnej praxe. Rozhodne nebudem kameňovať. Súhlasím s tým (aj keď som to možno nie dosť jasne vyjadril v tomto texte), že zo strany právnikov je chyba neospravedlniteľná, či už nastala pri písaní zmluvy alebo pred súdom. A možno si strana s takýmto právnikom zaslúži o zmluvnú pokutu prísť (aj keď skôr si myslím, že nie). Ale to je potom dôvod, prečo bude mať tá strana pocit, že ju "tí fiškusi zase okašlali a právo nie je pre slušných ľudí".
Tibor Gál, 25. 06. 2009 v 09:28 - radšej primeranosť nadovšetko
Ak má bič plesknúť na konci, potom tým koncom by mala byť zodpovednosť poskytovateľa právnej služby a dôraz na jeho odbornosť, analogicky so zodpovednosťou zhotoviteľa diela. Na súdoch je ale oveľa dôležitejšie a ťažšie bremeno, rozhodovať vždy primerane okolnostiam (prípadu) a nepostupovať vždy len formalisticky ani príliš benevolentne a prípadne aj kontra legem.
Vôbec však nezávidím advokátom, ktorí sa musia uchyľovať k tým multiformuláciám jednej a tej istej zodpovednosti a zabezpečeniu záväzkov (napr. zmluvnou pokutou)tak ako to vyššie opísal Juraj. Viem si predstaviť ten stres advokáta, ktorý čaká na to, komu konkrétne bude pridelený spor, či ho ten sudca bude posudzovať najmä odborne (pozitívnoprávne), alebo najmä z hľadiska spravodlivosti, dobrých mravov atď. Čím je to spôsobené? Nejednoznačnou zákonnou úpravou, rozhodovaním súdov, alebo čím vlastne?
Vôbec však nezávidím advokátom, ktorí sa musia uchyľovať k tým multiformuláciám jednej a tej istej zodpovednosti a zabezpečeniu záväzkov (napr. zmluvnou pokutou)tak ako to vyššie opísal Juraj. Viem si predstaviť ten stres advokáta, ktorý čaká na to, komu konkrétne bude pridelený spor, či ho ten sudca bude posudzovať najmä odborne (pozitívnoprávne), alebo najmä z hľadiska spravodlivosti, dobrých mravov atď. Čím je to spôsobené? Nejednoznačnou zákonnou úpravou, rozhodovaním súdov, alebo čím vlastne?
Ján Cibuľa, 25. 06. 2009 v 10:37 - zmluvna pokuta
Podla mojho, zatial nie velmi premysleneho nazoru je zmluvna pokuta, tak ako je definovana v slovenskom pravnom poriadku fundamentalne vadny institut.
Problem vidim najma v tom, ze zmluvna pokuta, ak je dohodnuta, tak v sebe pohlti nahradu skody, pripadne ju aj limituje, ale pritom je aj "odtrhnuta" od nahrady skody, kedze zmluvnu pokutu si mozu strany dohodnut lubovolne vysoku, nezavisle od skutocnej skody ktora nastala ( §544 ods. 1 OZ).
V tom ze si ju mozu dohodnut lubovolne vysoku, vidim ten problem. Zmluvna pokuta prestava byt spojena s nahradou skody a stava sa "cenou navyse za porusenie" a preto je zlozite zo znenia zmluvy urcit kedy ide skutocne o zmluvnu pokutu (zmluvne dojednanie istej vysky skody pri poruseni) a kedy ide o "poplatok" za splnenie podmienky (v zmysle ako je uvedene v clanku "splnenie dvoch jasne stanovených kumulatívnych podmienok vedie ku vzniku dostatočne určitého peňažného záväzku").
Riesenie na tento problem je posudzovat zmluvnu pokutu len vtedy ak je tam uvedene doslovne ze sa jedna o zmluvnu pokutu.
Inak by sa kazde "splnenie dvoch jasne stanovených kumulatívnych podmienok [ktore] vedie ku vzniku dostatočne určitého peňažného záväzku" dalo posudzovat ako zmluvna pokuta a potom by sud mohol vyuzit moderacne pravo na znizenie alebo zneplatnenie lubovolneho penazneho zavazku ktory je naviazany na splnenie podmienky.
Problem vidim najma v tom, ze zmluvna pokuta, ak je dohodnuta, tak v sebe pohlti nahradu skody, pripadne ju aj limituje, ale pritom je aj "odtrhnuta" od nahrady skody, kedze zmluvnu pokutu si mozu strany dohodnut lubovolne vysoku, nezavisle od skutocnej skody ktora nastala ( §544 ods. 1 OZ).
V tom ze si ju mozu dohodnut lubovolne vysoku, vidim ten problem. Zmluvna pokuta prestava byt spojena s nahradou skody a stava sa "cenou navyse za porusenie" a preto je zlozite zo znenia zmluvy urcit kedy ide skutocne o zmluvnu pokutu (zmluvne dojednanie istej vysky skody pri poruseni) a kedy ide o "poplatok" za splnenie podmienky (v zmysle ako je uvedene v clanku "splnenie dvoch jasne stanovených kumulatívnych podmienok vedie ku vzniku dostatočne určitého peňažného záväzku").
Riesenie na tento problem je posudzovat zmluvnu pokutu len vtedy ak je tam uvedene doslovne ze sa jedna o zmluvnu pokutu.
Inak by sa kazde "splnenie dvoch jasne stanovených kumulatívnych podmienok [ktore] vedie ku vzniku dostatočne určitého peňažného záväzku" dalo posudzovat ako zmluvna pokuta a potom by sud mohol vyuzit moderacne pravo na znizenie alebo zneplatnenie lubovolneho penazneho zavazku ktory je naviazany na splnenie podmienky.
Michal Novotný, 25. 06. 2009 v 16:48 - Formalizmus
Keďže som už dlho nič nenapísal, svrbia ma prsty...
Na úvod - aby som nenosil drevo do hory - samozrejme zdôrazním, že plne súhlasím s úvodným článkom tohto postu. Podľa mňa (a možno budem tvrdý) právnik, ktorého jedinou kvalitou je schopnosť "ožužlávať" slovíčka zákona alebo zmluvy ako suchú kôrku dookola a tvrdiť úplné nezmysly, lebo "tuto to je tak napísané", nie je vôbec hoden nazývať sa právnikom a mal by (pri všetkej účte) ísť svojej almae mater vrátiť diplom.
Už Celsu vedel, že "ius es ars boni et aequi" a to je podľa mňa povinnosť každého právnika. Bonum et aequum znamená nielen zmysel pre spravodlivosť ako základnú hodnotovú výbavu každého právnika, ale aj ako základné interpretačné vodidlo (vôdzku?) pri svojej práci.
Ak sa znesiem z výšin právnej filozofie do civilistiky, tak v civilistike táto zásada znamená znamená, že každému prejavu vôle mám v podstate pripisovať (vzletne povedané) účinky "dobré a spravodlivé". Ergo, musím vychádzať z toho, že úmyslom človeka pri prejavovaní vôle je spôsobiť dobré usporiadanie vzťahov (z toho potom vyplýva aj zásada, že každý normálny človek svojím úkonom chce založiť nejaký následok, takže každý úkon treba vykladať tak, aby ho - pokiaľ je to len možné - aj naozaj založil) a tiež spravodlivé (t.j. napríklad spravidla nikto na seba nechce prevziať likvidačný záväzok). Z týchto východísk musím vychádzať, ked posudzujem účinok nejakého prejavu vôle.
V prejednávanej veci podľa mňa NS ČR úplne nezmyselne spojil dve veci dohromady - a na rozdiel od Juraja si vôbec nemyslím, že ten názor je logicky konzistentný. Ten názor je (jednoducho povedané) nezmysel.
Ak podľa § 544 OZ môžem viazať zmluvnú pokutu na porušenie povinnosti, postačí porušenie povinnosti na to, aby som ju mohol nárokovať. A fortiori teda ak môžem založiť zmluvnú pokutu len na púhom porušení povinnosti, tým skôr môžem sám seba obmedziť vo svojom nároku ďalšou právnou "podmienkou". V tej veci došlo k tomu, že prenajímateľ porušil svoju povinnosť, čo predstavuje platný dôvod pre vznik zmluvnej pokuty. Ak nájomca toto svoje právo "obmedzil" tým, že uviedol, že na to, aby si tú zmluvnú pokutu mohol nárokovať, musí ešte aj odstúpiť od zmluvy, nevzniklo tým nič iné, len naďalej išlo o zmluvnú pokutu.
Ide o podobnú logiku, ako keby som napísal, že úrok z omeškania môžem požadovať až potom, čo som dlžníka vyzval druhýkrát na plnenie. Zmení sa tým povaha ako úroku z omeškania? Podľa mňa nezmení, hoci svoje právo viažem na ďašliu právnu skutočnosť (druhá výzva). K rovnakému záveru podľa mňa treba dôjsť aj v prípade, nech si tú zmluvnú pokutu nazvem "poplatkom" (čo ma inak dvíha zo stoličky, keď sa v súkromnom práve používa pojem "poplatok"), "úhradou", "jednorazovou paušálnou náhradou" alebo akokoľvek inak.
Dokonca ten výklad, že ide o zmluvnú pokutu, má aj ekonomickú logiku, teda je logický z pohľadu kauzy záväzkov - druhá zmluvná strana mi nesplnila povinnosť, t.j. nedosiahol som očakávaný hospodársky efekt. Mám dve možnosti - donútim druhú stranu k splneniu, dosiahnem tento efekt a budem si nárokovať len náhradu škody z oneskorenia tohto efektu, alebo kašlem na splnenie (odstúpim) a výpadok hospodárskeho efektu si vykompenzujem zmluvnou pokutou.
Zaujalo ma ale, čo napísal Tibor: Myslím totiž, že to skutočne (a teraz bez urážky) vystihuje nazeranie drvivej väčšiny právnikov, medzi nimi aj sudcov. Problémom podľa mňa je, že tu generácie právnikov vyrastali v definícii právnej normy ako "pravidla vydaného v štátom určenej alebo uznanej forme... bla bla bla", teda v ovzduší úplného právneho ultrapozitivizmu, vulgo formalizmu. Kto si spomenie na svoje právnické štúdium, tak v podstate nebolo ničím iným než práve tým v úvode spomínaným "ožužlávaním" slovíčok a vetičiek zákonného textu. Nikto nás nikdy neučil pravidlám modernej interpretácie, pojmy ako dobré mravy, slušnosť, spravodlivosť sme zabudli hneď po prvom ročníku. Preto dodnes väčšina právnikov považuje tzv. argumenty zdravého rozumu (teda pocitové argumenty) za akúsi "hanbu", niečo, čo nepatrí k "dobrému" právnikovi, pretože dobrý právnik predsa "musí" vedieť z jedného slovíčka v zmluve vydolovať tisíc významov a krútiť ich tak, ako sa to patrí.
Preto na Tiborovu otázku "Čím je to spôsobené? Nejednoznačnou zákonnou úpravou, rozhodovaním súdov, alebo čím vlastne?" je podľa mňa odpoveď smutná, ale jasná: úbohým stavom celej právnej praxe i právnej vedy na Slovensku.
Takže tak, možno trochu od priamej témy, ale od srdca...
Na úvod - aby som nenosil drevo do hory - samozrejme zdôrazním, že plne súhlasím s úvodným článkom tohto postu. Podľa mňa (a možno budem tvrdý) právnik, ktorého jedinou kvalitou je schopnosť "ožužlávať" slovíčka zákona alebo zmluvy ako suchú kôrku dookola a tvrdiť úplné nezmysly, lebo "tuto to je tak napísané", nie je vôbec hoden nazývať sa právnikom a mal by (pri všetkej účte) ísť svojej almae mater vrátiť diplom.
Už Celsu vedel, že "ius es ars boni et aequi" a to je podľa mňa povinnosť každého právnika. Bonum et aequum znamená nielen zmysel pre spravodlivosť ako základnú hodnotovú výbavu každého právnika, ale aj ako základné interpretačné vodidlo (vôdzku?) pri svojej práci.
Ak sa znesiem z výšin právnej filozofie do civilistiky, tak v civilistike táto zásada znamená znamená, že každému prejavu vôle mám v podstate pripisovať (vzletne povedané) účinky "dobré a spravodlivé". Ergo, musím vychádzať z toho, že úmyslom človeka pri prejavovaní vôle je spôsobiť dobré usporiadanie vzťahov (z toho potom vyplýva aj zásada, že každý normálny človek svojím úkonom chce založiť nejaký následok, takže každý úkon treba vykladať tak, aby ho - pokiaľ je to len možné - aj naozaj založil) a tiež spravodlivé (t.j. napríklad spravidla nikto na seba nechce prevziať likvidačný záväzok). Z týchto východísk musím vychádzať, ked posudzujem účinok nejakého prejavu vôle.
V prejednávanej veci podľa mňa NS ČR úplne nezmyselne spojil dve veci dohromady - a na rozdiel od Juraja si vôbec nemyslím, že ten názor je logicky konzistentný. Ten názor je (jednoducho povedané) nezmysel.
Ak podľa § 544 OZ môžem viazať zmluvnú pokutu na porušenie povinnosti, postačí porušenie povinnosti na to, aby som ju mohol nárokovať. A fortiori teda ak môžem založiť zmluvnú pokutu len na púhom porušení povinnosti, tým skôr môžem sám seba obmedziť vo svojom nároku ďalšou právnou "podmienkou". V tej veci došlo k tomu, že prenajímateľ porušil svoju povinnosť, čo predstavuje platný dôvod pre vznik zmluvnej pokuty. Ak nájomca toto svoje právo "obmedzil" tým, že uviedol, že na to, aby si tú zmluvnú pokutu mohol nárokovať, musí ešte aj odstúpiť od zmluvy, nevzniklo tým nič iné, len naďalej išlo o zmluvnú pokutu.
Ide o podobnú logiku, ako keby som napísal, že úrok z omeškania môžem požadovať až potom, čo som dlžníka vyzval druhýkrát na plnenie. Zmení sa tým povaha ako úroku z omeškania? Podľa mňa nezmení, hoci svoje právo viažem na ďašliu právnu skutočnosť (druhá výzva). K rovnakému záveru podľa mňa treba dôjsť aj v prípade, nech si tú zmluvnú pokutu nazvem "poplatkom" (čo ma inak dvíha zo stoličky, keď sa v súkromnom práve používa pojem "poplatok"), "úhradou", "jednorazovou paušálnou náhradou" alebo akokoľvek inak.
Dokonca ten výklad, že ide o zmluvnú pokutu, má aj ekonomickú logiku, teda je logický z pohľadu kauzy záväzkov - druhá zmluvná strana mi nesplnila povinnosť, t.j. nedosiahol som očakávaný hospodársky efekt. Mám dve možnosti - donútim druhú stranu k splneniu, dosiahnem tento efekt a budem si nárokovať len náhradu škody z oneskorenia tohto efektu, alebo kašlem na splnenie (odstúpim) a výpadok hospodárskeho efektu si vykompenzujem zmluvnou pokutou.
Zaujalo ma ale, čo napísal Tibor: Myslím totiž, že to skutočne (a teraz bez urážky) vystihuje nazeranie drvivej väčšiny právnikov, medzi nimi aj sudcov. Problémom podľa mňa je, že tu generácie právnikov vyrastali v definícii právnej normy ako "pravidla vydaného v štátom určenej alebo uznanej forme... bla bla bla", teda v ovzduší úplného právneho ultrapozitivizmu, vulgo formalizmu. Kto si spomenie na svoje právnické štúdium, tak v podstate nebolo ničím iným než práve tým v úvode spomínaným "ožužlávaním" slovíčok a vetičiek zákonného textu. Nikto nás nikdy neučil pravidlám modernej interpretácie, pojmy ako dobré mravy, slušnosť, spravodlivosť sme zabudli hneď po prvom ročníku. Preto dodnes väčšina právnikov považuje tzv. argumenty zdravého rozumu (teda pocitové argumenty) za akúsi "hanbu", niečo, čo nepatrí k "dobrému" právnikovi, pretože dobrý právnik predsa "musí" vedieť z jedného slovíčka v zmluve vydolovať tisíc významov a krútiť ich tak, ako sa to patrí.
Preto na Tiborovu otázku "Čím je to spôsobené? Nejednoznačnou zákonnou úpravou, rozhodovaním súdov, alebo čím vlastne?" je podľa mňa odpoveď smutná, ale jasná: úbohým stavom celej právnej praxe i právnej vedy na Slovensku.
Takže tak, možno trochu od priamej témy, ale od srdca...
Ján Cibuľa, 25. 06. 2009 v 19:57 - ZP musí byť nutne formalistická
Zmluvná pokuta má podľa mňa prevažne funkciu trestať stranu ktorá porušila záväzok. Nemôže byť viazaná na nič iné (ani na ďalšiu podmienku), inak by sa pomerne ľahko dalo ku každému záväzku zaplatiť vykonštruovať zo znenia zmluvy porušenie povinnosti a vyložiť si ho ako zmluvnú pokutu plus podmienky.
Príklad:
"Pri poškodení motorového vozidla nájomcom vo väčšom rozsahu (havárii), tzn. ak oprava si vyžiada odstavenie motorového vozidla na dobu dlhšiu ako 3 dní, je nájomca povinný zaplatiť prenajímateľovi ušlý zisk, v zmysle platného cenníka prenajímateľa."
Ak použijem čo bolo uvedené v tejto diskusii K.C. a M.N., opravte ma prosím, ak sa mýlim:
pri poškodení motorového vozidla = porušenie povinnosti
ak oprava si vyžiada odstavenie na ... = podmienka limitujúca nárok prenajímateľa
ušlý zisk = výkladom prejavu vôle dôjdem k tomu, že v skutočnosti ide o zmluvnú pokutu! ("v zmysle platného cenníka" mi indikuje že ten ušlý zisk je určený napevno - §544 ods. 2)
"neželaný" následok je §545 ods. 2 ("Veriteľ nie je oprávnený požadovať náhradu škody spôsobenej porušením povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta ... Veriteľ je oprávnený domáhať sa náhrady škody presahujúcej zmluvnú pokutu, len keď je to medzi účastníkmi dohodnuté.")
Príklad:
"Pri poškodení motorového vozidla nájomcom vo väčšom rozsahu (havárii), tzn. ak oprava si vyžiada odstavenie motorového vozidla na dobu dlhšiu ako 3 dní, je nájomca povinný zaplatiť prenajímateľovi ušlý zisk, v zmysle platného cenníka prenajímateľa."
Ak použijem čo bolo uvedené v tejto diskusii K.C. a M.N., opravte ma prosím, ak sa mýlim:
pri poškodení motorového vozidla = porušenie povinnosti
ak oprava si vyžiada odstavenie na ... = podmienka limitujúca nárok prenajímateľa
ušlý zisk = výkladom prejavu vôle dôjdem k tomu, že v skutočnosti ide o zmluvnú pokutu! ("v zmysle platného cenníka" mi indikuje že ten ušlý zisk je určený napevno - §544 ods. 2)
"neželaný" následok je §545 ods. 2 ("Veriteľ nie je oprávnený požadovať náhradu škody spôsobenej porušením povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta ... Veriteľ je oprávnený domáhať sa náhrady škody presahujúcej zmluvnú pokutu, len keď je to medzi účastníkmi dohodnuté.")
Michal Novotný, 26. 06. 2009 v 09:01 - Ad J.C.
Nemôžem súhlasiť s názorom, že zmluvná pokuta nemôže byť viazaná na nič iné. Ak to trochu preženiem, tak v občianskom práve "čokoľvek môžem viazať na čokoľvek".
Zmluvná pokuta má skutočne za úlohu trestať druhú stranu (má teda v podstate punitívnu povahu), ale na jej povahe nemení nič, ak ju súčasne obmedzím ďalšou skutočnosťou - už som písal vyššie. Zo znenia záväzku nemožno nič "konštruovať" - ak je záväzok platiť skutočne viazaný na porušenie povinnosti a nejde svojím obsahom napr. o náhradu škody alebo o úroky z omeškania, tak ide o zmluvnú pokutu, bez ohľadu na to, ako si to strany nazvú.
Tvoj príklad s prenajímateľom je podľa mňa typickou zmluvnou pokutou, navyše veľmi otázne dojednanou (presnejšie vôbec nedojednanou), pretože v skutočnosti jej výška je úplne závislá od jednostrannej vôle prenajímteľa. Myslím, že vo väčšine prípadov by som vôbec nemal ostych povedať, že takéto dojednanie zmluvnej pokuty je v rozpore s dobrými mravmi, pretože umožňuje jej výšku určiť výlučne jednej strane bez akýchkoľvek obmedzení a tým hrubo poškodzuje druhú stranu.
Nie je ale podľa mňa správny tvoj výklad trojčlenky - z textu zmluvy, ktorú si uviedol, totiž plynie, že pojem "oprava si vyžiada odstavenie" na viac "ako 3" dni nie je žiadnou ďalšou limitujúcou podmienkou, ale spôsobom určenia intenzity porušenia povinnosti, o čom svedčia aj slová "tzn." na začiatku tej vety. Toto spojenie teda len bližšie určuje stupeň intenzity porušenia povinnosti, ktoré musí nastať, aby vznikol tam uvedený nárok - nestačí len také porušenie, kedy vozidlo bude odstavené na dve-tri hodiny, ale musí ísť najmenej o 3 dni.
Je to podobné dojednanie ako ustanovenia typu "keď je dlžník v omeškaní viac ako 30 dní, je povinný zaplatiť zmluvnú pokutu..." - tiež nejde o ďalšiu limitujúcu podmienku (v zmysle ďalšej právnej skutočnosti), len o zvýšenú kvalitu porušenia povinnosti, t.j. musí tu byť min. 30 dňové omeškanie, hoci (technicky vzaté) je porušením povinnosti už jednodňové omeškanie.
Ten "neželaný" následok v § 545 ods. 2 OZ je naopak želaný - zmluvná pokuta má úlohu paušalizovanej náhrady škody, ergo, keď paušalujem, nezaujímajú ma skutočné čísla (advokáti to poznajú veľmi dobre :)
Apropos, ked Kristian v úvode hovoril o tom nezmysle s teóriou kogentnosti úpravy úrokov z omeškania, rovnaký zmysel majú napríklad aj názory niektorých teoretikov o nemožnosti limitácie náhrady škody. Náhradu škody limitovať podľa nich nemôžem - ale dohodnúť si zmluvnú pokutu v minimálnej výške (+ nevylúčiť § 545 ods. 2 OZ) v pohode môžem.
Zmluvná pokuta má skutočne za úlohu trestať druhú stranu (má teda v podstate punitívnu povahu), ale na jej povahe nemení nič, ak ju súčasne obmedzím ďalšou skutočnosťou - už som písal vyššie. Zo znenia záväzku nemožno nič "konštruovať" - ak je záväzok platiť skutočne viazaný na porušenie povinnosti a nejde svojím obsahom napr. o náhradu škody alebo o úroky z omeškania, tak ide o zmluvnú pokutu, bez ohľadu na to, ako si to strany nazvú.
Tvoj príklad s prenajímateľom je podľa mňa typickou zmluvnou pokutou, navyše veľmi otázne dojednanou (presnejšie vôbec nedojednanou), pretože v skutočnosti jej výška je úplne závislá od jednostrannej vôle prenajímteľa. Myslím, že vo väčšine prípadov by som vôbec nemal ostych povedať, že takéto dojednanie zmluvnej pokuty je v rozpore s dobrými mravmi, pretože umožňuje jej výšku určiť výlučne jednej strane bez akýchkoľvek obmedzení a tým hrubo poškodzuje druhú stranu.
Nie je ale podľa mňa správny tvoj výklad trojčlenky - z textu zmluvy, ktorú si uviedol, totiž plynie, že pojem "oprava si vyžiada odstavenie" na viac "ako 3" dni nie je žiadnou ďalšou limitujúcou podmienkou, ale spôsobom určenia intenzity porušenia povinnosti, o čom svedčia aj slová "tzn." na začiatku tej vety. Toto spojenie teda len bližšie určuje stupeň intenzity porušenia povinnosti, ktoré musí nastať, aby vznikol tam uvedený nárok - nestačí len také porušenie, kedy vozidlo bude odstavené na dve-tri hodiny, ale musí ísť najmenej o 3 dni.
Je to podobné dojednanie ako ustanovenia typu "keď je dlžník v omeškaní viac ako 30 dní, je povinný zaplatiť zmluvnú pokutu..." - tiež nejde o ďalšiu limitujúcu podmienku (v zmysle ďalšej právnej skutočnosti), len o zvýšenú kvalitu porušenia povinnosti, t.j. musí tu byť min. 30 dňové omeškanie, hoci (technicky vzaté) je porušením povinnosti už jednodňové omeškanie.
Ten "neželaný" následok v § 545 ods. 2 OZ je naopak želaný - zmluvná pokuta má úlohu paušalizovanej náhrady škody, ergo, keď paušalujem, nezaujímajú ma skutočné čísla (advokáti to poznajú veľmi dobre :)
Apropos, ked Kristian v úvode hovoril o tom nezmysle s teóriou kogentnosti úpravy úrokov z omeškania, rovnaký zmysel majú napríklad aj názory niektorých teoretikov o nemožnosti limitácie náhrady škody. Náhradu škody limitovať podľa nich nemôžem - ale dohodnúť si zmluvnú pokutu v minimálnej výške (+ nevylúčiť § 545 ods. 2 OZ) v pohode môžem.
Ján Cibuľa, 26. 06. 2009 v 14:27 - Ad M.N.
Trvám na tom čo som uviedol vyššie. Z týchto dôvodov:
Zodpovednosť za škodu vzniká protiprávnym úkonom.
Zmluvne viazať vznik nároku na ďalšiu právnu skutočnosť alebo meniť "kvalitu porušenia" nemá oporu v zákone a okrem toho je podľa mňa v rozpore s §574 ods. 2. Určením ďalších právnych skutočností alebo "kvality porušenia" by došlo k obmedzeniu alebo vylúčeniu zodpovednosti.
Podľa môjho názoru, §545 ods. 2 spája zmluvnú pokutu so zodpovednosťou za škodu. Preto nárok na zmluvnú pokutu musí vzniknúť zároveň s nárokom na náhradu škody (aspoň v teoretickej rovine musí z toho, z čoho vzniká zmluvná pokuta existovať možnosť vzniku nároku na náhradu škody). Keďže z odstúpenia nemôže vzniknúť nárok na náhradu škody, nemôže z neho vzniknúť ani zmluvná pokuta.
Podľa mňa je dojednanie "keď je dlžník v omeškaní viac ako 30 dní, je povinný zaplatiť zmluvnú pokutu..." skôr dojednaním, že oprávnený nemôže uplatniť ZP pokiaľ neuplynie viac 30 dní. Ak dlžník splní dlh pred uplynutím 30 dní, ZP sa neuplatní.
K neželanému následku: podľa mňa cieľom prenajímateľa bolo určiť jeho ušlý zisk, na ktorý by mal nárok plus nárok zo zodpovednosti za škodu. Takto sme výkladom jeho prejavu spolu s čítaním zákona vlastne prišli na to, že chcel limitovať náhradu škody svojím cenníkom. Neviem či by sa tomu potešil. Ako napísal Juraj "tí fiškusi zase okašlali a právo nie je pre slušných ľudí".
K limitácii náhrady škody cez nízku zmluvnú pokutu: Bejček, Eliáš, Raban a kol. v Kurs Obchodního práva, 4. vydaní uvádza na s. 153, že v tomto prípade by mohla byť takáto dohoda neplatná pre obchádzanie účelu §386 ods. 1 ObchZ.
Zodpovednosť za škodu vzniká protiprávnym úkonom.
Zmluvne viazať vznik nároku na ďalšiu právnu skutočnosť alebo meniť "kvalitu porušenia" nemá oporu v zákone a okrem toho je podľa mňa v rozpore s §574 ods. 2. Určením ďalších právnych skutočností alebo "kvality porušenia" by došlo k obmedzeniu alebo vylúčeniu zodpovednosti.
Podľa môjho názoru, §545 ods. 2 spája zmluvnú pokutu so zodpovednosťou za škodu. Preto nárok na zmluvnú pokutu musí vzniknúť zároveň s nárokom na náhradu škody (aspoň v teoretickej rovine musí z toho, z čoho vzniká zmluvná pokuta existovať možnosť vzniku nároku na náhradu škody). Keďže z odstúpenia nemôže vzniknúť nárok na náhradu škody, nemôže z neho vzniknúť ani zmluvná pokuta.
Podľa mňa je dojednanie "keď je dlžník v omeškaní viac ako 30 dní, je povinný zaplatiť zmluvnú pokutu..." skôr dojednaním, že oprávnený nemôže uplatniť ZP pokiaľ neuplynie viac 30 dní. Ak dlžník splní dlh pred uplynutím 30 dní, ZP sa neuplatní.
K neželanému následku: podľa mňa cieľom prenajímateľa bolo určiť jeho ušlý zisk, na ktorý by mal nárok plus nárok zo zodpovednosti za škodu. Takto sme výkladom jeho prejavu spolu s čítaním zákona vlastne prišli na to, že chcel limitovať náhradu škody svojím cenníkom. Neviem či by sa tomu potešil. Ako napísal Juraj "tí fiškusi zase okašlali a právo nie je pre slušných ľudí".
K limitácii náhrady škody cez nízku zmluvnú pokutu: Bejček, Eliáš, Raban a kol. v Kurs Obchodního práva, 4. vydaní uvádza na s. 153, že v tomto prípade by mohla byť takáto dohoda neplatná pre obchádzanie účelu §386 ods. 1 ObchZ.
Juraj Gyarfas, 27. 06. 2009 v 00:08 - k zmluvnej pokute
Ad Tibor: Ďakujem za pohľad zo strany sudcu. Áno, súhlasím, že v niektorých (možno mnohých) prípadoch je zodpovednosť na advokátovi. Ale v tomto prípade by som to na advokáta tak úplne nehádzal. Prvo- aj druhostupňový súd nárok nájomcu podporili, takže to, čo s tým nakoniec urobil NS ČR, asi nebola všeobecne známa doktrína, s ktorou mal advokát počítať. Myslím si, že prehadzovanie zodpovednosti z advokátov na sudcov a naopak tu bude vždy a iste je to na legitímnu diskusiu. Ale mám pocit, že pre neprávnika to bude psychologicky vždy v konečnom dôsledku súd, na ktorý bude nadávať, ak sa nebude rešpektovať jasne v zmluve vyjadrená vôľa strán. Aj keď v zásade súhlasím, že v mnohých prípadoch by si to viac zaslúžil advokát.
Ad Michal a Ján: Ďakujem za posunutie diskusie. Michal, takže podľa teba je názor NS ČR nesprávny a logicky nekonzistentný dokonca aj z hľadiska formalistického výkladu? Toto je zaujímavá úvaha. Ak sme sa teda zhodli, že z hľadiska ne-formalistického výkladu mal súd nárok priznať, môžeme túto časť diskusie uzavrieť a rád by som to ešte skúsil rozobrať čisto formalisticky. Tvoja úvaha o odstúpení ako ďalšej podmienke vzniku nároku sa mi veľmi páči. Takto som nad tým pri písaní nerozmýšlal.
Čo by si potom z hľadiska čistého formalizmu povedal na argument súdu "Navíc odstoupení od smlouvy má podle § 48 odst. 2 ObčZ ten následek, že se smlouva od počátku ruší a zanikají práva a povinnosti vyplývající ze smlouvy; nezaniká však nárok na smluvní pokutu, avšak pouze za té podmínky, že tento nárok vznikl ještě před odstoupením od smlouvy v důsledku dřívějšího porušení povinností. V posuzované věci však měl nárok na smluvní pokutu vzniknout až po zániku závazku v důsledku odstoupení od smlouvy."?
PS: Limitácia náhrady škody, áno, ďalšia skvelá téma. Ale nechajme si ju na diskusiu pod samostatným postom :-)
Ad Michal a Ján: Ďakujem za posunutie diskusie. Michal, takže podľa teba je názor NS ČR nesprávny a logicky nekonzistentný dokonca aj z hľadiska formalistického výkladu? Toto je zaujímavá úvaha. Ak sme sa teda zhodli, že z hľadiska ne-formalistického výkladu mal súd nárok priznať, môžeme túto časť diskusie uzavrieť a rád by som to ešte skúsil rozobrať čisto formalisticky. Tvoja úvaha o odstúpení ako ďalšej podmienke vzniku nároku sa mi veľmi páči. Takto som nad tým pri písaní nerozmýšlal.
Čo by si potom z hľadiska čistého formalizmu povedal na argument súdu "Navíc odstoupení od smlouvy má podle § 48 odst. 2 ObčZ ten následek, že se smlouva od počátku ruší a zanikají práva a povinnosti vyplývající ze smlouvy; nezaniká však nárok na smluvní pokutu, avšak pouze za té podmínky, že tento nárok vznikl ještě před odstoupením od smlouvy v důsledku dřívějšího porušení povinností. V posuzované věci však měl nárok na smluvní pokutu vzniknout až po zániku závazku v důsledku odstoupení od smlouvy."?
PS: Limitácia náhrady škody, áno, ďalšia skvelá téma. Ale nechajme si ju na diskusiu pod samostatným postom :-)
Michal Novotný, 27. 06. 2009 v 17:17 - Zmluvna pokuta a to okolo
Úvodom som rád, že aj naša diskusia o zmluvnej pokute v konkurencii zaujímavejších tém (farba ako ochranná známka, PDV a futbal) pritiahne občas nejakého ďalšieho fanúšika :-)
Z formalistického hľadiska sa súd dopustil minimálne troch chýb:
1. po prvé, zákon nikde nezakazuje (obľúbený argument právnych formalistov), aby bola zmluvná pokuta na niečo viazaná, takže ju čisto formalisticky môžem viazať na hocičo,
2. po druhé, to čo písal Kristian - že súd vzal judikát, ktorý riešil opačnú situáciu (t.j. ten, kto odstúpil, bol zavazaný za svoje odstúpenie platiť zmluvnú pokutu) a aplikoval ho absolútne v rozpores jeho obsahom,
3. po tretie, k tomu výkladu § 48 ods. 2 OZ - Najvyšší súd si neujasnil, kedy nadobúda odstúpenie účinky a kedy vznikol nárok na zmluvnú pokutu. Z textu, že účastník je oprávený odstúpiť a vyúčtovať druhému zmluvnú pokutu, plynie podľa mňa, že nárok na zmluvnú pokutu vznikne tým odstúpením (nie tým účtovaním, to je len forma "technickej realizácie"). Odstúpenie je adresovaný prejav vôle, ktorý musí dôjsť druhej zmluvnej strane. Okamih dôjdenia tak spôsobuje zánik zmluvy ("od počiatku") a súčasne vzniká nárok na zmluvnú pokutu. Oba tieto právne následky vznikajú v ten istý okamih, nemožno teda povedať, že "najskôr došlo k zániku zmluvy, potom k vzniku nároku na zmluvnú pokutu".
OK, uznávam, že formalisticky tá tretia odrážka asi kríva, ale určite nie viac, než ten výklad najvyššieho súdu.
Z formalistického hľadiska sa súd dopustil minimálne troch chýb:
1. po prvé, zákon nikde nezakazuje (obľúbený argument právnych formalistov), aby bola zmluvná pokuta na niečo viazaná, takže ju čisto formalisticky môžem viazať na hocičo,
2. po druhé, to čo písal Kristian - že súd vzal judikát, ktorý riešil opačnú situáciu (t.j. ten, kto odstúpil, bol zavazaný za svoje odstúpenie platiť zmluvnú pokutu) a aplikoval ho absolútne v rozpores jeho obsahom,
3. po tretie, k tomu výkladu § 48 ods. 2 OZ - Najvyšší súd si neujasnil, kedy nadobúda odstúpenie účinky a kedy vznikol nárok na zmluvnú pokutu. Z textu, že účastník je oprávený odstúpiť a vyúčtovať druhému zmluvnú pokutu, plynie podľa mňa, že nárok na zmluvnú pokutu vznikne tým odstúpením (nie tým účtovaním, to je len forma "technickej realizácie"). Odstúpenie je adresovaný prejav vôle, ktorý musí dôjsť druhej zmluvnej strane. Okamih dôjdenia tak spôsobuje zánik zmluvy ("od počiatku") a súčasne vzniká nárok na zmluvnú pokutu. Oba tieto právne následky vznikajú v ten istý okamih, nemožno teda povedať, že "najskôr došlo k zániku zmluvy, potom k vzniku nároku na zmluvnú pokutu".
OK, uznávam, že formalisticky tá tretia odrážka asi kríva, ale určite nie viac, než ten výklad najvyššieho súdu.
Ján Cibuľa, 27. 06. 2009 v 20:39 - otazka
ak je zmluvna pokuta narok ako kazdy iny a mozno ho viazat na cokolvek, ako moze nezaniknut resp. vzniknut po odstupeni od zmluvy ex tunc?
Milan Kvasnica, 29. 06. 2009 v 11:45 - Přímá konfrontace s autorem rozhodnutí
Toto rozhodnutí bylo jedním z témat 3. symposia Nejvyššího soudu.
Z diskuse vyplynulo, že ne všichni soudci NS by rozhodovali stejně. Názor na tuto problematiku "se neustále vyvíjí". Je tedy pravděpodobné, že pokud se podobný případ opět dostane k Nejvyššímu soudu, skončí u velkého senátu, který nebude rozhodovat tak formalisticky.
Soudce JUDr. Zdeněk Des jakožto autor rozhodnutí uvedl, že byl vázán svým předchozím právním názorem v této věci a nechtěl jej měnit. Diskusi ukončil s tím, že smlouva byla napsána nešťastně a že ke vzniku povinnosti hradit smluvní pokutu by došlo až po zániku závazku (tedy po odstoupení), což je nepřípustné.
Doporučuji tedy smlouvy konstruovat tak, že v případě porušení povinnosti vzniká nárok na zaplacení smluvní pokuty. Současně má účastník právo od smlouvy odstoupit.
Pokud už je nutno žalovat závazek z takto nešťastně formulované smlouvy, pak je nutno přesvědčit soud, že nárok na zaplacení smluvní pokuty vznikl ještě předtím, než smlouva zanikla a že tento nárok byl vázán výlučně na porušení smluvní povinnosti, tedy argumentovat účelem smlouvy a ignorovat gramatický výklad.
Z diskuse vyplynulo, že ne všichni soudci NS by rozhodovali stejně. Názor na tuto problematiku "se neustále vyvíjí". Je tedy pravděpodobné, že pokud se podobný případ opět dostane k Nejvyššímu soudu, skončí u velkého senátu, který nebude rozhodovat tak formalisticky.
Soudce JUDr. Zdeněk Des jakožto autor rozhodnutí uvedl, že byl vázán svým předchozím právním názorem v této věci a nechtěl jej měnit. Diskusi ukončil s tím, že smlouva byla napsána nešťastně a že ke vzniku povinnosti hradit smluvní pokutu by došlo až po zániku závazku (tedy po odstoupení), což je nepřípustné.
Doporučuji tedy smlouvy konstruovat tak, že v případě porušení povinnosti vzniká nárok na zaplacení smluvní pokuty. Současně má účastník právo od smlouvy odstoupit.
Pokud už je nutno žalovat závazek z takto nešťastně formulované smlouvy, pak je nutno přesvědčit soud, že nárok na zaplacení smluvní pokuty vznikl ještě předtím, než smlouva zanikla a že tento nárok byl vázán výlučně na porušení smluvní povinnosti, tedy argumentovat účelem smlouvy a ignorovat gramatický výklad.
Michal Novotný, 29. 06. 2009 v 22:52 - Autora rozhodnutia
by som aj celkom rád videl... Ale musím povedať, že je vynikajúce už len to, že sudcovia Najvyššieho súdu sú ochotní diskutovať o svojich rozhodnutiach aj v konfrontácii s ľuďmi z praxe. To tých našich si neviem ani predstaviť. Napríklad,čo by povedali na to rozhodnutie o TIPOSe...
Ale, už dlho rozmýšľam nad tým, čo odpovedať J. Cibuľovi na jeho predchádzajúce komentáre (26.06. 14:27), aby to nebolo príliš zoširoka. Ale skúsim.
Nechcem byť tvrdý, ale argumentovať pri zmluvnej pokute § 574 ods. 2 OZ (ktorému navyše v slovenskej civilistike pripisujeme dosť extrémistický obsah) považujem za pomerne ťažko obhájiteľné. Zmluvná pokuta je FAKULTATÍVNY inštitút, t.j. nevzniká priamo na základe zákona, ale až na základe výslovnej a písomnej dohody zmluvných strán. To znamená, že ak si strany nedohodnú zmluvnú pokutu, nemajú na ňu nárok, pričom nedohodnúť si ju kľudne môžu. Tvrdiť, že zmluvné strany môžu urobiť len 0 (nedohodnúť si ju) alebo 1 (dohodnúť si ju "natvrdo"), ale nemôžu urobiť 0,5 (dohodnúť si zmluvnú pokutu s určitými obmedzeniami) je podľa mňa dosť silný prejav právneho formalizmu.
Taktiež podľa mňa "smrdí" právnym formalizmom tvrdenie, že cieľom prenajímateľa (v tom príklade s vozidlom) bolo "určiť jeho ušlý zisk". Ušlý zisk rovnako ako skutočná škoda sú pojmami objektívnymi - ušlý zisk je to, čo poškodenému skutočne ušlo. Určovať si jednostranne ušlý zisk (a podobné jednostranné práva) považujem za právnu nechutnosť všelijakých "nepriestrelných" inštitúcií ako sú banky, poisťovne, leasingovky. Osobne považujem práve tieto ustanovenia za "okašľávanie" slušných ľudí, preto nie je podľa mňa takéto ustanovenie vôbec hodné ochrany v tom zmysle, ako písal J. Cibuľa, t.j. že by tým výkladom že ide o zmluvnú pokutu trpel "chudák" prenajímateľ. Práve naopak, výklad, že ide o zmluvnú pokutu presne zodpovedá tomu, čo ten prenajímateľ chcel, totiž paušalizovať náhradu škody. Ale paušalizácia náhrady škody je u nás (okrem nejakých výnimiek, ktoré mi teraz možno nenapadnú) možná len cez zmluvnú pokutu, a kto to chce robiť, musí počítať so všetkými následkami. Čiže, treba podľa mňa rozlišovať, či výklad okašľáva dobré úmysly strán zmluvy alebo naopak, okašľáva snahu okašľať zákon v neprospech jednej strany.
K tej poslednej otázke z 27.06. o 20:39, nárok na zmluvnä pokutu sa (vcelku správne, hoci teoreticky možno mať voči tomu isté výhrady) okamihom svojho vzniku stáva v podstate samostatným a má samostatný osud. To je ujudikované a v podstate ide o to, aby porušujúca strana nemala z nesplnenia svojho záväzku väčší prospech, než strana, ktorá ho splní, ale oneskorene. Tzn., že ak raz nárok na zmluvnú pokutu vznikol, nezaniká následným zánikom záväzku (pretože to je význam § 48 ods. 2 OZ v spojení s § 451 OZ, ako sa to tu pred časom diskutovalo pri prevodoch nehnuteľností), ale pretrváva ďalej, keďže zánik záväzku nekonvaliduje spätne porušenie povinnosti niektorej zo zmluvných strán. To znamená, že odstúpením od zmluvy nezanikne nárok na zmluvnú pokutu už vzniknutý pred odstúpením, resp. súčasne s ním. Samozrejme, strany sa môžu dohodnúť, že tento nárok odstúpením zanikne - a to je tá jeho "viazateľnosť" na čokoľvek.
Takže toľko - ak majú ostatní záujem, budem rád, ak sa k týmto otázkam okolo zmluvnej pokuty tiež vyjadria.
Ale, už dlho rozmýšľam nad tým, čo odpovedať J. Cibuľovi na jeho predchádzajúce komentáre (26.06. 14:27), aby to nebolo príliš zoširoka. Ale skúsim.
Nechcem byť tvrdý, ale argumentovať pri zmluvnej pokute § 574 ods. 2 OZ (ktorému navyše v slovenskej civilistike pripisujeme dosť extrémistický obsah) považujem za pomerne ťažko obhájiteľné. Zmluvná pokuta je FAKULTATÍVNY inštitút, t.j. nevzniká priamo na základe zákona, ale až na základe výslovnej a písomnej dohody zmluvných strán. To znamená, že ak si strany nedohodnú zmluvnú pokutu, nemajú na ňu nárok, pričom nedohodnúť si ju kľudne môžu. Tvrdiť, že zmluvné strany môžu urobiť len 0 (nedohodnúť si ju) alebo 1 (dohodnúť si ju "natvrdo"), ale nemôžu urobiť 0,5 (dohodnúť si zmluvnú pokutu s určitými obmedzeniami) je podľa mňa dosť silný prejav právneho formalizmu.
Taktiež podľa mňa "smrdí" právnym formalizmom tvrdenie, že cieľom prenajímateľa (v tom príklade s vozidlom) bolo "určiť jeho ušlý zisk". Ušlý zisk rovnako ako skutočná škoda sú pojmami objektívnymi - ušlý zisk je to, čo poškodenému skutočne ušlo. Určovať si jednostranne ušlý zisk (a podobné jednostranné práva) považujem za právnu nechutnosť všelijakých "nepriestrelných" inštitúcií ako sú banky, poisťovne, leasingovky. Osobne považujem práve tieto ustanovenia za "okašľávanie" slušných ľudí, preto nie je podľa mňa takéto ustanovenie vôbec hodné ochrany v tom zmysle, ako písal J. Cibuľa, t.j. že by tým výkladom že ide o zmluvnú pokutu trpel "chudák" prenajímateľ. Práve naopak, výklad, že ide o zmluvnú pokutu presne zodpovedá tomu, čo ten prenajímateľ chcel, totiž paušalizovať náhradu škody. Ale paušalizácia náhrady škody je u nás (okrem nejakých výnimiek, ktoré mi teraz možno nenapadnú) možná len cez zmluvnú pokutu, a kto to chce robiť, musí počítať so všetkými následkami. Čiže, treba podľa mňa rozlišovať, či výklad okašľáva dobré úmysly strán zmluvy alebo naopak, okašľáva snahu okašľať zákon v neprospech jednej strany.
K tej poslednej otázke z 27.06. o 20:39, nárok na zmluvnä pokutu sa (vcelku správne, hoci teoreticky možno mať voči tomu isté výhrady) okamihom svojho vzniku stáva v podstate samostatným a má samostatný osud. To je ujudikované a v podstate ide o to, aby porušujúca strana nemala z nesplnenia svojho záväzku väčší prospech, než strana, ktorá ho splní, ale oneskorene. Tzn., že ak raz nárok na zmluvnú pokutu vznikol, nezaniká následným zánikom záväzku (pretože to je význam § 48 ods. 2 OZ v spojení s § 451 OZ, ako sa to tu pred časom diskutovalo pri prevodoch nehnuteľností), ale pretrváva ďalej, keďže zánik záväzku nekonvaliduje spätne porušenie povinnosti niektorej zo zmluvných strán. To znamená, že odstúpením od zmluvy nezanikne nárok na zmluvnú pokutu už vzniknutý pred odstúpením, resp. súčasne s ním. Samozrejme, strany sa môžu dohodnúť, že tento nárok odstúpením zanikne - a to je tá jeho "viazateľnosť" na čokoľvek.
Takže toľko - ak majú ostatní záujem, budem rád, ak sa k týmto otázkam okolo zmluvnej pokuty tiež vyjadria.
Ján Cibuľa, 30. 06. 2009 v 10:32 - čokoľvek
K ušlému zisku: využijem vyššie uvedený argument a poviem, že ušlý zisk je síce objektívny pojem ale ak si môžu dohodnúť 0 (vylúčiť ušlý zisk) alebo 1 (ponechať zákonnú úpravu) tak prečo by nemohli urobiť 0,5 (stanoviť si pevnú výšku ušlého zisku)?
K odstúpeniu od zmluvy ako skutočnosti z ktorej môže vzniknúť nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty píše Ovečková toto:
Nútiť subjekt, aby nevykonal svoje právo [odstúpenie -J.C.] pod hrozbou sankcie, je samo osebe v rozpore s právom. Využitie oprávnenia vyplývajúce zo zmluvy, respektíve zo zákona, nemôže by sankcionované. Preto aj dohoda strán, ktorá odstúpenie od zmluvy jednou zo zmluvných strán postihuje sankciou (zmluvnou pokutou), je pre rozpor so zákonom ( § 544 ods. 1 OZ) absolútne neplatná ( § 39 OZ).
(O. Ovečková: Zmluvná pokuta a odstúpenie od zmluvy, 2004)
Naviazanie zmluvnej pokuty na čokoľvek dáva podľa môjho názoru absurdné výsledky. Viem si predstaviť takéto ustanovenie v zmluve: "Pri poškodení motorového vozidla nájomcom a prejavom vôle od prenajímateľa vzniká P nárok na zmluvnu pokutu 100 EUR". Trochu je to umelé, ale takto si prenajímateľ môže jednostranne (X prejavmi vôle) určiť výšku zmluvnej pokuty, ktorej sa N nezbaví ani odstúpením.
Stanovenie určitých obmedzení zmluvnej pokuty dáva rovnako zvláštne výsledky:
"Pri poškodení motorového vozidla a ak trhová cena opraveného motorového vozidla o rok po škodovej udalosti je nižšia ako 10% trhovej ceny nepoškodeného motorového vozidla vzniká P nárok na ZP vo výške 10,000 EUR"
Ak už nájomca uhradil škodu na motorovom vozidle (predpokladajme že skoda bola 30,000 EUR) a nastane ten pokles ceny, znamená to, že má nárok na vrátenie 20,000 EUR? ( §545 ods. 2) Ak nie, nejde o obchádzanie zákona?
Okrem toho, na vznik nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty sa vyžaduje zavinenie. Viazaním zmluvnej pouty na čokoľvek sa tento princíp obchádza. Nemožno totiž nájomcovi pripisovať zavinenie za pokles cien na trhu alebo za to, že druhá strana odstúpila od zmluvy.
K odstúpeniu od zmluvy ako skutočnosti z ktorej môže vzniknúť nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty píše Ovečková toto:
Nútiť subjekt, aby nevykonal svoje právo [odstúpenie -J.C.] pod hrozbou sankcie, je samo osebe v rozpore s právom. Využitie oprávnenia vyplývajúce zo zmluvy, respektíve zo zákona, nemôže by sankcionované. Preto aj dohoda strán, ktorá odstúpenie od zmluvy jednou zo zmluvných strán postihuje sankciou (zmluvnou pokutou), je pre rozpor so zákonom ( § 544 ods. 1 OZ) absolútne neplatná ( § 39 OZ).
(O. Ovečková: Zmluvná pokuta a odstúpenie od zmluvy, 2004)
Naviazanie zmluvnej pokuty na čokoľvek dáva podľa môjho názoru absurdné výsledky. Viem si predstaviť takéto ustanovenie v zmluve: "Pri poškodení motorového vozidla nájomcom a prejavom vôle od prenajímateľa vzniká P nárok na zmluvnu pokutu 100 EUR". Trochu je to umelé, ale takto si prenajímateľ môže jednostranne (X prejavmi vôle) určiť výšku zmluvnej pokuty, ktorej sa N nezbaví ani odstúpením.
Stanovenie určitých obmedzení zmluvnej pokuty dáva rovnako zvláštne výsledky:
"Pri poškodení motorového vozidla a ak trhová cena opraveného motorového vozidla o rok po škodovej udalosti je nižšia ako 10% trhovej ceny nepoškodeného motorového vozidla vzniká P nárok na ZP vo výške 10,000 EUR"
Ak už nájomca uhradil škodu na motorovom vozidle (predpokladajme že skoda bola 30,000 EUR) a nastane ten pokles ceny, znamená to, že má nárok na vrátenie 20,000 EUR? ( §545 ods. 2) Ak nie, nejde o obchádzanie zákona?
Okrem toho, na vznik nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty sa vyžaduje zavinenie. Viazaním zmluvnej pouty na čokoľvek sa tento princíp obchádza. Nemožno totiž nájomcovi pripisovať zavinenie za pokles cien na trhu alebo za to, že druhá strana odstúpila od zmluvy.
Kristián Csach, 30. 06. 2009 v 10:47 - neviem, či to východisko nie je nesprávne,
behá mi po rozume, možno úplne scestne, ale čo ak to východisko, ktoré považujeme za správne (odstúpenie nie je možné viazať na pokutu), nie je až také správne. Mám pocit, že nás to potom nutne tlačí do sféry náhrady škody, čo asi nie je dobré.
Čo úplne inak otočiť perspektívu. Čo poviete na zmluvu o budúcej novácii, alebo radšej opciu novácie (aby sme zabezpečili jednostranné uzatvorenie, hoci neviem ešte narýchlo, ako to právne rozumne naformulovať), v ktorej by sa pôvodné záväzky nahradili záväzkom zaplatiť sankciu. Veľká blbosť?
Čo úplne inak otočiť perspektívu. Čo poviete na zmluvu o budúcej novácii, alebo radšej opciu novácie (aby sme zabezpečili jednostranné uzatvorenie, hoci neviem ešte narýchlo, ako to právne rozumne naformulovať), v ktorej by sa pôvodné záväzky nahradili záväzkom zaplatiť sankciu. Veľká blbosť?
Michal Novotný, 30. 06. 2009 v 14:09 - Myslím
že východisko nie je nesprávne, ale sa nesprávne interpretuje.
Viazať odstúpenie od zmluvy na zmluvnú pokutu v tom zmysle, že ODSTUPUJÚCA strana má zaplatiť neodstupujúcej, taktiež dosahovanie tohto výsledku inými spôsobmi (novácia) odporuje jednej základnej zásade civilného práva, že ex iniuria ius non oritur. Odstúpenie od zmluvy je spravidla viazané na porušenie nejakej povinnosti zo strany jednej zo zmluvných strán (odhliadnuc od § 497 OZ). Situácia, že by táto zmluvná strana (porušujúca) mala za svoje porušenie ešte inkasovať nejakú výhodu v podobe zmluvnej pokuty alebo iného prospechu je podľa mňa v rozpore so všetkými dobrými mravmi a poctivosťou v právnom styku. V prípadoch odstúpenia pri neporušení povinnosti by sa takáto "zmluvná pokuta" dala posúdiť ako odstupné ( § 497).
Tu však ide o inú situáciu - zmluvná pokuta bola platená tomu, kto odstúpil, a to potom, čo druhá strana PORUŠILA POVINNOSŤ. Preto nerozumiem vyššie uvedenej argumentácii J.Cibuľu - aj ten Ovečkovej komentár sa týka len tej prvo uvedenej situácie (odstúpi a platí neporušujúca strana), ale netýkajú sa tej druhej (odstúpi neporušujúca a platí porušujúca).
Ale napriek tomu: Proti paušalizácii ušlého zisku hovorí jeden základný argument, ktorý je ale skôr pocitový - že strany si nemôžu dohodou upravovať OBSAH jednotlivých právnych inštitútov, môžu si len upraviť obsah svojich práv a povinností a takto vymedzené práva a povinnosti pokryť príslušným inštitútom. Ak raz napr. občianske právo definuje kúpnu zmluvu ako prevod veci za peniaze, tak si nemôžem "dohodnúť", že uzatvárame kúpnu zmluvu, ale jej obsahom bude prevod veci zadarmo. Takúto zmluvu si samozrejme môžeme uzavrieť, ale bude to zmluva darovacia. Toto je práve ten kľúčový rozdiel medzi formalizmom a neformalizmom.
Preto si nemôžem "paušalizovať" ušlý zisk, pretože ten je objektívnou kategóriou. Samozrejme, môžem si "paušalizovať" náhradu škody, ale s tým, že takúto paušalizáciu pokrýva inštitút zmluvnej pokuty, preto to je a bude zmluvná pokuta, či to tak chcem alebo nechcem.
Druhý argument je, že "dohodnutie" paušálnej výšky ušlého zisku nie je tým 0,5 medzi 0 a 1. V okamihu dohodnutia totiž nemôžem vedieť, či ten ušlý zisk vôbec dosiahne tú paušálnu výšku, teda v konečnom dôsledku tá paušálna náhrada vôbec nemusí byť medzi 0 (vylúčením) a 1 (plnou náhradou), ale kľudne môže vyskočiť na 1,5, prípadne aj na 50. Nemožno preto argumentovať a fortiori (a maiori ad minus).
Len na upresnenie - viazaním zmluvnej pokuty na čokoľvek (a myslím, že to plynie z mojich predchádzajúcich komentov) som mal namysli jej viazanie na čokoľvek ako podmienku NAVIAC. Nikde som netvrdil (a ani netvrdím), že tým popieram základný predpoklad zmluvnej pokuty, ktorou je (v občanovi zavinené, v obchode aj nezavinené) porušenie povinnosti na strane povinného.
Čiže, sčítané a podčiarknuté, myslím, že
1. nie je nesprávny názor, a súhlasím s ním, že stranu, ktorá od zmluvy odstúpila pre porušenie povinností druhou stranou, nemožno sankcionovať za odstúpenie zmluvnou pokutou;
2. naopak, ak neporušujúca zmluvná strana odstúpi od zmluvy pre porušenie druhou stranou, možno toto porušenie sankcionovať zmluvnou pokutou pre povinnú stranu a naviazať jej vznik až na prejav vôle neporušujúcej zmluvnej o odstúpení;
3. preto nie je potrebné zaťahovať iné právne inštitúty (novácia) do tohto vzťahu, keďže tie, ktoré máme, pohodlne stačia na jeho vyčerpávajúce a dokonca aj logické civilistické uchopenie.
Viazať odstúpenie od zmluvy na zmluvnú pokutu v tom zmysle, že ODSTUPUJÚCA strana má zaplatiť neodstupujúcej, taktiež dosahovanie tohto výsledku inými spôsobmi (novácia) odporuje jednej základnej zásade civilného práva, že ex iniuria ius non oritur. Odstúpenie od zmluvy je spravidla viazané na porušenie nejakej povinnosti zo strany jednej zo zmluvných strán (odhliadnuc od § 497 OZ). Situácia, že by táto zmluvná strana (porušujúca) mala za svoje porušenie ešte inkasovať nejakú výhodu v podobe zmluvnej pokuty alebo iného prospechu je podľa mňa v rozpore so všetkými dobrými mravmi a poctivosťou v právnom styku. V prípadoch odstúpenia pri neporušení povinnosti by sa takáto "zmluvná pokuta" dala posúdiť ako odstupné ( § 497).
Tu však ide o inú situáciu - zmluvná pokuta bola platená tomu, kto odstúpil, a to potom, čo druhá strana PORUŠILA POVINNOSŤ. Preto nerozumiem vyššie uvedenej argumentácii J.Cibuľu - aj ten Ovečkovej komentár sa týka len tej prvo uvedenej situácie (odstúpi a platí neporušujúca strana), ale netýkajú sa tej druhej (odstúpi neporušujúca a platí porušujúca).
Ale napriek tomu: Proti paušalizácii ušlého zisku hovorí jeden základný argument, ktorý je ale skôr pocitový - že strany si nemôžu dohodou upravovať OBSAH jednotlivých právnych inštitútov, môžu si len upraviť obsah svojich práv a povinností a takto vymedzené práva a povinnosti pokryť príslušným inštitútom. Ak raz napr. občianske právo definuje kúpnu zmluvu ako prevod veci za peniaze, tak si nemôžem "dohodnúť", že uzatvárame kúpnu zmluvu, ale jej obsahom bude prevod veci zadarmo. Takúto zmluvu si samozrejme môžeme uzavrieť, ale bude to zmluva darovacia. Toto je práve ten kľúčový rozdiel medzi formalizmom a neformalizmom.
Preto si nemôžem "paušalizovať" ušlý zisk, pretože ten je objektívnou kategóriou. Samozrejme, môžem si "paušalizovať" náhradu škody, ale s tým, že takúto paušalizáciu pokrýva inštitút zmluvnej pokuty, preto to je a bude zmluvná pokuta, či to tak chcem alebo nechcem.
Druhý argument je, že "dohodnutie" paušálnej výšky ušlého zisku nie je tým 0,5 medzi 0 a 1. V okamihu dohodnutia totiž nemôžem vedieť, či ten ušlý zisk vôbec dosiahne tú paušálnu výšku, teda v konečnom dôsledku tá paušálna náhrada vôbec nemusí byť medzi 0 (vylúčením) a 1 (plnou náhradou), ale kľudne môže vyskočiť na 1,5, prípadne aj na 50. Nemožno preto argumentovať a fortiori (a maiori ad minus).
Len na upresnenie - viazaním zmluvnej pokuty na čokoľvek (a myslím, že to plynie z mojich predchádzajúcich komentov) som mal namysli jej viazanie na čokoľvek ako podmienku NAVIAC. Nikde som netvrdil (a ani netvrdím), že tým popieram základný predpoklad zmluvnej pokuty, ktorou je (v občanovi zavinené, v obchode aj nezavinené) porušenie povinnosti na strane povinného.
Čiže, sčítané a podčiarknuté, myslím, že
1. nie je nesprávny názor, a súhlasím s ním, že stranu, ktorá od zmluvy odstúpila pre porušenie povinností druhou stranou, nemožno sankcionovať za odstúpenie zmluvnou pokutou;
2. naopak, ak neporušujúca zmluvná strana odstúpi od zmluvy pre porušenie druhou stranou, možno toto porušenie sankcionovať zmluvnou pokutou pre povinnú stranu a naviazať jej vznik až na prejav vôle neporušujúcej zmluvnej o odstúpení;
3. preto nie je potrebné zaťahovať iné právne inštitúty (novácia) do tohto vzťahu, keďže tie, ktoré máme, pohodlne stačia na jeho vyčerpávajúce a dokonca aj logické civilistické uchopenie.
Kristián Csach, 30. 06. 2009 v 14:26 - dobre zhrnutie, ale ;)
Dodržím číslovanie
1. Trik je v tom, nakoľko všeobecne budeš interpretovať tú právnu vetu. Podľa mňa treba dodať, že:
1a) strany mali dohodnuté právo odstúpiť od zmluvy + zmluvná pokuta za odstúpenie
1b)strany mali dohodnuté oprávnenie jednostranne ukončiť zmluvu po zaplatení určitej sumy + prípadne explicitne vylúčili možnosť odstúpenia
1c) strany mali dohodnuté odstupné iba pre prípad porušenia zmluvy druhou stranou
Viem, že povieš, že zavádzam tu teraz nové inštitúty, ale predpokladajme, že ich strany neoznačili tak ako mali, teda sú iba popísané (povinnosť zaplatiť X EUR ak...)
Mne sa vyberajú myšlienky týmto smerom (ale ešte neviem, či dobre): môžeš dohodnúť, že sa nedá od zmluvy odstúpiť? Ak tomu nebráni niečo kogentné, áno. Môžeš dohodnúť odstupné (a lá OZ 497)? Ak tomu nebráni niečo kogentné, áno. A teraz môžeš dohodnúť odstupné iba pre prípad porušenia protistrany? a nie je to funkčne to isté ako náš príklad? A na to sa môže nabaliť novácia...
2. súhlas.
3. záleží od konštelácie - vid a)
Čo sa týka paušalizácie ušlého zisku - to je nepekné slovo:). Nemyslíš, že ho ale je možné limitovať? Ja v tom problém nevidím (dobre, vidím tam, kde by sa podstatne obmedzovala zodpovednosť, ale inak nie).
1. Trik je v tom, nakoľko všeobecne budeš interpretovať tú právnu vetu. Podľa mňa treba dodať, že:
1a) strany mali dohodnuté právo odstúpiť od zmluvy + zmluvná pokuta za odstúpenie
1b)strany mali dohodnuté oprávnenie jednostranne ukončiť zmluvu po zaplatení určitej sumy + prípadne explicitne vylúčili možnosť odstúpenia
1c) strany mali dohodnuté odstupné iba pre prípad porušenia zmluvy druhou stranou
Viem, že povieš, že zavádzam tu teraz nové inštitúty, ale predpokladajme, že ich strany neoznačili tak ako mali, teda sú iba popísané (povinnosť zaplatiť X EUR ak...)
Mne sa vyberajú myšlienky týmto smerom (ale ešte neviem, či dobre): môžeš dohodnúť, že sa nedá od zmluvy odstúpiť? Ak tomu nebráni niečo kogentné, áno. Môžeš dohodnúť odstupné (a lá OZ 497)? Ak tomu nebráni niečo kogentné, áno. A teraz môžeš dohodnúť odstupné iba pre prípad porušenia protistrany? a nie je to funkčne to isté ako náš príklad? A na to sa môže nabaliť novácia...
2. súhlas.
3. záleží od konštelácie - vid a)
Čo sa týka paušalizácie ušlého zisku - to je nepekné slovo:). Nemyslíš, že ho ale je možné limitovať? Ja v tom problém nevidím (dobre, vidím tam, kde by sa podstatne obmedzovala zodpovednosť, ale inak nie).
Ján Cibuľa, 30. 06. 2009 v 14:36 - Ad M.N.
Ako môžno dať do súladu a+b a a+c?
a) "že strany si nemôžu dohodou upravovať OBSAH jednotlivých právnych inštitútov, môžu si len upraviť obsah svojich práv a povinností a takto vymedzené práva a povinnosti pokryť príslušným inštitútom."
b) zmluvná autonómia strán v súkromnom práve, "čo nie je zakázané, to je povolené"
c) zákon jasne hovorí, že zmluvná pokuta vzniká LEN porušením povinnosti.
a) "že strany si nemôžu dohodou upravovať OBSAH jednotlivých právnych inštitútov, môžu si len upraviť obsah svojich práv a povinností a takto vymedzené práva a povinnosti pokryť príslušným inštitútom."
b) zmluvná autonómia strán v súkromnom práve, "čo nie je zakázané, to je povolené"
c) zákon jasne hovorí, že zmluvná pokuta vzniká LEN porušením povinnosti.
Kristián Csach, 30. 06. 2009 v 15:09 - ešte pár doplnení
Myslím, že tú právnu vetu možno chápať v dvoch smeroch:
a) nie je zmluvnou pokutou, ak je povinnosť zaplatiť určitú sumu viazaná nie na porušenie povinnosti ale na výkon práva.
b) je zakázané spájať oprávnenie odstúpiť od zmluvy / ukončiť zmluvu na zaplatenie určitej sumy.
Podľa toho, kam sa pri interpretácii prikloníš, to ti bude osudom...
Inak, ad M.N. a J.C. ohľadne obsahu jednotlivých právnych inštitútov. Nie je to iba pocitový argument. Svojho času som o tom písal v článku o kogentných/dispozitívnych normách v Právnom obzore (asi 4,5/2006 ?) na pozadí dohody o zmene podstatných náležitosti zmluvy... tam je o tom viac. Píšem tam, že nie právne posúdenie právneho vzťahu je dané stranám k dispozícii, ale iba jeho prípadné modifikácie. Iba vyberiem rýchlo jednu peknú vetu od Eliáša: "Konkrétní charakter právního jednání se posuzuje podle jeho obsahu; posouzení tohoto obsahu není věcí volné dispozice právně jednajících osob, ale náleží právnímu zhodnocení."
a) nie je zmluvnou pokutou, ak je povinnosť zaplatiť určitú sumu viazaná nie na porušenie povinnosti ale na výkon práva.
b) je zakázané spájať oprávnenie odstúpiť od zmluvy / ukončiť zmluvu na zaplatenie určitej sumy.
Podľa toho, kam sa pri interpretácii prikloníš, to ti bude osudom...
Inak, ad M.N. a J.C. ohľadne obsahu jednotlivých právnych inštitútov. Nie je to iba pocitový argument. Svojho času som o tom písal v článku o kogentných/dispozitívnych normách v Právnom obzore (asi 4,5/2006 ?) na pozadí dohody o zmene podstatných náležitosti zmluvy... tam je o tom viac. Píšem tam, že nie právne posúdenie právneho vzťahu je dané stranám k dispozícii, ale iba jeho prípadné modifikácie. Iba vyberiem rýchlo jednu peknú vetu od Eliáša: "Konkrétní charakter právního jednání se posuzuje podle jeho obsahu; posouzení tohoto obsahu není věcí volné dispozice právně jednajících osob, ale náleží právnímu zhodnocení."
Michal Novotný, 30. 06. 2009 v 15:35 - Kristian
ja som tvrdý antiformalista.
Mne novácia za fakulty utkvela v pamäti ako nahradenie (alebo doplnenie) záväzku novým (ďalším) záväzkom. Závisí samozrejme od toho, ako si definuješ nováciu - ono v podstate zákonnou kumulatívnou nováciou je každá zmluvná pokuta alebo úroky z omeškania popri plnení, keďže k doterajšiemu záväzku sa pridáva nový záväzok. Taktiež aj odstupné "á la § 497" - keď sa na to pozrieš veľmi zoširoka - je vlastne vždy privatívnou nováciou. Úplne dokonalým príkladom privatívnej novácie je trebárs aj urovnanie. Ale takéto vymedzovanie novácie je podľa mňa nefuknčné, pretože vo všetkých týchto prípadoch ide o inštitúty osobitne upravené a ich podradenie pod nováciu je len teoretickým cvičením, i keď nepochybne zaujímavým. Úprava novácie je tak stručná, že tie jednotlivé "osobitné" prípady (zmluvná pokuta, úroky z omeškania, urovnanie) tým nijako neobídeš.
Navyše, ja som tak nejak pod vplyvom tej pocitovej argumentácie a snažím sa pozerať na to, kam strany svojím úkonom smerovali.
Tie Tvoje príklady sú dosť stručné a nestíham sledovať tú myšlienkovú líniu, tak sa vopred ospravedlňujem, že odpoveď bude možno trochu z cesty: Ak si strany vylúčili odstúpenie pre porušenie druhej strany a súčasne
a) dohodli odstupné á la § 497 platené PORUŠUJÚCOU stranou (a výslovne tam nevylúčili ďalšie aspekty zmluvnej pokuty, napr. vylúčenie náhrady škody apod.), takúto dohodu by som v zásade považoval za dohodu o zmluvnej pokute, pretože zámerom strán bolo prosto potrestať porušujúcu stranu za to, že porušila povinnosť,
b) dohodli odstupné á la § 497 platené NEPORUŠUJÚCOU stranou, bol by som veľmi opatrný a musel by som (ako sudca) podrobne vidieť súvislosti prípadu. Ale všeobecne by som takýto záväzok nepovažoval za zásadný problém u dvoch podnikateľov, ktorí ho uzavreli s plným vedomím toho, že to naozaj chceli (a toho, kto má platiť to odstupné, by som si súkromne vyhodnotil ako magora). Ak by však čo len na jednej strane bola nejaká slabšia strana, tak by som bol nemilosrdný a "zrušil" by som tento záväzok pre obchádzanie zákona (resp. pre rozpor s dobrými mravmi), pretože ide vlastne o postihnutie strany, ktorá za nič nemôže, druhou stranou, ktorá za to všetko naopak môže.
Ja som tak trochu pod vplyvom takého toho rakúskeho prístupu k právu cez "sedliacky rozum" a akokoľvek sa snažím, mne tam tá novácia nepasuje. Novácia je zmena záväzku, pre ktorú musí byť nejaký dôvod (kauza). Akú logiku má uzatváranie záväzku, o ktorom sa už dnes dohodnem, že ho v istom momente zmením? Môže mať samozrejme určitú logiku (napr. pri istom hospodárskom vývoji môže byť pre strany neprijateľné trvať na pôvodnom plnení, tak si pre tento prípad dohodnú istú náhradu), ale skôr si myslím, že za takouto dohodou sa skrýva snaha obísť určité ochranné, resp. zákazové ustanovenia. Z praxe napr. viem, že banky sa pri tzv. treasury obchodoch pri záverečnom vysporiadaní snažia obchádzať konkurzné obmedzenia (zákazy započítania a nároky správcu) cez všelijaké novácie. Takže možno som len voči novácii zaujatý, ale skutočne mi nedáva vopred dohodnutá novácia vo všeobecnosti nejaký hlboký hospodársky význam...
Pokiaľ ide o paušalizáciu, mne sa to slovo naopak páči (advokátska odmena?). Ale vážne - ja v zásade nemám výhrady voči LIMITÁCII ušlého zisku, dokonca voči jeho úplnému vylúčeniu (samozrejme, s mantinelmi dobrých mravov). Ale je rozdiel v limitácii (t.j. poviem "maximálne iks €", čiže môže to byť aj menej) a v jeho paušalizácii (t.j. poviem, že "ušlý zisk bude vždy toľko a toľko", bez ohľadu na to, či je reálny ušlý zisk menej alebo viac). Navyše, ako v tom príklade vyššie, je táto paušalizácia jednostranne určená jednou zmluvnou stranou...
K J. C.: Trvám na tom, čo som povedal, a myslím, že som to objasnil. Neviem, či zákon hovorí, že zmluvná pokuta vzniká LEN porušením povinnosti, ale uvažujme tak. Ak si dohodnem plnenie pre prípad, že niekto nesplní povinnosť + nastane ďalšia podmienka, a pozriem sa na § 853 OZ (analógia), potom dospejem k názoru, že to, čo som si dohodol, sa nutne musí spravovať zmluvnou pokutou, pretože k nej má najbližšie (ide o určitú "zoslabenú" zmluvnú pokutu ďalšou podmienkou). Čiže výsledok je vždy ten istý. Autonómia strán sa prejavuje v OBSAHU PRÁVNEHO VZŤAHU, nie v preformulovávání inštitútov. Opäť odkazujem na svoj príklad s kúpnou a darovacou zmluvou - môžem uzavrieť zmluvu o daní veci bez protiplnenia a môžem si ju aj nazvať kúpna zmluva, ale bude to darovanie a hotovo. Tak ako si (opäť z praxe) môžem dohodnúť, že ako banka mám právo "inkasovať" peniaze klienta z jeho účtu u mňa na úhradu jeho nárokov, nič to však nemení na tom, že ide o započítanie, keďže klientov účet je len pohľadávka voči mne a ja ju znížim tým, že ju započítam.
Mne novácia za fakulty utkvela v pamäti ako nahradenie (alebo doplnenie) záväzku novým (ďalším) záväzkom. Závisí samozrejme od toho, ako si definuješ nováciu - ono v podstate zákonnou kumulatívnou nováciou je každá zmluvná pokuta alebo úroky z omeškania popri plnení, keďže k doterajšiemu záväzku sa pridáva nový záväzok. Taktiež aj odstupné "á la § 497" - keď sa na to pozrieš veľmi zoširoka - je vlastne vždy privatívnou nováciou. Úplne dokonalým príkladom privatívnej novácie je trebárs aj urovnanie. Ale takéto vymedzovanie novácie je podľa mňa nefuknčné, pretože vo všetkých týchto prípadoch ide o inštitúty osobitne upravené a ich podradenie pod nováciu je len teoretickým cvičením, i keď nepochybne zaujímavým. Úprava novácie je tak stručná, že tie jednotlivé "osobitné" prípady (zmluvná pokuta, úroky z omeškania, urovnanie) tým nijako neobídeš.
Navyše, ja som tak nejak pod vplyvom tej pocitovej argumentácie a snažím sa pozerať na to, kam strany svojím úkonom smerovali.
Tie Tvoje príklady sú dosť stručné a nestíham sledovať tú myšlienkovú líniu, tak sa vopred ospravedlňujem, že odpoveď bude možno trochu z cesty: Ak si strany vylúčili odstúpenie pre porušenie druhej strany a súčasne
a) dohodli odstupné á la § 497 platené PORUŠUJÚCOU stranou (a výslovne tam nevylúčili ďalšie aspekty zmluvnej pokuty, napr. vylúčenie náhrady škody apod.), takúto dohodu by som v zásade považoval za dohodu o zmluvnej pokute, pretože zámerom strán bolo prosto potrestať porušujúcu stranu za to, že porušila povinnosť,
b) dohodli odstupné á la § 497 platené NEPORUŠUJÚCOU stranou, bol by som veľmi opatrný a musel by som (ako sudca) podrobne vidieť súvislosti prípadu. Ale všeobecne by som takýto záväzok nepovažoval za zásadný problém u dvoch podnikateľov, ktorí ho uzavreli s plným vedomím toho, že to naozaj chceli (a toho, kto má platiť to odstupné, by som si súkromne vyhodnotil ako magora). Ak by však čo len na jednej strane bola nejaká slabšia strana, tak by som bol nemilosrdný a "zrušil" by som tento záväzok pre obchádzanie zákona (resp. pre rozpor s dobrými mravmi), pretože ide vlastne o postihnutie strany, ktorá za nič nemôže, druhou stranou, ktorá za to všetko naopak môže.
Ja som tak trochu pod vplyvom takého toho rakúskeho prístupu k právu cez "sedliacky rozum" a akokoľvek sa snažím, mne tam tá novácia nepasuje. Novácia je zmena záväzku, pre ktorú musí byť nejaký dôvod (kauza). Akú logiku má uzatváranie záväzku, o ktorom sa už dnes dohodnem, že ho v istom momente zmením? Môže mať samozrejme určitú logiku (napr. pri istom hospodárskom vývoji môže byť pre strany neprijateľné trvať na pôvodnom plnení, tak si pre tento prípad dohodnú istú náhradu), ale skôr si myslím, že za takouto dohodou sa skrýva snaha obísť určité ochranné, resp. zákazové ustanovenia. Z praxe napr. viem, že banky sa pri tzv. treasury obchodoch pri záverečnom vysporiadaní snažia obchádzať konkurzné obmedzenia (zákazy započítania a nároky správcu) cez všelijaké novácie. Takže možno som len voči novácii zaujatý, ale skutočne mi nedáva vopred dohodnutá novácia vo všeobecnosti nejaký hlboký hospodársky význam...
Pokiaľ ide o paušalizáciu, mne sa to slovo naopak páči (advokátska odmena?). Ale vážne - ja v zásade nemám výhrady voči LIMITÁCII ušlého zisku, dokonca voči jeho úplnému vylúčeniu (samozrejme, s mantinelmi dobrých mravov). Ale je rozdiel v limitácii (t.j. poviem "maximálne iks €", čiže môže to byť aj menej) a v jeho paušalizácii (t.j. poviem, že "ušlý zisk bude vždy toľko a toľko", bez ohľadu na to, či je reálny ušlý zisk menej alebo viac). Navyše, ako v tom príklade vyššie, je táto paušalizácia jednostranne určená jednou zmluvnou stranou...
K J. C.: Trvám na tom, čo som povedal, a myslím, že som to objasnil. Neviem, či zákon hovorí, že zmluvná pokuta vzniká LEN porušením povinnosti, ale uvažujme tak. Ak si dohodnem plnenie pre prípad, že niekto nesplní povinnosť + nastane ďalšia podmienka, a pozriem sa na § 853 OZ (analógia), potom dospejem k názoru, že to, čo som si dohodol, sa nutne musí spravovať zmluvnou pokutou, pretože k nej má najbližšie (ide o určitú "zoslabenú" zmluvnú pokutu ďalšou podmienkou). Čiže výsledok je vždy ten istý. Autonómia strán sa prejavuje v OBSAHU PRÁVNEHO VZŤAHU, nie v preformulovávání inštitútov. Opäť odkazujem na svoj príklad s kúpnou a darovacou zmluvou - môžem uzavrieť zmluvu o daní veci bez protiplnenia a môžem si ju aj nazvať kúpna zmluva, ale bude to darovanie a hotovo. Tak ako si (opäť z praxe) môžem dohodnúť, že ako banka mám právo "inkasovať" peniaze klienta z jeho účtu u mňa na úhradu jeho nárokov, nič to však nemení na tom, že ide o započítanie, keďže klientov účet je len pohľadávka voči mne a ja ju znížim tým, že ju započítam.
Michal Novotný, 30. 06. 2009 v 16:03 - Predsa len
po dlhšej úvahe stručne skorigujem svoj názor smerom k väčšej skriktnosti - nielen voči slabšej strane, ale aj medzi dvoma podnikateľmi by som považoval dohodu opísanú vyššie pod písm. b) (odstúpi a platí neporušujúca strana) za neplatnú pre nedostatok platnej kauzy takéhoto záväzku. Na strane platiaceho ani prijímajúceho totiž nemôže existovať žiadny hospodársky záujem na takomto plnení, pri ktorom ten, kto porušil, bol za svoje porušenie ešte aj odmenený, a naopak, ten, kto neporušil, bol ešte dodatočne potrestaný.
Ján Cibuľa, 30. 06. 2009 v 16:34 - sedliacky rozum
Ak sa na zmluvnu pokutu mam pozrieť sedliackym rozumom, vychádza mi z toho otázka, či je možné sankcionovať zmluvnú stranu za využitie práva.
Po preformulovaní je to o celé tom, či je takéto ustanovenie v zmluve platné:
"A má povinnosť neodstúpiť od zmluvy" alebo "A má povinnosť nevypovedať zmluvu", "A má povinnosť nepožadovať náhradu škody".
Alebo aj "A má povinnosť nežalovať B z titulu náhrady škody", atď.
Po preformulovaní je to o celé tom, či je takéto ustanovenie v zmluve platné:
"A má povinnosť neodstúpiť od zmluvy" alebo "A má povinnosť nevypovedať zmluvu", "A má povinnosť nepožadovať náhradu škody".
Alebo aj "A má povinnosť nežalovať B z titulu náhrady škody", atď.
Kristián Csach, 02. 07. 2009 v 09:17 - hmm.... neplatnosť pre nedostatok kauzy.
Ešte sa k téme vrátim, lebo sme sa nejako zaplietli do delení, ale Michal, mohol by si bližšie priblížiť, čo si myslel týmto: "... za neplatnú pre nedostatok platnej kauzy takéhoto záväzku."? Príde mi to nejaké uletené (asi ako tá diskusia o consideration na jinom práve) :), ale asi som to iba nepochopil.
Michal Novotný, 02. 07. 2009 v 10:08 - Nedostatok kauzy
Asi to je trochu uletené a bude preto ťažké to vysvetliť... Ide totiž o interpretáciu § 495 OZ, ktorá je (vzhľadom na moju osobnú obmedzenosť) do značnej miery "pocitová".
Prosto, dlho som sa zamýšľal nad tým, čo znamená § 495 OZ, najmä nad tým, prečo je tam uvedené "platnosti záväzku nebráni". Ak vychádzam z teórie racionality zákondarcu (nad čím sa môže kdekto pousmiať, ale, prosím, vychádzajme z toho), potom ma zaujímala otázka: prečo potreboval zákondarca výslovne vyjadriť, že nevyjadrenie kauzy NEBRÁNI PLATNOSTI záväzku. Znamená to, že ak by takéto ustanovenie v zákone nebolo, nevyjadrenie kauzy by bránilo platnosti záväzku? A čo potom druhá veta toho ustanovenia, že veriteľ JE VŠAK povinný kauzu preukázať?
Týmto smerom sa uberali moje úvahy a z toho všetkého mi nejako vyplynulo, že záväzok, ktorý nemá dôvod (kauzu), by mal byť asi neplatný, keďže by v ňom kauza nemohla byť vyjadrená, ani keby § 495 OZ nebol.
Problém toho úletu je teda jednak v tejto úvahe (ktorú mi asi ľahko niekto rozbije), jednak v tom, že možno príliš široko chápem pojem "kauza". Ja ju totiž chápem (pod vplyvom zelenej Lazarovej učebnice a zasa nejakých rakúskych názorov) ako v podstate hospodársky dôvod záväzku, t.j. dôvod, prečo vôbec veriteľ i dlžník do záväzku vstupujú.
Na záväzok totiž podľa mňa (a myslím, že to plynie aj z § 495 OZ) nestačí len právna skutočnosť, ktorá ho zakladá, ale musí tam byť oná kauza, teda hospodársky dôvod. U zákonných záväzkov (bezdôvodko, náhrada škody) je ten hospodársky dôvod vyjadrený spravidla už v účele toho záväzku (vyrovnanie neodôvodnených alebo neželaných majetkových prírastkov/úbytkov), zásadným problémom tak kauza zostáva pri záväzkoch zo zmlúv/právnych úkonov.
Ak by každý záväzok vznikal len z právneho úkonu ako takého, potom by všetky záväzky boli vlastne bezkauzálne (abstraktné), čo výslovne odporuje zneniu § 495 OZ, ktorý počíta s kauzalitou a abstraktnosť pripúšťa len ako výnimku pri cenných papieroch. Kľúčová otázka potom znie, čo je ešte prípustná kauza, resp. kde už začína abstraktnosť.
Podľa mňa napr. záväzok "keď odstúpiš od zmluvy, hoci som ju ja sám porušil a tebe dokonca vznikla škoda, zaplatíš mi x eur", je záväzkom abstraktným, pretože dôvodom plnenia je tam len samotné zmluvné ustanovenie, neexistuje však žiadny rozumný hospodársky účel (čo samozrejme nevylučuje, že by ho niekto niekedy preukázal, ale vychádzam z väčšinovej situácie), pre ktorý by mala neporušujúca strana platiť porušujúcej za jej vlastné porušenie. To samotné zmluvné ustanovenie totiž nemôže byť samo sebe kauzou, pretože tým by sa úplne zotrel rozdiel medzi zmenkou alebo iným abstraktným cenným papierom a iným záväzkom. Pri zmenke sa záväzok zakladá len na prejave vôle, že budem zaviazaný, bez toho, že by k tomu bol akýkoľvek iný dôvod, ale pri inom záväzku musím mať iný dôvod (v zmysle hospodársky dôvod) zaviazanosti než len prejav vôle.
Z toho mi potom plynie, že záväzok, ktorý je sám sebe záväzkom (teda nemá za sebou nejaký hospodársky dôvod, prečo taký záväzok vznikol), je abstraktný a ak nejde o cenný papier, odporuje taký záväzok § 495 OZ. Je len otázkou výkladu toho ustanovenia, či je dôsledkom tejto abstraktnosti len to, že sa veriteľ nedomôže tohto záväzku, lebo nepreukáže kauzu, alebo je neplatný, lebo nemá kauzu. Môj záver bol taký, že z § 495 OZ sa dá vyvodiť neplatnosť abstraktných záväzkov, ako som uviedol na úvod.
Len na vysvetlenie môjho chápania pojmu kauza:
a) kauza nerovná sa consideration v common law (hoci aj napr. prof. Knapp vo svojej právnej komparatistike hovorí, že consideration má k našej kauze najbližšie). U kauzy nemusí isť nevyhnutne o odplatu - aj darovanie (v zmysle obdarovanie niekoho) je kauza, musí však ako kauza existovať, t.j. musí za záväzkom byť obdarovací úmysel/dôvod. Pokiaľ je mi známe, v commom law darovanie nie je contractom, pretože jej chýba consideration, kým darovanie u nás je platným zmluvným záväzkom, pretože darovanie môže byť kauzou;
b) kauza neznamená nevyhnutne ekvivalenciu plnení - aj neekvivalentný záväzok môže mať kauzu, pretože môže existovať hospodársky dôvod takej neekvivalencie, a na druhej strane, keďže aj darovanie je kauzou, môže byť neekvivalenosť "kauzovaná" darovaním (to sú tie negotii mixti cum donatione);
c) kauza nie je ani hospodársky účel záväzku, pretože ten smeruje na výsledok, kdežto kauza je niekde na začiatku, abstraktnosť preto nerovná sa nemeckému/rakúskemu inštitútu "Wegfall der Geschäftsgrundlage".
Takže takto som to myslel. Uznávam, že je to možno aj uletené (keďže to nemám nejako hlboko teoreticky podchytené) a je to skôr výsledkom nejakého môjho nesústredeného rozmýšľania vo voľných chvíľach. Možno nesprávne chápem pojem kauzy, možno nesprávne interpretujem dôsledky § 495 OZ, všetko je možné.
Dúfam ale, že som to aspoň trochu zrozumiteľne objasnil, čo som tým myslel.
Prosto, dlho som sa zamýšľal nad tým, čo znamená § 495 OZ, najmä nad tým, prečo je tam uvedené "platnosti záväzku nebráni". Ak vychádzam z teórie racionality zákondarcu (nad čím sa môže kdekto pousmiať, ale, prosím, vychádzajme z toho), potom ma zaujímala otázka: prečo potreboval zákondarca výslovne vyjadriť, že nevyjadrenie kauzy NEBRÁNI PLATNOSTI záväzku. Znamená to, že ak by takéto ustanovenie v zákone nebolo, nevyjadrenie kauzy by bránilo platnosti záväzku? A čo potom druhá veta toho ustanovenia, že veriteľ JE VŠAK povinný kauzu preukázať?
Týmto smerom sa uberali moje úvahy a z toho všetkého mi nejako vyplynulo, že záväzok, ktorý nemá dôvod (kauzu), by mal byť asi neplatný, keďže by v ňom kauza nemohla byť vyjadrená, ani keby § 495 OZ nebol.
Problém toho úletu je teda jednak v tejto úvahe (ktorú mi asi ľahko niekto rozbije), jednak v tom, že možno príliš široko chápem pojem "kauza". Ja ju totiž chápem (pod vplyvom zelenej Lazarovej učebnice a zasa nejakých rakúskych názorov) ako v podstate hospodársky dôvod záväzku, t.j. dôvod, prečo vôbec veriteľ i dlžník do záväzku vstupujú.
Na záväzok totiž podľa mňa (a myslím, že to plynie aj z § 495 OZ) nestačí len právna skutočnosť, ktorá ho zakladá, ale musí tam byť oná kauza, teda hospodársky dôvod. U zákonných záväzkov (bezdôvodko, náhrada škody) je ten hospodársky dôvod vyjadrený spravidla už v účele toho záväzku (vyrovnanie neodôvodnených alebo neželaných majetkových prírastkov/úbytkov), zásadným problémom tak kauza zostáva pri záväzkoch zo zmlúv/právnych úkonov.
Ak by každý záväzok vznikal len z právneho úkonu ako takého, potom by všetky záväzky boli vlastne bezkauzálne (abstraktné), čo výslovne odporuje zneniu § 495 OZ, ktorý počíta s kauzalitou a abstraktnosť pripúšťa len ako výnimku pri cenných papieroch. Kľúčová otázka potom znie, čo je ešte prípustná kauza, resp. kde už začína abstraktnosť.
Podľa mňa napr. záväzok "keď odstúpiš od zmluvy, hoci som ju ja sám porušil a tebe dokonca vznikla škoda, zaplatíš mi x eur", je záväzkom abstraktným, pretože dôvodom plnenia je tam len samotné zmluvné ustanovenie, neexistuje však žiadny rozumný hospodársky účel (čo samozrejme nevylučuje, že by ho niekto niekedy preukázal, ale vychádzam z väčšinovej situácie), pre ktorý by mala neporušujúca strana platiť porušujúcej za jej vlastné porušenie. To samotné zmluvné ustanovenie totiž nemôže byť samo sebe kauzou, pretože tým by sa úplne zotrel rozdiel medzi zmenkou alebo iným abstraktným cenným papierom a iným záväzkom. Pri zmenke sa záväzok zakladá len na prejave vôle, že budem zaviazaný, bez toho, že by k tomu bol akýkoľvek iný dôvod, ale pri inom záväzku musím mať iný dôvod (v zmysle hospodársky dôvod) zaviazanosti než len prejav vôle.
Z toho mi potom plynie, že záväzok, ktorý je sám sebe záväzkom (teda nemá za sebou nejaký hospodársky dôvod, prečo taký záväzok vznikol), je abstraktný a ak nejde o cenný papier, odporuje taký záväzok § 495 OZ. Je len otázkou výkladu toho ustanovenia, či je dôsledkom tejto abstraktnosti len to, že sa veriteľ nedomôže tohto záväzku, lebo nepreukáže kauzu, alebo je neplatný, lebo nemá kauzu. Môj záver bol taký, že z § 495 OZ sa dá vyvodiť neplatnosť abstraktných záväzkov, ako som uviedol na úvod.
Len na vysvetlenie môjho chápania pojmu kauza:
a) kauza nerovná sa consideration v common law (hoci aj napr. prof. Knapp vo svojej právnej komparatistike hovorí, že consideration má k našej kauze najbližšie). U kauzy nemusí isť nevyhnutne o odplatu - aj darovanie (v zmysle obdarovanie niekoho) je kauza, musí však ako kauza existovať, t.j. musí za záväzkom byť obdarovací úmysel/dôvod. Pokiaľ je mi známe, v commom law darovanie nie je contractom, pretože jej chýba consideration, kým darovanie u nás je platným zmluvným záväzkom, pretože darovanie môže byť kauzou;
b) kauza neznamená nevyhnutne ekvivalenciu plnení - aj neekvivalentný záväzok môže mať kauzu, pretože môže existovať hospodársky dôvod takej neekvivalencie, a na druhej strane, keďže aj darovanie je kauzou, môže byť neekvivalenosť "kauzovaná" darovaním (to sú tie negotii mixti cum donatione);
c) kauza nie je ani hospodársky účel záväzku, pretože ten smeruje na výsledok, kdežto kauza je niekde na začiatku, abstraktnosť preto nerovná sa nemeckému/rakúskemu inštitútu "Wegfall der Geschäftsgrundlage".
Takže takto som to myslel. Uznávam, že je to možno aj uletené (keďže to nemám nejako hlboko teoreticky podchytené) a je to skôr výsledkom nejakého môjho nesústredeného rozmýšľania vo voľných chvíľach. Možno nesprávne chápem pojem kauzy, možno nesprávne interpretujem dôsledky § 495 OZ, všetko je možné.
Dúfam ale, že som to aspoň trochu zrozumiteľne objasnil, čo som tým myslel.
Ján Cibuľa, 02. 07. 2009 v 12:22 - darovanie a consideration
len opravim, darovanie je contract v common law, kedze ale chyba consideration, je tam podmienka prisnejsej formy pre platnost - a to je deed.
Kristián Csach, 02. 07. 2009 v 14:03 - Črtá sa ďalšia causa...
Kiež by som mal tak pár hodín voľna na reakciu... :) Ešte sa k nej chcem vrátiť. Teraz preto len krátko.
Najprv na odľahčenie z jedného nedávneho článku (JuS 6/2009, Lorenz: Abstrakte und kausale Rechtsgeschäfte): "Er gilt, weil er gewollt war. Irrelevant ist insbesondere, warum die Parteien diesen Kaufvertrag geschlossen haben, d.h. welche Zwecke sie damit verfolgt haben. Der Kaufvertrag bedarf also grundsätzlich keines Rechtsgrundes außerhalb seiner selbst, sondern er trägt seinen Grund (lat.: causa) in sich selbst (s. aber u. V). Deshalb spricht man von einem kausalen Rechtsgeschäft: Der Verkäufer will sich verpflichten, die verkaufte Sache zu übereignen, weil er den Anspruch auf den Kaufpreis erwerben will; spiegelbildlich gilt dasselbe für den Käufer. Ebenso verhält sich dies bei allen anderen gegenseitigen Verträgen."
Jeden by povedal, že nie je kauza ako cauza.
Prečo myslíš, že § 495 je kauza ako hospodársky účel a nie je to to isté, čo právny dôvod v § 451? Alebo právny dôvod podľa 451 je cauza? Ja si zo svojich študentských čias pamätám, že každý právny úkon má vlastne svoju kauzu. ;)
Kauza má toľko významov (pozri napríklad ten článok, čo som linkoval na JP pri consideration: http://www.eugenbucher.ch/pdf_files/95.pdf ), že kým ju rozumne nedefinujeme, tak sa o nej nedá diskutovať (a len nám veci komplikuje - ako napríklad aj tú dvojfázovosť prevodu vlastníctva, aj tam narábame s kauzou, ale asi inou ako je hospodársky účel, nie?).
Najprv na odľahčenie z jedného nedávneho článku (JuS 6/2009, Lorenz: Abstrakte und kausale Rechtsgeschäfte): "Er gilt, weil er gewollt war. Irrelevant ist insbesondere, warum die Parteien diesen Kaufvertrag geschlossen haben, d.h. welche Zwecke sie damit verfolgt haben. Der Kaufvertrag bedarf also grundsätzlich keines Rechtsgrundes außerhalb seiner selbst, sondern er trägt seinen Grund (lat.: causa) in sich selbst (s. aber u. V). Deshalb spricht man von einem kausalen Rechtsgeschäft: Der Verkäufer will sich verpflichten, die verkaufte Sache zu übereignen, weil er den Anspruch auf den Kaufpreis erwerben will; spiegelbildlich gilt dasselbe für den Käufer. Ebenso verhält sich dies bei allen anderen gegenseitigen Verträgen."
Jeden by povedal, že nie je kauza ako cauza.
Prečo myslíš, že § 495 je kauza ako hospodársky účel a nie je to to isté, čo právny dôvod v § 451? Alebo právny dôvod podľa 451 je cauza? Ja si zo svojich študentských čias pamätám, že každý právny úkon má vlastne svoju kauzu. ;)
Kauza má toľko významov (pozri napríklad ten článok, čo som linkoval na JP pri consideration: http://www.eugenbucher.ch/pdf_files/95.pdf ), že kým ju rozumne nedefinujeme, tak sa o nej nedá diskutovať (a len nám veci komplikuje - ako napríklad aj tú dvojfázovosť prevodu vlastníctva, aj tam narábame s kauzou, ale asi inou ako je hospodársky účel, nie?).
Michal Novotný, 07. 07. 2009 v 10:44 - Causa kralik
Čakal som, či sa k téme ešte vrátiš, ale dlho sa nič nedialo, tak som zareagoval ja.
Absolútne súhlasím s tým, že pojem kauza je tak spletitý a nejasný, že si pod ním v podstate môže každý predstaviť čo len chce, a že to mätie diskusiu. Ako som písal, ja nie som nejaký teoretik a nemám to natoľko teoreticky podchytené, takže asi ju nebudem vedieť ani ja "rozumne" definovať (resp. definovať tak, aby na nej nejaký teoretik nenašiel jedinej chyby). Na druhej strane (a mám pocit, že pri tomto článku to hovorím nejako často), podľa mňa sa prosto kauza nedá uchopiť úplne presne vedecky, ale skôr intuitívne, podobne napr. ako dobré mravy - prosto, nenájdeš všeobecne platné "lueckenlose" teoretické vymedzenie, ale v konkrétnom prípade musíš ísť po obsahu dobrých mravov skôr intuitívne.
Svoj názor, že pojem kauza podľa § 495 OZ je odlišný od pojmu právny dôvod podľa § 451 OZ, zakladám hlavne na komentároch :-) (Svoboda, Vojčík, a tuším aj nejaké české).
Ale samozrejme vychádzam aj z nejakej vlastnej internej analýzy tohto ustanovenia. Jednak, samotný fakt, že existujú ustanovenia § 451 a 495 podľa mňa svedčí o tom, že musia upravovať odlišné otázky (opäť teória racionality zákonodarcu), pretože v opačnom prípade by bol jeden z nich zbytočný. Ďalej, ak stotožníš pojem právny dôvod a dôvod podľa § 495 OZ, vyjde ti, že pri cenných papieroch by si sa nikdy nemohol domáhať vydania bezdôvodného obohatenia, pretože pri nich netreba dokazovať dôvod podľa § 495 (ergo, pojem "právneho dôvodu" podľa § 451 by pri nich bol absolútne nevymedziteľný).
V neposlednom rade podľa mňa treba vidieť, že ak by sme stotožnili pojmy právny dôvod a dôvod ( § 495, 451), urobili by sme v podstate z každého záväzku záväzok abstraktný a úplne by sme zotreli rozdiel medzi cennými papiermi a ďalšími záväzkami (napr. dohoda "zaväzujem sa, že ti zajtra zaplatím 100.000 €" by sa stala samostatným právnym dôvodom a tým i dôvodom záväzku, hoci vôbec nie je zrejmé, prečo sa zaväzujem, načo sa zaväzujem) pričom veriteľovi by v takom prípade stačilo preukázať túto dohodu a mohol by ma donútiť k plateniu.
Kauza (dôvod) je - možno neomalene povedané - akýsi motivátor k tomu, aby som určitý právny úkon urobil, resp. z tohto motivátora vyplývajúca snaha stvárniť určitý právny vzťah určitým spôsobom tak, aby mal určitú reflexiu vo faktickom a právnom stave, ktorá zodpovedá tejto snahe. Samozrejme, je to veľmi tenká a subtílna deliaca čiara, ktorá ju oddeľuje od pohnútky, úmyslu, účelu apod. a jej riešenie je možné asi len ad hoc.
Pritom kauza je asi mnohovrstevná - rakúsky NS napríklad vo svojej stálej judikatúre (sp. zn. 4Ob546/87, 5Ob114/08p uverejnené na ris.bka.gv.at) vyslovuje, že v podstate každé nadobudnutie určitého práva musí mať svoju kauzu. Preto je podľa mňa na určitom stupni zlúčiteľný pojem kauza s pojmom právny dôvod, pretože napr. pri splnení určitého záväzku kauza splýva s právnym dôvodom - napr. odovzdávam vec do vlastníctva preto, lebo som sa k tomu zaviazal. Ak by sme však na tomto mieste prestali, potom by sme opät došli k problému, že každý záväzok by sa stal vlastne abstraktný, pretože by už nikto neskúmal, prečo som sa vlastne k tomu prevodu zaviazal, a za účinný (kauzálny?) by sa považoval už záväzok "zajtra ti odovzdám vec X do vlastníctva".
Ak položíme pojem kauza za základ každej zmeny v právnom postavení, potom nevyhnutne dospejeme k názoru, že aj VZNIK určitého záväzku (založenie) musí mať svoju kauzu, a to kauzu, ktorú zákon dovoľuje. Ako som písal, to neznamená, že pre všetko musí byť ekonomicky RACIONÁLNY dôvod. Darovanie je stricto sensu maximálne iracionálny dôvod, pretože len niečo dávam, ale nič nedostávam. Ale causa donandi je platná kauza a vznikne z nej platný záväzok, ale musí táto kauza existovať. Inak povedané, záväzok "zajtra ti zaplatím 100.000 €" môže obstáť, ak veriteľ preukáže, že za ním bol úmysel dlžníka niečo darovať, teda obohatiť druhú stranu bez vlastného obohatenia. Ak bol takýto záväzok uzavretý zo strany dlžníka "nezúčastnene" (t.j. dlžník ním nechcel nikomu nič darovať, podpísal ho "len tak"), potom je podľa mňa v zmysle § 495 OZ neplatný.
Pojem kauzálneho a bezkauzálneho (abstraktného) úkonu v praxi nemá ani tak veľký význam vo svojej extrahovanej podobe (okrem cenných papierov). Kauza má však podporný význam pri mnohých právnych inštitútoch - napr. pri dobrých mravoch (málokedy je skutočne v rozpore s dobrými mravmi úkon ako taký, ten rozpor spočíva spravidla v nemravnosti jeho kauzy - typicky napr. platba prostitúke - samotná platba je ťažko v rozpore s dobrými mravmi, ale jej dôvod/kauza, t.j. prenájom niečieho tela na sexuálne účely, je nemravný), pri postúpení pohľadávky vo vzťahu medzi cesionárom a cesom (kde vlastne kauza splynie s právnym dôvodom), pri posudzovaní rozsiahleho radu navzájom zdanlivo "izolovaných" právnych úkonov (napr. kombinácia darovacích zmlúv, postúpenia pohľadávky, mandátnej zmluvy, sprostredkovateľskej zmluvy sa dá práve vďaka § 495 "rozšifrovať" ako poskytnutie úveru, pretože tie právne úkony samostatne málokedy dávajú nejaký hlbší hospodársky zmysel, ergo celý dôvod týchto úkonov bol vlastne napr. poskytnúť úver, pričom § 41 a 41a OZ Ti na to nie vždy budú stačiť).
Ten Tvoj príklad s kúpnou zmluvou (apropos, da sa k tomu clanku nejako dostat bez toho, aby som sa tam musel registrovat a platit?) podľa mňa nič z toho nevyvracia, práve naopak - len sa mi zdá, že autor nemá celkom pravdu, resp. možno to myslel ako nejaké ultra zjednodušenie, ale podľa mňa kúpna zmluva nevzniká preto, aby sa dvaja ZAVIAZALI, ale preto, že jeden má vec a chce za ňu peniaze a druhý má peniaze a chce za ne vec. V tomto spočíva kauza podľa mňa (toto je tým motivátorom), kúpna zmluva je len právny nástroj, ktorým sa táto kauza realizuje.
Inak, do nemeckého práva by som sa v tomto smere asi vôbec nepozeral, pretože - ako sme sa zhodli už pri odstúpení od zmluvy - nemecké právo je (povedal by som) budované na princípe abstraktnosti, pričom u nás naopak sa striktne presadzuje kauzalita [pre zaujímavosť túto zásadu formulovala pre naše právo už uhorská kráľovská Kúria vo svojom rozsudku I G 44/1900, prijatom ako zásadné rozhodnutie (elvi határozat) v ktorom bolo vyslovené, že "všeobecným právnym pravidlom je, že okrem tých zvláštnych pomerov, dotyčne ktorých platia osobitné zákonné ustanovenia, ku vzniku záväzku vyžaduje sa platný záväzkový podklad - preto uznanie, vyjadrené jednostrannou platebnou prípoveďou, samo osebe neuskutočňuje samostatného záväzku", pričom skutkový stav bol taký, že žalovaný podpísal vyhlásenie, že nahradí žalobcovi škodu, ktorá mu vznikla odcudzením nejakej hotovosti, aj keď je nevinný).
Takže toľko. Aj keď najjasnejšia causa je pre mňa asi Causa králík...
Absolútne súhlasím s tým, že pojem kauza je tak spletitý a nejasný, že si pod ním v podstate môže každý predstaviť čo len chce, a že to mätie diskusiu. Ako som písal, ja nie som nejaký teoretik a nemám to natoľko teoreticky podchytené, takže asi ju nebudem vedieť ani ja "rozumne" definovať (resp. definovať tak, aby na nej nejaký teoretik nenašiel jedinej chyby). Na druhej strane (a mám pocit, že pri tomto článku to hovorím nejako často), podľa mňa sa prosto kauza nedá uchopiť úplne presne vedecky, ale skôr intuitívne, podobne napr. ako dobré mravy - prosto, nenájdeš všeobecne platné "lueckenlose" teoretické vymedzenie, ale v konkrétnom prípade musíš ísť po obsahu dobrých mravov skôr intuitívne.
Svoj názor, že pojem kauza podľa § 495 OZ je odlišný od pojmu právny dôvod podľa § 451 OZ, zakladám hlavne na komentároch :-) (Svoboda, Vojčík, a tuším aj nejaké české).
Ale samozrejme vychádzam aj z nejakej vlastnej internej analýzy tohto ustanovenia. Jednak, samotný fakt, že existujú ustanovenia § 451 a 495 podľa mňa svedčí o tom, že musia upravovať odlišné otázky (opäť teória racionality zákonodarcu), pretože v opačnom prípade by bol jeden z nich zbytočný. Ďalej, ak stotožníš pojem právny dôvod a dôvod podľa § 495 OZ, vyjde ti, že pri cenných papieroch by si sa nikdy nemohol domáhať vydania bezdôvodného obohatenia, pretože pri nich netreba dokazovať dôvod podľa § 495 (ergo, pojem "právneho dôvodu" podľa § 451 by pri nich bol absolútne nevymedziteľný).
V neposlednom rade podľa mňa treba vidieť, že ak by sme stotožnili pojmy právny dôvod a dôvod ( § 495, 451), urobili by sme v podstate z každého záväzku záväzok abstraktný a úplne by sme zotreli rozdiel medzi cennými papiermi a ďalšími záväzkami (napr. dohoda "zaväzujem sa, že ti zajtra zaplatím 100.000 €" by sa stala samostatným právnym dôvodom a tým i dôvodom záväzku, hoci vôbec nie je zrejmé, prečo sa zaväzujem, načo sa zaväzujem) pričom veriteľovi by v takom prípade stačilo preukázať túto dohodu a mohol by ma donútiť k plateniu.
Kauza (dôvod) je - možno neomalene povedané - akýsi motivátor k tomu, aby som určitý právny úkon urobil, resp. z tohto motivátora vyplývajúca snaha stvárniť určitý právny vzťah určitým spôsobom tak, aby mal určitú reflexiu vo faktickom a právnom stave, ktorá zodpovedá tejto snahe. Samozrejme, je to veľmi tenká a subtílna deliaca čiara, ktorá ju oddeľuje od pohnútky, úmyslu, účelu apod. a jej riešenie je možné asi len ad hoc.
Pritom kauza je asi mnohovrstevná - rakúsky NS napríklad vo svojej stálej judikatúre (sp. zn. 4Ob546/87, 5Ob114/08p uverejnené na ris.bka.gv.at) vyslovuje, že v podstate každé nadobudnutie určitého práva musí mať svoju kauzu. Preto je podľa mňa na určitom stupni zlúčiteľný pojem kauza s pojmom právny dôvod, pretože napr. pri splnení určitého záväzku kauza splýva s právnym dôvodom - napr. odovzdávam vec do vlastníctva preto, lebo som sa k tomu zaviazal. Ak by sme však na tomto mieste prestali, potom by sme opät došli k problému, že každý záväzok by sa stal vlastne abstraktný, pretože by už nikto neskúmal, prečo som sa vlastne k tomu prevodu zaviazal, a za účinný (kauzálny?) by sa považoval už záväzok "zajtra ti odovzdám vec X do vlastníctva".
Ak položíme pojem kauza za základ každej zmeny v právnom postavení, potom nevyhnutne dospejeme k názoru, že aj VZNIK určitého záväzku (založenie) musí mať svoju kauzu, a to kauzu, ktorú zákon dovoľuje. Ako som písal, to neznamená, že pre všetko musí byť ekonomicky RACIONÁLNY dôvod. Darovanie je stricto sensu maximálne iracionálny dôvod, pretože len niečo dávam, ale nič nedostávam. Ale causa donandi je platná kauza a vznikne z nej platný záväzok, ale musí táto kauza existovať. Inak povedané, záväzok "zajtra ti zaplatím 100.000 €" môže obstáť, ak veriteľ preukáže, že za ním bol úmysel dlžníka niečo darovať, teda obohatiť druhú stranu bez vlastného obohatenia. Ak bol takýto záväzok uzavretý zo strany dlžníka "nezúčastnene" (t.j. dlžník ním nechcel nikomu nič darovať, podpísal ho "len tak"), potom je podľa mňa v zmysle § 495 OZ neplatný.
Pojem kauzálneho a bezkauzálneho (abstraktného) úkonu v praxi nemá ani tak veľký význam vo svojej extrahovanej podobe (okrem cenných papierov). Kauza má však podporný význam pri mnohých právnych inštitútoch - napr. pri dobrých mravoch (málokedy je skutočne v rozpore s dobrými mravmi úkon ako taký, ten rozpor spočíva spravidla v nemravnosti jeho kauzy - typicky napr. platba prostitúke - samotná platba je ťažko v rozpore s dobrými mravmi, ale jej dôvod/kauza, t.j. prenájom niečieho tela na sexuálne účely, je nemravný), pri postúpení pohľadávky vo vzťahu medzi cesionárom a cesom (kde vlastne kauza splynie s právnym dôvodom), pri posudzovaní rozsiahleho radu navzájom zdanlivo "izolovaných" právnych úkonov (napr. kombinácia darovacích zmlúv, postúpenia pohľadávky, mandátnej zmluvy, sprostredkovateľskej zmluvy sa dá práve vďaka § 495 "rozšifrovať" ako poskytnutie úveru, pretože tie právne úkony samostatne málokedy dávajú nejaký hlbší hospodársky zmysel, ergo celý dôvod týchto úkonov bol vlastne napr. poskytnúť úver, pričom § 41 a 41a OZ Ti na to nie vždy budú stačiť).
Ten Tvoj príklad s kúpnou zmluvou (apropos, da sa k tomu clanku nejako dostat bez toho, aby som sa tam musel registrovat a platit?) podľa mňa nič z toho nevyvracia, práve naopak - len sa mi zdá, že autor nemá celkom pravdu, resp. možno to myslel ako nejaké ultra zjednodušenie, ale podľa mňa kúpna zmluva nevzniká preto, aby sa dvaja ZAVIAZALI, ale preto, že jeden má vec a chce za ňu peniaze a druhý má peniaze a chce za ne vec. V tomto spočíva kauza podľa mňa (toto je tým motivátorom), kúpna zmluva je len právny nástroj, ktorým sa táto kauza realizuje.
Inak, do nemeckého práva by som sa v tomto smere asi vôbec nepozeral, pretože - ako sme sa zhodli už pri odstúpení od zmluvy - nemecké právo je (povedal by som) budované na princípe abstraktnosti, pričom u nás naopak sa striktne presadzuje kauzalita [pre zaujímavosť túto zásadu formulovala pre naše právo už uhorská kráľovská Kúria vo svojom rozsudku I G 44/1900, prijatom ako zásadné rozhodnutie (elvi határozat) v ktorom bolo vyslovené, že "všeobecným právnym pravidlom je, že okrem tých zvláštnych pomerov, dotyčne ktorých platia osobitné zákonné ustanovenia, ku vzniku záväzku vyžaduje sa platný záväzkový podklad - preto uznanie, vyjadrené jednostrannou platebnou prípoveďou, samo osebe neuskutočňuje samostatného záväzku", pričom skutkový stav bol taký, že žalovaný podpísal vyhlásenie, že nahradí žalobcovi škodu, ktorá mu vznikla odcudzením nejakej hotovosti, aj keď je nevinný).
Takže toľko. Aj keď najjasnejšia causa je pre mňa asi Causa králík...
Tibor Gál, 07. 07. 2009 v 12:03 - skúsme konkrétny text
Podľa mňa je občas prospešné testovať konkrétne slová:
"A a B uzavierajú nasledovnú dohodu: B sa zaväzuje zaplatiť A sumu 1 000 Eur v lehote do 31.7.2009." Okrem dátumu a podpisov už nič iné. Titulom, čiže právnym dôvodom záväzku je v ponímaní zákona dvojstranný právny úkon, v tomto prípade písomná zmluva. Jeho neplatnosti nebráni, že nie je uvedené, prečo sa B k niečomu zaväzuje. Ale zákon zároveň predpokladá, že objektívne tam nejaká okolnosť (príčina, motivácia...) jestvuje - A by ju na súde musel preukázať, aby uspel. Preto je pochopiteľná tá Michalova úvaha a záver o tom, že kauza nie je to isté ako právny dôvod. § 495 hovorí zrejme o tom, že pri vzniku právneho dôvodu záväzku nemusí byť verbálne vyjadrený dôvod právneho dôvodu.
Ak by sme to skúsili opačne a neoddeľovali dôvod od právneho dôvodu, potom by sme mohli podľa § 495 povedať, že: Právny dôvod nemusí byť verbálne vyjadrený, stačí napr. ak je plnené a plnenie prijaté. Celkom iste by tu ale nemohlo ísť o tú zmluvu, ktorú som napísal na začiatku. Ak by to ale zákon myslel takto, potom čo s tou druhou vetou? Je asi bez významu, lebo veriteľ si už nemusí niečo nárokovať, pretože to dostal. Ako ale vôbec objektívne zistiť, že nejaký záväzok vznikol, ak nebol vyjadrený? A čo zákon myslí pod "vyjadrený", slovne, konkludentne, pantomimicky? Dostávame sa do nejakých právnych haluzín a ja by som sa radšej vrátil k tomu delenému chápaniu podľa Michala (svet podľa Garpa), keď zákon slovom dôvod nemyslí právny dôvod.
Okrem iného to znamená, že na prvý pohľad to slovné vyjadrenie záväzku nemusí byť podraditeľné pod konkrétny typ zmluvy (nominátnej), zostáva zatiaľ tajomstvom tých dvoch (aj tu je otázka, či o tom musia obidvaja vedieť), a až pre prípad sporu je potrebné a priam nevyhnutné vedieť dôvod uzavretia zmluvy, lebo každý typ zmluvy, prípadne aj záväzok zo škody alebo bezdôv. ob. so sebou prináša odlišné následky. Napr. až na súde vyjde na javo škoda, ktorú B spôsobil A, ale nebola inak zaznamenaná ani riešená.
A čo ak pri vyššie opísanej zmluve medzi A a B nebolo ani ústne vyjadrené, prečo sa B k niečomu takému zaväzuje, išlo napríklad o kamufláciu pre získanie účelového úveru od banky C, čiže B len požiadal A o podpísanie zmluvy, ktorú si sám pripravil a povedal len toľko že to potrebuje pre banku, A to ako dobrý kamarát podpísal. Následne si A skutočne začne vymáhať sľúbených 1 000 Eur. Pred súdom musí preukázať, že na ne mal z nejakého dôvodu nárok. Ako správne Michal povedal, muselo by ísť o zmenku (resp. CP) aby mu to súd bez ďalšieho priznal, tu však nejde o zmenku aj keď to dojednanie je tak isto sporé ako pri zmenkách. A aj B sú teda pred súdom ako sporiace sa strany, B radšej nehovorí o kamuflácii, lebo nechce byť stíhaný pre podvod, A tvrdí, že dôvod vzniku záväzku je vyjadrený slovne a je ním dohoda účastníkov, zachytená aj písomne, kde sa B výslovne k niečomu zaviazal (hrá teda na monistickú kartu). B naopak tvrdí, že zmluva je len právnym dôvodom záväzku podľa § 489 OZ, pričom skutočný dôvod na jej uzavretie neesistoval (hrá ne dualistické chápanie dôvodu a právneho dôvodu).
Len jednu poznámku k Michalovi: Až do posledného príspevku som myslel, že kauzu chápeš ako právny dôvod vzniku záväzku, aj vo svetle diskusie o nemo plus iuris... Ale tá úvaha nad § 495 tomu dáva iný rozmer. Dávam teda za pravdu Kristiánovi, že by sme tú kauzu mali nejako terminologicky zaradiť.
"A a B uzavierajú nasledovnú dohodu: B sa zaväzuje zaplatiť A sumu 1 000 Eur v lehote do 31.7.2009." Okrem dátumu a podpisov už nič iné. Titulom, čiže právnym dôvodom záväzku je v ponímaní zákona dvojstranný právny úkon, v tomto prípade písomná zmluva. Jeho neplatnosti nebráni, že nie je uvedené, prečo sa B k niečomu zaväzuje. Ale zákon zároveň predpokladá, že objektívne tam nejaká okolnosť (príčina, motivácia...) jestvuje - A by ju na súde musel preukázať, aby uspel. Preto je pochopiteľná tá Michalova úvaha a záver o tom, že kauza nie je to isté ako právny dôvod. § 495 hovorí zrejme o tom, že pri vzniku právneho dôvodu záväzku nemusí byť verbálne vyjadrený dôvod právneho dôvodu.
Ak by sme to skúsili opačne a neoddeľovali dôvod od právneho dôvodu, potom by sme mohli podľa § 495 povedať, že: Právny dôvod nemusí byť verbálne vyjadrený, stačí napr. ak je plnené a plnenie prijaté. Celkom iste by tu ale nemohlo ísť o tú zmluvu, ktorú som napísal na začiatku. Ak by to ale zákon myslel takto, potom čo s tou druhou vetou? Je asi bez významu, lebo veriteľ si už nemusí niečo nárokovať, pretože to dostal. Ako ale vôbec objektívne zistiť, že nejaký záväzok vznikol, ak nebol vyjadrený? A čo zákon myslí pod "vyjadrený", slovne, konkludentne, pantomimicky? Dostávame sa do nejakých právnych haluzín a ja by som sa radšej vrátil k tomu delenému chápaniu podľa Michala (svet podľa Garpa), keď zákon slovom dôvod nemyslí právny dôvod.
Okrem iného to znamená, že na prvý pohľad to slovné vyjadrenie záväzku nemusí byť podraditeľné pod konkrétny typ zmluvy (nominátnej), zostáva zatiaľ tajomstvom tých dvoch (aj tu je otázka, či o tom musia obidvaja vedieť), a až pre prípad sporu je potrebné a priam nevyhnutné vedieť dôvod uzavretia zmluvy, lebo každý typ zmluvy, prípadne aj záväzok zo škody alebo bezdôv. ob. so sebou prináša odlišné následky. Napr. až na súde vyjde na javo škoda, ktorú B spôsobil A, ale nebola inak zaznamenaná ani riešená.
A čo ak pri vyššie opísanej zmluve medzi A a B nebolo ani ústne vyjadrené, prečo sa B k niečomu takému zaväzuje, išlo napríklad o kamufláciu pre získanie účelového úveru od banky C, čiže B len požiadal A o podpísanie zmluvy, ktorú si sám pripravil a povedal len toľko že to potrebuje pre banku, A to ako dobrý kamarát podpísal. Následne si A skutočne začne vymáhať sľúbených 1 000 Eur. Pred súdom musí preukázať, že na ne mal z nejakého dôvodu nárok. Ako správne Michal povedal, muselo by ísť o zmenku (resp. CP) aby mu to súd bez ďalšieho priznal, tu však nejde o zmenku aj keď to dojednanie je tak isto sporé ako pri zmenkách. A aj B sú teda pred súdom ako sporiace sa strany, B radšej nehovorí o kamuflácii, lebo nechce byť stíhaný pre podvod, A tvrdí, že dôvod vzniku záväzku je vyjadrený slovne a je ním dohoda účastníkov, zachytená aj písomne, kde sa B výslovne k niečomu zaviazal (hrá teda na monistickú kartu). B naopak tvrdí, že zmluva je len právnym dôvodom záväzku podľa § 489 OZ, pričom skutočný dôvod na jej uzavretie neesistoval (hrá ne dualistické chápanie dôvodu a právneho dôvodu).
Len jednu poznámku k Michalovi: Až do posledného príspevku som myslel, že kauzu chápeš ako právny dôvod vzniku záväzku, aj vo svetle diskusie o nemo plus iuris... Ale tá úvaha nad § 495 tomu dáva iný rozmer. Dávam teda za pravdu Kristiánovi, že by sme tú kauzu mali nejako terminologicky zaradiť.
Tibor Gál, 07. 07. 2009 v 14:09 - prepáčte
Bol som príliš pomalý pri čítaní minulých príspevkov diskusie, takže kým som zareagoval svojím, premeškal som najnovší Michalov. Preto už je trošku mimo. Takže sa ospravedlňujem.
Ináč v zásade súhlasím s Michalovými závermi, nezdá sa mi len jeden: ak nie je vyjadrený dôvod záväzku, nerobí ho to neplatným ipso facto. Ten § 495 by inými slovami hovoril, že "úkon inak platný je platný aj bez vyjadrenia dôvodu", teda ja tam vidím odkaz na ustanovenia § 34 a nasl. OZ. Až pri skúmaní toho, či dôvod (chápaný v zmysle § 495) vôbec jestvuje a ak áno, či nie je v rozpore s ..., zistíme, či je záväzok platný alebo nie.
Ináč v zásade súhlasím s Michalovými závermi, nezdá sa mi len jeden: ak nie je vyjadrený dôvod záväzku, nerobí ho to neplatným ipso facto. Ten § 495 by inými slovami hovoril, že "úkon inak platný je platný aj bez vyjadrenia dôvodu", teda ja tam vidím odkaz na ustanovenia § 34 a nasl. OZ. Až pri skúmaní toho, či dôvod (chápaný v zmysle § 495) vôbec jestvuje a ak áno, či nie je v rozpore s ..., zistíme, či je záväzok platný alebo nie.
Michal Novotný, 07. 07. 2009 v 14:22 - Ad Tibor
Paradoxne tentokrát to, že si nestihol prečítať môj príspevok, je veľmi pozitívne, pretože ak si všimneš v podstate sme vyjadrili podobné názory na chápanie pojmu kauza bez toho, že by sme o nich vzájomne vedeli.
To ma posilňuje v presvedčení, že otázka kauzy je skôr otázkou právneho citu a že minimálne dvaja (Ty a ja) cítime tú vec vo veľkej miere podobne, až zhodne.
K tomu poslednému: možno som sa zle vyjadril. Ja si tiež nemyslím, že nevyjadrenie kauzy spôsobuje neplatnosť ipso facto, ale spôsobuje ju neexistencia kauzy (bez ohľadu na to, či je vyjadrená alebo nevyjadrená). To myslím píšeš aj Ty a v tomto smere je medzi nami zhoda.
To ma posilňuje v presvedčení, že otázka kauzy je skôr otázkou právneho citu a že minimálne dvaja (Ty a ja) cítime tú vec vo veľkej miere podobne, až zhodne.
K tomu poslednému: možno som sa zle vyjadril. Ja si tiež nemyslím, že nevyjadrenie kauzy spôsobuje neplatnosť ipso facto, ale spôsobuje ju neexistencia kauzy (bez ohľadu na to, či je vyjadrená alebo nevyjadrená). To myslím píšeš aj Ty a v tomto smere je medzi nami zhoda.
Kristián Csach, 07. 07. 2009 v 16:18 - ešte chviľu strpenia
.. fakt teraz toho mám trochu viac a nestíham. Reakcia ohľadne causy je totiž trochu dlhšia (asi to bude samostatný post, už mám zozbierané všetky dôvody a právne dôvody v OZ :)), lebo tam je zakopané aj riešenie tej našej predchádzajúcej diskusie.
Otázka, ako chápeš § § 451 a 495 OZ bola iba na to, aby sme si objasnili (teda prekomunikovali) východiská našich postojov. Tak isto ako Tiborovi mi ešte rezonuje v hlave diskusia o nemo plus iuris a toto sa mi zdalo, že ju trochu znovuobžíva. To že sú to iné inštitúty uznáva aj judikatúra - už zaužívaná flaskula (32 Odo 626/2003).
Ale ku krátkym otázočkám teraz:
A) nerozumiem ešte stále myšlienkovému skoku medzi: platný aj bez vyjadrenia kauzy - neplatný pre nedostatok kauzy. § 495 predsa hovorí o niečom inom (niečo na štýl právnej ochrany podľa § 265 ObZ).
Mám pocit, že judikatúra prijala opačný záver, že v prípade nepreukázania kauzy sa predpokladá darovanie (takýto záver je ale kritizovateľný - viď moja recenzia knihy od Milana Hulmáka v poslednom Právnom obzore), nie?
Okrem toho, mám taktiež pocit, že obaja idete do záveru (podľa mňa správneho), že § 495 má (iba) zabrániť tomu, čo by sa dalo nazvať abstraktný dlžobný úpis (teda prehlásenie: zaväzujem sa zaplatiť X), čo ale nevylučuje interpretáciu dôvodu v § 495 ako právneho dôvodu (len to chce trochu kaučuku). Prečo si myslíš, že abstraktný dlžobný úpis má de lege lata právny dôvod? Aký?
Btw: Vykladáte pojem "dôvod" v § § 110 a 558 (uznanie dlhu) ako "právny dôvod" alebo ako causa? :)
Nesnažte sa ma dostať do jednoduchých záverov, také ja nemám rád.:)
B: Ale vráťme sa k problému zmluvnej pokuty: podľa mňa ide o dve odlišné otázky:
1) možno si dohodnúť ukončenie zmluvy iba za cenu zaplatenia určitej sumy (bez uvedenia dôvodu, teda aj pre prípad, že by iná strana zmluvu porušila) - odstupné/priepustku? ja v tom problém skutočne nevidím, ako to strany nazvú je mi jedno.
2) Možno vylúčiť nárok na náhradu škody tej strany, ktorá ukončila zmluvu podľa 1) voči druhej strane, ktorá porušovala zmluvu? odpoveď je, že v zásade nie.
Teda podľa mňa výsledok by mal byť, zmluva je ukončená, nárok na náhradu škody existuje, rovnako ako aj povinnosť strany, ktorá zmluvu ukončila zaplatiť priepustku. Prečo by malo právo ukončiť zmluvu podľa 1) variovať podľa toho, kto zmluvu porušil?
PS: čo je causa Králik? causa medveď by som ešte pochopil ...(lebo medveď).
Otázka, ako chápeš § § 451 a 495 OZ bola iba na to, aby sme si objasnili (teda prekomunikovali) východiská našich postojov. Tak isto ako Tiborovi mi ešte rezonuje v hlave diskusia o nemo plus iuris a toto sa mi zdalo, že ju trochu znovuobžíva. To že sú to iné inštitúty uznáva aj judikatúra - už zaužívaná flaskula (32 Odo 626/2003).
Ale ku krátkym otázočkám teraz:
A) nerozumiem ešte stále myšlienkovému skoku medzi: platný aj bez vyjadrenia kauzy - neplatný pre nedostatok kauzy. § 495 predsa hovorí o niečom inom (niečo na štýl právnej ochrany podľa § 265 ObZ).
Mám pocit, že judikatúra prijala opačný záver, že v prípade nepreukázania kauzy sa predpokladá darovanie (takýto záver je ale kritizovateľný - viď moja recenzia knihy od Milana Hulmáka v poslednom Právnom obzore), nie?
Okrem toho, mám taktiež pocit, že obaja idete do záveru (podľa mňa správneho), že § 495 má (iba) zabrániť tomu, čo by sa dalo nazvať abstraktný dlžobný úpis (teda prehlásenie: zaväzujem sa zaplatiť X), čo ale nevylučuje interpretáciu dôvodu v § 495 ako právneho dôvodu (len to chce trochu kaučuku). Prečo si myslíš, že abstraktný dlžobný úpis má de lege lata právny dôvod? Aký?
Btw: Vykladáte pojem "dôvod" v § § 110 a 558 (uznanie dlhu) ako "právny dôvod" alebo ako causa? :)
Nesnažte sa ma dostať do jednoduchých záverov, také ja nemám rád.:)
B: Ale vráťme sa k problému zmluvnej pokuty: podľa mňa ide o dve odlišné otázky:
1) možno si dohodnúť ukončenie zmluvy iba za cenu zaplatenia určitej sumy (bez uvedenia dôvodu, teda aj pre prípad, že by iná strana zmluvu porušila) - odstupné/priepustku? ja v tom problém skutočne nevidím, ako to strany nazvú je mi jedno.
2) Možno vylúčiť nárok na náhradu škody tej strany, ktorá ukončila zmluvu podľa 1) voči druhej strane, ktorá porušovala zmluvu? odpoveď je, že v zásade nie.
Teda podľa mňa výsledok by mal byť, zmluva je ukončená, nárok na náhradu škody existuje, rovnako ako aj povinnosť strany, ktorá zmluvu ukončila zaplatiť priepustku. Prečo by malo právo ukončiť zmluvu podľa 1) variovať podľa toho, kto zmluvu porušil?
PS: čo je causa Králik? causa medveď by som ešte pochopil ...(lebo medveď).
Kristián Csach, 07. 07. 2009 v 16:20 - a ešte
.. keď ten článok chceš, tak mi napíš na mail (meno.priezvisko@upjs.sk).
Michal Novotný, 07. 07. 2009 v 18:07 - Zhodou okolností
mám ja teraz trochu menej práce, takže číham na reakcie ako sup.
Začnem od konca - Causa (alebo Kauza) Králík bola ľahká česká komédia s M. Kopeckým v hlavnej ulohe ako advokátom, ktorý zastupoval starú babku v spore s jej synovcom (tuším) a tá babka mu nosila za jeho prácu králiky. Takže nič viac, len pokus o vtip :-)
Ad A:
Priznávam, v tejto reakcii sa prejavuje moja neznalosť aktuálnej spisby... neviem o tom, že judikatúre prijala ten záver (že pri nepreukázaní kauzy sa predpokladá darovanie) a tento záver považujem rozhodne za nesprávny, pretože odporuje textu § 495 OZ, podľa ktorého musí veriteľ preukázať dôvod (kauzu) vždy, teda aj pri darovaní.
Otázka platnosti pre nedostatok kauzy podľa mňa vyplýva priamo z § 495 a tento "myšlienkový skok" som sa pokúšal vysvetliť v mojom komentári z 02.07. o 10:08. Prosto, prečo § 495 OZ hovorí niečo, čo by bolo samozrejmé, teda že "platnosti nebráni", ak nie je uvedená kauza? Podľa mňa sa tým chce povedať, že ak by to v zákone uvedené nebolo, nevyjadrenie kauzy by automaticky spôsobovalo neplatnosť záväzku. Tým viac ale (a fortiori) musí neplatnosť záväzku spôsobovať absolútny nedostatok kauzy, pretože z nedostatku kauzy § 495 neustanovuje výnimku, ustanovuje ju len z nevyjadrenia inak existujúcej kauzy. Dúfam, že je to pochopiteľné, lebo asi to neviem vysvetliť viac...
To, čo píšeš o dlžobnom úpise, nie je podľa mňa celkom pravda. Ja (a myslím, že ani Tibor) nehovorím len o úpise, ja hovorím aj o dohode ("strana A sa zaväzuje zaplatiť 100.000 € strane B a strana B tento záväzok prijíma"). Ak by som mal sledovať to, čo si písal napr. o tej kúpnej zmluve, tak aj takáto dohoda by bola sama sebe kauzou, pretože jedna strana sa chcela dať peniaze a druhá ich chcela prijať. Tu už kaučuk nepomôže...
Navyše, mám trochu dojem, že si preskočil to, čo som písal o vrstvení kauzy - áno, kauza SPLNENIA záväzku je v podstate právny dôvod, ten ale sám musí mať určitú kauzu teda určitý hospodársky základ (dôvod). V mnou vyššie citovanom rakúskom rozhodnutí 4Ob546/87 išlo v podstate o to, že bola uzavretá dohoda o zákaze scudzenia a zaťaženia určitej nehnuteľnosti v prospech inej osoby a táto dohoda bola zavkladovaná. Navonok sa teda zdá, že všetko je v poriadku - je tu dohoda a následná intabulácia. Najvyšší súd však výslovne zdôraznil, že už samotná dohoda o zákaze scudzenia a zaťaženia musí mať určitý hospodársky dôvod (v tomto prípade bol preukázaný, pretože bol dohodnutý v súvislosti s nejakou výhodnou kúpnou zmluvou). Toto si myslím (po zovšeobecnení) by malo dať odpoveď na Tvoju otázku a je z neho jasné, čo som tým myslel (dúfam :)
Taktiež ten rozsudok uhorskej Kúrie je podľa mňa o tom istom - jedna strana sľúbila niečo, druhá to (aspoň konkludentne) prijala, čiže v podstate vznikla dohoda. Kúria napriek tomu zaujala názor, že táto dohoda nemá kauzu (teda nie z dôvodu omylu ani nedostatku vôle). Ak by som prijal tvoj výklad, mohol by som z tejto dohody vyvodiť prosto inominátny zmluvný "záväzok" jedného na náhradu škody (hoci ju nespôsobil). Taký záväzok by však musel mať presne darovaciu kauzu, teda záujem druhého obohatiť bez akéhokoľvek rozumného hospodárskeho dôvodu, t.j. výhody pre seba. Avšak práve z toho, že ani darovacia kauza tam zjavne nebola, došla Kúria k záveru, že ide v podstate o pokus o abstraktný záväzok, ktorý je ale neprípustný.
§ 110 a 558 OZ podľa mňa hovoria o dôvode záväzku ako platnom právnom dôvode, t.j. vrátane kauzy (ak vychádzam zo svojho vlastného názoru, že nedostatok kauzy spôsobuje neplatnosť). Dôsledkom toho je, že uznanie je len deklaratórne, teda znamená len toľko, že sa presúva dôkazné bremeno na toho, kto tvrdí, že záväzok neexistuje. Otázny je napr. vzťah k § 495, ale asi sa prihováram názoru, že uznanie presúva aj dôkazné bremeno neexistencie kauzy na dlžníka. (Len pre zaujímavosť - neviem, ako v Nemecku, ale napr. v Rakúsku poznajú aj tzv. konštitutívne uznanie dlhu, ktoré je jedným z prípadov abstraktného záväzku - samému mi ale nie je celkom jasné presné ohraničenie a nuansy. Podobne napríklad urovnanie je považované za v podstate abstraktný záväzok, ale len vo vzťahu k pôvodnému záväzku - urovnanie si vyžaduje samotnú tzv. urovnávaciu kauzu, teda snahu postaviť naisto sporné práva - mám dojem, že rakúske súdy napr. uznali, že bez skutočnej spornosti určitého záväzku neprichádza do úvahy ani urovnanie, pretože mu chýba práve oná "urovnávacia" kauza).
Prepáč, Kristian, ale ja mám práve naopak rád riešenia, ktoré sú úplne jednoduché. A vy akademici nám túto jednoduchosť neustále kazíte zbytočnými otázkami :-)
Ad B:
Ja by som bol veľmi opatrný v Tvojom príklade. Odhliadnuc od posúdenia povahy "ukončenia zmluvy" in concreto by som Tebou popísanú situáciu (odstúpenie od zmluvy len za cenu zaplatenia určitej čiastky aj pri porušení zmluvy druhou stranou) posúdil buď ako nedostatok kauzy (záväzok "pri odstúpení ti zaplatím X" bez ohľadu na okolnosti podľa mňa nemá príliš veľa odlišného od záväzku "zajtra ti zaplatím X", o ktorom ja tvrdím vyššie, že je typickým abstraktným záväzkom), alebo ako rozpor s dobrými mravmi (ak by som zistil, že kauzou bolo nútiť jednu stranu zotrvať v záväzku za každú cenu). Preto má podľa mňa význam rozlišovať situáciu, či zmluvu porušila druhá strana alebo odstupujúci alebo nikto, pretože v obidvoch prípadoch musí byť za týmto dohodnutým záväzkom rozhodne iná kauza, t.j. iný hospodársky dôvod (v prvom prípade, teda odstúpenie za zaplatenie určitej sumy, hoci druhá strana riadne plní zmluvu, je kauzou odstúpenia "odškodnenie" za zmarené naplnenie záväzku, v druhom prípade tú kauzu moc nevidím).
Ale osobne by som bol za to, aby sme túto diskusiu (o kauze) nateraz nechali a začali ju nanovo a s plným nasadením pod Tvojím samostatným postom.
Začnem od konca - Causa (alebo Kauza) Králík bola ľahká česká komédia s M. Kopeckým v hlavnej ulohe ako advokátom, ktorý zastupoval starú babku v spore s jej synovcom (tuším) a tá babka mu nosila za jeho prácu králiky. Takže nič viac, len pokus o vtip :-)
Ad A:
Priznávam, v tejto reakcii sa prejavuje moja neznalosť aktuálnej spisby... neviem o tom, že judikatúre prijala ten záver (že pri nepreukázaní kauzy sa predpokladá darovanie) a tento záver považujem rozhodne za nesprávny, pretože odporuje textu § 495 OZ, podľa ktorého musí veriteľ preukázať dôvod (kauzu) vždy, teda aj pri darovaní.
Otázka platnosti pre nedostatok kauzy podľa mňa vyplýva priamo z § 495 a tento "myšlienkový skok" som sa pokúšal vysvetliť v mojom komentári z 02.07. o 10:08. Prosto, prečo § 495 OZ hovorí niečo, čo by bolo samozrejmé, teda že "platnosti nebráni", ak nie je uvedená kauza? Podľa mňa sa tým chce povedať, že ak by to v zákone uvedené nebolo, nevyjadrenie kauzy by automaticky spôsobovalo neplatnosť záväzku. Tým viac ale (a fortiori) musí neplatnosť záväzku spôsobovať absolútny nedostatok kauzy, pretože z nedostatku kauzy § 495 neustanovuje výnimku, ustanovuje ju len z nevyjadrenia inak existujúcej kauzy. Dúfam, že je to pochopiteľné, lebo asi to neviem vysvetliť viac...
To, čo píšeš o dlžobnom úpise, nie je podľa mňa celkom pravda. Ja (a myslím, že ani Tibor) nehovorím len o úpise, ja hovorím aj o dohode ("strana A sa zaväzuje zaplatiť 100.000 € strane B a strana B tento záväzok prijíma"). Ak by som mal sledovať to, čo si písal napr. o tej kúpnej zmluve, tak aj takáto dohoda by bola sama sebe kauzou, pretože jedna strana sa chcela dať peniaze a druhá ich chcela prijať. Tu už kaučuk nepomôže...
Navyše, mám trochu dojem, že si preskočil to, čo som písal o vrstvení kauzy - áno, kauza SPLNENIA záväzku je v podstate právny dôvod, ten ale sám musí mať určitú kauzu teda určitý hospodársky základ (dôvod). V mnou vyššie citovanom rakúskom rozhodnutí 4Ob546/87 išlo v podstate o to, že bola uzavretá dohoda o zákaze scudzenia a zaťaženia určitej nehnuteľnosti v prospech inej osoby a táto dohoda bola zavkladovaná. Navonok sa teda zdá, že všetko je v poriadku - je tu dohoda a následná intabulácia. Najvyšší súd však výslovne zdôraznil, že už samotná dohoda o zákaze scudzenia a zaťaženia musí mať určitý hospodársky dôvod (v tomto prípade bol preukázaný, pretože bol dohodnutý v súvislosti s nejakou výhodnou kúpnou zmluvou). Toto si myslím (po zovšeobecnení) by malo dať odpoveď na Tvoju otázku a je z neho jasné, čo som tým myslel (dúfam :)
Taktiež ten rozsudok uhorskej Kúrie je podľa mňa o tom istom - jedna strana sľúbila niečo, druhá to (aspoň konkludentne) prijala, čiže v podstate vznikla dohoda. Kúria napriek tomu zaujala názor, že táto dohoda nemá kauzu (teda nie z dôvodu omylu ani nedostatku vôle). Ak by som prijal tvoj výklad, mohol by som z tejto dohody vyvodiť prosto inominátny zmluvný "záväzok" jedného na náhradu škody (hoci ju nespôsobil). Taký záväzok by však musel mať presne darovaciu kauzu, teda záujem druhého obohatiť bez akéhokoľvek rozumného hospodárskeho dôvodu, t.j. výhody pre seba. Avšak práve z toho, že ani darovacia kauza tam zjavne nebola, došla Kúria k záveru, že ide v podstate o pokus o abstraktný záväzok, ktorý je ale neprípustný.
§ 110 a 558 OZ podľa mňa hovoria o dôvode záväzku ako platnom právnom dôvode, t.j. vrátane kauzy (ak vychádzam zo svojho vlastného názoru, že nedostatok kauzy spôsobuje neplatnosť). Dôsledkom toho je, že uznanie je len deklaratórne, teda znamená len toľko, že sa presúva dôkazné bremeno na toho, kto tvrdí, že záväzok neexistuje. Otázny je napr. vzťah k § 495, ale asi sa prihováram názoru, že uznanie presúva aj dôkazné bremeno neexistencie kauzy na dlžníka. (Len pre zaujímavosť - neviem, ako v Nemecku, ale napr. v Rakúsku poznajú aj tzv. konštitutívne uznanie dlhu, ktoré je jedným z prípadov abstraktného záväzku - samému mi ale nie je celkom jasné presné ohraničenie a nuansy. Podobne napríklad urovnanie je považované za v podstate abstraktný záväzok, ale len vo vzťahu k pôvodnému záväzku - urovnanie si vyžaduje samotnú tzv. urovnávaciu kauzu, teda snahu postaviť naisto sporné práva - mám dojem, že rakúske súdy napr. uznali, že bez skutočnej spornosti určitého záväzku neprichádza do úvahy ani urovnanie, pretože mu chýba práve oná "urovnávacia" kauza).
Prepáč, Kristian, ale ja mám práve naopak rád riešenia, ktoré sú úplne jednoduché. A vy akademici nám túto jednoduchosť neustále kazíte zbytočnými otázkami :-)
Ad B:
Ja by som bol veľmi opatrný v Tvojom príklade. Odhliadnuc od posúdenia povahy "ukončenia zmluvy" in concreto by som Tebou popísanú situáciu (odstúpenie od zmluvy len za cenu zaplatenia určitej čiastky aj pri porušení zmluvy druhou stranou) posúdil buď ako nedostatok kauzy (záväzok "pri odstúpení ti zaplatím X" bez ohľadu na okolnosti podľa mňa nemá príliš veľa odlišného od záväzku "zajtra ti zaplatím X", o ktorom ja tvrdím vyššie, že je typickým abstraktným záväzkom), alebo ako rozpor s dobrými mravmi (ak by som zistil, že kauzou bolo nútiť jednu stranu zotrvať v záväzku za každú cenu). Preto má podľa mňa význam rozlišovať situáciu, či zmluvu porušila druhá strana alebo odstupujúci alebo nikto, pretože v obidvoch prípadoch musí byť za týmto dohodnutým záväzkom rozhodne iná kauza, t.j. iný hospodársky dôvod (v prvom prípade, teda odstúpenie za zaplatenie určitej sumy, hoci druhá strana riadne plní zmluvu, je kauzou odstúpenia "odškodnenie" za zmarené naplnenie záväzku, v druhom prípade tú kauzu moc nevidím).
Ale osobne by som bol za to, aby sme túto diskusiu (o kauze) nateraz nechali a začali ju nanovo a s plným nasadením pod Tvojím samostatným postom.
Juraj Gyarfas, 07. 07. 2009 v 20:02 - kauza a § 495
Ďakujem za skvelú diskusiu.
V zásade súhlasím s názorom, že kauza podľa § 495 je niečo iné ako právny dôvod podľa § 451. A súhlasím aj s Michalovou definíciou, že kauza je akýsi motivátor (podľa mňa pekná definícia), k tomu, aby som urobil nejaký právny úkon (ktorý je potom právnym dôvodom). Ale napriek súhlasu by som si dovolil jednu podpichovačnú otázku.
Ak teda ide o motivátor, prečo (racionálny) zákonodarca použil slovné spojenie "dôvod, na základe ktorého je dlžník povinný plniť"? Motivátor si totiž predstavujem ako môj záujem nadobudnúť určitú vec, na základe ktorého uzatváram kúpnu zmluvu. Povinnosť zaplatiť kúpnu cenu vzniká z právneho úkonu (kúpnej zmluvy) a tento právny úkon som urobil na základe môjho motivátoru, teda mojej kauzy. Je však správne povedať, že "som povinný zaplatiť kúpnu cenu na základe môjho hospodárskeho záujmu nadobudnúť vec"? Ako keby prvá veta § 495 v tomto zmysle preskakovala jeden krok. Prečo zákonodarca radšej nepoužil napríklad "dôvod, na základe ktorého došlo k vzniku záväzku"? Nenahráva takýto gramatický výklad inej definícii kauzy podľa § 495 ako motivátoru?
Je mi jasné, že táto otázka je do istej miery pritiahnutá za vlasy a možno sa dá pekne vyvrátiť cez definíciu záväzku v § 488. Ale zdá sa mi, že ak máme dospieť k záveru, že absencia motivátoru vedie k neplatnosti (s čím rád súhlasím), je potrebné vysporiadať sa aj s touto pochybnosťou ohľadom výkladu § 495.
A možno ešte jedna praktická otázka, ak dospejeme k záveru, že absencia kauzy spôsobuje neplatnosť, nebolo by potom fér, aby takúto absenciu dokazoval ten, kto sa neplatnosti dovoláva? Zákon však povinnosť uniesť dôkazné bremeno zveruje veriteľovi. Ako má veriteľ dokazovať motiváciu dlžníka? Predstavujem si napríklad banku, ktorá žaluje splatenie spotrebiteľského bezúčelového úveru a dlžník hovorí, "preukážte mi kauzu". Banka môže povedať - "podpísali ste zmluvu, tak ste asi chceli peniaze". Ale neviem si predstaviť aké iné dôkazy by mohla navrhnúť. A ak takýto dôkaz stačí, nevraciame sa zase k stotožneniu kauzy so samotným právnym úkonom?
V zásade súhlasím s názorom, že kauza podľa § 495 je niečo iné ako právny dôvod podľa § 451. A súhlasím aj s Michalovou definíciou, že kauza je akýsi motivátor (podľa mňa pekná definícia), k tomu, aby som urobil nejaký právny úkon (ktorý je potom právnym dôvodom). Ale napriek súhlasu by som si dovolil jednu podpichovačnú otázku.
Ak teda ide o motivátor, prečo (racionálny) zákonodarca použil slovné spojenie "dôvod, na základe ktorého je dlžník povinný plniť"? Motivátor si totiž predstavujem ako môj záujem nadobudnúť určitú vec, na základe ktorého uzatváram kúpnu zmluvu. Povinnosť zaplatiť kúpnu cenu vzniká z právneho úkonu (kúpnej zmluvy) a tento právny úkon som urobil na základe môjho motivátoru, teda mojej kauzy. Je však správne povedať, že "som povinný zaplatiť kúpnu cenu na základe môjho hospodárskeho záujmu nadobudnúť vec"? Ako keby prvá veta § 495 v tomto zmysle preskakovala jeden krok. Prečo zákonodarca radšej nepoužil napríklad "dôvod, na základe ktorého došlo k vzniku záväzku"? Nenahráva takýto gramatický výklad inej definícii kauzy podľa § 495 ako motivátoru?
Je mi jasné, že táto otázka je do istej miery pritiahnutá za vlasy a možno sa dá pekne vyvrátiť cez definíciu záväzku v § 488. Ale zdá sa mi, že ak máme dospieť k záveru, že absencia motivátoru vedie k neplatnosti (s čím rád súhlasím), je potrebné vysporiadať sa aj s touto pochybnosťou ohľadom výkladu § 495.
A možno ešte jedna praktická otázka, ak dospejeme k záveru, že absencia kauzy spôsobuje neplatnosť, nebolo by potom fér, aby takúto absenciu dokazoval ten, kto sa neplatnosti dovoláva? Zákon však povinnosť uniesť dôkazné bremeno zveruje veriteľovi. Ako má veriteľ dokazovať motiváciu dlžníka? Predstavujem si napríklad banku, ktorá žaluje splatenie spotrebiteľského bezúčelového úveru a dlžník hovorí, "preukážte mi kauzu". Banka môže povedať - "podpísali ste zmluvu, tak ste asi chceli peniaze". Ale neviem si predstaviť aké iné dôkazy by mohla navrhnúť. A ak takýto dôkaz stačí, nevraciame sa zase k stotožneniu kauzy so samotným právnym úkonom?
Tibor Gál, 08. 07. 2009 v 09:21 - ad Juraj
Najprv k tomu poslednému: banka v tom prípade určite nebude musieť preukazovať kauzu, lebo je obsiahnutá v právnom dôvode záväzku. To je výhoda písomných pomenovaných zmlúv, že v sebe skrývajú aj vyjadrenie kauzy. Pri úvere je podľa mňa takmer nemožné pre dlžníka racionálne zdôvodniť nedostatok kauzy, ak raz podpísal takúto zmluvu. To vyjadrenie dôvodu podľa § 495 určite nebolo myslené tak, že by bolo potrebné preukazovať hospodárske alebo morálne motivácie účastníkov, ak v zmluve neboli úplne explicitne vyjadrené. Z obsahu záväzku musí byť dôvod zrejmý, takto to zrejme bolo myslené.
Ale dávam za pravdu Jurajovi v tom, že sa len dohadujeme o skutočnom význame slova "dôvod" v § 495, najmä ak iné ustanovenia OZ tiež to slovo používajú a asi nie v rovnakom význame. OZ predsa nikde nepoužíva spojenie "právny dôvod" ako terminus technicus, ekvivalent latinského titulus. Všade len "dôvod". Gramaticky by som bol za to, aby to bolo slovo jedného významu pre celý právny predpis (aj ostatné civilistické predpisy) a aby sme mohli jednoducho povedať, že je to vlastne právny dôvod, ale práve vo svetle § 495 OZ mi to nesedí. Preto so záujmom očakávam teoretický a gramatický rozbor od Kristiána, ktorý nám sľúbil.
Ale dávam za pravdu Jurajovi v tom, že sa len dohadujeme o skutočnom význame slova "dôvod" v § 495, najmä ak iné ustanovenia OZ tiež to slovo používajú a asi nie v rovnakom význame. OZ predsa nikde nepoužíva spojenie "právny dôvod" ako terminus technicus, ekvivalent latinského titulus. Všade len "dôvod". Gramaticky by som bol za to, aby to bolo slovo jedného významu pre celý právny predpis (aj ostatné civilistické predpisy) a aby sme mohli jednoducho povedať, že je to vlastne právny dôvod, ale práve vo svetle § 495 OZ mi to nesedí. Preto so záujmom očakávam teoretický a gramatický rozbor od Kristiána, ktorý nám sľúbil.
Michal Novotný, 09. 07. 2009 v 09:07 - Problémy kauzy (ad Juraj&Tibor)
Aj ja čakám s napätím na ten samostatný post...
Taktiež v zásade súhlasím s Tiborom ohľadom toho § 495, resp. spôsobu preukazovania kauzy (aj keď to zdanlivo vyzerá byť v úplnom rozpore s tým, čo som písal vyššie - ale ten rozpor je naozaj len zdanlivý), ale s jednou malou výhradou.
Ako som písal, kauza je podľa mňa v podstate motivátor - ale taktiež som písal, že to nie je ani účel zmluvy, ani pohnútka. Pri úvere je kauzou získať dočasne do užívania peniaze, ktoré dlžník nemá, no chce ich. Kauzou už nie je NA ČO ich chce ani PREČO ich chce, kauza sa v podstate vyčerpá tým, že zistíme, že ich naozaj chce. Ono to niekedy nejde zistiť bez toho, aby som skúmal načo ich chce a prečo ich chce, ale to už veriteľ nemusí preukazovať.
U banky by som navyše vychádzal aj z toho, že je "core business"om banky poskytovať úvery a pôžičky a to na profesionálnej báze. Ergo, kto prichádza do banky, vychádzal by som ako zo všeobecne známej skutočnosti, že peniaze naozaj potrebuje resp. chce a preto vstupuje do úveru.
Ale samozrejme sú aj problémovejšie situácie, kedy treba byť ku kauze podozrievavejší - napríklad ja som raz mal v praxi takú situáciu, že dvaja manželia sa rozviedli a išlo sa vyporadúvať BSM. Zrazu sa bývalý manžel vytasil so zmluvou o úvere (starou asi 3 roky) na asi 3 milióny korún (!!!), kde si on ako dlžník požičal peniaze od svojho kamaráta. A zázračne asi mesiac po rozvode tento svoj záväzok uznal vo forme exekučnej notárskej zápisnice. Výsledok? Exekúcia na spoločný majetok v prospech toho kamárata. To je podľa typický príklad, kde (hoci išlo o úverovú zmluvu) bola táto zmluva neplatná buď pre nevážnosť vôle, ale skôr pre nedostatok kauzy, pretože na strane ani jedného z nich neexistoval dôvod takého záväzku, keďže ten jeho kamarát zjavne 3 milióny nikdy nemal a ani ten bývalý manžel ich nemal na čo použiť ani z čoho splácať.
Preto nemôžem celkom súhlasiť s Tiborom, že každá pomenovaná zmluva v sebe skrýva vyjadrenie kauzy. Ako som písal už aj vyššie, veľmi často pomenovanej zmluve chýba kauza a práve sústavou pomenovaných zmlúv sa zakrýva kauza iná, často nedovolená alebo nemravná.
Taktiež v zásade súhlasím s Tiborom ohľadom toho § 495, resp. spôsobu preukazovania kauzy (aj keď to zdanlivo vyzerá byť v úplnom rozpore s tým, čo som písal vyššie - ale ten rozpor je naozaj len zdanlivý), ale s jednou malou výhradou.
Ako som písal, kauza je podľa mňa v podstate motivátor - ale taktiež som písal, že to nie je ani účel zmluvy, ani pohnútka. Pri úvere je kauzou získať dočasne do užívania peniaze, ktoré dlžník nemá, no chce ich. Kauzou už nie je NA ČO ich chce ani PREČO ich chce, kauza sa v podstate vyčerpá tým, že zistíme, že ich naozaj chce. Ono to niekedy nejde zistiť bez toho, aby som skúmal načo ich chce a prečo ich chce, ale to už veriteľ nemusí preukazovať.
U banky by som navyše vychádzal aj z toho, že je "core business"om banky poskytovať úvery a pôžičky a to na profesionálnej báze. Ergo, kto prichádza do banky, vychádzal by som ako zo všeobecne známej skutočnosti, že peniaze naozaj potrebuje resp. chce a preto vstupuje do úveru.
Ale samozrejme sú aj problémovejšie situácie, kedy treba byť ku kauze podozrievavejší - napríklad ja som raz mal v praxi takú situáciu, že dvaja manželia sa rozviedli a išlo sa vyporadúvať BSM. Zrazu sa bývalý manžel vytasil so zmluvou o úvere (starou asi 3 roky) na asi 3 milióny korún (!!!), kde si on ako dlžník požičal peniaze od svojho kamaráta. A zázračne asi mesiac po rozvode tento svoj záväzok uznal vo forme exekučnej notárskej zápisnice. Výsledok? Exekúcia na spoločný majetok v prospech toho kamárata. To je podľa typický príklad, kde (hoci išlo o úverovú zmluvu) bola táto zmluva neplatná buď pre nevážnosť vôle, ale skôr pre nedostatok kauzy, pretože na strane ani jedného z nich neexistoval dôvod takého záväzku, keďže ten jeho kamarát zjavne 3 milióny nikdy nemal a ani ten bývalý manžel ich nemal na čo použiť ani z čoho splácať.
Preto nemôžem celkom súhlasiť s Tiborom, že každá pomenovaná zmluva v sebe skrýva vyjadrenie kauzy. Ako som písal už aj vyššie, veľmi často pomenovanej zmluve chýba kauza a práve sústavou pomenovaných zmlúv sa zakrýva kauza iná, často nedovolená alebo nemravná.
Juraj Gyarfas, 10. 07. 2009 v 09:29 - Ad: Tibor a Michal
Tiež sa teším na Kristiánovu analýzu. Ale dúfam, že sa nebudete hnevať, ak medzitým ešte zareagujem na vaše komentáre.
Súhlasím s tým (a myslím, že som ani nenapísal nič, čo by tomu odporovalo), že kauza v zmysle motivátora by mala zahŕňať len záujem mať k dispozícií peniaze (pri úvere) a nezahŕňe už ich ďalšie hospodárske využitie. Tak ako som písal vyššie, motivátor pri kúpnej zmluve je podľa mňa záujem nadobudnúť určitú vec, bez ohľadu na to aké ďalšie plány s ňou mám.
Ak však povieme, ako písal Tibor, že "Pri úvere je podľa mňa takmer nemožné pre dlžníka racionálne zdôvodniť nedostatok kauzy, ak raz podpísal takúto zmluvu" alebo, ako písal Michal, že "kauza sa v podstate vyčerpá tým, že zistíme, že ich naozaj chce", kde je potom vlastne rozdiel medzi kauzou podľa § 495 a vážnosťou podľa § 37?
Hmotnoprávne je tam podľa mňa veľmi rozmazaná hranica (ak vážne podpísal úverovú zmluvu, mal aj záujem mať k dispozícii peniaze). Ale ten potenciálny praktický dôsledok je podľa závažný, lebo podľa § 37 by neplatnosť z dôvodu nedostatku vážnosti musel dokazovať dlžník, podľa § 495 však bude musieť motivátor dlžníka dokazovať veriteľ.
Súhlasím s tým (a myslím, že som ani nenapísal nič, čo by tomu odporovalo), že kauza v zmysle motivátora by mala zahŕňať len záujem mať k dispozícií peniaze (pri úvere) a nezahŕňe už ich ďalšie hospodárske využitie. Tak ako som písal vyššie, motivátor pri kúpnej zmluve je podľa mňa záujem nadobudnúť určitú vec, bez ohľadu na to aké ďalšie plány s ňou mám.
Ak však povieme, ako písal Tibor, že "Pri úvere je podľa mňa takmer nemožné pre dlžníka racionálne zdôvodniť nedostatok kauzy, ak raz podpísal takúto zmluvu" alebo, ako písal Michal, že "kauza sa v podstate vyčerpá tým, že zistíme, že ich naozaj chce", kde je potom vlastne rozdiel medzi kauzou podľa § 495 a vážnosťou podľa § 37?
Hmotnoprávne je tam podľa mňa veľmi rozmazaná hranica (ak vážne podpísal úverovú zmluvu, mal aj záujem mať k dispozícii peniaze). Ale ten potenciálny praktický dôsledok je podľa závažný, lebo podľa § 37 by neplatnosť z dôvodu nedostatku vážnosti musel dokazovať dlžník, podľa § 495 však bude musieť motivátor dlžníka dokazovať veriteľ.
Tibor Gál, 13. 07. 2009 v 15:14 - z inej strany
Tam podľa mňa ani nie je problém v nedostatku kauzy, ale v niečom inom. Ak by sa naozaj ukázalo, že bola pred x rokmi, ešte za trvania manželstva podpísaná úverová zmluva, ako to ten bývalý manžel tvrdil, potom by bolo ťažko spochybňovať existenciu kauzy. Napadá ma jedine situácia, keď manželstvo je už v takej fáze, že jeden z manželov, prípadne obaja konajú už účelovo a zabezpečujú si takéto fiktívne zmluvy. Ak však manželstvo bolo o.k. a naozaj bola úverová zmluva uzavretá a bolo aj plnené, potom ten záväzok jednoducho existuje a ťažko narábať s nedostatkom kauzy a neplatnosťou záväzku z tohto dôvodu.
Iný je prípad fingovaného úkonu, kde k riešeniu existencie kauzy by sme ani nemuseli pristupovať. Okrem trestnoprávneho hľadiska (podvod ako bič) by sa bolo treba sústrediť na vznik (nevznik) záväzku a prekonať praktické problémy pri preukazovaní okolností vzniku listín, ktoré na svetlo sveta vytiahol jeden z manželov. Až na koniec by sme dospeli k tomu, že tam skutočne kauza nebola, ale podstata tej neexistencie kauzy by bola v tom, že tam nebol ani titulus, t.j. právny dôvod vzniku záväzku. Toto sme zatiaľ rozlišovali, tak by sme pri tom mali zotrvať.
Naopak vážnosť vôle by sme riešili naozaj v súvislosti s kauzou, ak by sa preukázalo, že úverová zmluva bola naozaj pred x rokmi podpísaná, ale len so špekulatívnymi úmyslami.
Ako praktik vidím najväčší problém v situácii tej manželky, na ktorej je dôkazné bremeno (ak tam bol naozaj uznávací prejav manžela) v prípadnom konaní o určení neexistencie záväzku.
Iný je prípad fingovaného úkonu, kde k riešeniu existencie kauzy by sme ani nemuseli pristupovať. Okrem trestnoprávneho hľadiska (podvod ako bič) by sa bolo treba sústrediť na vznik (nevznik) záväzku a prekonať praktické problémy pri preukazovaní okolností vzniku listín, ktoré na svetlo sveta vytiahol jeden z manželov. Až na koniec by sme dospeli k tomu, že tam skutočne kauza nebola, ale podstata tej neexistencie kauzy by bola v tom, že tam nebol ani titulus, t.j. právny dôvod vzniku záväzku. Toto sme zatiaľ rozlišovali, tak by sme pri tom mali zotrvať.
Naopak vážnosť vôle by sme riešili naozaj v súvislosti s kauzou, ak by sa preukázalo, že úverová zmluva bola naozaj pred x rokmi podpísaná, ale len so špekulatívnymi úmyslami.
Ako praktik vidím najväčší problém v situácii tej manželky, na ktorej je dôkazné bremeno (ak tam bol naozaj uznávací prejav manžela) v prípadnom konaní o určení neexistencie záväzku.
Michal Novotný, 24. 07. 2009 v 18:24 - Formalizmus
Ospravedlňujem sa, je to trochu od cesty, ale musím to napísať sem.
Dnes som sa začítal do rozsudku nášho Najvyššieho súdu 3 Cdo 233/2008 (tu: http://www.nssr.gov.sk/blox/cms/main/sk/rozhodnutia/id11/linkState/formDisplay/displayForm/form/displayAttr/pdf/upload/binary/3_Cdo_233_2008.pdf) a vyskočila mi husia koža z toho, ako môže takýto ultraformalizmus (alebo len nevedomosť?) prežívať na najvyššom súde.
Konkrétne ma zaujala táto pasáž: "Aj v prípade konkludentného spôsobu uzavretia dohody musí tejto predchádzať dostatočne určitý (obsahujúci podstatné náležitosti), zrozumiteľný a adresný návrh na
uzavretie dohody (oferta) navrhovateľa takéhoto úkonu. Až po jeho dôjdení adresátovi (oblátovi) môže nasledovať ďalšia fáza, ktorou je akceptácia návrhu adresátom (oblátom, resp. akceptantom). Adresát jednostranným právnym úkonom (akceptácia) dáva svojím prejavom vôle navrhovateľovi najavo, že prijíma návrh na uzavretie dohody. Dohoda je uzavretá, ak vyjadrenie súhlasu adresáta bez výhrad dôjde včas navrhovateľovi. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu [ § 44 ods. 1, veta druhá Občianskeho zákonníka, (ďalej len „OZ“)]. ... Z hľadiska náležitosti právnych úkonov,
akými sú určitosť a zrozumiteľnosť ( § 37 ods. 1 OZ) Občiansky zákonník v § 43a ods. 1 vyžaduje, aby návrh na uzavretie dohody (oferta) spĺňal uvedené kritéria, čo apriori vylučuje, aby vôľa navrhovateľa v tomto jednostrannom právnom úkone mohla byť prejavená
konkludentne. ..."
Keď aj odhliadnem od toho, že najvyšší súd budí dojem, ako keby medzi mlčaním a konkludentným úkonom neboli skoro žiadne rozdiely, zaráža ma, že niekto môže napísať, že charakter oferty vylučuje, aby bola urobená konkludentne. To preboha sudcovia najvyššieho súdu v živote nenakupovali v samoobsluhe (oferta je vystaveny tovar), necestovali v MHD (oferta sú otvorené dvere autobusu spolu s prepravným poriadkom a tarifou), neboli na kúpalisku (oferta je otvorená brána spolu s prevádzkovým poriadkom)? Alebo si naozaj niekto predstavuje, že pred každým vyjdením z domu si so sebou musí vziať dvadsať listov papiera, na ktorý budem neustále písať všetky svoje prejavy vôle a ostatní mi ich budú podpisovať, inak sú naše úkony neplatné?
Tak neviem, v podstate mi nejde o nič hlbšie, len tak nejak sa na tomto fóre ubezpečiť, že či vieme, prečo nás neprávnici nemajú radi...
Dnes som sa začítal do rozsudku nášho Najvyššieho súdu 3 Cdo 233/2008 (tu: http://www.nssr.gov.sk/blox/cms/main/sk/rozhodnutia/id11/linkState/formDisplay/displayForm/form/displayAttr/pdf/upload/binary/3_Cdo_233_2008.pdf) a vyskočila mi husia koža z toho, ako môže takýto ultraformalizmus (alebo len nevedomosť?) prežívať na najvyššom súde.
Konkrétne ma zaujala táto pasáž: "Aj v prípade konkludentného spôsobu uzavretia dohody musí tejto predchádzať dostatočne určitý (obsahujúci podstatné náležitosti), zrozumiteľný a adresný návrh na
uzavretie dohody (oferta) navrhovateľa takéhoto úkonu. Až po jeho dôjdení adresátovi (oblátovi) môže nasledovať ďalšia fáza, ktorou je akceptácia návrhu adresátom (oblátom, resp. akceptantom). Adresát jednostranným právnym úkonom (akceptácia) dáva svojím prejavom vôle navrhovateľovi najavo, že prijíma návrh na uzavretie dohody. Dohoda je uzavretá, ak vyjadrenie súhlasu adresáta bez výhrad dôjde včas navrhovateľovi. Mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu [ § 44 ods. 1, veta druhá Občianskeho zákonníka, (ďalej len „OZ“)]. ... Z hľadiska náležitosti právnych úkonov,
akými sú určitosť a zrozumiteľnosť ( § 37 ods. 1 OZ) Občiansky zákonník v § 43a ods. 1 vyžaduje, aby návrh na uzavretie dohody (oferta) spĺňal uvedené kritéria, čo apriori vylučuje, aby vôľa navrhovateľa v tomto jednostrannom právnom úkone mohla byť prejavená
konkludentne. ..."
Keď aj odhliadnem od toho, že najvyšší súd budí dojem, ako keby medzi mlčaním a konkludentným úkonom neboli skoro žiadne rozdiely, zaráža ma, že niekto môže napísať, že charakter oferty vylučuje, aby bola urobená konkludentne. To preboha sudcovia najvyššieho súdu v živote nenakupovali v samoobsluhe (oferta je vystaveny tovar), necestovali v MHD (oferta sú otvorené dvere autobusu spolu s prepravným poriadkom a tarifou), neboli na kúpalisku (oferta je otvorená brána spolu s prevádzkovým poriadkom)? Alebo si naozaj niekto predstavuje, že pred každým vyjdením z domu si so sebou musí vziať dvadsať listov papiera, na ktorý budem neustále písať všetky svoje prejavy vôle a ostatní mi ich budú podpisovať, inak sú naše úkony neplatné?
Tak neviem, v podstate mi nejde o nič hlbšie, len tak nejak sa na tomto fóre ubezpečiť, že či vieme, prečo nás neprávnici nemajú radi...
Juraj Gyarfas, 09. 02. 2011 v 10:35 - NS CR opat o zmluvnej pokute ...
... a proti zdravemu rozumu
Je-li zaplacení smluvní pokuty vázáno na odstoupení účastníka od smlouvy, byť odůvodněné porušením povinnosti druhé smluvní strany, jde o ujednání, které odporuje kogentnímu ustanovení § 544 odst. 1 obč. zák. a jako takové je podle § 39 obč. zák. neplatné.
Smluvní pokutu, kterou je nutno ve smyslu § 544 odst. 1 obč. zák. vázat vždy na případ porušení smluvní povinnosti, lze sjednat vždy jako nepodmíněnou. Nelze kumulovat dva předpoklady. tj. porušení povinnosti dlužníkem a věřitelem nebo vznik povinnosti zaplatit smluvní pokutu vázat kumulativně jak na porušení smluvní povinnosti, tak na následné odstoupení od smlouvy.
podle rozsudku Nejvyššího soudu sp. zn. 23 Cdo 2575/2010, ze dne 10. 1. 2011
Je-li zaplacení smluvní pokuty vázáno na odstoupení účastníka od smlouvy, byť odůvodněné porušením povinnosti druhé smluvní strany, jde o ujednání, které odporuje kogentnímu ustanovení § 544 odst. 1 obč. zák. a jako takové je podle § 39 obč. zák. neplatné.
Smluvní pokutu, kterou je nutno ve smyslu § 544 odst. 1 obč. zák. vázat vždy na případ porušení smluvní povinnosti, lze sjednat vždy jako nepodmíněnou. Nelze kumulovat dva předpoklady. tj. porušení povinnosti dlužníkem a věřitelem nebo vznik povinnosti zaplatit smluvní pokutu vázat kumulativně jak na porušení smluvní povinnosti, tak na následné odstoupení od smlouvy.
podle rozsudku Nejvyššího soudu sp. zn. 23 Cdo 2575/2010, ze dne 10. 1. 2011
M. , 03. 11. 2011 v 09:17 - k zaniku zmluvnej pokuty v dosledku odstupenia dojednaneho ex nunc
KS PO 6Co/113/2010:
Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré zachovávajú právo zo zmluvnej pokuty aj napriek zrušeniu zmluvnej pokuty s účinkami od vzniku zmluvy odstúpením od spotrebiteľskej zmluvy zhoršujú postavenie spotrebiteľa, pretože spotrebiteľa zaväzujú nad rámec povinnosti vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka v dôsledku odstúpenia od zmluvy. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa vrátane platenia zmluvnej pokuty popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex tunc postavenie spotrebiteľa zhoršuje. Inými slovami povedané dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa zmlúv dohodnutých medzi účastníkmi konania sú nevýhodnejšie ako dôsledky odstúpenia podľa úpravy v Občianskom zákonníku.
Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré zachovávajú právo zo zmluvnej pokuty aj napriek zrušeniu zmluvnej pokuty s účinkami od vzniku zmluvy odstúpením od spotrebiteľskej zmluvy zhoršujú postavenie spotrebiteľa, pretože spotrebiteľa zaväzujú nad rámec povinnosti vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka v dôsledku odstúpenia od zmluvy. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa vrátane platenia zmluvnej pokuty popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex tunc postavenie spotrebiteľa zhoršuje. Inými slovami povedané dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa zmlúv dohodnutých medzi účastníkmi konania sú nevýhodnejšie ako dôsledky odstúpenia podľa úpravy v Občianskom zákonníku.
Juraj Gyarfas, 16. 12. 2011 v 17:27 - NS ČR: výpoveď a zmluvná pokuta
Založil-li odvolací soud závěr o právu žalovaného na zaplacení smluvní pokuty na úvaze, že smluvní pokuta byla sjednána pro případ nečinnosti nebo žalobcem zaviněného zmaření účelu smlouvy a že žalobce zmařil účel smlouvy tím, že ji vypověděl, pak jeho rozhodnutí nemůže obstát.
Nejvyšší soud ve své dlouhodobě ustálené rozhodovací praxi vychází z názoru, že ustanovení § 544 odst. 1 obč. zák., jež je kogentní povahy, umožňuje sjednání smluvní pokuty pouze pro případ porušení smluvní povinnosti, přičemž odstoupení od smlouvy, ať již ze zákona nebo na základě ujednání účastníků, je výkonem práva, jež účastníku náleží, porušením smluvní povinnosti tedy být nemůže. Obecný závěr z toho plynoucí, že výkon práva pojmově nemůže být porušením smluvní povinnosti a nemůže tudíž založit nárok na zaplacení smluvní pokuty, se nutně vztahuje též na výpověď smlouvy, neboť též vypovězení smlouvy, ať již na základě zákona či na základě smlouvy, je výkonem oprávnění.
Shledal-li tedy odvolací soud zmaření účelu mandátní smlouvy žalobcem zakládající vznik nároku žalovaného na smluvní pokutu v tom, že žalobce smlouvu vypověděl, pak je – v rozporu s judikaturou - spatřoval nikoliv v porušení smluvní povinnosti, nýbrž ve výkonu práva (práva ukončit smluvní vztah výpovědí), jež žalovanému jako mandantovi ze zákona (z ustanovení § 575 odst. 1 obch. zák.) náleželo.
podle rozsudku Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 32 Cdo 4469/2010, ze dne 18. 10. 2011
Nejvyšší soud ve své dlouhodobě ustálené rozhodovací praxi vychází z názoru, že ustanovení § 544 odst. 1 obč. zák., jež je kogentní povahy, umožňuje sjednání smluvní pokuty pouze pro případ porušení smluvní povinnosti, přičemž odstoupení od smlouvy, ať již ze zákona nebo na základě ujednání účastníků, je výkonem práva, jež účastníku náleží, porušením smluvní povinnosti tedy být nemůže. Obecný závěr z toho plynoucí, že výkon práva pojmově nemůže být porušením smluvní povinnosti a nemůže tudíž založit nárok na zaplacení smluvní pokuty, se nutně vztahuje též na výpověď smlouvy, neboť též vypovězení smlouvy, ať již na základě zákona či na základě smlouvy, je výkonem oprávnění.
Shledal-li tedy odvolací soud zmaření účelu mandátní smlouvy žalobcem zakládající vznik nároku žalovaného na smluvní pokutu v tom, že žalobce smlouvu vypověděl, pak je – v rozporu s judikaturou - spatřoval nikoliv v porušení smluvní povinnosti, nýbrž ve výkonu práva (práva ukončit smluvní vztah výpovědí), jež žalovanému jako mandantovi ze zákona (z ustanovení § 575 odst. 1 obch. zák.) náleželo.
podle rozsudku Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 32 Cdo 4469/2010, ze dne 18. 10. 2011
Juraj Gyarfas, 01. 04. 2012 v 18:56 - NS ČR a zmluvná pokuta
Opäť trochu nezmyselného formalizmu zo strany českého najvyššieho súdu.
"Jestliže dle smluvního ujednání v okamžiku porušení smluvní povinnosti ještě nevzniklo právo na zaplacení smluvní pokuty, nýbrž toto právo bylo kumulativně spojeno až s následným odstoupením oprávněného od smlouvy (byť pro porušení povinnosti druhé smluvní strany), je takové ujednání o smluvní pokutě absolutně neplatné pro rozpor se zákonem ( § 39, § 41, § 544 odst. 1 obč. zák.)."
Rozsudek Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 33 Cdo 4025/2011, ze dne 30. 1. 2012
"Jestliže dle smluvního ujednání v okamžiku porušení smluvní povinnosti ještě nevzniklo právo na zaplacení smluvní pokuty, nýbrž toto právo bylo kumulativně spojeno až s následným odstoupením oprávněného od smlouvy (byť pro porušení povinnosti druhé smluvní strany), je takové ujednání o smluvní pokutě absolutně neplatné pro rozpor se zákonem ( § 39, § 41, § 544 odst. 1 obč. zák.)."
Rozsudek Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 33 Cdo 4025/2011, ze dne 30. 1. 2012
Juraj Gyarfas, 31. 01. 2015 v 23:00 - k výkladu
... jeden pekný citát k výkladu ...
"Povždy dlužno míti na mysli dvojí: jednak aby výklad neulpěl na formalitách - k čemuž právě v právu procesním více svodů než kde jinde - tak aby nevzbudil dojem, že jde v právu procesním o bezduché obřadnosti, neb dokonce úskoky a léčky, při nichž se netřeba ohlížeti na skutešné právo, a dále, aby při výkladu předpisů procesního práva naprosto ustoupila - lidsky pochopitelná a svůdna - otázka pohodlí soudcova. Jednak, aby výklad nesl se povždy snahou, dospěti - vždy v zemích ducha právního řádu - k výsledku, jenž by našel v lidu, v jeho názorech, potřebách a snahách porozumění a nemohl býti stigmatisován jako strnulý - života neschopný a potřebám skutečného života odporující názor lidí světa neznalých.
Tam, kde přes to vše výklad zákona neuspokojuje, není chyba ve výkladu, nýbrž v zákoně samém. Nápravu může přinésti jen změna tohoto."
(Hora, V. Československé civilní právo procesní, III.)
"Povždy dlužno míti na mysli dvojí: jednak aby výklad neulpěl na formalitách - k čemuž právě v právu procesním více svodů než kde jinde - tak aby nevzbudil dojem, že jde v právu procesním o bezduché obřadnosti, neb dokonce úskoky a léčky, při nichž se netřeba ohlížeti na skutešné právo, a dále, aby při výkladu předpisů procesního práva naprosto ustoupila - lidsky pochopitelná a svůdna - otázka pohodlí soudcova. Jednak, aby výklad nesl se povždy snahou, dospěti - vždy v zemích ducha právního řádu - k výsledku, jenž by našel v lidu, v jeho názorech, potřebách a snahách porozumění a nemohl býti stigmatisován jako strnulý - života neschopný a potřebám skutečného života odporující názor lidí světa neznalých.
Tam, kde přes to vše výklad zákona neuspokojuje, není chyba ve výkladu, nýbrž v zákoně samém. Nápravu může přinésti jen změna tohoto."
(Hora, V. Československé civilní právo procesní, III.)
Milan Hlušák, 28. 02. 2015 v 12:40 - Pragmatický pohľad slovenského NS
Náš Najvyšší súd ešte v r. 2008 k tomuto zaujal naopak celkom pragmatický postoj (1 Obdo V 119/2005), keď posudzoval túto klauzulu o zmluvnej pokute: "V prípade odstúpenia od zmluvy predávajúcim pre porušenie povinnosti kupujúcim, týkajúce sa splatenia kúpnej ceny s príslušenstvom v stanovených lehotách a výškach ..., zaplatí kupujúci zmluvnú pokutu vo výške 30% z kúpnej ceny."
Priklonil sa v prospech platnosti dojednania, pričom dôvodil - celkom jednoducho -, že "zmluvná pokuta nie je viazaná na odstúpenie od zmluvy, ale je viazaná na porušenie zmluvnej povinnosti splatiť kúpnu cenu ..., avšak na to, aby sa veriteľ mohol domáhať jej zaplatenia, musel za porušenie uvedenej povinnosti odstúpiť od zmluvy."
Priklonil sa v prospech platnosti dojednania, pričom dôvodil - celkom jednoducho -, že "zmluvná pokuta nie je viazaná na odstúpenie od zmluvy, ale je viazaná na porušenie zmluvnej povinnosti splatiť kúpnu cenu ..., avšak na to, aby sa veriteľ mohol domáhať jej zaplatenia, musel za porušenie uvedenej povinnosti odstúpiť od zmluvy."
Juraj Gyarfas, 10. 08. 2016 v 15:33 - z beckovského komentára k OZ
"Pokiaľ dohoda zmluvných strán o povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu v prípade odstúpenia od zmluvy z hľadiska svojho obsahu, účelu a funkcie spĺňa kritéria podľa § 497, je potrebné subsumovať ju pod dané ustanovenie. To súčasne vylučuje jej absolútnu neplatnosť pre rozpor so zákonom. Ak teda dohoda o zmluvnej pokute pre prípad odstúpenia od zmluvy bez ďalšieho obstojí ako dohoda o výhrade odstúpenia so záväzkom odstupného, nejde o zmluvnú pokutu, ale o platné dojednanie v zmysle § 497."
Sedlačko, In: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 – 880. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2015, s. 1722, identicky moja maličkosť na s. 264
Sedlačko, In: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 – 880. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2015, s. 1722, identicky moja maličkosť na s. 264
Juraj Gyarfas, 22. 08. 2017 v 16:51 - Šilhán
Podobne, ako bolo argumentované v tomto starom blogu aj Šilhán:
"Správné řešení však musí spočívat v tom, že takové ujednání - i přes jeho chybné nazvání stranami - bude kvalifikováno dle svého obsahu a účelu, tj. jako odstupné." (s odkazom na rozhodnutie NS ČR, 32 Odo 563/2002)
(Šilhán, J. Právní následky porušení smlouvy v novém občanském zákoníku. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2015, s. 284)
"O dovolenosti či nedovolenosti určitého ujednání ve smlouvě musí rozhodovat dovolenost či nedovolenost výsledku, kterého se strany snaží dosáhnout. Je-li tento výsledek dovolený (resp. nezakázaný), a je-li přitom ujednání srozumitelné a určité, neměla by rozhodovať jiná kritéria."
(tamtiež, s. 285)
"Správné řešení však musí spočívat v tom, že takové ujednání - i přes jeho chybné nazvání stranami - bude kvalifikováno dle svého obsahu a účelu, tj. jako odstupné." (s odkazom na rozhodnutie NS ČR, 32 Odo 563/2002)
(Šilhán, J. Právní následky porušení smlouvy v novém občanském zákoníku. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2015, s. 284)
"O dovolenosti či nedovolenosti určitého ujednání ve smlouvě musí rozhodovat dovolenost či nedovolenost výsledku, kterého se strany snaží dosáhnout. Je-li tento výsledek dovolený (resp. nezakázaný), a je-li přitom ujednání srozumitelné a určité, neměla by rozhodovať jiná kritéria."
(tamtiež, s. 285)
Juraj Gyarfas, 05. 04. 2018 v 18:23 - NS ČR stále tak isto
"Kumulativní vázanost povinnosti platit smluvní pokutu na porušení smluvní povinnosti i na následné odstoupení od smlouvy představující výkon práva brání tomu, aby na smluvní pokutu bylo pohlíženo tak, jak si zákon (konkrétně § 544 obč. zák.) žádá, tedy jako na sankci za porušení povinnosti; takové její sjednání nemůže obstát jako platné."
NS ČR, sp. zn. 23 Cdo 3894/2015
NS ČR, sp. zn. 23 Cdo 3894/2015
Michal Homola, 27. 11. 2019 v 15:44 - Michal Homola
Pre doplnenie dávam do pozornosti posun v ČR vzhľadom na nový Zákoník č. 89/2012:
"ujednání stran, které vznik práva na smluvní pokutu váže kromě porušení právní povinnosti na další právní skutečnosti, není dle § 1 odst. 2 o.z. zakázáno a je tedy přípustné"
"zákon nezakazuje, aby strany vznik práva na zaplacení smluvní pokuty kromě porušení povinnosti dlužníkem vázaly i na odstoupení od smlouvy věřitelem,"
Sb NS ČR,sp. zn. 23 Cdo 1192/2019
K samotnému rozhodnutiu som sa nedopracoval, ale je spracované na epravo:
https://www.epravo.cz/top/clanky/k-pripustnosti-podmineni-smluvni-pokuty-110286.html?utm_medium=email&utm_source=newsletter&utm_campaign=novinky-epravo-cz-27-11-2019
"ujednání stran, které vznik práva na smluvní pokutu váže kromě porušení právní povinnosti na další právní skutečnosti, není dle § 1 odst. 2 o.z. zakázáno a je tedy přípustné"
"zákon nezakazuje, aby strany vznik práva na zaplacení smluvní pokuty kromě porušení povinnosti dlužníkem vázaly i na odstoupení od smlouvy věřitelem,"
Sb NS ČR,sp. zn. 23 Cdo 1192/2019
K samotnému rozhodnutiu som sa nedopracoval, ale je spracované na epravo:
https://www.epravo.cz/top/clanky/k-pripustnosti-podmineni-smluvni-pokuty-110286.html?utm_medium=email&utm_source=newsletter&utm_campaign=novinky-epravo-cz-27-11-2019
Juraj Gyarfas, 28. 02. 2020 v 17:21 - zmluvná pokuta a odstúpenie podľa NOZ
"Ujednání stran, které vznik práva na smluvní pokutu váže kromě porušení právní povinnosti na další právní skutečnost, kterou je odstoupení od smlouvy věřitelem pro porušení povinnosti dlužníkem, není zakázáno a je tedy přípustné. Zároveň přitom takové ujednání nevybočuje ani z limitů definičního vymezení smluvní pokuty, jak vyplývají z § 2048 o. z., nejde tedy o ujednání inominátní. Možnost takového ujednání nevylučuje ani právní úprava odstoupení od smlouvy. Nelze proto setrvávat na dosavadních závěrech o absolutní neplatnosti takového právního jednání.
Nejvyšší soud přitom zdůrazňuje, že vzhledem k vázanosti dovolacími důvody a řešením otázky, na níž bylo založeno rozhodnutí odvolacího soudu, neřešil otázku možnosti stran sjednat povinnost plnit ze strany dlužníka označenou jako smluvní pokuta pro případ odstoupení do smlouvy ze strany dlužníka či odstoupení od smlouvy ze strany věřitele, nýbrž jen situaci, kdy právo na zaplacení smluvní pokuty je vázáno jak na porušení povinnosti ze strany dlužníka, tak na odstoupení od smlouvy ze strany věřitele."
NS ČR, sp. zn. 23 Cdo 1192/2019
Nejvyšší soud přitom zdůrazňuje, že vzhledem k vázanosti dovolacími důvody a řešením otázky, na níž bylo založeno rozhodnutí odvolacího soudu, neřešil otázku možnosti stran sjednat povinnost plnit ze strany dlužníka označenou jako smluvní pokuta pro případ odstoupení do smlouvy ze strany dlužníka či odstoupení od smlouvy ze strany věřitele, nýbrž jen situaci, kdy právo na zaplacení smluvní pokuty je vázáno jak na porušení povinnosti ze strany dlužníka, tak na odstoupení od smlouvy ze strany věřitele."
NS ČR, sp. zn. 23 Cdo 1192/2019
Juraj Gyarfas, 14. 12. 2020 v 20:28 - Ovečková k zmluvnej pokute viazanej na odstúpenie
"Dôsledky kogentnosti § 544 ods. 1 OZ môžeme vymedziť takto: ustanovenie zaväzuje strany, aby zmluvnú pokutu dojednali pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti. Od tejto požiadavky sa strany nemôžu odchýliť. Nemôžu preto zmluvnú pokutu viazať len na právnu skutočnosť, ktorá nemá charakter porušenia povinnosti (napr. odstúpenie od zmluvy). Je to neopomenuteľná podmienka vzniku práva na zmluvnú pokutu.
Z uvedeného ustanovenia však nemožno vyvodiť, že zákon zakazuje pripojiť k porušeniu zmluvnej povinnosti dlžníkom ešte ďalšiu právnu skutočnosť, napríklad odstúpenie od zmluvy veriteľom. Potvrdzuje to aj posúdenie na základe aplikácie zásady zmluvnej slobody, ktorá umožňuje stranám slobodne určiť obsah zmluvy, ak to zákon nezakazuje. Uplatní sa tu tiež ústavná zásada: „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá“ (čl. 2 ods. 3 Ústavy SR).
Kogentný § 454 ods. 1 OZ prikazuje akceptovať dohodu strán a porušenie povinnosti ako predpoklad vzniku práva na zmluvnú pokutu, ale nezakazuje podmieniť účinnosť práva na zmluvnú pokutu inou právnou skutočnosťou. Ide tu o konštrukciu, keď sa podmienky vzniku práva na zmluvnú pokutu neodchyľujú od požiadaviek § 544 ods. 1 OZ (dohoda strán, porušenie povinnosti). Právo na zmluvnú pokutu vzniká v dôsledku porušenia povinnosti, ale jeho účinnosť na základe dohody strán je viazaná na ďalšiu právnu skutočnosť.
Uvedené však neplatí paušálne. Bude potrebné v každom jednotlivom prípade skúmať a zvažovať nielen podstatu a charakter stranami dohodnutej právnej skutočnosti podmieňujúcej zmluvnú pokutu, ale aj to, ktorému zo subjektov (dlžník, veriteľ) je určená. Zmluvná pokuta nesmie stratiť sankčný charakter smerovaný voči tomu, kto porušil zmluvnú povinnosť."
Ovečková, O. Vôľa zmluvných strán (zmluvná sloboda) a podmienky vzniku práva na zmluvnú pokutu (zamyslenie nad jedným súdnym rozhodnutím). In: Súkromné právo, 5/2020, s. 178.
Z uvedeného ustanovenia však nemožno vyvodiť, že zákon zakazuje pripojiť k porušeniu zmluvnej povinnosti dlžníkom ešte ďalšiu právnu skutočnosť, napríklad odstúpenie od zmluvy veriteľom. Potvrdzuje to aj posúdenie na základe aplikácie zásady zmluvnej slobody, ktorá umožňuje stranám slobodne určiť obsah zmluvy, ak to zákon nezakazuje. Uplatní sa tu tiež ústavná zásada: „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá“ (čl. 2 ods. 3 Ústavy SR).
Kogentný § 454 ods. 1 OZ prikazuje akceptovať dohodu strán a porušenie povinnosti ako predpoklad vzniku práva na zmluvnú pokutu, ale nezakazuje podmieniť účinnosť práva na zmluvnú pokutu inou právnou skutočnosťou. Ide tu o konštrukciu, keď sa podmienky vzniku práva na zmluvnú pokutu neodchyľujú od požiadaviek § 544 ods. 1 OZ (dohoda strán, porušenie povinnosti). Právo na zmluvnú pokutu vzniká v dôsledku porušenia povinnosti, ale jeho účinnosť na základe dohody strán je viazaná na ďalšiu právnu skutočnosť.
Uvedené však neplatí paušálne. Bude potrebné v každom jednotlivom prípade skúmať a zvažovať nielen podstatu a charakter stranami dohodnutej právnej skutočnosti podmieňujúcej zmluvnú pokutu, ale aj to, ktorému zo subjektov (dlžník, veriteľ) je určená. Zmluvná pokuta nesmie stratiť sankčný charakter smerovaný voči tomu, kto porušil zmluvnú povinnosť."
Ovečková, O. Vôľa zmluvných strán (zmluvná sloboda) a podmienky vzniku práva na zmluvnú pokutu (zamyslenie nad jedným súdnym rozhodnutím). In: Súkromné právo, 5/2020, s. 178.
Juraj Gyarfas, 28. 01. 2021 v 09:49 - dojednanie o "automatickom odstúpení"
"Samotná skutečnost, že zákon s určitým ujednáním stran výslovně nepočítá, neznamená, že by takové ujednání strany nemohly uzavřít a že by jím neměly být vázány. Pouze tehdy, odporuje-li určité ujednání smyslu a účelu určité právní normy, lze uvažovat o jeho neplatnosti (pakliže to smysl a účel dotčené právní normy vyžaduje)."
NS ČR, sp. zn. 31 Cdo 684/2020
NS ČR, sp. zn. 31 Cdo 684/2020
1. Při výkladu právního jednání je nepsaným pravidlem právní předpoklad, podle něhož žádný normotvůrce (tedy ani smluvní strany) nezamýšlí dát jím tvořenému aktu absurdní nebo nerozumné důsledky.
2. Při výkladu právního jednání je třeba dát přednost skutečné vůli účastníků smlouvy nad formálním projevem této vůle. Formalismus spočívající toliko ve výkladu smluvního textu z něj samotného bez ohledu na vůli účastníků smluvního vztahu představuje protiústavní zásah do základních práv jednotlivce, neboť právě vůle účastníků hraje při vytváření smlouvy a její interpretaci zásadní roli. Text smlouvy je totiž toliko prvotním přiblížením se k významu smlouvy, který si chtěli její účastníci svým jednáním stanovit. Doslovný výklad textu smlouvy může, ale nemusí být v souladu s vůlí jednajících stran. Směřuje-li vůle smluvních stran k jinému významu a podaří-li se vůli účastníků procesem hodnocení skutkových a právních otázek ozřejmit, má shodná vůle účastníků smlouvy přednost před doslovným významem textu jimi formulované smlouvy. Výklad, který uvedená pravidla nerespektuje, je ve svém důsledku považován za porušení čl. 2 odst. 4 Ústavy a čl. 2 odst. 3 Listiny základních práv.
ÚS ČR, sp. zn. I. ÚS 2337/21
2. Při výkladu právního jednání je třeba dát přednost skutečné vůli účastníků smlouvy nad formálním projevem této vůle. Formalismus spočívající toliko ve výkladu smluvního textu z něj samotného bez ohledu na vůli účastníků smluvního vztahu představuje protiústavní zásah do základních práv jednotlivce, neboť právě vůle účastníků hraje při vytváření smlouvy a její interpretaci zásadní roli. Text smlouvy je totiž toliko prvotním přiblížením se k významu smlouvy, který si chtěli její účastníci svým jednáním stanovit. Doslovný výklad textu smlouvy může, ale nemusí být v souladu s vůlí jednajících stran. Směřuje-li vůle smluvních stran k jinému významu a podaří-li se vůli účastníků procesem hodnocení skutkových a právních otázek ozřejmit, má shodná vůle účastníků smlouvy přednost před doslovným významem textu jimi formulované smlouvy. Výklad, který uvedená pravidla nerespektuje, je ve svém důsledku považován za porušení čl. 2 odst. 4 Ústavy a čl. 2 odst. 3 Listiny základních práv.
ÚS ČR, sp. zn. I. ÚS 2337/21
Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím