lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (160)
Juraj Gyarfas (116)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (44)
Tomáš Klinka (26)
Kristián Csach (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (23)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Tomáš Čentík (9)
Martin Friedrich (9)
Zuzana Hecko (9)
Michal Novotný (7)
Xénia Petrovičová (6)
Michal Krajčírovič (6)
Adam Zlámal (6)
Peter Kotvan (6)
Ondrej Halama (6)
Ľuboslav Sisák (6)
Lexforum (5)
Robert Goral (5)
Pavol Szabo (4)
Monika Dubská (4)
Maroš Hačko (4)
Ivan Bojna (4)
Petr Kolman (4)
Radovan Pala (4)
Natália Ľalíková (4)
Ján Lazur (4)
Josef Kotásek (4)
Pavol Kolesár (3)
Peter Pethő (3)
Jakub Jošt (3)
Denisa Dulaková (3)
Marián Porvažník (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Adam Valček (3)
Josef Šilhán (3)
Michal Hamar (2)
Richard Macko (2)
Andrej Kostroš (2)
Zsolt Varga (2)
Bob Matuška (2)
Martin Serfozo (2)
Peter Zeleňák (2)
Jiří Remeš (2)
Anton Dulak (2)
Maroš Macko (2)
Gabriel Volšík (2)
Marek Maslák (2)
Ladislav Pollák (2)
Roman Kopil (2)
Ludmila Kucharova (2)
Tomáš Plško (2)
Peter Varga (2)
Lukáš Peško (2)
Dávid Tluščák (2)
Juraj Straňák (2)
Martin Gedra (2)
Jozef Kleberc (2)
Juraj Schmidt (2)
Robert Vrablica (1)
Adam Glasnák (1)
Marcel Jurko (1)
Jana Mitterpachova (1)
Adam Pauček (1)
Bohumil Havel (1)
Marcel Ružarovský (1)
Jakub Mandelík (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Michaela Stessl (1)
Peter K (1)
Miriam Potočná (1)
Petr Novotný (1)
Tomas Pavelka (1)
Igor Krist (1)
Pavol Mlej (1)
Tomáš Demo (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Mikuláš Lévai (1)
Lucia Berdisová (1)
Lucia Palková (1)
Matej Kurian (1)
Radoslav Pálka (1)
Pavol Chrenko (1)
Martin Svoboda (1)
Tibor Menyhért (1)
Ján Pirč (1)
David Halenák (1)
Eduard Pekarovič (1)
Robert Šorl (1)
Matej Košalko (1)
jaroslav čollák (1)
Patrik Patáč (1)
Zuzana Adamova (1)
Martin Poloha (1)
Martin Bránik (1)
Paula Demianova (1)
Andrej Majerník (1)
Tomáš Korman (1)
Tomas Kovac (1)
Viliam Vaňko (1)
Vladimir Trojak (1)
Ivan Priadka (1)
Zuzana Kohútová (1)
Emil Vaňko (1)
Michal Ďubek (1)
Petr Steiner (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Tomáš Ľalík (1)
peter straka (1)
Vladislav Pečík (1)
Juraj Lukáč (1)
Peter Janík (1)
Vincent Lechman (1)
Nora Šajbidor (1)
Dušan Rostáš (1)
Martin Galgoczy (1)
Martin Estočák (1)
Ivan Michalov (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Dušan Marják (1)
lukas.kvokacka (1)
Tomáš Pavlo (1)
Róbert Černák (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Bystrik Bugan (1)
I. Stiglitz (1)
Matej Gera (1)
Roman Prochazka (1)
Natalia Janikova (1)
David Horváth (1)
Michal Jediný (1)
Ivan Kormaník (1)
Katarína Dudíková (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Zuzana Klincová (1)
Ondrej Jurišta (1)
Martin Hudec (1)
Martin Šrámek (1)
Gabriel Závodský (1)
Dávid Kozák (1)
Patrik Pupík (1)
Petr Kavan (1)
Peter Marcin (1)
Peter Kubina (1)
lukasmozola (1)
Pavel Lacko (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Michal Viewegh, bulvárne média a sankčná náhrada škody

Juraj Gyarfas, 08. 05. 2013 v 18:56

Rád by som upozornil na mimoriadne zaujímavý článok Václava Janečka (Právní rozhledy 5/2013), v ktorom pojednáva o prípustnosti sankčnej náhrady škody v českom práve. Inými slovami - môže súd pri obzvlášť "nechutnom" konaní škodcu prisúdiť poškodenému vyššiu náhradu ujmy, ako skutočne utrpel?

Václav Janeček vychádza z minuloročného rozhodnutia Ústavného súdu ČR (sp. zn. I. ÚS 1586/09), ktorý judikoval, že náhrada škody nemusí mať len kompenzačný charakter, ale výnimočne môže byť aj sankčno-preventívna a tým v podstate otvoril dvere sankčnej náhrade škody. Musím sa priznať, že argumentácia ústavného súdu mi v tomto kontexte nepripadá dostatočne presvedčivá a rád by som ju preto ponúkol na diskusiu na tomto fóre. Uvedomujem si, že toto je téma na niekoľko dizertačiek a určite si nenamýšľam, že ju v tomto blogu rozoberiem vyčerpávajúco. Ale myslím si, že diskusia má pridanú hodnotu aj keď nemá rozsah dizertačky :-).

O čo teda išlo?

Michal Viewegh a jeho veľké orezávatko

Sankčná náhrada škody sa emocionálne javí adekvátna v situácii, kedy je konanie žalovaného obzvlášť odpudivé a práve vtedy majú diváci (prípadne porota) tendenciu súhlasiť s náhradou škody násobne presahujúcou ujmu, ktorú poškodený skutočne utrpel. Z rozhodnutia ústavného súdu sa zdá, že do tejto schémy zapadá aj diskutovaný prípad. Český spisovateľ Michal Viewegh sa domáhal od vydavateľa bulvárneho denníka sumy 5 miliónov Kč za nepravdivý článok o jeho tajnej milenke, náklonnosti k mladým autorkám a ukazovaní "veľkého orezávatka". Z dokazovania pritom zrejme vyplynulo, že vydavateľ nemohol konať v dobrej viere v pravdivosť zverejnených informácií a zrejme konal za účelom zvýšenia predajnosti.

Všeobecné súdy síce Vieweghovi vyhoveli, priznali mu však výrazne nižšiu čiastku a to z dôvodu, "že smyslem náhrady je pouze zmírnění následků a vyvážení újmy vzniklé zásahem do osobnostních práv". Podľa všeobecných súdov nemožno brať do úvahy výšku majetku škodcu, ale len výšku ujmy poškodeného.

Ústavný súd rozhodnutia všeobecných súdov zrušil, pričom konanie denníka považoval zrejme za natoľko zavrhnutiahodné, že v odôvodnení sa relatívne emotívne vyjadril nielen ku konaniu žalovaného ("zveřejnění a šíření bylo nadto zavrženíhodně motivováno pouze a jen s úmyslem získat majetkový prospěch a zvýšit publicitu [vydavatele bulvárního tisku]."), ale aj k všeobecnejším otázkam podnikania bulvárnych médií: ("V celé úplnosti se aplikace této zásady nemůže např. dovolávat osoba, jejíž podnikání je postaveno, resp. často doprovázeno, zcela prokazatelnými, úmyslnými a závažnými zásahy do základních práv jednotlivců, ba vede dokonce ke snížení jejich lidské důstojnosti. Míra jejich ochrany (spočívající ve fazetě svobody projevu a svobodného podnikání) musí být nezbytně oslabována či dokonce úplně vyloučena u subjektů, jež účel své existence, činnost a marketingovou strategii zakládají převážně na publikaci difamačních ("bombastických", "šokujících či "pikantních"), na cti utrhačných a lidskou důstojnost snižujících "informacích" o osobách veřejně činných, osobách známých či společensky významných ("celebritách"), kdy účelem takového chování osoby je toliko sledování svého majetkového prospěchu a zvýšení publicity použitého média.").

Čo je však dôležitejšie, ústavný súd dospel k záveru, že zo zásady, podľa ktorej výška peňažnej náhrady nemá pre poškodeného predstavovať bezdôvodné obohatenie môžu existovať výnimky. "Přiměřené zadostiučinění [je] jednou z civilněprávních sankcí, která má odrazovat rušitele chráněných osobnostních statků a jeho možné následovníky od protiprávního jednání, a být tak nástrojem speciální i generální prevence, což vyžaduje, aby se jednalo o sankci patřičně důraznou a dostačující (přiměřenou) i z tohoto hlediska". Vrchnému súdu vytkol, že "zvolil přístup akcentující pouze satisfakční funkci relutární náhrady, aniž by zohlednil i její funkci preventivně-sankční". Je pritom dôležité, že účelom tejto formy náhrady škody má byť skutočne sankcia, keďže "existenci pouhé hrozby či přímo uložení značné a citelné sankce lze v uvedených případech do jisté míry vnímat [...] za žádoucí."

Mimochodom, aj nemecký Bundesgerichtshof sa k podobnej otázke vyjadril podobne, keď v prípade monackej princeznej Caroline domáhajúcej sa náhrady ujmy od bulvárnych novín judikoval, že "Erfolgt der Einbruch in das Persönlichkeitsrecht des Betroffenen vorsätzlich mit dem Ziel der Auflagensteigerung und Gewinnerzielung, dann gebietet der Gedanke der Prävention, die Gewinnerzielung als Bemessungsfaktor in die Entscheidung über die Höhe der Geldentschädigung einzubeziehen" (BGHZ 128,1). Citované rozhodnutie však bolo v Nemecku kritizované a podľa mojich vedomostí nezodpovedá súčasnému stavu prevládajúcej mienky.

Punitive damages

Angloamerický inštitút punitive damages (a osobitne niektoré exotické rozhodnutia amerických súdov) je všeobecne známy a nepochybne má svoje ekonomické rácio. Podľa teórií Law&Economics by sa dal obhajovať napr. nasledovne. Predstavme si, že konanie osoby A spôsobuje dokopy viacerým poškodeným škodu D. Zároveň však platí, že len niektorí z poškodených sa budú domáhať náhrady škody (napr. pretože individuálna škoda je veľmi malá a transakčné náklady súdneho konania sú vysoké). Osoba A teda ex ante vie, že nikdy nebude nútená nahradiť celú škodu D, ale len jej časť diskontovanú pravdepodobnosťou, že len niektorí poškodení sa budú domáhať náhrady. V tomto prípade deliktuálne právo nedáva dostatočné ex ante motivácie na to, aby sa osoba A zdržala svojej škodnej aktivity. Punitive damages rieši tento problém, pretože osoba A bude musieť internalizovať nielen diskontovanú sumu D, ale nad rámec toho aj sankčnú náhradu škody.

Okrem toho sankčná náhrada škody stimuluje dobrovoľné transakcie. Ak podnikateľ vie, že pri porušení patentu iného podnikateľa mu hrozí maximálne uhradenie licenčného poplatku, ktorý by musel zaplatiť aj pri oprávnenom použití patentu, nemá žiadnu motiváciu dohodnúť sa vopred s majiteľom patentu.

V uzavretom vesmíre L&E má táto argumentácia svoje rácio. Tak isto zrejme má svoje rácio aj inštitút punitive damages v angloamerickom práve, čo si netrúfam hodnotiť. Otázka však je, či takýto inštitút má miesto aj v rímsko-germánskom právnom okruhu. A ešte konkrétnejšie, či mal miesto v tejto konkrétnej kauze.

Vo všeobecnosti platí, že v našom práve inštitút náhrady škody nemá mať sankčný charakter. Na účel represie existuje administratívne právo a trestné právo. Civilné právo má za cieľ "len" kompenzovať osobu, ktorá utrpela ujmu (ak zodpovednosť za túto ujmu možno pričítať tretej osobe).

Okrem doktrinálnych výhrad vychádzajúcich zo systému nášho civilného práva však sankčná náhrada škody vyvoláva aj závažné ústavnoprávne otázky. Možno totiž tvrdiť, že akonáhle by civilné právo nadobudlo sankčný charakter (pričom škodcovi je samozrejme jedno, či sankčnú čiastku platí štátu alebo súkromnej osobe), mali by sa na neho analogicky aplikovať zásady trestného práva. V prvom rade je otázne, či civilný proces na tento účel poskytuje vhodnú infraštruktúru. Ešte väčší problém by však mohol nastať z hmotnoprávneho hľadiska. Nie som si totiž istý, či sankcionovanie na základe všeobecných klauzúl § 13 alebo § 420 OZ bez zákonných mantinelov upravujúcich výšku sankcie je v súlade so zásadou nullum crimen, nulla poena, sine lege.

Späť k Vieweghovi

V zásade som však nechcel kritizovať inštitút sankčnej náhrady škody ako taký. Určite to nemám dostatočne premyslené a možno existujú skutkové okolnosti, pri ktorých by som sa aj ja stal zástancom sankčnej náhrady škody. Janeček popísal sankčnú náhradu škody ako ultima ratio civilného postihu a ako takú si ju viem predstaviť. Otázka však pre mňa je, či práve v tomto prípade naozaj boli naplnené podmienky na uplatnenie ultima ratio a či sa daná kauza nedala riešiť inak.

Začínajúc trocha zoširoka - myslím si, že súdy by v zásade mali reflektovať názory spoločnosti o tom, čo je spravodlivé (parafrázujúc Aarona Baraka bridging the gap between law and society). Ak je určitý nárok spravodlivý, mali by ho súdy v zásade potvrdiť a nezamietnuť ho len na základe doktrinálnych teórií odtrhnutých od reality (ak by tým neprekročili ústavnú deľbu moci, čo je dôvod, pre ktorý som súhlasil s týmto rozhodnutím, aj keď v dôsledkoch asi nebolo spravodlivé). Súdy by však zároveň mali dbať aj na logiku a konzistentnosť právneho poriadku. Nepochybne existujú situácie, kedy súdy v záujme spravodlivosti musia jemne narušiť logickú štruktúru práva a napr. vytvoriť nové výnimky alebo nároky. Takýto postup by však mal byť zriedkavou výnimkou a určite nie je na mieste v situácii, kedy možno identický spravodlivý výsledok dosiahnuť bez narušenia konzistentnej štruktúry právneho poriadku.

A po tomto úvode sa konečne vraciam k pánovi Vieweghovi. Plne súhlasím, že ak bulvárny denník (v zlej viere) uverejní difamujúci článok, mal by mať poškodený nárok na vyššiu náhradu ujmy. Zároveň sa však domnievam, že ústavný súd mohol tento nárok v súčasnom práve nájsť aj bez toho, aby spochybnil jeden zo základných princípov nášho práva, ktorým je kompenzačný (nie sankčný) charakter civilných nárokov na náhradu škody.

Opäť trochu odbočím, ale trochu mi to pripomína judikatúru českého ústavného súdu k otázke odstúpenia od zmluvy o prevode nehnuteľností (napr.tu, tu a tu). V záujme spravodlivého riešenia (ochrana dobromyseľného nadobúdateľa) ústavný súd spochybnil jednu z dogiem civilného práva (nemo plus iuris), hoci k identickému výsledku sa dalo dospieť systematickým výkladom civilného práva (cez záväzkové následky odstúpenia akceptované vo všetkých hlavných rímsko-germánskych právnych poriadkoch, ako sme s Michalom písali v Justičnej revue).

Aj v tomto prípade podľa môjho názoru bolo možné dospieť k spravodlivému a správnemu riešeniu (priznanie vyššej čiastky pánovi Vieweghovi) bez zavádzania sankčného charakteru náhrady škody.

Z pozície rakúskeho a nemeckého práva riešenie podobných prípadov veľmi elegantne popisuje Koziol (str. 36 a nasl). Do istej miery ide o nárok podobný nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia (Eingriffskondiktion), keďže bulvárne médium sa obohatilo nedovoleným využitím právneho statku (súkromia, dobrej povesti), ktorý patrí inej osobe. Jedným z problémov je však skutočnosť, že nedošlo v pravom slova zmysle k využitiu daného statku, ale skôr k jeho zničeniu. Do istej miery tak zároveň ide o nárok na náhradu škody a na rozdiel od vydania bezdôvodného obohatenia sa berie do úvahy aj zavinenie škodcu. Predmetom nároku je však skôr vydanie zisku (disgorgement of profits), než kompenzácia škody. Koziol uzatvára, že nárok na disgorgement of profits je hybridom medzi bezdôvodným obohatením a náhradou škody. Keďže tento hybridný nárok už zákonodarca aj súdy uznávajú v oblasti práva duševného vlastníctva, mohol by sa analogicky aplikovať aj vo všeobecnom civilnom práve.

K identickému výsledku možno podľa môjho názoru dospieť aj v slovenskom (alebo českom) práve. Dalo by sa tvrdiť, že bulvárne médium, ktoré bez súhlasu dotknutej osoby zverejní údaje o jej súkromnom živote, sa "na jej úkor" bezdôvodne obohatí. Zákonodarca v § 458a OZ potvrdil, že ustanovenia o bezdôvodnom obohatení možno použiť na porušenia práv duševného vlastníctva. Využitie "mena" určitej osoby (ktoré je podobne ako práva duševného vlastníctva chránené erga omnes, hoci nie pri každom využití treťou neoprávnenou osobou vzniká majiteľovi tohto statku škoda) možno do istej miery pripodobniť práve k neoprávnenému využitiu cudzieho statku chráneného právom duševného vlastníctva. Analogicky by tak ako prostriedok náhrady bolo možné aj pri neoprávnenom využití "mena" inej osoby využiť ustanovenia o bezdôvodnom obohatení.

V praxi by sa tak nárok poškodeného mohol poskladať z dvoch nárokov. Prvý je nárok na náhradu skutočne utrpenej ujmy (podľa § 13, resp. v prípade majetkovej škody podľa § 420). Druhý nárok je nárok na vydanie čiastky, ktorou sa škodca obohatil s pomocou využitia chráneného statku ("mena") tretej osoby.

Praktickým problémom je samozrejme preukázanie výšky obohatenia. V tomto smere by súdy mohli postupovať podľa § 136 OSP. Okrem toho tento problém nemožno považovať za argument v prospech sankčného charakteru náhrady škody, pretože tam je problém s dokazovaním ešte vypuklejší, resp. určenie výšky sumy je plne v diskrécii sudcu, pretože sankčnej zložke náhrady škody ani len nezodpovedá žiadna reálna suma obohatenia alebo škody.

Záver

Nepopieram, že vyššie načrtnuté riešenie má mnohé doktrinálne aj praktické úskalia a vyžadovalo by si podrobnejšiu analýzu. Taktiež nepopieram, že ide o hybrid medzi nárokom na náhradu škody (resp. nemajetkovej ujmy) a nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia a keďže ide o hybrid, vyžaduje si jeho aplikácia vždy veľkú mieru sudcovskej tvorivosti a aplikácie analógie.

Napriek tomu som presvedčený, že ide o riešenie, ktoré by v danom prípade mohlo viesť k rovnako spravodlivému výsledku (vyššie odškodnenie, ako boli ochotné priznať všeobecné súdy) a zároveň je doktrinálne čistejšie, ako zavádzanie sankčnej náhrady škody, ktorá je v našom práve prinajmenšom exotická. V tomto smere je podľa môjho názoru zarážajúce, že ústavný súd sa k tejto možnosti ani len nevyjadril (hoci sudkyňa Ivana Janů ho vo svojom disente výslovne spomenula).


Názory k článku Michal Viewegh, bulvárne média a sankčná náhrada škody:


  Ján Lazur, 08. 05. 2013 v 22:23 - Vďaka...

Vďaka, Juraj, za veľmi podnetný príspevok... v súvislosti so sankčno-preventívnymi opatreniami v súkromnom práve veľmi netradične odbočím do sféry pracovného práva a konkrétne do § 73 ods. 8 slovenského Zákonníka práce, ktorý rieši, podľa mňa, veľmi zaujímavý nárok zamestnancov, s ktorými zamestnávateľ skončí pracovný pomer v rámci hromadného prepúšťania, na náhradu mzdy najmenej v sume dvojnásobku priemerného zárobku (tento nárok má zamestnanec nad rámec odstupného a ostatných práv). V tomto prípade má ísť o určitú sankciu uloženú zamestnávateľovi, ak, napríklad, poruší svoju povinnosť začať včas rokovania o možnostiach predísť hromadnému prepúšťaniu. Svojim spôsobom ide o marginálnu záležitosť, no z teoretického hľadiska má tento sui generis nárok črty pripomínajúce tak trochu punitive damages. Ale toto píšem skôr len ako takú perličku naokraj :).

Pre doplnenie toho, o čom si písal, by som si dovolil dodať, že debata o povahe a dôležitosti restitutionary remedies popri compensatory remedies je veľmi aktuálna aj v anglickom práve. Tieto právne prostriedky veľmi pekne popisuje a porovnáva napr. Andrew Burrows vo svojej knihe The Law of Restitution (s.642 a nasl.). A ak by sme išli ešte ďalej na juh, tak Windeyer J v jednom austrálskom rozhodnutí (Colbeam Palmer Ltd v. Stock Affiliates Property) výstižne zhrnul:

"The distinction between an account of profits and damages is that by the former the infringer is required to give up his ill-gotten gains to the party whose rights he has infringed: by the latter he is required to compensate the party wronged for the loss he has suffered. The two computations can obviously yield different results, for a plantiff's loss is not to be measured by the defendant's gain nor a defendant's gain by the plantiff's loss. Either may be greater, or less, than the other. If a plaintiff elects to take an inquiry as to damages the loss to him of profits that he might have made may be a substantial element of his claim... But what a plaintiff might have made had the defendant not invaded his rights is by no means the same thing as what the defendant did make by doing so."

Tieto "restitutionary remedies" majú svoje reálne opodstatnenie a myslím, že by si mali nájsť miesto aj mimo rámca PDV.


  Kristián Csach, 09. 05. 2013 v 00:07 - Nároky, nároky ...

Aj ja sa pripájam k poďakovaniu za post.

Problém je, že nároky z porušenia práv na ochranu osobnosti si v ČR a SR žijú svojim vlastným životom a nechcú sa zaradiť tam, kam patria, teda medzi deliktné nároky a ich logiku.

Oprav ma, ak sa mýlim, ale nárok na primerané finančné zadosťučinenie je bežne chápaný ako sledujúci aj sankčno-preventívne ciele, a to práve preto, lebo jednoduchá kompenzácia nie je možná; primerané zadosťučinenie a náhrada škody sú dva odlišné svety. Preto ma rozhodnutie neprekvapuje (teda prekvapuje ma tá neistota, či by tak isto rozhodli, ak by všeobecný súd do odôvodnenia napísal, že takto kvantifikovaný nárok plní aj sankčnú úlohu, posudzovali by následne výšku?). V podstate škaredá hra so slovíčkami... ako každé rozhodnutie o primeranom finančnom zadosťučinení.

Ak by bol ÚS odvážny, tak ten nárok na primerané finančné zadosťučinenie zruší pre absolútnu nepredvídateľnosť a právnu neistotu, a preinterpretuje pojem škoda v § 420 OZ.

Vecne máš ale pravdu.

PS: Ak to rozhodnutie uvidí Capo di tutti ... ;)

  Ondrej Jurišta, 09. 05. 2013 v 10:29 - K prípadu "Orezávatko"

Ďalší pekný prípad toho, ako nevieme, čo si s náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch počať...Keď nevieme, aký má charaker a aký účel má plniť (iba satisfakčný? sankčno-preventívny? hybrdno - reštitučný?)...pričom judikatúra ESĽP nám v tomto práve nepomáha (viď diskusie na Jinom práve).

  Juraj Gyarfas, 09. 05. 2013 v 18:41 - ...

Ďakujem za reakcie.

Ján: Nebude ten nárok podľa Zákonníka práca skôr akousi paušalizovanou náhradou škody, kedy zákonodarca predpokladá, že určitá škoda vznikla, ale náklady na preukazovanie jej výšky sú zbytočne vysoké (niečo ako "odškodnenie" pri zrušení letu)? Aj tak by samozrejme účinky mohli byť sankčné, ale filozofia by bola kompenzačná. Ale to len rozmýšlam nahlas - nie som si istý, či sa to dá aplikovať na toto ustanovenie v Zákonníku práce.

Kristián: Nemyslím, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je formulovaný ako preventívno-sankčný. Skôr som mal vždy pocit, že filozoficky ide o kompenzáciu, aj keď tá kompenzácia sa meria od buka do buka. Ale inak plne súhlasím, že § 13 si žije vlastným nepochopiteľným životom. Ak sa nemýlim, podľa českého OZ by už nároky z ochrany osobnosti mali byť zaradené medzi deliktami, nie?

Btw - najvtipnejšie na tom všetkom je, že u nás by podľa mňa kľudne priznali aj tých 5 miliónov, pričom nikto by doktrinálne neriešil, či ide o kompenzáciu alebo sankciu. A o koľko by bol život jednoduchší :-)

  Ján Lazur, 09. 05. 2013 v 22:13 - Ešte k tomu pracku

Neviem si predstaviť, aká škoda môže/by mohla vzniknúť, napríklad, tým, že zamestnávateľ nedoručí písomnú informáciu o výsledku prerokovania hromadného prepúšťania Národnému úradu práce ( § 73 ods.4 ZP). Skôr mi to pripomína, že zákonodarca sa snažil pôsobiť v prvom rade preventívne vo vzťahu k dodržiavaniu ZP zamestnávateľom, a nie zavádzať paušalizovanú náhradu škody smerom k zamestnancom. Ale celkovo si myslím, že ani zákonodarca si nebol na 100% istý, ktorú filozofiu pri tomto nároku primárne sledoval :-).

  Martin Husovec, 12. 05. 2013 v 19:21 - reakcia

Ahoj Juraj,

dakujem za upozornenie na zaujimave rozhodnutie USCR. Co sa tyka clanku budem vsak asi viac nesuhlasit ako suhlasit. Necital som poriadne Koziola (ale diky za tip) a nevenoval som tejto reakcii vela casu tak mi vopred prepac ak komentar bude dlhsi :) alebo neosrty, ale skusim ti povedat preco sa nemozem velmi stotoznit s cim pises.

V prvom rade ten pohlad L&E co pises je skresleny. Ak hovoris ze punitive damages su to co nuti uzivatela patentovaneho vynalezu ziskat najprv licenciu, nemozem suhlasit. Do rovnice jednak neberes zvysene naklady za pripadne porusenie aj keby bola ex post len kompenzacia, no o co viac, nepocitas so zdrzovacimi zalobami. Prave tie znemoznuju akukolvek logiku ako pises. Pretoze aj ked je majitel prava ochotny licencovat svoje pravo vonku, napr. pri patentoch v ramci standardov (a teda nechce si drzat exlusivitu doma), zrzovacia zaloba ako sposob vynucovania kontraktacnych podmienok je to coho sa budes ako uzivatel bat, nie kompenzacie alebo punitive damages. Pozri napr. Injunctions, Hold-Up, and Patent Royalties od Shapira, alebo sucasne konanie Komisie voci Motorole. Ak totiz neziskas licenciu, hrozi ti ze vsetko co si investoval mozes zahodit, po jednej zalobe a uz nemusis licenciu ziskat vobec (odhliadnuc od pripadov kedy ide napr. o essential facility a nuti ta sutazne pravo). Alebo si na teba moze ex post vdaka hold up vynutit horsie licencne podmienky a pod. To co pises by malo logiku len vtedy ak by prava neboli bezne chranene cez zdrzovacie zaloby.

V dnesnom slovenskom udelovani vysky primeranych zadostucineny je nemozne najst akykolvek system. Asi preto Kristian pise ze si ziju svoj vlastny zivot. Ale aj keby sme system mali, ako pri primeranom zadostucineni povies ze toto je este kompenazacna funkcia a toto uz vseobecne preventivna? Podla mna aspon implicitne pri zadostucineni vychadzame z toho ze je to kompenzacia, ktora nema odraz v majetku a preto do nej vnasame rozne ine spolocenske okolnosti (umysel, zavrhnutiahodnost, moralnost konania a pod.). Preco by tam nemohla byt aj prevencia, napr. aj vo vztahu k poruseniu mojich prav ako zalobcu do buducna (ala von Hannover kejsi) mi nie je zrejme.

No a este som chcel reagovat na to co pises k 'disgorgement of profits'. Pises ze "V praxi by sa tak nárok poškodeného mohol poskladať z dvoch nárokov." To na co odkazuje Koziol je normalna doktrina bezdovodneho obohatenia v pripadne zasahu do prava a otazky nahrady skody (akurat v dosledku smernice zmenena pokial ide o metodologiu vypoctu). Necital som jeho stat poriadne, no stav v Nemecku urcite nie je taky ze by sa uplatnovali dva naroky ako si to predstavujes. Pri poruseni PDV ziskas vacsinou skodovy narok, pricom ten si mozes vybrat jednu z troch metodologii vypoctu (lost profits, license analogy, infringers profits). Vyber je na teba, kazda ma svoju vyhodu aj nevyhodu. Pozri napr. tu
http://www.lexology.com/library/detail.aspx?g=4afff3ff-fe2c-42ce-867d-286db908b825

Dolezite je ze mozes si vybrat len jeden sposob vypoctu a podla toho budes musiet preukazovat veci. Tiez nekumuluje sa narok s inymi, napr. z bezdovodneho obohatenia. Jediny pripad kedy viem ze sa dava bezdovodko, ktore je v nemeckom prave chapane ako subsidiarny narok voci skode, je pripad ak doslo k nezavinenemu zasahu do prava, lebo tu skodovy narok nevznikne a preto sa ide len cez bezdovodko, pricom vydavas tu na zaklade licencnej analogie pokial si dobre pamatam. Pointa vsak je ze bezdovodko nekumulujes s skodovym narokom. A preto ani v nemeckom prave nemas punitive damages takeho chapania.

Ked napriklad uplatnis infringers profits, tak samozrejme nedostanes ich cele. Percento ktore z profits dostanes zavisi na vyrobku a type PDv, kedze to moze rozne ovplyvnovat dopad na predaj vyrobku. Vysoke percenta su preto brane skor ako senzacie a nie su bezne pozri napr. tu http://class-99.blogspot.de/2012/12/damages-for-ip-infringement-70-of.html

Martin

  Juraj Gyarfas, 13. 05. 2013 v 23:13 - Martin

Ďakujem za komentár a aj za výhrady :-)

Čo sa týka L&E - s Tvojimi výhradami v zásade súhasím. Nebolo ambíciou tohto postu analyzovať punitive damages z hľadiska L&E a už vôbec nie obhajovať túto argumentačnú líniu L&E. Práve naopak, ja sám mám veľmi zásadné výhrady voči ekonomickej analýze práva a v tomto kontexte som len chcel upozorniť, že určité ekonomické argumenty v prospech punitive damages existujú (viď aj citovaný Koziol, str. 50) a v systéme tohto typu analýzy dávajú zmysel. Určite nebolo zámerom tohto článku obhajovať punitive damages a už vôbec nie z pozície L&E.

S ostatnými výhradami nie úplne súhlasím.

Po prvé, je pravdou, že v slovenskej praxi vychádza výška zadosťučinenia často z bulharskej konštanty. Aj vyššie som písal, že súdy by sa vo väčšine prípadov zrejme nezamysleli nad tým, ktorá časť priznaného zadosťučinenia je ešte kompenzačná a ktorá je už sankčno-preventívna. Ale to neznamená, že na doktrinálnej úrovni toto delenie nemá význam.

Význam to má podľa mňa z viacerých dôvodov, najmä preto, že má presah do konceptu náhrady škody. Ak má právo pri žalobe proti bulvárnemu médiu pri určovaní výšky zadosťučinenia brať do úvahy úmysel alebo prevenciu, malo by ju tak brať do úvahy aj pri žalobe proti fabrike znečisťujúcej životné prostredie. Môžeš napr. tvrdiť, že aj keď fabrika spôsobila škodu 100, mala by zaplatiť škodu 150, lebo jej manažment konal úmyselne. To je legitímny postoj, ale je to mimo klasického chápania inštitútu náhrady škody. Preto podľa mňa ide o relevantnú otázku.

Súhlasím s Tebou, že v prípadoch nemajetkovej ujmy je konkrétna výška "skutočnej ujmy" pomerne efemérna. Ale dôležité na diskutovanom rozhodnutí ÚS ČR a na článku V. Janečka bolo to, že sankčnú náhradu postulovali ako potenciálne všeobecnejšie pravidlo. Inými slovami, ak by ÚS ČR judikoval, že 150 000 Kč je málo, lebo ujma bola väčšia, tento blog by nevznikol. Ak však ÚS ČR judikoval, že 150 000 Kč je málo, lebo neberie do úvahy preventívno-sankčnú funkciu, má to implikácie aj pre oblasti, kde výška ujmy nie je taká efemérna.

Čo sa týka "disgorgement of profits", nechcel som písať o PDV. Práve naopak, rozumiem, že v PDV je táto oblasť pomerne jasne legislatívne a judikatórne upravená. Otázka však je, ako závery z PDV aplikovať na diskutovaný prípad ochrany osobnosti, kde takáto legislatívna a judikatórna úprava neexistuje.

V diskutovanom prípade - povedané po lopate - všeobecné súdy ustálili výšku "skutočnej" ujmy a ústavný súd povedal, že je to málo. V tomto prípade je podľa mňa dvojitý základ nároku (teda skutočná ujma z titulu civilného deliktu a zvyšok ako bezdôvodné obohatenie) plauzibilným riešením. Samozrejme riešením mohlo byť aj formulovať nárok od začiatku ako kvázi vydanie bezdôvodného obohatenia. Potom by však otázka pre ústavný súd znela inak.

  Martin Husovec, 13. 05. 2013 v 23:50 - reakcia 2

Ahoj Juraj,

jasne rozumiem, mozno zapadlo medzi mojimi riadkami co som chcel skutocne povedat. Ja som sa nechcel venovat PDV poukazoval som na ine.

Moja vyhrada voci tvojmu rieseniu spociva v tom ze nemozno len tak kumulovat ani v slovenskom prostredi skodu a bezdovodko pokial ide o jednocinny subeh. Minule som popisoval blizsie tento problem tu http://www.lexforum.cz/387 kde som citoval z Vaneka. Nemecka subsidiarita v pripade jednocinneho subeho ma svoj vyznam, to ktorym smerom sa vyberia slovenska doktrina nie je zrejme. Ale iste by mali by naroky aspon previazane cez zapocitanie, ak uz teda nebude platit subsidiarita.

Ja chapem co pises vo vztahu k primeranemu zadostucineniu, ale podla mna je velky rozdiel ako som pisal pokial posudzujes skodu a tento narok. Ide o to ze priemerane zadostucinenie tym ze zhojuje ujmu ktoru nema odraz v majetku, musi zakonite pozerat aj na ine okolnosti ako sa pozora pri skode. Osobne, a mozno sa v tomto smere mylim, nevidim ako velky problem ak sa sem vnasaju aj preventivne sudy vo vztahu k tomu istemu subjektu do buducna. A tiez si viem predstavit odovodnenie sirokych spolocensko sankcnych funkcii.

Osobne to povazujem za cistejsie riesenie, ak je to riadne rozpracovane, ako umoznovat kumulovat skodu a bezdovodko ked posobia v jednocinnom subehu. Kedze skor to posledne riesenie otvara pandorinu skrinku v celom deliktom prave. Preco by aj inde pri zasahu do absolutnych prav nezalovali na bezdovodko a popri tom skodu, ked si kazde odovodnia a vypocitaju inak. Prvy ako skutocnu skodu a usly zisk, druhy ako obohatenie na strane porusitela. Ked sa jedno nepocita do druheho, budu bezne platit porusitelia viac ako je kompenzacia, kedze hradit sa bude suma ujmy na strane obete a obohatenia na strane porusitela nezavisle od seba.

Martin

  Juraj Gyarfas, 14. 05. 2013 v 14:50 - Martin

Podľa mňa tu máme dve otázky. Prvá - je možné pri určovaní výšky náhrady ujmy robiť zároveň preventívno-sankčnú politiku? Tu si stále myslím, že odpoveď je nie. Je pravda, že sankčný charakter môže ostať nevypovedaný v celkovej sume náhrady a potom asi nie je o čom diskutovať. Ale ak ho ústavný súd výslovne doktrinálne označí ako sankčný, má to presahy do všeobecného deliktného práva.

Druhá otázka je, ako nároky klasifikovať (náhrada škody, bezdôvodné obohatenie, hybridný nárok). Návrh vyskladať to reagoval na konkrétnu kauzu. Netvrdím, že by bol vhodný v každom jednotlivom prípade. Ale nemám ani pocit, že otvára Pandorinu skrinku. Koniec koncov je to riešenie, ktoré si v tejto diskusii označil ako riešenie d).

V Cpj 37/78 sa uvádza: "Ak ten, voči komu sa uplatňuje nárok na vydanie neoprávneného majetkového prospechu, už nahradil tomu, na úkor koho bol prospech získaný, vzniknutú škodu, má právo odpočítať si od majetkového prospechu, ktorý by mal vydať, sumu, ktorú už zaplatil z titulu náhrady škody. Nárok na vydanie neoprávneného majetkového prospechu možno však uplatniť iba v tom prípade, ak nie sú podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu nároku na náhradu škody."

Práve diskutovaná kauza je podľa mňa príkladom situácie, kedy časť NPM nemožno získať cez náhradu škody (ujmy).

  Martin Husovec, 14. 05. 2013 v 16:02 - reakcia 3

Ahoj Juraj,

ad 1 - preventívno-sankčnú politika. Prečo nie? Náhrada škody je tiež sankcia (súkromnoprávna), hoci vo forme kompenzácie. Preto ja vnímam len otázku preventívnosti v tvojom poste ako to gro a nevidím medzi preventívnosťou = exemplárnou sankciou. Pokial ide o prevenciu vo vztahu k poruseniam prav toho isteho subjektu, dokonca si myslim ze je to povinna jazda pre sud.

ad 2 - Píšeš "Návrh vyskladať to reagoval na konkrétnu kauzu. Netvrdím, že by bol vhodný v každom jednotlivom prípade." Ako môžeš ale navrhnúť kumuláciu nárokov v jednom prípade a v inom ho odmietnuť s poukazom na spôsob započítania. Popieraš tým, že vôbec existuje jeden spôsob interakcie medzi BO a škodou. To osobne ja pokladám za hrubo nesystematické. Nemôžeš podľa mňa tvrdiť, že tu sa vzhľadom na okolnosti ma kumulovať nezávisle od seba, a tu už vzhladom na okolnosti nie, ale má sa započítať jeden nárok do druhého. Toto je to na čo som reagoval, keď si písal, že však uplatnime obidva nároky vedľa seba.

Martin

  Juraj Gyarfas, 14. 05. 2013 v 16:54 - Martin

ad 1: Podľa mňa preto nie, lebo by to zbytočne narúšalo koncept náhrady škody, dochádzalo by k neodôvodnenému obohateniu na strane poškodeného a mohlo by to vyvolávať pochybnosti z hľadiska zásady nullum crimen, nulla poena sine lege. Koziol má k tomuto peknú argumentáciu odvodenú od princípu bilateral justification.

ad 2: Nenavrhujem kumuláciu nárokov, ale ich súbeh pri riešení odlišných následkov. Prednosť by mala mať náhrada škody, ale niektoré nároky sa cez ňu nedajú vyriešiť a vtedy by mohlo subsidiárne nastúpiť bezdôvodné obohatenie. Skúsim ešte porozmýšlať nad nejakým príkladom z oblasti skutočnej majetkovej škody.

  Michal Novotný, 15. 05. 2013 v 10:07 - Ad Juraj

Pôvodne som chcel tiež napísať niečo, ale už si to vyjadril. V zásade s Tebou súhlasím - podľa mňa sa tu neostro používa pojem "sankcia" - náhrada škody je "sankciou" v zmysle negatívneho následku protiprávneho konania, ale smeruje len na kompenzovanie následkov; nie je "trestom", teda ujmou samou pre seba.

Taktiež súhlas s tým, že BO a NŠ sa nemôžu kumulovať, ale sú vo vzájomnej konkurencii (teda, ak sú splnené ich podmienky) a takto na prvý pohľad sa mi nezdá ani dôvod hľadať medzi nimi špecialitu - teda platí, že môžem žalovať z dvoch dôvodov, ale tú istú "stratu" môžem dostať kompenzovanú len raz.

Vymysleným príkladom by mohla byť platba, ku ktorej som pohnutý brutálnym podvodom (ľsťou) - asi by bola možná neplatnosť cez omyl a následná kondikcia, alebo náhrada škody cez úmyselné konanie proti dobrým mravom. Ale dostal by som ju iba raz, nie dvakrát.

Koniec koncov, a to trochu problém aj tuto, je problém riešiť takéto "využitie" mena iného cez BO práve preto, že je v našej doktríne nejasné, či tieto "Nichtleistungskondiktionen" vôbec patria medzi bezdôvodká, alebo § 451 ods. 2 je taxatívny. Pričom relevantný problém "súbehu" vzniká v drvivej väčšine práve v tejto časti.

Ale úplne off topic, keď hovoríš o probléme s trestným charakterom zadosťučinenia - ak som toho Koziola pochopis, on hovorí, že nie je len problém nullum crimen, ale aj koncepčne že je problém, ak niekoho postihneš tým, že druhému poskytneš nezaslúženú výhodu (teda, že trest sa nevykonáva voči "spoločnosti", ale jednotlivcovi). V súvislosti s nedávnou diskusiou tu ma napadlo - nie je potom napr. problematická tá sankcia pre čiernych pasažierov (keď je uložená zákonom)?

  Juraj Gyarfas, 15. 05. 2013 v 17:03 - Švajčiarsko

Narazil som ešte na zaujímavý švajčiarsky judikát na túto tému, kde diskutovaný problém pre zmenu riešia analogicky cez konanie bez príkazu (citát nižšie). Veľmi zaujímavé na tom je, že súd výslovne potvrdil, že za určitých okolností môže nárok na náhradu škody a nárok na odčerpanie zisku (aj keď konštruovaný skôr cez negotiorum gestio, než cez bezdôvodné obohatenie) existovať kumulatívne (teda - ako som písal - celkový nárok možno vyskladať z viacerých základov).

Zároveň si však uvedomujem, že tento prípad sa odlišuje od diskutovaného českého prípadu, pretože vo švajčiarskom prípadu bola skutočná škoda (ktorá mohla existovať popri odčerpaní zisku) naozaj skutočnou škodou (išlo o trovy konania, ktoré súviselo s difamujúcim článkom). V našom prípade je "škodou" len zásah do osobnosti.

Práve preto som však vyššie písal, že mnou navrhnuté riešenie sa môže hodiť na tento konkrétny český prípad, pretože tu všeobecné súdy zrejme ustálili, že zásahom do osobnosti vznikla "skutočná ujma" vo výške 150 000 a otázkou bolo len ako riešiť zvyšok nároku a až s touto otázkou sa prípad dostal pred ústavný súd a na tento blog.

"Greift hingegen der Verletzer - wie im vorliegenden Fall - unrechtmässig in die geschützte Rechtssphäre des Opfers ein, ohne im eigentlichen Sinn ein Geschäft zu besorgen, welches dieses selbst geführt hätte bzw. hätte führen wollen, so kann dem Verletzten kein Gewinn entgangen und auch kein so gearteter Schaden entstanden sein. Demgegenüber ist es sehr wohl möglich, dass ihm - was auch bei der eigentlichen Geschäftsanmassung zutreffen kann - ein positiver Schaden (damnum emergens) entsteht. So hätte der Kläger beispielsweise infolge der inkriminierten Berichterstattung seine Stelle verlieren und infolge Arbeitslosigkeit Schaden erleiden können. Ein solcher positiver Schaden geht nicht im Anspruch auf Gewinnherausgabe auf, und er muss folglich kumulativ geltend gemacht werden können (SCHMID, Zürcher Kommentar, N. 176 zu Art. 423 OR; TERCIER, a.a.O., N. 2113; STÖCKLI, a.a.O., N. 1227). "

  Juraj Gyarfas, 15. 05. 2013 v 17:11 - Michal

Hej, taxatívny charakter § 451 ods. 2 je problém. Práve preto asi nemôže ísť o čisté BO, ale skôr o analogickú aplikáciu BO. Keďže zákonodarca výslovne pripustil aplikáciu BO na porušenie PDV, je podľa mňa silný argument v prospech analogickej aplikácie BO aj na ochranu osobnosti. Alternatívne by ešte bolo možné veľmi extenzívne vykladať "príjem z nepoctivých zdrojov".

Čo sa týka sankčnej náhrady - súhlasím, že "obohatenie" poškodeného je tiež jeden z problémov. A v tomto kontexte je zaujímavé, že takýto sankčný charakter majú aj niektoré paušalizované náhrady škody (napr. Jánom spomínaný príklad v Zákonníku práce, úroky z omeškania, kompenzácie v leteckej doprave).

  Ján Lazur, 29. 05. 2013 v 15:25 - Ešte ďalší príklad využitia bulharskej konštanty...

K určeniu výšky primeraného zadosťučinenia v rámci uplatneného nekalosúťažného nároku NS SR v rozhodnutí sp.zn. 1 Obo 344/99 uviedol: "Pri ustanovení výšky primeraného zadosťučinenia vychádzal odvolací súd v zmenenej časti výroku napadnutého rozsudku z rozsahu a intenzity nekalosúťažného konania v pomere k vykázanému zisku odporcu v roku 1997 a dospel k záveru, že spolu s priznanou časťou uplatnenej sumy primerané zadosťučinenie predstavuje sumu 1 200 000 Sk." (pozn. navrhovateľ žiadal 5 mil. Sk)

  Juraj Gyarfas, 26. 03. 2021 v 14:12 - NS ČR k náhrade nemajetkovej ujmy

"I. Preventivně-sankční funkci peněžité náhrady nemajetkové újmy za neoprávněný zásah do osobnostních práv ze strany informačních médií nelze zásadně vylučovat, uplatní se však pouze v rámci primární funkce kompenzačně-satisfakční a nelze jí bez dalšího odůvodnit stanovení podstatně vyšší náhrady v případech zásahů do osobnostních práv ze strany informačních médií než v ostatních případech obdobně intenzivní nemajetkové újmy, a to jen proto, aby byla se zřetelem k majetkovým poměrům původce zásahu způsobilá ho exemplárně potrestat a odradit od opakování obdobného zásahu.

Není tak namístě jen proto, že k uveřejnění dehonestující informace došlo v periodiku bulvárního média, stanovovat relutární náhrady v násobcích jinak obvyklých náhrad za neoprávněný zásah do osobnostních práv. Jestliže je navíc soudem rozhodováno v době, kdy žalovaný již ukončil vydavatelskou činnost, není ve vztahu k němu výše náhrady vůbec odůvodnitelná odkazem na její preventivně sankční roli, neboť není od čeho žalovaného odrazovat.

II. Důvodná je námitka žalované, že vůči ní náhrada nemůže plnit preventivní roli. V době rozhodování odvolacího soudu již žalovaná ukončila svou vydavatelskou činnost, což odvolací soud v odůvodnění napadeného rozhodnutí sice zmínil, ale měl za to, že vysoká náhrada odradí zprostředkovaně celý okruh vydavatelů bulvárního tisku. S touto úvahou se dovolací soud neztotožňuje, pokládá ji za zjednodušenou. Jsou-li určité pochybnosti o preventivně sankční funkci relutární náhrady přímo ve vztahu k subjektu, jenž se zásahu do osobnostních práv dopustil, tím méně je přijatelné založit rozhodnutí jen na naději, že výše náhrady v této věci zabrání v obdobném jednání do budoucna jiným, blíže nespecifikovaným vydavatelům bulvárních tiskovin.
"

NS ČR, sp. zn. 25 Cdo 1004/2020


  Juraj Gyarfas, 26. 03. 2021 v 14:14 - ešte NS ČR

"I. Preventivně-sankční funkci peněžité náhrady nemajetkové újmy za neoprávněný zásah do osobnostních práv ze strany informačních médií nelze zásadně vylučovat, uplatní se však pouze v rámci primární funkce kompenzačně-satisfakční a nelze jí bez dalšího odůvodnit stanovení podstatně vyšší náhrady v případech zásahů do osobnostních práv ze strany informačních médií než v ostatních případech obdobně intenzivní nemajetkové újmy, a to jen proto, aby byla se zřetelem k majetkovým poměrům původce zásahu způsobilá ho exemplárně potrestat a odradit od opakování obdobného zásahu.

II. Byť je při stanovení výše peněžité náhrady namístě kromě okolností na straně poškozeného vážit i zavinění a motivy, které původce zásahu ke zveřejnění závadné informace vedly, a do určité míry i jeho majetkové poměry, nemůže se tak stát způsobem, který by ve svém důsledku způsoboval neodůvodněné a nepřijatelné disproporce ve výši finanční satisfakce při srovnatelném zásahu, avšak různě situovaných a motivovaných původcích. Zejména v prostředí internetu mohou difamující informace být uveřejněny kýmkoli, kdo provozuje vlastní internetovou stránku, což nemusí být vždy velký mediální dům, který tak dosahuje vysokých zisků. Není žádný rozumný důvod pro to, aby se osobě poškozené „chudým“ škůdcem dostalo násobně nižší náhrady za obdobný zásah do téhož osobnostního práva než „šťastnějšímu“ poškozenému, jehož osobnost byla zasažena majetným původcem zásahu.

III. Okolnost, že dehonestující, nepravdivá nebo indiskrétní informace byla uveřejněna na hojně navštěvovaných internetových stránkách a její úplné odstranění je problematické, je jednou z okolností, které mohou být významné pro úvahu soudu o způsobu zadostiučinění za neoprávněný zásah do osobnosti člověka, případně o výši peněžité náhrady, stejně jako skutečnost, že původcem neoprávněného zásahu je mediální společnost, která svou podnikatelskou činnost založila na vyhledávání a zveřejňování skandálních nebo intimních informací o známých osobnostech. Ani v těchto případech však dovolací soud neshledává důvod k tomu, aby jen proto, že k uveřejnění závadné informace došlo na webových stránkách bulvárního média, byla stanovena peněžitá náhrada v násobcích jinak obvyklých náhrad za neoprávněný zásah do osobnostních práv.
"

NS ČR, sp. zn. 25 Cdo 27/2020


Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím