lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (160)
Juraj Gyarfas (116)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (44)
Tomáš Klinka (26)
Kristián Csach (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (23)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Zuzana Hecko (9)
Martin Friedrich (9)
Tomáš Čentík (9)
Michal Novotný (7)
Adam Zlámal (6)
Ondrej Halama (6)
Michal Krajčírovič (6)
Ľuboslav Sisák (6)
Xénia Petrovičová (6)
Peter Kotvan (6)
Lexforum (5)
Robert Goral (5)
Pavol Szabo (4)
Monika Dubská (4)
Ján Lazur (4)
Maroš Hačko (4)
Josef Kotásek (4)
Ivan Bojna (4)
Petr Kolman (4)
Radovan Pala (4)
Natália Ľalíková (4)
Adam Valček (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Peter Pethő (3)
Pavol Kolesár (3)
Jakub Jošt (3)
Marián Porvažník (3)
Denisa Dulaková (3)
Josef Šilhán (3)
Peter Varga (2)
Zsolt Varga (2)
Marek Maslák (2)
Maroš Macko (2)
Andrej Kostroš (2)
Jozef Kleberc (2)
Roman Kopil (2)
Michal Hamar (2)
Richard Macko (2)
Gabriel Volšík (2)
Juraj Straňák (2)
Anton Dulak (2)
Martin Gedra (2)
Bob Matuška (2)
Ladislav Pollák (2)
Tomáš Plško (2)
Juraj Schmidt (2)
Dávid Tluščák (2)
Peter Zeleňák (2)
Martin Serfozo (2)
Ludmila Kucharova (2)
Jiří Remeš (2)
Lukáš Peško (2)
Peter Kubina (1)
Matej Kurian (1)
peter straka (1)
Petr Novotný (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Dušan Marják (1)
Martin Bránik (1)
Zuzana Klincová (1)
Katarína Dudíková (1)
Tomáš Demo (1)
Lucia Berdisová (1)
jaroslav čollák (1)
Martin Hudec (1)
Jakub Mandelík (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Robert Vrablica (1)
Michal Jediný (1)
Ján Pirč (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Martin Poloha (1)
Michaela Stessl (1)
Matej Košalko (1)
Patrik Patáč (1)
David Halenák (1)
I. Stiglitz (1)
Jana Mitterpachova (1)
Tomáš Korman (1)
David Horváth (1)
Pavol Chrenko (1)
Vladimir Trojak (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Ivan Kormaník (1)
Tomáš Ľalík (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Michal Ďubek (1)
Zuzana Kohútová (1)
Gabriel Závodský (1)
Petr Kavan (1)
Ivan Michalov (1)
Robert Šorl (1)
Pavel Lacko (1)
Tomáš Pavlo (1)
Peter Marcin (1)
Patrik Pupík (1)
lukas.kvokacka (1)
Emil Vaňko (1)
Eduard Pekarovič (1)
Matej Gera (1)
Martin Šrámek (1)
Tibor Menyhért (1)
Martin Svoboda (1)
Ivan Priadka (1)
Bystrik Bugan (1)
Nora Šajbidor (1)
lukasmozola (1)
Lucia Palková (1)
Róbert Černák (1)
Paula Demianova (1)
Tomas Kovac (1)
Adam Glasnák (1)
Peter Janík (1)
Ondrej Jurišta (1)
Vincent Lechman (1)
Bohumil Havel (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Juraj Lukáč (1)
Vladislav Pečík (1)
Viliam Vaňko (1)
Miriam Potočná (1)
Mikuláš Lévai (1)
Martin Estočák (1)
Peter K (1)
Dušan Rostáš (1)
Adam Pauček (1)
Andrej Majerník (1)
Petr Steiner (1)
Natalia Janikova (1)
Zuzana Adamova (1)
Igor Krist (1)
Marcel Ružarovský (1)
Dávid Kozák (1)
Radoslav Pálka (1)
Tomas Pavelka (1)
Pavol Mlej (1)
Roman Prochazka (1)
Martin Galgoczy (1)
Marcel Jurko (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Vyčíslovanie trov konania podľa advokátskej tarify

Juraj Gyarfas, 20. 01. 2015 v 17:47

Rád by som upozornil na veľmi podnetný článok dvoch kolegov - Martina Magála a Róberta Vícena - s názvom "Je mechanická aplikácia tarifnej odmeny pri priznávaní náhrady trov právneho zastúpenia v súlade so zákonom?", ktorý vyšiel v najnovšom čísle Bulletinu slovenskej advokácie (BSA 12/2014).

Ak by som to mohol veľmi stručne zhrnúť, autori argumentujú, že ustálená prax slovenských súdov vyčíslovať pri priznávaní náhrady trov konania trovy právneho zastúpenia mechanickou aplikáciou advokátskej tarify nemá oporu v zákone. Podľa autorov by sa súdy nemali vo všetkých prípadoch striktne držať tarify, ale mali by náhradu trov za určitých okolností prispôsobovať sumám reálne zaplateným advokátovi.

Nepochybujem, že táto téza môže vyvolať viacero reakcií a diskusia zrejme primárne prebehne na stránkach BSA. Zároveň som však chcel na článok upozorniť návštevníkov tohto fóra.


Názory k článku Vyčíslovanie trov konania podľa advokátskej tarify:


  Milan Hlušák, 21. 01. 2015 v 23:23 - K pojmu sadzobník

Juraj, ďakujem za odkaz za článok. Bol naozaj zaujímavý a podnetný a s názorom autorov o nedokonalosti právnej úpravy možno len súhlasiť. K samotnému článku ani k záverom sa ale nechcem detailne vyjadrovať. Asi treba len nájsť kľúč, ako aplikovať zásadu nepriznať viac, ako strana vynaložila, a nepriznať menej, ako by vzhľadom na okolnosti prípadu bolo spravodlivé.

K čomu sa ale chcem vyjadriť podrobnejšie, je názor autorov ohľadne pojmu sadzobník, ktorý používa §151(5) OSP. Autori dospeli k záveru, že tento „odkaz na sadzobníky stratil svoje opodstatnenie a stal sa obsolétnym“ od 1. 7. 1990. Dôvodom malo byť nahradenie dovtedajšieho predpisu, ktorého prílohou bol sadzobník, predpisom, ktorý pojem „sadzobník“ vôbec nepoužíval.

S tým ale nie celkom súhlasím. Po prvé, je síce pravda, že súčasná vyhláška nepoužíva pojem sadzobník, no používa pojem tarifná sadzba. A keďže sadzobník je podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka „listina, v kt. sú uvedené určené sadzby,“ tak potom je druhá hlava vyhlášky práve takýmto sadzobníkom, aj keď pojem sadzobník vôbec nepoužíva.

Po druhé, i keby sa nám uvedený jazykový vzťah medzi sadzbou a sadzobníkom málil, tak potom tu je ešte vzťah medzi tarifou a sadzobníkom. Ide totiž o synonymá, čo nakoniec uvádzajú aj samotní autori. A keďže vyhláška používa pojem tarifná sadzba, hovorí inými slovami o sadzbe zo sadzobníka.

A po tretie, v čase vzniku OSP sa obsahovo sadzobníkom (ako prílohou advokátskej tarify) myslelo viac-menej to, čo sa dnes myslí druhou hlavou vyhlášky. To, že vyhláška už formálne nemá sadzobník ako osobitnú prílohu, by nemalo robiť odkaz na sadzobníky obsolétnym. Zmysel je tu dôležitý.

Na záver ešte trochu histórie: ako v mnohých iných prípadoch, ten náš odkaz na sadzobník má podľa všetkého pôvod ešte v monarchii. Vtedajší Civilný súdny poriadok (113/1895) v §41 odkazoval na sadzby („Pokud míra odměny adokátovy . . . jest upravena sazbami, obnos nakladů budiž ustanoven podle těchto sazeb.“). Tieto sadzby pritom bezpochyby upravovala Tarifa pre výkony advokátov a ich kancelárií (293/1897), ktorá – tak ako dnešná vyhláška – používala pojem „tarifná sadzba“. Situácia tu teda bola vcelku podobná tej našej. Pre úplnosť je ale potrebné dodať, že tarifné sadzby sa v monarchii používali len pri úkonoch, „ktoré pre svoju jednoduchosť a svoje opakovanie pripúšťali priemerné ocenenie.“

  František Sedlačko, 29. 01. 2015 v 16:40 - K vyčísľovaniu trov podľa advokátskej tarify

Avizovaný článok v BSA 12/2014 je rozhodne podnetný a inšpiratívny. Osobne sa domnievam, že súdy v tejto súvislosti dlhodobo a štandardne uplatňujú princíp účelnosti (nie veľmi vhodne vyjadrený v § 142 ods. 1 OSP) a účastníkovi priznajú náhradu iba tých trov, ktorých vynaloženie možno objektívne považovať za účelné pre dosiahnutie tej miery procesného úspechu, ktorá nárok na náhradu trov konania zakladá.

Úvaha týmto smerom mi v spomínanom článku chýba. Nadväzuje na základné právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi (čl. 47 ods. 2 Ústavy SR)... Podľa § 20 ods. 1 ZoA má každý právo na poskytnutie právnych služieb a môže o ne požiadať ktoréhokoľvek advokáta.

Pokiaľ ide o odmenu, v zmysle § 1 ods. 2 vyhl. 655/2004 Z. z. ak nedôjde k dohode, na určenie odmeny advokáta sa použijú ustanovenia vyhlášky o tarifnej odmene ( § 9 až 14).

A zrejme tam je pes zakopaný. Tarifná odmena podľa vyhlášky je považovaná za štandardnú hodnotu právnych služieb, od ktorej sa odvíja jej "svätá" účelnosť. Ak niekto zaplatí za právne služby odmenu vyššiu, bude súdom v časti prevyšujúcej tarifu považovaná za neúčelnú s odôvodnením "ak by ste sa s advokátom nedohodli na takejto vysokej odmene, musel by Vám poskytnúť dané právne služby za tarifnú odmenu podľa vyhlášky, ako mu to ukladá spomínaný § 1 ods. 2 vyhl.".

Myslím, že tu nemožno veľmi očakávať zmenu vetra, aj keď to spoluautori článku v závere naznačujú. Okrem uvedenej účelnosti pre to existuje niekoľko ďalších pragmatických dôvodov. Paradoxom zároveň je, že najmä pri vyšších žalovaných sumách môže byť zmluvná odmena advokáta aj nižšia, než je samotná tarifná odmena podľa vyhlášky.

  Martin Magal, 07. 02. 2015 v 07:24 - ad František Sedlačko

Vďaka za zaujímavý príspevok k nášmu článku. Ak tomu správne rozumiem vychádzaš z premisy, že tarifa predstavuje vyjadrenie objektivizovanej hodnoty účelne poskytnutých právnych služieb. Ako spomíname v článku, s tým by sa dalo súhlasiť, avšak iba v stave do roku 1990, keď vyhláška o odmenách advokátov zaviedla pojem zmluvnej odmeny. Zakotvením zmluvnej odmeny bol tento mýtus rozbúraný a ako ukázal ďalší vývoj, advokáti aj klienti čoraz častejšie vnímajú hodnotu účelne vynaložených právnych služieb cez jej zmluvne stanovenú výšku, častokrát na báze hodinovej sadzby.

Ak advokát zastupuje klienta v spore o platnosť stavebného povolenia na veľké obchodné centrum alebo v inom, pre klienta veľmi dôležitom spore, ktorý ale pre účely zákona o súdnych poplatkoch nemá stanovenú peňažnú hodnotu, určite s ním nevyjednáva odmenu spôsobom "dohodnime sa na zmluvnej odmene, ale ak nebudete súhlasiť zaplatíte mi tarifnú odmenu". Klient v takých prípadoch veľmi rád zaplatí navrhnutú zmluvnú odmenu aj keď vie, že sa priznania jej náhrady od súdu v zmysle nami popísanej "zvykovej doktríny" slovenských súdov nedočká. To ale neznamená, že ním dohodnutá a zaplatená odmena nepredstavovala účelne vynaložené trovy.

Problém je v tom, že slovenským súdom a advokátom doteraz chýbala odvaha na dve veci. Prvou je zakričať "cisár je nahý" a poukázať na neexistenciu zákonného podkladu pre priznávanie výhradne tarifnej odmeny. Druhou je začať hlboko a intenzívne rozmýšľať, či je spravodlivejšie uplatňovať síce jednoduchý, ale arbitrárny a od reality často odtrhnutý systém paušalizácie, alebo sa vydať síce intelektuálne zložitejšou, ale v konečnom dôsledku férovejšou analýzou účelnosti skutočne vynaložených výdavkov na právne služby.

  Martin Magal, 07. 02. 2015 v 07:59 - Zmena priznávania trov - víťazi a porazení

V súvislosti s našim článkom o náhrade trov právneho zastúpenia som zaznamenal viaceré názory na to, prečo nemôžeme v najbližšom čase očakávať zmenu prístupu slovenských súdov. Nech boli vyjadrené akokoľvek kulantne, v konečnom dôsledku vychádzali z priznania krutej pravdy. Tou je, že v dôsledku zmeny ako ju navrhujeme by bolo čo do počtu viac víťazov medzi klientmi na oboch stranách a viac porazených na strane advokátov. Množina advokátov, ktorí žijú z toho, že si pri sporoch uplatňujú náhradu tarifnej odmeny vyššej ako je reálne zaplatená odmena klientom je totiž početnejšia, ako množina advokátov, ktorí by komplikované spory "bez hodnoty" boli nútení robiť za tarifnú odmenu. Ak ide o dôležitú vec, klient radšej zaplatí advokátovi viac ako je to, čo mu v prípade úspechu súd prizná, hoci to nemožno považovať za spravodlivé.

Z dlhodobého hľadiska však takéto popieranie reality fungovania trhu právnych služieb podľa môjho názoru nemôže obstáť a skôr či neskôr budú súdy nútené za účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia považovať smerom dole len tie, ktoré sa klient naozaj zaviazal zaplatiť a smerom hore len také, ktorých výška je obhájiteľná s ohľadom na priemernú trhovú cenu služieb v porovnateľných veciach. Naruší to biznis modely tak advokátov, ktorí v súčasnosti namiesto jednej žaloby za desať faktúr podávajú desať žalôb, ako aj tých, ktorý si za napísanie dvojstranového návrhu na platobný rozkaz na vyššiu sumu uplatňujú namiesto klientom reálne zaplatenej hodinovej sadzby náhradu tarifnej odmeny. Bude to však spravodlivejšie a pre dojem klientov z práce advokátov pozitívnejšie.

  Milan Hlušák, 07. 02. 2015 v 14:45 - @ Martin Magal

K tejto téme mám tri výhrady.

V prvom rade nesúhlasím so záverom, že neexistuje zákonný podklad pre priznávanie výhradne tarifnej odmeny. Ten je podľa mňa daný v §151(4) OSP. Vyššie som vysvetlil, že podľa mňa je odkaz na sadzobníky odkazom na advokátsku tarifu.

V druhom rade si myslím, že otázku náhrady trov nemožno riešiť len odkazom na priemerné trhové ceny. Jednak si neviem celkom predstaviť, ako by sa takáto cena zisťovala, a jednak ceny na trhu môžu byť deformované. Napríklad veľký korporátny klient môže byť ochotný platiť renomovanej kancelárii veľkú zmluvnú odmenu, pretože platí nielen za samotné právne služby, ale aj za „meno“ tejto kancelárie v zmysle motta „cover your ass“.

Myslím si preto, že najlepší model je predsa len tá tarifa. Mala by ale – na rozdiel od tej dnešnej – zohľadňovať nielen hodnotu sporu, ale aj iné faktory. Zároveň by súd mal mať možnosť náhradu trov upraviť v kontexte daného sporu na nejakú „rozumnú“ úroveň, buď hore alebo dole. Tarifa zároveň plní aj úlohu "predvídateľnosti". Inak by strana nevedela, čo jej vlastne hrozí.

No a potretie, pokiaľ ide o to, aby sa víťazné strany neobohacovali tým, že na trovách získajú viac, ako zaplatili svojmu advokátovi, myšlienka je to pekná, ale treba zvážiť, či sú súdy schopné toto skúmať, a hlavne, či naozaj takýto problém existuje, a ak áno, či stojí za to riešiť ho rôznymi procesmi navyše. Je totiž možné, že k takémuto obohacovaniu až tak často nedochádza, pretože trovy si ponechá advokát v zmysle § 10 Advokátskeho poriadku. V takom prípade sú trovy vlastne odmenou advokáta. Preto nevidím nič zlé na tom, že mu ich zaplatí porazená strana, a nie jeho klient. Náhradu trov by som tak neviazal len na tie, na ktoré sa klient zaviazal. Veď nakoniec je výsledok taký istý, aký by bol, keby sme to celé skomplikovali (najmä z pohľadu klienta) tak, že klient najprv zaplatí advokátovi cenu podľa tarify, a advokát mu ju následne zas vráti. Rozdiel je len v tom, že riziko nezaplatenia trov zo strany porazeného je raz na strane advokáta a raz na strane klienta.

Inak veľmi zaujímavé tézy – najmä ohľadne „rozumnosti“ výšky náhrady trov zastúpenia – možno nájsť v tomto, v USA často citovanom článku (najmä od strany 35): http://scholarship.law.upenn.edu/cgi/viewcontent.cgi?article=4893&context=penn_law_review

  Róbert Vícen, 09. 02. 2015 v 00:05 - @ Milan Hlušák

Zdravím všetkých. Ďuri, ďakujem za zverejnenie upútavky, vďaka tebe máme okrem členov redakčnej rady Bulletinu SAK ďalšieho čitateľa (František je tuším členom, takže ho nepočítam :-).

Milan, k tomu odkazu na sadzobníky v §151(5) OSP, v článku sme sami priznali, že tebou preferovaný jazykový výklad je na prvý pohľad možný, avšak uviedli sme viacero argumentov prečo je podľa nás nesprávny. Uvediem len zopár: (i) konflikt so zákonom o advokácii a uplatnenie zásady neskorší zákon ruší skorší, (ii) vypustenie sadzobníka z vyhlášky v 90tom roku (v tomto bode si dovolím s tebou nesúhlasiť, podľa mňa je vypustenie z pohľadu interpretácie §151(5) podstatné, najmä s prihliadnutím na fakt, že k nemu došlo zároveň so zavedením zmluvnej odmeny) a (iii) z právnej úpravy účinnej v čase prijatia odkazu je zrejmé, že zákonodarca nemal v úmysle vyvolávať nesúlad medzi skutočnými trovami právneho zastúpenia a priznávanou náhradou trov, práve naopak, podľa odkazu súdy mali priznávať trovy "skutočné", t.j. účastníkom skutočne vynaložené. V čase zavedenia odkazu sa odmena advokáta platila vždy podľa sadzobníka, teda ak zákonodarca odkazoval na sadzobník de facto prikazoval priznávať skutočne platenú odmenu. V súčasnosti sa však paradoxne rovnaký odkaz používa na dosahovanie presne opačného efektu - priznávané trovy sú v dôsledku bezbrehej aplikácie tarify často diametrálne odlišné od trov "skutočných".

  František Sedlačko, 10. 02. 2015 v 17:31 - ako by vyzerala bežná prax?

OK, skúsme diskutovanú tému/myšlienku preniesť do reálnych súvislostí:

Advokátom zastúpený účastník bude v konaní procesne úspešný. Podľa advokátskej tarify by mu vznikol nárok na náhradu trov konania vo výške 5.000,- €, on však súdu preukáže, že za poskytnuté právne služby zaplatil/je povinný zaplatiť(?) 9.000,- €. Má mu súd v tomto prípade priznať náhradu trov konania vo výške 9.000,- €? Pokiaľ áno, tak:

a) kto to posúdi z hľadiska objektívnej adekvátnosti výšky odmeny advokáta (asi súd...)?

b) na základe akých predvídateľných kritérií? Na základe aktuálnej situácie na trhu právnych služieb (mierne pritiahnuté za vlasy a veľmi odvážne...)?

c) ako by sa súdy vysporiadali s regionálnymi rozdielmi? napr. žalobca a jeho advokát z BA, advokát z top 10 "najdrahších", žalovaný z Rimavskej Soboty a jeho advokát tiež, pričom je zapísaný v zozname advokátov od včera; súd vo Veľkom Krtíši. Bude sa zohľadňovať cena právnych služieb v mieste sídla súdu? Alebo v mieste sídla každého z účastníkov a vždy zvlášť? Alebo v mieste sídla advokátov a vždy zvlášť? Ak by bol úspešný žalobca, advokát z BA vyčísli značnú sumu a súd mu ju "prizná". Ak by bol úspešný žalovaný, advokát z RS vyčísli rovnakú sumu. Súd mu ju neprizná, pretože jeho právne služby nemôžu v RS toľko stáť? (On však predloží ZoPPS, podľa ktorej sa na tejto sume s klientom dohodli) Alebo jednoducho každému pre prípad úspechu prizná náhradu trov konania podľa vlastnej úvahy a v nadväznosti na stav trhu právnych služieb vo VK?

d) ako zabrániť špekuláciám. V mnohých prípadoch (a to nepreháňam) by sa náhle po vyhlásení rozsudku a v lehote na vyčíslenie trov "objavili" zmluvy o PPS na sumy, ktoré by výrazne prevyšovali to, čomu dnes možno hovoriť "štandard podľa tarify". A procesne neúspešný účastník by mal jednoducho smolu. Nielen v dôsledku vlastného procesného neúspechu, ale aj v dôsledku špekulácie protistrany a jej advokáta, ktorej nemožno zabrániť a ktorú nemožno dokázať...

e) ako zabezpečiť predvídateľnosť výrokov o náhrade trov konania, pokiaľ ide o ich výšku? Možno sa uspokojiť s poučením klienta "viete, ak sa protistrana nedá zastúpiť, tak Vám hrozí iba minimálna náhrada trov; ak sa dá zastúpiť advokátom, ktorý nemá vysoké sadzby a odolá nutkaniu zneužiť situáciu, bude to zhruba toľko a toľko; ale ak to vezme niekto "extra", tak dnes nikto netuší, kde to môže skončiť".

f) ako tu objektívne zabezpečiť naplnenie princípu rovnosti účastníkov?

Pokiaľ je argumentované intenzívnym výskytom hodinovej odmeny v advokátskej praxi, možno s týmto záverom súhlasiť iba v prípade selektívnej vzorky, účelovo zúženej na kancelárie v BA a navyše na korporátnu agendu pre zahraničných klientov. O majorite z pohľadu advokácie v SR nemožno hovoriť ani s najvyššou prípustnou mierou tolerancie.

Myšlienka docieliť priznávanie spravodlivej náhrady trov je určite vznešená a požiadavka na jej realizáciu opodstatnená. Po vnesení do každodenných súvislostí však vyznieva utopisticky. Z tohto hľadiska sa domnievam, že normatívne formulovaný a záväzný (predvídateľný) sadzobník je nevyhnutný.

Skôr by som teda diskusiu posunul do tej roviny, či potrebuje slovenská advokácia novú/inú tarifu a ak áno, ako vylepšiť tú súčasnú a stvoriť niečo, čo bude zodpovedať aktuálnym požiadavkám praxe a blížiť sa vysokým kritériám, ktoré v dobrom nastavili kolegovia v diskutovanom článku...

  Milan Hlušák, 10. 02. 2015 v 19:30 - @ František

Myslím, že keď sa chce, všetko sa dá. Napr. rozdeľovanie odmien podľa regiónov tu už bolo: za monarchie sa sadzby určovali podľa bydliska advokáta, pričom boli vytvorené 3 až 4 triedy sadzieb - 1. trieda pre Viedeň, 2. pre Prahu a ďalšie veľké mestá, atď. (nariadenia 129/1890, 293/1897, 82/1909 z. r.). Pokiaľ ide o špekulácie, myslím, že v UK to funguje aj tak, že pred začiatkom „trialu“ strany musia oboznámiť druhú stranu s predpokladanými nákladmi. Pokiaľ ide o trh právnych služieb a nejaký priemer, tu by to asi bolo ťažšie. Na príkladoch z USA vidno, že je to veľmi komplikované. Nejednotné (alebo neexistujúce) pravidlá viedli k tomu, že súdy tam zohľadňujú kadečo: skúsenosti advokáta, druh veci (za veci ohľadne občianskych práv málo, za antitrust veľa), novosť právnych otázok, ale aj také pikošky ako „neobvykle vysoká kvalita práce.“ V niektorých prípadoch Kongres radšej zaviedol strop (napr. 75$/hodina).

Myslím si ale, že našim súdom už určite netreba klásť na plecia ďalšie bremeno. Zmena by sa teda mala uberať, ako uvádzaš, skôr cez zmenu vyhlášky. Prvý krok by asi mal byť, aby hodnota sporu a počet úkonov neboli jediným kritériom. Iným kritériom by napr. mohla byť zložitosť, resp. druh sporu, ktoré by potom tarifu zvyšovali/znižovali. Tieto iné kritériá ale treba nastaviť umne, aby nezaťažovali už aj tak preťažený systém.

  Martin Magal, 15. 02. 2015 v 13:40 - @ František

František nastoľuje niekoľko veľmi dôležitých a zaujímavých bodov na diskusiu a teda sa pokúsim na ne jednotlivo reagovať v ďalšom poste. Predtým by som ale rád zdôraznil, že v článku nenavrhujeme zrušenie tarify ako základného identifikátora hodnoty právnych služieb a východzieho bodu pri určovaní rozumnej miery náhrady trov úspešnej strany. Tarifu naďalej vnímame ako užitočný nástroj, ale vravíme, že niet právneho ani policy dôvodu na to, aby bola vnímaná ako sväté teľa. Nemá prečo byť aplikovaná súdmi mechanicky a bezvýhrad a súdy môžu a mali by brať v istých situáciách do úvahy reálnu výšku nákladov na právnika, pokiaľ ju vedia strany preukázať.
Ak neúspešná strana vie preukázať, že úspešnému účastníkovi vznikli trovy nižšie ako tarifná odmena, mal by súd prisúdiť náhradu nižšej sumy. Ak úspešná strana vie preukázať, že jej vznikli trovy vyššie ako tarifná odmena a že tieto trovy sú účelné (napr. preto, že išlo o komplikovanú vec prejednávanú v správnom súdnictve alebo pred Ústavným súdom), mal by súd zvážiť či neprizná viac ako hovorí tarifa ale nie nevyhnutne všetko, čo úspešný účastník zaplatil svojmu advokátovi. Posudzovať by sa mala v prvom rade povaha prejednávanej veci a to, čo sa z pohľadu súdu javí ako účelná a rozumná cena za poskytnuté právnej služby. Je zrejmé, že príkladov z prvej skupiny (zníženie tarifnej odmeny na reálnu) by pri aplikovaní jednoduchého matematického testu (zaplatil si menej ako ti vznikol nárok podľa tarify?) zrejme bolo viac ako z druhej (zvýšenie nad tarifnú), keďže tá vyžaduje hlbšiu analýzu.


  Martin Magal, 15. 02. 2015 v 14:08 - @ František - ako by to vyzeralo v praxi

Ako som sľúbil postujem moje reakcie na Františkove otázky, ktoré sú relevantné a teší ma, že o nich prebieha diskusia. Možno na opačný prípad (tarifná odmena EUR 9,000 ale reálne vynaložená len EUR 5,000) by tie otázky asi boli iné, ale k tomu možno neskôr.

a) Áno, bol by to súd na základe dôkazov predložených stranami

b) Východzí krok by mal byť porovnanie s tarifou v zmysle otázky, ktorú by si súd mohol položiť napríklad nasledovne: Je dôvod odchýliť sa pri priznaní náhrady trov právneho zastúpenia v tomto konkrétnom prípade od tarify a priznať úspešnému účastníkovi viac s ohľadom na účelnosť, primeranosť a rozumnosť výšky trov, ktorá mu reálne nad rámec tarify vznikla?

c) Súd by podľa mňa mohol brať do úvahy aj regionálne rozdiely, ale len ako sekundárny indicator. Tým primárnym by mala byť povaha a celková hodnota sporu aj keď nemal povahu sporu o peňažné plnenie. Všetkým nám je jasné, že regionálne rozdiely medzi advokátmi v praxi naozaj vznikajú a cenové úrovne v Bratislave sú iné ako vo Veľkom Krtíši. Ak môže menej zarábať poštový doručovateľ v malom vidieckom meste, keďže sú tam nižšie náklady, prečo by to nemalo platiť podobne u advokáta.

d) Snahám o špekulácie sa úplne zabrániť nedá a bolo by úlohou súdu sa s nimi vysporiadať. Ako som spomínal, priznanie vyššej ako tarifnej odmeny by som v praxi očakával ako oveľa zriedkavejšiu výnimku z pravidla ako zníženie tarifnej odmeny vo svetle dôkazu o tom, že reálna odmena bola nižšia..

e) Predvídateľnosť by sa dosahovala aplikovaním princípu účelnosti trov aj na ich výšku a nie len na počet úkonov, ako sa to deje v súčasnosti. Slepá matematická konštrukcia tarify je síce super jednoduchá, ale až príliš často odtrhnutá od reality a spôsobujúca nespravodlivé rozhodovanie súdov o trovách.

f) Možno som neporozumel dobre nastolenej otázke. Nezdá sa mi, že by zmenou aplikačnej praxe tak ako ju navrhujeme mala rovnosť účastníkov utrpieť. Mal si na mysli nejaký konkrétny príklad?

  Milan Kvasnica, 15. 02. 2015 v 23:17 - Mimořádné zvýšení odměny

Nemáte na SK obdobné ustanovení?
http://www.zakonyprolidi.cz/cs/1996-177#p12-1

  Rastislav Kuklis, 16. 03. 2015 v 22:56 - jeden podnet z CR

Pekny prispevok a pekna diskusia. Az by sa zdalo ze prispevok vychadza z

http://portal.concourt.sk/SearchRozhodnutia/rozhod.do?urlpage=dokument&id_spisu=564107

Rozsudok KS BA (citovany v linku US SR) neviem vygooglit (zeby zmizol?, esteze som si ho svojho casu stiahol :-) )

Pripajam vsak jeden link na cesky rozsudok, kt je zaujimavy v tejto suvislosti
http://www.profipravo.cz/index.php?page=article&id_category=12&id_article=258243&csum=00e51327

prajem zaujimave citanie a porovnanie SK a CZ pristupu.

  Juraj Gyarfas, 28. 05. 2015 v 19:29 - ÚS SR - náhrada trov napriek interným právnikom

"Trovy konania vzniknuté v súvislosti so zastúpením účastníka advokátom je potrebné zásadne považovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie, resp. bránenie práva a súde. Iba v celkom výnimočných situáciách, najmä v prípade zneužitia práva na zastúpenie advokátom, by mohlo ísť o trovy konania, ktoré by sa nedali kvalifikovať ako vynaložené účelne. Za zneužitie práva na zastúpenie advokátom sa nepovažuje udelenie plnomocenstva advokátovi osobou, ktorá zamestnáva osobu s právnickým vzdelaním.
"

(nález Ústavného súdu SR z 15. októbra 2014, sp. zn. III. ÚS 457/2014-27)

  Juraj Gyarfas, 14. 10. 2015 v 10:15 - NS ČR k účelným trovám

"Soud přizná odměnu pouze za účelné úkony právní služby, tj. pokud byly potřebné k účelnému uplatnění nebo bránění práva v konkrétně projednávaném případě. Kritérium účelnosti je třeba aplikovat i s ohledem na obecně platnou zásadu přiměřenosti a zákazu zneužití práv ( § 2 o. s. ř.). Ač je požadavek účelnosti výslovně upraven v § 142 odst. 1 o. s. ř. pro účely náhrady nákladů řízení mezi účastníky, uplatní se i při rozhodování o odměně ustanoveného zástupce, neboť není žádný rozumný důvod, aby neúčelné úkony byly, ať již z prostředků státu anebo účastníků, advokátu hrazeny. Úvahu odvolacího soudu o tom, které úkony právní služby byly či nebyly účelné, pak dovolací soud může přezkoumat pouze v případě její zjevné nepřiměřenosti."

(Usnesení Nejvyššího soudu České republiky sp.zn. 25 Cdo 1748/2015, ze dne 29.7.2015).

  Juraj Gyarfas, 01. 06. 2016 v 09:22 - opravený link

Vyššie som dával link na BSA, v ktorom bol uverejnený diskutovaný článok, ale práve som si uvedomil, že z dôvodu štruktúry stránky SAK teraz link odkazuje na aktuálne číslo - dopĺňam teda správny link na číslo 12/2014 v archíve: https://www.sak.sk/blox/cms/sk/sak/bulletin/archiv/proxy/list/formular/rows/437/attr/name/preview

  Juraj Gyarfas, 23. 11. 2016 v 16:03 - NS ČR - zodpovednosť za škodu spôsobenú šikanóznou žalobou

"Aplikace § 424 obč. zák. nevyžaduje porušení právní povinnosti, zahrnuje případy oprávněného výkonu práva, který záměrně poškozuje jiného, nedosahuje intenzity protiprávnosti, ale je v rozporu s dobrými mravy. Pokud škůdce vykonává své právo způsobem poškozujícím jiného a vede k nepřiměřeným důsledkům, jde o tzv. šikanozní výkon práva. Úmyslné jednání proti dobrým mravům, jež má za následek vznik škody, je předpokladem odpovědnosti za škodu podle § 424 obč. zák.

V dané věci škůdce podal proti poškozenému zcela bezúspěšnou žalobu, založenou na očividně nepravdivých tvrzeních, čehož si byl vzhledem k okolnostem vědom, a je zřejmé, že tím sledoval jiný cíl než hájení svých práv. Způsob, jakým vůči poškozenému bezohledně postupoval, byl způsobilý poškodit zájmy poškozeného a pokud jednal úmyslně, pak znaky jednání proti dobrým mravům ve smyslu § 424 obč. zák. byly naplněny.

Příčinná souvislost mezi jednáním škůdce a vznikem konkrétní újmy je jedním ze základních předpokladů odpovědnosti za škodu, a to jak podle § 420 obč. zák., tak i podle § 424 obč. zák.
"

podle usnesení Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 25 Cdo 306/2016, ze dne 26. 7. 2016

  Juraj Gyarfas, 22. 05. 2017 v 09:27 - ÚS SR k trovám

"Ak Civilný sporový poriadok vylučuje uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu o trovách konania ( § 419, § 420 a § 421 CSP), bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho rozporu s princípmi spravodlivého súdneho konania."
ÚS SR, I. ÚS 56/2017

___

"Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou súdneho konania ako celku, a preto i na túto časť konania dopadajú postuláty spravodlivého procesu. Z hľadiska kritérií spravodlivého procesu otázka náhrady trov konania môže nadobudnúť ústavnoprávnu dimenziu napr. vtedy, ak v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení procesného predpisu zo strany všeobecných súdov je obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny rozpor s princípmi spravodlivosti."

ÚS SR, I. ÚS 629/2016

___

"Ak bola aktívna obrana účastníka v konaní len výsledkom procesného opomenutia, resp. procesnej nedbanlivosti okresného súdu, prípadne aj protistrany, výklad konajúceho súdu, týkajúci sa ustanovenia § 150 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého nepriznal náhradu trov za takúto aktívnu obranu účastníka v konaní, považuje ústavný súd za hrubo arbitrárny, popierajúci zmysel a podstatu uvedenej právnej normy, nespravodlivý, a v konečnom dôsledku trestajúci účastníka konania."

ÚS SR, III. ÚS 638/2016


  Juraj Gyarfas, 15. 06. 2018 v 16:08 - ÚS SR k trovám konania



Trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému nároku. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 ústavy a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené trovy považujú. Trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa však nemôžu posudzovať ako celok, a to aj keď má účastník nárok na náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne; to platí aj pre trovy právnej služby.“ (ÚS SR, IV. ÚS 83/2018)

  Marek Kováč, 09. 12. 2019 v 15:38 - Zmena tarifnej odmeny počas konania

Dovoľujem si pripojiť svoj postreh k problematike náhrady trov konania v časti týkajúcej sa náhrady trov za právne služby advokáta. Domnievam sa, že súčasné znenie CSP nemá žiaden priamy odkaz na použitie advokátskej tarify. Jediné ustanovenie, ktoré umožňuje akú takú úvahu na túto tému je § 251 CSP. Súdy aj odborná literatúra sa pritom odvolávajú na účelnosť nákladov, ktoré majú byť účelné len vtedy, ak sú vynaložené vo výške advokátskej tarify. Samozrejme táto ich úvaha smeruje vždy len voči trovám, ktoré sú vyššie ako advokátska tarifa. Skutočnosť, že táto úvaha je príliš paušálna uvediem na nasledovnom príklade: Vyhláška o odmenách advokátov v § 13 ods 1. obsahovala do 31.5.2009 možnosť advokáta zvýšiť základnú sadzbu tarifnej odmeny na trojnásobok, ak v rámci poskytovania právnej služby ide o úkony mimoriadne ťažké, časovo náročné, vyžadujúce si znalosť cudzieho práva alebo znalosť cudzieho jazyka.Vyhláškou MS SR č. 209/2009 od 1.6.2009 bola táto možnosť z vyhlášky odstránená. Ak sa klient a advokát pri prevzatí veci dohodli na zvýšenej odmene podľa § 13 ods. 1 vyhlášky v znení do 31.5.2009, mala by sa dohodnutá odmena advokáta po 1.6.2009 považovať za neúčelnú nakoľko nie je v súlade s platnou vyhláškou? Takýto výklad je podľa mňa neudržateľný a pre stranu ktorá mala v konaní úspech nie celkom pochopiteľný. Podľa môjho názoru by posudzovanie výšky náhrady a jej účelnosti malo byť individuálne zohľadňujúc všetky okolnosti veci. Ťažko si predstaviť ako ústavne obhájiteľný výklad zákona, ktorý by umožňoval znížiť očakávanú náhradu trov konania počas prebiehajúceho súdneho konania. Som presvedčený, že judikatúra aj teória by mali časom smerovať k náhrade skutočných nákladov posúdených z hľadiska všetkých kritérií uvedených v § 251 CSP, nakoľko iný výklad nie je v súlade s jeho znením a je podľa môjho názoru len pozostatkom zotrvačnosti súdov pri rozhodovaní o trovách konania podľa OSP.

  Juraj Gyarfas, 28. 02. 2020 v 17:26 - účelne vynaložené trovy

"Trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s
jeho procesným postupom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí
sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana
proti takému nároku. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo
právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na
právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 ústavy a trovy právneho zastúpenia sa vo
všeobecnosti za účelne vynaložené trovy považujú. Trovy potrebné na účelné
vynaloženie alebo ochranu práva sa však nemôžu posudzovať ako celok, a to, aj
keď má účastník nárok na náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný
úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne, to
platí aj pre trovy právnej služby.
"

ÚS SR, I. ÚS 146/2019

  František Sedlačko, 16. 03. 2020 v 17:57 - Tarifná odmena vs. nižšia odmena podľa ZoPPS

Dovolím si upriamiť pozornosť na veľmi zaujímavý nález ÚS SR zo dňa 17.12.2019 sp. zn. III. ÚS 114/2017, podľa ktorého:

"Zásadná (nie bezvýnimočná) irelevantnosť dohody medzi klientom a advokátom nie je samoúčelná. Má chrániť pred neprimeranosťou obe sporové strany. Výnimka bezpochyby prichádza do úvahy práve vtedy, keď je dohoda klienta a advokáta dôkazom, že vyčíslené trovy úspešnej sporovej strany sú neprimerané. Nemožno uprednostniť v právnych predpisoch (sadzobník) vyjadrenú predstavu normotvorcu o sume účelných trov za jeden úkon právnej služby, ak predložené dôkazy vedú k zisteniu, že úspešný účastník vynaložil na účel právneho zastupovania podstatne nižšiu sumu. Striktné zotrvávanie na aplikácii § 151 ods. 5 OSP by v takom prípade malo za následok, že suma uložená súdom neúspešnému účastníkovi konania na zaplatenie v prospech úspešného účastníka by už ani nebola náhradou, ale inštitútom, ktorý by sa svojou podstatou približoval bezdôvodnému obohateniu.".

(právna veta citovaná podľa analytického prehľadu rozhodovacej činnosti ÚS SR za január 2020 / II. senát)

  Tomáš Čentík, 08. 10. 2020 v 20:42 - ad nález III. ÚS 114/2017

Zopár poznámok k téme v nadväznosti na rozhodnutie ÚS SR, ktorého úvahy mimochodom považujem za správne a rozumné, avšak potrebné je poukázať na isté úskalia, ktoré v praxi môžu nastať a rozhodnutie na nich nedáva odpoveď.


Ústavný súd v podstate povedal, že tarifa by mala byť brzda pred nepredvídateľnosťou, že si niekto dohodne príliš vysokú odmenu, ale zároveň by malo platiť, že keď niekoho náklady na advokáta sú v skutočnosti nižšie ako je tarifa, tak by sa nemal obohatiť, ale mal by reálne dostať to čo vynaložil.


Advokátsku tarifu považujem za vhodnú korekciu v tom zmysle, že sa tým zásadne neobmedzuje prístup k súdu – ak by sa totiž vychádzalo z dohody medzi klientom a advokátom, tak to je nepredvídateľné pre druhú stranu, čo ju z dôvodu obavy z vysokej a neodhadnuteľnej odmeny môže potenciálne odradiť od domáhania sa svojho práva.


Čo ale v rozhodnutí povedané nie je (v danom konaní však ani nebolo úlohou ÚS sa tým v metite veci zaoberať), ale ostáva v kontexte problematiky nezodpovedané sú napr. nasledovné okruhy otázok:


1. V prípade zisťovania odmeny medzi advokátom a klientom vzniká určitá disproporcia a nerovnosť, keďže nie všetky zmluvy o poskytovaní právnych služieb sú zverejňované, teda k tejto dohode je v prípade nezverejnených zmlúv takmer nemožné sa dopátrať, príp. môžu byť prispôsobované podľa výsledky sporu


2. Ďalší problém vidím aj v tom, že pri paušálnych klientoch je problematické určiť aká je odmena za konkrétne zastupovanie


Btw zaoberal sa niekto § 18 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.?


  Juraj Gyarfas, 28. 01. 2021 v 09:46 - telefonická porada s klientom

"Ustanovení § 11 odst. 1 písm. c) advokátního tarifu nijak nespecifikuje formu „další porady s klientem“, tedy neomezuje přiznání odměny advokátovi jen na případy, kdy byla porada uskutečněna za osobní přítomnosti advokáta i jeho klienta. Bez náležitého a logického odůvodnění proto není možné zúžit výklad tohoto ustanovení advokátního tarifu tak, že by pod něj neměly spadat i porady advokáta s klientem, které byly uskutečněny prostřednictvím telefonických hovorů."


ÚS ČR, sp. zn. I. ÚS 1232/20


  Juraj Gyarfas, 28. 01. 2021 v 10:02 - ÚS SR k hodnote predmetu sporu

"Pokiaľ má byť rozhodnutie o výške trov konania logickým a nesporne i spravodlivým ukončením celého súdneho konania, nemožno hodnotu predmetu sporu posudzovať formalisticky podľa toho, akú reálnu hodnotu vec, o ktorú v konaní ide, má, ale v širších súvislostiach, na základe komplexného zhodnotenia okolností kauzy a následne i rozhodnutia v merite veci. Spravodlivosť totiž musí byť prítomná v každom procese, v ktorom sa interpretuje a aplikuje právo."


ÚS SR, I. ÚS 544/2019


  Juraj Gyarfas, 06. 03. 2021 v 20:24 - advokátska tarifa a spotrebitelia

"Neinformovanie klienta v postavení spotrebiteľa právnej služby advokátom o výške odmeny za úkon právnej služby pred začatím úkonu v zmysle § 18 ods. 4 ZoA, nie je disciplinárnym previnením advokáta, pretože vychádzajúc z účelu právnej normy § 18 ods. 4 ZoA, histórie vzniku právnej normy, jej civilnoprávneho charakteru, prísnej civilnoprávnej sankcie (poskytnutie právnych služieb advokátom bez nároku na odmenu, ako aj z toho, že žiadne nepriaznivé dôsledky pre spotrebiteľa v prípade jej porušenia nevznikajú (naopak, porušenie má za následok zlepšenie postavenia spotrebiteľa, keďže právne služby má zadarmo), porušenie § 18 ods. 4 ZoA nie je možné považovať za disciplinárne previnenie, keďže vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti za týchto okolností by bolo prejavom nadmerného formalizmu.

Rozhodnutie III. odv. disc. senátu SAK z 28. februára 2019, sp. zn. III.ODS-22/18:243/2016
Rozhodnutie III.disc. senátu SAK z 21. marca 2018, sp. zn. DS IV.-54/2016:243/2016

  Juraj Gyarfas, 28. 03. 2021 v 20:51 - advokátska tarifa ako strop náhrady

" Aj v prípade, ak nárok na náhradu nákladov vynaložených poškodeným (obvineným) na jeho obhajobu v trestnom konaní, v ktorom bol spod obžaloby oslobodený alebo trestné stíhanie voči nemu bolo zastavené, bol uplatnený podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, súd môže priznať len náhradu účelne vynaložených trov, výška ktorých zodpovedá tarifnej odmene advokáta určenej osobitným právnym predpisom účinným v čase robenia úkonov."

R 17/2018 (NS SR, sp. zn. 6 Cdo 402/2015)

____________

"Pre účely náhrady škody za zodpovednosť štátu treba za účelne vynaložené náklady poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi na obhajobu považovať náklady v rozsahu tarifnej odmeny."

NS SR, sp. zn. 6 Cdo 402/2015


  Martin Friedrich, 17. 05. 2021 v 09:32 - Je nemožné peňažne oceniť predmet žaloby o neplatnosť odstúpenia od zmluvy

Nález ÚS SR IV. ÚS 5/2021-38:

27. Ústavný súd konštatuje, že predmetom sporu od jeho začatia nebola nehnuteľnosť ako vec oceniteľná peniazmi, ale určenie neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy, teda posúdenie platnosti jednostranného právneho úkonu vykonaného žalovaným. Predmetom sporu tak nebola vec alebo právo, ktoré možno oceniť peniazmi. Tento záver ústavný súd odôvodňuje tým, že prípadný úspech v podobe vyhovenia takejto žalobe by sa neprejavil v majetkovej sfére žiadnej zo strán konania, ale zachoval by sa doterajší právny stav. Sťažovateľka by v prípade úspechu preventívne odstránila ňou tvrdenú spornosť v právnom vzťahu založenom kúpnou zmluvou. Na druhej strane ani úspech žalovaného by sa neprejavil v prípadnom zhodnotení jeho majetku a žalovaný nebránil žiadne svoje právo majúce majetkovú hodnotu.
....
28. Uvedený právny názor možno argumentačne podporiť aj odbornou literatúrou: „Iná situácia je v prípade určovacích žalôb, kde predmetom konania (ak je na tom naliehavý právny záujem) je určenie neplatnosti iného právneho úkonu než zmluvy, napríklad odstúpenia od zmluvy, výpovede apod. V takýchto prípadoch nepochybne nemožno vec alebo právo vyjadriť v peniazoch (predmetom právnej služby nie je vec alebo právo), a preto v týchto veciach sa tarifná hodnota určí podľa § 11 ods. 1 písm. a) AT.“ (BARICOVÁ, J., FIAČAN, I. § 10 [Tarifná odmena advokáta za zastupovanie v občianskom konaní a iné úkony právnej služby]. In: FIAČAN, I., KERECMAN, P., HELLENBART, V., SEDLAČKO, F., BARICOVÁ, J. a kol. Vyhláška o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (advokátska tarifa). 1. vydanie. Bratislava : Nakladatelství C. H. Beck, 2015.). Aj keď tento právny názor bol vyslovený za právnej úpravy podľa Občianskeho súdneho poriadku, je možné aj v podmienkach nového procesného predpisu súhlasiť s východiskom, že je nemožné peňažne oceniť predmet žaloby o neplatnosť odstúpenia od zmluvy (bez toho, aby sa ústavný súd zaoberal otázkou procesnej prípustnosti takejto žaloby).

  Martin Friedrich, 17. 05. 2021 v 09:32 - Je nemožné peňažne oceniť predmet žaloby o neplatnosť odstúpenia od zmluvy

Nález ÚS SR IV. ÚS 5/2021-38:

27. Ústavný súd konštatuje, že predmetom sporu od jeho začatia nebola nehnuteľnosť ako vec oceniteľná peniazmi, ale určenie neplatnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy, teda posúdenie platnosti jednostranného právneho úkonu vykonaného žalovaným. Predmetom sporu tak nebola vec alebo právo, ktoré možno oceniť peniazmi. Tento záver ústavný súd odôvodňuje tým, že prípadný úspech v podobe vyhovenia takejto žalobe by sa neprejavil v majetkovej sfére žiadnej zo strán konania, ale zachoval by sa doterajší právny stav. Sťažovateľka by v prípade úspechu preventívne odstránila ňou tvrdenú spornosť v právnom vzťahu založenom kúpnou zmluvou. Na druhej strane ani úspech žalovaného by sa neprejavil v prípadnom zhodnotení jeho majetku a žalovaný nebránil žiadne svoje právo majúce majetkovú hodnotu.
....
28. Uvedený právny názor možno argumentačne podporiť aj odbornou literatúrou: „Iná situácia je v prípade určovacích žalôb, kde predmetom konania (ak je na tom naliehavý právny záujem) je určenie neplatnosti iného právneho úkonu než zmluvy, napríklad odstúpenia od zmluvy, výpovede apod. V takýchto prípadoch nepochybne nemožno vec alebo právo vyjadriť v peniazoch (predmetom právnej služby nie je vec alebo právo), a preto v týchto veciach sa tarifná hodnota určí podľa § 11 ods. 1 písm. a) AT.“ (BARICOVÁ, J., FIAČAN, I. § 10 [Tarifná odmena advokáta za zastupovanie v občianskom konaní a iné úkony právnej služby]. In: FIAČAN, I., KERECMAN, P., HELLENBART, V., SEDLAČKO, F., BARICOVÁ, J. a kol. Vyhláška o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (advokátska tarifa). 1. vydanie. Bratislava : Nakladatelství C. H. Beck, 2015.). Aj keď tento právny názor bol vyslovený za právnej úpravy podľa Občianskeho súdneho poriadku, je možné aj v podmienkach nového procesného predpisu súhlasiť s východiskom, že je nemožné peňažne oceniť predmet žaloby o neplatnosť odstúpenia od zmluvy (bez toho, aby sa ústavný súd zaoberal otázkou procesnej prípustnosti takejto žaloby).

  Juraj Gyarfas, 16. 12. 2021 v 15:54 - právo protistrany vyjadriť sa k trovám

Okresný súd svojim postupom, v dôsledku ktorého sťažovateľovi nedoručil sťažnosť žalobkyne proti uzneseniu o výške trov konania zasiahol do jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pri rozhodovaní o trovách konania ústavný súd prihliadol na skutočnosť, že deklarácia porušenia základných práv a zrušenie napadnutého uznesenia implicitne zahrňujú aj satisfakčný prvok.


III. ÚS 99/2021


  Martin Friedrich, 02. 05. 2022 v 15:05 - Trovy konania v konaní o ochranu práv duševného vlastníctva

Rozsudok SD EÚ C-559/20:

1. Článok 14 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva sa má vykladať v tom zmysle, že výdavky na právne zastúpenie, ktoré vynaložil majiteľ práv duševného vlastníctva s cieľom dosiahnuť vymoženie týchto práv mimosúdnou cestou, ako sú výdavky spojené s výzvou, patria pod pojem „trovy konania“ alebo „iné výdavky“ v zmysle tohto ustanovenia.

2. Článok 14 smernice 2004/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že v situácii, keď sa porušenia práva duševného vlastníctva dopustila fyzická osoba mimo rámca svojej profesijnej alebo podnikateľskej činnosti, sa náhrada „iných výdavkov“ uvedených v tomto ustanovení, na ktoré môže mať majiteľ tohto práva nárok, vypočíta paušálne na základe hodnoty sporu obmedzenej touto právnou úpravou, pokiaľ vnútroštátny súd nepovažuje uplatnenie takéhoto obmedzenia za nespravodlivé vzhľadom na osobitosti prejednávanej veci.

Rozsudok SD EÚ C-531/20:

Články 3 a 14 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave alebo jej výkladu, ktorý neumožňuje súdu rozhodujúcemu v konaní podľa tejto smernice náležite zohľadniť špecifické charakteristiky každého prípadu, o ktorom rozhoduje, na účely posúdenia, či sú trovy konania, ktoré vznikli úspešnému účastníkovi konania, opodstatnené a primerané.


  Martin Friedrich, 15. 08. 2022 v 13:29 - pri vyčíslení trov konania pri určovacích sporoch je potrebné rozlišovať dve kategórie sporov

IV. ÚS 238/2022-35

21. V tomto kontexte je pri vyčíslení trov konania pri určovacích sporoch potrebné rozlišovať dve kategórie. Do prvej kategórie patria spory, ktorých predmetom je definitívne určenie a výsledkom je rozsudok, ktorého účinkom je nadobudnutie konkrétnej (peniazmi oceniteľnej) hodnoty. Ak napríklad žalobca uspeje v spore o určenie vlastníckeho práva, nehnuteľnosť je definitívne katastrálne zaevidovaná ako jeho majetok, a preto je úplne opodstatnené, aby sa za tarifnú hodnotu veci považovala cena, resp. hodnota nehnuteľnosti. Druhú kategóriu tvoria spory, ktorých predmetom nie je definitívne určenie, ale určenie kvázi prejudiciálne, slúžiace na účely vysporiadania iného právneho vzťahu. Pôjde o určovacie spory, ktorých výsledkom nebude konečná súdna ochrana, ale na účel dosiahnutia jej definitívneho hmatateľného účinku sa nárok musí žalovať samostatne zo zákonných dôvodov. V týchto prípadoch nie je možné hodnotu predmetu sporu vyjadriť v peniazoch, čo opodstatňuje aplikáciu § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky (nález č. k. I. ÚS 58/2021 z 5. mája 2021 uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 26/2021).

  Martin Friedrich, 05. 09. 2022 v 14:05 - Spor o vypratanie nehnuteľnosti nie je oceniteľný v peniazoch

I. ÚS 310/2022-42

20. V okolnostiach posudzovanej veci sa ústavný súd nestotožňuje s obranou uvádzanou okresným súdom a zúčastnenou osobou. Pokiaľ ide o nález zo 16. mája 2012 (v ktorom ústavný súd vyslovil právny názor, že pokiaľ sú vec, právo alebo plnenie, ktoré sú predmetom daného právneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto suma považuje za základ pre tarifnú hodnotu, a to aj vo veciach určenia vlastníckeho práva k takejto veci, pretože vyhláška dôsledne rozlišuje situácie pre náhrady trov konania, keď je predmet právneho sporu, o ktorom vlastníctve sa rozhoduje, peniazmi oceniteľný akeď nie je, pozn.), ako aj onález z18. marca 2015, vtýchto prípadoch bolo predmetom súdneho konania určenie vlastníckeho práva k hnuteľnej veci (osobnému motorovému vozidlu, pozn.), resp. určenie vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam. V predmetnej veci však nešlo o spor týkajúci sa vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ale predmetom bol špecifický prípad uplatňovania vlastníckeho práva v podobe vypratania nehnuteľností, ktorý sám osebe nie je oceniteľný v peniazoch. K rovnakému záveru už v minulosti dospel ústavný súd napríklad aj v uznesení č. k. II. ÚS 477/2018-12 z 11. októbra 2018.

21. S poukazom na vlastnú rozhodovaciu činnosť (napríklad uznesenia č. k. II. ÚS 477/2018-12 z 11. októbra 2018 a č. k. I. ÚS 121/2019-17 z 3. apríla 2019) ústavný súd zdôrazňuje, že za ústavnoprávne súladný postup všeobecných súdov pri určovaní náhrady trov konania v sporoch, ktorých predmetom je vypratanie nehnuteľností, považuje práve postup spočívajúci v aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, teda ako pri veci, ktorej hodnotu nie je možné určiť alebo ju možno zistiť len snepomernými ťažkosťami. Vtejto súvislosti je nutné poukázať aj na poznámku k položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona o súdnych poplatkoch, pozn.), podľa ktorej zo žaloby o vypratanie nehnuteľnosti sa poplatok vyberie podľa písm. b) tejto položky, teda pevnou sumou, ktorá sa aplikuje na prípady, ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi. V tomto prípade tak sám zákonodarca predpokladá, že ide o tzv. neoceniteľný predmet konania. Tiež je možné doplniť, že vprípade predmetu konania, ktorým je vypratanie nehnuteľnosti, ide o uloženie istej povinnosti. Zároveň k námietke, že ústavný súd v uznesení z 3. apríla 2019 nevyslovil žiadny právny názor ku kvalifikácii vypratania nehnuteľnosti vo vzťahu k oceniteľnosti predmetu konania peniazmi, je nutné uviesť, že sa s týmto nie je možné stotožniť. Práve naopak, ústavný súd posúdením postupu súdu, keď aplikáciu § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky posúdil v obdobnej veci ako ústavnoprávne súladnú, dal jasnú odpoveď na potrebu aplikácie tohto ustanovenia vyhlášky v prípade žalôb, ktorých predmetom je vypratanie nehnuteľnosti.

  Martin Friedrich, 17. 10. 2022 v 09:32 - Časový interval, v rámci ktorého možno uvažovať o trovách konania




Nález ÚS SR IV. ÚS 370/2022-56


44. V súvislosti s námietkou sťažovateľa o tom, že žalovanému 2 patrí náhrada trov konania až od momentu právoplatného vstupu do konania okresný súd v stručnosti poukázal na § 237 ods. 1 CSP, avšak bez toho, aby sťažnostnú námietku posúdil z pohľadu § 251 CSP, ktorý má v konkrétnych okolnostiach veci zásadný význam, keďže vymedzuje, čo všetko možno za trovy konania považovať (všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva). Ide o definíciu s taxatívnym výpočtom jednotlivých zákonných kritérií, resp. prvkov, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Časový interval, v rámci ktorého možno uvažovať o trovách konania, je pritom striktne ohraničený začatím konania ( § 156 CSP) a právoplatnosťou súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Aj z uvedeného dôvodu nepovažuje ústavný súd vkontexte predmetnej námietky sťažovateľa za dostatočný odkaz na § 237 ods. 1 CSP bez toho, aby sa okresný súd zaoberal aplikáciou a výkladom ustanovenia, ktoré malo vo veci zásadný význam.





  Dárius Balasko, 15. 01. 2023 v 12:20 - SDEÚ k hodinovej odmene advokáta - uviesť sadzbu nestačí

Trochu som tápal, pod ktoré vlákno to zavesiť a prišlo mi to málo na samostatný post, tak to dávam pod debatu ohľadom tarify.


Dávam do pozornosti veľmi čerstvý rozsudok SDEÚ (12. január 2023) vo veci C‑395/21 ohľadom nekalých podmienok v zmluvách o poskytovaní právnych služieb ohľadom stanovenia hodinovej odmeny.


Najrelevantnejšie z výroku:


"2. Článok 4 ods. 2 smernice 93/13, zmenenej smernicou 2011/83, sa má vykladať v tom zmysle, že:


podmienka zmluvy o poskytovaní právnych služieb uzatvorenej medzi advokátom a spotrebiteľom, ktorá stanovuje cenu týchto služieb podľa zásady hodinovej sadzby bez toho, aby boli spotrebiteľovi pred uzatvorením zmluvy oznámené informácie, ktoré mu umožnia prijať jeho rozhodnutie s obozretnosťou a úplnou znalosťou finančných dôsledkov, ktoré uzatvorenie tejto zmluvy prinesie, nespĺňa požiadavku jasného a zrozumiteľného formulovania v zmysle tohto ustanovenia."


Z odôvodnenia:


"44. Tieto informácie, ktoré sa môžu líšiť jednak v závislosti od predmetu a povahy plnení stanovených v zmluve o poskytnutí právnych služieb a jednak v závislosti od uplatniteľných profesijných a deontologických pravidiel, musia obsahovať údaje umožňujúce spotrebiteľovi posúdiť približné celkové náklady na tieto služby. Takými údajmi by boli odhad predvídateľného alebo minimálneho počtu hodín potrebných na poskytovanie určitej služby alebo záväzok zaslať v primeraných intervaloch faktúry alebo pravidelné správy uvádzajúce počet odpracovaných hodín. Vnútroštátnemu súdu prináleží, ako bolo pripomenuté v bode 38 tohto rozsudku, aby pri zohľadnení všetkých relevantných skutočností súvisiacich s uzatvorením tejto zmluvy posúdil, či informácie oznámené poskytovateľom pred uzavretím zmluvy umožnili spotrebiteľovi prijať jeho rozhodnutie s obozretnosťou a úplnou znalosťou finančných dôsledkov, ktoré uzatvorenie uvedenej zmluvy prinesie."


Pre advokátov uzatvárajúcich zmluvy o poskytovaní právnych služieb s fyzickými osobami to bude s najväčšou pravdepodobnosťou znamenať, že nad rámec dohody na hodinovej sadzbe musia:


(a) ku každému úkonu uviesť odhad hodín (čo môže pri sporovej agende predstavovať problémy, keďže sa rozsah služby v čase vyvíja); alebo


(b) zavizať sa a aj skutočne pravidelne reportovať počet hodín strávených poskytovaním služby.


SDEÚ zaujímavo ešte k následku:


"59. Preto v prípade, že vnútroštátny súd dospeje k záveru, že na základe uplatnenia relevantných ustanovení vnútroštátneho práva nemôžu zmluvy po odstránení podmienky týkajúcej sa ceny naďalej existovať, článok 6 ods. 1 smernice 93/13 nebráni vyhláseniu neplatnosti týchto zmlúv, aj keď to vedie k tomu, že poskytovateľ nedostane za svoje služby žiadnu odmenu."


Z uvedeného vychádza, že subsidiárne nebude môcť byť aplikovaná tarifná odmena, ak advokát "pokazí" dohodu o hodinovej odmene.


  Martin Ilavský, 16. 01. 2023 v 11:19 - Povinnosti advokáta - odmena

Pozdravujem. Ono to v našich podmienkach máme robiť bez ohľadu na toto rozhodnutie. Veď § 18 ods. 4 "nášho zákona" 586/2003 Z.z. uvádza:

"Advokát je povinný v priebehu poskytovania právnej služby informovať klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby, o výške odmeny za úkon právnej služby ešte pred začatím tohto úkonu, inak mu odmena nepatrí. To neplatí v prípade, ak je potrebné úkon právnej služby vykonať bezodkladne."

Klient by v prípade porušenia uvedenej povinnosti advokáta mohol byť v konkrétnom prípade v závislosti na okolnostiach úspešný v obrane proti žalobe o zaplatenie odmeny.

Ak by ale poskytovanie poskytovanie služieb dospelo do sporu o výšku a zaplatenie odmeny, potom by bola naštrbená nevyhnutná dôvera, v dôsledku čoho môže advokát odstúpiť od zmluvy o poskytovaní právnych služieb ( §22).

  Tomáš Čentík, 16. 01. 2023 v 21:05 - ad Darius a Martin

Ad Darius:


Nemyslím, že z rozhodnutia SD EÚ nevyhnutne vychádza, že subsidiárne nebude môcť byť aplikovaná tarifná odmena, ak advokát "pokazí" dohodu o hodinovej odmene. Výklad SD EÚ sa naopak snaží zachovať platnosť zmluvy o poskytovaní právnych služieb v rámci medzí vnútroštátnych pravidiel.


Vyjadruje to tým, že ak vnútroštátny súd dospeje k záveru, že na základe uplatnenia relevantných ustanovení vnútroštátneho práva nemôžu zmluvy po odstránení podmienky týkajúcej sa ceny naďalej existovať, ....


V našom prípade na základe uplatnenia vnútroštátnych pravidiel ( § 24 ods. 3 zákona o advokácii) môže zmluva naďalej existovať aj napriek neplatnosti dojednania o hodinovej odmene, pretože v takom prípade sa aktivizuje tarifná odmena.


Ak sa má aplikovať tarifná odmena v prípade absencie dohody o odmene medzi advokátom a klientom, nevidím dôvod prečo by to nemalo platiť aj v prípade neplatnosti dojednania o odmene, čo je vo výsledku to isté, pretože sa na takéto dojednanie hľadí akoby nebolo (neexistencia právne releventnej dohody o odmene).


Ad Martin:


Možno je dobré, že sa k tejto problematike vyjadril SD EÚ, pretože aspoň nebudú vznikať zbytočné pochybnosti o správnosti výkladu § 18 ods. 4 zákona o advokácii. Predsa SD EÚ to vyložil pomerne jasne, pričom rigidnosť tohto ustanovenia môže zvádzať aj k formalistickejšej interpretácii (napr. že výška odmeny musí byť stanovená presne a nie iba predvídateľným odhadom). Tiež ponúkol návod ako vyhovieť požiadavke zakotvnej v smernici. Navyše nie všetky členské štáty musia mať túto otázku upravenú v národnej práve rovnako.


  Martin Friedrich, 23. 01. 2023 v 09:27 - Koncentrácia uplatnenia nárokov podľa § 262 ods. 2 CSP

III. ÚS 535/2022-35

Z ustanovenia § 262 ods. 2 CSP "nemožno vyvodiť záver o tom, že súd má rozhodovať len o náhrade tých trov konania, ktoré boli vyčíslené po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, ak už boli riadne uplatnené pred právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej a s tým spojeného rozhodnutia o základe náhrady trov konania" (ods. 12).

  Martin Friedrich, 20. 02. 2023 v 10:25 - IV. ÚS 537/2022-35 - aj antidiskriminačné spory spadajú do pôsobnosti § 10 ods. 8 advokátskej tarify

Pekný nález IV. ÚS 537/2022-35 s využitím teleologického výkladu. Predmetom konania bolo určenie právneho základu pre výpočet tarifnej odmeny advokáta v anitidiskriminačných sporoch.

"33. Ustanovenie § 10 ods. 8 advokátskej tarify vymenúva konkrétne súdne spory (vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva) a je pravdou, že antidiskriminačné spory medzi nimi vymenované nie sú. Preto je potrebné sa zaoberať otázkou, či je možné tento taxatívny výpočet analógiou rozšíriť aj na antidiskriminačné spory.

34. Taxatívny výpočet sa zásadne nelíši od jednoduchej normy, ktorá obsahuje len jeden prvok (v tomto prípade len jeden druh sporu). Právna veda pripúšťa dotváranie práva aj pri taxatívnom výpočte (pozri Melzer, F., Metodologie nalézání práva, C. H. Beck, 2011, s. 249), argumentujúc, že zákonodarca sa orientuje len na typické príklady, nie na prípady špecifické. Preto sa treba zaoberať účelom daného pravidla a pokiaľ teleologické argumenty skutočne výrazne svedčia v prospech analogickej aplikácie aj na iné prípady, analógiu je možné použiť. Nemožnosť analógiou rozšíriť tento výpočet je daná len vtedy, ak zistíme, že zákonodarca by nechcel, aby aj skupina prípadov, do ktorej spadá prejednávaný prípad (antidiskriminačné spory), nespadala do pôsobnosti danej normy ( § 10 ods. 8 advokátskej tarify). Ak zákonodarca určí, že určité ustanovenie platí len pre tieto prípady a pre žiadne iné, tak z toho vôbec nemusí byť zrejmé, či si bol vedomý existencie aj práve prejednávaného prípadu (v našom prípade antidiskriminačného sporu). Potom sa možno vždy s ohľadom na predpoklad racionálneho zákonodarcu domnievať, že práve prejednávaný prípad, ktorého teleológia vyžaduje rovnaké riešenie ako prípady vo výpočte uvedené, by zákonodarca, ak by si bol vedomý tohto prípadu, do taxatívneho výpočtu tiež zaradil (pozri Melzer, F., Metodologie nalézání práva, C. H. Beck, 2011, s. 249).

35. Vzhľadom na podobu v predmete ochrany (ľudská dôstojnosť, vážnosť v spoločnosti, spoločenské uplatnenie) možno konštatovať, že neexistuje rozumný dôvod, pre ktorý by ochrana týchto imateriálnych práv mala byť posudzovaná pre účely výpočtu odmeny za právne služby inak v spore o ochranu osobnosti a inak v antidiskriminačnom spore. Preto možno rozhodnutie R 146/2014 považovať za ústavne súladné."

  Martin Friedrich, 20. 02. 2023 v 10:39 - III. ÚS 371/2022-55 - medzi žalovanými nemôže vzniknúť nárok na náhradu trov konania + pasivita žalovaného v samostanom spoločenstve

III. ÚS 371/2022-55 - precízne odôvodnený nález, v ktorom ústavný súd riešil otázku trov žalovaného v 2. rade, ktorý bol ručiteľom a teda v samostatnom procesnom spoločenstvo so žalovaným v 1. rade ako dlžníkom. Žalovaný v 2. rade bol v konaní pasívny, nepodal odvolanie voči rozsudku, no následne sa vyjadroval na výzvy súdu.

Ústavný súd navyše pripomenul, že ručiteľ nemá postavenie solidárneho dlžníka s dlžníkom a obaja môžu byť len v samostatnom spoločenstve.

Žalovaný v 2 rade si napokon uplatnil trovy dovolacieho konania voči žalobcovi a žalovanému v 1. rade.

"27. Podľa § 60 CSP sú stranami žalobca a žalovaný. Strany v spore majú voči sebe navzájom kontradiktórne postavenie, sú si navzájom protistrany. Ich záujem na výsledku sporu je rozdielny, kontradiktorický. Ich tvrdenia sa navzájom vylučujú, spravidla nemôžu byť obe pravdivé ani obe nepravdivé, pravdivé je práve jedno z nich (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 252 ‒ 254). V kontradiktórnom postavení teda môžu byť vždy len žalobca voči žalovanému a naopak, nikdy to tak nebude vo vzťahu žalobca voči druhému žalobcovi alebo žalovaný voči ďalším žalovaným v určitom konaní. Vyplýva to už zo samotnej podstaty sporového konania.

28. Ak teda žalovaný za žiadnych okolností nebude v sporovom konaní v kontradiktórnom postavení voči druhému žalovanému, potom je zrejmé, že nemožno urobiť ani ten záver, že je jeden žalovaný úspešný voči druhému žalovanému. Úspech vo veci sa bude vždy posudzovať len vo vzťahu žalobca – žalovaný, keďže ho možno posudzovať len medzi stranami, ktoré stoja proti sebe.

29. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ ide o náhradu trov konania priznanú žalobcovi voči sťažovateľke ako žalovanej v 1. rade, všeobecné súdy podľa ústavného súdu správne vyhodnotili plný úspech žalobcu, keďže súd žalobe vyhovel v plnom rozsahu. Tento záver platí tak pre rozhodnutie okresného súdu, krajského súdu, ale aj pre rozhodnutie najvyššieho súdu – v tejto časti je teda výrok napadnutého uznesenia najvyššieho súdu o trovách dovolacieho konania správny.

30. Otázkou zostalo, ako rozhodnúť o trovách žalovaného v 2. rade, keďže ten odvolanie ani dovolanie nepodal – teda svojím správaním de facto nezapríčinil trovy konania, ktoré vznikli žalobcovi. Podľa názoru ústavného súdu však o žalovanom v 2. rade ani nemalo byť rozhodované, pretože ten už vo svojej podstate nemal byť (a podľa zákona ani nebol) ani účastníkom odvolacieho konania, ani dovolacieho konania.
...
36. Z citovaných ustanovení, ako aj z predmetu konania jasne vyplýva, že sťažovateľka a žalovaný v 2. rade mali v konaní postavenie samostatných spoločníkov podľa § 76 CSP. Žalovaný v 2. rade prevzal na seba záväzok uspokojiť žalobcu, ak svoj záväzok nesplní dlžník (sťažovateľka), a žalobca tak bol oprávnený vybrať si, či si svoj nárok na plnenie uplatní od sťažovateľky alebo od žalovaného v 2. rade. Záväzok sťažovateľky a žalovaného v 2. rade nie je ich spoločným záväzkom a každý z nich je tak voči žalobcovi solidárnym dlžníkom, ale len sám za seba a aj v súdnom konaní vystupuje samostatne. Každý z nich bol oprávnený proti žalobcovi vzniesť samostatné námietky, z čoho vyplýva možnosť rozdielnej procesnej obrany. Každý zo žalovaných bol oprávnený v konaní robiť samostatné procesné úkony, ako aj samostatne uplatniť opravné prostriedky bez toho, aby sa ich účinky vzťahovali aj na druhého žalovaného. Konajúce všeobecné súdy tak mohli a mali nárok žalobcu prerokovať a rozhodnúť samostatne proti obom žalovaným."

  Martin Friedrich, 20. 02. 2023 v 10:48 - SD EÚ Vec C-312/21 - znášanie trov v konaní o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie

SD EÚ Vec C-312/21 Tráficos Manuel Ferrer SL c/a Daimler AG


"1. Článok 101 ZFEÚ a článok 3 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/104/EÚ z 26. novembra 2014 o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie


sa majú vykladať v tom zmysle, že:


nebránia vnútroštátnemu pravidlu občianskeho súdneho konania, podľa ktorého v prípade čiastočného vyhovenia žalobe každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania a každý z účastníkov konania znáša polovicu spoločných trov konania okrem prípadu zneužívajúceho konania.


2. Článok 17 ods. 1 smernice 2014/104


sa má vykladať v tom zmysle, že:


ani skutočnosť, že žalovaný uvádzaný v žalobe, ktorá patrí do pôsobnosti tejto smernice, sprístupnil žalobcovi údaje, z ktorých vychádzal, aby vyvrátil znalecký posudok žalobcu, ani skutočnosť, že žalobca adresoval svoju žalobu len jednému z páchateľov uvedeného porušenia, nie sú samy osebe relevantné na posúdenie, či sú vnútroštátne súdy oprávnené vykonať odhad škody, keďže tento odhad predpokladá jednak, že existencia tejto škody bola preukázaná, a jednak, že jej presná kvantifikácia je prakticky nemožná alebo nadmerne ťažká, čo znamená, že je potrebné zohľadniť všetky parametre vedúce k takému konštatovaniu, a najmä neúspešnosť krokov, ako je žiadosť o predloženie dôkazov, stanovená v článku 5 uvedenej smernice."


  Ľuboslav Sisák, 09. 03. 2023 v 17:32 - Nárok advokáta na odmenu v zásade nemožno platne postúpiť

Pardon, nenašiel som na toto lepšie vlákno.


Rozsudok NS SR z 22. 2. 2023, sp. zn. 4Obdo/78/2021 (zatiaľ len podľa tlačovej správy NS SR: https://www.nsud.sk/220800-sk/tlacove-komunike/):


Postúpenie pohľadávok advokáta, ktoré vznikli v súvislosti s poskytovaním právnych služieb podľa zákona o advokácii, na osobu, na ktorú sa nevzťahuje zákonná povinnosť mlčanlivosti, odporuje zákonu o advokácii v zmysle § 525 ods. 2 OZ v spojení s § 23 ods. 1 zákona o advokácii. Zmluva o postúpení pohľadávok vzniknutých advokátovi za poskytovanie právnych služieb podľa zákona o advokácii na tretiu osobu, neviazanú povinnosťou mlčanlivosti, je podľa § 39 OZ neplatným právnym úkonom, ak nebol advokát povinnosti mlčanlivosti klientom zbavený.


  Martin Maliar, 12. 03. 2023 v 20:24 - Zaujímavé

Relatívne veľa zmlúv môže obsahovať doložky o mlčanlivosti/dôverných informáciách a pod. Odôvodnenie bude zrejme zaujímavé. Mňa už teraz napadá niekoľko otázok.


1. Aký rozsah mlčanlivosti v nejakej zmluve (ne)postačuje na § 39 OZ?


2. Neplatná je teda aj inkasocesia? Prechod (dedenie) pohľadávky bude snáď OK. Zlúčenie advokátskych kanc. len so súhlasom klientov (napr. aj bývalých)?


3. Môže sa spor o zaplatenie medzi klientom a advokátom prejednávať verejne?






  Martin Friedrich, 13. 03. 2023 v 09:37 - @Martin

Myslím si si, že skôr tu ide o to, že ku každej pohľadávke musí byť preukázaný jej vznik. V prípade advokátských podaní pôjde o porady s klientom, podania, záznamy z rokovaní s druhou stranou a podobne. Čokoľvek z toho, avšak najmä porady s klientom, môžu obsahovať informácie, ktoré sú pre klienta citlivé a dôverné. A to nehovorím o GDPR...

Časť prekážok je asi možné odstrániť 1. súhlasom klienta, 2. vydaním potvrdení o vykonaní porád s klientom, 3. anonymizácii podaní a rozhodnutí.

Čo sa týka 3. otázky - tam je prelomená zásada mlčanlivosti a je to kvázi sankcia voči klientovi. Klient sa nemôže schovávať za mlčanlivosť, ak nezaplatil.

  Juraj Gyarfas, 05. 06. 2023 v 09:47 - kontradiktórnosť a preskúmateľnosť v konaní o trovách

"Zásada kontradiktornosti řízení se uplatní i při rozhodování soudu o nákladech řízení. Účastníci řízení musejí mít podle čl. 36 odst. 1 ve spojení s čl. 38 odst. 2 Listiny základních práv a svobod reálnou možnost předestřít relevantní právní i skutkovou argumentaci, což je třeba posuzovat vždy s ohledem na okolnosti a průběh řízení a vzhledem k jeho účastníkům (např. zda jde o osoby práva znalé nebo zda jsou kvalifikovaně zastoupeny či nikoliv).
Předpokladem jejího naplnění je, že účastník řízení musí mít možnost seznámit se s argumenty protistrany, která se uplatnění § 150 zákona č.99/1963 Sb., občanský soudní řád, ve znění pozdějších předpisů, domáhá; tam, kde soud zvažuje aplikaci tohoto ustanovení ex officio, případně má-li v úmyslu zohlednit (i) jiné skutečnosti, než které uplatnila protistrana, je nezbytné, aby účastníka (alespoň rámcově) seznámil s důvody, které ho k postupu podle uvedeného ustanovení vedou, nejde-li o takové důvody, o jejichž relevanci není pochyb a které se dostatečně zřetelně podávají pro účastníky z dosavadního průběhu řízení.
"

ÚS ČR, sp.zn. IV.ÚS 3227/22

_____________

"Ani pri rozhodovaní o výške trov konania nemôže súd rezignovať na požiadavku riadneho a dostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Jednoznačné konštatovanie všeobecného súdu v uznesení o výške trov konania, že ide o účelne vykonané úkony, ktoré sú úkonmi vo veci samej, nestačí bez ďalšieho na to, aby takéto rozhodnutie spĺňalo atribúty ústavnosti. Absencia akéhokoľvek relevantného a dostačujúceho odôvodnenia tak má za následok, že napadnuté rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné."

I. ÚS 31/2023


  Martin Friedrich, 12. 06. 2023 v 09:34 - Aj za úkony vykonané advokátskym koncipientom patrí náhrada za stratu času

III. ÚS 60/2023-26

"23. Pri určení nároku advokáta na náhradu za stratu času je potrebné v zmysle už citovaných ustanovení zákona oadvokácii a vyhláškyvychádzať zo skutočnosti, že úkon právnej služby vykonaný substitučne povereným advokátskym koncipientom je úkonom právnej služby vykonaným advokátom, a tým nepochybne možno túto náhradu advokátovi priznať. Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že advokátsky koncipient nevykonáva jednotlivé úkony právnej služby vo vlastnom mene, ale v mene advokáta na základe ním udeleného poverenia. Zmyslom inštitútu náhrady za stratu času je advokátovi kompenzovať čas strávený cestovaním, ktorý by za iných okolností mohol využiť riadnym poskytovaním právnych služieb. Jej účelom je rovnako aj kompenzácia straty času počas trvania cesty do iného miesta a späť, v ktorom sa má konkrétny úkon právnej služby vykonať. Uvedené tak predstavuje náhradu za zameškaný časový úsek, počas ktorého by inak mohol advokát alebo jeho koncipient v mieste sídla výkonu advokátskej činnosti vykonávať za odmenu iné úkony právnych služieb.

24. Ústavný súd preto nepovažuje zvolený reštriktívny výklad príslušných ustanovení zákona o advokácii a vyhlášky zo strany okresného súdu za správny, keďže z nich explicitne nevyplýva žiadna výnimka upravujúca vylúčenie nároku advokáta na náhradu za stratu času s poukazom na vykonanie úkonov právnej služby povereným advokátskym koncipientom. K uvedenému tiež možno poukázať aj na závery odbornej literatúry, podľa ktorej „Z povahy náhrady za stratu času vyplýva, že prináleží advokátovi bez obmedzenia aj v prípade, ak je úkon právnej služby realizovaný advokátskym koncipientom, ktorého zamestnáva. Samotný pracovný pomer advokátskeho koncipienta nebráni aplikácii tohto ustanovenia, rovnako ako nebráni aplikácii ustanovení o tarifnej odmene advokáta za úkony právnej služby uskutočnené advokátskym koncipientom. Podstatou náhrady za stratu času je paušalizovaná kompenzácia produktívnej časovej jednotky, ktorú by inak mohol advokát využiť na odplatné poskytovanie právnych služieb (podnikanie), avšak vzhľadom na reálnu nevyhnutnosť ju musel venovať cestovaniu. V tejto súvislosti nie je dôvodné rozlišovať medzi cestovaním advokáta a advokátskeho koncipienta, keďže v súlade so zákonom o advokácii a advokátskou tarifou mohol čas strávený cestovaním využiť na efektívne poskytovanie právnych služieb klientom advokáta aj ním poverený koncipient.“ (FIAČAN, I., KERECMAN, P., BARICOVÁ, J., HELLENBART, V., SEDLAČKO, F., a kol. Vyhláška o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (advokátska tarifa). Komentár. 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2015, str. 180).

  Michal Chochula, 18. 06. 2023 v 16:32 - @ Martin Friedrich. Je najcennejším výkonom koncipienta keď nič nerobí?

Nemôžem povedať, že by na mňa citované odôvodnenie pôsobilo presvedčivo.


Už základná premisa že "úkon právnej služby vykonaný substitučne povereným advokátskym koncipientom je úkonom právnej služby vykonaným advokátom" triafa mimo, pokiaľ teda ÚS nemieni tvrdiť, že strácanie času pri cestovaní je úkonom právnej služby.


Zaujímavým sa pri bližšom pohľade javí aj argument ekonomickou stratou na strane advokáta (u koncipienta v pracovnom pomere k žiadnej strate nedochádza) tým, že počas cesty na pojednávanie koncipient nemohol poskytovať právne služby a tým svojmu zamestnávateľovi zabezpečovať príjem. ÚS tu bez ďalšieho prezumuje ako zákonné a spravodlivé túto stratu nahrádzať rovnakou paušálnou sumou, ako pri "kompenzácii produktívnej časovej jednotky" advokáta, t.j. niečo cez 40 eur na hodinu. Je otázne, či skutočne je za rovnakú časovú jednotku ekonomický prínos práce koncipienta rovnaký ako ekonomický prínos práce advokáta. Mohlo by tiež byť zaujímavé porovnať z hľadiska ústavného práva na spravodlivé pracovné podmienky porovnať výšku mzdy koncipienta a jeho Ústavným súdom ustálený ekonomický prínos...


  Martin Friedrich, 19. 06. 2023 v 09:29 - III. ÚS 91/2023 - zhrnutie judikatúry k (ne)oceniteľnosti predmetu sporu + k spoločnému zastupovaniu viacerých osôb

III. ÚS 91/2023

K (ne)oceniteľnosti predmetu sporu:

"16. Ústavný súd si je vedomý toho, že rozhodovanie všeobecných súdov v otázke oceniteľnosti predmetu sporu pre účely výpočtu trov právneho zastúpenia je „pestré“ a všeobecné súdy podobné situácie posudzujú rozdielne, zvlášť pokiaľ ide o určovacie žaloby. Za peniazmi oceniteľný predmet konania sú považované spory, v ktorých ide o určenie vlastníckeho práva k veci (II. ÚS 478/2014, I. ÚS 119/2012). Naopak, za peniazmi neoceniteľný predmet konania sa považujú napríklad konania o určenie neplatnosti právneho úkonu (3MCdo/9/2009, 2MCdo/8/2009), konania o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok (1ObdoV/43/2011) alebo incidenčné konania (1MObdoV/17/2006, 5Obo/48/2014, porovnaj tiež III. ÚS 534/2011).

17. Z dosiaľ uvedenej pestrej judikatúry všeobecných súdov v otázke oceniteľnosti predmetu konania na účely určenia tarifnej hodnoty veci vyplýva, že vždy je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností každej jednotlivej veci. Napriek tomu, že ústavnému súdu ako nezávislému orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) neprislúcha zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (I. ÚS 290/2010, III. ÚS 551/2012), musel sa už viackrát vyjadriť k aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky a k významu najmä v ňom uvedeného slovného spojenia „ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch“. Vyjadriť hodnotu predovšetkým znamená vysporiadať sa so skutočným obsahom predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky má pre účastníkov (resp. strany sporu) meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní, resp. aký vplyv má na zmenu hmotnoprávneho postavenia účastníkov tohto konania (II. ÚS 492/2013, IV. ÚS 187/2018, I. ÚS 92/2020, I. ÚS 111/2020).

18. Ako už ústavný súd rozhodol, pri vyčíslení trov konania pri určovacích sporoch je potrebné rozlišovať dve kategórie. Do prvej kategórie patria spory, ktorých predmetom je definitívne určenie a výsledkom je rozsudok, ktorého účinkom je nadobudnutie konkrétnej (peniazmi oceniteľnej) hodnoty. Ak napríklad žalobca uspeje v spore o určenie vlastníckeho práva, nehnuteľnosť jedefinitívne katastrálne zaevidovaná ako jeho majetok, a preto je úplne opodstatnené, aby sa za tarifnú hodnotu veci považovala cena, resp. hodnota nehnuteľnosti. Druhú kategóriu tvoria spory, ktorých predmetom nie je definitívne určenie, ale určenie kvázi prejudiciálne – na účely vysporiadania iného právneho vzťahu. Pôjde o určovacie spory, ktorých výsledkom nebude konečná súdna ochrana, ale na účel dosiahnutia jej definitívneho hmatateľného účinku sa nárok musí žalovať samostatne zo zákonných dôvodov. V týchto prípadoch nie je možné hodnotu predmetu sporu vyjadriť v peniazoch, čo opodstatňuje aplikáciu § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky (I. ÚS 93/2021, I. ÚS 58/2021).

19. Špecifickosť posudzovaného prípadu spočíva v tom, že sťažovateľka sa podanou žalobou domáhala určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným 1 ako predávajúcim a žalovanými 2 až 4 ako kupujúcimi. Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľka nebola zmluvnou stranou kúpnej zmluvy, o ktorej platnosti sa viedol spor. V danom prípade preto bola dôvodná pochybnosť o tom, či sťažovateľka bola vôbec nositeľom hmotnoprávneho nároku, ochrany ktorého sa domáhala prostredníctvom podanej žaloby. Okresný súd rozsudkom z 9. apríla 2019 žalobu sťažovateľky zamietol pre nedostatok jej naliehavého právneho záujmu, keďže vyhovenie žaloby by nesmerovalo k definitívnemu vyriešeniu spornosti vzťahov medzi stranami konania (bod 26 rozsudku, pozn.). V rámci odvolacieho konania vzala sťažovateľka podanú žalobu napokon v celom rozsahu späť.

20. S ohľadom na uvedené považoval ústavný súd vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania za relevantné, že aj v prípade, ak by sťažovateľka bola v spore (teoreticky) úspešná, nebolo by jej priznané vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy a hodnota ktorých je vyjadriteľná v peniazoch. Nezískala by tak majetkovú hodnotu vyjadrenú v kúpnej cene predmetných nehnuteľností (333 000 eur), o ktoré sa viedol spor. Vzhľadom na obsah žaloby by nemohla byť výsledkom predmetného konania zmena vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech sťažovateľky, a to ani v prípade, ak by konajúce súdy identifikovali naliehavý právny záujem na požadovanom určení a prípadne by vyhoveli žalobe. Inými slovami, podanou žalobou sanemalo (a ani nemohlo) sťažovateľke priznať právo, hodnota ktorého je vyjadriteľná v peniazoch.

K spoločnému zastupovaniu viacerých osôb:

"24. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu (II. ÚS 137/2018, II. ÚS 134/2021) vyplýva, žeinterpretácia citovaného § 13 ods. 2 vyhlášky už bola predmetom ústavného prieskumu ústavného súdu. Ústavný súd už konštatoval, že hoci označené ustanovenie vyhlášky môže v sebe niesť istú výkladovú pochybnosť, postup všeobecného súdu, na podklade ktorého v prípade zastupovania viacerých osôb advokátom patrí advokátovi tarifná odmena za zastupovanie všetkých zastúpených po jej znížení o 50 % a takto znížená odmena sa násobí počtom zastúpených osôb vkonaní, zodpovedá textu citovaného ustanovenia a zodpovedá aj zaužívanej súdnej praxi (uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Sžo/105/2007 z 5. februára 2008 a č. k. 3Cdo/401/2014 z 28. júna 2016).

25. Ústavný súd zároveň už vyslovil (II. ÚS 137/2018), že zo žiadneho z ustanovení vyhlášky nemožno bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť oprávnenosť záveru okresného súdu, že pri vyčíslení odmeny advokáta za zastupovanie viacerých osôb je potrebné priznať celú odmenu pri prvom zastúpenom a až následne pri ostatných zastúpených odmenu krátiť (porovnaj tiež IV. ÚS 43/2023). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju ustálenú rozhodovaciu prax, podľa ktorej pri výpočte náhrady trov konania, ktoré vznikli v konaní pred ústavným súdom z titulu právneho zastúpenia viacerých osôb advokátom, sa výška základnej sadzby tarifnej odmeny vsúlade s § 13 ods. 2 vyhlášky zníži u všetkých spoločne zastupovaných osôb o 50 % (I.ÚS417/2010, I. ÚS 64/2011, II. ÚS 25/2011, II. ÚS 453/2010, II. ÚS 520/2010, III.ÚS354/2010, III. ÚS 356/2010, III. ÚS 452/2010, IV. ÚS 62/2011, IV. ÚS 475/2010, IV. ÚS 277/2012)."

  Martin Friedrich, 19. 06. 2023 v 09:38 - III. ÚS 113/2023-43 -Je neúčelné, aby tá istá osoba v spore bola stranou a zároveň na základe plnomocenstva jej zastupujúcim advokátom, hoci advokáciu vykonáva ako jediný konateľ zastupujúcej advokátskej kancelárie.

III. ÚS 113/2023-43

"13. Úvaha o tom, čo treba podľa § 251 CSP považovať za preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky vzniknuté v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva bola zákonodarcom ponechaná na súd. Súd musí každý výdavok posudzovať osobitne a jeho úvaha nesmie byť nelogická, v rozpore s legálnou definíciou a účelom náhrady trov konania. Úlohou okresného súdu bolo posúdiť účelnosť výdavkov žalobcu, ktorý je tou istou osobou ako jediný konateľ advokátskej kancelárie, ktorá žalobcu zastupovala a v jeho mene, na jeho účet vykonávala jednotlivé úkony právnej služby, za ktoré bola žalobcovi priznaná náhrada trov konania. K tomu treba uviesť, že zákonné, čiastočne možno aj duplicitné kategórie preukaznosti, odôvodnenosti, účelnosti, vzniku počas konania a súvislosti s uplatnením alebo bránením práva sú však relatívne samostatné, a preto nesplnenie čo i len jednej z týchto kategórií môže viesť k rozhodnutiu o nepriznaní odmeny a náhrad za ten či onen úkon právnej služby.

14. CSP nezakazuje advokátovi ako strane sporu dať sa zastúpiť vlastnou advokátskou kanceláriou. To však automaticky neznamená, že to nemusí byť v spojení s ostatnými okolnosťami konkrétnej veci zohľadnené pri rozhodovaní odôvodnosti náhrady trov takéhoto právneho zastúpenia.Okresnému súdu nemožno vytknúť, že by kritérium účelnosti neskúmal alebo že by sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľov. Jeho záver o účelnosti trov právneho zastúpenia však nesleduje legitímny cieľ a zmysel zastúpenia advokátom anáhrady trov za takéto zastúpenia. Pri zastúpení advokátskou kanceláriou úkony právnej služby vždy realizuje a zúčastňuje sa ich konkrétny advokát, pretože len advokáti môžu byť spoločníkmi a konateľmi obchodnej spoločnosti poskytujúcej právnej služby. Vo veci sťažovateľov úkony právnej služby, zaktoré bola žalobcovi priznaná náhrada trov právneho zastúpenia, materiálne vykonával sám žalobca ako advokát, hoci formálne ako konateľ zastupujúcej advokátskej kancelárie. Preto tieto úkony mali nevyhnutne rovnaký obsah, kvalitu a mieru objektívnosti, aká by bola v prípade, ak by právne zastúpený nebol. Iná by bola situácia, ak by sa žalobca dal zastúpiť iným advokátom, hoc aj iným spoločníkom a konateľom jeho zastupujúcej advokátskej kancelárie.

15. Faktickému zastúpeniu žalobcu samým sebou chýba hospodársky účel pridanej hodnoty právneho zastúpenia strany advokátom v civilnom spore. Absentuje v ňom zmysel a účel zastúpenia kvalifikovaným zástupcom, ktorý v prospech klienta s nadhľadom priamo nezúčastnenej osoby formuluje odborné a presvedčivé argumenty v prospech klienta. Hoci formálne sú žalobca a jeho splnomocnený zástupca odlišné osoby, reálne jednotlivé úkony právnej služby, za ktoré mu bola priznaná náhrada právneho zastúpenia, vykonával sám žalobca. Ak by aj žalobca vynaložil na toto zastúpenie prostriedky, napriek zjavnej možnosti vykonať tieto úkony bez zastúpenia jeho advokátskou kanceláriou za dosiahnutia totožného výsledku či už konania ako celku alebo obsahu a kvality úkonov, nemožno ich považovať za účelne vynaložené výdavky a zaťažovať ich náhradou protistranu. Okresný súd s prihliadnutím na túto osobitosť veci sťažovateľov vyložil a aplikoval § 251 CSP formalisticky. Je neúčelné, aby tá istá osoba v spore bola stranou a zároveň na základe plnomocenstva jej zastupujúcim advokátom, hoci advokáciu vykonáva ako jediný konateľ zastupujúcej advokátskej kancelárie.
...
17. Aj advokát ako sporová strana má právo dať sa zastúpiť, no je úlohou všeobecných súdov pri rozhodovaní o trovách osobitne posudzovať účelnosť výdavkov zastúpenia. Kategória účelnosti trov vychádza zo všeobecných zásad efektivity, primeranosti sporového konania a pri jej aplikácii treba zohľadniť praktickú a logickú rovnováhu. Namietaný záver okresného súdu, ktorý v podstate hoci nie formálne, ale fakticky pripúšťa účelnosť zastúpenia advokáta ako strany sporu samým sebou, možno považovať za extrémne nelogický, keďže nie je výsledkom teleologického výkladu kategórie účelnosti trov. Preto namietaným uznesením došlo k porušeniu základných práv sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a ich práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, s tým, že podľa čl. 127 ods. 2 ústavy bolo namietané rozhodnutie zrušené a vec okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie. Nebol dôvod na to, aby bolo vyslovené porušenie čl. 59 ods. 2 ústavy, ktorý neformuluje žiadne základné právo, a teda jeho porušenie nemožno vysloviť v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

  Martin Friedrich, 19. 06. 2023 v 10:05 - @Michal Chochuľa

Účelom priznania náhrady času v určitom paušálnom rozsahu je kompenzovať stratu času počas trvania cesty do iného miesta výkonu daného úkonu právnej služby a späť, počas ktorého by inak mohol advokát v mieste svojho sídla za odmenu vykonávať iné úkony právnych služieb.

Či ide o advokáta alebo advokátskeho koncipienta, je logické, že počas cestovania advokát alebo koncipient nemôže vykonávať inú prácu.

Koncipient je právnik rovnako ako advokát. Je na plnej zodpovednosti advokáta, či poverí koncipienta vykonaním jednotlivého úkonu právnej služby alebo nie. No pokiaľ sa tak advokát rozhodne, úkony právnej služby poskytnuté koncipientom v plnom rozsahu nahrádzajú a sú rovnocenné úkonu právnej služby, ako keby ho vykonal advokát sám. Zodpovednosť za kvalitu nesie v plnom rozsahu advokát.

Príde mi však nevhodné tvrdiť, že kvalita právnej služby poskytnutá koncipientom nie je rovnocenná kvalite, ktorú poskytne advokát. Pokiaľ advokát poverí koncipienta na vykonanie jednotlivého úkonu právnej služby a navyše klient s tým vysloví súhlas, mám za to, že v danom prípade ide o "rovnocenné" úkony právnej služby bez ohľadu na to, či ich vykoná advokát alebo koncipient.

  Juraj Gyarfas, 31. 10. 2023 v 19:52 - ÚS SR k "samozastúpeniu" advokáta

Ľuboslav Sisák na to už upozorňoval tu, ale dovolím si doplniť aj do tohto vlákna.

"14. CSP nezakazuje advokátovi ako strane sporu dať sa zastúpiť vlastnou advokátskou kanceláriou. To však automaticky neznamená, že to nemusí byť v spojení s ostatnými okolnosťami konkrétnej veci zohľadnené pri rozhodovaní o dôvodnosti náhrady trov takéhoto právneho zastúpenia. Okresnému súdu nemožno vytknúť, že by kritérium účelnosti neskúmal alebo že by sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľov. Jeho záver o účelnosti trov právneho zastúpenia však nesleduje legitímny cieľ a zmysel zastúpenia advokátom a náhrady trov za takéto zastúpenia. Pri zastúpení advokátskou kanceláriou úkony právnej služby vždy realizuje a zúčastňuje sa ich konkrétny advokát, pretože len advokáti môžu byť spoločníkmi a konateľmi obchodnej spoločnosti poskytujúcej právnej služby. Vo veci sťažovateľov úkony právnej služby, za ktoré bola žalobcovi priznaná náhrada trov právneho zastúpenia, materiálne vykonával sám žalobca ako advokát, hoci formálne ako konateľ zastupujúcej advokátskej kancelárie. Preto tieto úkony mali nevyhnutne rovnaký obsah, kvalitu a mieru objektívnosti, aká by bola v prípade, ak by právne zastúpený nebol. Iná by bola situácia, ak by sa žalobca dal zastúpiť iným advokátom, hoc aj iným spoločníkom a konateľom jeho zastupujúcej advokátskej kancelárie.

15. Faktickému zastúpeniu žalobcu samým sebou chýba hospodársky účel pridanej hodnoty právneho zastúpenia strany advokátom v civilnom spore. Absentuje v ňom zmysel a účel zastúpenia kvalifikovaným zástupcom, ktorý v prospech klienta s nadhľadom priamo nezúčastnenej osoby formuluje odborné a presvedčivé argumenty v prospech klienta. Hoci formálne sú žalobca a jeho splnomocnený zástupca odlišné osoby, reálne jednotlivé úkony právnej služby, za ktoré mu bola priznaná náhrada právneho zastúpenia, vykonával sám žalobca. Ak by aj žalobca vynaložil na toto zastúpenie prostriedky, napriek zjavnej možnosti vykonať tieto úkony bez zastúpenia jeho advokátskou kanceláriou za dosiahnutia totožného výsledku či už konania ako celku alebo obsahu a kvality úkonov, nemožno ich považovať za účelne vynaložené výdavky a zaťažovať ich náhradou protistranu. Okresný súd s prihliadnutím na túto osobitosť veci sťažovateľov vyložil a aplikoval § 251 CSP formalisticky. Je neúčelné, aby tá istá osoba v spore bola stranou a zároveň na základe plnomocenstva jej zastupujúcim advokátom, hoci advokáciu vykonáva ako jediný konateľ zastupujúcej advokátskej kancelárie.
"

ÚS SR, III. ÚS 113/2023


  Martin Friedrich, 06. 11. 2023 v 09:24 - Určenie výšky cestovných náhrad pri substitútovi

ÚS SR, I. ÚS 256/2023-19

"34. Vyšší súdni úradníci okresného súdu považovali za neakceptovateľné cestovné náklady, pri ktorých náhrada za použitie motorového vozidla bola účtovaná na motorové vozidlo substitúta, ktorý sa reálne zúčastnil procesných úkonov. Priznať by podľa ich názoru bolo možné iba cestovné náklady vyúčtované na motorové vozidlo sťažovateľky, s čím súhlasili aj samosudkyne rozhodujúce o riadnom opravnom prostriedku.

35. Aj tejto otázke sa ústavný súd v už spomenutých nálezoch venoval a prijal záver, ktorý je aplikovateľný aj na aktuálnu vec, t. j. že z logiky veci vyplýva, že sťažovateľke z dôvodu náhrady cestovných nákladov bolo možné priznať najviac takú výšku náhrady, aká by vznikla pri použití jej motorového vozidla. Prichádzalo teda do úvahy priznať tieto náhrady vo výške, akokeby bolo použité motorové vozidlo sťažovateľky, avšak v sume neprevyšujúcej sumu skutočných nákladov vzniknutých použitím motorového vozidla substitúta. Ak by bola suma skutočných nákladov vzniknutých použitím motorového vozidla substitúta oproti nákladom sťažovateľky nižšia, priznala by sa táto nižšia suma."

  Martin Friedrich, 06. 11. 2023 v 09:33 - Vyporiadanie BSM a vzťah k § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky o odmenách advokátov

ÚS SR, I. ÚS 449/2023-25

"20. Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že § 10 ods. 2 vyhlášky je všeobecným (generálnym) pravidlom určovania výšky tarifnej hodnoty úkonu právnej služby advokáta. Jeho aplikácia je však obmedzená existenciou výnimiek explicitne ustanovených v texte vyhlášky, o čom svedčí dikcia tohto ustanovenia „ak nie je ustanovené inak“. Tieto výnimky sú vo vyhláške výslovne upravené aj pre prípady, ak je inak predmet konania oceniteľný v peniazoch. Ide o výnimky podľa § 11 ods. 1 písm. b) a c) vyhlášky, keď sa namiesto relutárnej hodnoty veci alebo práva aplikuje základná sadzba tarifnej odmeny vo výške 1/13 výpočtového základu. To nastáva v prípadoch, keď klientom je spotrebiteľ v spore zo spotrebiteľskej zmluvy [ § 11 ods. 1 písm. b) vyhlášky], alebo v situáciách, keď je predmetom sporu nehnuteľnosť určená na bývanie a klientom advokáta je fyzická osoba s výnimkou sporov o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva [ § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky].

21. V zmysle uvedeného tak korektný postup okresného súdu pri rozhodovaní o výške trov konania spočíva v prvom rade v (i) ustálení, či ide o konanie, ktorého predmet možno oceniť peniazmi, alebo ide o peniazmi neoceniteľnú vec alebo právo, resp. ich hodnotu možno určiť lensnepomernými ťažkosťami. Následne ak súd dospeje k záveru o peniazmi oceniteľnom predmete sporu, (ii) preskúma možnosti aplikácie § 11 ods. 1 písm. b), ako aj písm. c) vyhlášky, pričom pri aplikácii § 11 ods. 1 písm. b) je potrebné zohľadniť aj ods. 2 tohto ustanovenia. Naplnením predpokladov aplikácie § 11 ods. 1 vyhlášky je vylúčený postup podľa § 10 ods. 2 vyhlášky (III. ÚS 48/2013, IV. ÚS 438/2021).

22.Možno prisvedčiť názoru okresného súdu, že konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je v zásade konaním, ktorého predmet možno peniazmi oceniť. Okresný súd všakpri rozhodovaní napadnutým uznesením nesprávne vyložil ďalšie ustanovenia vyhlášky priamo vylučujúce aplikáciu § 10 ods. 2 vyhlášky popri splnení podmienky oceniteľnosti predmetu konania, a to konkrétne možnosť aplikácie § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky. Pri posudzovaní možnosti jej aplikácie bolo povinnosťou súdu posúdiť splnenie taxatívne stanovených podmienok vprípadoch nerešpektovania príslušných ustanovení zákona, resp. vyhlášky (II. ÚS 82/09, I. ÚS 119/2012, II. ÚS 536/2018, IV. ÚS 431/2018), ako aj v prípade nedostatočného odôvodnenia právnych záverov všeobecného súdu (I. ÚS 423/2010). nachádzajúcich sa v hypotéze predmetného ustanovenia, a to (i) posúdenie povahy subjektov a (ii) posúdenie účelu nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu o určenie vlastníckeho práva.
23. Z hľadiska povahy subjektov dikcia vyhlášky obsahuje slovné spojenie „klientom je fyzická osoba“. Keďže v prejednávanej veci prebiehal spor medzi fyzickými osobami, o splnení tejto podmienky nemožno mať pochýb.

24. Z hľadiska predmetu sporu musí ísť o nehnuteľnosť určenú na bývanie, a to buď všeobecne v zmysle stavebných predpisov, alebo ak nejde o nehnuteľnosť určenú na bývanie v zmysle príslušných stavebných predpisov, postačuje, ak ju fakticky na bývanie využíva dotknutá fyzická osoba – klient, čo vyplýva zo slovného spojenia „slúži jej na bývanie“ [porov.: „Rovnako základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo výške jednej trinástiny výpočtového základu je daná v prípade, ak ide o vec, kde klientom je fyzická osoba a predmet konania sa týka nehnuteľnosti, ktorá je podľa stavebných predpisov určená na bývanie ( § 43b stavebného zákona) alebo fakticky slúži na jej bývanie.“ (Fiačan, I., Kerecman, P., Baricová, J., Hellenbart, V., Sedlačko, F. a kol. Vyhláška o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (advokátska tarifa). 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2015. s. 80.)].

25. Z uvedeného vyplýva, že obe tieto podmienky boli v prejednávanej veci splnené. Žalobcom bol sťažovateľ a žalovanou jeho už bývalá manželka ako jedna z vlastníkov sporných nehnuteľností, okrem iného aj rodinného domu, ktorý bol využívaný na bývanie. Ako už bolo uvedené, pre aplikáciu daného ustanovenia postačuje ak je splnená jedna z alternatív, teda v danom prípade, ak je nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom sporu, určená na bývanie. Okresný súd preto nesprávne vykladal predmetné ustanovenie vyhlášky ak jeho aplikáciu vylúčil dôvodiac tým, že sťažovateľ nepreukázal, že predmetné nehnuteľnosti a rodinný dom slúžia na jeho bývanie, ako aj tým, že tieto nehnuteľnosti sú vo vlastníctve iných osôb.

26. Iba pre úplnosť považuje ústavný súd za vhodné vyjadriť sa aj k predmetu sporu, pri ktorom vznikli pochybnosti o tom, či ide o vec vylúčenú z aplikácie § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky, preto, že išlo o vec vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci bolo predmetom konania vedeného okresným súdom rozhodovanie o určení, či špecifikované nehnuteľnosti patria do BSM sťažovateľa a žalovanej. Predmetné konanie je podľa ústavného súdu práve sporom, ktorým sa má len predbežne vyriešiť určitá právna otázka, pričommeritórnym rozhodnutím súdu v predmetnom konaní nedochádza k definitívnemu usporiadaniu právneho vzťahu medzi stranami sporu. Súd totiž v tomto konaní posudzuje len to, či daná vec patrí (nepatrí) do BSM, a teda v konaní sa má (a môže) iba odstrániť existujúca právna neistota v otázke toho, či vec do masy BSM patrí (obdobne II. ÚS 241/2019). Právne účinky súdneho rozhodnutia vydaného v takomto konaní preto možno charakterizovať ako vyriešenie určitej predbežnej otázky, ktorá je relevantná pre následný priebeh samotného konania o vyporiadanie BSM. Možno pritom vychádzať aj zo skutočnosti, že ak súd žalobe o určenie, či vec patrí do BSM, vyhovie, ešte to neznamená, že žalobca túto vec alebo jej zodpovedajúcu hodnotu v následnom spore o vyporiadanie BSM aj reálne nadobudne. Napokon ústavný súd v závere dodáva, že otázku, či vec patrí alebo nepatrí do BSM, si môže a v podstate je povinný predbežne vyhodnotiť až ten súd, ktorý rozhoduje o samotnom vyporiadaní BSM. Takto potom možno bezpečne konštatovať, že konanie o určenie vlastníckeho práva, o ktoré išlo v posudzovanej veci, nebolo konaním o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a preto ani z tohto pohľadu nemožno v danej veci vylúčiť aplikáciu § 11 ods. 1 písm. c) vyhlášky.

27. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že napadnuté uznesenie okresného súdu nevychádza z relevantného ustanovenia príslušného právneho predpisu vzťahujúceho sa na rozhodovanie o výške náhrady trov konania, resp. vylučuje jeho použitie z dôvodu nutnosti preukazovania skutočnosti, ktorá nebola pre jeho aplikáciu relevantná, čím porušuje základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, ktorého súčasťou je aj rozhodovanie všeobecného súdu podľa príslušnej právnej normy (bod 1 výroku nálezu)."

  Vladimir Janicek, 20. 11. 2023 v 13:14 - Trovy sťažnostného civilného konania

Nález Ústavného súdu SR IV. ÚS 378/2023


Ďalej ústavný súd konštatuje, že okresný súd pri rozhodovaní o výške trov právneho zastúpenia nevzal do úvahy úkon právnej služby uskutočnený právnym zástupcom sťažovateľky – sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu č. k. 28 Cb/3/2020-410 z 26. júla 2022, ktoré bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, aj napriek tomu, že právny zástupca sťažovateľky v petite sťažnosti proti rozhodnutiu vydanému vyšším súdnym úradníkom uviedol, že si uplatňuje nárok na náhradu trov konania v rámci podania sťažnosti, keďže podaním sťažnosti účelne uplatňuje svoje práva. Vzhľadom na to, že okresný súd pri rozhodovaní o výške trov právneho zastúpenia výšku tarifnej odmeny neurčoval podľa hodnoty nehnuteľností a zároveň opomenul zohľadniť už uvedený úkon právnej služby uskutočnený právnym zástupcom sťažovateľky (sťažnosť proti uzneseniu, ktoré bolo vydané vyšším súdnym úradníkom), ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením okresného súdu došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky vyjadrených v čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.


  Martin Friedrich, 11. 03. 2024 v 15:01 - Posudzovanie miery úspechu v súdnom konaní pri viacerých výrokoch

Dávam do pozornosti nasledujúci nález ÚS SR III. ÚS 659/2023-28, v ktorom ústavný súd posudzoval situáciu, kedy žalobkyňa žalovala viacero peňažných plnení zo samostatných hmotnoprávnych nárokov v rámci jedného predmetu konania.


Súd prvej inštancie rozhodol o každom peňažnom nároku samostatne a následne určil aj mieru úspechu pre účely vyčíslenia trov podľa jednotlivých výrokov.


Ústavný súd k tomuto postupu súdu zaujal kritické stanovisko nasledovne:





" 19. Jednou z obligatórnych náležitostí žaloby v zmysle ustanovenia § 132 ods. 1 CSP je, aby zo žalobného návrhu vyplývalo, čoho sa žalobca domáha. To však neznamená povinnosť žalobcu urobiť súdu návrh na znenie výroku jeho rozsudku. Ústavný súd považuje v tejto súvislosti za potrebné pripomenúť, že predmet konania (resp. obsah žaloby) nie je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami – opísaním skutkového deja(causa petendi). Na základe žalobného návrhu a opísania skutkového deja možno individualizovať predmet konania. Pre vznik litispendencie by sa žalobný návrh mal vyznačovať totožnosťou spočívajúcou v označení právnych následkov a v druhoch žaloby. Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke, avšak petit navrhovaný žalobcom je vzhľadom na uvedené potrebné vykladať vždy v súvislosti so skutkovými tvrdeniami žalobcu v spore. Inak povedané, povinnosťou súdu je skúmať celý obsah podanej žaloby, nielen samotný žalobný návrh.





20. Vzhľadom na sťažovateľkou formulovaný petit bolo úlohou mestského súdu posúdiť, či v predmetnom konaní v prípade uplatnených peňažných nárokov ide o uplatnenie si dvoch žalobných návrhov bez spoločného skutkového základu, t. j. dvoch samostatných nárokov, alebo ide o jeden samostatný nárok, ktorého výška bola prostredníctvom druhej vety v žalobnom návrhu iba vyčíslená. Odpoveď na túto otázku by malo byť možné zistiť v prípade správneho procesného postupu súdu z obsahu rozsudkov okresného i krajského súdu rozhodujúcich v predmetnej veci, ale i z podaní sťažovateľky. V tejto súvislosti ústavný súd opätovne pripomína, že iba súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia; prípadným návrhom žalobcu na znenie výroku rozhodnutia nie je viazaný. Zákonným rámcom pri formulácii výroku rozhodnutia je, že z obsahového hľadiska musí zodpovedať, čoho sa žalobca žalobným návrhom skutočne domáhal.





23. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že už z obsahu rozsudku okresného súdu z 28. apríla 2017, predovšetkým bodov 42 až 44, jednoznačne vyplýva, že návrh sťažovateľky na peňažné plnenie považoval tento súd za numerické vyčíslenie nároku uplatneného v žalobnom návrhu na opakované peňažné plnenie. Napriek tomu následne vo výroku tohto rozhodnutia formuloval každý z týchto nárokov samostatne. Okresný súd v rozsudku z 29. júna 2020 (obdobne aj krajský súd v rozsudku č. k. 8Co/54/2021-320 z 28. júna 2022) predmet konania v návestí rozhodnutia definuje ako dva samostatné nároky nasledovne ako konanie „o určenie užívacieho práva k nehnuteľnostiam a o peňažnú náhradu za užívanie nehnuteľnosti“, rovnako z odôvodnenia rozsudku okresného súdu bodu 21 vyplýva, že oba tieto nároky vyplývajú z identického skutkového a právneho dôvodu, ktorým je peňažná náhrada za užívanie nehnuteľnosti (obdobne odôvodnenie rozsudku krajského súdu v tejto veci, body 10 a 11).


24. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že postup mestského súdu, ktorým pri výpočte trov konania vychádzal z toho, že sťažovateľka si v konaní uplatnila tri samostatné návrhy, t. j. každý z peňažných návrhov považoval za samostatný, možno považovať za prísne formalistický, ktorý vnáša prehnané nároky na formuláciu žalobného návrhu (petitu) žalobcom, resp. stranou sporu, ktorý nemožno akceptovať, pretože takýto postup zasahuje do sťažovateľkou označených práv."


Vyššie uvedený nález tak narúša bežnú prax súdov, v ktorej súdy rozhodoval o nároku na náhradu trov konania podľa pomeru v zmysle každého výroku a to napriek tomu, že jednotlivé nároky boli totožného druhu a skutkovo a vecne spolu súviseli.


Ak je teda predmetom konania zaplatenie peňažnej sumy na základe skutkovo súvisiacich okolností, miera úspechu v spore sa má posduzovať ako súčin celkovej priznanej sumy oproti celkovej žalovanej sume.











  Juraj Gyarfas, 18. 04. 2024 v 16:58 - kontradiktórnosť v konaní o trovách

"Ustanovenie § 239 a nasledujúce CSP o sťažnosti explicitne nezakotvujú povinnosť súdu doručiť sťažnosť ani povinnosť umožniť protistrane vyjadriť sa k nej. Absencia výslovnej právnej úpravy však automaticky neznamená, že v sťažnostnom konaní sa princíp kontradiktórnosti neuplatňuje. Ten je z hľadiska „rozsahu, ktorý určí zákon“ (čl. 9 CSP), vymedzený princípom rovného postavenia strán v konaní, teda prostredníctvom čl. 6 CSP, keď sa toto rámcové ustanovenie v prípade absencie osobitnej úpravy dotknutého postupu použije primerane na okolnosti prípadu. Ponechanie priestoru na opozitné vyjadrenie je naliehavé najmä vtedy, ak súd na podklade argumentácie podanej sťažnosti indikuje možnosť zmeniť rozhodnutie v neprospech protistrany."

ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 201/2023


  Martin Friedrich, 12. 05. 2024 v 14:16 - Klient má právo nanáhradu za použitie auta svojho advokáta

Je dosť zarážajúce, že aj v 2024 musíme riešiť tak základné otázky, ktorou je aj to, či advokát môže cestovať autom na pojednávania, alebo či musí využiť verejnú dopravu.

III. ÚS 35/2024-25

VSÚ a následne sudca odmietli klientovi priznať náhradu trov konania za cestou autom na pojednávanie z Košíc do Žiliny a späť a následne dospeli k výške náhrady týchto trov vo výške 14,90 eur ...

Z odôvodnenia nálezu:

"11. Sťažnostná námietka vo vzťahu k nepriznaniu náhrad za cestu advokáta autom má dve argumentačné línie. Nevysporiadanie sa sudcu s argumentáciou sťažovateľov v sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka. Záver o neúčelnom cestovaní advokáta autom je výsledkom nesprávneho výkladu § 251 Civilného sporového poriadku a v rozpore s judikatúrou súdov vyššieho stupňa. Obdobne záver súdu, že medzi Žilinou a Košicami existuje viacero možností verejnej dopravy a advokát mal dostatok času pred a po pojednávaniach cestovať verejnou dopravou, je príliš všeobecný a nekonkrétny. Zrozhodnutí nie je zrejmé, či súd skúmal, čibysanaúkor nižších cestovných náhrad nenavýšila náhrada za stratený čas. Bez záverov zo zisťovania týchto skutočností premietnutých do odôvodnení rozhodnutí nemožno s istotou tvrdiť, že advokát mohol cestovať verejnou dopravou a že by to bolo hospodárnejšie.

12. Sudca sa nijako nevysporiadal s rozhodnutiami, ktorými sťažovatelia v sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka odôvodňovali rozpor jeho záveru s judikatúrou súdov vyšších stupňov, podľa ktorej je auto najúčelnejšou formou dopravy advokáta, za ktorú treba priznať cestovnú náhradu. Pokiaľ chcel sudca zotrvať na názore vyššieho súdneho úradníka, mal ho konfrontovať so závermi súdov vyšších inštancií a dostatočne presvedčivo zdôvodniť, prečo sa od pomerne stabilne judikovaného záveru, podľa ktorého má klient právo nanáhradu za použitie auta svojho advokáta, odklonil. Sudca ponechal tieto sťažovateľmi prezentované závery rozhodnutí súdov vyššieho stupňa bez povšimnutia a stotožnil sa so záverom vyššieho súdneho úradníka založeným len na všeobecne známej skutočnosti, že medzi Žilinou a Košicami existuje priame vlakové spojenie. Nepriznanie náhrady za cestu autom s odôvodnením, že advokát mal cestovať verejnou dopravou, je výnimkou z ustálenej rozhodovacej činnosti, ktorá by o to viac mala byť dostatočne a presvedčivo odôvodnená.

13. K priznanej výške cestovných náhrad možno uviesť, že z rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka nie je zrejmé, ako k nej dospel. Nie je zrejmé, na základe čoho dospel k čiastke 14,90 eur, keď v rozhodnutí neuviedol, či mal advokát cestovať vlakom alebo autobusom. Až z rozhodnutia sudcu je zrejmé, akou konkrétnou verejnou dopravou mal advokát cestovať, keď k tejto námietke uviedol, že mal účelne ahospodárne cestovať vlakom. No ani vsúhrne ztýchto rozhodnutí nie je zrejmé, ako súdy zistili cenu cestovného lístka a či zohľadnili prípadnú zmenu cien cestovného v závislosti od rokov, v ktorých sa pojednávania konali.

14. Aj výsledok rozhodovacej činnosti o akcesorických trovách konania musí byť jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený. Tak tomu vo veci sťažovateľov nebolo, keď mestský súd vrozhodnutí o sťažnosti nereagoval na podstatnú sťažnostnú argumentáciu sťažovateľov a nedoplnil nekonkrétne odôvodnenie rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka tak, aby nebolo len v rovine všeobecných úvah a dohadov. To vedie k záveru, že tým došlo k porušeniu práv sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto bolo ústavnej sťažnosti vyhovené a podľa čl. 127 ods. 2 ústavy bolo namietané uznesenie mestského súdu zrušené s tým, že vec sa mu vracia na ďalšie konanie."

  Martin Friedrich, 14. 05. 2024 v 11:36 - Určenie hodnoty spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti na základe nespochybneného vyjadrenia jednej sporovej strany

I. ÚS 90/2024-38

Predmetom konania vo veci samej bola určovacia žaloba k spoluvlastníckemu podielu na nehnuteľnosti. Okresný súd dospel k záveru, že tarfinú hodnotu žalovaného spoluvlastníckeho podielu nebolo možné určiť na základe doteraz vykonaných dôkazov.

Spor vo veci samej vyhral žalovaný. Žalobkyňa v priebehu sporu na pojednávaní síce uviedla, nehnuteľnosť ako celok môže mať hodnotu cez 100 000 eur, avšak podľa názoru okresného súdu to nie je 100 000 eur. Žalovaný však svohe trovy vyčíslil z tarifnej hodnoty 50 000 eur (1/2 podielu na nehnuteľnosti). Predmetom konania bol podiel na nehnuteľnosti vo výške 1⁄2 k celku, a preto mal byť jeden úkon právnej služby počítaný zo sumy 50 000 eur.

Z odôvodnenia:

"20. Žalobkyňa sa v spore domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, resp. určenia, že je podielovou spoluvlastníčkou spornej nehnuteľnosti v podiele 1⁄2 k celku. Meritórnym rozhodnutím o žalobe v jej prospech mohla dosiahnuť, že by sa stala spoluvlastníčkou nehnuteľnosti. Pri takto od počiatku vymedzenom predmete sporu (určenie vlastníckeho práva žalobkyne k nehnuteľnosti) sa podľa spomínanej judikatúry ústavného súdu pri určovaní tarifnej odmeny za poskytnuté právne služby vychádza z hodnoty veci, ktorej sa spor týka, resp. ku ktorej sa má určiť vlastnícke právo ( § 10 ods. 2 vyhlášky).

21. Okresný súd toto ustanovenie vyhlášky v danom prípade neaplikoval tvrdiac, že hodnotu veci nebolo možné určiť na základe vykonaných dôkazov, resp. ju bolo možné zistiť len s nepomernými ťažkosťami. V tejto súvislosti uviedol, že aj keď sa žalobkyňa na pojednávaní uskutočnenom 9. júna 2021 vyjadrila k hodnote nehnuteľnosti, ktorá mala byť podľa jej názoru „cez 100 000 eur“, nebolo to presne 100 000 eur, a hodnota nehnuteľnosti nebola osvedčená znaleckým posudkom, odborným vyjadrením, alebo potvrdením realitných kancelárií a nedala sa určiť ani na základe doteraz vykonaných dôkazov.

22. Takéto konštatovanie však naráža na skutkové okolnosti veci, ktoré vyplynuli z priebehu sporu. Cena veci určená znaleckým posudkom, na ktorej trval okresný súd, je rozhodne hodnoverným a spôsobilým mechanizmom na určenie hodnoty veci, o ktorej vlastnícke právo sa vedie spor (III. ÚS 600/2023). Nepochybne cenu veci možno určiť aj iným vhodným spôsobom. Nemožno však vylúčiť ani to, že by súd vychádzal z ceny, ktorá nie je stranami spochybňovaná a existuje predpoklad, že vyjadruje skutočnú cenu veci v danom mieste a čase. Žalobkyňa evidentne rátala svyššou cenou, ak uviedla, že sporná nehnuteľnosť má hodnotu cez 100.000 eur, atedaprinajmenšom táto zodpovedá reálnej cene nehnuteľnosti. Sťažovateľ ako strana sporu skutkové tvrdenie žalobkyne ohodnote nehnuteľnosti nespochybnil ani ho nepoprel aztejto hodnoty vychádzal aj pri svojom vyčíslení trov konania (vzhľadom na predmet sporu, ktorým bol podiel na nehnuteľnosti vo výške 1⁄2, vychádzal zo sumy 50 000 eur ako tarifnej hodnoty veci, pozn.). Za tohto stavu neobstojí argumentácia okresného súdu použitá pre odôvodnenie aplikácie § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky o tom, že hodnotu veci nebolo možné určiť na základe vykonaných dôkazov, resp. ju bolo možné zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Aj cenu nehnuteľnosti je možné v kontexte prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany zaradiť ku skutkovým tvrdeniam, ktoré majú právo a zároveň povinnosť uvádzať strany sporu ( § 149 v spojení s § 151 ods. 1 CSP).

23. Popretie takéhoto skutkového tvrdenia zo strany okresného súdu vpodstate znamená, že v sporovom konaní, ktoré je ovládané prejednávacou zásadou a s ktorou je nerozlučne spojená zásada formálnej pravdy a procesná zodpovednosť strán sporu za jeho výsledok, bol uplatnený vyšetrovací princíp a zásada materiálnej pravdy, ktorá je typická pre mimosporové konanie. Takáto neprípustná iniciatíva okresného súdu celkom zjavne vyústila do zvýhodnenia jednej z procesných strán s negatívnym dopadom na práva protistrany.

24. S ohľadom na uvedené nebol dôvod na to, aby okresný súd nepostupoval podľa § 10 ods. 2 vyhlášky iba preto, že hodnotu nehnuteľnosti nemal bezpečne preukázanú znaleckým posudkom, resp. odborným vyjadrením, ak existoval dostatočný ekvivalent v podobe skutkového tvrdenia, ktoré vspore nik relevantne nespochybnil. Veď napokon pre získanie práve tejto hodnoty nehnuteľnosti (resp. jej polovice) sa žalobkyňa obrátila na súd so žiadosťou o určenie vlastníckeho práva. Ak by súd určil jej vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti, žalobkyňa by túto hodnotu získala tým, že by bola zapísaná ako vlastníčka nehnuteľnosti v príslušnom podiele. Niet žiadneho dôvodu na to, aby sa odlišný princíp uplatňoval v prípade, ak bola úspešná protistrana."

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím