lexforum.cz



Načítám ...

 

Poslední komentáře:

Načítám ...

Autoři:

Milan Kvasnica (160)
Juraj Gyarfas (116)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (44)
Kristián Csach (26)
Tomáš Klinka (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (23)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Martin Friedrich (9)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Michal Novotný (7)
Ľuboslav Sisák (6)
Peter Kotvan (6)
Ondrej Halama (6)
Michal Krajčírovič (6)
Xénia Petrovičová (6)
Adam Zlámal (6)
Lexforum (5)
Robert Goral (5)
Monika Dubská (4)
Josef Kotásek (4)
Ján Lazur (4)
Ivan Bojna (4)
Petr Kolman (4)
Natália Ľalíková (4)
Maroš Hačko (4)
Pavol Szabo (4)
Radovan Pala (4)
Josef Šilhán (3)
Marián Porvažník (3)
Jakub Jošt (3)
Pavol Kolesár (3)
Denisa Dulaková (3)
Adam Valček (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Peter Pethő (3)
Martin Gedra (2)
Juraj Straňák (2)
Jiří Remeš (2)
Zsolt Varga (2)
Ladislav Pollák (2)
Martin Serfozo (2)
Peter Zeleňák (2)
Tomáš Plško (2)
Jozef Kleberc (2)
Ludmila Kucharova (2)
Juraj Schmidt (2)
Michal Hamar (2)
Lukáš Peško (2)
Richard Macko (2)
Anton Dulak (2)
Dávid Tluščák (2)
Marek Maslák (2)
Bob Matuška (2)
Roman Kopil (2)
Peter Varga (2)
Gabriel Volšík (2)
Andrej Kostroš (2)
Maroš Macko (2)
Martin Svoboda (1)
Lucia Berdisová (1)
Peter Marcin (1)
Peter K (1)
Matej Gera (1)
Tomas Pavelka (1)
Gabriel Závodský (1)
Adam Glasnák (1)
Emil Vaňko (1)
Tomáš Demo (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Igor Krist (1)
Nina Gaisbacherova (1)
lukasmozola (1)
Juraj Lukáč (1)
Martin Galgoczy (1)
Matej Košalko (1)
Andrej Majerník (1)
Tomáš Ľalík (1)
Martin Bránik (1)
Ján Pirč (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Zuzana Adamova (1)
Adam Pauček (1)
lukas.kvokacka (1)
Roman Prochazka (1)
Eduard Pekarovič (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Patrik Pupík (1)
Zuzana Kohútová (1)
Viliam Vaňko (1)
Jana Mitterpachova (1)
Martin Poloha (1)
Martin Estočák (1)
Ivan Michalov (1)
Natalia Janikova (1)
Bohumil Havel (1)
David Horváth (1)
jaroslav čollák (1)
Matej Kurian (1)
Michal Jediný (1)
I. Stiglitz (1)
Michal Ďubek (1)
Ivan Priadka (1)
David Halenák (1)
Patrik Patáč (1)
peter straka (1)
Tibor Menyhért (1)
Marcel Ružarovský (1)
Dušan Rostáš (1)
Tomas Kovac (1)
Vladimir Trojak (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Pavol Mlej (1)
Martin Šrámek (1)
Tomáš Pavlo (1)
Robert Vrablica (1)
Petr Kavan (1)
Lucia Palková (1)
Radoslav Pálka (1)
Vladislav Pečík (1)
Michaela Stessl (1)
Bystrik Bugan (1)
Ivan Kormaník (1)
Zuzana Klincová (1)
Pavel Lacko (1)
Martin Hudec (1)
Miriam Potočná (1)
Nora Šajbidor (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Paula Demianova (1)
Robert Šorl (1)
Petr Novotný (1)
Mikuláš Lévai (1)
Vincent Lechman (1)
Róbert Černák (1)
Katarína Dudíková (1)
Peter Janík (1)
Petr Steiner (1)
Marcel Jurko (1)
Pavol Chrenko (1)
Peter Kubina (1)
Jakub Mandelík (1)
Tomáš Korman (1)
Dávid Kozák (1)
Ondrej Jurišta (1)
Dušan Marják (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napsat nový článek


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.cz



Načítám ...

Pomůcky pro advokáty:

salvia
Judikatura
Předpisy
Rejstříky
Výpočty

Nové předpisy:

Načítám ...

Jedenkrát a dosť na odvolacích súdoch

Juraj Gyarfas, 23. 09. 2018 v 18:59

Nie je tajomstvom, že odvolacie súdy v mnohých prípadoch rušia prvostupňové rozhodnutia. Tento postup niekedy viedol k tzv. „ping-pongu“, v rámci ktorého sa vec opakovane z odvolacieho súdu vracala na súd prvého stupňa.

Na tento fenomén, ktorý môže v dôsledkoch viesť k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. ÚS SR, III. ÚS 379/2017), reagoval zákonodarca pri prijímaní CSP tzv. zásadou „jedenkrát a dosť“ (Števček, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2017, s. 1306). Podľa § 390 CSP, ak (i) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, (ii) vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a (iii) odvolací súd koná a rozhoduje proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, musí odvolací súd sám rozhodnúť vo veci.

Táto zásada postupne prichádza do praxe a rád by som na tomto mieste vytvoril priestor na zdieľanie názorov a skúseností s jej aplikáciou. Ústavný súd sa k § 390 CSP už vyjadril v rozhodnutí citovanom vyššie (III. ÚS 379/2017). V danom prípade išlo o kurióznu kauzu, ktorá sa začala žalobou ešte v roku 2002 a odvolací súd v ňom vydal štyri (!) zrušujúce uznesenia, pričom posledné bolo vydané v roku 2017, teda už za účinnosti CSP. Po štvrtom zrušujúcom uznesení sa žalobca obrátil na ústavný súd. Ústavný súd posúdil kritéria zbytočných prieťahov (právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníkov a spôsob postupovania súdu), konštatoval porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a priznal finančné zadosťučinenie.

V rámci odôvodnenia sa ústavný súd vyjadril aj k § 390 CSP a to nasledovne:

"Ústavný súd za zásadné pochybenie krajského súdu v napadnutom konaní považuje skutočnosť, že pri ostatnom rozhodovaní vo veci nepostupoval v zmysle § 390 CSP a nerozhodol v merite veci, hoci na takéto rozhodnutie boli splnené podmienky stanovené v uvedenom ustanovení Civilného sporového poriadku. Ústavný súd konštatuje, že v dôsledku uvedeného nebol dosiahnutý účel zakotvený v § 390 CSP, ktorým je zrýchlenie konania rozhodnutím v merite veci, ale naopak priebeh konania pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na priznanie nemajetkovej ujmy sa opätovne spomalil."

Išlo o silné obiter dictum, na ktoré sme už upozorňovali tu. V kontexte danej veci by však zrejme išlo o porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov aj bez § 390 CSP.

O to zaujímavejšie je aktuálne rozhodnutie III. ÚS 5/2018, ktoré sa venuje priamo § 390 CSP.

Na úvod treba uviesť, že v aplikačnej praxi sa objavila dôležitá otázka, či sa zásada jedenkrát a dosť aplikuje aj v prípade, ak bolo predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie vydané ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku – inými slovami, či má každý odvolací súd „právo“ na jedno zrušenie podľa novej úpravy a až potom bude „dosť“. Na základe neformálnych diskusií som mal dojem, že viacerí procesualisti sa prikláňajú skôr k opatrnejšiemu výkladu, podľa ktorého bez ohľadu na počet zrušujúcich rozhodnutí prijatých za účinnosti OSP môže odvolací súd v každej veci od 1.7.2016 vydať ešte jedno zrušujúce rozhodnutie a až potom musí rozhodnúť vo veci. O to zaujímavejšie je citované rozhodnutie ústavného súdu, ktoré naznačuje prísnejší výklad.

Vec sa týkala konania, ktoré sa začalo v roku 2008. Prvý rozsudok prvostupňového súdu bol na odvolanie zrušený v júni 2015. Druhý rozsudok bol vydaný v máji 2016. Odvolanie proti druhému rozsudku bolo podané ešte pred účinnosťou CSP, ale druhé zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu bolo vydané už za účinnosti CSP.

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka ústavnú sťažnosť pre porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd vo svojom vyjadrení argumentoval, že odvolanie bolo podané ešte pred účinnosťou CSP a preto vec posúdil podľa právneho stavu OSP za použitia § 470 ods. 2 CSP.

Je zaujímavé, že v konaní sa skôr argumentovalo skutočnosťou, že odvolanie bolo podané ešte za účinnosti OSP, než skutočnosťou, že prvé zrušujúce uznesenie bolo vydané ešte za účinnosti OSP. Každopádne ústavný súd sa nenechal presvedčiť. Primárne krajskému súdu vytkol, že „absencia čo i len minimálneho odôvodnenia aplikácie intertemporálnych ustanovení Civilného sporového poriadku v napadnutom uznesení krajského súdu (keď krajský súd dôvody vyjadril len vo svojom stanovisku k sťažnosti) je tak závažným nedostatkom napadnutého uznesenia, ktorého intenzita sama osebe zakladá porušenie sťažovateľkou namietaného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to napriek tomu, že posudzované uznesenie krajského súdu nie je konečným rozhodnutím vo veci“.

Nad rámec bezpečného argumentu o nedostatku odôvodnenia sa však ústavný súd vyjadril priamo k výkladu § 390 CSP a konštatoval, že „opomenutie príkazu vyplývajúceho z § 390 CSP, aby odvolací súd sám vo veci rozhodol, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia tohto opomenutia krajským súdom, zakladá danosť takého procesného excesu zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu, v príčinnej súvislosti s ktorým bolo porušené sťažovateľkou namietané základné právo“.

Zdá sa teda, že ústavný súd považuje druhé zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu za exces a to bez ohľadu na skutočnosť, že prvé zrušujúce uznesenie bolo vydané ešte za účinnosti OSP. Otázne je, či by takýto postup považoval za ústavne konformný pri lepšom (alebo aspoň akomkoľvek) odôvodnení. Uvidíme.


Názory k článku Jedenkrát a dosť na odvolacích súdoch:


  Juraj Gyarfas, 23. 09. 2018 v 19:12 - k nedostatočnému odôvodneniu

K zrušujúcim rozhodnutiam odvolacích súdov patrí ešte jedna veľmi dôležitá otázka, ktorá sa mi nehodila do blogu, ale v diskusii by sa na ňu nemalo zabudnúť - a to prečo mnohé senáty na odvolacích súdov vykladajú § 365 ods. 1 písm. b) a § 389 ods. 1 písm. b) CSP výrazne širšie, než najvyšší súd vykladá identické ustanovenie § 420 písm. f) CSP. Ešte za účinnosti OSP bolo zaujímavé pozorovať, ako na najvyššom súde prebieha diskusia o čo najužší výklad § 237 písm. f) OSP (k tejto diskusii viac tu), zatiaľ čo na odvolacích súdoch sa identické ustanovenie § 221 ods. 1 písm. f) OSP naopak vykladalo pomerne široko (ako si všimol aj ústavný súd v rozhodnutí II. ÚS 242/2015). Rovnaký trend možno pozorovať aj v súčasnosti pri reštriktívnom výklade § 420 písm. f) CSP a v niektorých prípadoch naopak širšom výklade identického ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) a § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

  Milan Hlušák, 24. 09. 2018 v 17:05 - K § 390 CSP

Ja si myslým, že tu niet dôvodu byť opatrný. CSP v § 390 jasne hovorí, že odvolací súd sám rozhodne, ak už RAZ prvostupňové rozhodnutie zrušil. Je pritom jedno, že to bolo za čias OSP. Neviem, čím by sa dal podložiť názor, že treba dať odvolaciemu súdu "právo" ešte na jedno zrušenie podľa novej úpravy. Veď civilný proces nie je o právach súdov, ale o právach účastníkov. A ani z ich pohľadu nevidím dôvod, aby sa vec opäť vrátila na prvý stupeň. Z čoho by sme vyvodzovali právo účastníka, aby vec bola za novej úpravy aspoň raz vrátená, keďž už pred tým bola vrátená štyri krát??

  Jaroslav Čollák, 25. 09. 2018 v 23:44 - charakter zrušovaného rozhodnutia

vnesiem tu možno ďalšiu "barličku diskusie", ale - diskutoval som s viacerými sudcami odvolacích súdov ohľadne tejto zásady uvedenej v ustanovení § 390 CSP, a v zásade mi z diskusií vyšiel tento záver:

musíme pamätať, myslieť a posudzovať charakter rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré bolo odvolacím súdom prvýkrát zrušené...

inak:
a) zásada jedenkrát a dosť sa bude aplikovať iba vtedy, ak odvolacia inštancia bude rozhodovať o opätovnom odvolaní voči rozhodnutiu vo veci samej - čiže rozsudku, pričom neuplatní (nemusí sa uplatniť) vtedy, ak by odvolací súd prvýkrát rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu iného procesného charakteru... (prerušenie konania, zastavanie konania a pod.). Pochopil som túto argumentáciu teda tak, že platí len v prípade (1) prvý rozsudok - odvolanie --> zrušenie a vrátenie - (2) druhý rozsudok - odvolacie "a dosť" konanie.

Pretože logicky, v procesnom vývoji jedného sporového konania vo forme (1) prvé uznesenie - odvolanie --> zrušenie a vrátenie --> (1) prvý rozsudok --> odvolanie --> zrušenie a vrátenie rozsudku, bude možné...

  Dárius Balasko, 16. 10. 2018 v 09:05 - Najvyšší súd SR k dopĺňaniu odvolacích dôvodov a s tým súvisiacej lehoty

Zdravím všetkých! Aj keď trochu okrajovo k uvedenej téme, rád by som prispel svojou troškou k vždy zaujímavej diskusii na tomto fóre. Nedávno som narazil na pomerne kontroverzné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 6Cdo/175/2017), ktoré sa týka dopĺňania odvolacích dôvodov a s tým súvisiacej lehoty.

Relevantný priebeh konania:
Odvolateľka v lehote na podanie odvolania podala "zahlásenie odvolania" (t.j. blanko odvolanie), v ktorom iba uviedla, že právny zástupca je hospitalizovaný a odôvodnenie odvolania doplnia po jeho návrate z nemocnice. Následne o dva mesiace na to skutočne podali riadne odvolanie, odvolací súd však takéto odvolanie odmietol podľa § 386 písm. d) CSP (vady podania), pričom poukázal na § 365 ods. 3 CSP (doplnenie odvolacích dôvodov iba v lehote na podanie odvolania).

Najvyšší súd SR v skratke povedal, že ak je podané odvolanie s čo i len jedným odvolacím dôvodom, tak odvolacie dôvody možno dopĺňať iba v lehote na podanie odvolania v súlade s § 365 ods. 3 CSP a ak je podané "blanko odvolanie" má sa uplatniť režim odstraňovania vád podania a rozhodnúť podľa § 386 písm. d) CSP.

Odvolateľ, ktorý podal odvolanie s čo i len jedným odvolacím dôvodom má na doplnenie odvolacích dôvodov k dispozícii lehotu na podanie odvolania, zatiaľ čo "blanko" odvolateľ môže doplniť odvolacie dôvody kým nie je rozhodnuté o odmietnutí odvolania.

Teoreticky má teda odvolateľ, ktorý podal blanko odvolanie, dlhšiu lehotu na doplnenie odvolacích dôvodov ako odvolateľ, ktorý podal odvolanie s čo i len jedným odvolacím dôvodom.

Relevantná časť rozhodnutia Najvyššieho súdu SR:

Treba totiž rozlišovať medzi dopĺňaním odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 3 CSP a dopĺňaním odvolania o chýbajúce náležitosti v zmysle § 373 ods. l CSP Kým zmena alebo dopĺňanie odvolacích dôvodov prichádza do úvahy len u odvolania spĺňajúceho túto náležitosť (teda pokiaľ ide o túto náležitosť u tzv. „bezvadného odvolania“), a to len do uplynutia odvolacej lehoty, doplnenie odvolania o chýbajúce odvolacie dôvody je odstraňovaním vady odvolania. Pre odstraňovanie takejto vady platí, že súd naň nevyzýva ( § 373 ods. 1 veta druhá CSP). Pre odvolateľa to znamená procesné riziko, že súd prvej inštancie bez toho, aby ho vyzýval na odstránenie uvedenej vady, môže po uplynutí lehoty na podanie odvolania bezodkladne predložiť vec odvolaciemu súdu a ten môže bezodkladne rozhodnúť o odmietnutí odvolania podľa § 386 písm. d) CSP. Nevyzývanie na odstránenie označenej vady však neznamená, že odvolateľ ju nemôže odstrániť sám z vlastnej iniciatívy, a to prípadne aj po uplynutí lehoty na podanie odvolania do rozhodnutia o odvolaní. Zo žiadneho ustanovenia CSP nevyplýva zákaz, resp. nemožnosť strany takto postupovať. Neprípustnosť odstránenia vady odvolania z vlastnej iniciatívy nemožno vyvodiť ani z § 365 ods. 3 CSP, pretože, ako už bolo uvedené, toto ustanovenie na procesnú situáciu vadného odvolania nedopadá.

  jaroslav čollák, 23. 10. 2018 v 08:08 - zrušovacie dovolacie rozhodnutie?

pozdravujem všetkých,
do lexforáckeho pléna dávam (na úvahu) ďalšiu procesnú situáciu, kedy sa prakticky na odvolacom súde bude konať druhýkrát, avšak (myslím si), že princíp "jedenkrát a dosť" sa aplikovať rovnako nebude, nakoľko kumulatívne predpoklady ustanovenia § 390 CSP nebudú naplnené:

a) meritórne rozhodnutie prvoinštančného súdu
b) potvrdzujúce odvolacie rozhodnutie
c) dovolacie zrušovacie rozhodnutie (vrátenie až na súd prvej inštancie)
d) odvolacie konanie voči meritórnemu rozhodnutiu prvoinštančného súdu
e) možnosť odvolacieho súdu zrušiť a vrátiť (...)

  Juraj Gyarfas, 28. 12. 2018 v 15:30 - ÚS SR k § 390 CSP

"Ústavný súd vo vzťahu k dôvodom, ktoré krajský súd viedli k nerešpektovaniu ustanovenia § 390 CSP, považuje za potrebné zdôrazniť, že pri splnení predpokladov na použitie § 390 CSP je tu daná zákonná povinnosť krajského súdu postupovať dôsledne podľa tohto ustanovenia bez možnosti akýchkoľvek úvah od tohto ustanovenia sa odkloniť."

ÚS SR, I. ÚS 227/2018

  Juraj Gyarfas, 29. 05. 2019 v 10:19 - ÚS SR k intertemporálnym účinkom zásady jedenkrát a dosť

Výklad zachovania účinkov odvolania podaného za účinnosti starej procesnej úpravy s poukazom na § 470 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP") tak, ako bol tento vyjadrený v stanovisku krajského súdu k sťažnosti, resp. priamo premietnutý do napadnutého rozhodnutia krajského súdu, vybočujú z rámca ústavne konformného výkladu. Princíp zachovania účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali pred účinnosťou novej procesnej úpravy civilného konania, vyjadrený v § 470 ods. 2 CSP, je doplňujúcim k princípu okamžitej aplikability ustanovení CSP v § 470 ods. 1 CSP. V danom prípade aplikácia ustanovenia § 470 ods. 2 CSP nesporne znamená zachovanie účinkov odvolania podaného za účinnosti starej procesnej úpravy spočívajúcich v odvolacom prieskume odvolaním napadnutého prvostupňového rozsudku. Avšak tento zachovaný účinok odvolania žiadnym spôsobom nespochybňuje okamžitú aplikabilitu príkazu obsiahnutého v § 390 CSP.

ÚS SR, I. ÚS 570/2017

  Juraj Gyarfas, 05. 07. 2019 v 15:09 - k intertemporalite zásady dvakrát a dosť

"Vzhľadom na dikciu § 470 CSP toto ustanovenie v plnom rozsahu dopadá aj na odvolacie konania začaté pred nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku. Princíp zachovania účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali pred účinnosťou novej procesnej úpravy civilného konania, vyjadrený v § 470 ods. 2 CSP je doplňujúcim k princípu okamžitej aplikácie ustanovení Civilného sporového poriadku vyjadreného v § 470 ods. 1 CSP. V danom prípade aplikácia § 470 ods. 2 CSP nesporne znamená zachovanie účinkov odvolania podaného za účinnosti starej procesnej úpravy spočívajúcich v odvolacom prieskume odvolaním napadnutého prvostupňového rozsudku. Tento zachovaný účinok odvolania však žiadnym spôsobom nespochybňuje okamžitú aplikáciu príkazu obsiahnutého v § 390 CSP."

II. ÚS 531/2018

  Juraj Gyarfas, 20. 08. 2019 v 19:47 - aj v Zbierke nálezov a uznesení ÚS

Nález III. ÚS 5/2018 citovaný vyššie vyšiel aj v Zbierke nálezov a uznesení ÚS SR ako 20/2018. A nález I. ÚS 227/2018 citovaný vyššie bol publikovaný ako 34/2018.

  Juraj Gyarfas, 26. 08. 2019 v 12:13 - absencia odvolacích dôvodov

"Treba rozlišovať medzi dopĺňaním odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 3 C. s. p. a dopĺňaním odvolania o chýbajúce náležitosti v zmysle § 373 ods. l C. s. p. Kým zmena alebo dopĺňanie odvolacích dôvodov prichádza do úvahy len u odvolania spĺňajúceho túto náležitosť (teda pokiaľ ide o túto náležitosť u tzv. „bezvadného odvolania“, ktoré obsahuje odvolacie dôvody), pretože nemožno meniť, resp. dopĺňať (rozširovať) niečo, čo vôbec nie je (porovnaj nález ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 217/98,), a to len do uplynutia odvolacej lehoty, doplnenie odvolania o chýbajúce odvolacie dôvody je odstraňovaním vady odvolania.

Pre odstraňovanie takejto vady platí, že súd naň nevyzýva ( § 373 ods. 1 veta druhá C. s. p.). Pre odvolateľa to znamená procesné riziko, že súd prvej inštancie bez toho, aby ho vyzýval na odstránenie uvedenej vady, môže po uplynutí lehoty na podanie odvolania bezodkladne predložiť vec odvolaciemu súdu a ten môže bezodkladne rozhodnúť o odmietnutí odvolania podľa § 386 písm. d) C. s. p. Nevyzývanie na odstránenie označenej vady však neznamená, že odvolateľ ju nemôže odstrániť sám z vlastnej iniciatívy, a to prípadne aj po uplynutí lehoty na podanie odvolania do rozhodnutia o odvolaní. Zo žiadneho ustanovenia C. s. p. nevyplýva zákaz, resp. nemožnosť strany takto postupovať. Neprípustnosť odstránenia vady odvolania z vlastnej iniciatívy nemožno vyvodiť ani z § 365 ods. 3 C. s. p., pretože, ako už bolo uvedené, toto ustanovenie na procesnú situáciu vadného odvolania nedopadá. Nemožno ho vyvodiť ani z ustanovenia § 380 ods. 1 C. s. p. o viazanosti odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi, lebo táto viazanosť prichádza do úvahy, len keď odvolanie obsahuje odvolacie dôvody, prípadne, ak je vada, spočívajúca v ich absencii, odstránená.
"


NS SR, sp. zn. 6 Cdo 119/2018

  Juraj Gyarfas, 28. 02. 2020 v 17:27 - ÚS SR

"Opomenutie príkazu vyplývajúceho z § 390 CSP, aby odvolací súd sám vo veci
rozhodol, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia v napadnutom uznesení, zakladá
danosť takého procesného excesu, v príčinnej súvislosti s ktorým bolo porušené
sťažovateľkou označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
"

ÚS SR, I. ÚS 218/2019

  Juraj Gyarfas, 24. 04. 2020 v 17:29 - Juraj Gyarfas

"Pri splnení predpokladov na použitie § 390 CSP je tu daná zákonná povinnosť
krajského súdu postupovať dôsledne podľa tohto ustanovenia bez možnosti
akýchkoľvek úvah od tohto ustanovenia sa odkloniť. Je preto povinnosťou
krajského súdu rozhodnúť vo veci samej. Opačný postup krajského súdu má za
následok porušenie práva na na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
"

I. ÚS 282/2019

  Juraj Gyarfas, 02. 06. 2020 v 18:43 - k dvojinštančnosti konania

"Ústava explicitne neupravuje princíp dvojinštančnosti konania. Ani čl. 6 Dohovoru nevyžaduje v občianskoprávnom konaní dve a viac inštancií. Ak však procesný kódex reguluje apelačný stupeň, je nevyhnutné rešpektovať jeho pravidlá. Nerešpektovanie princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolacím súdom znamená znemožnenie realizácie procesných práv účastníka, čím mu je odňatá možnosť konať pred súdom. Neprípustný je stav, aby prvoinštančný súd nerozhodol o celom rozsahu žaloby a k zvyšným bodom žaloby prvýkrát zaujímal stanovisko až odvolací súd. Uvedený stav by vo svojich dôsledkoch znamenal, že hoci prebehlo tak prvostupňové, ako aj odvolacie konanie (z formálneho hľadiska bol princíp dvojinštančnosti konania dodržaný), v skutočnosti z materiálneho hľadiska o týchto častiach žaloby konal a rozhodol iba krajský súd, v dôsledku čoho účastník už nemal možnosť podať odvolanie."

IV. ÚS 536/2018

  Juraj Gyarfas, 18. 06. 2020 v 16:39 - ÚS SR k § 390 CSP

"Ustanovenie § 390 CSP ukladá odvolaciemu súdu povinnosť, aby sám rozhodol vo veci, ak je naplnená hypotéza tejto normy, podľa ktorej rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

Skutočnosť, že bol odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, nemá sama osebe vplyv na jeho zákonnú povinnosť aplikovať ustanovenie § 390 CSP a vec sám rozhodnúť.

Z objektívnych dôvodov nie je možné bezvýhradné uplatňovanie zásady dvojinštančnosti, ktorá ani v Civilnom sporovom poriadku nie je formulovaná ako zásada aplikovaná bez ohľadu na všetky okolnosti veci.
"


ÚS SR, I. ÚS 52/2020, tvorba právnej vety: najpravo.sk

  Juraj Gyarfas, 18. 07. 2020 v 22:25 - dopĺňanie blanketného odvolania

"Z týchto súdnych rozhodnutí sa môže javiť, že doplniť odvolacie dôvody je možné iba v prípade,ak v odvolaní nie sú uvedené ani všeobecne (hoci by bola použitá zákonná definícia niektorého z dôvodov), t. j. absentujú úplne. V prípade, ak obsahuje odvolanie aspoň jeden odvolacídôvod, nemôže odvolateľ dopĺňať ďalšie, no môže doplniť tieto dôvody o ďalšiu argumentáciu(ak neboli uvedeného iba všeobecné odvolacie dôvody).
 
Máme, však za to, že takéto rozdiely by sa nemali robiť.
"

Poništ, V. Podanie blanketnéhoodvolaniaa rozhodovanie o ňom.  Bulletin slovenskej advokácie, č. 6/2020, s. 19-20.

  Juraj Gyarfas, 18. 01. 2023 v 15:24 - opravný prostriedok proti uzneseniu pri neprípustnosti odvolania

Ústavný súd prijal pod PLz. ÚS 3/2022 zjednocujúce stanovisko k otázke, či možno uznesenie, voči ktorému podľa § 357 CSP nemožno podať odvolanie, napadnúť ústavnou sťažnosťou. Ústavný súd túto otázku vyriešil záporne, prostriedkom nápravy by nemala byť ústavná sťažnosť proti izolovanému uzneseniu, ale odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu v danom konaní.

Z odôvodnenia: "Nesprávnosť uznesenia, proti ktorému nie je prípustné odvolanie podľa § 357 CSP, tak v konečnom dôsledku je možné namietať. Vada procesného uznesenia (niektorá z vád uvedených v § 365 ods. 1 CSP, pozn.) predchádzajúceho meritórnemu rozhodnutiu teda môže byť dôvodom na podanie odvolania voči meritórnemu rozhodnutiu (kde už odvolanie prípustné je)."

Právna veta: "Ak v zmysle § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku možno odvolanie strany proti rozhodnutiu vo veci samej odôvodniť aj vadou právoplatného uznesenia súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej a ktorého vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej, potom odvolanie strany proti rozhodnutiu vo veci samej je právnym prostriedkom podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý podľa § 55 písm. d) zákona o ústavnom súde vylučuje prípustnosť ústavnej sťažnosti strany proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým bolo rozhodnuté o prípustnosti vstupu intervenienta do konania."


  Juraj Gyarfas, 26. 02. 2023 v 08:42 - zmena dovolacím súdom

Úspešnosť dovolania takmer vždy znamená zrušenie napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd síce podľa CSP má právomoc napadnuté rozhodnutie aj zmeniť a rozhodnúť vo veci, túto právomoc však využíva veľmi zriedka. Nižšie citované rozhodnutie bolo zaujímavé a široko medializované najmä s ohľadom na substantívnu stránku (konštatovanie porušenia zákazu zásady rovnakého zaobchádzania zo strany štátu a mesta v dôsledku segregácie rómskych žiakov na základnej škole). Do tejto diskusie však považujem za veľmi zaujímavé nižšie citované pasáže o tom, že dovolací súd môže meritórnym rozhodnutím sporu urýchliť konania a prispieť tak k dôvere občana v štát a jeho inštitúcie.

"17.1. Podľa § 449 ods. 3 CSP, dovolací súd môže zmeniť napadnuté rozhodnutie, ak je dovolanie dôvodné a má za to, že sám môže rozhodnúť vo veci; ide o prípad, ak odvolací súd nerozhodol správne a ak doterajšie výsledky konania ukazujú, že je možné o veci rozhodnúť. Ani dovolací súd totiž nesmie zabúdať, že pri riešení svojich inštančných kompetencií navonok, voči stranám sporu, vystupuje spolu s nižšími súdmi ako jeden celok. Vyšší súd je tu preto, aby napravoval meritórne pochybenia nižšieho súdu, a nie aby vyvodzoval procesné „sankcie“ voči stranám, či nižším súdom iba preto, že nepostupovali v zmysle jeho požiadavky, či predstavy. Tým sa urobí zadosť aj požiadavke rýchlosti súdneho konania, ktorá je v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru ústavným princípom. Časový horizont toho, kedy sa stranám sporu dostáva konečné rozhodnutie vo veci, je neoddeliteľnou súčasťou meradla celkovej spravodlivosti konania. Čím je tento časový horizont dlhší, tým sa viac roztvárajú kontúry spravodlivosti ako v očiach strán sporu, tak aj vo všeobecnom vnímaní verejnosti a verejnej mienky. Celkovo sa tak oslabuje kredibilita štátnej moci a špecificky moci súdnej. Neprimeraná dĺžka konania sa potom priamo odráža v dôvere občana v štát, v jeho inštitúcie a v právo, čo je základnou podmienkou pre riadne fungovanie legitímneho demokratického a právneho štátu, ktorým podľa čl. 1 ods. 1 ústavy by Slovenská republika mala byť.

18. Z uvedených dôvodov dovolací súd vstúpil do trvajúceho sporu a meritórne rozhodol o jeho podstate. Aj bez opakovaného vykonania dôkazov je najvyšší súd v rámci prieskumu oprávnený urobiť záver po tom, čo určité skutkové a právne závery zjavne vyplývajú zo skutočností zaznamenaných v súdnom spise, ktoré sú významné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Dovolací súd v súlade s § 449 ods. 3 CSP preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
"

NS SR, sp. zn. 5 Cdo/102/2020


  Juraj Gyarfas, 28. 02. 2023 v 13:59 - ÚS SR k zásade jedenkrát a dosť

"Do civilného procesného práva bol § 390 CSP zaradený s cieľom dosiahnutia zvýšenia rýchlosti a efektívnosti súdneho konania a skrátenia celkovej dĺžky súdneho konania (tzv. zásada 1 x a dosť). Dané ustanovenie ukladá odvolaciemu súdu povinnosť, aby sám rozhodol vo veci, ak je naplnená hypotéza tejto normy, teda ak rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Ak odvolací súd ignoruje alebo bez odôvodnenia nerešpektuje § 390 CSP, predstavuje jeho postup ústavne neakceptovateľný zásah do základného práva na súdnu ochranu, pretože koliduje s jeho obsahom v záruke postupu podľa platnej a účinnej procesnej normy."

I. ÚS 451/2022


  Juraj Gyarfas, 21. 04. 2023 v 17:20 - reformatio in peius v civilnom konaní

"I. Zákaz změny k horšímu se v řízení projevuje v tom, že strana, která využila opravného prostředku, nemůže mít v důsledku rozhodnutí opravného soudu horší postavení, než jaké jí přiznávalo napadené rozhodnutí, tj. prvostupňové rozhodnutí nesmí odvolací soud změnit k tíži odvolatele. Pokud podaly odvolání obě strany, může se rozhodnutí odvolacího soudu pohybovat jenom v rámci vymezeném odvoláními obou stran. V této situaci může dojít ke změně k horšímu, nikoliv však na základě odvolání toho, k jehož tíži změna jde, ale proto, že se odvolala i protistrana. Zákaz reformace in peius je tím zachován, protože straně nejde k tíži vlastní procesní jednání, ale procesní jednání jejího odpůrce.

I když v občanském soudním řádu není výslovně vyjádřena zásada zákazu reformace in peius, je nutno z ní vycházet jako z důsledku zásady dispoziční. Proto ani ve věcech, v nichž z právního předpisu vyplývá určitý způsob vypořádání vztahu mezi účastníky, by odvolací soud neměl přistoupit ke změně k horšímu v neprospěch odvolatele, nedomáhá-li se takového rozhodnutí svým odvoláním též druhá procesní strana.

Ustanovení § 212 odst. 1 písm. c) o. s. ř. je třeba vykládat vždy v souvislosti se zásadou vyslove-nou v § 153 odst. 2 o. s. ř., která prolamuje dispoziční princip dvěma směry: žalobci lze přisoudit buď více, nebo něco jiného. Jedině v tomto smyslu může být dispoziční princip prolomen na § 153 odst. 2 o. s. ř. navazujícím ustanovením § 212 písm. c) o. s. ř., tj. tak, že odvolateli lze přiznat více, nebo něco jiného. Systematickým a teleologickým výkladem je třeba dospět k závěru, že § 212 písm. c) o. s. ř. nedovoluje, aby odvolateli bylo přisouzeno méně, než požaduje, resp. aby se jeho právní postavení zhoršilo.

Dispoziční či návrhový princip platí také pro odvolací řízení. Jeho zahájení by opět mělo být v rukou stran, a také jenom na odvolání by mělo záviset vymezení předmětu odvolacího řízení. Ten je dán rozsahem odvolání, odvolacími důvody a odvolacím návrhem. Z tohoto hlediska je správné, pokud s rozsahem odvolání je zásadně spjat rozsah přezkumu v § 212 a rozsah odkladného účinku v § 206 o. s. ř. Není důvod odkládat právní moc ve větším rozsahu, než který může být předmětem odvolacího přezkumu, a právě meze tohoto přezkumu jsou dány odvoláním. Opačný nesprávný postup by znamenal nejen narušení částečné právní moci, ale také porušení zákazu změny k horšímu (reformatio in peius). To samozřejmě platí jenom v případě, že odvolání nepo-dala také druhá strana, protože v takovém případě je možnost změny prvostupňového rozsudku otevřena v obou směrech.

Situace uvedené pod písm. a) až c) ustanovení § 212 o. s. ř. nemohou vést k závěru, že je jimi odůvodněno porušení zákazu reformace in peius. V dané věci jde o vypořádání společného jmění manželů, tj. o řízení, kde z právního předpisu vyplývá určitý způsob vypořádání vztahu mezi účastníky ve smyslu § 153 odst. 2, § 212 písm. c) o. s. ř. V těchto řízeních může být v řadě případů obtížné posoudit a obecně vymezit, zda a kdy je rozhodnutí odvolacího soudu v neprospěch účastníka, který rozhodnutí soudu prvního stupně napadl odvoláním (např. tam, kde odvolací soud provede rozsáhlou změnu způsobu vypořádání součástí společného jmění manželů oproti soudu prvního stupně). Toto posouzení závisí na konkrétních okolnostech dané věci, přičemž rozhodující je porovnání stavu nastoleného prvostupňovým rozhodnutím se stavem po vydání odvolacího rozhodnutí.

O celkové řešení takto vymezené obecné otázky vztahující se k řízení o vypořádání společného jmění manželů však v daném případě nejde. Je-li totiž rozhodnutí soudu prvního stupně založeno na principu parity podílů a odvolací soud v neprospěch odvolatele založí své rozhodnutí na zá-věru o disparitě podílů, je nepochybné, že takové rozhodnutí je ve svém výsledku rozhodnutím v neprospěch odvolatele. Pokud se v dané věci rozhodl využít procesní obrany v podobě odvolání toliko žalovaný (odvolatel) a žalobkyně nikoliv, je rozhodnutí odvolacího soudu o disparitě podílů v neprospěch žalovaného porušením zákazu reformationis in peius.

II. Jednu z výjimek ze zákazu změny k horšímu představují řízení ovládaná zásadou oficiality. V řešené věci jde o řízení o vypořádání společného jmění manželů, které je v české právní úpravě pojato jako řízení sporné a není jako takové ovládáno zásadou oficiality.
"

NS ČR, sp. zn. 22 Cdo 2258/2021, 26. 1. 2023


  Juraj Gyarfas, 05. 06. 2023 v 09:49 - reformatio in peius v civilnom konaní

"Zásada zákazu reformationis in peius nemá explicitnú ústavnú oporu. Nemožno ju priamo vyvodiť ani zo základného práva na súdnu ochranu, keďže základné práva procesnej povahy negarantujú hmotnoprávny výsledok konania, len jeho riadny priebeh (nález Ústavného súdu Českej republiky č. k. III. ÚS 525/15 z 8. novembra 2016). Vo sfére civilného sporového konania dokonca nemožno analyzovanej zásade pripísať ani historicky overenú stabilitu normatívneho ukotvenia porovnateľnú so sférou trestného procesu. Napriek tomu podľa názoru ústavného súdu je potrebné ústavnú relevanciu predmetnému zákazu priznať, a to z dôvodu ústavnej koncepcie základného práva na súdnu ochranu, ktoré je vďaka ústavnej požiadavke zákonného určovania medzí na jeho uplatnenie (čl. 51 ods. 1 ústavy), čo sa týka obsahu, úzko späté s princípom legality konania orgánov verejnej moci (čl. 2 ods. 2 ústavy). Popísaný ústavný konštrukt ústi aj do viackrát judikovaného názoru ústavného súdu, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom (v súčasnosti civilnoprávnom, pozn.) konaní (II. ÚS 122/05). A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní, môže dôjsť k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie (III. ÚS 116/09) i základného práva na súdnu ochranu. Prieskum rešpektovania zákazu reformationis in peius je z uvedených dôvodov v konaní o ústavnej sťažnosti in abstracto možný."

III. ÚS 347/2020


  Juraj Gyarfas, 05. 06. 2023 v 11:15 - odvolanie proti rozhodnutiu o trovách

"Podľa § 357 písm. m) CSP nie je prípustné odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania, a to ani v prípade, ak súd prvej inštancie o trovách konania (o nároku a o výške) rozhodol v rámci platobného rozkazu vydaného sudcom."

R 4/2023, NS SR z 27. januára 2022 sp. zn. 2Obdo/108/2021


  Juraj Gyarfas, 05. 06. 2023 v 11:16 - odvolanie vo veci zrušenia neodkladného opatrenia

"I. Konanie o zrušenie neodkladného opatrenia je konaním o parciálnej otázke súvisiacej s takým typom procesného postupu, ktorý per se nie je považovaný za konanie vo veci samej ani za konanie, ktorým sa vec končí.

II. Podľa ustanovenia § 357 písm. e) CSP je odvolanie prípustné len proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým súd zrušil neodkladné opatrenie alebo zabezpečovacie opatrenie podľa ustanovenia § 334 a § 335 ods. 1 CSP, t. j. odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým súd prvej inštancie návrh na zrušenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia zamietne.
"

R 6/2023, NS SR z 28. júla 2022 sp. zn. 5Obdo/37/2021


  Juraj Gyarfas, 09. 11. 2023 v 10:15 - blanketové odvolanie

Peter Veselý už na to upozorňoval tu, ale rád by som doplnil aj do tohto vlákna.

Dňa 8. novembra 2023 veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uznesením rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn. 1VCdo/2/2023. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Nitre z 21. apríla 2022 sp. zn. 8Co/70/2021 zrušil a vec mu vracia na ďalšie konanie. Predmetom posudzovania veci bola otázka rozdielneho rozhodovania senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri posudzovaní blanketového odvolania.

Veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uznesením v predmetnej veci konštatoval:

Odvolacie dôvody v sporovom konaní je potrebné uviesť, prípadne ich doplniť v lehote na podanie odvolania.

Aj v prípade tzv. blanketového odvolania je odvolací súd povinný z úradnej moci rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať v rozsahu, či boli splnené procesné podmienky ( § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

Tlačová správa Najvyššieho súdu


  Juraj Gyarfas, 18. 01. 2024 v 11:27 - jedenkrát a dosť neplatí bez výnimky

10. Vo vzťahu k namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s nesprávnou aplikáciou § 390 CSP v uznesení krajského súdu je potrebné pripomenúť, že cieľom § 390 CSP je zrýchlenie a zefektívnenie súdneho konania. Krajskému súdu sa v konaní o druhom odvolaní ukladá povinnosť rozhodnúť vec, ak rozhodnutie okresného súdu bolo už raz krajským súdom zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Ak krajský súd ignoruje ale-bo bez odôvodnenia nerešpektuje § 390 CSP, predstavuje jeho postup ústavne neakceptovateľný zásah do základného práva na súdnu ochranu, pretože koliduje s jeho obsahom v záruke postupu podľa zákona (I. ÚS 451/2022, III. ÚS 379/2017). Opomenutie príkazu, aby krajský súd sám vo veci rozhodol, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia tohto opomenutia, je excesom, ktorý zakladá porušenie ústavných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 5/2018).

11. Tieto závery však neposkytujú odpoveď na otázku, či zákaz druhýkrát zrušiť rozsudok okresnému súdu a vec mu vrátiť má absolútnu povahu a či z pravidla podľa § 390 CSP je možné ústavne konformným spôsobom odvodiť výnimku. Z uvedených záverov je zrejmé, že pokiaľ krajský súd dostatočným spôsobom odôvodní, prečo aj druhýkrát zrušil rozsudok okresné-ho súdu, takýto postup môže byť ústavne súladný. Krajský súd však musí splniť dve podmienky. Jednak musí uviesť konkrétne skutočnosti, pre ktoré sa domnieva, že s ohľadom na cieľ § 390 CSP je pre spravodlivé rozhodnutie účelnejšie vrátiť vec okresnému súdu. Vrátenie veci okresnému súdu musí byť posledná možnosť po tom, čo krajský súd zváži, že jeho rozhodnutie by bolo v danej veci horším riešením. Pritom nie je postačujúce len všeobecné konštatovanie o lepšej vybavenosti okresného súdu pre rozhodnutie. Okrem toho rozhodnutie okresného súdu musí vykazovať závažné nedostatky. Je tomu tak najmä v prípade, keď je zjavné, že sa okresný súd v rozpore s § 391 ods. 2 CSP nijak nevysporiadal so skorším rozhodnutím krajského súdu a vo svojej podstate opakuje rovnaké odôvodnenie a závery alebo inak úplne ignoruje svoje právomoci súdu prvej inštancie, tak ako vyplývajú z ustanovení zákona.

12. Pokiaľ by nebolo možné odchýliť sa od § 390 CSP, okresné súdy by mali bezbrehý priestor na neplnenie svojich právomocí s následkom ich faktického prenosu na odvolacie súdy, no predovšetkým s rizikom porušenia iných ústavných práv strán civilného sporu. Veď ľahko si možno predstaviť taký prístup okresného súdu, ktorý aj napriek jasnému príkazu krajského súdu svoje druhé rozhodnutie odôvodní obdobne nedbalo, ako tomu bolo v spore sťažovateľa. Krajský súd zdôvodnil, prečo zrušenie rozsudku a vrátenie veci okresnému súdu je lepším riešením s ohľadom na spravodlivé vyriešenie sporu. Krajský súd správne poukázal na nedostatky odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktoré len rekapituluje závery vykonaných dôkazov bez akejkoľvek snahy o vyhodnotenie ich rozporov. Vlastné odôvodnenie okresného súdu tvorí len jedna strana na konci odôvodnenia, ktorá sa zjavne nevysporiadava s medzi stranami spornými skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením.

13. Krajskému súdu tak chýbal základný predpoklad v podobe jasného podkladu pre rozhodnutie o odvolaní. Je potrebné zdôrazniť, že § 390 CSP vyžaduje, aby šlo o nové rozhodnutie. V tomto konkrétnom prípade sa však okresný súd dopustil tak viditeľných nedostatkov v odôvodnení druhého rozhodnutia, ktoré pri ignorovaní prvého zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu vykazuje znaky odopretia spravodlivosti. Po formálnej stránke je rozsudok okresného súdu novým rozhodnutím, no po obsahovej stránke novým nie je. Z porovnania prvého a druhého rozsudku okresného súdu, je zrejmé, že okresný súd len prebral text „odôvodnenia“ svojho prvého rozsudku do textu „odôvodnenia“ druhého rozsudku potom, ako ho len kozmeticky doplnil o pár odsekov, ktoré rekapitulujú, no nevyhodnocujú závery znaleckých posudkov bez akejkoľvek bližšej snahy o vysvetlenie skutkových rozporov. Okresný súd tak nerešpektovaním záväzného právneho názoru súdu vyššieho stupňa v rozpore s § 391 ods. 2 CSP postavil krajský súd do situácie, v ktorej by krajský súd ako prvý a posledný riešil rozpory medzi jednotlivými dôkazmi, a tak sa vlastne ocitol v postavení súdu prvej inštancie. K tomu došlo na-priek tomu, že CSP stranám konania priznáva to, aby o spore bolo v jeho skutkových a právnych otázkach rozhodnuté vo dvoch inštanciách tak, aby bola zabezpečená kvalita rozhodnutia, ktorá zodpovedá ústavným právam strán na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

14. Prístup krajského súdu v jeho druhom zrušujúcom uznesení vyvažoval ústavné práva na spravodlivú súdnu ochranu na strane jednej a na postup bez zbytočných prieťahov na strane druhej, ktorá sa v ustanoveniach CSP o odvolaní koncentruje do protichodných príkazov zrušiť rozsudok okresného súdu, ak tento nesprávnym procesným postupom znemožnil strane uskutočňovanie jej procesných práv v miere porušenia práva na spravodlivý proces ( § 389 ods. 1 písm. b) CSP) na strane jednej a rozhodnúť sám vo veci, ak rozhoduje o druhom rozsudku okresného súdu po zrušení jeho prvého rozhodnutia ( § 390 CSP). I s ohľadom na vyslovené po-rušenie ústavných práv sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a prejednanie veci v primeranej lehote postupom okresného súdu tak nemožno dospieť k záveru, že by druhým zrušujúcim uznesením krajského súdu došlo k porušeniu ústavných práv sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Zabezpečenie ochrany týchto ústavných práv je ďalej v právomoci okresného a krajského súdu, pričom bude práve úlohou okresného súdu, aby k ochrane ústavných práv strán sporu prispel aspoň takým odôvodnením, ktoré nebude len deskripciou vyjadrení strán a vykonaných dôkazov, ale jasným vyhodnotením dôkazného bremena strán a záverov už vykonaného dokazovania.


III. ÚS 570/2023


  Juraj Gyarfas, 01. 03. 2024 v 18:31 - blanketové odvolanie

Len by som doplnil, že vyššie citované rozhodnutie veľkého senátu, sp. zn. 1VCdo/2/2023 bolo publikované ako judikát R 61/2023.

"Odvolacie dôvody v sporovom konaní je potrebné uviesť, prípadne ich doplniť v lehote na podanie odvolania.

Aj v prípade tzv. blanketového odvolania je odvolací súd povinný z úradnej moci rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať v rozsahu, či boli splnené procesné podmienky ( § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
"

  Elena Szabóová, 05. 03. 2024 v 12:42 - ÚS tým popiera vlastnú judikatúru

napr. nález sp.zn. I. ÚS 52/2020:


Napriek úvahám krajského súdu, ktoré uviedol vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti sťažovateľky a v ktorých označil ustanovenie § 390 za nedokonalé ustanovenie, ktoré neobsahuje podľa neho nevyhnutné výnimky z jeho aplikácie, odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu tieto
úvahy neobsahuje. ...


Ústavný súd už judikoval, že z dikcie § 390 CSP vyplýva, že toto ustanovenie je formulované kategoricky a v ňom uloženú povinnosť ukladá odvolaciemu súdu splniť vždy, ak sú naplnené predpoklady obsiahnuté v tomto rozhodnutí. Aj odvolací súd je povinný konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Z hľadiska systematiky Civilného sporového poriadku ide o ustanovenie špeciálne vo vzťahu k ustanoveniam upravujúcim iné spôsoby rozhodovania o podanom odvolaní (vrátane ustanovenia § 389 CSP). Ako aj zo skoršej rozhodovacej praxe ústavného súdu vyplýva, pri splnení predpokladov na aplikáciu § 390 CSP je daná zákonná povinnosť odvolacieho súdu postupovať dôsledne podľa tohto ustanovenia bez možnosti akýchkoľvek úvah od tohto ustanovenia sa odkloniť (I. ÚS 227/2018, II. ÚS 531/2018).


37. 1 Ústavný súd už taktiež vyslovil, že opomenutie príkazu vyplývajúceho z § 390 CSP, aby odvolací súd sám vo veci rozhodol, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia tohto opomenutia krajským súdom, zakladá danosť takého procesného excesu zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu, v príčinnej súvislosti s ktorým dochádza k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. I. ÚS 570/2017).


  Elena Szabóová, 05. 03. 2024 v 12:46 - PS

Príspevok je reakciou na Juraj Gyarfas, 18. 01. 2024 v 11:27 - jedenkrát a dosť neplatí bez výnimky

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím