Autoři:

Nie je tajomstvom, že odvolacie súdy v mnohých prípadoch rušia prvostupňové rozhodnutia. Tento postup niekedy viedol k tzv. „ping-pongu“, v rámci ktorého sa vec opakovane z odvolacieho súdu vracala na súd prvého stupňa.

Na tento fenomén, ktorý môže v dôsledkoch viesť k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. ÚS SR, III. ÚS 379/2017), reagoval zákonodarca pri prijímaní CSP tzv. zásadou „jedenkrát a dosť“ (Števček, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2017, s. 1306). Podľa § 390 CSP, ak (i) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, (ii) vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a (iii) odvolací súd koná a rozhoduje proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, musí odvolací súd sám rozhodnúť vo veci.

Táto zásada postupne prichádza do praxe a rád by som na tomto mieste vytvoril priestor na zdieľanie názorov a skúseností s jej aplikáciou. Ústavný súd sa k § 390 CSP už vyjadril v rozhodnutí citovanom vyššie (III. ÚS 379/2017). V danom prípade išlo o kurióznu kauzu, ktorá sa začala žalobou ešte v roku 2002 a odvolací súd v ňom vydal štyri (!) zrušujúce uznesenia, pričom posledné bolo vydané v roku 2017, teda už za účinnosti CSP. Po štvrtom zrušujúcom uznesení sa žalobca obrátil na ústavný súd. Ústavný súd posúdil kritéria zbytočných prieťahov (právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníkov a spôsob postupovania súdu), konštatoval porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a priznal finančné zadosťučinenie.

V rámci odôvodnenia sa ústavný súd vyjadril aj k § 390 CSP a to nasledovne:

"Ústavný súd za zásadné pochybenie krajského súdu v napadnutom konaní považuje skutočnosť, že pri ostatnom rozhodovaní vo veci nepostupoval v zmysle § 390 CSP a nerozhodol v merite veci, hoci na takéto rozhodnutie boli splnené podmienky stanovené v uvedenom ustanovení Civilného sporového poriadku. Ústavný súd konštatuje, že v dôsledku uvedeného nebol dosiahnutý účel zakotvený v § 390 CSP, ktorým je zrýchlenie konania rozhodnutím v merite veci, ale naopak priebeh konania pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na priznanie nemajetkovej ujmy sa opätovne spomalil."

Išlo o silné obiter dictum, na ktoré sme už upozorňovali tu. V kontexte danej veci by však zrejme išlo o porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov aj bez § 390 CSP.

O to zaujímavejšie je aktuálne rozhodnutie III. ÚS 5/2018, ktoré sa venuje priamo § 390 CSP.

Na úvod treba uviesť, že v aplikačnej praxi sa objavila dôležitá otázka, či sa zásada jedenkrát a dosť aplikuje aj v prípade, ak bolo predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie vydané ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku – inými slovami, či má každý odvolací súd „právo“ na jedno zrušenie podľa novej úpravy a až potom bude „dosť“. Na základe neformálnych diskusií som mal dojem, že viacerí procesualisti sa prikláňajú skôr k opatrnejšiemu výkladu, podľa ktorého bez ohľadu na počet zrušujúcich rozhodnutí prijatých za účinnosti OSP môže odvolací súd v každej veci od 1.7.2016 vydať ešte jedno zrušujúce rozhodnutie a až potom musí rozhodnúť vo veci. O to zaujímavejšie je citované rozhodnutie ústavného súdu, ktoré naznačuje prísnejší výklad.

Vec sa týkala konania, ktoré sa začalo v roku 2008. Prvý rozsudok prvostupňového súdu bol na odvolanie zrušený v júni 2015. Druhý rozsudok bol vydaný v máji 2016. Odvolanie proti druhému rozsudku bolo podané ešte pred účinnosťou CSP, ale druhé zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu bolo vydané už za účinnosti CSP.

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka ústavnú sťažnosť pre porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd vo svojom vyjadrení argumentoval, že odvolanie bolo podané ešte pred účinnosťou CSP a preto vec posúdil podľa právneho stavu OSP za použitia § 470 ods. 2 CSP.

Je zaujímavé, že v konaní sa skôr argumentovalo skutočnosťou, že odvolanie bolo podané ešte za účinnosti OSP, než skutočnosťou, že prvé zrušujúce uznesenie bolo vydané ešte za účinnosti OSP. Každopádne ústavný súd sa nenechal presvedčiť. Primárne krajskému súdu vytkol, že „absencia čo i len minimálneho odôvodnenia aplikácie intertemporálnych ustanovení Civilného sporového poriadku v napadnutom uznesení krajského súdu (keď krajský súd dôvody vyjadril len vo svojom stanovisku k sťažnosti) je tak závažným nedostatkom napadnutého uznesenia, ktorého intenzita sama osebe zakladá porušenie sťažovateľkou namietaného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to napriek tomu, že posudzované uznesenie krajského súdu nie je konečným rozhodnutím vo veci“.

Nad rámec bezpečného argumentu o nedostatku odôvodnenia sa však ústavný súd vyjadril priamo k výkladu § 390 CSP a konštatoval, že „opomenutie príkazu vyplývajúceho z § 390 CSP, aby odvolací súd sám vo veci rozhodol, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia tohto opomenutia krajským súdom, zakladá danosť takého procesného excesu zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu, v príčinnej súvislosti s ktorým bolo porušené sťažovateľkou namietané základné právo“.

Zdá sa teda, že ústavný súd považuje druhé zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu za exces a to bez ohľadu na skutočnosť, že prvé zrušujúce uznesenie bolo vydané ešte za účinnosti OSP. Otázne je, či by takýto postup považoval za ústavne konformný pri lepšom (alebo aspoň akomkoľvek) odôvodnení. Uvidíme.

Ústavný súd prijal pod PLz. ÚS 3/2022 zjednocujúce stanovisko k otázke, či možno uznesenie, voči ktorému podľa § 357 CSP nemožno podať odvolanie, napadnúť ústavnou sťažnosťou. Ústavný súd túto otázku vyriešil záporne, prostriedkom nápravy by nemala byť ústavná sťažnosť proti izolovanému uzneseniu, ale odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu v danom konaní.

Z odôvodnenia: "Nesprávnosť uznesenia, proti ktorému nie je prípustné odvolanie podľa § 357 CSP, tak v konečnom dôsledku je možné namietať. Vada procesného uznesenia (niektorá z vád uvedených v § 365 ods. 1 CSP, pozn.) predchádzajúceho meritórnemu rozhodnutiu teda môže byť dôvodom na podanie odvolania voči meritórnemu rozhodnutiu (kde už odvolanie prípustné je)."

Právna veta: "Ak v zmysle § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku možno odvolanie strany proti rozhodnutiu vo veci samej odôvodniť aj vadou právoplatného uznesenia súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej a ktorého vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej, potom odvolanie strany proti rozhodnutiu vo veci samej je právnym prostriedkom podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý podľa § 55 písm. d) zákona o ústavnom súde vylučuje prípustnosť ústavnej sťažnosti strany proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým bolo rozhodnuté o prípustnosti vstupu intervenienta do konania."

Úspešnosť dovolania takmer vždy znamená zrušenie napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd síce podľa CSP má právomoc napadnuté rozhodnutie aj zmeniť a rozhodnúť vo veci, túto právomoc však využíva veľmi zriedka. Nižšie citované rozhodnutie bolo zaujímavé a široko medializované najmä s ohľadom na substantívnu stránku (konštatovanie porušenia zákazu zásady rovnakého zaobchádzania zo strany štátu a mesta v dôsledku segregácie rómskych žiakov na základnej škole). Do tejto diskusie však považujem za veľmi zaujímavé nižšie citované pasáže o tom, že dovolací súd môže meritórnym rozhodnutím sporu urýchliť konania a prispieť tak k dôvere občana v štát a jeho inštitúcie.

"17.1. Podľa § 449 ods. 3 CSP, dovolací súd môže zmeniť napadnuté rozhodnutie, ak je dovolanie dôvodné a má za to, že sám môže rozhodnúť vo veci; ide o prípad, ak odvolací súd nerozhodol správne a ak doterajšie výsledky konania ukazujú, že je možné o veci rozhodnúť. Ani dovolací súd totiž nesmie zabúdať, že pri riešení svojich inštančných kompetencií navonok, voči stranám sporu, vystupuje spolu s nižšími súdmi ako jeden celok. Vyšší súd je tu preto, aby napravoval meritórne pochybenia nižšieho súdu, a nie aby vyvodzoval procesné „sankcie“ voči stranám, či nižším súdom iba preto, že nepostupovali v zmysle jeho požiadavky, či predstavy. Tým sa urobí zadosť aj požiadavke rýchlosti súdneho konania, ktorá je v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru ústavným princípom. Časový horizont toho, kedy sa stranám sporu dostáva konečné rozhodnutie vo veci, je neoddeliteľnou súčasťou meradla celkovej spravodlivosti konania. Čím je tento časový horizont dlhší, tým sa viac roztvárajú kontúry spravodlivosti ako v očiach strán sporu, tak aj vo všeobecnom vnímaní verejnosti a verejnej mienky. Celkovo sa tak oslabuje kredibilita štátnej moci a špecificky moci súdnej. Neprimeraná dĺžka konania sa potom priamo odráža v dôvere občana v štát, v jeho inštitúcie a v právo, čo je základnou podmienkou pre riadne fungovanie legitímneho demokratického a právneho štátu, ktorým podľa čl. 1 ods. 1 ústavy by Slovenská republika mala byť.

18. Z uvedených dôvodov dovolací súd vstúpil do trvajúceho sporu a meritórne rozhodol o jeho podstate. Aj bez opakovaného vykonania dôkazov je najvyšší súd v rámci prieskumu oprávnený urobiť záver po tom, čo určité skutkové a právne závery zjavne vyplývajú zo skutočností zaznamenaných v súdnom spise, ktoré sú významné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Dovolací súd v súlade s § 449 ods. 3 CSP preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia."

NS SR, sp. zn. 5 Cdo/102/2020

"Do civilného procesného práva bol § 390 CSP zaradený s cieľom dosiahnutia zvýšenia rýchlosti a efektívnosti súdneho konania a skrátenia celkovej dĺžky súdneho konania (tzv. zásada 1 x a dosť). Dané ustanovenie ukladá odvolaciemu súdu povinnosť, aby sám rozhodol vo veci, ak je naplnená hypotéza tejto normy, teda ak rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Ak odvolací súd ignoruje alebo bez odôvodnenia nerešpektuje § 390 CSP, predstavuje jeho postup ústavne neakceptovateľný zásah do základného práva na súdnu ochranu, pretože koliduje s jeho obsahom v záruke postupu podľa platnej a účinnej procesnej normy."

I. ÚS 451/2022

"I. Zákaz změny k horšímu se v řízení projevuje v tom, že strana, která využila opravného prostředku, nemůže mít v důsledku rozhodnutí opravného soudu horší postavení, než jaké jí přiznávalo napadené rozhodnutí, tj. prvostupňové rozhodnutí nesmí odvolací soud změnit k tíži odvolatele. Pokud podaly odvolání obě strany, může se rozhodnutí odvolacího soudu pohybovat jenom v rámci vymezeném odvoláními obou stran. V této situaci může dojít ke změně k horšímu, nikoliv však na základě odvolání toho, k jehož tíži změna jde, ale proto, že se odvolala i protistrana. Zákaz reformace in peius je tím zachován, protože straně nejde k tíži vlastní procesní jednání, ale procesní jednání jejího odpůrce.

I když v občanském soudním řádu není výslovně vyjádřena zásada zákazu reformace in peius, je nutno z ní vycházet jako z důsledku zásady dispoziční. Proto ani ve věcech, v nichž z právního předpisu vyplývá určitý způsob vypořádání vztahu mezi účastníky, by odvolací soud neměl přistoupit ke změně k horšímu v neprospěch odvolatele, nedomáhá-li se takového rozhodnutí svým odvoláním též druhá procesní strana.

Ustanovení § 212 odst. 1 písm. c) o. s. ř. je třeba vykládat vždy v souvislosti se zásadou vyslove-nou v § 153 odst. 2 o. s. ř., která prolamuje dispoziční princip dvěma směry: žalobci lze přisoudit buď více, nebo něco jiného. Jedině v tomto smyslu může být dispoziční princip prolomen na § 153 odst. 2 o. s. ř. navazujícím ustanovením § 212 písm. c) o. s. ř., tj. tak, že odvolateli lze přiznat více, nebo něco jiného. Systematickým a teleologickým výkladem je třeba dospět k závěru, že § 212 písm. c) o. s. ř. nedovoluje, aby odvolateli bylo přisouzeno méně, než požaduje, resp. aby se jeho právní postavení zhoršilo.

Dispoziční či návrhový princip platí také pro odvolací řízení. Jeho zahájení by opět mělo být v rukou stran, a také jenom na odvolání by mělo záviset vymezení předmětu odvolacího řízení. Ten je dán rozsahem odvolání, odvolacími důvody a odvolacím návrhem. Z tohoto hlediska je správné, pokud s rozsahem odvolání je zásadně spjat rozsah přezkumu v § 212 a rozsah odkladného účinku v § 206 o. s. ř. Není důvod odkládat právní moc ve větším rozsahu, než který může být předmětem odvolacího přezkumu, a právě meze tohoto přezkumu jsou dány odvoláním. Opačný nesprávný postup by znamenal nejen narušení částečné právní moci, ale také porušení zákazu změny k horšímu (reformatio in peius). To samozřejmě platí jenom v případě, že odvolání nepo-dala také druhá strana, protože v takovém případě je možnost změny prvostupňového rozsudku otevřena v obou směrech.

Situace uvedené pod písm. a) až c) ustanovení § 212 o. s. ř. nemohou vést k závěru, že je jimi odůvodněno porušení zákazu reformace in peius. V dané věci jde o vypořádání společného jmění manželů, tj. o řízení, kde z právního předpisu vyplývá určitý způsob vypořádání vztahu mezi účastníky ve smyslu § 153 odst. 2, § 212 písm. c) o. s. ř. V těchto řízeních může být v řadě případů obtížné posoudit a obecně vymezit, zda a kdy je rozhodnutí odvolacího soudu v neprospěch účastníka, který rozhodnutí soudu prvního stupně napadl odvoláním (např. tam, kde odvolací soud provede rozsáhlou změnu způsobu vypořádání součástí společného jmění manželů oproti soudu prvního stupně). Toto posouzení závisí na konkrétních okolnostech dané věci, přičemž rozhodující je porovnání stavu nastoleného prvostupňovým rozhodnutím se stavem po vydání odvolacího rozhodnutí.

O celkové řešení takto vymezené obecné otázky vztahující se k řízení o vypořádání společného jmění manželů však v daném případě nejde. Je-li totiž rozhodnutí soudu prvního stupně založeno na principu parity podílů a odvolací soud v neprospěch odvolatele založí své rozhodnutí na zá-věru o disparitě podílů, je nepochybné, že takové rozhodnutí je ve svém výsledku rozhodnutím v neprospěch odvolatele. Pokud se v dané věci rozhodl využít procesní obrany v podobě odvolání toliko žalovaný (odvolatel) a žalobkyně nikoliv, je rozhodnutí odvolacího soudu o disparitě podílů v neprospěch žalovaného porušením zákazu reformationis in peius.

II. Jednu z výjimek ze zákazu změny k horšímu představují řízení ovládaná zásadou oficiality. V řešené věci jde o řízení o vypořádání společného jmění manželů, které je v české právní úpravě pojato jako řízení sporné a není jako takové ovládáno zásadou oficiality."

NS ČR, sp. zn. 22 Cdo 2258/2021, 26. 1. 2023

"Zásada zákazu reformationis in peius nemá explicitnú ústavnú oporu. Nemožno ju priamo vyvodiť ani zo základného práva na súdnu ochranu, keďže základné práva procesnej povahy negarantujú hmotnoprávny výsledok konania, len jeho riadny priebeh (nález Ústavného súdu Českej republiky č. k. III. ÚS 525/15 z 8. novembra 2016). Vo sfére civilného sporového konania dokonca nemožno analyzovanej zásade pripísať ani historicky overenú stabilitu normatívneho ukotvenia porovnateľnú so sférou trestného procesu. Napriek tomu podľa názoru ústavného súdu je potrebné ústavnú relevanciu predmetnému zákazu priznať, a to z dôvodu ústavnej koncepcie základného práva na súdnu ochranu, ktoré je vďaka ústavnej požiadavke zákonného určovania medzí na jeho uplatnenie (čl. 51 ods. 1 ústavy), čo sa týka obsahu, úzko späté s princípom legality konania orgánov verejnej moci (čl. 2 ods. 2 ústavy). Popísaný ústavný konštrukt ústi aj do viackrát judikovaného názoru ústavného súdu, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom (v súčasnosti civilnoprávnom, pozn.) konaní (II. ÚS 122/05). A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní, môže dôjsť k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie (III. ÚS 116/09) i základného práva na súdnu ochranu. Prieskum rešpektovania zákazu reformationis in peius je z uvedených dôvodov v konaní o ústavnej sťažnosti in abstracto možný."

III. ÚS 347/2020

"Podľa § 357 písm. m) CSP nie je prípustné odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania, a to ani v prípade, ak súd prvej inštancie o trovách konania (o nároku a o výške) rozhodol v rámci platobného rozkazu vydaného sudcom."

R 4/2023, NS SR z 27. januára 2022 sp. zn. 2Obdo/108/2021

"I. Konanie o zrušenie neodkladného opatrenia je konaním o parciálnej otázke súvisiacej s takým typom procesného postupu, ktorý per se nie je považovaný za konanie vo veci samej ani za konanie, ktorým sa vec končí.

II. Podľa ustanovenia § 357 písm. e) CSP je odvolanie prípustné len proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým súd zrušil neodkladné opatrenie alebo zabezpečovacie opatrenie podľa ustanovenia § 334 a § 335 ods. 1 CSP, t. j. odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým súd prvej inštancie návrh na zrušenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia zamietne."

R 6/2023, NS SR z 28. júla 2022 sp. zn. 5Obdo/37/2021

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím