Autoři:

Nie je tajomstvom, že odvolacie súdy v mnohých prípadoch rušia prvostupňové rozhodnutia. Tento postup niekedy viedol k tzv. „ping-pongu“, v rámci ktorého sa vec opakovane z odvolacieho súdu vracala na súd prvého stupňa.

Na tento fenomén, ktorý môže v dôsledkoch viesť k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. ÚS SR, III. ÚS 379/2017), reagoval zákonodarca pri prijímaní CSP tzv. zásadou „jedenkrát a dosť“ (Števček, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2017, s. 1306). Podľa § 390 CSP, ak (i) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, (ii) vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a (iii) odvolací súd koná a rozhoduje proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, musí odvolací súd sám rozhodnúť vo veci.

Táto zásada postupne prichádza do praxe a rád by som na tomto mieste vytvoril priestor na zdieľanie názorov a skúseností s jej aplikáciou. Ústavný súd sa k § 390 CSP už vyjadril v rozhodnutí citovanom vyššie (III. ÚS 379/2017). V danom prípade išlo o kurióznu kauzu, ktorá sa začala žalobou ešte v roku 2002 a odvolací súd v ňom vydal štyri (!) zrušujúce uznesenia, pričom posledné bolo vydané v roku 2017, teda už za účinnosti CSP. Po štvrtom zrušujúcom uznesení sa žalobca obrátil na ústavný súd. Ústavný súd posúdil kritéria zbytočných prieťahov (právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníkov a spôsob postupovania súdu), konštatoval porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a priznal finančné zadosťučinenie.

V rámci odôvodnenia sa ústavný súd vyjadril aj k § 390 CSP a to nasledovne:

"Ústavný súd za zásadné pochybenie krajského súdu v napadnutom konaní považuje skutočnosť, že pri ostatnom rozhodovaní vo veci nepostupoval v zmysle § 390 CSP a nerozhodol v merite veci, hoci na takéto rozhodnutie boli splnené podmienky stanovené v uvedenom ustanovení Civilného sporového poriadku. Ústavný súd konštatuje, že v dôsledku uvedeného nebol dosiahnutý účel zakotvený v § 390 CSP, ktorým je zrýchlenie konania rozhodnutím v merite veci, ale naopak priebeh konania pri rozhodovaní o uplatnenom nároku na priznanie nemajetkovej ujmy sa opätovne spomalil."

Išlo o silné obiter dictum, na ktoré sme už upozorňovali tu. V kontexte danej veci by však zrejme išlo o porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov aj bez § 390 CSP.

O to zaujímavejšie je aktuálne rozhodnutie III. ÚS 5/2018, ktoré sa venuje priamo § 390 CSP.

Na úvod treba uviesť, že v aplikačnej praxi sa objavila dôležitá otázka, či sa zásada jedenkrát a dosť aplikuje aj v prípade, ak bolo predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie vydané ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku – inými slovami, či má každý odvolací súd „právo“ na jedno zrušenie podľa novej úpravy a až potom bude „dosť“. Na základe neformálnych diskusií som mal dojem, že viacerí procesualisti sa prikláňajú skôr k opatrnejšiemu výkladu, podľa ktorého bez ohľadu na počet zrušujúcich rozhodnutí prijatých za účinnosti OSP môže odvolací súd v každej veci od 1.7.2016 vydať ešte jedno zrušujúce rozhodnutie a až potom musí rozhodnúť vo veci. O to zaujímavejšie je citované rozhodnutie ústavného súdu, ktoré naznačuje prísnejší výklad.

Vec sa týkala konania, ktoré sa začalo v roku 2008. Prvý rozsudok prvostupňového súdu bol na odvolanie zrušený v júni 2015. Druhý rozsudok bol vydaný v máji 2016. Odvolanie proti druhému rozsudku bolo podané ešte pred účinnosťou CSP, ale druhé zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu bolo vydané už za účinnosti CSP.

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka ústavnú sťažnosť pre porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd vo svojom vyjadrení argumentoval, že odvolanie bolo podané ešte pred účinnosťou CSP a preto vec posúdil podľa právneho stavu OSP za použitia § 470 ods. 2 CSP.

Je zaujímavé, že v konaní sa skôr argumentovalo skutočnosťou, že odvolanie bolo podané ešte za účinnosti OSP, než skutočnosťou, že prvé zrušujúce uznesenie bolo vydané ešte za účinnosti OSP. Každopádne ústavný súd sa nenechal presvedčiť. Primárne krajskému súdu vytkol, že „absencia čo i len minimálneho odôvodnenia aplikácie intertemporálnych ustanovení Civilného sporového poriadku v napadnutom uznesení krajského súdu (keď krajský súd dôvody vyjadril len vo svojom stanovisku k sťažnosti) je tak závažným nedostatkom napadnutého uznesenia, ktorého intenzita sama osebe zakladá porušenie sťažovateľkou namietaného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to napriek tomu, že posudzované uznesenie krajského súdu nie je konečným rozhodnutím vo veci“.

Nad rámec bezpečného argumentu o nedostatku odôvodnenia sa však ústavný súd vyjadril priamo k výkladu § 390 CSP a konštatoval, že „opomenutie príkazu vyplývajúceho z § 390 CSP, aby odvolací súd sám vo veci rozhodol, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia tohto opomenutia krajským súdom, zakladá danosť takého procesného excesu zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu, v príčinnej súvislosti s ktorým bolo porušené sťažovateľkou namietané základné právo“.

Zdá sa teda, že ústavný súd považuje druhé zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu za exces a to bez ohľadu na skutočnosť, že prvé zrušujúce uznesenie bolo vydané ešte za účinnosti OSP. Otázne je, či by takýto postup považoval za ústavne konformný pri lepšom (alebo aspoň akomkoľvek) odôvodnení. Uvidíme.

Ústavný súd prijal pod PLz. ÚS 3/2022 zjednocujúce stanovisko k otázke, či možno uznesenie, voči ktorému podľa § 357 CSP nemožno podať odvolanie, napadnúť ústavnou sťažnosťou. Ústavný súd túto otázku vyriešil záporne, prostriedkom nápravy by nemala byť ústavná sťažnosť proti izolovanému uzneseniu, ale odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu v danom konaní.

Z odôvodnenia: "Nesprávnosť uznesenia, proti ktorému nie je prípustné odvolanie podľa § 357 CSP, tak v konečnom dôsledku je možné namietať. Vada procesného uznesenia (niektorá z vád uvedených v § 365 ods. 1 CSP, pozn.) predchádzajúceho meritórnemu rozhodnutiu teda môže byť dôvodom na podanie odvolania voči meritórnemu rozhodnutiu (kde už odvolanie prípustné je)."

Právna veta: "Ak v zmysle § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku možno odvolanie strany proti rozhodnutiu vo veci samej odôvodniť aj vadou právoplatného uznesenia súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej a ktorého vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej, potom odvolanie strany proti rozhodnutiu vo veci samej je právnym prostriedkom podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý podľa § 55 písm. d) zákona o ústavnom súde vylučuje prípustnosť ústavnej sťažnosti strany proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým bolo rozhodnuté o prípustnosti vstupu intervenienta do konania."

Úspešnosť dovolania takmer vždy znamená zrušenie napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd síce podľa CSP má právomoc napadnuté rozhodnutie aj zmeniť a rozhodnúť vo veci, túto právomoc však využíva veľmi zriedka. Nižšie citované rozhodnutie bolo zaujímavé a široko medializované najmä s ohľadom na substantívnu stránku (konštatovanie porušenia zákazu zásady rovnakého zaobchádzania zo strany štátu a mesta v dôsledku segregácie rómskych žiakov na základnej škole). Do tejto diskusie však považujem za veľmi zaujímavé nižšie citované pasáže o tom, že dovolací súd môže meritórnym rozhodnutím sporu urýchliť konania a prispieť tak k dôvere občana v štát a jeho inštitúcie.

"17.1. Podľa § 449 ods. 3 CSP, dovolací súd môže zmeniť napadnuté rozhodnutie, ak je dovolanie dôvodné a má za to, že sám môže rozhodnúť vo veci; ide o prípad, ak odvolací súd nerozhodol správne a ak doterajšie výsledky konania ukazujú, že je možné o veci rozhodnúť. Ani dovolací súd totiž nesmie zabúdať, že pri riešení svojich inštančných kompetencií navonok, voči stranám sporu, vystupuje spolu s nižšími súdmi ako jeden celok. Vyšší súd je tu preto, aby napravoval meritórne pochybenia nižšieho súdu, a nie aby vyvodzoval procesné „sankcie“ voči stranám, či nižším súdom iba preto, že nepostupovali v zmysle jeho požiadavky, či predstavy. Tým sa urobí zadosť aj požiadavke rýchlosti súdneho konania, ktorá je v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru ústavným princípom. Časový horizont toho, kedy sa stranám sporu dostáva konečné rozhodnutie vo veci, je neoddeliteľnou súčasťou meradla celkovej spravodlivosti konania. Čím je tento časový horizont dlhší, tým sa viac roztvárajú kontúry spravodlivosti ako v očiach strán sporu, tak aj vo všeobecnom vnímaní verejnosti a verejnej mienky. Celkovo sa tak oslabuje kredibilita štátnej moci a špecificky moci súdnej. Neprimeraná dĺžka konania sa potom priamo odráža v dôvere občana v štát, v jeho inštitúcie a v právo, čo je základnou podmienkou pre riadne fungovanie legitímneho demokratického a právneho štátu, ktorým podľa čl. 1 ods. 1 ústavy by Slovenská republika mala byť.

18. Z uvedených dôvodov dovolací súd vstúpil do trvajúceho sporu a meritórne rozhodol o jeho podstate. Aj bez opakovaného vykonania dôkazov je najvyšší súd v rámci prieskumu oprávnený urobiť záver po tom, čo určité skutkové a právne závery zjavne vyplývajú zo skutočností zaznamenaných v súdnom spise, ktoré sú významné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Dovolací súd v súlade s § 449 ods. 3 CSP preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia."

NS SR, sp. zn. 5 Cdo/102/2020

"Do civilného procesného práva bol § 390 CSP zaradený s cieľom dosiahnutia zvýšenia rýchlosti a efektívnosti súdneho konania a skrátenia celkovej dĺžky súdneho konania (tzv. zásada 1 x a dosť). Dané ustanovenie ukladá odvolaciemu súdu povinnosť, aby sám rozhodol vo veci, ak je naplnená hypotéza tejto normy, teda ak rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Ak odvolací súd ignoruje alebo bez odôvodnenia nerešpektuje § 390 CSP, predstavuje jeho postup ústavne neakceptovateľný zásah do základného práva na súdnu ochranu, pretože koliduje s jeho obsahom v záruke postupu podľa platnej a účinnej procesnej normy."

I. ÚS 451/2022

"I. Zákaz změny k horšímu se v řízení projevuje v tom, že strana, která využila opravného prostředku, nemůže mít v důsledku rozhodnutí opravného soudu horší postavení, než jaké jí přiznávalo napadené rozhodnutí, tj. prvostupňové rozhodnutí nesmí odvolací soud změnit k tíži odvolatele. Pokud podaly odvolání obě strany, může se rozhodnutí odvolacího soudu pohybovat jenom v rámci vymezeném odvoláními obou stran. V této situaci může dojít ke změně k horšímu, nikoliv však na základě odvolání toho, k jehož tíži změna jde, ale proto, že se odvolala i protistrana. Zákaz reformace in peius je tím zachován, protože straně nejde k tíži vlastní procesní jednání, ale procesní jednání jejího odpůrce.

I když v občanském soudním řádu není výslovně vyjádřena zásada zákazu reformace in peius, je nutno z ní vycházet jako z důsledku zásady dispoziční. Proto ani ve věcech, v nichž z právního předpisu vyplývá určitý způsob vypořádání vztahu mezi účastníky, by odvolací soud neměl přistoupit ke změně k horšímu v neprospěch odvolatele, nedomáhá-li se takového rozhodnutí svým odvoláním též druhá procesní strana.

Ustanovení § 212 odst. 1 písm. c) o. s. ř. je třeba vykládat vždy v souvislosti se zásadou vyslove-nou v § 153 odst. 2 o. s. ř., která prolamuje dispoziční princip dvěma směry: žalobci lze přisoudit buď více, nebo něco jiného. Jedině v tomto smyslu může být dispoziční princip prolomen na § 153 odst. 2 o. s. ř. navazujícím ustanovením § 212 písm. c) o. s. ř., tj. tak, že odvolateli lze přiznat více, nebo něco jiného. Systematickým a teleologickým výkladem je třeba dospět k závěru, že § 212 písm. c) o. s. ř. nedovoluje, aby odvolateli bylo přisouzeno méně, než požaduje, resp. aby se jeho právní postavení zhoršilo.

Dispoziční či návrhový princip platí také pro odvolací řízení. Jeho zahájení by opět mělo být v rukou stran, a také jenom na odvolání by mělo záviset vymezení předmětu odvolacího řízení. Ten je dán rozsahem odvolání, odvolacími důvody a odvolacím návrhem. Z tohoto hlediska je správné, pokud s rozsahem odvolání je zásadně spjat rozsah přezkumu v § 212 a rozsah odkladného účinku v § 206 o. s. ř. Není důvod odkládat právní moc ve větším rozsahu, než který může být předmětem odvolacího přezkumu, a právě meze tohoto přezkumu jsou dány odvoláním. Opačný nesprávný postup by znamenal nejen narušení částečné právní moci, ale také porušení zákazu změny k horšímu (reformatio in peius). To samozřejmě platí jenom v případě, že odvolání nepo-dala také druhá strana, protože v takovém případě je možnost změny prvostupňového rozsudku otevřena v obou směrech.

Situace uvedené pod písm. a) až c) ustanovení § 212 o. s. ř. nemohou vést k závěru, že je jimi odůvodněno porušení zákazu reformace in peius. V dané věci jde o vypořádání společného jmění manželů, tj. o řízení, kde z právního předpisu vyplývá určitý způsob vypořádání vztahu mezi účastníky ve smyslu § 153 odst. 2, § 212 písm. c) o. s. ř. V těchto řízeních může být v řadě případů obtížné posoudit a obecně vymezit, zda a kdy je rozhodnutí odvolacího soudu v neprospěch účastníka, který rozhodnutí soudu prvního stupně napadl odvoláním (např. tam, kde odvolací soud provede rozsáhlou změnu způsobu vypořádání součástí společného jmění manželů oproti soudu prvního stupně). Toto posouzení závisí na konkrétních okolnostech dané věci, přičemž rozhodující je porovnání stavu nastoleného prvostupňovým rozhodnutím se stavem po vydání odvolacího rozhodnutí.

O celkové řešení takto vymezené obecné otázky vztahující se k řízení o vypořádání společného jmění manželů však v daném případě nejde. Je-li totiž rozhodnutí soudu prvního stupně založeno na principu parity podílů a odvolací soud v neprospěch odvolatele založí své rozhodnutí na zá-věru o disparitě podílů, je nepochybné, že takové rozhodnutí je ve svém výsledku rozhodnutím v neprospěch odvolatele. Pokud se v dané věci rozhodl využít procesní obrany v podobě odvolání toliko žalovaný (odvolatel) a žalobkyně nikoliv, je rozhodnutí odvolacího soudu o disparitě podílů v neprospěch žalovaného porušením zákazu reformationis in peius.

II. Jednu z výjimek ze zákazu změny k horšímu představují řízení ovládaná zásadou oficiality. V řešené věci jde o řízení o vypořádání společného jmění manželů, které je v české právní úpravě pojato jako řízení sporné a není jako takové ovládáno zásadou oficiality."

NS ČR, sp. zn. 22 Cdo 2258/2021, 26. 1. 2023

"Zásada zákazu reformationis in peius nemá explicitnú ústavnú oporu. Nemožno ju priamo vyvodiť ani zo základného práva na súdnu ochranu, keďže základné práva procesnej povahy negarantujú hmotnoprávny výsledok konania, len jeho riadny priebeh (nález Ústavného súdu Českej republiky č. k. III. ÚS 525/15 z 8. novembra 2016). Vo sfére civilného sporového konania dokonca nemožno analyzovanej zásade pripísať ani historicky overenú stabilitu normatívneho ukotvenia porovnateľnú so sférou trestného procesu. Napriek tomu podľa názoru ústavného súdu je potrebné ústavnú relevanciu predmetnému zákazu priznať, a to z dôvodu ústavnej koncepcie základného práva na súdnu ochranu, ktoré je vďaka ústavnej požiadavke zákonného určovania medzí na jeho uplatnenie (čl. 51 ods. 1 ústavy), čo sa týka obsahu, úzko späté s princípom legality konania orgánov verejnej moci (čl. 2 ods. 2 ústavy). Popísaný ústavný konštrukt ústi aj do viackrát judikovaného názoru ústavného súdu, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom (v súčasnosti civilnoprávnom, pozn.) konaní (II. ÚS 122/05). A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v súdnom konaní, môže dôjsť k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie (III. ÚS 116/09) i základného práva na súdnu ochranu. Prieskum rešpektovania zákazu reformationis in peius je z uvedených dôvodov v konaní o ústavnej sťažnosti in abstracto možný."

III. ÚS 347/2020

"Podľa § 357 písm. m) CSP nie je prípustné odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania, a to ani v prípade, ak súd prvej inštancie o trovách konania (o nároku a o výške) rozhodol v rámci platobného rozkazu vydaného sudcom."

R 4/2023, NS SR z 27. januára 2022 sp. zn. 2Obdo/108/2021

"I. Konanie o zrušenie neodkladného opatrenia je konaním o parciálnej otázke súvisiacej s takým typom procesného postupu, ktorý per se nie je považovaný za konanie vo veci samej ani za konanie, ktorým sa vec končí.

II. Podľa ustanovenia § 357 písm. e) CSP je odvolanie prípustné len proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým súd zrušil neodkladné opatrenie alebo zabezpečovacie opatrenie podľa ustanovenia § 334 a § 335 ods. 1 CSP, t. j. odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým súd prvej inštancie návrh na zrušenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia zamietne."

R 6/2023, NS SR z 28. júla 2022 sp. zn. 5Obdo/37/2021

Peter Veselý už na to upozorňoval tu, ale rád by som doplnil aj do tohto vlákna.

Dňa 8. novembra 2023 veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uznesením rozhodol vo veci vedenej pod sp. zn. 1VCdo/2/2023. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Nitre z 21. apríla 2022 sp. zn. 8Co/70/2021 zrušil a vec mu vracia na ďalšie konanie. Predmetom posudzovania veci bola otázka rozdielneho rozhodovania senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri posudzovaní blanketového odvolania.

Veľký senát občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uznesením v predmetnej veci konštatoval:

„Odvolacie dôvody v sporovom konaní je potrebné uviesť, prípadne ich doplniť v lehote na podanie odvolania.“

„Aj v prípade tzv. blanketového odvolania je odvolací súd povinný z úradnej moci rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať v rozsahu, či boli splnené procesné podmienky ( § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku).“

Tlačová správa Najvyššieho súdu

„10. Vo vzťahu k namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s nesprávnou aplikáciou § 390 CSP v uznesení krajského súdu je potrebné pripomenúť, že cieľom § 390 CSP je zrýchlenie a zefektívnenie súdneho konania. Krajskému súdu sa v konaní o druhom odvolaní ukladá povinnosť rozhodnúť vec, ak rozhodnutie okresného súdu bolo už raz krajským súdom zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Ak krajský súd ignoruje ale-bo bez odôvodnenia nerešpektuje § 390 CSP, predstavuje jeho postup ústavne neakceptovateľný zásah do základného práva na súdnu ochranu, pretože koliduje s jeho obsahom v záruke postupu podľa zákona (I. ÚS 451/2022, III. ÚS 379/2017). Opomenutie príkazu, aby krajský súd sám vo veci rozhodol, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia tohto opomenutia, je excesom, ktorý zakladá porušenie ústavných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 5/2018).

11. Tieto závery však neposkytujú odpoveď na otázku, či zákaz druhýkrát zrušiť rozsudok okresnému súdu a vec mu vrátiť má absolútnu povahu a či z pravidla podľa § 390 CSP je možné ústavne konformným spôsobom odvodiť výnimku. Z uvedených záverov je zrejmé, že pokiaľ krajský súd dostatočným spôsobom odôvodní, prečo aj druhýkrát zrušil rozsudok okresné-ho súdu, takýto postup môže byť ústavne súladný. Krajský súd však musí splniť dve podmienky. Jednak musí uviesť konkrétne skutočnosti, pre ktoré sa domnieva, že s ohľadom na cieľ § 390 CSP je pre spravodlivé rozhodnutie účelnejšie vrátiť vec okresnému súdu. Vrátenie veci okresnému súdu musí byť posledná možnosť po tom, čo krajský súd zváži, že jeho rozhodnutie by bolo v danej veci horším riešením. Pritom nie je postačujúce len všeobecné konštatovanie o lepšej vybavenosti okresného súdu pre rozhodnutie. Okrem toho rozhodnutie okresného súdu musí vykazovať závažné nedostatky. Je tomu tak najmä v prípade, keď je zjavné, že sa okresný súd v rozpore s § 391 ods. 2 CSP nijak nevysporiadal so skorším rozhodnutím krajského súdu a vo svojej podstate opakuje rovnaké odôvodnenie a závery alebo inak úplne ignoruje svoje právomoci súdu prvej inštancie, tak ako vyplývajú z ustanovení zákona.

12. Pokiaľ by nebolo možné odchýliť sa od § 390 CSP, okresné súdy by mali bezbrehý priestor na neplnenie svojich právomocí s následkom ich faktického prenosu na odvolacie súdy, no predovšetkým s rizikom porušenia iných ústavných práv strán civilného sporu. Veď ľahko si možno predstaviť taký prístup okresného súdu, ktorý aj napriek jasnému príkazu krajského súdu svoje druhé rozhodnutie odôvodní obdobne nedbalo, ako tomu bolo v spore sťažovateľa. Krajský súd zdôvodnil, prečo zrušenie rozsudku a vrátenie veci okresnému súdu je lepším riešením s ohľadom na spravodlivé vyriešenie sporu. Krajský súd správne poukázal na nedostatky odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktoré len rekapituluje závery vykonaných dôkazov bez akejkoľvek snahy o vyhodnotenie ich rozporov. Vlastné odôvodnenie okresného súdu tvorí len jedna strana na konci odôvodnenia, ktorá sa zjavne nevysporiadava s medzi stranami spornými skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením.

13. Krajskému súdu tak chýbal základný predpoklad v podobe jasného podkladu pre rozhodnutie o odvolaní. Je potrebné zdôrazniť, že § 390 CSP vyžaduje, aby šlo o nové rozhodnutie. V tomto konkrétnom prípade sa však okresný súd dopustil tak viditeľných nedostatkov v odôvodnení druhého rozhodnutia, ktoré pri ignorovaní prvého zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu vykazuje znaky odopretia spravodlivosti. Po formálnej stránke je rozsudok okresného súdu novým rozhodnutím, no po obsahovej stránke novým nie je. Z porovnania prvého a druhého rozsudku okresného súdu, je zrejmé, že okresný súd len prebral text „odôvodnenia“ svojho prvého rozsudku do textu „odôvodnenia“ druhého rozsudku potom, ako ho len kozmeticky doplnil o pár odsekov, ktoré rekapitulujú, no nevyhodnocujú závery znaleckých posudkov bez akejkoľvek bližšej snahy o vysvetlenie skutkových rozporov. Okresný súd tak nerešpektovaním záväzného právneho názoru súdu vyššieho stupňa v rozpore s § 391 ods. 2 CSP postavil krajský súd do situácie, v ktorej by krajský súd ako prvý a posledný riešil rozpory medzi jednotlivými dôkazmi, a tak sa vlastne ocitol v postavení súdu prvej inštancie. K tomu došlo na-priek tomu, že CSP stranám konania priznáva to, aby o spore bolo v jeho skutkových a právnych otázkach rozhodnuté vo dvoch inštanciách tak, aby bola zabezpečená kvalita rozhodnutia, ktorá zodpovedá ústavným právam strán na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

14. Prístup krajského súdu v jeho druhom zrušujúcom uznesení vyvažoval ústavné práva na spravodlivú súdnu ochranu na strane jednej a na postup bez zbytočných prieťahov na strane druhej, ktorá sa v ustanoveniach CSP o odvolaní koncentruje do protichodných príkazov zrušiť rozsudok okresného súdu, ak tento nesprávnym procesným postupom znemožnil strane uskutočňovanie jej procesných práv v miere porušenia práva na spravodlivý proces ( § 389 ods. 1 písm. b) CSP) na strane jednej a rozhodnúť sám vo veci, ak rozhoduje o druhom rozsudku okresného súdu po zrušení jeho prvého rozhodnutia ( § 390 CSP). I s ohľadom na vyslovené po-rušenie ústavných práv sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a prejednanie veci v primeranej lehote postupom okresného súdu tak nemožno dospieť k záveru, že by druhým zrušujúcim uznesením krajského súdu došlo k porušeniu ústavných práv sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Zabezpečenie ochrany týchto ústavných práv je ďalej v právomoci okresného a krajského súdu, pričom bude práve úlohou okresného súdu, aby k ochrane ústavných práv strán sporu prispel aspoň takým odôvodnením, ktoré nebude len deskripciou vyjadrení strán a vykonaných dôkazov, ale jasným vyhodnotením dôkazného bremena strán a záverov už vykonaného dokazovania.“

III. ÚS 570/2023

napr. nález sp.zn. I. ÚS 52/2020:

Napriek úvahám krajského súdu, ktoré uviedol vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti sťažovateľky a v ktorých označil ustanovenie § 390 za nedokonalé ustanovenie, ktoré neobsahuje podľa neho nevyhnutné výnimky z jeho aplikácie, odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu tieto
úvahy neobsahuje. ...

Ústavný súd už judikoval, že z dikcie § 390 CSP vyplýva, že toto ustanovenie je formulované kategoricky a v ňom uloženú povinnosť ukladá odvolaciemu súdu splniť vždy, ak sú naplnené predpoklady obsiahnuté v tomto rozhodnutí. Aj odvolací súd je povinný konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Z hľadiska systematiky Civilného sporového poriadku ide o ustanovenie špeciálne vo vzťahu k ustanoveniam upravujúcim iné spôsoby rozhodovania o podanom odvolaní (vrátane ustanovenia § 389 CSP). Ako aj zo skoršej rozhodovacej praxe ústavného súdu vyplýva, pri splnení predpokladov na aplikáciu § 390 CSP je daná zákonná povinnosť odvolacieho súdu postupovať dôsledne podľa tohto ustanovenia bez možnosti akýchkoľvek úvah od tohto ustanovenia sa odkloniť (I. ÚS 227/2018, II. ÚS 531/2018).

37. 1 Ústavný súd už taktiež vyslovil, že opomenutie príkazu vyplývajúceho z § 390 CSP, aby odvolací súd sám vo veci rozhodol, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia tohto opomenutia krajským súdom, zakladá danosť takého procesného excesu zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu, v príčinnej súvislosti s ktorým dochádza k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. I. ÚS 570/2017).

"Změní-li odvolací soud v řízení o odvolání jediného účastníka řízení rozhodnutí soudu prvního stupně o nákladech řízení před soudem prvního stupně v neprospěch tohoto účastníka, rozhodne v rozporu se zásadou zákazu reformace in peius, která byť není výslovně vyjádřena zákonem, platí v občanském soudním řízení jako důsledek zásady dispoziční platící pro podání odvolání a navazující řízení, dovoluje-li to povaha řízení a konkrétní procesní situace. Nerespektování této zásady bez náležitého důvodu představuje porušení čl. 36 odst. 1 ve spojení s čl. 37 odst. 3 Listiny základních práv a svobod, a to zejména za situace, zvýhodní-li se bez náležitého důvodu postavení účastníka řízení, který odvolání řádně nepodal."

ÚS ČR, sp. zn. I.ÚS 1238/23, 10. 4. 2024

Ešte by som pridal odlišné stanovisko sudcu Jána Wintra k nálezu ÚS ČR, sp. zn. I. ÚS 1238/23

„1. Nález jasně (v naprosté většině textu, aplikace na posuzovanou věc je jen v bodech 53-57) zavádí zákaz reformationis in peius (změny k horšímu) v civilních věcech, s odůvodněním, že takový zákaz vyplývá z ústavního pořádku, konkrétně z čl. 36 odst. 1 a čl. 37 odst. 3 Listiny. Podle mě nevyplývá. Nemám za to, že z těchto abstraktních ustanovení Listiny lze dovodit takto konkrétní pravidla občanského práva procesního.

2. Zákaz reformationis in peius je pozitivněprávně zakotven pro odvolání v trestním řízení v § 259 odst. 4 (a pro dovolání v § 265p odst. 1) trestního řádu: "V neprospěch obžalovaného může odvolací soud změnit napadený rozsudek jen na podkladě odvolání státního zástupce, jež bylo podáno v neprospěch obžalovaného; ve výroku o náhradě škody nebo nemajetkové újmy v penězích nebo o vydání bezdůvodného obohacení tak může učinit též na podkladě odvolání poškozeného, který uplatnil nárok na náhradu škody nebo nemajetkové újmy nebo na vydání bezdůvodného obohacení." V občanském soudním řízení takový zákaz pozitivněprávně zakotven není. Nic nebrání zákonodárci takový zákaz zavést i v občanském soudním řízení, ale neučinil tak.

3. Kdybychom věcně zkoumali argumenty pro a proti zákazu reformationis in peius (což ale, jak uvádím výše, náleží zákonodárci), mám za to, že vedle argumentů pro (jež přesvědčivě shrnuje nález) jsou ke zvážení i argumenty proti - zájem na správnosti rozhodnutí (v důsledku zakotvení zákazu reformationis in peius neobstojí i zjevně správná druhoinstanční rozhodnutí) a zájem na rychlosti a hospodárnosti řízení (takto pojatý zákaz reformationis in peius povzbuzuje k podávání opravných prostředků, místo aby odrazoval). V trestním právu nad tím vším převáží ochrana svobody obviněného a zásada subsidiarity trestní represe, tam je proto tento zákaz zcela namístě (navíc je výslovně zakotven v zákoně), tady to ale tak jednoznačné není a navíc to není stanoveno v zákoně. Diskuse o tom, které z těchto argumentů jsou silnější, přísluší podle mého názoru zákonodárci, obecným soudům a doktríně, nikoli Ústavnímu soudu. V úpravě civilního procesu má zákonodárce značný prostor pro uvážení (a civilní soudy pro interpretaci). Rolí Ústavního soudu není z několika článků v Listině dovozovat komplexní pravidla civilního procesu, a svazovat tak zákonodárci a obecným soudům ruce, resp. předepisovat jedinou správnou podobu civilněprocesních zásad a pravidel.

4. Za zvlášť problematické považuji vztažení zákazu reformationis in peius i na nákladový výrok, když ale o náhradě nákladů rozhoduje soud bez návrhu ( § 151 odst. 1 občanského soudního řádu). Nález přitom v bodě 24 sám uvádí s odkazy na odbornou literaturu pro civilní proces, že v řízení ovládaném zásadou oficiality zákaz reformationis in peius neplatí. I rozsudek Nejvyššího soudu sp. zn. 22 Cdo 2258/2021, o který se nález opírá, uvádí s odkazem na zahraniční literaturu totéž: "Jednu z výjimek ze zákazu změny k horšímu představují řízení ovládaná zásadou oficiality."

5. Nepřipadá mi tedy, že věc má ústavní rozměr a že byla dotčena základní práva stěžovatele. Jde o snížení náhrady nákladů řízení z 315 na 144 tisíc Kč, soud rozhoduje bez návrhu, odůvodnil to, tudíž bych dal přednost dlouhodobě deklarované zdrženlivosti Ústavního soudu v nákladových věcech (viz nález sp. zn. IV. ÚS 777/12 a řadu dalších rozhodnutí: "K problematice nákladů řízení se Ústavní soud staví rezervovaně a podrobuje ji omezenému ústavněprávnímu přezkumu, ačkoli může mít (a i kdyby měla) citelné dopady do majetkové sféry účastníků řízení. Z hlediska kritérií spravedlivého procesu nelze klást rovnítko mezi řízení vedoucí k rozhodnutí ve věci samé a rozhodování o nákladech řízení, neboť spor o náklady řízení zpravidla nedosahuje intenzity opodstatňující výrok Ústavního soudu o porušení ústavně zaručených práv stěžovatele.").“

"Pokiaľ nastane procesná situácia, že odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vráti na ďalšie konanie, strany sporu môžu uvádzať nové skutočnosti a navrhovať nové (ďalšie) dôkazy, bez toho, aby boli obmedzované tým, že v predchádzajúcom konaní pred súdom prvej inštancie túto možnosť nevyužili; účinky zákonnej (sudcovskej) koncentrácie konania tým nie sú dotknuté."

NS SR, sp. zn. 4 Cdo/81/2022

"Dovolací súd na tomto mieste pripomína, že v praxi nie je vylúčená situácia, že odvolací súd v zrušovacom rozhodnutí vysloví určitý právny názor, ktorý súd prvej inštancie následne (povinne) pretaví do svojho rozhodnutia, avšak odvolací súd po podaní odvolania tento svoj vlastný právny názor zmení (bez toho, aby došlo ku skutočnostiam, ako je zmena zisteného skutkového stavu a pod.) a rozhodne inak. Už staršia rozhodovacia prax dovolacieho súdu (R 68/1971) pripustila, aby odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor vyjadrený v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení zmenil, nakoľko z Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva viazanosť vlastným právnym názorom. Keďže ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ohľadom kasačnej záväznosti rozhodnutí súdov vyššej inštancie sú obsahovo totožné s ustanoveniami v CSP , je táto judikatúra použiteľná aj pre nový procesný kódex. Názor, že odvolací súd sa nemusí bezvýhradne riadiť vlastným právnym názorom vysloveným v skoršom zrušujúcom rozhodnutí bol odôvodňovaný medzi iným aj „zásadou socialistickej zákonnosti, ktorá vyžaduje, aby na zistený skutkový stav sa správne použil zákon. (...) Nemožno ani prehliadať, do akej miery by utrpela vážnosť odvolacieho súdu tým, že by zotrval na právnom názore, o nesprávnosti ktorého sa už presvedčil.“ (Rubeš, J. a kol., Komentár k občianskemu súdnemu poriadku, 1. diel, Bratislava: Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1958, s. 732). Táto názorová predstava sa presadila aj po spoločensko-politických zmenách po r. 1989, a to „predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky 3. septembra 2013 sp. zn. III. ÚS 46/2013). Ústavný súd v predmetnom náleze o. i. konštatoval, že „pre odvolací súd totiž nevyplýva z § 226 OSP jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor môže (napríklad aj pod vplyvom záväzného právneho názoru ústavného súdu vysloveného v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým tento jeho skorší právny názor nerešpektoval (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 24. októbra 2007 vo veci sp. zn. 28Cdo/3342/2007). Obdobne Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku z 3. mája 2007 vo veci sp. zn. 22Cdo/1349/2006 uviedol, že aj keď zmena skoršieho, pre súd prvého stupňa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, je v zásade nežiaduca, nemožno ju považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom... Opodstatneným dôvodom odlišného právneho názoru môže byť okrem iného ovplyvnenie praxe nižších súdov judikatúrou najvyššieho súdu alebo ústavného súdu.“

26.2. Z týchto dôvodov (ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom) je a priori vylúčené, aby došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces procesným postupom odvolacieho súdu, ktorý v napadnutom rozsudku ohľadom svojich právnych záverov o zrušení rozhodnutí správneho orgánu pre ich nezákonnosť negoval svoje skoršie názory v zrušujúcom uznesení z 30. januára 2020 č. k. 9Co/170/2019-207, v zmysle ktorých mal za to, že rozhodnutia správnych orgánov v rámci preskúmavania zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov boli zrušené z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, ktoré primárne nezákonnosť rozhodnutia nezakladajú."

NS SR, sp. zn. 4 Cdo/81/2022

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím