Autoři:

Už dlhšie som tu chcel vytvoriť priestor na zbieranie názorov, literatúry a judikatúry k otázke, či vznesenie určitej námietky v konaní môže byť v rozpore s dobrými mravmi. A ak áno, ako by s ňou mal súd v takom prípade naložiť.

Priznám sa, že som sa k tejto otázke dostal tak trochu okľukou. Zaujímala ma totiž analogická otázka námietok uplatnených v súvislosti s rozhodcovským konaním. V nemeckej arbitrážnej literatúre možno nájsť názor, že vznesenie námietky rozhodcovskej právomoci v konaní pred všeobecným súdom môže byť v rozpore s dobrými mravmi, resp. so zásadou non venire contra factum proprium (Böckstiegel, K.-H., Kröll, S. M., Nacimiento, P. (eds.) Arbitration in Germany. The Model Law in Practice. Second Edition. Alphen aan den Rijn: Kluwer Law International, 2015, s. 119).

V komentári k ZoRK a CSP som sa snažil zo slovenských záverov o námietke premlčania a jej rozpore s dobrými mravmi dovodiť niečo podobné aj v kontexte rozhodcovského konania. Predstavoval som si napr. situáciu, že žalovaný v predchádzajúcom rozhodcovskom konaní o danom nároku namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu (napr. z dôvodu tvrdenej neplatnosti rozhodcovskej zmluvy), a následne by pred všeobecným súdom namietal nedostatok právomoci všeobecného súdu z dôvodu platnosti rozhodcovskej zmluvy. Takáto námietka by mohla byť v rozpore s dobrými mravmi (Gyárfáš, J. § 8. In: Gyárfáš, J., Števček, M. a kol. Zákon o rozhodcovskom konaní. 1. vydanie. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2017, s. 686; Gyárfáš, J. § 5. In: Števček, M. a kol. Civilný sporový poriadok. 1. vydanie. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2017, s. 88).

Nie som si istý, či závery o rozpore námietky premlčania s dobrými mravmi možno aplikovať aj na iné námietky vznesené v súdnom konaní. Rád by som však aspoň poukázal na aktuálny judikát najvyššieho súdu, ktorý dôkladne analyzuje doterajšiu prax týkajúcu sa potenciálneho rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi.

Najvyšší súd detailne sumarizuje doterajšiu rozhodovaciu prax o potenciálnom rozpore námietky premlčania s dobrými mravmi. Tento prehľad si dovolím citovať ako celok.

"24.1. Z hľadiska vývoja aplikačnej praxe súdov je možné sledovať postupné odkláňanie sa od právneho názoru Najvyššieho súdu SR uvedené v rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 148/2004, ktorým vyslovil, že „dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní ( § 100 ods. 1 OZ) nemožno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ.“.

24.2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 41/2012 (ZSP 1/2015) uvádza: Dobrým mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, lebo inštitút premlčania je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa zo zákona premlčuje. Ak žalobca nevhodnou voľbou prostriedku ochrany svojich práv z objektívneho hľadiska vlastným zavinením vytvoril podmienky pre neskoršie úspešné vznesenie námietky premlčania práva žalovaným, uplatnenie námietky premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ.

24.3. Podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 176/2011 (bezdôvodné obohatenie) samotná dôvodnosť vznesenej námietky premlčania však rozpor s dobrými mravmi nezakladá. Aplikácia tohto inštitútu by mala byť len výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť zákona - t. j. neznalosť plynutia premlčacích dôb. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 OZ, postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich.

24.4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 226/2016 zo dňa 13. decembra 2017 (dohoda o zložení kaucie) uvádza: Treba totiž považovať nielen za rozporné s dobrými mravmi, ale (bez snahy preháňať) i za neslušné, aby mohli byť priznané účinky námietke premlčania vznesenej tým účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, ktorý si najskôr z pozície fakticky silnejšej strany vzťahu na druhom účastníkovi prakticky vynútil uzavretie dohody odporujúcej kategorickým ustanoveniam zákona a aj splnenie takto len domnelej povinnosti, vyplývajúcej druhému účastníkovi z neplatného právneho úkonu, v takejto súvislosti súčasťou ním formulovanej dohody urobil tiež ustanovenie o vlastnom oprávnení ponechať si plnenie druhého účastníka po celú dobu trvania základného právneho vzťahu a okrem toho i po dobu dvoch rokov (dvoch tretín všeobecnej premlčacej doby) po zániku takéhoto vzťahu a ktorý napokon za stavu riadenia sa druhého účastníka dohodou pre nedostatok pochybností o platnosti v nej obsiahnutých dojednaní svoju obranu proti uplatňovaniu práva druhým účastníkom v súdnom konaní založil výlučne na neplatnosti dohody a márnom uplynutí premlčacej doby, ku ktorému malo prísť už počas trvania základného právneho vzťahu (vyznačujúceho sa len právnou, nie však i faktickou rovnosťou oboch strán vzťahu) a takto ešte v čase, v ktorom by fakticky slabšia strana vzťahu uplatnením práva bola nútená podstúpiť tiež riziko rôznych „odvetných“ opatrení druhej strany vzťahu na svoju ujmu).

24.5. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 137/2017 zo dňa 22. marca 2018 - Súlad dobrých mravov s námietkou premlčania vznesenou štátom v konaní podľa zákona č. 58/1969 Zb., v ktorom sa posudzuje jeho zodpovednosť za spôsobenú škodu - uvádza: Dobrými mravmi sa rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji preukazujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú akceptované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem správania. Rozpor s dobrými mravmi spočíva v tom, že výkon práva sa prieči spoločensky uznávaným názorom, ktoré vo vzájomných vzťahoch určujú, aký má byť obsah ich konania, aby bol súladný so všeobecnými zásadami spoločnosti. Vo všeobecnosti ide o prípad konania v rozpore s dobrými mravmi vtedy, keď konajúci síce formálne postupuje v medziach svojho práva, ale realizáciou tohto práva sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu. V takom prípade síce ide o výkon práva, avšak výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, pre ktorý je typické, že konajúcemu v skutočnosti nejde o dosiahnutie cieľov, ktoré právo s takým konaním spája, ale mu ide o to, aby vedľajšie účinky jeho konania viedli k stavu jemu vyhovujúcemu, avšak poškodzujúcemu druhú stranu. Taký výkon práva, i keď je so zákonom formálne v súlade, je v skutočnosti výkonom práva iba zdanlivým, lebo jeho účelom nie je vykonať (svoje) právo, ale poškodiť právo (niekoho iného). V zákonom stanovených prípadoch je výkonom práva tiež vznesenie námietky premlčania. Námietka premlčania je jednostranný právny úkon dlžníka v konaní pred súdom, ktorým dlžník namieta uplynutie premlčacej doby.

24.6. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 249/2014 zo dňa 30. júla 2015 - (náhrada škody z nezákonného rozhodnutia) - Za špecifických okolností však výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku by mohlo byť konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania.

24.7. V rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 151/2012 zo dňa 9. decembra 2015 (náhrada nemajetkovej ujmy) sa uvádza: Posúdenie dôvodnosti námietky premlčania zostáva na úvahe súdu, ktorý objektívne prihliada predovšetkým na to, za akých okolností bola námietka premlčania vznesená, za akých okolností k premlčaniu došlo (dôvody, pre ktoré nedošlo k uplatneniu práva) a prípadne samotnú ujmu, ktorá veriteľovi v dôsledku účinkov premlčania hrozí. Úmysel poškodiť druhého účastníka námietkou premlčania však nemožno vyvodiť z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatneného nároku vyvodzovaný, ale z tých konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania.

24.8. Rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 441/2013 zo dňa 31. marca 2016 - Námietka premlčania a dobré mravy (prevod nebytového priestoru) - Uplatnenie námietky premlčania sa prieči dobrým mravom v tých výnimočných prípadoch, v ktorých je výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil. Ustanovenie § 3 ods. 1 OZ je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, ak to tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Postup podľa uvedeného ustanovenia má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, a to vtedy, ak vznesenie námietky premlčania nesie znaky zneužitia tohto práva. Výrazom zneužitia práva v neprospech toho účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by nepriznanie jeho nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil, (prípadne, kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov), či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Tieto okolnosti musia byť naplnené v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. Preto pre odopretie účinkov vznesenej námietky premlčania z dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená.

24.9. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 33/2012 zo dňa 3. októbra 2012 - Námietka premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje, ale môžu nastať situácie (napr. v pomere blízkych príbuzných či spolupracovníkov alebo spolumajiteľov firmy a pod.), že uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor strany konania, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila, a voči ktorému by za takej situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. V duchu tohto právneho názoru sa uplatnenie premlčacej námietky môže priečiť dobrým mravom len vo výnimočných prípadoch, keď by bolo na úkor strany konania, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila, alebo keď by sa aprobovalo konanie, ktoré je contra bonos mores ( § 3 ods. 1 OZ).

24.10. Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2011 zo dňa 20. apríla 2011 - Vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva strany konania v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhej strany konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhá strana konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinila a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby.

24.11. Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 542/2013 zo dňa 23. septembra 2013 - Uplatnenie námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné považovať za výkon práva v súlade s dobrými mravmi. Ak strana konania, voči ktorej sa táto námietka uplatnila, chce vylúčiť účinky tejto námietky pre rozpor s dobrými mravmi, mala by v zásade tento rozpor v konaní uplatniť a tento rozpor aj náležite preukázať. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľov, že námietku rozporu s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 OZ mal vyhodnotiť krajský súd v odvolacom konaní bez ohľadu na to, či druhá strana takýto rozpor výslovne namieta, ústavný súd konštatuje, že tento argument nie je neopodstatnený. Námietku premlčania by bolo možné vyhodnotiť ako rozpornú s dobrými mravmi. S prihliadnutím na ďalšie relevantné okolnosti tohto prípadu podľa názoru ústavného súdu však toto pochybenie nedosahuje takú intenzitu, aby bolo spôsobilé zasiahnuť do označených práv sťažovateľov materiálnym spôsobom."

Pre úplnosť možno k tejto rozhodovacej praxi doplniť aj niektoré akademické zdroje: Ďurana, M., Strapáč, P. Námietka premlčania a rozpor s dobrými mravmi. Bulletin slovenskej advokácie, 2013, č. 4, s. 14; Staríček, P. Kolízia inštitútu premlčania a dobrých mravov (z pohľadu aplikačnej praxe súdov). Súkromné právo, 2/2016, s. 23 – 27).

A prípadne aj rozhodnutia nižších súdov (napr. Krajský súd v Žiline, sp. zn. 9Co/459/2011) alebo českých súdov (napr. Najvyšší súd ČR, sp. zn. 25 Cdo 2648/2003).

Na základe tohto prehľadu najvyšší súd judikoval nasledovnú právnu vetu:

"Pri riešení otázky, či sa vznesenie námietky premlčania spotrebiteľom výnimočne prieči dobrým mravom ( § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), súd skúma aj to, či dodávateľ dostatočne predvídal dôsledky svojho konania a náležite vyhodnocoval správanie spotrebiteľa a tiež to, či pri uplatňovaní svojich práv voči spotrebiteľovi postupoval s náležitou mierou starostlivosti a opatrnosti v súlade so zásadou, podľa ktorej právo patrí bdelým. ."

(R 31/2020, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2019 sp. zn. 1 Cdo 203/2018)

Tieto závery platia aj v spotrebiteľských sporoch - aj keď konkrétne v danej veci neboli dané tak extrémne okolnosti.

Ad Juraj: O probléme "nepriznania účinkom" (o ktoré Ti asi fakticky ide) aj pri iných námietkach ako je námietka premlčania v konaní (tuším, že Ti ide o akýkoľvek procesný úkon strany súdneho konania) je možné pomôcť si zákazom zneužitia práva. Zmýšľame rovnako, samozrejme, argumenty pre zneužitie práva sa budú na bazálnej teoretickoprávnej úrovni pri zneužití práva líšiť od rozporu s dobrými mravmi, ale podstata je rovnaká - nepriznanie právnej ochrany vykonávanému právu - ergo - akémukoľvek procesnému úkonu strany. Komplexnejšie som sa nad tým zamyslel v sérii dvoch príspevkov v JR (11 a 12/2020 - "procesnoprávne zneužitie práva: vlastnosti, aplikácia a následky v civilnom súdnom procese - 1. a 2. časť) - avšak myslím si, že ide o rovnaký základ úvahy, ako si mal v hlave ty pri písaní tohto postu. Samozrejme, konajúci súd musí (mal by) mať nástroj na to, ako sa vysporiada a "odfiltruje" konkrétny procesný úkon, pri ktorom má pochybnosť o jeho .... a tu prichádzame k lakmusovému papieriku celej úvahy - o jeho právnej nesúladnosti. Argumentovať bude môcť súd práve extralegálnymi kategóriami, zväčša korekčnými, ako sú dobré mravy, zneužitie práva, a pod. - ale, výpočet nie je konečný, samozrejme, môžeme ísť ďalej - výkon práva v rozpore s jeho účelom, teleologickým určením, účelom ustanovenia prepdisu z ktorého vychádza a pod. Ale - dostávame sa k otázke následkov takéhoto zamedzenia (v rovine hmotného práva pri zneužití práva sú okrem generálnych OZ následkov následky zneužitia práva v závislosti od právneho odvetvia rôzne) v rovine procesu a teda k zodpovedaniu otázky, akú podobu bude mať to "odfiltrovanie". Ide teda o následky zneužitia procesnoprávneho úkonu, ktorý logicky (pri premlčaní) môže byť následkom hmotného práva. V príspevku som formuloval viaceré možnosti následku (odfiltrovania), ale v zásade - od neprihliadnutia na úkon (CSP, princípy - zneužitie práva) až po zamietnutie žaloby. Ide o väčšiu tému, vďaka za základný kameň aj v lexforáckej ekipe.

doplnenie:

Námietke premlčania sa už v podstatnom rozsahu venuje aj spisba / judikatúra vo vzťahu k inštitútu "zákazu zneužitia práva". Samostatný zberný kôš tieto prípady uvádza v mojom prispení k judikatúre k zákaze zneužitia práva tu , avšak doplním Juraja a Feriho aj o tieto judikáty. Problematika generálnej klauzuly ustanovenia § 3 ods. 1 OZ do diskusie neťahá iba dobré mravy, ale logicky následne cez subsidiaritu ObZ aj poctivý obchodný styk a súvisiace extralegálne korekčné mechanizmy, ale do témy vstupuje - a čoraz viac zásadným spôsobom aj - zneužitie práva na vznesenie námietky premlčania. Dopĺňam niekoľko judikátov:

a) Rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. II. ÚS 309/95 z 15. januára 1997 uviedol nasledovné, to pri posudzovaní právneho súladu konania žalovanej v hmotnoprávnom nájomnom vzťahu vo vzťahu k jej neskoršej námietke premlčania: rozsudek NS ČR publikovaný v PR č. 11/2002“:

.. spatřuje důvody pro nepřiznání účinků námitky promlčení v chování žalované, která žalobce utvrzovala v představě platného nájemního vztahu, neboť s ním uzavřela dodatky k původní nájemní smlouvě. To bylo důvodem, proč žalobce svůj nárok na úhradu vynaložených investic včas neuplatnil u soudu; neexistovaly totiž žádné okolnosti, které by u něj vyvolávaly obavu o nedobytnosti jím vynaložených nákladů. Až v průběhu řízení zahájeného v roce 1998 soud smlouvu z roku 1991 posoudil jako neplatnou. Odvolací soud přihlédl rovněž k tomu, že předmětem sporu je „nemalá“ finanční částka, kterou vynaložila ve prospěch státu právnická osoba nacházející se nyní v konkursu, přičemž v rámci konkursního řízení je třeba uspokojit požadavky konkursních věřitelů, a že stát by měl jít příkladem při dodržování pravidel slušného chování. Odvolací soud připomněl, že i pro výkon práva vznést námitku promlčení platí § 3 odst. 1 obč. zák. Odepření účinků uplatněné námitky promlčení podle tohoto ustanovení je výjimečným opatřením v situacích, kdy zánik nároku v důsledku jejího vznesení by znamenal pro oprávněného evidentně mimořádnou tvrdost s přihlédnutím k uplatněnému právu a k důvodům, proč oprávněný své právo včas neuplatnil. Byť byla námitka promlčení žalovanou uplatněna, nelze jí přiznat právní účinky, neboť s ohledem na okolnosti souzené věci by to bylo v rozporu s dobrými mravy.

b) Spisová značka: NSČR, sp. zn. 28 Cdo 2421/2012: "Smyslem ustanovení § 3 odst. 1 obč. zák. je zamezit výkonu práva, který sice odpovídá zákonu, avšak odporuje dobrým mravům, jež lze definovat jako souhrn společenských, kulturních a mravních norem, jež v historickém vývoji osvědčují jistou neměnnost, vystihují podstatné historické tendence, jsou sdíleny rozhodující částí společnosti a mají povahu norem základních (srov. rozsudek Nejvyššího soudu ČR ze dne 26. 6. 1997, sp. zn. 3 Cdon 69/96, publikovaný v časopise Soudní judikatura 8/1997 pod č. 62). Není tedy vyloučeno, že i takový výkon práva, který odpovídá zákonu, může být shledán v rozporu s dobrými mravy a že mu proto bude soudem odepřena právní ochrana. Na druhé straně však fungování systému psaného práva je založeno zejména na důsledném dodržování pravidel vyplývajících z právních předpisů a korektiv dobrých mravů nesmí být na újmu principu právní jistoty a nesmí nepřiměřeně oslabovat subjektivní práva účastníků vyplývající z právních norem. Postup soudu podle § 3 odst. 1 obč. zák. má proto místo jen ve výjimečných situacích, kdy k výkonu práva založeného zákonem dochází z jiných důvodů, než je dosažení hospodářských cílů či uspokojení jiných potřeb, kdy hlavní nebo alespoň převažující motivací je úmysl poškodit či znevýhodnit povinnou osobu (tzv. šikanózní výkon práva), případně kdy je zřejmé, že výkon práva vede k nepřijatelným důsledkům projevujícím se jak ve vztahu mezi účastníky, tak na postavení některého z nich navenek (rozsudek Nejvyššího soudu ČR ze dne 29. 3. 2001, sp. zn. 25 Cdo 2895/99, publikovaný pod č. 5 ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek, ročník 2002). Dobrým mravům zásadně neodporuje, namítá-li někdo promlčení práva uplatňovaného vůči němu, neboť institut promlčení přispívající k jistotě v právních vztazích je institutem zákonným a tedy použitelným ve vztahu k jakémukoliv právu, které se podle zákona promlčuje. Uplatnění promlčecí námitky by se příčilo dobrým mravům jen v těch výjimečných případech, kdy by bylo výrazem zneužití tohoto práva na úkor účastníka, který marné uplynutí promlčecí doby nezavinil, a vůči němuž by za takové situace zánik nároku na plnění v důsledku uplynutí promlčecí doby byl nepřiměřeně tvrdým postihem ve srovnání s rozsahem a charakterem jím uplatňovaného práva a s důvody, pro které své právo včas neuplatnil. Tyto okolnosti by přitom musely být naplněny v natolik výjimečné intenzitě, aby byl odůvodněn tak významný zásah do principu právní jistoty, jakým je odepření práva uplatnit námitku promlčení (srov. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 22. 8. 2002, sp. zn. 25 Cdo 1839/2000)."

c) Spisová značka: USČR, rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. II. ÚS 309/95 z 15. januára 1997.: "Ustanovenie § 3 OZ, podľa ktorého výkon práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, platí aj pre výkon práva vzniesť námietku premlčania".

d) Spisová značka: Rozsudok NSČR zo dňa 15.10.2008, sp.zn. 31 Odo 11/2006. „Ak vznesie námietku premlčania a dovoláva sa neplatnosti právneho úkonu, ktorým došlo k pretrhnutiu premlčacej doby osoba, ktorá neplatnosť právneho úkonu sama spôsobila, môže isť, podľa okolností prípadu, o zneužitie práva“

e) Spisová značka: NSČR, uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 25 Cdo 2648/2003 zo dňa 31. augusta 2004. „ ..ak by výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku bol len prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo veďľajšie a z hľadiska konajúceho by nemalo význam, išlo by tak síce o výkon práva, ktorý je formálne v súlade so zákonom, avšak išlo by o výraz zneužitia tohto subjektívneho práva (označovaného aj ako šikana) na úkor druhého účastníka, a teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi.

f)

Spisová značka: ÚSČR, nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. I ÚS 643/2004 zo dňa 6. sepmtebra 2005: "Niet pochýb o tom, že námietka premlčania zásadne neodporuje dobrým mravom, ale môžu nastať situácie (napr. vo vzťahoch medzi najbližšími príbuznými), že uplatnenie tejto námiety je výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by v takejto situácii zánik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas."

Nechcem sa púšťať do detailov a nijako spochybňovať záver, že aj vznesenie námietky premlčania môže byť výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi. Pri argumentácii v prospech tohto záveru ma ale rušia niektoré tézy, ktoré sa objavujú v súdnych rozhodnutiach (napr. v rozhodnutí, ktoré spomenul František, NS SR sp. zn. 4 Obdo/16/2017) či inde. Ich spoločnou črtou je to, že evokujú, akoby sudca mal a mohol pri aplikácii každej jednej norme robiť pomerovanie princípov. Také pomerovanie ale podľa mňa môže robiť pri výklade predpisov, nie však pri aplikácii noriem.

Napríklad sa hovorí, že „[z]ásada súladu výkonu práva s dobrými mravmi predstavuje významný korektív, ktorý v odôvodnených prípadoch dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona a dáva sudcovi priestor pre uplatnenie pravidiel slušnosti“.

Podľa mňa tu ale nejde o žiadne dovolenie zmierňovať tvrdosť zákona. Ustanovenie § 3 ods. 1 OZ nedáva sudcovi žiadne oprávnenie hodnotiť, či je zákon tvrdý alebo nie, a túto prípadnú tvrdosť korigovať. Sudca má len posúdiť, či výkon práva je v súlade s dobrými mravmi. Ak nie je, potom jednoducho musí takému výkonu odoprieť právnu ochranu. Vôbec tu nejde o korekciu tvrdosti, ale o obyčajnú aplikáciu zákona, konkrétne § 3 ods. 1 OZ. Sudca preto neposudzuje, či výkon práva je nejak osobitne tvrdý; nevšíma si tvrdosť dopadov tohto výkonu. Všíma si len to, či je výkon v rozpore s dobrými mravmi. Ak je, taký výkon nie je chránený, a to bez ohľadu na to, či by viedol k tvrdým alebo „mäkkým“ dopadom.

Ďalej sa tvrdí, že je „potrebné vyhodnotiť kolíziu princípu právnej istoty s právom vlastniť majetok. . . . Je preto potrebné sa zaoberať a starostlivo skúmať proporcionalitu zásahu do ústavou zaručeného práva vlastniť majetok, ku ktorému dochádza v konkrétnom prípade a je nevyhnutné starostlivo zvážiť dopad takéhoto zásahu v porovnaní s prípadným zásahom do princípu právnej istoty . . ., t. j. zrealizovať test proporcionality a spravodlivosti“.

Tieto vety síce znejú krásne a vzletne, ale podľa mňa majú pramálo spoločné s hodnotením súladu námietky premlčania s dobrými mravmi. Musíme si uvedomiť, že kolíziu princípu právnej istoty a právom vlastniť majetok už zhodnotil zákonodarca: a rozhodol v prospech princípu právnej istoty. Sudca už nemá nič pomerovať, nemá realizovať žiadny test proporcionality. Tu nejde o to, či je spravodlivé, aby premlčanie (teda princíp právnej istoty) zasiahlo do práva vlastniť majetok. Táto otázka je už zodpovedá zákonodarcom, ktorý jednotlivé princípy pomeroval. Sudca je týmto zákonodarcovým pomerovaním viazaný. Môže si preto všímať len a len súlad výkonu práva (námietky premlčania) s dobrými mravmi, pričom nezohľadňuje, do akého práva sa týmto výkonom zasahuje. Jeho úlohou je posúdiť súlad. Ak ten absentuje, sudca nič nepomeruje, nič netestuje, jednoducho odoprie ochranu.

A nakoniec sa tvrdí, že „[a]k je premlčanie záväzku drakonické, sudca by nemal na takéto premlčanie prihliadať a mal by odmietnuť námietku, ktorá naň upozorňuje“.

Opäť, premlčanie tvrdé možno je, ale už o ňom rozhodol zákonodarca. Pri všetkej úcte k autorovi uvedeného výroku, myslím si, že sudca nemôže odmietnuť námietku premlčania len preto, že premlčanie záväzku je drakonické. Odmietnuť ju môže len vtedy, kedy je jej uplatnenie výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi. To, či je námietka v rozpore s dobrými mravmi, pritom nezávisí od toho, či je v konkrétnom prípade premlčanie samo osebe drakonické. Predstavme si, že veriteľa postihlo nejaké nešťastie a prepásol lehotu. Dlžník na tom nemal žiadnu vinu. Nech je to akokoľvek drakonické voči veriteľovi, námietku nebude možné odmietnuť.

Celkom na záver:

Normy o premlčaní sú tzv. poriadkovými normami. Ide o normy, ktorých úlohou je zavádzať do právnych vzťahov poriadok, keďže jednou z funkcií právneho poriadku je zabezpečenie právnej istoty a stability. Sú to v podstate normy, ktoré zavádzajú poriadok pre poriadok samotný. Hoci mnohokrát môže za nimi existovať určitý právno-politický dôvod, pri ich aplikácii na konkrétny individuálny prípad sa od tohto dôvodu abstrahuje. Pri ich uplatňovaní nie je preto podstatné, či dôvod, ktorý za takýmito normami stojí, je skutočne naplnený aj v danom prípade. Dôležité je to, že norma zavádza poriadok, i keď to sem tam môže viesť k výsledkom, ktoré nie sú v súlade s ratio legis poriadkovej normy. Poriadok je tu povýšený nad takéto prípady. Cieľom je práve to, aby sa kvôli poriadku a istote prípadné nespravodlivosti vôbec neskúmali. Pretože ak by sa mali vždy skúmať, išlo by to na úkor poriadku. V konzekvencii to znamená, že súd pri rozhodovaní konkrétneho sporu nemôže absenciu dôvodu, ktorý stojí za inštitúciou premlčania, zohľadniť a nemôže sa od aplikovanej normy odchýliť, a to ani vtedy, ak by to viedlo k individuálnym nespravodlivostiam.

Ustanovenie § 3 ods. 1 OZ preto nemôže slúžiť na podkopávanie premlčania. Nemá umožňovať sudcom, aby sami hodnotili, či v individuálnom prípade nie je premlčanie príliš nespravodlivé voči veriteľovi. Má slúžiť výlučne na to, aby sa odoprela ochrana výkonu práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi. Ako povedal jeden múdry Poliak (A. Szpunar): ustanovenie o zneužívaní práva má byť liekom na výnimočné prípady, nie zdrojom novej choroby.

Možno sme sa nerozumeli. Ja som netvrdil, že sa § 3 ods. 1 OZ nedá použiť na námietku premlčania. Súhlasím, že toto ustanovenie môže dopadať na výkon akéhokoľvek subjektívneho práva. Čo som sa snažil povedať je, že podľa mňa nie je toto ustanovenie nadradené iným normám a nedáva sudcovi nejakú generálnu právomoc na korektúru právnych predpisov vždy, keď uzná, že ich aplikácia by viedla k nespravodlivosti. Toto ustanovenie neumožňuje sudcovi hodnotiť vhodnosť právnych predpisov, teda vhodnosť riešenia zvoleného zákonodarcom. Nejde teda o ustanovenie, ktoré by umožňovalo nahrádzať vôľu zákonodarcu len preto, že ním zvolená právna úprava nedostatočne chráni záujem, ktorý je ohrozený výkonom subjektívneho práva. Chcel som povedať, že § 3 ods. 1 OZ slúži výlučne na hodnotenie ľudského správania a nie na hodnotenie právnej úpravy, resp. následkov jej použitia.

Môj nesúhlas s tézou, že pri § 3 ods. 1 OZ ide o korekciu tvrdosti a že námietku premlčania nemožno uznať, ak je premlčanie drakonické, skúsim vysvetliť na príklade:

Veriteľ je sám zadlžený a tieto dlhy chcel uhradiť z plnenia, voči ktorému dlžník namietol premlčanie. Zohľadnenie premlčania by malo pre veriteľa drakonické následky, pretože by prišiel o dom a s rodinou by sa ocitol na ulici. A teraz si predstavme situácie:

1. Veriteľ nepodal žalobu včas pre svoju nedbanlivosť.


2. Veriteľ nepodal žalobu preto, lebo dlžník ho od toho opakovane odhováral, pričom si veriteľ odôvodnene myslel, že podať žalobu je zbytočné, keďže dlžník dlh uhradiť chce a že skutočne aj uhradený bude (dlžník mu napríklad predložil nejaký úverový prísľub z banky a pod.).


3. Veriteľ nepodal žalobu preto, lebo náhle a ťažko ochorel a žalobu podať z tohto dôvodu objektívne nemohol.

Vo všetkých troch situáciách sú následky premlčania tvrdé a drakonické. Napriek tomu bude riešenie iné. V situácii č. 1 asi námietku premlčanie neodmietneme. V situácii č. 2 ju zas odmietneme. Situácia č. 3 môže byť sporná (k nej sa ešte vrátim).

Vidíme teda, že o našom prístupe nerozhoduje tvrdosť či drakonickosť následkov premlčania, ale okolnosti prípadu. Ani v jednej z uvedených situácií nemôžeme povedať, že následky nie sú tvrdé. Otázkou len je, či by ich mal veriteľ znášať za všetkých okolností.

Predstavme si aj iný príklad založený na situácii č. 2, pri ktorej by podľa mňa námietka premlčania nemala byť zohľadnená. Nedala by sa však predsa len zohľadniť, ak je veriteľ milionár a premlčaný dlh je malej hodnoty, čiže následky preňho nebudú v žiadnom prípade drakonické? Myslím si, že nie. Námietku by sme mali odmietnuť pre rozpor s dobrými mravmi bez ohľadu na to, že z pohľadu majetku veriteľa o nič hrozné nepôjde.

Čiže, tvrdosť a drakonickosť premlčania nehrá podľa mňa pri aplikácii § 3 ods. 1 OZ rolu. Tú hrajú okolnosti, za ktorých došlo k výkonu práva. A tu sa už môžeme baviť, ako § 3 ods. 1 OZ vykladať, či úzko či široko. Teda či je výkon práva v rozpore s dobrými mravmi len vtedy, kedy jeho „nemravnosť“ spočíva v dôvodoch na strane toho, kto právo vykonáva (úzke vnímanie), alebo aj vtedy, kedy „nemravnosť“ spočíva v tom, že za daných okolností (nezávislých od správania dlžníka) nie je spravodlivé, aby bolo právo vôbec vykonané (široké vnímanie).

Vráťme sa k situácii č. 3: pri širokom vnímaní by sme mohli tvrdiť, že uplatnenie námietky premlčania je v rozpore s dobrými mravmi; pri úzkom nie.

Ako vyplýva z úvodného odseku tohto komentu, ja osobne by som sa priklonil k úzkemu chápaniu. Zdá sa mi, že "nemravnosť" má spočívať v samotnom správaní dlžníka. Teda v našej situácii č. 3 by námietka premlčania nemohla byť považovaná za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. To ale samozrejme nevylučuje, aby sa sudcovia cestou výkladu ustanovení o premlčaní [napr. § 113 OZ per analogiam (posito, sed non concesso)] dopracovali k záveru, že námietku premlčania nebude možné akceptovať. Toto riešenie sa mi javí aj bezpečnejšie, pretože neumožňuje súdom prehliadať pozitívnu úpravu len preto, že sa odvolajú na pomerovanie princípov. Mali by sa na túto úpravu pozrieť a zamyslieť sa nad tým, či umožňuje alebo neumožňuje napr. v našej situácii č. 3 chrániť veriteľa, aký je zmysel tejto úpravy atď. Iste, pre sudcov môže byť táto cesta náročnejšia; to ale nemôže rozhodovať o správnosti či nesprávnosti tohto prístupu.

Nemyslím si preto, že sa môj názor „nedíva za roh“, resp. že háji stanovisko "moje právo, ty mlč". Rovnako si nemyslím, že som v nejakom rozpore so sociologickoprávnou škola vnímania výkonu subjektívneho práva. Nemám nič proti, ak sa odoprie právna ochrana výkonu práva, ktorý je v rozpore s účelom tohto práva. Navyše, ak to dobre chápem, debata Josserand vs. Ripert vs. Planiol má vo Francúzku zásadný význam predovšetkým z dôvodu absencie ekvivalentu § 3 ods. 1 OZ. U nás je ale otázka teoretickej základne zákazu zneužitia práva pozbavená časti významu tým, že zákonodarca možnosť odopretia ochrany výkonu práva výslovne zakotvil práve v § 3 ods. 1 OZ. Túto možnosť preto už súdy nemusia vyvodzovať z účelu či ducha vykonávaného práva (Josserand) či z morálky (Ripert).

Z Milanovho postu o okolnostiach, za akých došlo k výkonu (uplatneniu) práva, som si hneď spomenul na právnu vetu nedávno publikovaného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. decembra 2019, sp. zn. 4Obdo/84/2018 (R 64/2020):

"Súd rozhodujúci o nároku poisťovateľa v zmysle ustanovenia § 12 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nemôže skúmať a pri rozhodovaní o nároku prihliadať na to, či výška sumy nároku uplatneného poisťovateľom voči poistníkovi resp. poistenému v zmysle uvedeného ustanovenia je v súlade so všeobecnou právnou zásadou proporcionality a neprieči sa zmyslu a účelu uvedeného zákona. Jediným oprávneným subjektom, ktorý môže určiť a prípadne znížiť výšku uplatňovaného nároku v zmysle ustanovenia § 12 citovaného zákona aj pod hornú hranicu takto uplatňovaného nároku, ktorou je úhrn poistných plnení, je v zmysle uvedeného ustanovenia poisťovateľ."

Pre stručné vysvetlenie: rozhodnutie rieši otázku, či môže súd korigovať výšku poisťovateľom uplatneného regresného nároku (toho, čo poisťovňa plnila za poistníka poškodenému z titulu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovým vozidlom). Regresný nárok poisťovne v tomto prípade vznikol zdôvodu omeškania sa poistníka s platbou poistného.

Ak teda R 64/2020 odmieta možnosť posúdiť primeranosť výšky sumy uplatneného regresného nároku cez objektívne právne kategórie ako sú všeobecná právna zásada proporcionality, zmysel a účel zákona, či moderácia regresného nároku analogickou aplikáciou § 450 OZ, stále by mal mať poistník (poistený) možnosť namietať subjektívne okolnosti výkonu práva, t.j. právne kategórie ako dobré mravy - mravnosť - zneužitie práva, aplikovateľné cez § 3 ods. 1 OZ.

V podobnom duchu zrejme uvažoval aj Ústavny súd SR, keď trval na tom, že okrem iného je potrebné skúmať aj okolnosti, za akých došlo k udalosti zakladajúcej regresný nárok (viď nález Ústavného súdu SR zo dňa 31.1.2019, IV.US 377/2018).

"Promlčení je zákonným institutem přispívajícím k jistotě v právních vztazích a jeho namítnutí dobrým mravům zásadně neodporuje. Výjimkou jsou situace, kdy uplatnění této námitky je výrazem zneužití práva na úkor účastníka, který marné uplynutí promlčecí lhůty nezavinil a vůči němuž by zánik nároku byl nepřiměřeně tvrdým postihem ve srovnání s rozsahem a charakterem jím uplatňovaného práva a s důvody, pro které své právo včas neuplatnil.

Vyhodnotil-li okresní soud námitku stěžovatelky na promlčení nároku vedlejší účastnice řízení – která si jako profesionálka mohla být vědoma, že smlouva o zápůjčce může být neplatná (pro nesplnění povinnosti zkoumat úvěruschopnost stěžovatelky) a proto bude možno věc posoudit toliko jako bezdůvodné obohacení, s důsledkem v podobě odlišného určení počátku promlčecí lhůty, a přesto podala žalobu opožděně – k tíži stěžovatelky, když její námitku kvalifikoval jako odporující dobrým mravům, porušil stěžovatelčino právo na soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny základních práv a svobod.

Ústavní soud svým rozhodnutím nikterak nezpochybňuje zásadu, že dluhy se mají plnit. Vznesla-li však stěžovatelka jak námitku neplatnosti smlouvy o zápůjčce, tak i námitku promlčení, nelze tyto instituty obcházet poukazem na rozpor s dobrými mravy, nebyly-li podmínky pro jeho uplatnění splněny."

ÚS ČR, sp. zn. III.ÚS 3358/20

"Podle judikatury Ústavního soudu jsou na stát jako na účastníka soudního řízení, zvláště jde-li o řízení o náhradu škody, jež měl svou činností způsobit, kladeny vyšší nároky než na jiný subjekt. Stát jako subjekt sui generis, při respektu k hodnotám, na nichž je založen, totiž musí vystupovat též jako „vzor“ pro své občany, a to i tehdy, mělo-li by to být na úkor jeho eventuálního úspěchu v soudní při. Ve zcela výjimečných případech se tedy ve vztahu ke státu neuplatní jinak obecně dovozovaný závěr, že by eventuální výkon jeho práv jako účastníka řízení představovaný uplatněním námitky promlčení mohl odporovat tomuto jeho zvláštnímu postavení v podstatě jen tehdy, byl-li by činěn v rozporu se smyslem a účelem takových práv, tedy, byl-li by činěn jen jako přímá šikana druhého účastníka řízení, nýbrž taková námitka by mohla být rozporná s dobrými mravy i tehdy, byla-li by použita vůči účastníku řízení, který marné uplynutí promlčecí doby nezavinil a vůči němuž by zánik nároku na plnění byl nepřiměřeně tvrdý. Nejvyšší soud proto za současného poukazu na uvedenou judikaturu Ústavního soudu ve svém usnesení sp. zn. 30 Cdo 2616/2022 přisvědčil závěru odvolacího soudu o rozporu státem vznesené námitky promlčení s dobrými mravy v situaci, kdy sice ze skutkových zjištění soudů nižších stupňů nevyplynulo, že by hlavním a přímým úmyslem žalovaného státu při uplatnění námitky promlčení bylo poškodit žalobce, zohledněn však byl žalobcův zvláště nepříznivý zdravotní stav, který mu ve včasném uplatnění práva zabránil, neboť se v rozhodné době jednalo o tzv. polymorbidního pacienta s podstatnou ztrátou zraku i přetrvávající téměř trvalou ztrátou sluchu, trpícího též řadou dalších vážných a život ohrožujících onemocnění, přičemž význam byl přikládán též zjištění, že si tento žalobce v rozhodné době neúspěšně snažil potřebnou právní pomoc zajistit, avšak narážel na svou ztíženou možnost plnohodnotné komunikace s úřady.

Na základě uvedených skutečností tedy Nejvyšší soud uzavírá, že vznesení námitky promlčení ze strany žalovaného státu může být výjimečně hodnoceno jako odporující dobrým mravům ve smyslu § 3 odst. 1 obč. zák. i v případě, že hlavním a přímým úmyslem státu při uplatnění této námitky není žalobce poškodit, avšak jsou zde dány mimořádné a zvláštního zřetele hodné okolnosti, které na straně poškozeného (žalobce) vytvořily závažnou překážku, jež mu ve včasném uplatnění jeho nároku zabránila a pro kterou by závěr o promlčení uplatněného nároku byl pro něj nepřiměřeně tvrdý.

O takové zjištění se však v nyní posuzovaném případě závěr soudů obou stupňů o rozporu zmíněné námitky s dobrými mravy neopírá. Ze skutkových zjištění soudů obou stupňů totiž vyplynulo, že žalobcův zdravotní stav sice nebyl v rozhodné době dobrý, neboť se u něj rozvinulo onemocnění, za nějž je odškodňován, tato skutečnost mu však nezabránila v tom, aby některé nároky odvozené od předmětného trestního stíhání uplatnil včas (odškodnění za vazbu a náhrada nákladů obhajoby), přičemž ani v pozdější době, kdy žalobce přistoupil k uplatnění dalších svých nároků, se jeho zdravotní stav nezlepšil. Konstatování odvolacího soudu, podle kterého úkon spočívající ve včasném uplatnění nároků na odškodnění za vazbu a na náhradu nákladů obhajoby byl oproti obdobnému úkonu vztahujícímu se k nárokům, jež jsou předmětem tohoto řízení, z hlediska právního a matematického „vcelku triviální“, přičemž na něm měl navíc zájem též žalobcův tehdejší advokát, přitom za daného skutkového stavu věci úvahu o existenci výše popsané závažné překážky, výjimečné mimořádností své povahy, přesvědčivě a dostatečně neodůvodňuje. Za těchto okolností tedy závěr odvolacího soudu o rozporu uplatněné námitky promlčení ze strany žalovaného státu s dobrými mravy neobstojí."

NS ČR, sp. zn. 30 Cdo 2224/2022

"Zákonná požiadavka na tzv. riadnom pokračovaní v začatom konaní podľa § 112 Občianskeho zákonníka predstavuje určité kvalitatívne nároky na žalobcu na procesnú aktivitu smerujúcu k meritórnemu skončeniu sporu. Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená, a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný."

I. ÚS 52/2023

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím