Otázka prípustnosti dôkazov nadobudnutých nie celkom legálnym spôsobom ("nie celkom legálne", to je skoro taký pekný eufemizmus ako "nie celkom tehotná") ma na škole mimoriadne fascinovala. Vzhľadom na obmedzené skúsenosti s procesným právom a procesom v praxi som v skúmaní tejto otázky od skončenia školy príliš nepokročil. Fascinácia však zostala.

Uvedomujem si, že k tejto téme existuje množstvo zaujímavých teoretických prác aj judikátov, ktoré v tomto poste nedokážem ani nechcem obsiahnuť. Rád by som však upozornil na dve zaujímavé nedávne rozhodnutia týkajúce sa tejto otázky - jedno z dielne Európskeho súdu pre ľudské práva, jedno z dielne Najvyššieho súdu Českej republiky - a budem sa tešiť na postrehy tých, ktorí majú s touto oblasťou viac skúseností.

Dôkazy v trestnom konaní a ovocie z otráveného stromu

V trestnom konaní má otázka prípustnosti konkrétneho dôkazu obrovský význam. Trestnoprávny postih predstavuje ultima ratio, trest za spáchaný trestný čin je zväčša zásadným obmedzením základných práv odsúdeného a vina sa musí dokazovať beyond reasonable doubt. Prípustnosť dôkazu v slovenskom trestnom procese upravuje § 119 Trestného poriadku (301/2005 Z. z.). Podľa § 119 ods. 2 TP za dôkaz môže slúžiť "všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo osobitného zákona". Podľa § 119 ods. 4 TP "dôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou takého donútenia sa nesmie použiť v konaní okrem prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila."

Podľa doktríny "ovocia z otráveného stromu" sa neprípustnosť nevzťahuje len priamo na nezákonne získané dôkazy. Neprípustné sú aj akékoľvek iné dôkazy, ktoré boli získané na základe informácií získaných protiprávne - teda dôkazy, ktoré boli získané nepriamo zo zdroja, ktorý bol otrávený (viď. Silverthorne Lumber Co. v. United States, 251 U.S. 385 (1920)).

A po tomto krátkom úvode už konkrétne rozhodnutie, na ktoré som chcel upozorniť. Ide o nedávne rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Gäfgen proti Nemecku.

V predmetnom konaní išlo o mediálne veľmi atraktívny a sledovaný prípad. Podľa dostupných informácií boli skutkové okolnosti prípadu nasledovné. Pán Gäfgen (mimochodom študent práva) v roku 2002 ako známy dcéry významnej bankárskej rodiny z Frankfurtu nad Mohanom vylákal a uniesol 11-ročného syna tejto rodiny a zadusil ho. Rodinu informoval, že syna uniesli viaceré osoby a vymámil ako výkupné jeden milión eur. Od momentu prevzatia peňazí však pána Gäfgena sledovala polícia, ktorá ho následne zadržala. Únosca informoval políciu, že chlapec je živý (hoci v tom čase už nežil) a zadržiava ho iná osoba. V obave o chlapcov život (vzhľadom na čas od únosu, počas ktorého chlapec nedostal jedlo a vzhľadom na vonkajšiu teplotu) sa policajti pánovi Gäfgenovi vyhrážali mučením, načo im prezradil, kde ukrýva chlapcovo telo. Policajti boli tak dôslední (Ordnung muss sein!), že zástupca riaditeľa polície, ktorý dal na použitie tejto hrozby príkaz, založil záznam o tomto "úkone" do spisu a uviedol, že prípadné násilie by sa uskutočnilo pod lekárskym dohľadom. Podľa záznamu bola motivácia polície výlučne obava o život malého chlapca, nie získavanie dôkazov pre trestné konanie.

Tento prípad otvára množstvo zaujímavých otázok. Jedna z nich je iste zodpovednosť zúčastnených policajtov. Tu treba uviesť, že aj veliaci aj vykonávajúci policajt boli vo vnútroštátnych trestných konaniach odsúdení. Žaloba o náhradu nemajetkovej ujmy proti spolkovej krajine Hessen bola zamietnutá, konanie však ešte nie je právoplatne ukončené. A teraz teda už len k otázke prípustnosti dôkazov.

Je zjavné, že priznanie urobené pod hrozbou mučenia je neprípustné a v tomto duchu nemecký súd v prvý deň pojednávania pána Gäfgena poučil, že nielen priznanie urobené priamo pod hrozbou, ale aj všetky ďalšie priznania urobené až do toho dňa sú ako dôkazy neprípustné (viď. bod 100 rozhodnutia ESĽP). Pán Gäfgen sa síce znovu priznal aj pred súdom, okrem toho však súd vykonal aj niektoré vecné dôkazy, ktoré orgány činné v trestnom konaní získali v dôsledku výpovede pána Gäfgena pod hrozbou mučenia - stopy po aute pána Gäfgena blízko rybníka, kde bolo ukryté telo chlapca a samotné chlapcovo telo.

Dohovor priamo neupravuje nezákonne získané dôkazy. Sťažnosť pána Gäfgena na ESĽP sa preto (okrem iného) týkala porušenia čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru (právo na spravodlivý proces). K porušeniu malo dôjsť v dôsledku vykonania dôkazov, ktoré boli podľa sťažovateľa "ovocím z otráveného stromu", pretože polícia ich nadobudla na základe vynúteného priznania.

ESĽP v rozhodnutí uvádza, že nemecké orgány aj bez priznania mali dostatočné dôkazy (vydieračský list a písomné plány zločinu). ESĽP ďalej zdôraznil, že problematické dôkazy nemecké orgány získali len ako nepriamy výsledok vynútených priznaní, čím tento prípad odlíšil od prípadu Jalloh, v ktorom nemeckí vyšetrovatelia podali obvinenému prostriedok na vyvolanie vracania, čím získali drogy, ktoré obvinený prehltol. V prípade Jalloh ESĽP rozhodol, že dôkazy priamo získané konaním v rozpore s čl. 3 Dohovoru (zákaz mučenia) - teda podaním prostriedku na vyvolanie vracania - sú neprípustné. Z kauzy Gäfgen sa zdá, že dôkazy získané len ako nepriamy dôsledok konania, ktoré je v rozpore s čl. 3, nie sú neprípustné. ESĽP však zároveň zdôraznil, že dôkazy, ktoré v tomto prípade možno označiť za ovocie z otráveného stromu boli pri odsúdení pána Gäfgena aj tak len "doplnkové".

Pomerom hlasov šesť k jednému ESĽP rozhodol, že práva pána Gäfgena podľa čl. 6 Dohovoru neboli porušené. Na podnet Gäfgenovho advokáta však bude o veci ešte rozhodovať Veľká komora ESĽP.

Osobne som pri čítaní tohto rozhodnutia mal pocit, že ESĽP nechcel potvrdiť porušenie čl. 6 Dohovoru, zároveň však ani nechcel oslabiť doktrínu ovocia z otráveného stromu. Zdá sa mi, že lavíroval medzi tvrdením, že napadnuté dôkazy neboli nosné a že nekonštituovali porušenie Dohovoru.

Civilné konania a ochrana osobnosti

Civilné konanie nemá taký osudový náboj ako trestné. Preto je aj otázka prípustnosti dôkazov riešená menej prísne. Napriek tomu aj v civilnom konaní môže ísť o vážne veci (alebo o veľa peňazí) a vykonanie niektorých dôkazov môže byť pre výsledok rozhodujúce. Ako osobitne zaujímavé sa mi javia dôkazy, pri nadobudnutí ktorých došlo k porušeniu ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti (§ 11 a nasl.). A v tejto súvislosti by som rád upozornil na nedávne rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR (sp. zn. 22 Cdo 4172/2007).

NS ČR v tomto rozhodnutí nadviazal na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, o ktorom Milan na tomto blogu už písal tu (Milan v diskusii k uvedenému postu už upozornil aj na toto rozhodnutie). Skutkové okolnosti prípadu na tomto mieste nebudem opisovať. Po prvé by po opise prípadu Gäfgen pôsobili trochu nudne (ach, to vzrušujúce trestné právo) a po druhé pre pochopenie právnej vety v tomto prípade kontext nie je taký dôležitý.

Podľa uvedeného rozhodnutia "není pořízení záznamu telefonického hovoru nezákonné a důkaz tímto záznamem lze v občanském soudním řízení provést, avšak jen se svolením fyzické osoby, která byla účastníkem tohoto hovoru."

Zaujímalo by ma, ako bude tento súhlas v praxi vyzerať. Môže ísť o telefonát, na ktorého obsah si druhá strana nespomína a predpokladám, že pred udelením súhlasu si ho bude chcieť vypočuť (alebo bude automaticky predpokladať, že ak ho chce použiť druhá strana, musí byť nepriaznivý a preto súhlas a priori odmietne). Pôjde si to protistrana vypočuť do vedľajšej miestnosti? Alebo priamo pred sudcom?

Záver

Záver by som rád vynechal. Obe časti tohto postu boli len drobné sondy do tak komplexných a zaujímavých tém, že snažiť sa o akési uzavretie mi pripadá nemiestne. Len sa môžem tešiť na ďalšie sondy v diskusii.

Trochu mi je sice blbe pisat prvy prispevok pod vlastny text, ale rad by som upozornil na zaujimavu diskusiu, ktora k tejto istej teme vznikla na blogu Tomáše Peciny tu.

Vo výnimočných prípadoch by konflikt práva na ochranu osobnosti a práva na spravodlivý proces mohol byť riešený v neprospech osobnostného práva dotknutej osoby. Súd je nepochybne viazaný zákonom aj v procese dokazovania. Ak by však pripustenie nezákonne získanej nahrávky ako jediného dôkazu spôsobilého objasniť skutkový stav malo za následok len nepatrný zásah do práva na ochranu osobnosti (v porovnaní s predmetom sporu), v záujme spravodlivosti by súd takýto dôkaz mal pripusiť, vykonáť a vyhodnotiť. Opačný postup súdu, podľa môjho názoru predstavuje denegatio iustitiae. Je však potrebné zároveň zdôrazniť, že opísaný prípad sa svojou povahou (konflikt dvoch ústavných práv a nutnosť hľadania rozumnej proporcionality medzi nimi) zaraďuje k tzv. hard cases. Úvaha súdu musí byť precízne vysvetlená účastníkom a tiež zahrnutá do odôvodnenia rozsudku. Ten by mohol mať za istých okolností precedenčný charakter. Sedlačko ponúka de lege ferenda aj normatívne riešenie (nový § OSP): „Dôkaz, ktorého vykonaním môže dôjsť ku zásahu do práv účastníka alebo inej osoby, vykoná súd iba v odôvodnených prípadoch, kedy je medzi právom účastníka na súdnu ochranu a hroziacim zásahom do práv dotknutej osoby výrazný nepomer a náležité zistenie skutkového stavu nie je možné zabezpečiť inak.“ (SEDLAČKO, F.: Nezákonný dôkaz v občianskom súdnom konaní. Bulletin slovenskej advokácie, 9/2007, str. 30-39). Aby nedošlo k nedorozumeniu - uvedené sa týka výlučne civilného procesu!

Dakujem za reakciu.

Navrh konkretnej normativnej upravy je zaujimavy - aj ked v tomto zneni by to vlastne nadalej prenechavalo riesenie sudu na zaklade akehosi testu proporcionality. Ale aspon by to bolo vyslovne upravene. Ako je to v inych krajinach? Zbezne som sa pozrel do nemeckeho a rakuskeho ZPO, ale ziadne taketo ustanovenie som nenasiel. Co ine europske staty?

A premyslam este nad otazkou nahrady skody. Ak niekto v rozpore s § 11 a nasl. OZ vyhotovil zvukovy zaznam, ktory bol pouzity pred sudom a viedol k "prehre" jednej strany, mohla by tato strana zalovat osobu, ktora zaznam vyhotovila, na nahradu skody? Alebo je prilis absurdne? Porusenie pravnej povinnosti mame, skodu mame, neviem, ci by sa dal dokazat priamy kauzalny nexus.

Otázkou skôr je,
1.) či v takomto prípade (prehra v súdnom spore) ide vôbec o škodu v zmysle ustanovení OZ a ak áno
2.)či je zodpovedným subjektom účastník (tvorca "nelegálneho záznamu") alebo samotný súd podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.

Podľa môjho názoru súd tým, že
a) vykoná test proporcionality (právo na ochranu osobnosti / materiálna spravodlivosť rozhodnutia) a na základe toho
b)rozhodne, že "nelegálny dôkaz" v konaní pripustí, pričom
c)v rozsudku ho vyhodnotí ako nevyhnutný pre zistenie skutkového stavu

presúva zodpovednosť za príp. škodu z osoby tvorcu nelegálneho záznamu na štát

Tvorca záznamu nespôsobil škodu tým, že záznam nelegálne vytvoril, ani tým, že ho navrhol ako dôkaz v civilnom konaní, ale škoda mohla vzniknúť až na základe rozsudku vydaného na základe takéhoto dôkazu.

Ešte alternatíva: ak sa kvázi "poškodenému" nepodarí dosiahnuť zrušenie alebo zmenu rozsudku pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.) teda platí, že rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom, titul na náhradu škody mu ani nevznikne a vlastne ani nemožno hovoriť o škode (možno skôr o pocite krivdy). Tiež v takomto prípade nemôže s úspechom žalovať tvorcu záznamu, ten nemôže byť zodpovedný za právoplatný rozsudok súdu.

Všetky uvedené argumenty prepodkladajú výnimočnosť pripustenia "nelegálneho dôkazu".

Hmmm, toto je zaujimave. V zasade suhlasim s tym, ze by nemal byt ziadny narok na nahradu skody a to ani voci statu ani voci osobe, ktora nahravku vyhotovila.

Skusim vsak este trochu nahlas rozmyslat .... sud vyhodnotil, ze porusenie prav podla § 11 a nasl. OZ osoby, ktorej hovor bol zaznameny, je v konkretnom pripade podriadene pravu na spravodlivy proces osoby, ktora tento zaznam pouzije. To je z hladiska proporcionality asi ok a preto sa sud nedopustil nicoho, co by malo konstituovat prava na nahradu skody voci statu.

To, ze porusenie prava na ochranu osobnosti vsak preslo testom proporcionality voci pravu na spravodlivy proces vsak este podla mna nemusi znamenat, ze zasah do ochrany osobnosti prestal byt protipravny. S tou skodou som sa nevyjadril moc presne, ale co naroky podla § 13 OZ?

A co trestnopravna zodpovednost? Je mozne teoreticky si predstavit situaciu, v ktorej bude nahravka ako dokaz v civilnom procese pripustna, ale zaroven bude spachany trestny cin podla § 377 TZ? Alebo uz to zbytocne taham ad absurdum?

Hladal som este zahranicnu upravu a nasiel som tento zaujimavy material (pre tych, ktori citaju nemecky) - www.bdr.at/img/db/docs/159.pdf.

Zda sa, ze ani v nemeckom ani v rakuskom ZPO nie je explicitna uprava tejto otazky a tiez to v teorii komplexne riesia. Vacsinovo odmietaju krajne postoje, ze nahravka je pouzitelna vzdy a ze nie je pouzitelna nikdy a snazia sa hladat nejake zmysluplne podmienky v strede.

Jeden z citovanych autorov (Fasching) tvrdi, ze "ziskanie dokazneho prostriedku v rozpore s trestnym pravom vedie k zakazu daneho dokazneho prostriedku len v pripade, ak tym bolo narusene jadro ustavne chranenych zakladnych prav a slobod a uvadza ako priklady ublizenie na zdravi alebo natlak"(ospravedlnujem sa za kostrbaty preklad). Ini citovani autori zasadne odmietaju akekolvek zakazy dokaznych prostriedkov.

Áno, tieto práva na ochranu svojej osobnosti má aj náš "poškodený", ktorého obraz./zvuk. záznam vytvorený bez jeho privolenia (inak krásne slovo to privolenie... nie súhlas, ale privolenie) a následne použitý ako dôkaz v civilnom konaní. Je zrejmé, že ich môže uplatniť žalobou na ochranu osobnosti. Súd konajúci o tejto žalobe ju iste posudzuje autonómne a nie je pritom viazaný právnym názorom iného súdu a jeho "testom proporcionality". Po tento moment sme vlastne prišli obaja spoločne. Pridávam k tomu ďalej povinnosť súdu zvážiť, či vo svetle všetkých známych okolností, nejde zo strany žalobcu o šikanózny výkon práva (§ 3 ods. 1 OZ), ktorému je súdna ochrana odopretá! Tento záver súdu (priznávam, že neštandardný) musí byť podložený maximálnou znalosťou skutkového stavu, v žiadnom prípade nestačí pravdepodobnosť, príp. pochybnosť o pohnútke žalobcu. Malo by byť preukázané, že ide o akúsi pomstu zo strany žalobcu za použitie nelegálneho dôkazu.

Podrobne som si este raz prestudoval rakusky material, na ktory som vyssie odkazoval, a opat som fascinovany, do akych doslednosti su nemecky hovoriace narody schopne zajst.

Aj rakusky sud v tomto pripade hovori o "Interessensabwägung", co je podla mna priblizne to, co sme tu nazyvali testom primeranosti. A riesia to naozaj dosledne. Beru do uvahy vyznam proti sebe stojacich prav (pravo na ochranu osobnosti verzus pravo uplatnovane v spore, v ktorom sa ma dokaz pouzit). Taktiez beru do uvahy, ci ide o porusenie prava na ochranu osobnosti protistrany v danom procese alebo tretej osoby. Zaroven riesia kto ma dokazne bremeno pri dokazovani, ze uplatnovane pravo ma prednost pred ochranou osobnosti, tahaju do toho judikaturu ESLP, trestny aj administrativny proces, nutnu obranu, atd.

Ako zaujimavy mi pripada citovany nazor Rechbergera, ktory "zasadne odmieta zakazy vykonania dokazov v dosledku zakazu dokazneho prostriedku, pretoze rakuskemu pravnemu vnimaniu je cudzie, ignorovat klucove dokazy".

Takze ak som to spravne pochopil, v podstate sa zhodneme. Vseobecny korektiv dobrych mravov by som na chvilu vynal pred zatvorku (ten by sa mal samozrejme uplatnit vzdy) a rozumiem, ze napriek vykonaniu dokazu v civilnom procese to este nezbavuje "poskodeneho" narokov podla § 13 OZ.

A co trestnopravna zodpovednost podla § 377 TZ? Zostava tato zachovana napriek vykonaniu dokazu pred civilnym sudom? A teraz este uvaha ad absurdum - stava sa potom civilny sudca spolupachatelom? :-)

Som rád, že rakúski právnici/sudcovia v opísaných prípadoch idú cestou rozumu a nestavajú právo na ochranu osobnosti na nedotknuteľný piedestál. Výstižný je aj uvedený citát Rechbergera.

Ad § 377 TZ: Vopred priznávam, že v trestnom práve nie som natoľko doma, aby som si mohol dovoliť hlbšie úvahy. Skúsim takto: ak by platil ešte starý TZ, povedal by som, že takmer absentuje materiálna stránka TČ (spoločenská nebezpečnosť). Keďže máme TZ nový, vychádzam z objektívnej stránky § 377 ods. 1: nevyhnutným predpokladom je aj sprístupnenie zhotoveného záznamu tretej osobe, alebo iné použitie tohto záznamu. V prípade, že bol civilný sudca prvý, komu bol záznam sprístupnený, spomenutá podmienka nie je naplnená! Predloženie návrhu dôkazu zákonnému sudcovi a jeho následné pripustenie a vykonanie, spadá pod § 28 ods. 1 TZ, teda ide o výkon práva (okolnosť vylučujúca protiprávnosť). Záver č. 1: nemusí ísť o TČ a to bez ohľadu na važnosť ujmy! Záver č. 2: civilný sudca teda nie je spolupáchateľom :)

Suhlasim, ze ta moja uvaha s trestnopravnou zodpovednostou je pomerne absurdna a nadhodil som ju skor ako namet na diskusiu. A suhlasim, ze v praxi je to nepredstavitelne.

Ale ked nad tym uvazujem ciste teoreticky, nesuhlasim bez dalsieho s aplikaciou § 28 TZ. O kusok vyssie sme sa podla mojho pochopenia zhodli, ze vyhotovenie a pouzitie nahravky zostava protipravne napriek tomu, ze nahravka bude prehrata pred civilnym sudom a sud ju bude hodnotit ako dokaz (a kedze ostava protipravna, mozu prist nasledky podla § 13 OZ).

V takom pripade podla mojho nazoru nejde o vykon prava podla § 28 TZ. Porusenie prava na ochranu osobnosti nebolo sudcom, ktory si nahravku vypocul, pravne aprobovane - v oblasti hmotneho prava nadalej ostava protipravnym cinom. Takze v teoretickej rovine si trestnopravnu zodpovednost celkom viem predstavit. A co tak branit sa nutnou obranou?

Uvažoval som takto:
Skutková podstata § 377 ods. 1 TZ je naplnená vtedy a len vtedy, ak sú súčasne splnené 2 podmienky:
1.) neoprávnené zachytenie prejavu osobnej povahy - ide o porušenie § 12 OZ, čo však samo osebe nestačí. Inak by sme mali identickú skutkovú podstatu v TZ aj OZ, čo sa mi javí ako absurdné.
2.) sprístupnenie takto zhotoveného záznamu tretej osobe - až týmto konaním je TČ podľa § 377 ods. 1 TZ dokonaný!

Otázkou je, či návrhnutie dôkazu (záznamu) civilnému sudcovi možno považovať za jeho sprístupnenie tretej osobe. Podľa môjho názoru to nie je možné. Navrhnutie dôkazu je konanie účastníka v súlade s právom (predpokladám, že problematický záznam zhotovila tá istá osoba, ktorá ho potom v civilnom konaní navrhuje ako dôkaz). Pripustenie a vykonanie dôkazu je zasa v plnej kompetencii sudcu a rovnako tým nemôže byť dokonaný TČ. Ak záznam teda nie je sprístupnený tretej osobe, nie je naplnená skutková podstata TČ porušenia dôvernosti ústneho prejavu...

K nutnej obrane skús načrtnút situáciu, neviem si to dosť dobre predstaviť.

Nevidim problem v tom, aby sme mali identicku skutkovu podstatu v TZ a OZ. Mam pocit, ze vacsina trestnych cinov su zaroven aj civilnymi deliktami, ktore u poskodeneho zakladaju civilnopravne naroky (napr. take ublizenie na zdravi).

Takze ak tomu spravne rozumiem, hovoris, ze druha zlozka objektivnej stranky (spristupnenie) uz nie je protipravna, lebo ju civilny sudca pripustil. Toto je asi ten bod, kde sa nezhodneme. Mozno to vychadza z mojich obmedzenych skusenosti s procesom, ale predstavujem si to asi takto - ucastnik sporu v ramci dokazovania povie, ze sa chysta prehrat nahravku, sudca povie ok, a ucastnik stlaci PLAY. To, ze sudca povedal ok, podla mna nevylucuje protipravnost toho stlacenia PLAY. Stlacenie PLAY je podla mna "pouzitim" v zmysle § 12 ods.1 OZ a zaroven "pouzitim" v zmysle § 377 ods. 1 TZ a preto by malo zakladat civilnu aj trestnopravnu zodpovednost. A toto stlacenie PLAY podla mna nemusi byt vykonom prava podla § 28 TZ.

V tom rakuskom rozhodnuti, ktore som vyssie citoval, sa okrem ineho pise, ze "z hmotnopravnej protipravnosti nadobudnutia dokazu automaticky nevyplyva procesna nepouzitelnost dokazneho prostriedku." Podla mna aj naopak - z procesnej pouzitelnosti zase spatne nevyplyva, ze je to aj hmotnopravne ok.

Alebo myslis, ze tym sudcovym "ok" sa to stava vykonom prava? To by bol asi rozumny nazor, ktory by neviedol k takym bizarnostiam, ake tu prezentujem ja :-)
Ale nevylucuje tento nazor zaroven aj naroky "poskodeneho" podla § 13 OZ?

S tou nutnou obranou som si to predstavoval tak, ze niekto mi odmieta zaplatit, teda porusuje moje vlastnicke pravo (pravo chranene okrem ineho aj trestnym zakonom v zmysle § 25 ods. 1 TZ). Ide o trvajuci utok (lebo stale odmieta zaplatit) a jedina moja moznost prinutit ho zaplatit je sudnou cestou s vyuzitim dokazneho prostriedku neopravnenej nahravky telefonatu (dajme tomu, ze ma platit na zaklade zmluvy uzatvorenej ustne cez telefon a iny dokaz jeho povinnosti neexistuje). Odvraciam utok chraneny trestnym zakonom, nedopustam sa excesu .... podla mna by to mohla byt nutna obrana. Co si o tom myslis? Alebo zase sklzavam do bizarnosti? (ako sa mi v tychto diskusiach tusim stava celkom casto :-)

Za určitých podmínek lze takovýto důkaz použít v trestním řízení, viz: http://www.lexforum.cz/218