Autoři:

V krajine s nálepkou právny štát by mali platiť zákonné ustanovenia. Opak je neželaným stavom, zvlášť, ak sa v jednotlivých prípadoch v súdnych konaniach judikujú závery, ktoré svoju spätosť a právny základ v právnom poriadku nedokážu nájsť - ba, ktoré sú s nimi v rozpore - to nie len slovnom, ale aj teleologickom, logickom, či obsahovom.

V súvislosti so súdnou mapou a jej implementáciou do praxe vzniklo viacero slabých miest, okrem iného, jednou z nich bola diskusia o trvaní funkčnej príslušnosti (teda dobeh starých odvolacích konaní) podľa starých predpisov (účinných do 31.5.2023). V zmysle predmetného intertemporálneho ustanovenia CSP platí nasledovné:

CSP: § 471c - Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. júna 2023

"Konania začaté a právoplatne neskončené do 31. mája 2023 sa dokončia na súdoch vecne a miestne príslušných podľa predpisov účinných do 31. mája 2023; to neplatí, ak podľa osobitného predpisu výkon súdnictva prechádza z vecne a miestne príslušného súdu na iný súd."

CMP: § 396b - Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. júna 2023

Konania začaté a právoplatne neskončené do 31. mája 2023 sa dokončia na súdoch vecne a miestne príslušných podľa predpisov účinných do 31. mája 2023; to neplatí, ak podľa osobitného predpisu výkon súdnictva prechádza z vecne a miestne príslušného súdu na iný súd.

Mal som za to, že prednášky z procesného práva na fakulte vedieme letný semeter správne ak tvrdíme, že na odvolacie konania sa predmetné ustanovenie neaplikuje pretože funkčná príslušnosť tu nie je spomínaná, rovnako ako to, že tento výklad (aspoň podľa mojich skromných vedomostí a informácií) podporilo aj MSSR a poradný zbor ministra po poradách s predsedami krajských súdov a okresných súdov.

Kritiku kompetenčného senátu NSSR som v inej veci prezentoval už tu, tá sa týkala právomoci decíznych systémov a popretia právomoci ADR systému dostupného v podmienkach Slovenskej republiky. Skromne som sa nazdával, to aj v diskusiách s mnohými kolegami, že čerešničiek na torte tohto typu sa viac nedá očakávať pretože sú citujúc jedného kolegu advokáta "silnou kávou". Avšak, Slovenská republika je malá veľká krajina. S užasnutím som sa oboznámil s obsahom komuniké NSSR, to zo dňa 3. júla 2023, ktoré uvádza nasledovné:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že pokiaľ na konanie o odvolaní podľa predpisov účinných do 31. mája 2023 bol funkčne príslušný Krajský súd v Bratislave, zatiaľ čo s účinnosťou od 1. júna 2023 je na konanie o odvolaní v zmysle § 3 ods. 5 písm. b/ C. m. p. funkčne príslušný Krajský súd v Trnave a súčasne § 396b C. m. p. ako prechodné ustanovenie výslovne neupravilo, že konanie o odvolaní začaté a právoplatne neskončené do 31. mája 2023 sa dokončí na súde funkčne príslušnom podľa predpisov účinných do 31. mája 2023, potom so zreteľom na princíp okamžitej aplikovateľnosti novej procesnej právnej úpravy, je na konanie o odvolaní začaté a právoplatne neskončené do 31. mája 2023 funkčne príslušný Krajský súd v Trnave.

O čo vlastne ide, nedokážem pochopiť. Možno ma lexforácka ekipa vyvedie z údolia tmy, možno si odpovieme, či ide zo strany NSSR opäť o dotváranie, či o pretváranie práva, alebo či to skutočne je jeho výklad - ktorý v tomto stanovisku len ja chybne nevidím. Ak sa ale preukáže opak, dovolacia autorita by sa mala minimálne v rozsahu komentovaného stanoviska zamyslieť nad precíznosťou a vecnou správnosťou svojich úvach, ako aj o ich právnych, organizačno-riadiacich a ďalších následkoch. Ak ale predmetné stanovisko vychádza z vyššie uvedeného ustanovenia CMP a jeho vnútorej logiky, rovnako ako v prvom kritickom príspevku ku kompetenečnému senátu NSSR, musím konštatovať, že ja osobne neverím vlastným očiam. Je síce pravda, že nosím okuliare, a zrak sa vraj v živote človeka už len a len zhoršuje.

Záchranou (či svetielkom v údolí tmy príslušností súdov, ktorá tu bola zo strany NSSR týmto zavedená) snáď je, že tento podľa môjho názoru vecne zlý a nesprávny záver je prijatý len v konkrétnej veci, a že reakcia právnej komunity, hoci legislatívna, ktorá ho vyvráti, príde čo najskôr. Aj keď, ako iste vieme, vzhľadom na to čo nás čaká do septembra, môžeme byť v tomto ohľade pesimisti. Myslím si, že zo strany NSSR napísané stanovisko platiť v právnom štáte nemôže. Pretože v opačnom prípade sa majú subjekty práva, ako aj orgány správy a riadenia súdov, na čo tešiť.

Zabudli snáď členovia predmetného senátu na NSSR, že ak prechodné ustanovenie funkčnú príslušnosť explicitne neuvádza, a zároveň platí ustanovenie § 36 CSP aj pre oblasť mimosporu (Konanie sa uskutočňuje na súde, ktorý je na prejednanie príslušný. Príslušnosť sa určuje podľa okolností v čase začatia konania; takto určená príslušnosť trvá až do skončenia konania.) - potom tento záver jednoducho nie je udržateľný a je vecne nesprávny?

Ústavný súd SR v náleze IV. ÚS 257/2023 (v bodoch 75 až 77 odôvodnenia) totožným spôsobom vyložil predmetné prechodné ustanovenia. Takže sa mi úvaha najvyššieho súdu nejaví ako nesprávna, naopak zohľadňuje špecifiká mimosporových konaní, v ktorých sa prihliada na zmenu príslušnosti aj počas konania (viď § 5 CMP).

Druhá vec je tá, že KS v Trnave (a v podstate aj KS v Nitre) môžu Bratislave takéto postúpenie oplatiť rovnakou mincou v registrových konaniach.

že ide o rovnakú situáciu, pretože rozhodnutie USSR reagovalo

a) vo veci kde sa od 1.6.2023 explicitne mení funkčná príslušnosť odvolacieho súdu v zmysle § 3 ods. 5 CMP a

b) toto konanie bolo v čase rozhodovania USSR pravoplatne skoncene. Teda po citovanom naleze začne "nove odvolacie konanie" určené CMP o "starom odvolaní" - to je ale následok znenia zákona, čo USSR identifikoval v tomto prípade imho správne.

To ale nie je prípad veci NSSR na ktorú poukazujem... nakoľko NSSR neargumentuje § 3 ods. 5 CMP, možno abstrahovať, že o vec v zmysle ustanofenia § 3 ods. 5 CMP nejde, preto NSSR zjudikoval pravidlo o príslušnosti funkčnej bez jej explicitnej úpravy v CMP a v rozpore s § 36 CSP.

je na to taký a tak to čítam ja, že ustanovenie § 3 ods. 5 upratáva nové odvolačky, teda odvolania podané po 1.6.2023 - ale tie, ktoré napadli na "staré" odvolacie súdy (funkčne vtedy samozrejme správne) do 31.5.2023 musia v zmysle prechodného ustanovenia (lebo tam absentuje úprava zmeny funkčnej príslušnosti) dobehnúť na starých súdoch.

Ďakujem Jarovi, že tu otvoril túto tému. Dovolím si len doplniť prepojenie na diskusiu, kde sme sa tohto rozhodnutia už dotkli. Som zvedavý na samotné rozhodnutie.

aj keď v prípade 6Ndc/19/2023 nie sú zatiaľ k dispozícii skutkové okolnosti, z hľadiska použitej argumentácie naopak zatiaľ nevidím zásadný rozdiel oproti situácii v prípade IV. ÚS 257/2023, pretože po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu sa vec vracia do štádia po podaní odvolania, nejde teda z hľadiska použitej argumentácie o "nové odvolacie konanie", ale rozhodujúci je právny stav v čase podania "starého" odvolania (išlo o odvolanie podané do 31.05.2023)

skutočnosť, že ústavný súd rušil právoplatné rozhodnutie je myslím bez právneho významu na riešený problém funkčnej príslušnosti odvolacieho súdu...

zatiaľ nevidím vecný rozdiel a obidva prípady sporu o funkčnú príslušnosť by mali "dopadnúť" rovnako, pretože na obidva prípady sa bude aplikovať totožné prechodné ustanovenie (v obidvoch prípadoch išlo o odvolania podané pred 31.05.2023)...

druhá vec je, že z hľadiska teórie "funkčná príslušnosť sa niekedy označuje ako príslušnosť činnostná" (Rubeš, J. a kol. Občanský soudní řád. Komentář. Díl I. Praha : Orbis, 1970, str. 75) a je niekedy považovaná za "zvláštny druh vecnej príslušnosti, nakoľko obdobne ako vecná príslušnosť vymedzuje vertikálnu pôsobnosť jednotlivých súdov v rámci súdnej sústavy, t.j. vymedzuje ako súdy rôzneho druhu rozhodujú v konaní o rovnakej veci po sebe, resp. ako súdy druhej inštancie" (Svoboda, K., Šínová, R., Hamuľáková, K. a kol. Civilní proces. Obecná část a sporné řízení. 1. vydání. Praha : C. H. Beck, 2014, str. 57).

z tohto hľadiska možno ustanovenia § 471c CSP a § 396b CMP ohľadne "prechodu výkonu súdnictva z vecne a miestne príslušného súdu na iný súd" vztiahnuť aj na funkčnú príslušnosť ako poddruh vecnej príslušnosti...

v tomto prípade by ustanovenia § 471c CSP a § 396b CMP predstavovali lex specialis k § 36 ods. 2 CSP a vzťahovali by sa tak aj na odvolania podané do 31.05.2023...

po procesnej stránke stotožňovať predmetné konania.

Ndc je konanie o postúpení veci z titulu príslušnosti, teda rieši sa spor o príslušnosť, preto nejde o skončenú vec - ale o vec živú.

V prípade USSR išlo o vec na odvolacom súde skončenú.

Komplexne ešte treba podotknúť, že pri CSP tieto závery platiť nemôžu o to viac, že CSP nemú úpravu (novú od 1.7.2023) novej funkčnej príslušnosti, preto o to viac platí prechoďák - teda že konania právoplatne neskončené (odvolacie) sa dokončia na tých súdoch na ktorých začali a prebiehajú.

po procesnej stránke oddeľovať predmetné konania.

V prípade Ndc ako aj v prípade USSR sa riešila rovnaká procesná otázka (príslušnosť krajského súdu ako odvolacieho súdu na rozhodnutie o odvolaní podanom do 31.05.2023), súčasne po zrušení právoplatného rozhodnutia zo strany ústavného súdu dokonca v obidvoch prípadoch aj v rovnakej procesnej situácii, t.j. v rámci právoplatne neskončeného konania...

v úvahe samozrejme abstrahujem od skutočnosti, že účinky zrušenia rozhodnutia odvolacieho súdu nastanú až po doručení nálezu všetkým účastníkom...

ústavný súd po vyhlásení nálezu (osobitne výroku o zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu) viazaný vlastným výrokom musel posudzovať príslušnosť odvolacieho súdu na rozhodnutie o odvolaní v ďalšom konaní presne rovnako ako najvyšší súd ako súd nadriadený v spore o príslušnosť medzi dvomi odvolacími súdmi...

potom znie, aby sme si vyjasnili minimálne:

a) či Ndc konal v "právoplatne neskončenom" alebo "skončenom" odvolacom konaní

b) či USSR konal o sťažnosti voči "právoplatne neskončenému" alebo "skončenému" konaniu.

Budem rád, ak si toto východisko zodpovieme pre účely ďalšej diskusie

ps: nie je pravda, že postúpené veci z KSBA na KSTT boli konania kde bolo podané odvolanie po 31.5.2023, postupovali sa aj dvoj - trojročné veci...

Preto nesúhlasím so záverom, že príslušnosť musel USSR hľadať rovnako ako NSSR v Ndc konaní - pretože USSR (ako som písal v komentároch vyššie) konal o sťažnosti po PRÁVOPLATNE SKONČENOM konaní a hľadal nový odvolací súd - teda išiel v zmysle § 3 ods. 5 CMP čo je logické, pretože mu na príslušnosť nepadalo pravidlo prechodného ustanovenia, zatiaľ to na NSSR pri tých postúpených veciach PADÁ (vzťahuje sa) procesné pravidlo prechodného ustanovenia...

v zymsle informácie od kolegov advokátov, že sa aj (i) v právoplatne neskončených Cb veciach kde (ii) odvolanie bolo podané pred 1.6.2023 (iii) postupujú veci z krajských súdov na KS BA/BB/KE - iba pre historickú pamäť dávam do éteru a dúfajúc v diskusiu o tomto, že som toho názoru, že CSP právny základ na takéto postúpenie jednoducho - nemá. Kto ho vidí, prosím, aby ho tu hodil.. predpokladám, že "nové" Cb KS súdy tieto veci postúpia rovnako na Ndc... nepripomína tento postup horúci zemiak, kde opäť utrpí strana konania v rozsahu času rozhodovania?

Ak sú dostupné 2 varianty a ak budú uplatňované súbežne - teda že

a) staré odvolania prejednajú staré KS a

b) staré odvolania prejednajú nové KS

- potom je viac ako jasné, že v niektorej z vetiev prejednania neskôr USSR povie, že išlo o nezákonného sudcu. To podľa toho, či USSR bude mať za to, že CSP poskytuje oporu na postúpenia vecí na nové KS Cb súdy, alebo nie... ale opäť - neutrpí dĺžka konania? Bol to skutočne cieľ reformy súdnej mapy?

.ak by sme zhrnuli posledný vývoj "sporu" o príslušnosť a zhutnili postoj "obchoďákov" - teleologický výklad zákona zachraňuje ciele reformy súdnej mapy.

Sklamaním je (do zverejnenia celého roozhodnutia), že sa rozhodnutie nevysporiadalo s existenciou prechodného ustanovenia ( § 471c - Prechodné ustanovenie
k úpravám účinným od 1. júna 2023: "Konania začaté a právoplatne neskončené do 31. mája 2023 sa dokončia na súdoch vecne a miestne príslušných podľa predpisov účinných do 31. mája 2023; to neplatí, ak podľa osobitného predpisu výkon súdnictva prechádza z vecne a miestne príslušného súdu na iný súd").

Tlačové komuniké k obchodnoprávnej veci sp. zn. 5Ndob/5/2023:

Dňa 16. augusta 2023 bolo vo veci vedenej Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 5Ndob/5/2023 senátom obchodnoprávneho kolégia vydané uznesenie, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v spore o príslušnosť. V danej veci išlo o prípad sporu o funkčnú príslušnosť súdov na konanie o odvolaní podanom do 31. mája 2023 proti rozhodnutiu vydanému súdom prvej inštancie v obchodnoprávnom spore.

Vzhľadom na nejednoznačnosť a vnútornú rozpornosť jednotlivých ustanovení CSP týkajúcich sa funkčnej príslušnosti odvolacích súdov v obchodnoprávnej agende, vznikol diametrálne odlišný názor súdov, medzi ktorými spor o ich príslušnosť vznikol. Zo strany najvyššieho súdu, predovšetkým pri snahe zachovať zámer súdnej reformy, ktorá má viesť k vytvoreniu vysokej špecializácie pre oblasť obchodného súdnictva, komunikované rozhodnutie považuje za potrebné vnímať ustanovenie § 34 ods. 2 CSP ako normu, ktorá síce odkazuje na ust. § 22 CSP čo do identifikácie súdov prvej inštancie podriadených týmto odvolacím súdom, avšak zároveň ako ustanovenie, ktoré vymedzuje výlučný okruh odvolacích súdov pre oblasť obchodnoprávnych sporov (akcentujúc dikciu § 34 ods. 2 CSP - „Na konanie o odvolaní proti rozhodnutiu vydanému v konaní...“, t. j. nielen pre rozhodnutia vydané uvedenými súdmi, ale pre všetky rozhodnutia, kde konanie má charakter obchodnej sporovej agendy).

To, že zákonodarca opomenul, že obchodnoprávnu agendu do 31. mája 2023 viedli všetky súdy SR, ako aj to, že môže nastať situácia, že nielen súdy uvedené v § 22 CSP aj v budúcnosti budú takúto agendu rozhodovať, nemôže viesť k inému záveru, ako tomu, že rigidný, výlučne gramatický výklad dotknutých právnych noriem spôsobí sťaženú realizáciu špecializácie súdnictva. Krajské súdy ako súdy odvolacie (v zásade) sú miestom, kde sa vytvára zázemie pre zjednocovanie, ktorých rozhodnutia sú určujúce pre následnú tvorbu obchodnej judikatúry, a teda je žiaduce, aby výlučne tieto súdy (krajské súdy podľa § 34 ods. 2 CSP - Krajský súd v Bratislave, Krajský súd v Banskej Bystrici a Krajský súd v Košiciach) už pri aplikácii okamžitej aplikability procesných predpisov boli tie, ktoré ako dokončia už začaté odvolacie konania, tak aj budú vždy tými, ktoré budú túto agendu riešiť bez ohľadu na to, či spor (svojou povahou obchodnoprávny) rozhodol na prvej inštancii súd s obchodnoprávnou alebo inou špecializáciou (či už z dôvodu opomenutia vznesenia námietky účastníkmi alebo zohľadnenia samotným súdom v zmysle § 40 CSP).

Samotný legislatívny vývoj a prijímanie konečného znenia zákonného textu súdnej reformy parlamentom v konečnom dôsledku spôsobil, že jediný zámer zákonodarcu, ktorý však opomenul pretaviť do relevantných prechodných ustanovení, je možné vybadať len z nastavenia obchodnoprávnej agendy ako agendy osobitnej dôležitosti a špecifickosti, kreujúc tak samostatný okruh vysoko špecializovaného obchodného súdnictva v SR, že je subsumované pod kauzálnu príslušnosť. Výklad zohľadňujúci tento zámer súdnej reformy potom prevážil pri rozhodovaní o tom, akým spôsobom pristupovať aj k sporom, v ktorých odvolacie konania začali do 31. mája 2023, avšak ešte o nich nebolo rozhodnuté.

Ak ale rozhodnutie pracuje s teleologickým výkladom, osobne ma zaujíma, čo je teleologicky obsiahnuté v § 471c CSP..

ak by sme zhrnuli posledný vývoj "sporu" o príslušnosť a zhutnili postoj "obchoďákov" - teleologický výklad zákona zachraňuje ciele reformy súdnej mapy.

Sklamaním je (do zverejnenia celého roozhodnutia), že sa rozhodnutie nevysporiadalo s existenciou prechodného ustanovenia ( § 471c - Prechodné ustanovenie
k úpravám účinným od 1. júna 2023: "Konania začaté a právoplatne neskončené do 31. mája 2023 sa dokončia na súdoch vecne a miestne príslušných podľa predpisov účinných do 31. mája 2023; to neplatí, ak podľa osobitného predpisu výkon súdnictva prechádza z vecne a miestne príslušného súdu na iný súd").

Tlačové komuniké k obchodnoprávnej veci sp. zn. 5Ndob/5/2023:

Dňa 16. augusta 2023 bolo vo veci vedenej Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 5Ndob/5/2023 senátom obchodnoprávneho kolégia vydané uznesenie, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v spore o príslušnosť. V danej veci išlo o prípad sporu o funkčnú príslušnosť súdov na konanie o odvolaní podanom do 31. mája 2023 proti rozhodnutiu vydanému súdom prvej inštancie v obchodnoprávnom spore.

Vzhľadom na nejednoznačnosť a vnútornú rozpornosť jednotlivých ustanovení CSP týkajúcich sa funkčnej príslušnosti odvolacích súdov v obchodnoprávnej agende, vznikol diametrálne odlišný názor súdov, medzi ktorými spor o ich príslušnosť vznikol. Zo strany najvyššieho súdu, predovšetkým pri snahe zachovať zámer súdnej reformy, ktorá má viesť k vytvoreniu vysokej špecializácie pre oblasť obchodného súdnictva, komunikované rozhodnutie považuje za potrebné vnímať ustanovenie § 34 ods. 2 CSP ako normu, ktorá síce odkazuje na ust. § 22 CSP čo do identifikácie súdov prvej inštancie podriadených týmto odvolacím súdom, avšak zároveň ako ustanovenie, ktoré vymedzuje výlučný okruh odvolacích súdov pre oblasť obchodnoprávnych sporov (akcentujúc dikciu § 34 ods. 2 CSP - „Na konanie o odvolaní proti rozhodnutiu vydanému v konaní...“, t. j. nielen pre rozhodnutia vydané uvedenými súdmi, ale pre všetky rozhodnutia, kde konanie má charakter obchodnej sporovej agendy).

To, že zákonodarca opomenul, že obchodnoprávnu agendu do 31. mája 2023 viedli všetky súdy SR, ako aj to, že môže nastať situácia, že nielen súdy uvedené v § 22 CSP aj v budúcnosti budú takúto agendu rozhodovať, nemôže viesť k inému záveru, ako tomu, že rigidný, výlučne gramatický výklad dotknutých právnych noriem spôsobí sťaženú realizáciu špecializácie súdnictva. Krajské súdy ako súdy odvolacie (v zásade) sú miestom, kde sa vytvára zázemie pre zjednocovanie, ktorých rozhodnutia sú určujúce pre následnú tvorbu obchodnej judikatúry, a teda je žiaduce, aby výlučne tieto súdy (krajské súdy podľa § 34 ods. 2 CSP - Krajský súd v Bratislave, Krajský súd v Banskej Bystrici a Krajský súd v Košiciach) už pri aplikácii okamžitej aplikability procesných predpisov boli tie, ktoré ako dokončia už začaté odvolacie konania, tak aj budú vždy tými, ktoré budú túto agendu riešiť bez ohľadu na to, či spor (svojou povahou obchodnoprávny) rozhodol na prvej inštancii súd s obchodnoprávnou alebo inou špecializáciou (či už z dôvodu opomenutia vznesenia námietky účastníkmi alebo zohľadnenia samotným súdom v zmysle § 40 CSP).

Samotný legislatívny vývoj a prijímanie konečného znenia zákonného textu súdnej reformy parlamentom v konečnom dôsledku spôsobil, že jediný zámer zákonodarcu, ktorý však opomenul pretaviť do relevantných prechodných ustanovení, je možné vybadať len z nastavenia obchodnoprávnej agendy ako agendy osobitnej dôležitosti a špecifickosti, kreujúc tak samostatný okruh vysoko špecializovaného obchodného súdnictva v SR, že je subsumované pod kauzálnu príslušnosť. Výklad zohľadňujúci tento zámer súdnej reformy potom prevážil pri rozhodovaní o tom, akým spôsobom pristupovať aj k sporom, v ktorých odvolacie konania začali do 31. mája 2023, avšak ešte o nich nebolo rozhodnuté.

Ak ale rozhodnutie pracuje s teleologickým výkladom, osobne ma zaujíma, čo je teleologicky obsiahnuté v § 471c CSP..

v rámci "minimálneho vyjasnenia" nemám námietky proti formálnemu rozčleneniu súdov, ktoré uvedenú otázku posudzovali...

z obsahového hľadiska je však týmto spôsobom zbytočné uvažovať...

skutočnosť, že ústavný súd rozhodoval o sťažnosti proti právoplatnému rozhodnutiu je bez právneho významu.. judikovať príslušnosť súdu pre účely ďalšieho konania v právoplatne skončenom konaní je bez praktického významu... (z rovnakého dôvodu je zbytočné v prechodných ustanoveniach § 471c CSP, resp. § 396b CMP zdôrazňovať, že musí ísť o právoplatne neskončené konania, pretože normovať príslušnosť v právoplatne skončenom konaní nemá praktický zmysel)...

ako som argumentoval predtým po zrušení sťažnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu musel ústavný súd vyriešiť otázku, ktorý odvolací súd bude povinný rozhodnúť o podanom starom odvolaní, pretože po zrušení právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu sa konanie vrátilo do okamihu pôvodne podaného odvolania so zachovaním všetkých procesných právnych vzťahov podľa právnej úpravy účinnej v čase podania odvolania a ústavný súd musel posudzovať, či medzitým prijatá zmena právnej úpravy funkčnej príslušnosti odvolacieho súdu má na pôvodným odvolaním založené procesné vzťahy nejaký vplyv... (t.j. ústavný súd sa v tomto bode dostal do rovnakej pozície v rámci konania ako najvyšší súd ako nadriadený súd pri rozhodovaní v spore o funkčnú príslušnosť dvoch odvolacích súdov)..

keby ústavný súd o príslušnosti odvolacieho súdu rozhodol s pozície, že ide o nové odvolacie konanie, nemusel by vôbec riešiť otázku okamžitej aplikability novej procesnej úpravy, pretože by len prihliadol na účinnú procesnú úpravu v čase jeho rozhodnutia.. nakoľko si však bol zjavne vedomý, že ide o staré odvolanie podané v čase účinnosti starej úpravy funkčnej príslušnosti odvolacieho súdu, ktorá bola medzičasom zmenená, musel vyriešiť kolíziu starej a novej úpravy funkčnej príslušnosti a ako rozhodujúci argument zvolil okamžitú aplikabilitu procesných noriem... rovnakým spôsobom ako najvyšší súd ako nadriadený súd v spore dvoch odvolacích súdov o funkčnú príslušnosť...

ospravedlňujem sa, ale napriek formálnym odlišnostiam z hľadiska procedúry stále nevidím relevantný obsahový rozdiel medzi najvyšším súdom a ústavným súdom pri riešení posudzovaného problému funkčnej príslušnosti odvolacieho súdu po zmene právnej úpravy od 01.06.2023...

Rád by som upozornil na detailnú kritiku rozhodnutie NS SR, sp. zn. 5 Ndob 5/2023 od Slavomíra Máčaja:
Máčaj, S. 35. Ktorý súd má vybaviť nedokončenú špecializovanú odvolaciu agendu? slavomir-macaj.sk.

"Pre konania začaté a právoplatne neskončené do 31. mája 2023 zákonodarca v prechodnom ustanovení § 471c CSP výslovne určil, že sa majú dokončiť na súdoch vecne a miestne príslušných podľa predpisov účinných do 31. mája 2023. Toto ustanovenie a contrario teda nepokrýva funkčnú ani kauzálnu príslušnosť odvolacích súdov."

Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Ndob/16/2023 (právna veta podľa najpravo.sk)

"I. Na odvolacie konanie začaté a právoplatne neskončené do 31. mája 2023 v obchodnoprávnych sporoch je od 1. júna 2023 funkčne príslušný krajský súd určený podľa Civilného sporového poriadku v znení účinnom od 1. júna 2023.

II. Ustanovenie § 34 ods. 1 a 2 CSP vo väzbe na ustanovenie § 22 CSP v znení od 1. júna 2023 je potrebné interpretovať tak, že od 1. júna 2023 je daná funkčná príslušnosť výhradne Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Bratislave a Krajského súdu v Košiciach ako súdov špecializovaných na konania o odvolaniach proti rozhodnutiam vydaným v obchodnoprávnych sporoch všetkými súdmi prvej inštancie (nielen okresným alebo mestským súdom v sídle krajského súdu), spadajúcimi tak do obvodov týchto troch krajských súdov, ako aj do obvodov krajských súdov vymenovaných v § 22 písm. d) až h) CSP. "

R 43/2023 (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Ndob/5/2023 zo 16. augusta 2023)

Vyzerá to tak, že najvyšší súd sa ustálil na riešení, že od 1. júna 2023 sa nevybavená špecializovaná odvolacia agenda má presunúť z pôvodne príslušných odvolacích súdov na „špecializované“ odvolacie súdy príslušné podľa nových predpisov.

Naďalej som presvedčený, že toto riešenie nezodpovedá zneniu a účelu právnych predpisov. Ďalší na ťahu bude zrejme ústavný súd, ktorý bude posudzovať ústavné sťažnosti subjektov, ktoré sa nestotožnia s názorom najvyššieho súdu (a budú namietať odňatie zákonného sudcu bez existencie zákonného základu).

Nižšie sumarizujem argumenty, pre ktoré nepovažujem riešenie zvolené najvyšším súdom za správne. Myslím si, že je potrebné, aby zazneli, pretože neboli zohľadnené v rozhodnutiach najvyššieho súdu. Podrobnejšiu analýzu uvádzam na svojom blogu.

I. Predpisom, ktorý obsahuje ustanovenia o prechode výkonu súdnictva v neskončenej agende v súvislosti s reformou, je zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov (ZSOS). Analýza najvyššieho súdu tento predpis vôbec nezohľadňuje.

V ZSOS zákonodarca ustanovil prechod výkonu súdnictva v súvislosti s reformou v dvoch skupinách prípadov: v prípade zanikajúcich súdov ( § 18l a § 18m) a v prípade bratislavských mestských súdov ( § 18n).

Pre zanikajúce súdy ZSOS ustanovil, že výkon súdnictva prechádza na nástupnícke súdy. Pre bratislavské mestské súdy ustanovil, že výkon súdnictva v neskončených trestných veciach prechádza na Mestský súd Bratislava 1, v rodinnoprávnych veciach na Mestský súd Bratislava 2 atď. Pre iné prípady prechod nedokončenej agendy nebol ustanovený. A nebol ustanovený ani pre nedokončenú odvolaciu agendu.

Podľa § 36/2 CSP sa príslušnosť súdu určuje podľa okolností v čase začatia konania; takto určená príslušnosť trvá až do skončenia konania (zásada perpetuatio fori). Ak teda na prejednanie určitej veci bola podľa predchádzajúcich predpisov už založená príslušnosť súdu X a zároveň žiadna právna norma neustanovila, že by táto vec mala prejsť na iný súd, potom príslušnosť súdu X naďalej trvá a túto vec musí dokončiť tento súd.

Ani pre odvolacie súdy a ani pre prvoinštančné súdy (s výnimkou zanikajúcich súdov a bratislavských mestských súdov) nebolo ustanovené, že by ich nevybavená agenda mala prejsť na iný súd. Skôr založená príslušnosť teda naďalej trvá.

To, že takýto bol účel zákona, potvrdzuje aj dôvodová správa k § 471c CSP. Tá uvádza, že dokončenie nevybavenej agendy sa má riadiť týmito pravidlami:

• V prípade súdov, ktoré zanikajú, prechádza nevybavená agenda na nástupnícke súdy (toto pravidlo implementuje § 18l a § 18m ZSOS);


• V prípade súdov, ktoré nezanikajú, platí, že „staré“ veci zásadne dokončí doterajší súd a nový nápad už smeruje na nový súd. Výnimkou sú len prípady, keď ZSOS ustanoví inak (čo je prípad bratislavských mestských súdov ustanovený v § 18n/2 ZSOS).

Dôvodová správa k bodu 6 ( § 417c): Cieľom prechodného ustanovenia je potvrdiť koncepciu prechodu výkonu súdnictva medzi zanikajúcimi a nástupníckymi súdmi, ktorá je ovládaná týmito pravidlami:

Vo všeobecnosti sa bude uplatňovať prvé pravidlo, podľa ktorého výkon súdnictva bude prechádzať zo zanikajúcich súdov na nástupnícke súdy. Prechod výkonu súdnictva je v tomto prípade upravený napríklad v prechodných ustanoveniach čl. VI.

V prípade, ak dochádza k presunu kauzálnej príslušnosti medzi súdmi, ktoré nezanikajú, bude sa uplatňovať druhé pravidlo, podľa ktorého „staré“ veci dokončí doterajší súd, pričom nový nápad sa už smeruje na nový súd.

Kombinácia oboch pravidiel sa premieta do navrhovaného prechodného ustanovenia. Pričom platí, že doterajšie konania sa dokončia na doterajších súdoch. Toto pravidlo však platí len v rozsahu, v akom neustanovuje predpis o sídlach a obvodoch súdov inak. Týmto predpisom je návrh zákona v čl. VI.

Riešenie prijaté najvyšším súdom je v zrejmom rozpore s vyššie opísaným znením a účelom ZSOS.

II. Najvyšší súd oprel svoje riešenie o princíp okamžitej aplikability § 34/2 CSP, ktorý obsahuje nové vymedzenie funkčnej príslušnosti odvolacieho súdu. Lenže toto ustanovenie nie je ustanovením, ktoré by nariaďovalo prechod výkonu súdnictva z pôvodne príslušného odvolacieho súdu na iný odvolací súd — ustanovenie len vymedzuje kritériá pre určenie funkčnej príslušnosti odvolacieho súdu. Avšak príslušnosť odvolacieho súdu pre určité konanie sa určuje k momentu začatia konania (podľa vtedy účinných predpisov), pričom takto určená príslušnosť trvá až do skončenia konania. Dodatočná zmena zákonných kritérií pre určenie príslušnosti súdu tak nemá vplyv na už založenú príslušnosť.

Ani princíp okamžitej aplikability na tom nič nemení. Na základe tohto princípu možno uplatniť nové procesné ustanovenie odo dňa jeho účinnosti; nemožno mu však pripísať iné účinky, než má. Ustanovenie § 34/2 CSP teda možno použiť na všetky odvolacie konania začaté po 31. máji 2023. Pre skôr začaté odvolacie konania je však irelevantné, keďže príslušnosť odvolacieho súdu v skôr začatých odvolacích konaniach už bola založená a takto založená príslušnosť trvá až do ich skončenia. Len poukazom na daný princíp nemožno z ustanovenia, ktoré vymedzuje kritériá pre určenie príslušnosti, urobiť ustanovenie nariaďujúce prechod výkonu súdnictva z príslušného súdu na iný súd — teda ustanovenie s celkom iným významom. Prechod výkonu súdnictva v súvislosti s reformou upravujú ustanovenia § 18l až 18n ZSOS, nie § 34/2 CSP.

III. Napokon sa najvyšší súd opiera o výklad § 471c CSP (podľa ktorého neskončené veci majú dokončiť vecne a miestne príslušné súdy podľa pôvodných predpisov, pokiaľ osobitný predpis neustanoví inak). Za významné považuje, že dané ustanovenie výslovne zmieňuje len vecnú a miestnu príslušnosť. Z toho a contrario odvodzuje, že dané ustanovenie neplatí pre kauzálnu a funkčnú príslušnosť, a preto sa má použiť § 34/2 CSP.

Predovšetkým, ako bolo uvedené v bode II, § 34/2 CSP upravuje kritériá pre určenie príslušnosti; nenariaďuje prechod agendy z (pôvodne) príslušných súdov na iné súdy. Takže aj keby platil argument a contrario, výsledok by bol stále ten istý — a síce, keďže neexistuje žiadna právna norma, ktorá by ustanovila, že neskončené odvolacie veci by mali prejsť z (pôvodne) príslušných odvolacích súdov na iné súdy, príslušnosť pôvodných odvolacích súdov trvá až do skončenia konania.

Navyše, použitie argumentu a contrario odporuje aj zmyslu a účelu zákona. Druhá časť § 471c CSP odkazuje na ustanovenia ZSOS o prechode výkonu súdnictva, ktoré upravujú prechod výkonu súdnictva aj vo vzťahu ku kauzálnej príslušnosti. Rovnako dôvodová správa výslovne uvádza, že § 471c má platiť aj pre kauzálnu príslušnosť — teda, že stará agenda sa nemá presúvať (až na výnimky ustanovené v ZSOS) na súdy kauzálne príslušné podľa nových predpisov. Preto sa zdá pochybné tvrdiť, že zámerom zákonodarcu bolo v § 471c ustanoviť pravidlo výlučne pre miestnu a vecnú príslušnosť. Rozumnejší je predpoklad, že ide o formulačnú nepresnosť. Správne bolo treba uplatniť analógiu a nie argument a contrario. Každopádne však ani argument a contrario s ohľadom na bod II nemá vplyv na výsledný záver.

K tomu treba doplniť, že argument a contrario nie je automatickým (prednastaveným) výkladovým pravidlom. Neplatí teda bez ďalšieho, že ak ustanovenie výslovne upravuje len určitý prípad, automaticky to znamená, že na výslovne neupravený prípad sa nevzťahuje. Vždy je potrebné rozhodnúť podľa účelu zákona, či je správne uplatniť argument a contrario alebo naopak analógiu (k tomu bližšie napríklad tu).

Summa summarum, neexistuje žiadna právna norma, ktorá by ustanovila, že výkon súdnictva v neskončenej odvolacej agende prechádza z (pôvodne) príslušného odvolacieho súdu na iný súd. Podľa § 36/2 CSP tak skôr založená príslušnosť naďalej trvá.

Dopady výkladu najvyššieho súdu na neskončené prvoinštančné veci: Nad rámec uvedeného upozorňujem, že pokiaľ by mala platiť argumentácia najvyššieho súdu, malo by to dopady aj na vybavovanie neskončenej prvoinštančnej špecializovanej agendy. Najvyšší súd totiž vyslovil, že § 471c sa a contrario nevzťahuje ani na kauzálnu príslušnosť. Aj pre kauzálnu príslušnosť by tak mala platiť okamžitá aplikabilita nových ustanovení o kauzálnej príslušnosti — čo si najvyšší súd vysvetľuje tak, že aj neskončené veci sa majú presunúť z pôvodne príslušných súdov na súdy kauzálne príslušné podľa nových predpisov.

To by znamenalo, že všetky neskončené obchodné veci zo všetkých súdov kraja sa musia presunúť na špecializovaný okresný súd príslušný podľa nových predpisov na vybavovanie obchodnej agendy. Napríklad všetky obchodné veci zo súdov Banskobystrického kraja by sa mali presunúť na Okresný súd Banská Bystrica. Nemám informáciu, či mimobratislavské súdy takto postupujú (pri akceptovaní výkladu najvyššieho súdu by určite mali).

Každopádne však takýto dôsledok nebol zákonodarcom zamýšľaný. Takéto presuny agendy ustanovil len pre zanikajúce súdy a špecificky zreorganizované bratislavské mestské súdy. Pre iné prípady mal platiť princíp kontinuity, aby nedochádzalo k zbytočnému narušovaniu plynulosti konania presúvaním agendy a nebola tým ohrozená rýchlosť konania. Na špecializované súdy tak mala zásadne prúdiť len nová agenda.

"Domnievame sa preto, že záver Najvyššieho súdu SR je polemický, a to aj s akcentom na iné možné metódy interpretácie, ktoré by zároveň, podľa nášho názoru, mohli vyznievať ako výrazne priaznivejšie v prospech strany (účastníka konania). Uvedomujeme si však aj to, že najvyšší súd skrátka musel uvedenú situáciu riešiť – situáciu, ktorú rozhodne nespôsobil žiaden článok súdnej sústavy, lež zákonodarca svojím nesporným pochybením (žiaľ, zďaleka nie jediným). Nemôžeme preto bazírovať vždy a za každých okolností na „doktrinálnej čistote“ zvoleného judikatúrneho riešenia, naopak, treba oceniť snahu o promptné judikatúrne pokrytie pomerne veľkej medzery v procesnom predpise. Chápeme zároveň praxeológiu zvoleného riešenia – uprednostnenie okamžitej aplikability pred princípom analógie, zdôvodnenej napríklad personálnym obsadením súdov. Doktrinálne „čistejšie“ riešenie (samozrejme, len podľa nás čistejšieho, neosobujeme si právo hovoriť za celú vedu civilného procesného práva) by tak narážalo skrátka na absenciu personálneho obsadenia sudcov venujúcich sa príslušnej agende, čo naopak svedčí o tom, že zvolené riešenie najvyššieho súdu kladie dôraz na praktickú rovinu ochrany práv a oprávnených záujmov sporových strán a účastníkov konania, čo má byť v konečnom dôsledku hlavným cieľom civilného procesu."

Löwy, A., Števček, M. Biele miesta na súdnej mape. Bulletin Slovenskej advokácie, č. 6/2023, s. 16.

Nemáte oprávnění přidat názor. Přihlaste se prosím