Opäť som tu, amatér, s prosbou k profesionálom o vaše právne názory, samozrejme nezáväzné, na ďalej rozpísaný problém. Popis problému: Obecné zastupiteľstvo prijalo dňa 21.08.2023 uznesenie, ktorým: „ určuje

1. počnúc dňom 1.5.2023 cenu za dodávku pitnej vody verejným vodovodom na 1,1337 €/m3
2. počnúc dňom 1.5.2023 cenu za odvádzanie a čistenie odpadovej vody verejnou kanalizáciou na 1,0683 €/m3
3. počnúc dňom 1.1.2023 cenu za distribúciu pitnej vody verejným vodovodom na 0,8519 €/m“.

No a mňa samozrejme zarazila retrospektívna účinnosť. Svoje pochybnosti o správnosti takéhoto postupu som predniesol obecnému zastupiteľstvu (OZ), ale dostalo sa mi odpovede, že právna poradkyňa obce to odobrila. Tak som podal podnet na okresnú prokuratúru.

Niektorí politici a právnici sa pri výklade Ústavy SR pokúšajú výklad viac napasovať na určitú formu vlády (na parlamentnú formu vlády), ako by ústavu mali vykladať podľa úmyslu jej tvorcu (zákonodarcu) či podľa jej samotného textu a kontextu.

Tento zvláštny prístup, keď sa pri výklade viac ako vôľa ľudu (zákonodarcu) zohľadňuje potreba zaradiť formu vlády do určitých teoretických modelov, je podľa môjho názoru neodborný a očividne účelový v prospech niektorých politických strán.

Tak ako v iných právnych odvetviach aj v odvetví ústavného pravá by sa mal výklad právneho predpisu uskutočňovať najmä s ohľadom na vôľu zákonodarcu a nie s ohľadom na jednoduchšie teoretické zaradenie do foriem vlády a ani nie s ohľadom na potreby politikov.

Môže zaniknúť nájom nebytových priestorov z dôvodu omeškania s úhradou nájomného, pokiaľ tento dôvod bol v nájomnej zmluve výslovne uvedený?

Na stránkach tohto fóra problematika súvisiaca s nájmom nebytových priestorov bola už veľmi často riešená z rôznych aspektov. Mnou riešená otázka sa týka toho, či v zmluvných vzťahoch zánik nájomného pomeru k nebytovým priestorom môže byť zakotvený už pri uzatvorení nájomnej zmluvy tak, že nájomná zmluva zaniká omeškaním s platbou nájomného, alebo nezaplatením nájomného. V jednej zmluve „pridanou hodnotou“ k tomu bolo, že navyše doba omeškania bola vymedzená tak, že vznikla reálna pochybnosť o jej neplatnosti z dôvodu neurčitosti. Sporná otázka sa týkala platnosti ustanovenia jedného odseku článku nájomnej zmluvy.

Nájomný pomer sa týkal podnikateľských aktivít zmluvných strán (obe zmluvné strany boli podnikateľmi) a nájomná zmluva bola uzatvorená v intenciách zákona č. 116/1990 Zb. v platnom znení (ďalej len „zákon“) na dobu neurčitú a bolo možné ju ukončiť dohodou, alebo 2 mesačnou výpovednou lehotou bez uvedenia dôvodu zo strany ktorejkoľvek zmluvnej strany.

Vážení diskutujúci právnici.

Sporadicky sledujem túto stránku už nejaký ten rok aj keď nie som právnik len zvedavý dôchodca. Veľmi by ma potešilo ak by ste vyslovili pár slov k ďalej uvedenej veci a pomohli laikovi pochopiť súvislosti. Nie je to oblasť vašich diskusii, ide o zákon č. 211/2000 Z. z. zákon o slobode informácií (ZSI).

§ 19, ods. 2):

Dobrý deň prajem,

prejdem rovno k veci. Už v minulosti som pozorne sledoval diskusiu k nárokom z titulu porušenia predkupného práva, ktorá bola vedená aj na tomto fóre (https://www.lexforum.sk/576). Išlo o diskusiu k nároku z porušenia predkupného práva, a to konkrétne z titulu § 603 ods. 3 OZ.

Diskutér, ktorý s témou začal, poukázal na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 2 Cdo 91/2008, ktorým NS SR zaviedol dlhoročnú prax v aplikácii uplatnenia porušeného predkupného práva v zmysle § 140 OZ druhá veta, t. j. pomerne podľa veľkosti existujúcich podielov. V tomto príspevku by som s odstupom času od poslednej diskusie chcel poukázať, podľa môjho názoru, na nevhodný výklad, ktorý NS SR rozhodnutím 2 Cdo 91/2008 zaviedol.

Rád by som nadviazal na predchádzajúce články venujúce sa problematike príslušnosti súdov a poukázal na vlastnú skúsenosť týkajúcu sa sporu o príslušnosť. Spor síce nastal ešte pred účinnosťou novej súdnej mapy. Avšak nie je vylúčené, že obdobný spor môže nastať aj dnes.

Ak pripravujete návrh na neodkladné opatrenie a ide o vec, ktorá nepatrí do každodennej agendy súdov, odporúčam v návrhu uviesť aj odôvodnenie, prečo je konkrétny súd príslušný na rozhodnutie o návrhu.

Návrhom na vydanie neodkladného opatrenia sa klient (FO - navrhovateľ) domáhal zákazu nakladať s jeho kryptomenami, ktoré povinný (FO) na účet navrhovateľa spravoval. Návrh bol 3. januára podaný na všeobecný súd povinného, ktorým bol OS Bratislava II.

V krajine s nálepkou právny štát by mali platiť zákonné ustanovenia. Opak je neželaným stavom, zvlášť, ak sa v jednotlivých prípadoch v súdnych konaniach judikujú závery, ktoré svoju spätosť a právny základ v právnom poriadku nedokážu nájsť - ba, ktoré sú s nimi v rozpore - to nie len slovnom, ale aj teleologickom, logickom, či obsahovom.



V súvislosti so súdnou mapou a jej implementáciou do praxe vzniklo viacero slabých miest, okrem iného, jednou z nich bola diskusia o trvaní funkčnej príslušnosti (teda dobeh starých odvolacích konaní) podľa starých predpisov (účinných do 31.5.2023). V zmysle predmetného intertemporálneho ustanovenia CSP platí nasledovné:

Len veľmi rýchly post. Pomaly ale isto sa blížime k nadobudnutiu účinnosti tzv. reformy súdnej mapy, o ktorú sa postará zákon č. 150/2022 Z. z (1.6.2023). Táto reforma má svoje ciele a spôsoby, ktorými ich chce plniť, no toho sa dotýkať nechcem. Dotknúť sa chcem len jednej nie málo podstatnej zvláštnosti, ktorá je pre znalcov reformy asi málo zvláštna. Oslovujem preto najmä tých, ktorí reformu evidujú skôr rámcovo (sem sa radím aj ja).

Mnohí sme už zrejme chtiac či nechtiac hodili očkom na zmeny, ktoré reforma vnesie do hlavných procesných kódexov. Pri úprave vecnej príslušnosti upútajú pozornosť ustanovenia, ktorých zmysel nie je na prvý pohľad úplne jasný a pôsobia celkom záhadne.

Nový § 12 ods. 2 CSP: Ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie v prvej inštancii je pre obvod Mestského súdu Bratislava IV miestne príslušný Mestský súd Bratislava IV.

V roku 2021 som na stránkach jedného českého periodika písal o praktických problémoch pri pokusoch o prepis vlastníctva k zdedeným nehnuteľnostiam na základe európskeho osvedčenia o dedičstve (EOD), ktoré sa vydáva podľa nariadenia EÚ č. 650/2012 (nariadenie o dedení). Podstata veci je v skratke nasledovná. Bežne sa stáva, že nemecké súdy za použitia svojho práva rozhodujú o pozostalosti v cudzine. Ak dedič takto zdedí nehnuteľnosť, zvyčajne chce túto skutočnosť premietnuť aj do registra štátu, kde sa nehnuteľnosť nachádza. Za týmto účelom požiada nemecký dedičský súd o vydanie EOD, ktoré následne slúži ako podklad pre prepis vlastníctva na dediča. Právo registrov nehnuteľností mnohých členských štátov EÚ kladie na listiny, na základe ktorých sa má prepísať vlastníctvo k zdedenej nehnuteľnosti (t. j. aj EOD), požiadavku, aby veľmi presne špecifikovali konkrétnu nehnuteľnosť [u nás § 42 ods. 2 písm. c) katastrálneho zákona], ináč k prepisu nedôjde. Nemecké súdy však konštantne odmietajú uviesť v EOD podrobné údaje o zdedenej nehnuteľnosti. Hovoria v podstate, že ak podľa nemeckého práva dedí univerzálny sukcesor, je nadbytočné hocičo konkretizovať – zdedenie majetku poručiteľa, vrátane nehnuteľností, vyplýva z povahy univerzálnej sukcesie. Nuž a takto vyzerá začarovaný kruh u nás a v niektorých členských štátoch: kataster neprepíše vlastníka kvôli chýbajúcej špecifikácii nehnuteľnosti – nemecký súd nehnuteľnosť nešpecifikuje v EOD, lebo to z pohľadu nemeckého práva nie je potrebné. Vo výsledku dedič žiaľ nemá ako premietnuť dedenie do katastra. V článku som dospel k záveru, že slovenská (a obdobná cudzia) špecifikačná požiadavka registrového práva nie je v rozpore s nariadením o dedení, ale rozporná je nemecká prax vydávania EOD. V tej dobe som praktikom nevedel poradiť nič iné, než bojovať o položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru v štádiu prieskumu rozhodnutí z úseku katastra v správnom súdnictve.

Táto sága si po necelých dvoch rokoch od zverejnenia onoho článku zaslúži verejnú aktualizáciu, a to najmä z dvoch dôvodov. Jednak ma ohľadom riešenia daného problému oslovilo viac kolegov (hlavne advokátov). Ide teda o jav nezriedkavý. No predovšetkým sa celá vec právne posunula a posúva o nejaké tie kroky ďalej. A o tom chce byť tento update.

1. Tak ako som prognózoval, vec sa dostala na Súdny dvor. Ide o prejudiciálne konanie začaté litovským súdom pod značkou C-354/21. Otázka v podstate znela, či špecifikačná požiadavka na nehnuteľnosti kladená na EOD podľa vnútroštátneho registrového práva je v súlade s nariadením o dedení.

Prezidentka po odvolaní vlády vyhlásila, že "V prípade, ak k rozhodnutiu o predčasných voľbách v uvedenom termíne nepríde, pristúpim k ďalším krokom v zmysle ústavy."

To ma trošku zarazilo. Prezidentka si kladie podmienky pre to, aby postupovala v zmysle ústavy? Nemá skôr ústava predpisovať podmienky pre konanie prezidenta? V právnom štáte bez debaty, u nás je to zdá sa námet na diskusiu.

Základným princípom právneho štátu je vláda práva. Štátny orgán by sa teda vždy mal riadiť tým, čo mu predpisuje ústava a zákon. Tým sa má, okrem iného, zabrániť zneužívaniu moci. Štátny orgán sa nemôže od zákona odkloniť a ísť svojou cestou, prípadne chápať právny predpis ako bonbonieru a vyberať si, na ktorý paragraf má práve chuť.

Rozhodnutie súdu v rozpore s právom môže naplniť znaky skutkovej podstaty disciplinárneho previnenia sudcu. Ide predovšetkým o disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. a) a § 116 ods. 2 písm. e) zákona o sudcoch a prísediacich. V druhom uvedenom prípade ide tak o závažné disciplinárne previnenie - svojvoľné rozhodnutie sudcu, ktoré je v rozpore s právom, ak týmto rozhodnutím sudca spôsobí značnú škodu alebo iný obzvlášť závažný následok. Takáto úprava platí viac menej od roku 2003. Prípady nesprávnej aplikácie práva sa však pred disciplinárne senáty dostávali len výnimočne (napr. sp. zn. 1 Ds 3/2015, sp. zn. 1 Ds 3/2016, sp. zn. 2Ds/5/2020) a takmer vždy končili oslobodením. Zavedenie trestného činu ohýbania práva bolo aj reakciou na prevládajúci pocit verejnosti, že sa nezákonné či až frivolné rozhodovanie sudcov (termín z dôvodovej správy k justičnej novele ústavy) v disciplinárnom konaní neriešilo. Avšak disciplinárne konanie v období, keď disciplinárne senáty kreovala súdna rada, nebolo tak či tak efektívne. Zriadenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky („najvyšší správny súd“) s ústavne ustanovenou disciplinárnou právomocou voči sudcom všeobecných súdov a prijatie na to nadväzujúcich zákonov malo za cieľ zefektívniť či dokonca prinavrátiť funkčnosť do disciplinárnych konaní.

Pristavme sa preto pri rozhodnutí najvyššieho správneho súdu sp. zn. 32D/13/2021 zo 7.11.2022, v ktorom disciplinárny senát prvýkrát riešil prípad svojvoľného rozhodnutia. Toto pristavenie sa oplatí o to viac, že po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky („ústavný súd“), v ktorom označil rozhodnutie krajského súdu za svojvoľné až hraničiace so zneužitím práva, by sa zdalo, že pokiaľ ide o objektívnu stránku, je takmer „vymaľované“ - disciplinárny senát bude posudzovať len to, či obvinení sudcovia hlasovali za rozhodnutie a či takéto rozhodnutie spôsobilo značnú škodu alebo iný obzvlášť závažný následok. Najvyšší správny súd však sudcov – ako vysvetľuje v závere podrobného odôvodnenia – oslobodil z dôvodu, že v predmetnej veci „nejde o prípad, keď by súd ´do neba volajúcim spôsobom´ porušil zákon [ktorým slovným spojením] chcel iba zdôrazniť skutočnosť, že svojvoľným rozhodnutím [...] je na účely disciplinárneho konania iba rozhodnutie takej intenzity, ktorá prebije ústavou garantovanú ochranu právneho názoru sudcu (čl. 148 ods. 4 Ústavy SR)“.

Najvyšší súd sa nedávno vyslovil, že „účelom civilného procesu je spory riešiť (rozhodovať ich) a prinášať spravodlivosť, a nie ich odmietať (teda „nesúdiť“) cez rôzne arbitrárne procedurálne rituály“ a že „prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný (neadekvátny) tlak na dopĺňanie náležitostí ich procesných úkonov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (R 46/2000)" (NS SR, sp. zn. 9 Cdo 7/2021; podobne IV. ÚS 318/2018, II. ÚS 135/04, II. ÚS 435/2014).

V otázke formálnych náležitostí procesných úkonov na jednej strane platí, že „nemožno spochybňovať význam formalít a podmienok konania, ktoré musia byť dodržané v konaní pred súdmi“ (III. ÚS 269/2022 a tam citovaná judikatúra III. ÚS 194/2012 alebo ÚS ČR, IV. ÚS 281/04, III. ÚS 2373/21).

Na druhej strane tiež platí, že tieto „obmedzenia a ich výklad nemôžu neprimeraným spôsobom obmedziť jednotlivca v prístupe k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by právo na prístup k súdu bolo spochybnené vo svojej podstate“ (III. ÚS 269/2022).

Dobrý deň prajem,

otázka vyporiadania BSM vo vzťahu k obchodnému podielu sa riešila už aj na tomto fóre. Rád by som sa k nej vrátil, keďže som narazil na otázku, na odpoveď ku ktorej som nenašiel žiadne relevantné rozhodnutie. Otázka znie, ako pozerať pri vyporiadaní BSM na obchodný podiel v s. r. o. nadobudnutý len jedným z manželov počas manželstva z prostriedkov BSM od druhého spoločníka (osoby X), ak manžel mal už v spoločnosti predtým obchodný podiel, ktorý nadobudol pred manželstvom. Ide teda o situáciu, keď manžel (pred manželstvom) s osobou X založili s. r. o., v ktorej mali obaja 50 % podiel a počas manželstva manžel odkúpil z prostriedkov BSM obchodný podiel spoločníka – osoby X a stal sa tak výlučným majiteľom s. r. o.

Má sa na tento 50 % podiel nadobudnutý od osoby X počas manželstva z prostriedkov BSM hľadieť obdobne, ako keď sa nadobúda prvý obchodný podiel počas manželstva, t. j. ak manžel pred manželstvom spoločníkom vôbec nebol, t. j. optikou judikatúry podľa NSSR 2 Cdo/168/2005 (R 27/2007) a NSSR 8 Cdo/196/2018 (ak "manželia alebo jeden z manželov za trvania manželstva a z prostriedkov patriacich do BSM nadobudne obchodný podiel v s. r. o. patrí takýto majetok (hodnota obchodného podielu) do BSM")? Znamenalo by to teda, že tento počas manželstva od osoby X nadobudnutý 50 % obchodný podiel (resp. jeho hodnota) tvorí súčasť BSM napriek tomu, že manžel vlastnil obchodný podiel v spoločnosti už pred manželstvom

Od prijatia zákona č. 111/2022 Z. z. o riešení hroziaceho úpadku (ZoRHÚ) uplynul takmer rok, od účinnosti jeho podstatnej časti asi pol roka a rád by som na tomto mieste vytvoril priestor na zdieľanie otázok, odpovedí a praktických skúseností s týmto novým inštitútom.

Vyhľadávanie v obchodnom vestníku v kapitole preventívne reštrukturalizácie zatiaľ ukazuje presne 0 (slovom nula) výsledkov, takže praktické skúsenosti budú asi pribúdať postupne.

Napriek tomu ide o zásadnú zmenu slovenského insolvenčného (resp. "pred-insolvenčného") práva, ktorá nespočíva len v zavedení nového inštitútu, ale aj v zmene už existujúcich inštitútov, najmä klasickej reštrukturalizácie podľa ZKR.