Keď som pred asi siedmymi rokmi písal v komentári k zákonu o rozhodcovskom konaní stať o zodpovednosti rozhodcov a zriaďovateľov stálych rozhodcovských súdov za škodu spôsobenú porušením povinností v rámci rozhodcovského konania, neexistovala na túto tému na Slovensku - podľa mojich vedomostí - takmer žiadna judikatúra. Vychádzal som teda zo zopár slovenských akademických článkov, z doktríny a judikatúry v príbuzných právnych poriadkoch a z vlastného výkladu.

Málokedy sa stáva, aby jedno rozhodnutie jasným spôsobom dávalo odpovede na (v zásade) všetky otázky relevantné pre takýto inštitút.

Takýmto rozhodnutím je nedávne uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Obdo/39/2021.

Už mi to nedalo a musel som sa verejne vyjadriť k istému aspektu referenda. O referende sa toho dá napísať ešte veľmi veľa, ale to, o čom chcem dnes písať, sa nebude nijako týkať aktuálne prebiehajúceho konania pred Ústavným súdom, ani tej druhej otázky, ktorá pani prezidentkou napadnutá nebola. Prepáčte, tu chcem zachovať zdržanlivosť.

Opäť som si prečítal v jednej minuloročnej diplomovej práci (odkazovanej v čerstvom článku na právnelisty.sk), že kvórum nastavené v čl. 98 ústavy je nedosiahnuteľné a práve toto kvórum spôsobuje, že referendá sú u nás neúspešné. A že teda to kvórum treba vraj znížiť. Tento argument sa objavuje s určitou pravidelnosťou a to aj na vyššej úrovni. Myslím si však, že úplne míňa koreň problému, kvórum vôbec nie je centrálny problém demokracie na Slovensku. Nechcem tento príspevok ponímať ako odborný článok a preto budem stručný. Dúfam však, že sa mi podarí trochu diskusiu o kvóre presmerovať, a ak by bol záujem, môžem svoju argumentáciu v budúcnosti samozrejme rozpracovať.

To, že iba jedno z ôsmich u nás konaných referend bolo úspešné, jednak v skutočnosti nie je až taká katastrofa, ako sa to zvykne prezentovať. Po druhé, aj inde majú kvórum nastavené identicky ako u nás a napriek tomu je tam referendum hojne využívané a často úspešné. Teda vôbec nie je nedosiahnuteľné, problém bude skôr inde.

V nedávnej minulosti sa nám v praxi stal celkom nepríjemný prípad. Dá sa povedať, že stále tento prípad nie je celkom doriešený, ale všetci dobre vieme, že Najvyšší súd SR je zahltený a tak možno ešte ani v najbližšom roku relevantnú odpoveď nedostaneme. Vzhľadom na to, že rozsudky/uznesenia, ktorých sa príspevok týka nie sú doposiaľ zverejnené tak budeme veľa citovať.

Príprava na štátnice typicky býva na istú dobu posledné viac-menej systematické štúdium nejakých právnych odvetví. Niečo podobné sa pre mnohých opakuje až o pár rokov pri chystaní sa na nejakú stavovskú skúšku. „Došiel na psa mráz“ a do tohto štádia pomaly vstupujem sám. Je potešujúce, keď človek s odstupom nie až tak dlhého času a hádam o čosi múdrejší vidí rovnakú matériu inak – je menej strojovejší pri jej prechádzaní, zdroje už nie sú neomylné modly, nachádzajú sa problémy tam, kde doteraz neboli.

Jedným z takýchto problémov, nad ktorým som sa zdržal asi viac, než by som mal, je rozlišovanie medzi uznaním dlhu podľa § 558 OZ a uznaním práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ ako dvoma odlišnými inštitútmi. Síce asi ide o český vynález (napr. NS ČR, sp. zn. 33 Odo 1039/2004), lebo v našej judikatúre ani komentárovej spisbe (okrem Feketeho) som na to príliš nenatrafil (hoc priznávam, že som bol povrchný), no predsa mi nedalo a chcel som tu pouvažovať o opodstatnenosti tohto rozlišovania. Koniec koncov, nápady „bratov Čechov“ radi preberáme, tak možno to nie je úplne márne.

Zmysel daného rozlišovania sa má ukazovať pri uznávaní premlčaného dlhu. Ak dlžník uznáva premlčaný dlh vedome, „uznáva dlh“ podľa § 558 OZ. Účinok: veriteľovi svedčí vyvrátiteľná domnienka o trvaní dlhu v čase uznania – v procese sa bremeno dôkazu presúva na dlžníka, ktorý musí dokázať opak; pretrháva sa pôvodná premlčacia doba a začína nová 10 ročná. Ak na druhej strane dlžník uzná premlčaný dlh nevedome, „uznáva právo“ podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ. Účinok: veriteľ nemá domnienku, ale s premlčaním je to rovnaké, ako pri uznaní dlhu.

Úvod:

Nedávno sa ma kolega pri obede spýtal, či podľa mňa musia byť podpisy zmluvných strán na zmluve o budúcej zmluve o prevode obchodného podielu úradne overené [keďže podľa § 115 (4) ObchZ samotná zmluva o prevode obchodného podielu musí obsahovať úradne overené podpisy strán].

Nikdy predtým som túto otázku hlbšie neanalyzoval, takže správnu odpoveď som „z voleja“ nepoznal. Po krátkom uvažovaní som intuitívne odpovedal, že podľa mňa na takejto zmluve o budúcej zmluve nemusia byť úradne overené podpisy strán, lebo overenie podpisov je osobitnou náležitosťou samotnej prevodnej zmluvy. A keďže zmluvou budúcej zmluve nedochádza k prevodu, ale vzniká ňou iba záväzok na budúci prevod, na vznik takéhoto záväzku zákon úradne overené podpisy nevyžaduje.

V nasledujúcom článku predkladám "malú ochutnávku" rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR pri súdnom prieskume udelovania sankcií orgánmi úradnej kontroly potravín. Rád by som si prečítal aj názor čitateľa na spôsob, akým Najvyšší súd SR rozhodol v dvoch obdobných veciach.

Pomerne bohatá judikatúra Najvyššieho súdu SR sprevádza uplatňovanie ustanovenia §28 ods. 9 Zákona o potravinách, ktoré hovorí, že orgán úradnej kontroly potravín pri určení výšky pokuty prihliada na závažnosť, trvanie, následky protiprávneho konania, minulosť prevádzkovateľa a na to, či ide o opakované protiprávne konanie.

V rozhodnutí 3Sžo/41/2016 zo dňa 31. januára 2018 sa Najvyšší súd SR zaoberal kritériami pre určenie konečnej výšky pokuty vo všeobecnej rovine a taktiež aj represívnou a preventívnou funkciou postihu vo vzťahu k prevádzkovateľovi. Jednalo sa o prípad, v ktorom bola žalobcovi v správnom konaní uložená pokuta 8 000,-€ za naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu podľa §28 ods. 4 písm. a) Zákona o potravinách v spojení s §28 ods.7 Zákona o potravinách.

Vždy som mal rád právne problémy, ktorých pochopenie a vyriešenie vyžaduje kreslenie. Možno aj preto, že v mojej pracovnej rutine to nemusím robiť práve každý deň. Do skupiny týchto problémov aspoň u mňa väčšinou patria viacsubjektové právne vzťahy. Pri jednom večernom scrollovaní civilných právnych viet NS ČR som sa preto potešil, keď som zazrel rozhodnutie k započítaniu pohľadávky pri zmluvnej cesii (Rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 30. 06. 2021, sen. zn. 29 ICdo 82/2019). Dôvod na radosť bola dvojnásobná: 1. aplikoval sa ešte § 529 ods. 2 starého českého OZ (ďalej „starý čOZ“) = súčasné slovenské pravidlo = relevancia pre nás. 2. nejde len o jednu cesiu, ale rovno dve! = viac kreslenia. V tomto poste by som sa tak rád podelil o celkom zaujímavý problém so započítaním a reťazenou cesiou, ktorý sa v spomenutom rozhodnutí NS ČR riešil.

Príbeh sa odohráva v rámci konkurzného konania proti úpadcovi, ktorého označme X. Hoc za neho všetko podstatné robí správca, vo zvyšku píšem len o X, aby to zbytočne neplietlo. Chronologický sled udalostí je nasledovný (bližšie pozri body 41 – 53 rozsudku):

• Veriteľ Z si do konkurzného konania voči X prihlásil svoju pohľadávku v istej výške (ďalej „pasívna pohľadávka“).
• Z ako postupca postúpil túto pohľadávku na postupníka D (ďalej „prvá cesia“), ešte však nevstupuje do konkurzného konania namiesto Z.
• Istý český súd právoplatne rozhodol, že Z dlhuje X peniaze a má ich zaplatiť do konkurznej podstaty.
• X teda oznámil Z, že voči nemu má započítateľnú pohľadávku (ďalej „aktívna pohľadávka“).
• Z oznamuje prvú cesiu X.
• Až teraz vstupuje D do konkurzného konania namiesto Z.
• D postupuje pasívnu pohľadávku na postupníka A (ďalej „druhá cesia“).
• D oznamuje cesiu X.
• A vstupuje do konkurzného konania namiesto D.
• X oznamuje A aktívnu pohľadávku voči Z.
• X započítava voči A aktívnu pohľadávku, ktorú má voči Z.
• A so započítaním nesúhlasí a žaluje o určenie, že naďalej má voči X svoju pasívnu pohľadávku.

Nestáva sa príliš často, aby sa slovenská či česká zbierka ustálenej rozhodovacej praxe vydávaná najvyššími súdmi obohatila o judikát z medzinárodného práva súkromného. O to viac tak zaujme jedno uznesenie Nejvyššího soudu ČR[1] (ďalej „uznesenie“ a „NS ČR“) k problému z daného odvetvia, ktoré sa dostalo do českej Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek (R 11/2022).[2] Tento príspevok a jeho názov je inšpirovaný otázkou z oblasti medzinárodnej právomoci podľa nariadenia Brusel Ia, ktorou sa NS ČR v danom rozhodnutí zaoberal. Ako sa nižšie ukáže, jeho závery nie je možné v celom rozsahu preniesť do slovenského právneho prostredia. Predmetný problém dokonca v slovenskom práve vyžaduje ešte extrémnejšie riešenie, než v českom. Cieľom príspevku je prezentovať podstatu tohto problému a ponúknuť naň riešenie.

Dovolím si tvrdiť, že skutkový stav z uznesenia NS ČR výnimočne nie je podstatný. Ide o problém v právnej úprave, ktorý sa v posudzovanom prípade odhalil. Uznesenie NS ČR sa v rámci dovolacieho prieskumu zaoberalo (aj) otázkou, v akej forme má súd rozhodnúť o nedôvodnosti včasnej námietky absencie medzinárodnej právomoci podľa čl. 26 ods. 1 druhá veta Brusel Ia. Súdy nižších stupňov zahrnuli svoju odpoveď do odôvodnenia uznesenia o vyslovení miestnej nepríslušnosti. Podľa dovolateľa tento postup nebol správny a o danej veci sa malo rozhodnúť samostatným uznesením a osobitným výrokom. NS ČR mu dal za pravdu a svoj záver oprel hlavne o systematický výklad Bruselu Ia, konkrétne o úpravu medzinárodnej litispendencie v čl. 29 (aj keď pre vec samu nebola potrebná). NS ČR sa snaží povedať, že ak neskôr konajúce súdy čakajú na posúdenie právomoci skôr konajúceho súdu, mali by sa o výsledku tohto posúdenia dozvedieť v dostatočne kvalifikovanej forme – samostatným rozhodnutím.[3] Daný postup sa má vzťahovať aj na situáciu, keď skôr konajúci súd založí právomoc na implicitnej voľbe súdu podľa čl. 26 Brusel Ia. Presvedčivosť tejto argumentácie by na prvý pohľad mohol trochu podkopať (značne kritizovaný)[4] rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-1/13, podľa ktorého samostatné rozhodnutie skoršie konajúceho súdu o odobrení právomoci v kontexte čl. 29 Brusel Ia nie je nevyhnutné.[5] Tento rozsudok pravda nezakazuje skoršie konajúcemu súdu vydávať samostatné rozhodnutia potvrdzujúce právomoc, ak to jeho vnútroštátne právo uzná za vhodné. Práve naopak, takýto postup je len vítaný, pretože neskoršie konajúcim súdom dáva väčšiu istotu o výsledku posúdenia právomoci na skoršie konajúcom súde. Znižuje sa tým riziko, že by neskôr konajúci súd rozhodoval, aj keď nemal a že by tak vydal rozhodnutie nezlučiteľné s rozhodnutím skoršie konajúceho súdu.[6] Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že spomenutý rozsudok Súdneho dvora EÚ iba zaviedol miernejšie požiadavky na potvrdenie právomoci skôr konajúcim súdom v zmysle čl. 29 ods. 3 Brusel Ia. Najvyššiemu súdu ČR ale nebráni v tom, aby sa pre potreby vnútroštátneho procesného práva rozhodol z čl. 29 Brusel Ia vyvodiť prísnejší (formálnejší) režim potvrdzovania právomoci. Súhlasím teda so záverom NS ČR o povinnosti rozhodovať samostatným uznesením o nedôvodnosti námietky absencie právomoci vznesenej podľa čl. 26 ods. 1 druhá veta Brusel Ia. Daný záver by sa mal prijať aj v slovenskom práve.

Následne musel NS ČR nájsť procesný postup, podľa ktorého by malo byť vydané uznesenie o nedôvodnosti námietky absencie právomoci. Problém tkvel v tom, že vnútroštátne právo výslovnú úpravu neobsahuje. Odpoveď nakoniec nebola až tak zložitá, pretože paralelnú problematiku reguluje OSŘ v časti o miestnej príslušnosti (zamietnutie námietky miestnej nepríslušnosti uznesením).[7] NS ČR tak skonštatoval, že túto úpravu treba analogicky použiť aj na medzinárodnú právomoc.[8]

Na úvod tohoto bezpochyby (zvlášť aktuálně) ožehavého tématu považuji za vhodné důrazně odsoudit útok RF na Ukrajinu jako svrchovaný stát, stejně tak není předmětem článku jakýmkoli způsobem ospravedlňovat šíření dezinformací. Předmětem článku naopak má být stručné introduction do problematiky fungování internetu a předestření právně vs. morálně sporné otázky vztahující se k blokaci několika domén s dezinformačním obsahem správcem koncovky .cz.



Pro začátek považuji za příhodné velmi zjednodušeně objasnit základní princip fungování "světa domén". Svoji TLD (top level domain) má přidělenou jednak každá země (.cz, .sk, .fr, ...), nadto existují i generické domény (svým způsobem pozůstatek začátků internetu - .com, .org, .info, ...) a relativně nově též jiné tld, které vlastní komerční subjekty (.xyz, .lol, .top, ...). Každá TLD má jednoho správce, který má z podstaty monopolní postavení, spravuje klíčovou infrastrukturu umožňující provoz všech registrovaných domén v dané TLD. V České republice tuto roli plní sdružení CZ.NIC.

.v rámci novoročného plánovania konferenčného rozvrhu na rok '22 dávam do pozornosti štvrtý ročník konferencie Košické dni súkromného práva, ktorú ako katedra občianskeho práva organizujeme aj tento rok - a verím, že nebude online. Konferencia je venovaná pocte profesora Vojčíka, to k príležitosti jeho 70 narodenín, ktoré oslávil počas minulého roka. (https://kdsp.sk/pocta-profesorovi-vojcikovi/ )

Zasielam lexforáckej ekipe bližšie ikonferenčné nformácie.

V niektorých našich médiách (vrátane tých serióznych) sa objavila krátka informácia, že taliansky Ústavný súd nepripustil referendum o „legalizácii“ pestovania marihuany pre vlastnú potrebu, za čo údajne hrozí trest odňatia slobody od 2 do 6 rokov, údajne z dôvodu, že Taliansko by touto legalizáciou porušilo svoje medzinárodné záväzky. Keď som tú informáciu zachytil, akosi sa mi nezdalo, aké medzinárodné záväzky by mohli vyžadovať trestný postih pestovania malého množstva konope doma pre vlastnú potrebu, tak som pátral a je to teda úplne ináč.

Samotný rozsudok ešte nie je k dispozícii, no k dispozícii je tlačová konferencia predsedu ÚS Giuliana Amata, ako aj znenie referendových otázok a z týchto dvoch zdrojov vychádzam. V skratke: referendové otázky boli napísané tak zle, že by dekriminalizovali napr. aj pestovanie maku a koky, čoho kriminalizáciu určite medzinárodné záväzky vyžadujú, navyše v zmysle judikatúry Kasačného súdu pestovanie malého množstva konope doma pre vlastnú spotrebu nie je trestné. Predseda ÚS sa vyjadril, že ak by otázka bola formulovaná správne a týkala by sa naozaj pestovania malého množstva konope pre vlastnú potrebu, takéto referendum by bolo „viac ako prípustné“. Iniciátori referenda a niektorí politici hovoria o škandále, rane pre demokraciu a počuť podobné demagogické vyjadrenia, ale som presvedčený, že Ústavný súd rozhodol správne. Ak to niekoho zaujíma, ponúkam aj podrobnejší rozbor:

Išlo o návrh na vypísanie tzv. abrogačného referenda podľa čl. 75 ústavy na základe petície viac ako 500 000 občanov, ktorého ústavnosť však ÚS obligatórne skúma pred jeho vyhlásením. Týmto referendom môžu občania zrušiť nimi vybrané (už účinné) ustanovenie zákona alebo aktu s právnou silou zákona (napr. u nás neexistujúce inštitúty ako legislatívne nariadenie alebo nariadenie s mocou zákona), čiže ak sa dosiahne kvórum a referendum je platné (kvórum je rovnaké ako u nás), dané ustanovenie stratí automaticky vyhlásením výsledku referenda formou nariadenia prezidenta republiky účinnosť, ak teda voliči tak rozhodnú. Čl. 75 ústavy ustanovuje, že referendum sa nesmie týkať zákonov o daniach, rozpočte, amnestiách a vyslovení súhlasu s ratifikáciou medzinárodných zmlúv, Ústavný súd obligatórne skúma, či je z tohto pohľadu referendum prípustné (ústavný zákon č. 1/1953, čl. 2). Ústavný súd však vo svojej rozsiahlej judikatúre vyvodil aj implicitné dôvody neprípustnosti, kam radí napr. porušenie medzinárodných záväzkov alebo tzv. manipulatívnosť, čiže také vyškrtnutie určitých slov, že sa tak vytvorí úplne nová norma s úplne iným významom.

1 Úvod

Inovácie sú neintuitívne. V prvom okamihu si ich ani nevšimnete. Ak áno, sotva mávnete rukou a v tom lepšom prípade sa na nich zasmejete. Tieto okolnosti inováciám umožňujú v kľude dozrieť, aby následne mohli od základov zmeniť existujúce trhy v horizonte len niekoľkých rokov. Aby boli inovácie spojencom a nie nepriateľom, je potrebné ich predvídať a adekvátne sa na ne pripraviť. V opačnom prípade sa ocitneme v pozícii kočiša protestujúceho proti výrobe aút. Právo nie je výnimkou a čas na narušenie princípov jeho fungovania, zdá sa, dozrel.

Právo však demonštruje zvýšenú odolnosť voči inováciám. V porovnaní s právom väčšina odvetví pôsobí ako Achilles popri korytnačke. Napríklad v zdravotníctve sme za posledných 100 rokov boli svedkami inovácií na všetkých úrovniach. Kým poskytovanie zdravotnej starostlivosti sa z príbytkov pacientov presunulo do nemocníc a neskôr do sveta tele-medicíny, cloudu a výskumných hi-tech laboratórií, právo stále tvoria ľudia vo svojich drevom a sklom vyložených kanceláriách a spory sa stále prejednávajú v súdnej sieni. Kým v medicíne sme sa od fonendoskopu posunuli k penicilínu, angiografu, magnetickej rezonancii, analýze DNA až po chirurgického robota da Vinci, zmluvy sa stále podpisujú na papieri. Kým podomových felčiarov a čarodejnice vystriedali atestovaní lekári, ktorých pomaly vytláča do role psychológov IBM Watson, tak klienti advokátom z mäsa a kostí naďalej platia mastné hodinovky.

Ročná práca na publikácii - akejkoľvek - si zasluhuje predovšetkým jednu podmienku, a ešte jednu vec (metafyzicky nekorektne vyjadrené). Komik "právnej kaviarne" by povedal predaj, klasik by nadviazal - vydanie. Ja ale hovorím - oddych alebo heslo: rukám pokoj.



Každopádne, rád by som sa podelil s lexforáckou ekipou bojovníkov kongregácie práva o môj posledný počin, ktorý dostal po Zneužití práva zelenú opäť vo vydavateľstve C.H. Beck, za čo som veľmi rád - Decízne systémy - vzťahy súdnych a alternatívnych foriem prejednania a rozhodnutia sporov).

Kedysi v začiatkoch Lexfora som písal o použiteľnosti nezákonne získaných dôkazov. Túto tému som vtedy načrtol v kontexte trestného aj civilného konania. V rámci civilnej judikatúry išlo o neoprávnený záznam telefonického hovoru jedným z jeho účastníkov. Táto otázka sa často vracia napr. v súvislosti s nezákonným monitorovaním zamestnaneckých emailov alebo využitím nezákonného kamerového záznamu.

V rámci trestnoprávneho aspektu som vtedy písal o rozhodnutí ESĽP vo veci Gäfgen proti Nemecku. Skutkové pozadie tohto prípadu bolo takmer až "hollywoodské". Išlo o pána Gäfgena, ktorý uniesol 11-ročného chlapca za účelom žiadania výkupného. Polícia po jeho zadržaní predpokladala, že chlapec ešte žije a v obave o chlapcov život sa policajti pánovi Gäfgenovi vyhrážali mučením. Chlapec v tom čase už nežil, jeho telo však našli práve na základe informácií získaných od pána Gäfgena pod hrozbou mučenia. ESĽP riešil otázku, či je v takom prípade na základe doktríny ovocia z otráveného stromu neprípustným dôkazom nielen výpoveď získaná pod hrozbou mučenia, ale aj nepriame vecné dôkazy získané na základe tejto výpovede - konkrétne chlapcove telo a stopy po aute pána Gäfgena blízko rybníka, kde bolo telo ukryté.

Rád by som na tento starší blog nadviazal upozornením na zaujímavé rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 561/2021, v ktorom taktiež išlo o doktrínu ovocia z otráveného stromu, aj keď za menej "filmových" okolností.