Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene (ako hmotnoprávny predpoklad pre výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce) nie je potrebné prijať väčšinou konateľov zamestnávateľa (spoločnosti s ručením obmedzeným)

Dňa 20. apríla 2021 vydal Ústavný súd SR nález, sp. zn. IV. ÚS 512/2020-110 (ďalej ako „Nález“), ktorým zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Cdo 60/2019 z 27. mája 2020 a vec vrátil Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie. Ústavný súd SR nálezom rozhodol, že základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) a jej právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) boli porušené.

Vec sa týkala sporu medzi žalobcom (bývalým zamestnancom) a sťažovateľkou (bývalou zamestnávateľkou). Žalobca sa žalobou okrem iného domáhal vydania rozsudku, ktorým súd určí, že skončenie jeho pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu zrušenia jeho pracovnej pozície na základe rozhodnutia o organizačnej zmene ( § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce) je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá.

1. Úvod

Súdny dvor vo svojom nedávnom rozsudku vo veci C-30/20 Volvo poskytol zaujímavý výklad čl. 7 ods. 2 nariadenia Brusel I bis vo veciach týkajúcich sa súkromnoprávneho vymáhania súťažného práva.

Už v minulosti bolo v zásade ustálené, že čl. 7 nariadenia Brusel I bis upravuje tak medzinárodnú právomoc, ako aj vnútroštátnu príslušnosť súdov. Toto vlastne vyplýva aj z doslovného znenia čl. 7, ktorý odkazuje na „súdy podľa miesta“, kde napr. došlo k škodnej udalosti, na rozdiel od formulácie „na súdoch členského štátu“, ktorú používa všeobecné ustanovenie v čl. 4 nariadenia Brusel I bis. Článok 7 teda určuje, na ktorom konkrétnom súde členského štátu možno žalovať žalovaného, ktorý má sídlo v inom členskom štáte, čím vo svojej podstate zasahuje do súdnej organizácie jednotlivých členských štátov. K tomu pozri napr. zahraničnú odbornú literatúru (LEIN, E. Commentary on Article 7(2) Recast Regulation. In: DICKINSON, A., LEIN, E. (eds.) The Brussels I Regulation Recast. Oxford: Oxford University Press, 2015, s. 132 a 156) alebo českú rozhodovaciu súdnu prax (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29. 5. 2018, sp. zn. 30 Nd 391/2017).

Milí priatelia,

na webe Ministerstva spravodlivosti SR (https://www.justice.gov.sk/Stranky/Ministerstvo/Rekodifikacia-OZ/Navrhy.aspx) sme vypublikovali prvé pracovné návrhy právnej úpravy niektorých častí pripravovaného, nového Občianskeho zákonníka, spolu s odôvodnením. Konkrétne ide o úpravu základných ustanovení, právnych úkonov a zastúpenia. V dohľadnej dobe zverejníme aj návrhy všeobecnej úpravy právnických osôb a úpravy premlčania a postupne sa zverejnia aj ďalšie časti, či už návrhu nového Občianskeho zákonníka, alebo návrhu nového Zákona o obchodných spoločnostiach a družstvách.

V tejto súvislosti sme na webe ministerstva zhrnuli aj podstatu a hlavné ciele rekodifikačných prác (https://www.justice.gov.sk/Stranky/Ministerstvo/Rekodifikacia-OZ/Uvod.aspx). Na tomto mieste by som preto chcel len stručne zdôrazniť niekoľko vecí:

V dôsledku krízy COVID-19 nastala situácia, kedy zhotovitelia nie sú schopní plniť včas svoje záväzky, a to napríklad z dôvodu, že (i) nie sú k dispozícii pracovné sily, respektíve, následkom opatrení, nie je umožnené pracovným silám cestovať (pracovať) na stavenisku; (ii) nie je k dispozícii materiál, resp. materiál výrazne zdražel.

V priebehu realizácie ktorejkoľvek zmluvy o dielo sa na stavbách môžu vyskytnúť okolnosti, kedy určitá skutočnosť spôsobí značný nepomer v právach a povinnostiach vyplývajúcich zo zmluvy, a to na ujmu jednej zmluvnej strany. Úplne sa teda vychýli rovnováha práv a povinností dohodnutá medzi zmluvnými stranami.

Ak dôjde k zdraženiu materiálu nastane situácia, kedy zhotoviteľ materiál nakúpi drahšie ako pôvodne plánoval (pokiaľ ho nemal už nakúpený), pričom ho musí dodať objednávateľovi ako súčasť svojho záväzku zo zmluvy - zhotoviť daný predmet diela za cenu pôvodne dohodnutú. Znamená to, že sa dostáva do straty na tdodanom materiále.

Keď s plenárnym rozhodnutím ústavného súdu disentuje šesť sudcov, je to zjavne dôvod na zvýšenú pozornosť. To platí o to viac, ak v zásade nejde o "politickú kauzu" (ako špeciálny súd, Mečiarove amnestie, kauzu Čentéš alebo aktuálne referendum o predčasných voľbách). A platí to osobitne v prípade, ak ide o jeden zo základných kameňov nášho ústavného poriadku - konkrétne o prieskum súladu právneho predpisu s predpisom vyššej právnej sily iniciovaný všeobecným súdom v rámci prebiehajúceho konania.

Tomuto stavebnému kameňu nášho ústavného poriadku som od čias štúdia rozumel zjednodušene nasledovne: Všeobecné súdy v slovenských podmienkach (na rozdiel od napr. USA) nemajú možnosť posudzovať súlad aplikovanej normy (typicky zákonnej) s normou vyššej právnej sily (typicky ústavnej). O tom môže v slovenských podmienkach rozhodovať len ústavný súd (systém koncentrovanej ochrany ústavnosti). Aby však všeobecné súdy neboli nútené v konkrétnej veci aplikovať protiústavnú normu, majú možnosť iniciovať konanie o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom. Okrem ochrany ústavnosti v individuálnom prípade tento mechanizmus prispieva aj k prečisťovaniu právneho poriadku. "Politickí" navrhovatelia podľa čl. 125 ústavy - teda prezidentka, vláda, poslanci národnej rady a prípadne generálny prokurátor - môžu iniciovať konanie o súlade právnych predpisov bez väzby na konkrétny prípad (abstraktná kontrola). Súkromné osoby dotknuté protiústavnou normou môžu podnetmi apelovať na týchto navrhovateľov, aby takéto konanie iniciovali - nemajú na to však právny nárok. V konkrétnom konaní pred všeobecnými súdmi môže byť argumentácia protiústavnosťou aplikovanej normy súčasťou podaní procesnej strany. Pri splnení podmienok je konajúci súd povinný (alebo oprávnený – to je predmetom samostatnej diskusie) prerušiť konanie a iniciovať konanie pred ústavným súdom (čl. 144 ods. 2 ústavy). Tieto dve alternatívy iniciovania konania o súlade právnych predpisov sa vzájomne dopĺňajú a spoločne zvyšujú pravdepodobnosť, že dotknutá norma, ktorá je v rozpore s normou vyššej právnej sily a teda vo vnútorne konzistentnom právnom poriadku nemá čo hľadať, bude preskúmaná ústavným súdom a v prípade potvrdenia rozporu z právneho poriadku odstránená.

V našej nedávnej právnej histórii možno identifikovať nemálo prípadov, kedy práve iniciatíva strán v konaní pred všeobecnými súdmi a následne návrh tohto všeobecného súdu viedli ku konštatovaniu protiústavnosti podústavnej normy.

V súvislosti s referendom o predčasných voľbách ma nezaujalo ani to ako Ústavný súd SR vo veci rozhodol, ale skôr to, ako to zdôvodnil (v náleze PL. ÚS 7/2021-150).



Následne, ako majú právnici pri výklade predpisov vo zvyku, som nazrel do dôvodovej správy k Ústave SR a zisťoval som ako to tí „otcovia zakladatelia“ mysleli. Zistil som, že ústavný súd im protirečí, t. j. vykladá ústavu v rozpore s vôľou autorov ústavy. V tejto súvislosti som natrafil na tieto rozpory v tvrdeniach ústavného súdu:

Už dlhší čas som tu chcel vytvoriť priestor na diskusiu o určovacích žalobách - obľúbenom inštitúte slovenského procesného práva, ktorý v rámci rekodifikácie civilného procesu prešiel zásadnými zmenami.

Uvedomujem si, že táto otázka je oveľa komplexnejšia, ako je možné uchopiť v krátkom blogu. Určovacie žaloby súvisia okrem iného s doktrínou totožnosti veci na účely prekážok res iudicata a lis pendens (kedy konanie o určovacej žalobe predstavuje prekážku pre konanie o žalobe na plnenie), s inštitútom medzitýmneho rozsudku, s doktrínou naliehavého právneho záujmu a v neposlednom rade aj s hmotnoprávnou doktrínou oddeliteľnosti častí právnych úkonov (ak je neplatná zmluva, je neplatná celá?).

Ale na tomto mieste by som chcel nasvietiť len jednu špecifickú otázku - žaloby o určenie platnosti, resp. neplatnosti právnych úkonov, najmä zmlúv.

Úvod

Ex-ante prieskum koncentrácií bol prvýkrát inkorporovaný do právneho poriadku Európskej únie[1] prostredníctvom, už v súčasnosti neúčinného, Nariadenia o kontrole koncentrácií medzi podnikmi v roku 1989.[2] V roku 2004 bolo prijaté Nariadenie č. 139/2004 (ďalej aj ako „EUMR“),[3] na základe ktorého musia byť koncentrácie[4] s „významom pre celé spoločenstvo“ podľa čl. 1 EUMR, teda tie koncentrácie, ktoré spĺňajú obratové kritéria uvádzané v tomto článku, notifikované Európskej komisii (ďalej aj ako „EK“). Bez toho, aby došlo k rozhodnutiu zo strany EK, koncentráciu nemožno implementovať.[5] Nerešpektovania tejto povinnosti (tzv. „gun-jumping“) je konaním sankcionovateľným zo strany EK.[6]

Napriek tomu, že kontrola koncentrácií nie je harmonizovaná na úrovni Európskej únie, väčšina jej členských štátov má v právnych poriadkoch zavedené mechanizmy pre ich oznamovanie (výnimkou je, napríklad, Luxembursko).[7] Rovnako ako EUMR, členské štáty zväčša využívajú obratové kritéria na posudzovanie relevancie koncentrácií, t. j. či musí byť koncentrácia notifikovaná EK alebo súťažnému orgánu členského štátu (ďalej aj ako „NCA“).[8] V tomto smere je dôležité poukázať, že na základe čl. 4 ods. 5 alebo čl. 22 (tzv. „holandská klauzula“)[9] EUMR[10] je možné postúpiť EK významné transakcie, ktoré síce nie sú „významné pre celé spoločenstvo“, avšak ide o koncentrácie, napríklad, medzi spoločnosťami „GAFAM“ (Google, Amazon, Facebook, Apple and Microsoft) a inovatívnym start-upom.[11] Rozdiel medzi jednotlivými článkami spočíva v tom, že zatiaľ čo podľa čl. 4 ods. 5 EUMR postúpenie žiadajú účastníci koncentrácie samotní, čl. 22 EUMR poskytuje túto možnosť členskému štátu.[12]

Ako som tu už opakovane písal, právo štátnej pomoci - túto "škaredú sestru súťažného práva - považujem za jedno z najzaujímavejších odvetví súčasného práva.

Ekonomická logika tejto úpravy v európskych zmluvách je relatívne jasná - keďže členské štáty v rámci vnútorného trhu nemôžu na dovážané výrobky uvaliť clá, a teda nemôžu clami neutralizovať podporu poskytnutú cudzím výrobcom ich domovskými štátmi, hrozili by preteky v podporovaní domácich výrobcov (subsidy war). Preto je potrebné na nadnárodnej úrovni regulovať štátnu pomoc poskytovanú jednotlivými členskými štátmi "svojim" podnikateľom. (Je mimoriadne zaujímavou otázkou, prečo takúto úpravu na federálnej úrovni nepotrebujú USA, ale to nie je predmetom tohto postu)

Je fascinujúce, do koľkých oblastí právo štátnej pomoci za pár desaťročí preniklo.

Nakoľko som na tejto stránke (predpokladám, že mojou chybou) nenašiel "zberný kôš" k problematike právnych úkonov, ich formy, prepdokladov, náležitostí ako vôľa, a pod. - trúfalo som si po nedeľnej rolinsovskej "šialke" kávy trúfol pokúsiť sa tento - kôš - vytvoriť. Veď hodiť do koša nemusí znamenať bezvýnimočne vyhodiť, možno recyklovať. Buď sa stretne s ohlasom alebo postupne zapadne do historického zabudnutia. Alibisticky skonštatujme, že uvidíme, nech si osud napíše sám.

Výkopom do debaty o právnych úkonoch ako relevantnom právnom konaní - súhlasiac s Knappom že "otvorenie chladničky" to nebude pretože potom by holá existencia znamenala výkon práva... dávam do pozornosti lexforáckej ekipe nález Ústavného súdu, v ktorom sa prelomila formálna platnosť právneho úkonu na podklade skúmania skutočnej vôle subjektov práva. Súdy dnes skutočne, myslím, že môžeme konštatovať viac ako vo väčšine prípadov - pristupujú k hodnoteniam právnych úkonov formalisticky, teda v štýle bol - bol, a málokedy dospejú do prieskumu, za akých podmienok "bol" - realizovaný. Sudca je ten, kto má vedieť nazrieť za roh, a hľadať skutočnú podstatu hmotnoprávneho vzťahu. Samozrejme, je potrebné prelamovať existenciu právneho úkonu veľmi striedmo, a na argumentačne podrobnom bazálnom základe, pretože bez toho by z tohto postupu mohol vzniknúť skutočne nebezpečný nástroj. Áno, pretože tu skutočne ide o možnú zmenu postoja v štýle neskoršia vôľa ruší skoršiu. Chcel som pred 10 rokmi predať nehnuteľnosť? Ale kdeže, nechcel ... ako iste všetci vieme, je veľká vec či chcel, či nechcel - a dopĺňam - za relevantného zhodnotenia aj toho, ako sa mimo skúmaného právneho úkonu subjekt práva správal. A áno, toto musí posúdiť konajúci súd.

Napadli ma niektoré otázky ohľadom premlčania v súvislosti s rozhodovaním adjudikátora.

Môže adjudikátor akceptovať v rámci rozhodovania námietku premlčania pohľadávky zo strany dlžníka a rozhodnúť, že nemožno veriteľovi priznať jeho právo z dôvodu, že je premlčané? Zakladá rozhodnutie adjudikátora nový záväzok, ktorý sa premlčí za 4 roky od rozhodnutia, hoci pôvodne uplatnený nárok veriteľa bol premlčaný, avšak dlžník túto skutočnosť nenamietal?

Dodnes platilo že sudca je jeden.



Musí mať prax a zložiť justičnú skúšku spočívajúcu dnes z takmer nezrobiteľného testu a ústnu skúšku a následne podstúpiť tyraniu výberového konania (test, prípadová štúdia, rozsudky, preklad, psychologické skúšky, ústna odpoveď (!!!)). Následne si ho preklepkne súdna rada s možnosťou nenavrhnutia prezidentovi na jeho vymenovanie, ktorá si dnes môže sama a ľubovoľne zisťovať údaje o kandidátovi (141b ods. 1: Súdna rada Slovenskej republiky prijíma stanoviská podľa čl. 141a ods. 6 písm. b), h) a i) na základe vlastného preverovania, ňou zaobstaraných alebo od štátnych orgánov získaných podkladov a vyjadrenia dotknutej osoby.)

Používať pojem "naviac práca" podľa mňa nie je správne, pretože tu máme iné výstižnejšie označenia pre okolnosť, ktorá nastáva a tiež preto, že pojem "naviac práca" vytvára mylný dojem, že zhotoviteľ plní niečo naviac, ako má, hoci tomu tak nie je.

Predmetom zmluvy o dielo je záväzok zhotoviteľa vykonať dielo a opraviť vady a záväzok objednávateľa zaplatiť za riadne vykonané dielo cenu.

Predmet diela je špecifikovaný buď projektovou dokumentáciou pre stavebné povolenie, alebo špecifikáciou diela, kedy je zhotoviteľ povinný dodať dielo, ktoré je spôsobilé na účel, ktorý je určený v zmluve a podľa dohodnutých kritérií.

Jedným z dôvodov, prečo v posledných týždňoch a mesiacoch rád chodím na tento blog, je, že tu zatiaľ nebola žiadna zmienka o pandémii. Také miesta sú mi teraz vzácne.

Tento post bude v tomto smere výnimkou, ale sľubujem, že sa pandémie dotkne len veľmi okrajovo a bude sa venovať otázke, ktorá sa v rôznych podobách vracia už mnoho rokov a verím, že sa bude vracať dlhšie ako pandémia.

Rád by som tu vytvoril priestor na diskusiu o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú legislatívnou (alebo inou normotvornou) činnosťou. Teda otázke, či v prípade vzniku škody priamo v dôsledku zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu vzniká poškodenému nárok na náhradu škody voči štátu.