Najvyšší súd sa nedávno vyslovil, že „účelom civilného procesu je spory riešiť (rozhodovať ich) a prinášať spravodlivosť, a nie ich odmietať (teda „nesúdiť“) cez rôzne arbitrárne procedurálne rituály“ a že „prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný (neadekvátny) tlak na dopĺňanie náležitostí ich procesných úkonov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (R 46/2000)" (NS SR, sp. zn. 9 Cdo 7/2021; podobne IV. ÚS 318/2018, II. ÚS 135/04, II. ÚS 435/2014).

V otázke formálnych náležitostí procesných úkonov na jednej strane platí, že „nemožno spochybňovať význam formalít a podmienok konania, ktoré musia byť dodržané v konaní pred súdmi“ (III. ÚS 269/2022 a tam citovaná judikatúra III. ÚS 194/2012 alebo ÚS ČR, IV. ÚS 281/04, III. ÚS 2373/21).

Na druhej strane tiež platí, že tieto „obmedzenia a ich výklad nemôžu neprimeraným spôsobom obmedziť jednotlivca v prístupe k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by právo na prístup k súdu bolo spochybnené vo svojej podstate“ (III. ÚS 269/2022).

Dobrý deň prajem,

otázka vyporiadania BSM vo vzťahu k obchodnému podielu sa riešila už aj na tomto fóre. Rád by som sa k nej vrátil, keďže som narazil na otázku, na odpoveď ku ktorej som nenašiel žiadne relevantné rozhodnutie. Otázka znie, ako pozerať pri vyporiadaní BSM na obchodný podiel v s. r. o. nadobudnutý len jedným z manželov počas manželstva z prostriedkov BSM od druhého spoločníka (osoby X), ak manžel mal už v spoločnosti predtým obchodný podiel, ktorý nadobudol pred manželstvom. Ide teda o situáciu, keď manžel (pred manželstvom) s osobou X založili s. r. o., v ktorej mali obaja 50 % podiel a počas manželstva manžel odkúpil z prostriedkov BSM obchodný podiel spoločníka – osoby X a stal sa tak výlučným majiteľom s. r. o.

Má sa na tento 50 % podiel nadobudnutý od osoby X počas manželstva z prostriedkov BSM hľadieť obdobne, ako keď sa nadobúda prvý obchodný podiel počas manželstva, t. j. ak manžel pred manželstvom spoločníkom vôbec nebol, t. j. optikou judikatúry podľa NSSR 2 Cdo/168/2005 (R 27/2007) a NSSR 8 Cdo/196/2018 (ak "manželia alebo jeden z manželov za trvania manželstva a z prostriedkov patriacich do BSM nadobudne obchodný podiel v s. r. o. patrí takýto majetok (hodnota obchodného podielu) do BSM")? Znamenalo by to teda, že tento počas manželstva od osoby X nadobudnutý 50 % obchodný podiel (resp. jeho hodnota) tvorí súčasť BSM napriek tomu, že manžel vlastnil obchodný podiel v spoločnosti už pred manželstvom

Od prijatia zákona č. 111/2022 Z. z. o riešení hroziaceho úpadku (ZoRHÚ) uplynul takmer rok, od účinnosti jeho podstatnej časti asi pol roka a rád by som na tomto mieste vytvoril priestor na zdieľanie otázok, odpovedí a praktických skúseností s týmto novým inštitútom.

Vyhľadávanie v obchodnom vestníku v kapitole preventívne reštrukturalizácie zatiaľ ukazuje presne 0 (slovom nula) výsledkov, takže praktické skúsenosti budú asi pribúdať postupne.

Napriek tomu ide o zásadnú zmenu slovenského insolvenčného (resp. "pred-insolvenčného") práva, ktorá nespočíva len v zavedení nového inštitútu, ale aj v zmene už existujúcich inštitútov, najmä klasickej reštrukturalizácie podľa ZKR.

Niektoré rozhodnutia najvyšších súdnych autorít privíta právna obec s nadšením, niektoré neprivíta (s nadšením) a pri niektorých rozhodnutiach nadobúda právna obec pocit, že jej existencia je zbytočná - sovy do Atén nikdy nedoletia, pretože tam už ani jedna nesedí - a let sa javí byť zbytočný. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj len "NSS SR") od svojho zriadenia bohužiaľ už dvakrát zasiahol do oblasti a judikatúry týkajúcej sa oblasti alternatívneho riešenia sporov. Raz to urobil v drese svojej samostatnej existencie, a čo je horšie, druhýkrát sa udialo nevídané - o slovo sa prihlásil dokonca kompetenčný senát v kompetenčnej senátnej rozhodovacej štruktúre v zmysle ustanovenia § 11 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj len "CSP"). Nasledujúcich pár riadkov je kritikou vecnou, nie osobnou, je kritikou rozhodnutia kompetenčného senátu na základe známeho, na základe dostupnej znalosti a na základe princípov formálnej a právnej - logiky. Bezpochyby ale priznáva už na začiatku - je kritikou.

Hlavní hrdinovia kultového snímku Cloud atlas v rôznych historických dobách vyjadrovali nasledujúcu myšlienku svojho postoja ku okoliu: "Ja nie som ochotný podieľať sa ďalej na tejto neprávosti". Ak bola ich významom revolta, cieľ tohto príspevku nie sú obdobné - jeho cieľom je poukázať na chybu v systéme (výkladu a aplikácie práva), ktorá rozleptala(či rozleptáva) aj také diela, ako napr. Matrix (právny Matrix našej doby).

Ako možno vidieť aj nižšie, koncepčne surovo, bez podrobnej argumentácie, s cieľom stabilizovať judikatúru (viera umiera posledná) - avšak oba pokusy boli bohužial krokom vedľa - priniesli tmu, judikatúru prinajmenšom destabilizovali a svetlo budeme hľadať ťažko. Na nekomplexnosť a vecnú nesprávnosť skoršieho rozhodnutia NSSSR sme poukázali skôr (sp. zn. 8Sžk/16/2020), pričom toto rozhodnutie silovo a bez väzby na poznanie skutočných rozsahov združovacieho práva v oblasti športu zasiahlo do oblasti riešenia sporov alternatívnymi orgánmi na riešenie sporov (znegovalo disciplinárne trestanie vykonávané národnými športovými zväzmi v zmysle ustanovenia § 54 Zákona o športe s dopadmi na verejné subjektívne práva - decízne - disciplinárne trestajúc aj previnenia voči verejnému záujmu v športe). Ako ukázal čas, netrvalo dlho, a NSSSR, dokonca v kompetenčnom senátnom formáte rozhodovania (i) poprel právomoci alternatívneho riešenia sporov - minimálne v oblasti športu, (ii) vecne nesprávne vykonal reštriktívny výklad zákona o športe v rozsahu pojmu "športová činnosť" a pojmu "športová organizácia" a (iii) zasiahol do stabilizovanej judikatúry súdov všeobecnej sústavy súdnictva, a to dokonca aj v rozsahu stabilizovanej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - ba čo viac - rozhodol v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie a Európskeho súdu pre ľudské práva. Bohužiaľ, na vecne - trojstranovom rozhodnutí kompetenčného senátu (sp. zn. 1SKomp/38/2022) poprel judikatúru súdov, ktorá obdobnú otázku rozoberá komplexným spôsobom (Krajský súd v Košiciach) poprel judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ( sp. zn. 4Asan/25/2018 a sp. zn. 10 Asan/15/2019) - a tým zaviedol právne vákuum, s ktorým sa judikatúra súdov bude vysporadúvať - dovolíme si tvrdiť - hodný čas. Poprel aj ďalšie rozohodnutie Krajského súdu v Bratislave a rovnako rozhodnutie Krajského súdu v Prešove.

Keď som pred asi siedmimi rokmi písal v komentári k zákonu o rozhodcovskom konaní stať o zodpovednosti rozhodcov a zriaďovateľov stálych rozhodcovských súdov za škodu spôsobenú porušením povinností v rámci rozhodcovského konania, neexistovala na túto tému na Slovensku - podľa mojich vedomostí - takmer žiadna judikatúra. Vychádzal som teda zo zopár slovenských akademických článkov, z doktríny a judikatúry v príbuzných právnych poriadkoch a z vlastného výkladu.

Málokedy sa stáva, aby jedno rozhodnutie jasným spôsobom dávalo odpovede na (v zásade) všetky otázky relevantné pre takýto inštitút.

Takýmto rozhodnutím je nedávne uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Obdo/39/2021.

Už mi to nedalo a musel som sa verejne vyjadriť k istému aspektu referenda. O referende sa toho dá napísať ešte veľmi veľa, ale to, o čom chcem dnes písať, sa nebude nijako týkať aktuálne prebiehajúceho konania pred Ústavným súdom, ani tej druhej otázky, ktorá pani prezidentkou napadnutá nebola. Prepáčte, tu chcem zachovať zdržanlivosť.

Opäť som si prečítal v jednej minuloročnej diplomovej práci (odkazovanej v čerstvom článku na právnelisty.sk), že kvórum nastavené v čl. 98 ústavy je nedosiahnuteľné a práve toto kvórum spôsobuje, že referendá sú u nás neúspešné. A že teda to kvórum treba vraj znížiť. Tento argument sa objavuje s určitou pravidelnosťou a to aj na vyššej úrovni. Myslím si však, že úplne míňa koreň problému, kvórum vôbec nie je centrálny problém demokracie na Slovensku. Nechcem tento príspevok ponímať ako odborný článok a preto budem stručný. Dúfam však, že sa mi podarí trochu diskusiu o kvóre presmerovať, a ak by bol záujem, môžem svoju argumentáciu v budúcnosti samozrejme rozpracovať.

To, že iba jedno z ôsmich u nás konaných referend bolo úspešné, jednak v skutočnosti nie je až taká katastrofa, ako sa to zvykne prezentovať. Po druhé, aj inde majú kvórum nastavené identicky ako u nás a napriek tomu je tam referendum hojne využívané a často úspešné. Teda vôbec nie je nedosiahnuteľné, problém bude skôr inde.

V nedávnej minulosti sa nám v praxi stal celkom nepríjemný prípad. Dá sa povedať, že stále tento prípad nie je celkom doriešený, ale všetci dobre vieme, že Najvyšší súd SR je zahltený a tak možno ešte ani v najbližšom roku relevantnú odpoveď nedostaneme. Vzhľadom na to, že rozsudky/uznesenia, ktorých sa príspevok týka nie sú doposiaľ zverejnené tak budeme veľa citovať.

Príprava na štátnice typicky býva na istú dobu posledné viac-menej systematické štúdium nejakých právnych odvetví. Niečo podobné sa pre mnohých opakuje až o pár rokov pri chystaní sa na nejakú stavovskú skúšku. „Došiel na psa mráz“ a do tohto štádia pomaly vstupujem sám. Je potešujúce, keď človek s odstupom nie až tak dlhého času a hádam o čosi múdrejší vidí rovnakú matériu inak – je menej strojovejší pri jej prechádzaní, zdroje už nie sú neomylné modly, nachádzajú sa problémy tam, kde doteraz neboli.

Jedným z takýchto problémov, nad ktorým som sa zdržal asi viac, než by som mal, je rozlišovanie medzi uznaním dlhu podľa § 558 OZ a uznaním práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ ako dvoma odlišnými inštitútmi. Síce asi ide o český vynález (napr. NS ČR, sp. zn. 33 Odo 1039/2004), lebo v našej judikatúre ani komentárovej spisbe (okrem Feketeho) som na to príliš nenatrafil (hoc priznávam, že som bol povrchný), no predsa mi nedalo a chcel som tu pouvažovať o opodstatnenosti tohto rozlišovania. Koniec koncov, nápady „bratov Čechov“ radi preberáme, tak možno to nie je úplne márne.

Zmysel daného rozlišovania sa má ukazovať pri uznávaní premlčaného dlhu. Ak dlžník uznáva premlčaný dlh vedome, „uznáva dlh“ podľa § 558 OZ. Účinok: veriteľovi svedčí vyvrátiteľná domnienka o trvaní dlhu v čase uznania – v procese sa bremeno dôkazu presúva na dlžníka, ktorý musí dokázať opak; pretrháva sa pôvodná premlčacia doba a začína nová 10 ročná. Ak na druhej strane dlžník uzná premlčaný dlh nevedome, „uznáva právo“ podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ. Účinok: veriteľ nemá domnienku, ale s premlčaním je to rovnaké, ako pri uznaní dlhu.

Úvod:

Nedávno sa ma kolega pri obede spýtal, či podľa mňa musia byť podpisy zmluvných strán na zmluve o budúcej zmluve o prevode obchodného podielu úradne overené [keďže podľa § 115 (4) ObchZ samotná zmluva o prevode obchodného podielu musí obsahovať úradne overené podpisy strán].

Nikdy predtým som túto otázku hlbšie neanalyzoval, takže správnu odpoveď som „z voleja“ nepoznal. Po krátkom uvažovaní som intuitívne odpovedal, že podľa mňa na takejto zmluve o budúcej zmluve nemusia byť úradne overené podpisy strán, lebo overenie podpisov je osobitnou náležitosťou samotnej prevodnej zmluvy. A keďže zmluvou budúcej zmluve nedochádza k prevodu, ale vzniká ňou iba záväzok na budúci prevod, na vznik takéhoto záväzku zákon úradne overené podpisy nevyžaduje.

V nasledujúcom článku predkladám "malú ochutnávku" rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR pri súdnom prieskume udelovania sankcií orgánmi úradnej kontroly potravín. Rád by som si prečítal aj názor čitateľa na spôsob, akým Najvyšší súd SR rozhodol v dvoch obdobných veciach.

Pomerne bohatá judikatúra Najvyššieho súdu SR sprevádza uplatňovanie ustanovenia §28 ods. 9 Zákona o potravinách, ktoré hovorí, že orgán úradnej kontroly potravín pri určení výšky pokuty prihliada na závažnosť, trvanie, následky protiprávneho konania, minulosť prevádzkovateľa a na to, či ide o opakované protiprávne konanie.

V rozhodnutí 3Sžo/41/2016 zo dňa 31. januára 2018 sa Najvyšší súd SR zaoberal kritériami pre určenie konečnej výšky pokuty vo všeobecnej rovine a taktiež aj represívnou a preventívnou funkciou postihu vo vzťahu k prevádzkovateľovi. Jednalo sa o prípad, v ktorom bola žalobcovi v správnom konaní uložená pokuta 8 000,-€ za naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu podľa §28 ods. 4 písm. a) Zákona o potravinách v spojení s §28 ods.7 Zákona o potravinách.

Vždy som mal rád právne problémy, ktorých pochopenie a vyriešenie vyžaduje kreslenie. Možno aj preto, že v mojej pracovnej rutine to nemusím robiť práve každý deň. Do skupiny týchto problémov aspoň u mňa väčšinou patria viacsubjektové právne vzťahy. Pri jednom večernom scrollovaní civilných právnych viet NS ČR som sa preto potešil, keď som zazrel rozhodnutie k započítaniu pohľadávky pri zmluvnej cesii (Rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 30. 06. 2021, sen. zn. 29 ICdo 82/2019). Dôvod na radosť bola dvojnásobná: 1. aplikoval sa ešte § 529 ods. 2 starého českého OZ (ďalej „starý čOZ“) = súčasné slovenské pravidlo = relevancia pre nás. 2. nejde len o jednu cesiu, ale rovno dve! = viac kreslenia. V tomto poste by som sa tak rád podelil o celkom zaujímavý problém so započítaním a reťazenou cesiou, ktorý sa v spomenutom rozhodnutí NS ČR riešil.

Príbeh sa odohráva v rámci konkurzného konania proti úpadcovi, ktorého označme X. Hoc za neho všetko podstatné robí správca, vo zvyšku píšem len o X, aby to zbytočne neplietlo. Chronologický sled udalostí je nasledovný (bližšie pozri body 41 – 53 rozsudku):

• Veriteľ Z si do konkurzného konania voči X prihlásil svoju pohľadávku v istej výške (ďalej „pasívna pohľadávka“).
• Z ako postupca postúpil túto pohľadávku na postupníka D (ďalej „prvá cesia“), ešte však nevstupuje do konkurzného konania namiesto Z.
• Istý český súd právoplatne rozhodol, že Z dlhuje X peniaze a má ich zaplatiť do konkurznej podstaty.
• X teda oznámil Z, že voči nemu má započítateľnú pohľadávku (ďalej „aktívna pohľadávka“).
• Z oznamuje prvú cesiu X.
• Až teraz vstupuje D do konkurzného konania namiesto Z.
• D postupuje pasívnu pohľadávku na postupníka A (ďalej „druhá cesia“).
• D oznamuje cesiu X.
• A vstupuje do konkurzného konania namiesto D.
• X oznamuje A aktívnu pohľadávku voči Z.
• X započítava voči A aktívnu pohľadávku, ktorú má voči Z.
• A so započítaním nesúhlasí a žaluje o určenie, že naďalej má voči X svoju pasívnu pohľadávku.

Nestáva sa príliš často, aby sa slovenská či česká zbierka ustálenej rozhodovacej praxe vydávaná najvyššími súdmi obohatila o judikát z medzinárodného práva súkromného. O to viac tak zaujme jedno uznesenie Nejvyššího soudu ČR[1] (ďalej „uznesenie“ a „NS ČR“) k problému z daného odvetvia, ktoré sa dostalo do českej Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek (R 11/2022).[2] Tento príspevok a jeho názov je inšpirovaný otázkou z oblasti medzinárodnej právomoci podľa nariadenia Brusel Ia, ktorou sa NS ČR v danom rozhodnutí zaoberal. Ako sa nižšie ukáže, jeho závery nie je možné v celom rozsahu preniesť do slovenského právneho prostredia. Predmetný problém dokonca v slovenskom práve vyžaduje ešte extrémnejšie riešenie, než v českom. Cieľom príspevku je prezentovať podstatu tohto problému a ponúknuť naň riešenie.

Dovolím si tvrdiť, že skutkový stav z uznesenia NS ČR výnimočne nie je podstatný. Ide o problém v právnej úprave, ktorý sa v posudzovanom prípade odhalil. Uznesenie NS ČR sa v rámci dovolacieho prieskumu zaoberalo (aj) otázkou, v akej forme má súd rozhodnúť o nedôvodnosti včasnej námietky absencie medzinárodnej právomoci podľa čl. 26 ods. 1 druhá veta Brusel Ia. Súdy nižších stupňov zahrnuli svoju odpoveď do odôvodnenia uznesenia o vyslovení miestnej nepríslušnosti. Podľa dovolateľa tento postup nebol správny a o danej veci sa malo rozhodnúť samostatným uznesením a osobitným výrokom. NS ČR mu dal za pravdu a svoj záver oprel hlavne o systematický výklad Bruselu Ia, konkrétne o úpravu medzinárodnej litispendencie v čl. 29 (aj keď pre vec samu nebola potrebná). NS ČR sa snaží povedať, že ak neskôr konajúce súdy čakajú na posúdenie právomoci skôr konajúceho súdu, mali by sa o výsledku tohto posúdenia dozvedieť v dostatočne kvalifikovanej forme – samostatným rozhodnutím.[3] Daný postup sa má vzťahovať aj na situáciu, keď skôr konajúci súd založí právomoc na implicitnej voľbe súdu podľa čl. 26 Brusel Ia. Presvedčivosť tejto argumentácie by na prvý pohľad mohol trochu podkopať (značne kritizovaný)[4] rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-1/13, podľa ktorého samostatné rozhodnutie skoršie konajúceho súdu o odobrení právomoci v kontexte čl. 29 Brusel Ia nie je nevyhnutné.[5] Tento rozsudok pravda nezakazuje skoršie konajúcemu súdu vydávať samostatné rozhodnutia potvrdzujúce právomoc, ak to jeho vnútroštátne právo uzná za vhodné. Práve naopak, takýto postup je len vítaný, pretože neskoršie konajúcim súdom dáva väčšiu istotu o výsledku posúdenia právomoci na skoršie konajúcom súde. Znižuje sa tým riziko, že by neskôr konajúci súd rozhodoval, aj keď nemal a že by tak vydal rozhodnutie nezlučiteľné s rozhodnutím skoršie konajúceho súdu.[6] Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že spomenutý rozsudok Súdneho dvora EÚ iba zaviedol miernejšie požiadavky na potvrdenie právomoci skôr konajúcim súdom v zmysle čl. 29 ods. 3 Brusel Ia. Najvyššiemu súdu ČR ale nebráni v tom, aby sa pre potreby vnútroštátneho procesného práva rozhodol z čl. 29 Brusel Ia vyvodiť prísnejší (formálnejší) režim potvrdzovania právomoci. Súhlasím teda so záverom NS ČR o povinnosti rozhodovať samostatným uznesením o nedôvodnosti námietky absencie právomoci vznesenej podľa čl. 26 ods. 1 druhá veta Brusel Ia. Daný záver by sa mal prijať aj v slovenskom práve.

Následne musel NS ČR nájsť procesný postup, podľa ktorého by malo byť vydané uznesenie o nedôvodnosti námietky absencie právomoci. Problém tkvel v tom, že vnútroštátne právo výslovnú úpravu neobsahuje. Odpoveď nakoniec nebola až tak zložitá, pretože paralelnú problematiku reguluje OSŘ v časti o miestnej príslušnosti (zamietnutie námietky miestnej nepríslušnosti uznesením).[7] NS ČR tak skonštatoval, že túto úpravu treba analogicky použiť aj na medzinárodnú právomoc.[8]

Na úvod tohoto bezpochyby (zvlášť aktuálně) ožehavého tématu považuji za vhodné důrazně odsoudit útok RF na Ukrajinu jako svrchovaný stát, stejně tak není předmětem článku jakýmkoli způsobem ospravedlňovat šíření dezinformací. Předmětem článku naopak má být stručné introduction do problematiky fungování internetu a předestření právně vs. morálně sporné otázky vztahující se k blokaci několika domén s dezinformačním obsahem správcem koncovky .cz.



Pro začátek považuji za příhodné velmi zjednodušeně objasnit základní princip fungování "světa domén". Svoji TLD (top level domain) má přidělenou jednak každá země (.cz, .sk, .fr, ...), nadto existují i generické domény (svým způsobem pozůstatek začátků internetu - .com, .org, .info, ...) a relativně nově též jiné tld, které vlastní komerční subjekty (.xyz, .lol, .top, ...). Každá TLD má jednoho správce, který má z podstaty monopolní postavení, spravuje klíčovou infrastrukturu umožňující provoz všech registrovaných domén v dané TLD. V České republice tuto roli plní sdružení CZ.NIC.

.v rámci novoročného plánovania konferenčného rozvrhu na rok '22 dávam do pozornosti štvrtý ročník konferencie Košické dni súkromného práva, ktorú ako katedra občianskeho práva organizujeme aj tento rok - a verím, že nebude online. Konferencia je venovaná pocte profesora Vojčíka, to k príležitosti jeho 70 narodenín, ktoré oslávil počas minulého roka. (https://kdsp.sk/pocta-profesorovi-vojcikovi/ )

Zasielam lexforáckej ekipe bližšie ikonferenčné nformácie.